Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/154/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109224391
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2109224391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: R. V., nar. X.X.XXXX, adresa J. -
G. J., G. XXXXX/XX, proti žalovaným: 1. LIDESTA PLUS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Ružomberská 6,
IČO: 43 944 710, zanikol ku dňu 20.11.2015 bez právneho nástupcu, 2. C. S., nar. XX.X.XXXX, adresa
E. K., Y. ulica XX/XX a 3. LIDESTA, s. r. o., so sídlom Bratislava, Panenská 26, IČO: 31 638 031, o
zaplatenie 5.974,70 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného 1. o zaplatenie 995,82 Eur
s príslušenstvom, na odvolania proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8C/230/2010-347
zo dňa 18.2.2014 - žalobkyne v celom rozsahu a žalovaného 1. voči časti zamietajúcej jeho vzájomnú

žalobu a v časti trov konania, v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
8C/230/2010-453 zo dňa 30.3.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolacie konanie vo vzťahu k žalovanému 1. z a s t a v u j e.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e .

III. Žalovaným 2. a 3. nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a o náhrade

trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1., 2. a 3. náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 34, § 35 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 40a,
§ 724, § 730, § 733, § 734, § 774, § 775, § 451 ods. 2, § 456, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), ako i ust. § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že žalobkyňa sa voči žalovaným 1. až 3. domáhala
zaplatenia sumy 5.974,70 Eur s prísl., a to buď titulom kúpnej ceny, alebo odmeny za sprostredkovanie
predaja nehnuteľnosti. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané jedine to, že výlučným a jediným
vlastníkom nehnuteľností, od ktorých si žalobkyňa odvodzuje nárok na zaplatenie žalovanej sumy
bol E. O.. Žalobkyňa nebola ich vlastníčkou ani spoluvlastníčkou, teda ich nemohla ani predávať a
nemohlo jej vzniknúť žiadne právo na kúpnu cenu za predaj týchto nehnuteľností, ani právo domáhať sa
zaplatenia kúpnej ceny za predaj týchto nehnuteľností. Žalobkyňa totiž nepreukázala, že by existovala

platná písomná kúpna zmluva, na základe ktorej by bola ako vlastník zapísaná na príslušnom liste
vlastníctva a predávala svoje vlastníctvo - nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu a že by na základe
takejto kúpnej zmluvy bol povolený vklad vlastníckeho práva na kupujúceho. Žalobkyňa predložila kúpnu
zmluvu, o ktorej tvrdí, že na základe nej jej vzniklo právo na žalované plnenie aj z titulu kúpnej zmluvy,ale toto dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla, nakoľko v zmluve nebola jej účastníčkou ako
predávajúca. V tejto kúpnej zmluve konala len ako písomne splnomocnená zástupkyňa predávajúceho
- E. O., a to na základe písomného plnomocenstva. Okrem toho sa nikde v tejto zmluve nenachádza

žiadne dojednanie predávajúceho a kupujúceho, že by jej mala byť vyplatená čo i len časť kúpnej ceny
kupujúcim. Žalobkyňa teda nepreukázala ani existenciu platnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej by
niektorému z troch žalovaných vznikla povinnosť zaplatiť jej kúpnu cenu a teda žalované plnenie, ani
povinnosť všetkých troch žalovaných spoločne a nerozdielne. Súd poukázal na to, že aj v prípade,
ak nebola časť kúpnej ceny vyplatená predávajúcemu E. O., ako to tvrdila žalobkyňa, musí si takéto

prípadné nároky uplatniť on sám, ale nie je oprávnená si ich za neho, vo svojom mene uplatňovať
žalobkyňa, lebo ani takéto právo v konaní nepreukázala.

4. K ďalšiemu tvrdeniu žalobkyne, že žalovanú sumu žiada od všetkých troch žalovaných aj preto, lebo
sa dohodli na odmene za sprostredkovanie predaja nehnuteľností (tých, ktoré predával E. O.) s tým, že
jej nároky vyplývajú aj z predloženého čestného prehlásenia prvoinštančný súd uviedol, že vykonaným

dokazovaním, a to kúpnou zmluvou uzavretou medzi predávajúcim E. O. a kupujúcim - žalovaným
1. je preukázané, že nehnuteľnosti kupoval jedine žalovaný 1., pre seba, na svoje meno. Nikde sa
neuvádza, že by kúpnu cenu mal za neho zaplatiť niekto iný. Žalobkyňa predložila čestné prehlásenie,
ktoré podpísala žalovaná 2., za žalovaného 3. Žalovaná 2. ale nebola kupujúcou a nebol ním ani
žalovaný3.Navyšetotočestnéprehláseniejedatovanéaždátumom,popodpisekúpnejzmluvyopredaji

pozemkov, za sprostredkovanie ktorých si žalobkyňa žiada zaplatenie žalovanej sumy. Aby žalobkyni
mohlo vzniknúť právo na zaplatenie ceny za sprostredkovanie na základe príkaznej zmluvy v zmysle
§ 724 OZ, musela by preukázať existenciu dohody o takomto sprostredkovaní, a to príkaznú zmluvu, v
ktorej by sa zaviazala obstarať pre príkazcu nejakú vec, alebo vykonanie nejakej činnosti. Odmena za
také obstaranie veci by ale musela byť dohodnutá, ale aj obvyklá, a to najmä s prihliadnutím na povolanie

príkazníka. V takom prípade by žalobkyňa musela preukázať kedy, kde, s kým a na čom sa dohodli a
tiež na akej odmene za obstaranie veci sa dohodli. Žalobkyňa však ani v tomto smere svoje dôkazné
bremeno neuniesla, nepreukázala obstaranie akej veci a pre koho mala vykonať. Nepreukázala, že sa
na odmene dohodli pred obstaraním veci, ani že odmena za obstaranie bola obvyklá. Súd mal za to, že
suma dvojnásobne vyššia ako kúpna cena, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, nie je v žiadnom prípade

odmenou obvyklou. Rovnako žalobkyňa nepreukázala, že by sa bola platne dohodla s ktorýmkoľvek zo
žalovaných na zmluve o obstaraní veci v zmysle ust. § 733 OZ , teda že by sa so žalovanými, alebo
čo i len s jedným z nich dohodla kedy, na akom obstaraní, akej veci, za akú cenu obstarania a za
akú odmenu sa dohodli. Nepreukázala ani, že by bola niektorému zo žalovaných ako objednávateľovi
veci vydala písomné potvrdenie ako obstarávateľka veci s dohodnutým predmetom obstarania, s jeho

