Rozsudok – Nájom a podnájom nebytových ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Bratislava

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoNájom a podnájom nebytových priestorov

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/70/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105238900
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1105238900.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: DEBUT s.r.o., Cintorínska
2, Šamorín, zastúpeného JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s. r. o., Šafárikovo nám. 2, Bratislava,
proti žalovaným: 1/ Mestská časť Bratislava - Staré mesto, Vajanského nábrežie 3, Bratislava, 2/ Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, o právo nájmu k areálu
amfiteátra, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 22C/242/2005-524,
zo dňa 2.3.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 21.11.2005, po zmene petitu pripustenej
uznesením č.k. 22C/242/2005-169, zo dňa 30.10.2007 sa žalobca pôvodne domáhal proti žalovanému
1/ určenia, že jeho právo k nájmu nebytových priestorov Amfiteátra 40. výročia SNP na Búdkovej ceste
(Súbežná 1), k. ú. Bratislava - Staré Mesto, v katastri nehnuteľností vedené ako parcela číslo XXXX/X
- zastavaná plocha, parcela číslo XXXX/X, XXXX/X H. XXXX/X C. S. P. XX.XXX T.X, trvá a žalovaný
je povinný na vlastné náklady uviesť nehnuteľnosti v zmysle zmluvy č. 6/95 do pôvodného, žalobcom
vybudovaného stavu, v akom bol pred 24.8.2005 a zakázať mu akékoľvek úkony, ktoré by žalobcu rušili
v užívaní. Uznesením č.k. 22C/242/2005-178, zo dňa 21.11.2007, súd prvej inštancie pripustil, aby do
konania vstúpil žalovaný 2/. Uznesením č.k. 22C/242/2005-503, zo dňa 12.1.2016 súd prvej inštancie
pripustil zmenu petitu tak, že žalobcovi sa právo nájmu k areálu amfiteátra, vyplývajúce mu zo Zmluvy
č. 6/95 zo dňa 3.5.1995 obnovuje za tých istých podmienok, za akých bolo dojednané pôvodne.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný 2/ ako vlastník
nehnuteľnosti a žalobca ako nájomca uzavreli 3.5.1995 nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bola
nehnuteľnosť - Amfiteáter 40. výročia SNP na Búdkovej ceste v Bratislave, súp. č. N.. XXXX, ktorá sa
nachádza v k. ú. X. - U.É. T., zapísaná v katastri nehnuteľností pod parcelou číslo XXXX/X, XXXX/
X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X C. celkovej výmere XX.XXX T.X. Nájomný vzťah bol v zmysle
čl. III bod. 3.1 zmluvy dohodnutý na dobu určitú, od 3.5.1995 do 30.5.2005. Z odpisu uznesenia
mestského zastupiteľstva Hlavného mesta SR Bratislavy č. 255/2003, zo dňa 11.12.2003 zistil, že
mestské zastupiteľstvo schválilo zverenie správy nehnuteľností v k. ú. Bratislava - Staré Mesto -
stavebný objekt Amfiteátra na Búdkovej ceste v Bratislave podľa čl. 36 ods. 2 Štatútu Hlavného mesta
SR Bratislavy žalovanému 1/. Protokolom č. 11 88 1091 03 00 zo dňa 15.4.2004 o zverení majetku
Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a s ním súvisiacich práv a záväzkov do správy Mestskej

