Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. október 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/136/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817208369
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817208369.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Oľgy Lichnerovej v spore žalobkyne A., zastúpenej K. proti žalovanému
H., zastúpenému B., o zaplatenie 440,72 Eur s príslušenstvom, o späťvzatí žaloby, takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. januára
2018, č.k. 13Csp/71/2017-107 z r u š u j ea konanie z a s t a v u j e .

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému (po rozhodnutí súdu prvej inštancie došlo
k zmene obchodného mena žalovaného) povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 440,72 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 440,72 Eur od 20.07.2017 do zaplatenia, a to všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100 % (výrok II.). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný,
spoločnosť I. a žalobkyňa uzavreli dňa 13.06.2015 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 500
Eur. V zmluve si dohodli, že celkové náklady žalobkyne pozostávajú z úroku 24,30 % ročne, čo je suma
77,67 Eur a poplatku za garantovanú službu vo výške 81,35 Eur. RPMN je v zmluve uvedená vo výške

63,97 %, celková čiastka, ktorú je žalobkyňa povinná uhradiť, je vo výške 659,02 Eur. Priemerná hodnota
RPMN je v zmluve uvedená vo výške 37,67 %. Termín konečnej splatnosti úveru bol určený na 7. deň 60-
teho týždňa po dni uzavretia zmluvy. Súčasne v ten istý deň bola uzavretá aj zmluva o poskytnutí služby
Komfort, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni službu, spočívajúcu v prevedení
sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej medzi zákazníkom a poskytovateľom, preberať od zákazníka peňažné

sumy určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru. Po
zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je
podaná dôvodne. Predmetná úverová zmluva, vzhľadom na jej obsahové náležitosti, je spotrebiteľským
úverom v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže žalovaný ako dodávateľ poskytol
žalobcovi, ktorý nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti (teda v postavení spotrebiteľa) finančné

prostriedky, ktoré sa žalobca zaviazal splácať v splátkach. Podporne platí na daný vzťah aj úprava § 52
a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom k
tomu, že ide o záväzkový vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie skúmal,
či zmluva, ktorú sporové strany uzavreli, má náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve chýba údaj o
konečnej splatnosti úveru. V zmluve je síce uvedené, že termín konečnej splatnosti úveru je siedmy deň

60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, takto uvedený konečný termín splatnosti úveru však podľa názoru
súdu nie je jednoznačným údajom, na základe ktorého spotrebiteľ môže bez ťažkostí a s istotouidentifikovať, kedy konkrétne nastane konečná splatnosť úveru. Súd zastával názor, že žalobcovi pritom
nič nebránilo, aby termín konečnej splatnosti úveru uviedol jednoznačným spôsobom, ktorý nevzbudzuje
akékoľvek pochybnosti o tom, kedy nastane konečná splatnosť úveru. Ustálil názor, že v zmluve nie je

termín konečnej splatnosti riadnym spôsobom uvedený. Okrem toho podľa názoru súdu v zmluve nie
je uvedená správna výška RPMN, táto je uvedená v neprospech spotrebiteľa. Na účely výpočtu výšky
RPMN sa majú použiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Na základe
uvedeného teda vyplýva, že v zmluve nie sú uvedené obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f)
a j) zákona č. 129/2010 Z. z. a podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) citovaného zákona sa spotrebiteľský

úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa od
žalovaného obdržala sumu 500 Eur, a keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyni
vznikla povinnosť zaplatiť len sumu poskytnutého úveru, t. j. sumu 500 Eur. Nesporným v konaní je aj to,
že žalobkyňa uhradila na splatenie predmetného spotrebiteľského úveru sumu 940,72 Eur. Vzhľadom
k tomu, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve nie sú uvedené obligatórne náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) zákona č. 129/2010 Z. z. a podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) citovaného

zákona sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobkyňa žalovanému
uhradila sumu 940,72 Eur na splatenie úveru, hoci úver jej bol poskytnutý v sume 500 Eur, teda v sume
440,72 Eur vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré je povinný žalobkyni vrátiť. Súd
žalobcovi priznal nárok aj na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 440,72 Eur od 20.07.2017
do zaplatenia, t. j. odo dňa, kedy žalovaný bol určite v omeškaní s vydaním uplatneného bezdôvodného

obohatenia, a to v zmysle § 517 ods. 2 a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom
znení. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak,
že v celom rozsahu úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, a preto
súd rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania,
alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) (súd prvej inštancie porušil princíp legality,
napadnutý rozsudok je arbitrárny), písm. f) (nesprávne skutkové zistenia), písm. h) (nesprávne právne

posúdenie veci) CSP. Uviedol, že v predmetnom prípade sa súd prvej inštancie
nijako nevysporiadal so žiadnou jeho argumentáciou, takisto neobjasnil dôvody, prečo na zmluvu o
úvere neaplikoval priamy účinok, ani nepriamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48. Mal
za to, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, keďže súd prvej inštancie neodôvodnil, ako sa vysporiadal
so základnými otázkami; z akého dôvodu neaplikoval priamy ani nepriamy účinok smernice 2008/48

v tom smere, že čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C
-42/15 nevyžaduje pri dĺžke trvania zmluvy o úvere dátumovú špecifikáciu. Ďalej uviedol, že napadnutý
rozsudok vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia, keď súd prvej inštancie uzavrel,
že v zmluve nie sú obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) a k) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj spôsob výpočtu a vstupné údaje pre výpočet

ročnej percentuálnej miery nákladov pre Zmluvu o úvere, ktoré stanovuje § 19 v spojení s § 2 písm.
g) zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o spotrebiteľských úveroch pritom zahŕňa do celkových nákladoch
spojených sospotrebiteľskýmúveromibatakév§2 písm.g)vymenovanénákladyspotrebiteľa,
ktoré v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere existujú. V čase uzavretia zmluvy o
úvere však zmluva o doplnkovej službe neexistovala, čo nebolo sporné. Odmena potom nemohla byť

zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa. Žalobca nemusel uzavrieť zmluvu o doplnkovej
službe, aby získal úver, preto celková odmena podľa zmluvy o doplnkovej službe nemusí byť zahrnutá
do celkových nákladov spotrebiteľa v súvislosti so spotrebiteľským úverom.
Uvedená RPMN v zmluve o úvere vychádza zo správnych vstupných údajov, je vypočítaná správne,
zmluva nemôže byť postihnutá sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Poukázal na rozhodnutia

súdov Slovenskej republiky, ktoré mu tento poplatok v obdobných prípadoch priznali. V prípade zmluvy
o doplnkovej službe ide o samostatnú zmluvu, v ktorej proti sebe stál záväzok žalovaného poskytovať
žalobcovi pravidelne sa opakujúcu nadštandardnú doplnkovú službu odnáškovej povahy a záväzok
žalobcu zaplatiť žalovanému odmenu. Porovnateľnou službou k poskytovanej službe je
kuriérska/ prepravná služba. Zopakoval svoju argumentáciu o výhodnosti poskytovania tejto služby

spotrebiteľovi. Zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“, nie „dátum“. V
slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo „termín“ vymedzuje čas, v
ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac,
rok. Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciua je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom, prečo si zákonodarca osvojil práve
pojem „termín“ a nie „dátum“. Napadnutý rozsudok vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia
§ 9 ods. 2 písm. f), j) a k zákona o spotrebiteľských úveroch, keď súd sa nesprávne domnieva, že

termín konečnej splatnosti nepostačuje v zmluve uviesť zistiteľným spôsobom. Pojem termín vymedzuje
čas, v ktorom treba niečo splniť, nie je synonymom k pojmu dátum. Vo svetle smernice 2008/48 nie
je stanovená požiadavka, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala konkrétny dátum konečnej
splatnosti. Rovnako nie je nevyhnutné, aby v zmluve bol rozpis splátok uvedený na jednotlivé položky,
ak sú splátky rovnocenné a splácajú sa ním jednotlivé zložky odplaty úveru rovnocenne. V tomto smere

poukázal obsiahlo na spôsob výkladu čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 a poukázal na priamy
a nepriamy účinok smernice 2008/48.

3. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že rozsudok
súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu
názorovú líniu všeobecných súdov Slovenskej republiky. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov

Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 12C/63/2013, Okresného súdu Bratislava II., sp. zn. 17C/303/2014,
Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/22/2014, Okresného súdu Trnava, sp. zn. 11Csp/68/2017,
Krajského súdu Košice, sp. zn. 1Co/626/2014 a ďalšie. Vo všetkých rozhodnutiach vystupoval žalovaný
ako strana sporu, pričom viaceré rozhodnutia sú pomerne aktuálne. Rozhodovacia prax ohľadom
podstatných náležitostí alebo povahy Doplnkovej zmluvy je teda pomerne jednoznačná. Preto závery

súdu prvej inštancie, uvedené v tomto konaní, nemožno v žiadnom prípade považovať za
prekvapivé, nesprávne, nekoherentné, nespravodlivé, či trpiace inou vadou, nakoľko sú totožné so
súdnou praxou krajských súdov. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. treba vykladať eurokonformne tak, aby bol zachovaný účel a obsah smernice 2008/48,
najmä jeho čl. 10 ods. 2. Vzhľadom na uvedené zotrváva na svojom odvolacom návrhu,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov, alebo
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

5. Žalobkyňa k písomnému vyjadreniu žalovaného uviedla, že v ostatnom podaní neuvádza žalovaný
nové argumenty, ktoré by mali podstatný význam pre konanie a má za to, že ku všetkým odvolacím
námietkam žalovaného sa dostatočne vyjadrila. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov

odvolacieho konania.

6. V priebehu odvolacieho konania, podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 05.10.2018 a
odvolaciemu súdu dňa 09.10.2018, vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu uzavretia
mimosúdnej dohody o urovnaní medzi stranami sporu, požiadal odvolací súd o pripustenie späťvzatia

žaloby, zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a zastavenia konania. O trovách konania navrhol
rozhodnúť v súlade s uzatvorenou dohodou tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

7. Na výzvu odvolacieho súdu žalovaný, v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 19.10.2018,
uviedol, že so späťvzatím žaloby súhlasí v súlade s uzatvorenou dohodou o urovnaní sporu. V

nadväznosti na to žalovaný požiadal, aby odvolací súd pripustil späťvzatie žaloby, zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie, zastavil konanie a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

8. Podľa § 370 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí
súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o

pripustení späťvzatia.

9. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z
vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej
inštancie a konanie zastaví.

10. Žalobca má v civilnom sporovom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu umožňuje disponovať s
konaním alebo jeho predmetom. Dispozícia s konaním je aj späťvzatie žaloby. Ide o procesný úkon voči
súdu, ktorým prejavuje vôľu, aby súd vo veci ďalej nekonal a meritórne vo veci nerozhodoval.Keďže žalobca vzal svoju žalobu späť v priebehu odvolacieho konania, skôr ako rozsudok súdu prvej
inštancie nadobudol právoplatnosť a žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil, odvolací
súd v zmysle § 370 ods. 1 CSP späťvzatie žaloby pripustil a v zmysle § 370 ods. 2 CSP súčasne zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil.

11. V danom prípade k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby došlo z dôvodu uzavretia
dohody o urovnaní sporu uzavretý medzi stranami. Obe sporové strany navrhli, aby o náhrade trov
konania súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, ktorému návrhu odvolací

súd vyhovel (§ 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 2 CSP).

12. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).