cenou a dobou obstarania. Kúpna zmluva, ktorú žalobkyňa predložila, takým dôkazom nie je. Žalobkyňa
totiž vystupovala v rámci kúpnej zmluvy len ako splnomocnená zástupkyňa predávajúceho E. O., nie
je v nej spomínaná ako prípadný obstarávateľ ktoréhokoľvek zo žalovaných, a to ani žalovaného 1.,
ktorý bol kupujúcim zo zmluvy. Pokiaľ žalovaná 2. v konaní uviedla, že cena za predaj pozemkov, kde
zastupovalažalobkyňamalabyť540.000,-Sk,t.j.17.924,72Eur,tátosumamalabyťkúpnoucenou, aak

tiež žalovaná 2. uviedla, že žalobkyni mala byť zaplatená suma 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur, uvedené
neobstojí,pretoženeskôrtožalovaná2.poprela.Žalobkyňanepreukázalainýmhodnovernýmdôkazným
prostriedkom svoje tvrdenie o existencii platnej dohody o sprostredkovaní a o cene za sprostredkovanie.
Samotné predložené čestné prehlásenie takýmto dôkazom podľa súdu nie je, pretože pozemky kupoval
žalovaný 1. a na čestnom prehlásení ide o prehlásenie žalovaného 3., v zastúpení žalovanej 2., keď

žalovaný 3. pripustil, že ústne splnomocnil žalovanú 2. Žalovaný 3. však kupujúcim nebol. Navyše pri
porovnaní kúpnej ceny dojednanej v kúpnej zmluve vo výške 180.000,-Sk, t. j. 5.974,91 Eur a cenou
za sprostredkovanie, ktorá podľa tvrdenia žalobkyne mala byť dojednaná vo výške 360.000,-Sk, t. j.
11.949,81 Eur, je zrejmé, že ide o dvojnásobok kúpnej ceny, preto možno ťažko hovoriť o platnom
dojednaní odmeny za sprostredkovanie, ak takáto odmena mala byť dvojnásobne vyššia ako kúpna

cena. Okrem toho je čestné prehlásenie datované a podpísané až 2 mesiace po podpise kúpnej zmluvy,
kde žalobkyňa preukázateľne zastupovala predávajúceho a nie niektorého, alebo všetkých žalovaných.
Navyše samotná žalobkyňa spochybnila svoje vyjadrenie o tom, že za tvrdené sprostredkovanie mala
dostať sumu 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur ako dohodnutú odmenu, pretože pri svojej druhej výpovedi
uviedla, že zo sumy 360.000,-Sk, t. j. 11.949,81 Eur jej nemala patriť celá suma, ale z toho mala

ešte zaplatiť predávajúcemu zvyšnú kúpnu cenu 180.000,-Sk, t. j. 5.974,91 Eur. Je teda otázne, na
čom sa vlastne a s kým dohodla. Uvedené však nepreukázala hodnovernými dôkazmi. Žalobkyňa teda
neuniesla dôkazné bremeno o svojom tvrdení o existencii príkaznej zmluvy, ani o existencii zmluvy o
sprostredkovaní, a to ani so žalovaným 1., ani so žalovanou 2. ako fyzickou osobou, lebo mala konať akozástupca žalovaného 3., ako ani so žalovaným 3. Tvrdenie žalobkyne, že vybavila reštitúciu pre E. O. v
žiadnom prípade nezakladá právo žalobkyne vo vzťahu ku ktorémukoľvek zo žalovaných, lebo reštitúciu
nevybavila ani pre jedného z nich. Ak má nejaké nároky za vybavenie reštitúcie, musí sa s nimi obrátiť na

toho, komu reštitúciu vybavila, čo však nie sú žalovaní. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že mala so žalovanými
rôzne iné aktivity (vybavovanie úverov, stavbu domu a pod.), toto nie je právnym nárokom žalobkyne
voči žalovaným na zaplatenie žalovanej sumy. Len z takéhoto všeobecného tvrdenia jej nevznikli žiadne
nároky vo vzťahu k niektorému, alebo k všetkým žalovaným.

5. Pokiaľ ide o nárok žalovaného 1., ktorý vzniesol v priebehu konania voči žalobkyni, keď sa od nej
domáhal vrátenia sumy 995,82 Eur ako plnenia bez právneho dôvodu, ktoré jej poskytol, prvoinštančný
súd posúdil tento nárok v zmysle v tom čase platného a účinného § 98 Občianskeho súdneho poriadku,
vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný 1. sa voči žalobkyni domáhal menej ako žiadala ona voči
žalovanému 1., nie ako vzájomný návrh voči žalobkyni, ale iba ako jeho obranu. Uzavrel, že tejto obrane
žalovaného 1. nebolo možné vyhovieť, nakoľko hoci bolo dokazovaním preukázané, že žalovaný 1.

ním požadované plnenie žalobkyni poskytol a poskytnutie takéhoto plnenia aj žalobkyňa uznala, avšak
súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného 1., že išlo o plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko žalovaný
1. plnenie žalobkyni poskytol sám, dobrovoľne, opak ani tvrdený nebol. Súd mal z výpovedí strán za
jednoznačné, že nejaké rokovania medzi sebou mali a že na základe nich žalovaný 1. poskytol plnenie
žalobkyni. Žalovaný 1. neuniesol svoje dôkazné bremeno o plnení bez právneho dôvodu, prípadne z

neplatného právneho úkonu. Navyše toto tvrdenie žalovaného 1. spochybnil aj jeho bývalý konateľ
(ktorý je teraz konateľom žalovaného 3.), keď sa vyjadril že plnenie, ktoré bolo žalobkyni poskytnuté, jej
bolo poskytnuté v mene žalovaného 1. Ak poskytnuté plnenie za bývalého konateľa bolo považované
za platné, nemôže samotná zmena konateľa znamenať, že by malo ísť o plnenie bez právneho titulu.
Na obranu žalovaného 1. súd neprihliadal tiež z dôvodu, že žaloba žalobkyne voči nemu bola ako

nedôvodnázamietnutá.Akbytotižajbolaobranažalovaného1.preukázaná,prejavilabysavrozhodnutí
len tou formou, že o preukázanú sumu by sa znížil nárok priznaný žalobkyni. Pretože ale žalobkyňa
úspešná nebola, obrana žalovaného 1. nemohla byť premietnutá do rozhodnutia o žalobe žalobkyne.

6. Prvoinštančný súd teda uzavrel, že žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno a nepreukázala, že

má právo na zaplatenie žalovanej sumy voči žalovaným 1. až 3. (či už jednotlivo, alebo voči niektorému
z nich spoločne s ďalším, prípadne voči všetkým trom spoločne) a na základe akého právneho titulu.
Povinnosťou žalobkyne bolo preukázať kedy, kde, s kým a aký platný právny úkon uzavrela a o
čom konkrétnom sa dojednali (predmet dojednania). Nič z toho však žalobkyňa ani voči jednému zo
žalovaných nepreukázala. Žalovaní sa tak s plnením žalovanej sumy ani nemohli dostať do omeškania.