časti Bratislava - Staré Mesto, bola nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania, zverená žalovaným 2/
bezplatne do správy žalovanému 1/. Z návrhu zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 31.5.2005,
č. 2005/322 vyplynulo, že žalovaný 1/ ako prenajímateľ žalobcovi ako nájomcovi ponúkol na prenájom
nehnuteľnosti špecifikované v čl. I bod 2 návrhu zmluvy, za celkový nájom vo výške 970.000,- Sk ročne.
Nájomný vzťah mal byť v zmysle čl. II dohodnutý na dobu neurčitú. Žalobca návrh zmluvy neakceptoval
a listom zo dňa 13.6.2005 doručil žalovanému 1/ zmenený návrh nájomnej zmluvy č. 2005/322. Listom
zo dňa 12.7.2005 žalovaný 1/ žalobcovi oznámil, že k naplneniu ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho
zákonníka nedošlo, pretože 14.6.2005 v zákonnej 30 dňovej lehote podal na príslušný súd žalobu vo veci
ochrany proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva; súčasne žalobcovi oznámil, že predmet
nájmu užíva bez právneho titulu. Súd prvej inštancie mal napokon za preukázané, že žalovaný 1/ podal
14.6.2005 proti žalobcovi žalobu, ktorou sa domáhal vypratania a odovzdania nebytových priestorov,
nachádzajúcich sa v areáli Amfiteátra 40. výročia SNP.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že určovací návrh podľa § 80 písm. c) O.s.p. má spravidla preventívny
charakter. Jeho účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcovi skôr, než dôjde k porušeniu právneho
vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s
vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti
žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Naliehavý právny záujem na požadovanom
určení bude spravidla daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo
ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Pre danosť existencie naliehavého
právneho záujmu považoval za nevyhnutné, aby výrok súdneho rozhodnutia o tom, či tu právny vzťah
alebo právo je, bol spôsobilý ovplyvniť právne postavenie žalobcu a teda mal za následok zmenu
jeho práv a povinností v hmotnoprávnych vzťahoch za stavu, že v danom čase nemôže uplatňovať
svoje práva žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p. Uviedol, že určovací návrh nie je spravidla
opodstatnený najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti
daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky
k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny
záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení zdôraznil, že medzi stranami nebolo sporné, že nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom konania v súčasnej dobe neexistuje, pretože bola zbúraná. Nakoľko predmet nájmu
neexistuje, uzavrel, že na žalobcom požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem, pretože
ani prípadný kladný výrok rozhodnutia by žiadnym spôsobom nezmenil, resp. neovplyvnil jeho právne
postavenie, a teda by nemal za následok zmenu jeho práv a povinností v hmotnoprávnych vzťahoch.
Žalobcovo tvrdenie, že v čase podania žalobného návrhu predmetná nehnuteľnosť existovala, mal s
poukazom na § 154 ods. 1 O.s.p. za právne irelevantné, pretože pre rozsudok je rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia.

5. Na záver súd prvej inštancie ozrejmil, že mestská časť (žalovaný 1/) bola v zmysle čl. 38 ods. 1 písm.
c) Štatútu Hlavého mesta SR Bratislavy povinná majetok hlavného mesta v prospech jeho rozvoja a
jeho obyvateľov, ako aj ochrany a tvorby životného prostredia zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať; najmä
bola povinná používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania
svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi. V nadväznosti na uvedené zdôraznil,
že žalovaný 1/ podal 14.6.2005 voči žalobcovi žalobu, ktorou sa domáhal vypratania a odovzdania
nebytových priestorov nachádzajúcich sa v areáli Amfiteátra 40. výročia SNP a vyslovil, že k obnoveniu
nájomnej zmluvy podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka preto nedošlo a nájomný vzťah zo zmluvy
č. 6/95 skončil 30.5.2005. Námietkami nedostatku pasívnej legitimácie, ktoré vzniesli v priebehu konania
obaja žalovaní, sa pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe kvôli nadbytočnosti
nezaoberal. Na uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 80 písm. c), § 154 ods. 1 O.s.p., § 676
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že žalovaným nepriznal náhradu trov konania, aj keď boli v konaní úspešní, nakoľko
si náhradu trov konania neuplatnili a iné trovy im v priebehu konania nevznikli.

