Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. september 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/78/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116229680
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116229680.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
RapčanovejačlenovsenátuMgr.ZuzanyHartelovejaJUDr.RomanaTichého,vprávnomsporežalobcu:
BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom
Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: U. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom G.

XXX, o zaplatenie 3.121,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 17Csp/112/2016-119 zo dňa 13. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výroku IV. o
trovách konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17Csp/112/2016-119 zo dňa 13. 12. 2017 žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.223,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z
tejto sumy od 11. 11. 2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej
časti žalobu zamietol (výrok II.) a konanie v časti o zaplatenie úroku vo výške 200,- eur zastavil (výrok
III.) s tým, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok IV.).

V odôvodnení uviedol, že pôvodný žalobca Poštová banka, a. s. sa žalobou doručenou súdu dňa 22.
11. 2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 3.121,34 eur, úrokov vyčíslených k 10. 11. 2016
vo výške 1.164,66 eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny 3.121,34 eur vo výške 12,9 % p. a. od 10.
11. 2016 do zaplatenia a úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 3.121,34 eur od 10. 11. 2016 do
zaplatenia, a to na základe zmluvy o úvere č. 9612873488 uzavretej medzi Poštovou bankou, a. s. a
žalovaným dňa 09. 05. 2011, ktorý nárok mu vznikol v dôsledku porušenia záväzku žalovaného vrátiť

poskytnuté prostriedky v splátkach s lehotou splatnosti dohodnutou v zmluve.
Uznesením č. k. 17Csp/112/2016-100 zo dňa 09. 11. 2017 súd pripustil zmenu na strane žalobcu, kde
na miesto pôvodného žalobcu vstúpil ako žalobca BENCONT COLLECTION, a. s. Bratislava.
Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 10. 05. 2011 uzatvorili právny predchodca
žalobcu a žalovaný zmluvu o úvere č. 6212873488, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru 3.500,- eur
s dohodnutou výškou mesačnej splátky 53,- eur, poplatkom za správu a vedenie úverového účtu 1,66

eur, výškou úrokovej sadzby 12,9 % p. a., výškou splátky a poplatku za správu úverového účtu 54,66
eur, RPMN banky 15,18 %, priemernou RPMN na trhu 17,44 %, celkovou výškou nákladov 2.954,59 eur,
dátumom 1. splátky 20. 06. 2011, dátumom konečnej splatnosti úveru 20. 05. 2021, dátumom každej
ďalšej splátky k 20. dňu v mesiaci, s počtom mesačných splátok 120,- eur. Listom zo dňa 19. 02. 2014
žalobca oznámil žalovanému, že k 19. 02. 2014 sa stal úver predčasne splatný v celom rozsahu a dlh
vo výške 3.285,88 eur vyzval žalovaného zaplatiť v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Súd

ďalej konštatoval, že výška vyčerpaného úveru predstavuje 3.500,- eur, na splatenie úveru bolo do 22.
07. 2015 uhradených 1.832,37 eur, žalovaný následne uhradil dňa 14. 09. 2015 sumu 50,- eur, dňa 13.10. 2015 sumu 100,- eur, dňa 19. 01. 2016 sumu 54,66 eur, dňa 11. 02. 2016 sumu 39,59 eur, t. j. spolu
2.076,62 eur.
V priebehu konania zobral žalobca žalobu v časti úrokov a úrokov z omeškania späť z dôvodu čiastočnej

úhrady žalovaného. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu súd konanie v časti o zaplatenie úroku
vo výške 200,- eur zastavil.
Súd o žalobe žalobcu rozhodol aplikujúc ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 497 Obchodného

zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným vznikol právny vzťah na základe zmluvy o úvere uzavretej dňa 10. 05. 2011 v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol
žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 3.500,- eur, pričom žalovaný porušil svoju povinnosť splácať
úver dohodnutým spôsobom.

Súd však vyhodnotil, že predmetná zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmluve sa nenachádza údaj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/
citovaného zákona o výške splátok istiny, úrokov, ktoré mal žalovaný žalobcovi zaplatiť. Aj keď bola v
zmluve explicitne uvedená celková výška mesačnej splátky, nikde nebola uvedená výška splátok istiny
a úroku, t. j. časť každej mesačnej splátky, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny

a na splatenie úroku. Uvedené nedostatky zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/
sankcionuje tým, že takýto spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd preto priznal
žalobcovi nárok na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom 3.500,- eur a žalovaným zaplatenou
sumou 2.276,62 eur, t. j. sumu 1.223,38 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
Súdžalobcovizároveňpriznalúrokzomeškaniaztejtosumyoddátumuavovýškeuplatnenejžalobcom,

keď výška úroku z omeškania nebola uplatnená v rozpore s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z. v znení účinnom do 31. 01. 2013, vo zvyšku žalobu na zaplatenie úroku z omeškania zamietol.
Súd v závere konštatoval, že mu je známe rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č.
C-42/15 o výklade smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere, pričom pri posudzovaní (ne)záväznosti uvedeného rozhodnutia pre