Súd preto žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1. s poukazom na ust. §
150 ods. 1 zák. č. 99/1963 Z. z. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (ďalej len „OSP“)
a vo vzťahu k žalovaným 2. a 3. s ohľadom na skutočnosť, že títo si trovy neuplatnili, pričom rovnako na

ich strane existujú dôvody ako u žalovaného 1. Žalovaným 1. až 3. by teda ako v spore v celom rozsahu
úspešným v zásade prináležala náhrada trov konania v plnej výške s poukazom na ust. § 142 ods. 1
OSP. Súd však mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré výnimočne v tomto
konaní, úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Tieto spočívajú v konaní žalovaných pri
úkonoch, ktoré voči žalobkyni vykonali, pri plneniach, ktoré voči nej boli vykonané a ktoré predchádzali

podaniu jej žaloby. Strany pritom nesporne boli medzi sebou navzájom v kontakte, vybavovali si rôzne
veci. Žalovaní vo vzťahu k žalobkyni aj poskytli určité plnenie, a to žalovaný 3. dokonca opakovane, čiže
zrejme mali medzi sebou aj nejaké dohody, avšak dokazovaním nebolo preukázané aké konkrétne, z
akého časového obdobia, čoho presne sa týkali, na čom presne sa dohodli a kedy. Preto súd konanie
žalovaných hodnotil tak, že vzhľadom naň nemajú právo na náhradu trov konania, aj keď boli úspešní.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný 1. prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie,
a to len v časti týkajúcej sa rozhodnutia o jeho vzájomnej žalobe a v časti náhrady trov konania.
Dôvodil, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. f/ a d/ OSP).

Rozhodnutie súdu v časti zamietnutia žaloby žalobkyne o zaplatenie sumy 5.974,70 Eur považoval
žalovaný 1. za správne, avšak poukazoval na to, že žalovaný 1. si vzájomnou žalobou uplatnil v konaní
voči žalobkyni zaplatenie sumy 995,82 Eur s príslušenstvom, ktorú však súd vyhodnotil ako obranu,
resp. kompenzačnú námietku proti žalobe, a keďže súd žalobu zamietol, o vzájomnej žalobe osobitnenerozhodoval. Žalovaný 1. však považuje takýto postup a záver súdu za nesprávny, nakoľko záujmom
žalovaného 1. pri podaní vzájomnej žaloby nebolo uplatňovať si nárok na započítanie vzájomných
pohľadávok, ani tým nesledoval svoju obranu proti zjavne nedôvodne uplatnenému nároku žalobkyne.

Žalovaný 1. nikdy neuznal existenciu nároku žalobkyne, preto jeho podanie nemôže byť považované
za tzv. započítaciu námietku ako obranu žalovaného v konaní. Naopak, bola zjavne preukázaná
existencia jeho nároku voči žalobkyni, preto žalovaný 1. podal vzájomnú žalobu a žiadal, aby o nej
súd rozhodol. Žalovaný 1. si uplatňuje svoj nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nežiada
zníženie uplatňovaného nároku žalobkyne. Pokiaľ súd dospel k záveru, že nemôže o vzájomnej žalobe

rozhodnúť v rámci prebiehajúceho konania sp. zn. 8C/230/2010, mal vzájomnú žalobu žalovaného 1.
vylúčiť na samostatné konanie, a to najneskôr pred vyhlásením rozsudku vo veci samej. V opačnom
prípade odňal žalovanému 1. možnosť konať o tomto nároku pred súdom, čím došlo k odopretiu
spravodlivosti žalovanému 1. Žalovaný 1. namietal, že v konaní bolo preukázané, že medzi žalovaným
1. a žalobkyňou bol jediný vzťah založený tým, že táto vystupovala ako splnomocnenec predávajúceho
vlastníka pozemkov pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Žiadny iný vzťah medzi týmito stranami preukázaný

nebol. Ďalej bolo preukázané, že so žalobkyňou viedla rokovania žalovaná 2. a pán S., ktorý bol v
danom období konateľom žalovaného 1. ako aj žalovaného 3. Žalobkyňa potvrdila, že po celú dobu
prebiehajúcich rokovaní, obe tieto osoby komunikovali v mene spoločnosti LIDESTA, s. r. o., t. j. v mene
žalovaného 3. a až tesne pred uzatvorením kúpnych zmlúv sa dozvedela, že kúpnu zmluvu uzatvorí
žalovaný 1. v postavení kupujúceho. Vo vzťahu k žalovanému 1. preto nemohla vykonávať žiadnu

činnosť, ktorá by zakladala akýkoľvek nárok na poskytnutie odmeny alebo provízie. Záver súdu, že
žalovaný 1. v osobe pána S. vedel o poskytnutí plnenia, plnil predmetnú sumu dobrovoľne, neobstojí ako
konvalidácia objektívne neexistujúceho právneho dôvodu na poskytnutie plnenia. Príjmový a výdavkový
doklad pritom nepodpísal pán S., ani žalovaná 2. Z výsluchu strán vyplýva, že tento podpísala osoba,
ktorú nie je možné stotožniť a dokument predložila žalobkyňa preukazujúc, že hotovosť v tejto výške

prevzala, a teda prijatie sumy 30.000,- Sk, t. j. 995,82 Eur je nesporné. Sporný je len dôvod poskytnutia
plnenia, ktorý žalobkyňa neuvádzala ani netvrdila, naopak odvolávala sa na právny vzťah, ktorý ju mal
oprávňovať na plnenie voči žalovaným 2. a 3.

9. Žalovaný 1. nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania v zmysle § 150 OSP,

pretože podľa neho v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú dané. Súdom tvrdená
existencia iných právnych vzťahov medzi stranami pred podaním žaloby vo vzťahu k žalovanému 1.
jednoznačne preukázaná nebola. Žalobkyňa totiž uvádzala, že služby jej boli poskytované žalovanými
2. a 3. Súd pritom nezohľadnil, že od počiatku bolo zrejmé, že žalobkyňa nevie preukázať existenciu
ňou uplatňovaného nároku, následne v konaní menila právny základ uplatňovaného nároku, ktorý sa jej

však rovnako nepodarilo preukázať. Žalovaný 1. bol nútený sa aktívne brániť v prebiehajúcom konaní,
čím mu vznikli trovy právneho zastúpenia, ktorých náhradu si riadne uplatnil. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu o náhrade trov konania je zrejmé, že súd posudzoval nárok na náhradu trov konania voči všetkým
trom žalovaným spoločne, avšak súd mal postupovať vo vzťahu ku každému žalovanému osobitne a
vyhodnotiť, či dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané, alebo nie. Zároveň mal súd konkretizovať,

v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa a tieto podrobnejšie špecifikovať, aby ich bolo možné
preskúmať a vyhodnotiť, inak by jeho postup mohol mať črty svojvôle. Žalovaný 1. si uplatnil náhradu trov
konania, ktoré v odvolaní špecifikoval spolu v celkovej výške 1.988,05 Eur, zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 226,04 Eur. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
o vzájomnej žalobe žalovaného 1. rozhodol tak, že uloží žalobkyni zaplatiť žalovanému 1. sumu 995,82