6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 205 písm. a), písm. b), písm. c), písm.
e), písm. f) O.s.p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a určiť, že žalobcovi trvalo
právo nájmu areálu amfiteátra vyplývajúce zo zmluvy č. 6/95 zo dňa 3.5.1995, od 1.6.2005 do 30.5.2006
v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

7. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.)
možno konštatovať, že v ňom súdu prvej inštancie vyčítal, že sa komplexne nezaoberal hmotnoprávnou
otázkou sporu, namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, nakoľko z jeho obsahu nie je zrejmé, na základe
akých skutkových zistení dospel k záveru, že žalobu zamieta; nie je zrejmé, z akého dôvodu nevypočul
navrhovaných svedkov a akou úvahou dospel k záveru o zamietnutí žaloby. Súdu prvej inštancie vytýkal,
že sa zaoberal iba formálne procesnými úkonmi, čím bol porušený princíp právnej istoty. Mal za to,
že v konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana jeho práv a oprávnených záujmov. Súd prvej
inštancie sa nezaujímal, aké veľké úsilie a nepredstaviteľnú námahu za pomoci viacerých expertov
musel pre záchranu amfiteátra vynaložiť a aká škoda mu bola spôsobená, keď ho žalovaní „vypudili“ a
koľko ho to stálo. Poukázal na dlhoročné neodôvodnené prieťahy v konaní. Zdôraznil, že na jeho škodu
došlo k zločineckému zapáleniu a neskôr k nezákonnému zbúraniu amfiteátra, čo v závere konania
nesmierne sťažilo dokazovanie. Bol názoru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom,
nespĺňa predpoklady a požiadavky kladené na kvalitu súdnych rozhodnutí definovanou nielen zákonmi
ale aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ani ESĽP v Štrasburgu, a tak vo svojej
podstate odníma účastníkovi konania - žalobcovi, možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie. Oponoval, že súd prvej inštancie sa dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom
nevysporiadal s dôkazmi, ktoré uplatňoval v priebehu konania, dokonca na viaceré z nich v odôvodnení
napadnutého rozsudku vôbec nereagoval; stotožnil sa iba s prednesenými, neodôvodnenými želaniami
žalovaného 1/ a 2/, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zopakoval, že právo nájmu
amfiteátra mu plynule pokračovalo, t.j. trvalo aj po 30.5.2005, pretože vlastník - žalovaný 2/, mu
nájom amfiteátra nevypovedal. Zotrval na názore, že žalovaný 1/ nie je oprávnenou právnickou osobou
predkladať na súd návrh na vypratanie areálu amfiteátra, ani na skončenie nájomného vzťahu žalobcu
so žalovaným 2/ ako vlastníkom nehnuteľnosti. Nesúhlasil s tým, že absolútne zásadnú otázku sporu o
právo nájmu amfiteátra, ktorou je otázka, či žalovaný 1/ mal právo konať a vystupovať proti žalobcovi
ako vlastník amfiteátra, všetky konajúce súdy ignorovali. Rozsudok súdu prvej inštancie preto považoval
za nepreskúmateľný. Upriamil pozornosť na to, že nájomné za prenájom amfiteátra podľa zmluvy
č. 6/95 platil žalovanému 2/, ktorý de facto bol hlavným účastníkom zmluvného vzťahu, a ktorému