prejednávaný spor vychádzal z toho, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením
platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu
otázku, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. V uvedenom
rozhodnutí súdny dvor okrem iného konštatuje, že ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice
2008/48/ES v spojení s jej článkom 22 ods. 1 bránia tomu, aby členský štát stanovil povinnosť ako

náležitosť zmluvy uviesť amortizačnú tabuľku, čo je v rozpore s citovaným ustanovením § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. Keďže je tu konflikt smernice a vnútroštátneho zákona, súd skúmal, či
môže smernici priznať priamy alebo nepriamy účinok a dospel k záveru, že v konkrétnom prípade súd
nemôže smernici priznať ani nepriamy účinok, nakoľko nie je možný eurokonformný výklad citovaného
ustanovenia zákona, keďže by ním súd prakticky nahradil/vypustil toto ustanovenie. Jednalo by sa o

výklad contra legem a takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.
s. p.“) a nakoľko bol pomer úspechu strán v konaní v zásade rovnaký, súd ani jednej z nich právo na
náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu zamietol a výroku o trovách konania podal
žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe v celom rozsahu.
V odvolaní namietal záver súdu o absencii zmluvných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z., čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Rozsudok v napadnutej časti
považuje za nesprávny, majúc za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci a nesprávnych skutkových zistení.
Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, týkajúci sa výkladu
článku 1, článku 3 písm. m/, článku 10 ods. 1 a 2, článku 22 ods. 1 a článku 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS, podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a. s.,

a Klárou Biróovou vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto
spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní, z ktorého vyplýva, že v zmysle článku 10
ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 má zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uviesť výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivýmnesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

týchto splátok. Z článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 uvedenej smernice vyplýva, že iba na
žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu
výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti,
ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do

ktorej patria tieto povinnosti. Článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ
ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere.
V ďalšom žalobca uviedol, že judikatúra európskeho súdneho dvora má zabezpečovať jednotný výklad
práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy
ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo
na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú

záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či
štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo
ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva.
Zmluva o úvere podľa žalobcu jasným spôsobom obsahuje údaje o výške (54,66 eur), počte (120
mesačných splátok) a termíne (k 20. dňu v mesiaca, počnúc dňom 20. 06. 2011 do 20. 05. 2021)

jednotlivých splátok. Zmluvu o úvere preto nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z
dôvodu, že neobsahuje matematicky spočítanú celkovú čiastku úveru ako aj výšku, počet a termíny
splátok, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj
obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v danom
prípade zmluva o úvere spĺňa.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v bode 20. na str. 6 rozsudku (s tým, že správne
mábyťuvedenýbod23.)malžalobcatiežzato,žerozhodnutiesúduvtejtočastisazakladánatzv.omyle
v dokazovaní, keď požadoval sankčné úroky za obdobie od 19. 02. 2014 až do 10. 11. 2016 v rámci
vyčíslenej sumy 902,17 eur, čo však súd bez ďalšieho napadnutým rozhodnutím zamietol. Poukázal na
to, že nárok na zaplatenie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania odo dňa 11. 11. 2016 si uplatňoval

z dôvodu, že si v žalobe uplatnil vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania vypočítané do dňa
vyhotovenia žalobného návrhu, t. j. do dňa 10. 11. 2016. Nakoľko súd žalobu v časti vyčíslených úrokov
a úrokov z omeškania zamietol, odňal mu tým jeho právo na úrok z omeškania vo výške 5,25 % p.
a. z istiny odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia, t. j. odo dňa 20. 02. 2014 do 08. 11. 2016. Z
uvedeného dôvodu je rozhodnutie súdu arbitrárne a neudržateľné.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a tento podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C. s. p. vo výroku, ktorým súd žalobu vo
zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec v tejto časti vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadiska či došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Odvolanie žalobcu je postavené predovšetkým na odvolacom dôvode nesprávneho právneho
posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,

ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis,
ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Konkrétne žalobca namieta, že súd prvej inštancie
nesprávnevyhodnotilexistenciuobligatórnychnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere,atonáležitosť
podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, t. j. uvedenie výšky, počtu a termínov splátokistiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

7. Odvolací súd, vychádzajú z čl. 2 ods. 2 C. s. p., dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vytýkajúce
súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie je dôvodné.

8. Odvolací súd uvádza, že otázkou splnenia povinnosti uviesť údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z. z. sa už v minulosti vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zaoberal a zhodne

so súdom prvej inštancie ustálil záver, že zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí vyplývať splatnosť
jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9.
novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Biróovej, na ktorý poukazuje
i okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, nebola/nie je súdna prax v tejto otázke jednotná.
Uvedená právna otázka však bola následne riešená aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý v
uznesenísp.zn.3Cdo146/2017zodňa22.februára2018(obdobnetiežuzneseniesp.zn.3Cdo56/2018

zo dňa 17. apríla 2018 a 4Cdo 211/2017 zo dňa 23. apríla 2018) konštatoval, že „eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia (§ 9 ods. 2 písm. k/) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizáciedlhu,tedarozpissplátokpočastiach(samostatnevoväzbenaistinu,úrokapoplatky).Pokiaľ

ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy "výška", alebo "počet" či "termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k
záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č.
129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9
ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere

upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa
presvedčenia dovolacieho súdu, zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe,
teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho,
ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice“. Ďalej Najvyšší súd v citovanom uznesení uviedol:
„Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/

zákona č. 129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že
predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť

uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“ Od
1. mája 2018 sa zároveň legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstránila možnosť rôzneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy
jeho eurokonformným výkladom.