Eur s príslušenstvom s náhradou trov prvoinštančného a odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v celom jeho rozsahu odvolanie tiež žalobkyňa, pričom
vychádzajúc z obsahu odvolania žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a jej žalobe
vyhovel, domáhajúc sa, aby súd celé rozhodnutie prešetril, a to aj zamietnutie jej uhradenia súdnych

trov a trov právneho zastúpenia, čím žalobkyni vznikli vysoké výdavky pri jej invalidnom dôchodku
123,50 Eur mesačne s tým, že na doplnenie prešetrenia doloží všetky potrebné doklady, ktoré nedoplní
Okresný súd Dunajská Streda. Ako odvolacie dôvody uviedla, že súd prvej inštancie neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, kde došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam;
sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho posúdenia veci. Odvolateľka uviedla, že má veľké podozrenie, že vzhľadom na to, že
žalovaná 2. má brata na kriminálnej polícii v K. D. a matku na sociálke, bolo celé toto niekoľkoročné
pojednávanie riešené v ich prospech. Poukázala na to, že žalovaný 1. p. S. sa od začiatku pojednávaní
nikdy nezúčastňoval, nikdy nebol predvedený, nebola mu uložená žiadna pokuta a sudkyni stačiloospravedlnenie od žalovanej 2., že sa zdržiava v zahraničí. Tak isto žalovaná 2. bola neustále PN,
čím je podľa žalobkyne dané podozrenie na úmyselné prieťahy. Žalovaný (p. S.) sa zrazu dostavil na
pojednávanie dňa 18.2.2014, kde všetko poprel, zaprel, nič nepodpisoval (pričom sú dôkazné listiny),

keď sa sudkyňa spýtala, či je to jeho podpis, samozrejme poprel, alebo si nič nepamätá, ani on, ani
žalovaná 2. (výborne zohratá partia). Súd sa naťahoval pre nedostavenie sa žalov. 2. p S. od roku
2008. Súd vydal platobný rozkaz dňa 28.1.2010, kde sa obidvaja žalovaní odvolali. Súd nezisťoval ani
skutkový stav, žalovaný 2. p. S. bol a je konateľom niekoľkých firiem, kde nehnuteľnosti stále cestujú
s ním. Sudkyni stačilo jeho vyhlásenie, že si nič nepamätá, nič nepodpisoval. Takisto žalovaná 2. stále

uvádzala, že nikdy nekonala a nebola ani konateľkou žalovaného 1. Nikdy nekonala ako fyzická osoba,
kde pri každom jednaní sprevádzala žalovaného 1., nikdy nevedela na čom sa s kým dohodol, čo sa
nezakladá na pravde. Žalobkyňa uviedla, že bola účastníčkou všetkých jednaní ako aj podpisovaní,
predávaní nehnuteľností, o čom svedčí aj plná moc p. O., ktorého sudkyňa nikdy nepredvolala ako
svedka. Na otázku kde sa nehnuteľnosti nachádzajú, žalovaný 1. p. S. tvrdil, že ani nevie a
ani nevie kde sú v prenájme, pričom bolo preukázané platenie družstvu Senzpol, každý rok k rukám,

alebo poštovou poukážkou na Lidestu, alebo žalovaný 2. p. S.. Žalobkyňa podotkla, že nehnuteľnosti
cestujú do každej firmy kde je konateľom, alebo zanechá konateľa. Poukázala na praktiky žalovaného
1., ako aj žalovanej 2. ohľadom nehnuteľností, kde už aj prebiehajú súdne konania, v ktorých tak isto
pokračujú ako v tejto. Poukázala na výsmech pri odchode súdu: „Tak je treba hlupani,“ kde narážal na
„neznalosťzákonaneospravedlňuje,“čoonidobrevedia,akolacnokúpiť,oklamať,zbohatnúť,alehlavne

že majú nehnuteľnosť. Žalobkyňa poukazovala na to, že sudkyňa ani raz za tie roky nedala predviesť
na pojednávanie, stále verila slovám žalovanej 2. (teraz už manželky), že sa zdržiava v zahraničí, ale
zrovna došiel na pojednávanie 18.2. a sudkyňa ukončila a vyniesla rozsudok.

11. Žalovaní 2. a 3. odvolací návrh nepodali.

12. K doručeným odvolaniam žalobkyne a žalovaného 1. sa strany nevyjadrili. Žalobkyňa podaním zo
dňa 28.7.2014 požiadala o povolenie odkladu k vyjadreniu žalovaného 1., dosiaľ však žiadne vyjadrenie
nezaslala.

13. Po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie ako predčasne predloženej na rozhodnutie
o podanom odvolaní vzhľadom na to, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o vzájomnej žalobe žalovaného 1. o
zaplatenie sumy 995,82 Eur s príslušenstvom, nakoľko sa jedná o osobitný návrh podľa § 97 OSP a 147
CSP, rozhodol súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/230/2010-453 zo dňa 30.3.2017 tak, že
výrokom I. konanie o vzájomnej žalobe žalovaného 1. voči žalobkyni zastavil a výrokom II. rozhodol, že

vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného 1. voči žalobkyni sa stranám v konaní náhrada trov konania
nepriznáva.

14. Dopĺňací rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 470 ods. 1, § 225 ods.
1, 2 CSP, § 61, § 64, § 66 CSP ako aj ust. § 18 ods. 1, § 20a ods. 2, 3 OZ a vecne tým, že

žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovaným zaplatenia sumy 5.974,70 Eur, o ktorej
žalobe súd rozhodol rozsudkom č. k. 8C/230/2010-347 zo dňa 18.2.2014. V priebehu konania však
žalovaný 1. podal voči žalobkyni vzájomnú žalobu o ktorej dosiaľ rozhodnuté nebolo, preto bolo potrebné
vydať dopĺňací rozsudok. Súd prvej inštancie zistil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.
34CbR/236/2013-29 zo dňa 28.9.2015 bol žalovaný 1. podľa § 68 Obchodného zákonníka zrušený

bez likvidácie, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.11.2015. Podľa výpisu z Obchodného
registra bol žalovaný 1. od 20.11.2015 ex offo vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu.
Žalovaný 1. tak v priebehu konania stratil procesnú subjektivitu, pretože nemá spôsobilosť na práva
a povinnosti, preto nebolo možné o jeho vzájomnej žalobe ďalej konať a konanie súd zastavil. Keďže
nemožno konštatovať, že by zastavenie konania spôsobila niektorá zo strán, nakoľko k zastaveniu došlo

pre nedostatok procesnej subjektivity žalovaného 1., ktorý ju stratil v priebehu konania, stranám z tohto
dôvodu nebola priznaná náhrada trov konania.

15. Dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním strán napadnutý nebol.

16. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní podané neboli.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci, muselsa zaoberať naplnením procesných podmienok pre odvolacie konanie, medzi nimi prednostne i otázkou,
či žalovaný 1., ktorý je zároveň jedným z odvolateľov, je subjektom s procesnou subjektivitou, nakoľko
v procesnom zmysle predstavuje procesná subjektivita tzv. procesnú podmienku, aby súd vo vzťahu k

žalovanému 1. ako aj o jeho odvolaní vôbec mohol konať a rozhodnúť.

18. Predmetné konanie sa začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016),
za účinnosti ktorého podal žalovaný 1. aj svoje odvolanie, pričom však od 1.7.2016 nadobudol účinnosť
Civilný sporový poriadok. Podľa prechodných ustanovení upravených v § 470 ods. 1 CSP, ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

20. Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že žalovaný 1., spol. LIDESTA PLUS, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Ružomberská 6, IČO: 43 944 710 zanikol výmazom z obchodného registra dňa 20.11.2015
bez právneho nástupcu. Ide o neodstrániteľnú vadu konania, preto odvolací súd výrokom I. rozhodol o
zastavení odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1., nakoľko v odvolacom konaní vo vzťahu k
tomuto subjektu nie je viac možné pre stratu procesnej subjektivity žalovaného 1. pokračovať.

21. Ako bolo uvedené vyššie, dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č.
160/2015 Z. z., ďalej „CSP“), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej „OSP“). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016,
postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
Keďže ale odvolanie žalobkyne bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo
nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných
ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP
o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak
neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

22. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods.

1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP,
akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1

písm. e/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP)
a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať
úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom je vo výroku vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
pokiaľ žalobu žalobkyne o zaplatenie sumy 5.974,70 Eur s príslušenstvom zamietol, nakoľko žalobkyňa
neuniesladôkaznébremenonapreukázanieexistencieprávnehotitulu,nazákladektoréhositentonárok
voči žalovaným (teraz už len žalovaným 2. a 3.) uplatňuje.

24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie sumy
5.974,70 Eur, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celomrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v
relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací

súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
25. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa si v spore uplatňovala nárok na zaplatenie
sumy 5.974,70 Eur s príslušenstvom (t. j. 180.000,- Sk), a to najskôr na tom základe, že J. O. vlastníkovi

nehnuteľnostívkat.úz.E.G.a vkat.úz.D.pomohlasprostredkovaťpredajpredmetnýchnehnuteľnostís
tým,žeakosprostredkovateľkaoslovilažalovaného1.,ktorýprejavilzáujemokúputýchtonehnuteľností.
Žalobkyňauvádzala,žezažalovaného1.pririešenítýchtozáležitostívystupovalažalovaná2.Žalobkyňa
sa teda mala dohodnúť prostredníctvom žalovanej 2. že za sprostredkovanie predaja nehnuteľností p.
O., jej žalovaný 1. zaplatí odmenu 360.000,- Sk (11.949,81 Eur), o čom jej žalovaná 2. vystavila v mene
žalovaného 1. čestné prehlásenie zo dňa 24.5.2006. Okrem zaplatenia kúpnej ceny predávajúcemu

dojednanej v kúpnej zmluve, bola žalobkyni celkovo vyplatená suma 180.000,- Sk (5.974,91 Eur).
Žalobkyňa sa preto v spore domáhala zaplatenia zvyšnej sumy 180.000,- Sk, t. j. 5.974,70 Eur. Na
pojednávaní dňa 23.11.2010 však žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia zmenila, keď uviedla, že správne
mala byť v kúpnej zmluve uvedená kúpna cena 540.000,- Sk (t. j.17.924,72 Eur) s tým, že časť kúpnej
ceny 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) malo byť vyplatené žalobkyni a zvyšok 180.000,- Sk (t. j.5.974,91

Eur) malo byť vyplatené bratrancovi žalobkyne p. O., a to z toho dôvodu, že žalobkyňa pre bratranca
vybavila reštitúciu predmetných pozemkov. Uvádzala, že suma 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) jej
mala byť vyplatená z titulu kúpnej ceny aj sprostredkovania, a to ako kompenzácia za predaj pozemkov.
Tiež uviedla, že zmluva sa kvôli daniam viackrát prepisovala. Napokon na pojednávaní dňa 18.2.2014
uviedla, že nehnuteľnosti mali byť predané za 540.000,- Sk (t. j. 17.924,72 Eur), z toho v kúpnej zmluve

bola uvedená suma iba 180.000,- Sk, zvyšná suma 360.000,- Sk mala byť vyplatená žalobkyni, avšak
z tejto sumy 360.000,- Sk mal dostať p. O. ďalších 180.000,- Sk, túto sumu mal dostať od žalobkyne
potom, čo jej bude vyplatená suma 360.000,- Sk. Takýto spôsob zaplatenia kúpnej ceny žalobkyňa
odôvodňovala daňovými účelmi. Uviedla, že zaplatenie sumy 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) mala
dohodnuté s p. S. a žalovanou 2., pritom p. S. vystupoval ako konateľ LIDESTY. Podľa predloženej

kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim J. O. a kupujúcim - žalovaným 1., ktorej vklad bol povolený
katastrom dňa 26.3.2008, predmetom prevodu boli nehnuteľnosti: parc. reg. „E“ č. 418 - orná pôda o
výmere 23.354 m2, zapísaná na LV č. XXX v k. ú. E. G., obec E. G. v celosti a ďalej parc. č. 156/14 - orná
pôda o výmere 5578 m2, parc. č. 156/15 - orná pôda o výmere 11.427 m2, zapísané na LV č. XXX v k.
ú. D. v celosti, a to všetko za dohodnutú kúpnu cenu 184.790,- Sk, t. j. 6.133,90 Eur. Predmetnú kúpnu