nájom patrí; nájomná zmluva mu vypršala v máji 2005, nájomné zaplatil za celý rok 2005 a toto mu
prenajímateľ - žalovaný 2/ nevrátil ako neoprávnenú platbu, z čoho vyvodil, že prenajímateľ konkludentne
s nájmom amfiteátra súhlasil aj naďalej. Mal za to, že protokol č. 118810910300 zo dňa 15.4.2004,
ktorým bol majetok žalovaného 2/ zverený do správny žalovaného 1/ je neplatný akt, od ktorého sa
nemôže odvíjať žiadne právo žalovaných 1/ a 2/ na škodu žalobcu; v danom prípade neexistoval na
prevod správy súhlas miestneho zastupiteľstva, zároveň došlo k porušeniu zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí. Súd prvej inštancie nepochopiteľne v rozsudku uvádza iba uznesenia Hlavného mesta
Bratislavy, akoby zastupiteľstvo Mestskej časti Bratislava Staré mesto vôbec neexistovalo a ako keby
sa toto zastupiteľstvo k takémuto vážnemu majetkovému aktu nemalo právo vôbec vyjadriť. Nestotožnil
sa s názorom súdu prvej inštancie, že zánikom predmetu nájmu v roku 2008 sa naliehavý právny
záujem vyjadrený určovacou žalobou v roku 2005 „vyparil“, nakoľko určovacia žaloba bola podaná v
roku 2005. Súd prvej inštancie nemohol v roku 2016 logicky tvrdiť, že nemôže rozhodnúť v zmysle petitu,
pretože mu v tom bráni ustanovenie § 154 O.s.p. Namietal, že súd má k dispozícii svoju poučovaciu
povinnosť voči žalobcovi, aby tento aktualizoval petit, má k dispozícii gramatiku slovenského jazyka,
ktorá pozná pojem minulého času, takže „nájom trval v čase podania žaloby“. Uviedol, že súd môže
priznať i viac ako žalobca žiadal, keď sú na to splnené zákonné podmienky. Použitie minulého času
v rozhodnutí súdu nie je nič viac nad rámec petitu žalobcu. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej
inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu, nakoľko tento nie je časovo limitovaný, ale ani s
argumentom, že ak dôjde k porušeniu práva nájmu, oprávnený (t.j. žalobca) už nemá naliehavý právny
záujem na podaní žaloby o práve nájmu podľa § 80 písm. c) O.s.p. Vyslovil názor, že vo všeobecnosti
judikatúra hovorí, že žaloba o určenie práva nájmu pre porušenie jeho práva môže obstáť z pohľadu
naliehavého právneho záujmu v záujme vzťahov medzi písm. b) a c) § 80 O.s.p. i vtedy, ak už k porušeniu
práva nájmu došlo, preto aj naliehavosť právneho záujmu v čase rozhodnutia súdu je potrebné zvažovať,
pretože čas ako právna skutočnosť plynul po podaní žalobného návrhu. Podanie žaloby v roku 2005
bolo procesne vhodným nástrojom, ktorý mal spor vyriešiť, čomu svojim nekonaním, poškodzujúc tak
práva žalobcu, zabránili práve súdy; práve týmto konaním sa má vytvoriť právny základ pre právny
vzťah účastníkov sporu, čo slovenské i európske právo pripúšťajú. Súd prvej inštancie mal posúdiť, či
podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom práva aj po dlhých rokoch neodôvodnených
prieťahov v konaní najmä preto, že po takomto rozhodnutí súdu nasledujú iné konania. Bol názoru, že
v konaní sú dané procesné podmienky na to, aby bol spor preskúmaný aj po vecnej stránke. Použite