9. Vychádzajúc z uvedeného, krajský súd s poukazom na čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého je súd povinný rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít, ktorou autoritou je nepochybne Najvyšší súd Slovenskej republiky,
preto konštatuje, že ak okresný súd svoje rozhodnutie založil na tom, že uvedená zmluva o

spotrebiteľskom úvere má obsahovať presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok (t.
j. vymedzenie aká ich časť pripadá na istinu, na úroky a na poplatky) s následkom bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, vec nesprávne právne posúdil.

10. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobcu vytýkajúcu súdu prvej inštancie nesprávne

posúdenie jeho žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania. Ako správne poukázal odvolateľ, súd
prvej inštancie v bode 20. (správne malo byť 23.) odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že
žalobca si úrok z omeškania uplatnil až od 11. 11. 2016. Z podania žalobcu zo dňa 07. 11. 2017 (č. l. 81
a nasl. spisu) však vyplýva, že žalobca si v rámci „vyčíslených úrokov“ uplatňoval jednak zmluvné úroky
ako cenu poskytnutého úveru a jednak úroky z omeškania ako sankčné úroky spojené s omeškaním

dlžníka s plnením peňažného dlhu aj za obdobie pred 11. 11. 2016 (vychádzajúc z podaného odvolania
za obdobie od 19. 02. 2014 do 10. 11. 2016). Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si
uplatňoval úroky z omeškania len od 11. 11. 2016, nie je jeho záver správny.11. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na porušenie povinnosti žalobcu v zmysle § 132 ods. 1,
2 C. s. p., a to povinnosti skutkovo jednoznačne vymedziť žalobný nárok tak, aby bolo jasné, o čom a na
akom podklade má súd rozhodnúť. Skutkové vymedzenie nároku je spolu so žalobným petitom osobitne

významné, pretože určuje predmet konania a neumožňuje súdu priznať žalobcovi plnenie na základe
iného skutkového základu. Žalobca nie je povinný uviesť v žalobe právnu kvalifikáciu, musí však uviesť
rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby nárok mohol právne kvalifikovať. Pokiaľ je predmetom
uplatneného nároku pohľadávka, ktorá pozostáva z viacerých čiastkových nárokov, je nevyhnutná
taká špecifikácia pohľadávky, z ktorej bude nevyhnutne vyplývať individualizácia uplatneného nároku.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu špecifikovať uplatnenú pohľadávku čo do jednotlivých
čiastkových nárokov, s uvedením časového obdobia, kedy tieto čiastkové nároky vznikli a odôvodniť
aj vznik nároku vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým nárokom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje či už úroky
z úveru alebo úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky, je nevyhnutné, aby uviedol sumu, z
ktorej si jednotlivé dielčie nároky na úroky z omeškania, príp. aj úroky z úveru uplatňuje, čas omeškania
dlžníka s uvedením začiatku omeškania a konca omeškania, a to aj vo vzťahu k vyčísleným úrokom.

Úlohou súdu v sporovom konaní totiž nie je dedukovať jednotlivé nároky žalobcu, resp. pátrať z čoho
pozostávajú, ale prekontrolovať správnosť, odôvodnenosť a zákonnosť uplatnených nárokov. O aké
konkrétne skutkové okolnosti svoj konkrétny právny nárok opiera, aké skutkové údaje boli podstatné
pre ustálenie peňažného nároku, je povinnosťou žalobcu, ktorú si musí splniť už v podanej žalobe. Bolo
preto povinnosťou žalobcu v žalobe v časti „vyčíslených úrokov“ tieto konkretizovať, t. j. uviesť aká časť

zodpovedá zmluvným úrokom a aká časť úrokom z omeškania a na akom skutkovom základe. Uvedenú
povinnosť žalobca čiastočne splnil len v podaní zo dňa 07. 11. 2017, keď i následné podanie žalobcu -
čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 12. 12. 2017 (č. l. 110 spisu) neobsahuje túto špecifikáciu (z ktorého
dôvodu nie je zrejmé ani aká časť sumy, o ktorú zobral žalobca žalobu späť predstavuje zmluvné úroky
a aká časť úroky z omeškania). Vzhľadom na uvedené bude povinnosťou súdu prvej inštancie ustáliť si

predmet konania v tejto časti (podľa § 129 ods. 1, 2 C. s. p., príp. § 150 ods. 2 C. s. p.) a následne o
uplatnenom nároku žalobcu opätovne rozhodnúť.

12. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a záverov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, ako aj v súvisiacom výroku o trovách

konania, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
pričom súd prvej inštancie je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2
C. s. p.). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 C. s. p.).

13. Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým súd žalobe v časti vyhovel a vo výroku o čiastočnom zastavení
konania), ktorá nebola napadnutá odvolaním žiadnej zo strán konania, zostáva rozsudok okresného
súdu nedotknutý.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)