zmluvu uzavrela za predávajúceho v jeho mene žalobkyňa, na základe pripojeného plnomocenstva zo
dňa15.5.2006.PodľapredloženéhoČestnéhoprehláseniazodňa24.5.2008,sažalovaný3.,vzastúpení
žalovanej 2., zaviazali zaplatiť žalobkyni za sprostredkovanie predaja nehnuteľností v k. ú. E. G. a v k.
ú. D. odmenu vo výške 360.000,- Sk do 30.6.2008.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalobkyne a predložené listiny, súd prvej inštancie aj
s ohľadom na ostatné dôkazy vykonané v konaní vec správne právne posúdil a skutkovo vyhodnotil tak,
že vzhľadom na to, že žalobkyňa nebola vlastníčkou ani spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností
nemá nárok domáhať sa zaplatenia kúpnej ceny, resp. jej zvyšku, či už pre seba, alebo v mene
kupujúceho p. O., nakoľko nepredložila žiaden doklad, ktorý by ju na vymáhanie zaplatenia kúpnej ceny

v mene p. O. oprávňoval (splnomocňoval). Navyše žalobkyňou tvrdený spôsob dojednania kúpnej ceny
tak, že táto nebola v celom rozsahu uvedená v kúpnej zmluve, kvôli daňovým účelom, teda za účelom
zníženia si daňovej povinnosti voči štátu, a preto mala byť dojedná vo zvyšku tak, že bude vyplatená
žalobkyni, ktorá ju potom odovzdá kupujúcemu p. O., je dojednaním, ktoré je absolútne neplatné, a to
pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ), nakoľko jeho účelom bolo obchádzanie splnenia si daňovej povinnosti.

Rovnako je potrebné uzavrieť, že ak žalobkyňa tvrdila, že zo zvyšnej sumy 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81
Eur) mala byť odmena pre žalobkyňu 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) a zvyšných 180.000,- Sk (t.
j. 5.974,91 Eur) malo ísť. p. O. ako zvyšok kúpnej ceny, pričom žalobkyni bola preukázateľne suma
180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) už vyplatená, v tom prípade nie je oprávnená domáhať sa vo
svojom mene zaplatenia zvyšnej sumy 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) pre p. O.. Predmetnú žalobu

pritom nepodala v jeho mene a ani nepredložila žiaden doklad, ktorý by ju na vymáhanie zaplatenia
zvyšku kúpnej ceny v mene p. O. oprávňoval.27. V zmysle posledného skutkového tvrdenia žalobkyne na pojednávaní dňa 18.2.2014, jej teda
dohodnutá odmena 180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) podľa listinných dôkazov predložených samotnou
žalobkyňou už uhradená bola. Pokiaľ by sa žalobkyňa domáhala zaplatenia tvrdených zvyšných

180.000,- Sk (t. j. 5.974,91 Eur) pre seba ako zvyšku dohodnutej odmeny, odvolací súd má za to, že
takto dojednaná odmena za sprostredkovanie predaja nehnuteľností, t. j. spolu vo výške 360.000,- Sk
(t. j. 11.949,81 Eur), by bola vzhľadom na kúpnu cenu dojednanú v zmluve vo výške 184.790,- Sk, t. j.
6.133,90 Eur tiež v rozpore s dobrými mravmi, a teda podľa § 39 OZ neplatná, nakoľko by žalobkyňa
pri zastupovaní predávajúceho p. O. nepostupovala v súlade s jeho záujmami, keďže pre neho dohodla

kúpnu cenu len vo výške 180.000,- Sk, t. j. 5.974,91 Eur a pre seba samú si dohodla odmenu vo výške
dvojnásobku kúpnej ceny až 360.000,- Sk, t. j. 11.949,81 Eur. Avšak skutočnosť, že odmena žalobkyne
bola dohodnutá vo výške až 360.000,- Sk, t. j. 11.949,81 Eur vyvrátila samotná žalobkyňa na poslednom
pojednávaní dňa 18.2.2014, kedy uviedla že zo zvyšnej sumy 360.000,- Sk, malo byť pre žalobkyňu
180.000,- Sk, ktoré jej aj boli vyplatené a zvyšok 180.000,- Sk malo byť ešte pre predávajúceho p. O..

28. Prvoinštančný súd ďalej správne skutkovo a právne vyhodnotil, že žalobkyňa v danom prípade
neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, s ktorým zo žalovaných sa vlastne na odmene za aký
právny úkon (sprostredkovanie predaja, príkazná zmluva, obstaranie predaja veci, či iné) dohodla. S
uvedeným sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne vyporiadal. Zásadné
rozpory v skutkových tvrdeniach žalobkyne spočívajú najmä v tom, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy

vystupovala ako zástupkyňa predávajúceho, pričom odmenu za predaj nehnuteľnosti si uplatňuje jednak
od kupujúceho - žalovaného 1. a ďalej od subjektov na kúpnej zmluve nezúčastnených t. j. od žalovanej
2. a žalovaného 3. V danom prípade si najmä žalobkyňa nesprávne zamieňa jednotlivé subjekty,
pretože žalovaný 1., žalovaný 3. a p. S. (konateľ týchto spoločností) sú celkom odlišné právne subjekty,
nič na tom nemení skutočnosť, že uvedené spoločnosti boli v podstate prepojené prostredníctvom v

tom čase rovnakého konateľa p. S.. Ďalej pokiaľ ide o žalovanú 2., táto nebola ani kupujúcou, ani
konateľkou žiadnej zo spoločností žalovaných 1. a 3. Predložené čestné prehlásenie podpísala za
spoločnosť LIDESTA s. r. o., teda žalovaného 3., preto z tohto čestného prehlásenia žalobkyni žiadne
nároky priamo voči žalovanej 2. na zaplatenie sumy 360.000,- Sk (t. j. 11.949,81 Eur) nevyplývajú.
Žalobkyňa potom nepreukázala, na základe akého iného právneho úkonu svoj nárok na zaplatenie

žalovanej sumy voči žalovanej 2. opiera. Ak príkazcom (v prípade príkaznej zmluvy), objednávateľom
(v prípade zmluvy o obstaraní predaja veci), či záujemcom (v prípade sprostredkovateľskej zmluvy)
mali byť podľa tvrdenia žalobkyne žalovaní, teda žalobkyňa mala vykonať určitý právny úkon v ich
prospech, pričom zároveň vystupovala ako zástupkyňa predávajúceho, teda mala postupovať aj v jeho
záujme, dopustila sa žalobkyňa v podstate konania, kedy zastupovala naraz tak predávajúceho, ako aj

osoby ktorým mala kúpu pozemkov sprostredkovať, a teda nevyhnutne musela postupovať v rozpore
so záujmami niektorej zo strán, či už predávajúceho alebo niektorého zo žalovaných, ktorý mal byť či
už príkazcom, objednávateľom alebo záujem. V danom prípade sa javí, že postupovala v rozpore so
záujmom predávajúceho, v neprospech ktorého dohodla nízku kúpnu cenu, za účelom získania vysokej
provízie pre seba, či obídenia daňovej povinosti. Takýto postup je potom v rozpore s ust. § 22 ods. 2

OZ, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného,
a teda takýto právny úkon (tu dojednanie si odmeny) je pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ neplatný.