§ 154 O.s.p. bol súd povinný skúmať minimálne vo vzťahu k § 80 písm. b), pretože k porušeniu práva
nájmu žalobcu došlo, keď neoprávnený „správca“ amfiteátra (žalovaný 1/) uzatvoril nájomnú zmluvu č.
45/2005/322 so spoločnosťou R.B.I. s.r.o. Bratislava, so všetkým hnuteľným i nehnuteľným majetkom
žalobcu nachádzajúcom sa v amfiteátri bez toho, aby sa žalovaný 1/ finančne v zmysle zákona bol býval
so žalobcom vyrovnal.

8. Žalovaný 1/ sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu plne stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie, ktorý vychádza zo správneho posúdenia stavu veci. Žalobca nijakým relevantným spôsobom
v celom konaní nepreukázal nárok, ktorého sa domáha, nepredložil žiadne relevantné listinné dôkazy.
Zopakoval, že nájomný vzťah k nehnuteľnosti, ktorej sa žaloba týka zanikol 30.5.2005 v zmysle čl.
III bod 3.1. nájomnej zmluvy č. 6/95 zo dňa 3.5.1995; k predĺženiu nájmu podľa § 676 Občianskeho
zákonníka nedošlo, pretože žalovaný 1/ podal 14.6.2005 žalobu o vypratanie predmetu nájmu. Mal
za to, že v konaní nie je pasívne legitimovaný vzhľadom na skutočnosť, že nehnuteľnosť mu bola
odňatá Protokolom zo dňa 31.12.2007 v nadväznosti na uznesenie mestského zastupiteľstva Hlavného
mesta SR Bratislavy č. 170/2007; novým vlastníkom sa stala spoločnosť APOLLO ARENA s.r.o.
Samotná nehnuteľnosť bola zbúraná a tak predmet sporu zanikol; je teda nepochybné, že na žalobcom
požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem, pretože ani prípadný kladný výrok rozhodnutia
by nezmenil, resp. neovplyvnil právne postavenie žalobcu a nemal by za následok zmenu jeho práv a
povinností v hmotnoprávnych vzťahoch.

9. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne,
ktoré vychádza z náležite zisteného skutkového a právneho stavu veci s tým, že žalobca nijakým
spôsobom nepreukázal, že nároku, ktorého sa domáha je potrebné poskytnúť právnu ochranu,
nepredložil žiadne relevantné listiny a dôkazy, ktoré by bez akejkoľvek pochybnosti preukazovali,
že môže užívať areál amfiteátra a že vôbec je daná akákoľvek možnosť uzatvoriť so žalovaným 2/
nájomnú zmluvu k stavbe amfiteátra na Búdkovej ceste v Bratislave. Zdôraznil, že predmet sporu reálne
zanikol, stavba amfiteátra de facto a de iure neexistuje. V nadväznosti na to poukázal, na to, že určiť
akékoľvek práva k zaniknutému predmetu sporu nie je právne možné. Žalobca nepreukázal existenciu
predmetu nájmu a tiež neosvedčil v súlade s § 137 písm. c) C.s.p. danosť naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení; bez preukázania naliehavého právneho záujmu nie je možné oprávnene sa
domáhať určenia práva nájmu. Podotkol, že žalobca ani v odvolaní neuviedol, ako by sa zmenilo
jeho právne postavenie v prípade, ak by súd prvej inštancie žalobnému návrhu vyhovel, aký by bol
výkon daného rozhodnutia, do akých práv a povinností, k akej nehnuteľnosti by žalobca vstúpil a ako
fakticky by ich mohol k neexistujúcemu objektu realizovať. Nestotožnil sa s tvrdením, že sa súd prvej
inštancie nedostatočne zaoberal predloženými dôkazmi a tvrdeniami prezentovanými žalobcom; súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne prešetril a posúdil všetky tvrdené skutočnosti tak zo
strany žalobcu ako aj zo strany žalovaných, na požiadanie žalobcu vykonal všetky procesné úkony,
poskytol dostatok priestoru a času na preukázanie jeho tvrdení a z takto podrobne zisteného stavu veci
vychádzal pri vydaní rozhodnutia.

10. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ k jeho odvolaniu uviedol, že platne
uzatvorený nájomný vzťah musí byť podľa Občianskeho zákonníka aj právoplatne ukončený. Pretože
sa tak nestalo, musel podať žalobu o právo nájmu k amfiteátru. Bol názoru, že právo sa podľa zákona
nemôže viazať na existenciu alebo neexistenciu nehnuteľnosti a práva k nej, pretože pozemok na ktorom
nejaká nehnuteľnosť stojí sa nestráca, budova áno; nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným 2/
bola uzatvorená na nehnuteľnosť aj s pozemkami. Zdôraznil, že v spore nejde o to, čo by chcel, ak by
rozsudok potvrdil jeho pravdu, keď amfiteáter je aj tak už zbúraný; mohol zvažovať, či svoje právo uplatní,
alebo sa ho zriekne, rozhodol sa, že svoje právo nájmu uplatní žalobou na súde. Zopakoval, že súd je
povinný rozhodovať o merite veci formulovanom v petite žaloby, ktorého rozsahom je viazaný. Túto svoju
procesnú rozhodovaciu právomoc súd prvej inštancie zameral na vytvorenie „akéhosi alibi“ žalovanému
1/ a 2/, ktorí môžu teraz tvrdiť, že žalobcovi svojimi nezákonnými machináciami nespôsobili poškodenie
jeho práv a žiadne zákony neporušili. Namietal, že nastoľovať otázku naliehavého právneho záujmu
žalobcu, nemôže byť žalovanými nihilizované zničením, zbúraním nehnuteľnosti amfiteátra, ku ktorej
nájomný vzťah žalobcu konkludentne trval a ako v každej určovacej žalobe ide o to, či tu právo je alebo
tu právo nie je, či právo nájmu žalobcu existovalo alebo neexistovalo v čase podania žalobného návrhu.
O tom mal súd zákonnú povinnosť rozhodnúť v čase podania žaloby, kým amfiteáter ako nehnuteľnosť
a predmet nájmu žalobcu ešte stál, čiže existoval. Súd svojim rozsudkom „amnestoval“ sám seba, keď
svojim nekonaním a teda zavinením, znemožnil žalobcovi prístup k spravodlivosti. Uviedol, že nikde v

práve Európskej únie nemožno objaviť ustanovenie o „naliehavom právnom záujme“, ktoré bolo účelovo
a teda svojvoľne použité súdom v rozsudku.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil 29.5.2018
(§ 219 ods. 3 C.s.p.).

12. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) platného do 30.6.2016, návrhom na začatie konania
možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem.

14. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu
v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach),
s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že
ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových
a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu
žalobcu na požadovanom určení, založeného súdom prvej inštancie na úvahe o tom, že ani kladný
výrok rozhodnutia by nezmenil, resp. neovplyvnil právne postavenie žalobcu, teda nemal by za následok
zmenu jeho práv a povinností v hmotnoprávnych vzťahoch, nakoľko predmet nájmu neexistuje, čím
absentuje naliehavý právny záujem žalobcu na podanie určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p.,
neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli
zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v
prospech odvolateľa.

16. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá odvolací
súd uvádza, že v zmysle predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy (§ 80 písm. c) O.s.p.) návrhom
na začatie konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súčasťou právneho posúdenia veci
súdom je v prípade určovacej žaloby aj posúdenie jej procesnej prípustnosti z hľadiska preukázania
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Návrh na určenie práva (právneho vzťahu)
bol vždy, aj v minulosti svojou povahou návrhom preventívnym, u ktorého sa viac než u návrhov
(žalôb) na plnenie dbalo, aby nedošlo k jeho zneužitiu a prísne sa selektovala jeho prípustnosť.
Naliehavým právnym záujmom na určení práva alebo právneho vzťahu podľa 80 písm. c) O.s.p. sa
rozumie právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý.
Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre
žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku
o žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi a
to: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, teda je tu
stav, že právo resp. právny vzťah medzi stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej
právnej neistoty medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty
právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; jestvuje potreba
odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem na
určení musí existovať v ktoromkoľvek štádiu konania a súd naň musí prihliadať z úradnej povinnosti. Je

teda nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale
aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 217, § 378 C.s.p. ). Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase
rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu.

17. Nemožno prisvedčiť žalobcovi, že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem; odhliadnuc
od skutočnosti, že žalobca vo vzťahu k žalovanému 2/ nielenže nepreukázal ale ani netvrdil existenciu
naliehavého právneho záujmu (tento vyjadril iba vo vzťahu v žalovanému 1/ - viď zápisnica z
pojednávania súdu, ktoré sa konalo 2.3.2016), hodno zdôrazniť, že naliehavý právny záujem na určení
práva alebo právneho vzťahu je daný len vtedy, ak smeruje k odstráneniu aktuálneho stavu právnej
neistoty. Aktuálny stav právnej neistoty predpokladá trvanie alebo existenciu práva, či právneho vzťahu,
o ktoré v konaní ide. Ak právny vzťah alebo právo zaniklo, nie je daný aktuálny stav právnej neistoty,
ktorý je možné odstrániť určovacou žalobou. Inak povedané, ak predmet nájmu zanikol, je vylúčené, aby
súd rozhodol o určení, že žalobcovi sa právo k zaniknutému predmetu nájmu obnovuje; medzi stranami
sporu neexistuje totiž žiaden aktuálny stav právnej neistoty, nakoľko je nepochybné, že žalovaní nemôžu
byť vlastníkmi a žalobca nemôže byť nájomcom zaniknutej veci; uvedená skutočnosť (objektívne daná)
zároveň vylučuje samotnú existenciu akéhokoľvek práva k tejto veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je preto správne. Odvolací súd
zároveň uvádza, že existencia alebo neexistencia právneho vzťahu alebo práva nemôže byť určovaná
ani za dobu minulú, ani do budúcnosti; rozhodujúci je aj v tomto prípade stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.6.2007, sp. zn. 1Cdo 91/2006). Vyplýva to jednak
z gramatického výkladu ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. (§ 137 C.s.p.) pripúšťajúceho iba určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je lebo nie je (nie určenia, či tu právo „bolo“ alebo „nebolo“) a jednak
z ustanovenia § 154 ods. 1 O.s.p. (§ 217 C.s.p), podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia. Uvedené znamená, že skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje musí
existovať, resp. byť ustálený súdom v rámci procesného postupu upraveného zákonom (Občiansky
súdny poriadok, Civilný sporový poriadok) v čase vyhlásenia rozsudku; súd nemôže rozhodnúť na
základe takého stavu, ktorý už neexistuje, alebo svoje rozhodnutie oprieť o stav, ktorý ešte len v
budúcnosti eventuálne môže nastať.
18. Žalobca v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a určil,
že „žalobcovi právo nájmu areálu amfiteátra, vyplývajúce mu zo zmluvy č. 6/95 zo dňa 3.5.1995, trvalo
od 1.6.2005 do 30.5.2006 v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka“. V nadväznosti na vyššie
uvedené právne východiská odvolací súd konštatuje, že ani takto formulovaný žalobný návrh nie je
spôsobilý privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v prospech žalobcu. Odvolací súd súčasne
dáva do pozornosti, že žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.).

19. K otázke naliehavého právneho záujmu odvolací súd napokon uzatvára, že ak žalobca svoj naliehavý
právny záujem na požadovanom určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok
naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť
a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby. Pri nepreukázaní existencie naliehavého
právneho záujmu preto nebolo potrebné zaoberať sa vecnou podstatou žaloby (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 28.10.2008, sp. zn. 2Cdo/231/2007, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.6.2007,
sp. zn. 1Cdo/91/2006). Vo vzťahu k uvedeným záverom odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie
Ústavného súdu SR II. ÚS 590/2017-19, zo dňa 6.10.2017, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že ak
všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby
dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobu, porušia tým základné právo na súdnu
ochranu ďalšieho účastníka konania.

20. Nakoľko odvolací súd svoje potvrdzujúce rozhodnutie vo vzťahu k zamietajúcemu určujúcemu výroku
založil na potvrdení procesnej neprípustnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. (§ 137 písm. c) C.s.p.),
ostatnými námietkami hmotnoprávnej povahy uvádzanými žalobcom v odvolaní sa nezaoberal.

21. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa poučovacej povinnosti súdu ohľadom
vymedzenia správneho petitu žaloby, odvolací súd uvádza, že poučovacia povinnosť súdov je
principiálne zakotvená v ustanovení § 5 ods. 1 O.s.p. (§ 160 C.s.p.) a vzťahuje sa výlučne len na
procesné práva a povinnosti strán sporu vyplývajúce pre nich zo samotného priebehu sporového
konania. Otázka voľby procesného nástroja, ktorý zvolil žalobca na ochranu alebo uplatnenie svojich
práv a oprávnených nárokov, ako aj jeho obsah, t.j. vymedzenie čoho konkrétne sa bude v konaní

domáhať, sú otázky, ktoré zasahujú do hmotného práva a preto sa na nich poučovacia povinnosť súdu
nevzťahuje. Žaloba je vždy vyjadrením predstáv žalobcu o jeho práve vyplývajúcom z hmotnoprávnej
normy. Poučenie súdu preto nemôže reagovať na nevhodne zvolený procesný prostriedok, ktorý
neobstojí z hľadiska hmotného práva, či omyl strany pri výbere spôsobu ochrany svojich práv, ktorý
nepovedie k cieľu ňou sledovanému, ak inak možno na základe takejto žaloby konať a rozhodovať,
hoci s negatívnym výsledkom pre stranu sporu tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/774/2015). Ak by súd poučil žalobcu ohľadne naformulovania
znenia petitu žaloby, a teda vymedzil by inak predmet konania, takéto poučenie by presiahlo poučovaciu
povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. (§ 160 C.s.p.) a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov
konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/125/2011).

22. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom súd prvej
inštancie sa dopustil vady tejto povahy tak, že pre svoj právny názor o nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení mu neposkytol súdnu ochranu. Názor žalobcu je však mylný. Odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie zákonu sa priečiaci procesný postup súdu, ktorým účastníkovi
odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Civilný sporový poriadok. O vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia ide pritom len vtedy, ak išlo o procesný postup nesprávny, ktorý sa prejavil v
priebehu konania. Právnym názorom súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, ktorý - ako už bolo v predošlom texte vysvetlené - je správny, nedošlo k odňatiu
možnosti žalobcu konať pred súdom. Právo na súdnu ochranu vyplýva nielen z ústavných záruk, ale tiež
občianskoprávnych predpisov (hmotných a procesných); právo na súdnu ochranu treba preto chápať
aj ako dodržanie zákonom predpísaného procesného postupu. Uplatnenie práva podlieha v konaní
pred súdom procesným pravidlám, ktoré nemožno prehliadať alebo opomínať. Uplatnenie práva je úzko
spojené s procesným postupom, ktorý si účastník konania zvolil a za ktorý nesie sám zodpovednosť
(napr. prejavujúcu sa v neúspechu jeho žalobného návrhu). Ak súd zamieta návrh na určenie podľa §
80 písm. c) O.s.p. (§ 137 C.s.p.) pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je
vylúčené (ako už bolo uvedené vyššie), aby súčasne takýto návrh preskúmal po vecnej stránke. Súd
prvej inštancie tým, že neskúmal vecnú stránku žalobného návrhu, keď sa jeho rozsudkom zamietla
žaloba pre chýbajúci naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c) O.s.p.), neporušil
právo na súdnu ochranu žalobcu.

23. Odvolací súd v časti argumentácie žalovaného o nepreskúmateľnosti odôvodnenia dospel k záveru,
že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa požiadavky
zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 ods. 2 C.s.p.) a pripomína, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie
napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany
sporu na spravodlivý proces. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

24. K námietkam žalobcu o prieťahoch v konaní (i keď tieto nemajú žiaden vplyv na potvrdenie
vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), od ktorých žalobca odvodzuje neúspech
žalobného návrhu, odvolací súd záverom uvádza, že ako vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II.
ÚS 408/2013-39, zo dňa 11.6.2014, bol to práve žalobca, ktorý značnou mierou prispel k dĺžke súdneho
konania.

25. Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým v celom rozsahu zamietol
žalobu žalobcu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.