29. Ďalší zásadný rozpor v skutkových tvrdeniach žalobkyne, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie
spočíva v tom, že kupujúcim v danom prípade bol iba žalovaný 1., on sa stal vlastníkom pozemkov,

preto žalobkyňa nevysvetlila, z akého dôvodu by jej odmenu za kúpu nehnuteľností mali vyplácať
žalovaní 2. a 3. Pretože žalovaný 1. zanikol bez právneho nástupcu, je nárok žalobkyne vo vzťahu
k nemu už irelevantný. Navyše čestné prehlásenie zo dňa 24.5.2008, ktoré má preukazovať nárok
žalobkyne na finančnú odmenu vo výške 360.000,- Sk, t. j. 11.949,81 Eur, je neurčité, pretože sa v ňom
uvádza, že predmetná odmena má byť vyplatená za sprostredkovanie predaja nehnuteľností, ktoré sú

v tomto čestnom prehlásení označené iba katastrálnym územím, nie je teda zrejmé o aké konkrétne
nehnuteľnosti sa jedná. Zároveň bolo toto čestné prehlásenie žalovaným 3. vystavené až dňa 24.5.2008,
t. j. až po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 26.3.2008, z ktorej muselo byť žalobkyni zrejmé, že kupujúcim
bol žalovaný 1. Žalobkyňa teda nijakým spôsobom nepreukázala, že povinnosť, na ktorú sa v zmysle
uvedeného čestného prehlásenia zaviazala, vo vzťahu k žalovanému 3. aj splnila (keďže vlastníkom

nehnuteľností sa stal žalobca 1.). Ak sa žalovaný 3. nestal vlastníkom nehnuteľností uvedených v kúpnej
zmluve zo dňa 26.3.2008, nie je zrejmé, prečo práve on by mal žalobkyni odmenu za sprostredkovanie
predaja platiť. V samotnej kúpnej zmluve zo dňa 26.3.2008 žiadna zmienka o nároku žalobkyne na
nejakú odmenu - províziu upravená nie je.30. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania (teraz strany) v spore unesením
dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore,

a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a
preukazovaniavčaserozhodovaniaprvoinštančnéhosúduboloustanovenie§120ods.1vetaprváOSP,
podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie
stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží teda zásadne na účastníkoch konania. Účastník,

ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom

toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie.

31. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si riadne splnil svoju

povinnosť v zmysle v tom čase platného a účinného ust. § 132 OSP, výsledky vykonaného dokazovania
správne vyhodnotil, rozhodnutie aj správne právne posúdil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s
ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, žalobkyňa v odvolaní nekonkretizovala, o ktoré
konkrétne dôkazy ide. Žalobkyňa tiež v odvolaní uviedla, že sú tu skutočnosti a dôkazy, ktoré dosiaľ

neboli uplatnené, rovnako však neuviedla, aké konkrétne dôkazy a skutočnosti má na mysli. Pokiaľ
žalobkyňa uviedla, že súd mal predvolať ako svedka p. O., samotná žalobkyňa vykonanie takéhoto
dôkazu v prvoinštančnom konaní nikdy nenavrhla, pričom jej v tom nebránili žiadne okolnosti. Pritom
iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov v kontradiktórnom občianskom súdnom konaní leží zásadne na
účastníkoch konania.

32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP (pozn. teraz § 185 ods. 1 CSP)
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s

následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné
mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi
účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých
dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle

ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP (pozn. teraz § 185 ods. 1 CSP) je vecou súdu, aby rozhodol,
ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

33. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že

tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Táto skutočnosť
ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól
zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 1 OSP. Zákon v ustanovení § 120 ods. 1
veta tretia OSP vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh
účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované

dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie
vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon
ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania
neoznačenéanenavrhnutédôkazyzostávalenvpolohemožnostianiepovinnosti.Jepretonasúde,abyv každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný
a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez

ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať.
Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a
aby sa starali o svoje práva. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že základný
princíp nezávislosti súdu je potrebný dôsledne aplikovať aj na postup súdu obsiahnutý v ustanovení §
120 ods. 1 veta tretia OSP, a v každom štádiu konania zvážiť, ktoré dôkazy vzhľadom k uplatňovanému

petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať pre rozhodnutie vo veci.
34. Tu potom vzhľadom na žalobkyňou namietaný nevykonaný výsluch svedka p. O. odvolací súd
uvádza, že vzhľadom na zistený skutkový stav výsluch tohto svedka pre rozhodnutie vo veci samej
nie je potrebný, nakoľko aj v zmysle vyjadrení samotnej žalobkyne, tento by sa relevantne o obsahu
dojednania žalobkyne so žalovanými 1. až 3. nevedel vyjadriť. Súd v konaní vykonal všetky stranami
navrhované dôkazy, t. j. predloženými listinami ako aj výsluchom svedka p. S.. V konaní bol okrem

toho návrh na výsluch svedka I. T., ktorého sa však nepodarilo predvolať na posledné pojednávanie,
pričom právna zástupkyňa žalobkyne na poslednom pojednávaní dňa 18.2.2014 vyslovene uviedla, že
nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Rovnako nemali návrhy na doplnenie dokazovania ani
žalovaní. Odvolací súd tak má za to, že prvoinštančný súd vykonal v danom prípade všetky stranami
navrhované dôkazy a dokazovanie vykonal v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci samej.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky
konzistentné.

35. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne spočívala v tom, že má podozrenie, že konanie bolo vedené
v prospech žalovaných, nakoľko žalovaná 2. má brata na kriminálnej polícii v K. D. a matku na sociálke,

pričom poukazovala na procesný postup súdu v konaní (odročovanie pojednávaní, nepredvedenie
svedka p. S.). Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobkyňa žiadnym spôsobom bližšie neozrejmila,
akývplyvmámaťskutočnosť,žežalovaná2.mábratanapolíciiamatkunasociálkenavedeniesúdneho
konania. Nepoukázala na žiadne ďalšie väzby alebo vzťahy, ktoré by mali mať vplyv na dané konanie,
ani či prípadne tieto osoby majú mať nejaký vzťah k vec prejednávajúcej sudkyni.

36. Touto odvolacou námietkou sa žalobkyňa pravdepodobne snaží naznačiť, že vo veci rozhodovala
zaujatá sudkyňa. Prípad, ak vo veci rozhodoval zaujatý sudca, je aktuálne odvolacím dôvodom podľa §
365 ods. 1 písm. c) CSP (predtým § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP). Ústavná
požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa v priebehu konania na súde prvej inštancie zabezpečuje

povinným „samonamietnutím“ sa sudcu, ak si je vedomý vylúčenia, ale aj kvalifikovanou námietkou
zaujatosti sudcu, vznesenou stranou sporu, ak sa o vylúčení sudcu strana dozvie. Dôvody vylúčenia
sudcu za účinnosti OSP upravovalo ust. § 14 ods. 1 OSP, a to ak pre ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. V danom prípade vec prejednávajúca
sudkyňa sama námietku zaujatosti nevzniesla. Z obsahu spisu nevyplýva ani tá skutočnosť, že by v

priebehu prvoinštančného konania kvalifikovanú námietku zaujatosti vzniesla niektorá zo sporových
strán, najmä žalobkyňa.

37. Podľa § 15a ods. 1, 2, 3 a 5 OSP účinného v čase podania odvolania žalobkyňou, účastníci majú
právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť (ods. 1). Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom
pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť
o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (ods. 2). V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o
dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne;

v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 3). Ak sa námietka zaujatosti týka len
okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá (ods. 5).

38. V zmysle citovaného ust. § 15a OSP teda účastník (teraz strana) môže uplatniť námietku zaujatosti

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy
sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Náležitosťami námietky zaujatosti sú: 1.
uvedenie sudcu, ktorý je vylúčený, 2. dôvod vylúčenia podľa § 14 ods. 1 alebo 2 a 3. uvedenie kedy
sa účastník dozvedel o dôvode vylúčenia. Ak námietka zaujatosti nemá tieto zákonom požadovanénáležitosti, súd na ňu neprihliada, čo znamená, že takéto podanie účastníka/strany nespôsobuje žiadne
procesné účinky. V danom prípade, z toho čo uviedla žalobkyňa v podanom odvolaní vyplýva, že jej
tvrdenie o tom, že má podozrenie, že konanie bolo riešené v prospech žalovaných, nakoľko má žalovaná

2. brata na polícii a matku na sociálke, náležitosti námietky zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni
nespĺňa, pretože žalobkyňa neuviedla vyslovene označenie sudcu, ktorý má byť podľa nej vylúčený,
neuviedla dôvod vylúčenia sudkyne, neuviedla, kedy sa o dôvode vylúčenia sudkyne dozvedela.
Vzhľadom na to, toto jej tvrdenie v odvolaní nespôsobuje procesné účinky námietky zaujatosti a na túto
jej námietku odvolací súd ako na námietku zaujatosti prihliadať nemôže. Preto ani nie je daný odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP.

39. Zároveň podľa § 14 ods. 3 OSP, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v
postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z citovaného
ust. vyplýva, že v námietke zaujatosti účastník (teraz strana) nemôže ako dôvod použiť okolnosti,
ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné

úkony súdu vrátane jeho rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter. Ani
okolnosť, že súd vo veci samej rozhodol v neprospech účastníka/strany, zásadne nemožno použiť ako
dôvod na námietku zaujatosti. Procesné úkony a rozhodnutia súdu upravoval v tom čase Občiansky
súdny poriadok, sú ním predvídané a majú upravené svoje účinky na priebeh konania. Ani iné úkony
a rozhodnutia, ktoré sú výsledkom procesnej improvizácie v postupe súdu, za splnenia aj ostatných

zákonných podmienok nemožno použiť ako dôvody na námietku zaujatosti, napríklad vykonávanie
dôkazného prostriedku, odročovanie pojednávaní, vyhľadávanie dôkazov súdom v sporovom konaní pri
procesnejpasiviteúčastníkovainé.Aksavnámietkezaujatostiuvedúlentakétoskutočnosti,neprihliada
sa na ne, t.j. platí fikcia, ako keby námietka nebola vznesená.

40. Žalobkyňa svoje tvrdenie o vedení sporu v prospech žalovaných odôvodňovala tým, že p. S. sa
pojednávaní nezúčastňoval, napriek tomu nebol nikdy na pojednávania predvedený, ani mu nebola
uložená poriadková pokuta, pojednávanie sa tak naťahovalo od r. 2008, sudkyňa pritom uverila jeho
tvrdeniam, že sa zdržiava v zahraničí. Všetky tieto tvrdenia sa teda týkajú postupu súdu v konaní o
prejednávanej veci, preto nie sú dôvodom na vylúčenie vec prejednávajúcej sudkyne. Odvolací súd

musí podotknúť, že viaceré pojednávania v danej veci boli odročené aj z dôvodov na strane žalobkyne.
Zvolenie konkrétneho postupu súdu v konaní, t. j. či to-ktoré pojednávanie odročí, predvedie svedka,
alebo uloží poriadkovú pokutu je výlučne vecou vec prejednávajúceho súdu v súlade s ust. § 100
ods. 1 a § 101 ods. 2 OSP. Z obsahu spisu vyplýva, že výsluch p. S. aspoň raz vykonaný bol, a to na
pojednávaní dňa 18.2.2014.

41. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne v podanom odvolaní odvolací súd už nepovažoval za
relevantné. Pre rozhodnutie o nároku žalobkyne uplatnenom podanou žalobou totiž nemá význam,
či p. S. bol a je konateľom niekoľkých firiem, že nehnuteľnosti stále cestujú s ním. Súd pritom pri
svojom rozhodovaní nevychádzal iba z jeho výpovede, prípadne výpovede žalovanej 2., ale vyhodnotil

všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti na základe čoho dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o dôvodnosti jej nároku na zaplatenie sumy 5. 974,70 Eur s príslušenstvom.
Žalobkyňa spochybňovala vyjadrenia p. S. a žalovanej 2. tým, že bola účastníčkou všetkých jednaní
a podpisovaní, ako aj poukazovaním na nekalé praktiky žalovaných a p. S., to však nič nemení na
tom, že svoje dôkazné bremeno neuniesla. Poukaz žalovanej na to, že p. S. tvrdil, že ani nevie kde sa

nachádzajú predmetné nehnuteľnosti, kde sú v prenájme, rovnako nie je pre danú vec relevantné.

42. Nakoľko už samotný vyššie uvedený záver o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou na
preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 5.974,70 Eur, postačuje pre záver
o dôvodnosti zamietnutia jej žaloby, nebolo potrebné, vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl.

17 CSP), sa potom už ďalšou, vzhľadom na prijaté závery, nadbytočnou a irelevantnou odvolacou
argumentáciou žalobkyne zaoberať.

43. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán (porov. napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004,II.ÚS 200/2009 a pod.). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, avšak s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu už nespôsobilú ovplyvniť
rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou

44. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, žalovanými 2. a 3.
osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

45. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 2. a 3. vznikol zásadne nárok na náhradu
trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 2. a 3. v odvolacom konaní pasívni,
nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu
spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

47.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

48. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade
trov žalovaných 2. a 3. rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom.
Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich

procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní
nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania,
za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné,
ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

49. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z
9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli,
je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak,
že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

50. Odvolací súd potom hoci úspešným žalovaným 2. a 3. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).