Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. september 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/39/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216203358
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216203358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575
951, so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, proti žalovanému: E. Š., F..: XX.XX.XXXX, T. H. XXX, XXX
XX T., o zaplatenie 575,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č. k. XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 06. marca 2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 569,20 Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi súčasne priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 98 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
(ďalej len „Obchodný zákonník“); § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“); § 1 ods. 2, 5, § 2 písm. f/, § 18 ods. 1,

2, § 25a ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
len „ZoSÚ“). Súčasne poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo
Editorial SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón
Prades a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný

ako dlžník uzavreli dňa 15.11.2012 zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, ktorá má povahu
spotrebiteľského úveru v sume 500,- Eur s variabilnou úrokovou sadzbou 19,9 % ročne a to v zmysle
podmienok uvedených vo Všeobecných obchodných podmienkach - Prima banka Slovensko, a.s. v
platnom znení, ktoré mali tvoriť v zmysle bodu 1 zmluvy jej neoddeliteľnú súčasť. Z predložených výpisov
z účtu č. XXXXXXXXX/XXXX vyplynulo, že žalovaný využil čerpanie poskytnutého spotrebiteľského
úveru hneď po jeho poskytnutí 15.11.2012 a k 30.11.2012 sa dostal do povoleného prečerpania
v rozsahu sumy 495,41 Eur. Využívanie povoleného prečerpania žalovaným vyplynulo aj z ďalších

výpisov z účtu predložených žalobcom. Z výpisu z účtu za obdobie od 29.06.2013 do 31.07.2013
súd zistil, že žalobca k 23.07.2013 prehodnotil výšku poskytnutého limitu povoleného prečerpania v
zmysle čl. III, časti T bodu 8 Všeobecných obchodných podmienok a výšku poskytnutého limitu znížil
na sumu 0,- Eur. Žalobca tak prestal poskytovať spotrebiteľský úver v zmysle Zmluvy o povolenomprečerpaní na účte z 15.11.2012, pričom k uvedenému dňu (23.7.2013) vyplynul z výpisu z účtu č.
XXXXXXXXX/XXXX zostatok v sume -548,42 Eur, ktorý v zmysle čl. III časti A bodu 23 Všeobecných
obchodných podmienok nadobudol charakter nepovoleného debetu. Žalobca však nepreukázal, že by

v zmysle uvedeného ustanovenia čl. III, časti A bodu 23 Všeobecných obchodných podmienok doručil
žalovanému upomienku s požiadavkou na vyrovnanie nepovoleného debetu v lehote, ktorú by určil.
Súd prvej inštancie tak dospel k názoru, že doručením žaloby žalovanému žalobca vyzval žalovaného
na zaplatenie poskytnutých finančných prostriedkov predstavujúcich tento nepovolený debet, preto
pohľadávku na jeho vyrovnanie považoval ku dňu vydania rozhodnutia súdu už za splatnú a to dňom

16.09.2016. Z hľadiska výšky žalobcom uplatnenej sumy však súd prvej inštancie zistil, že žalobca
aj po ukončení poskytovania služby povoleného prečerpania na ťarchu žalovaného účtoval úroky k
31.07.2013 v sume 10,75 Eur a k 06.08.2013 v sume 2,21 Eur. V tejto časti preto súd prvej inštancie
žalobcom uplatnený nárok krátil na úrokoch o sumu 6,08 Eur. Na úroky z poskytnutej sumy povoleného
prečerpania vo výške 19,9 % mal žalobca právo len do dňa ukončenia povoleného prečerpania, teda
do 23.07.2013 v sume 6,88 Eur. Súd prvej inštancie uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zmluvy,

alebo všeobecných obchodných podmienok platných od 15.09.2012 (t. j. ku dňu uzavretia zmluvy),
ktoré v konaní predložil žalobca nevyplýva právo banky úročiť rozdiel medzi prečerpanými finančnými
prostriedkami a zníženým limitom povoleného prečerpania úrokovou sadzbou, ktorou sa úročila
prečerpaná suma v zmysle zmluvy o povolenom prečerpaní účtu. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému
nároku na zaplatenie sankčného úroku z nepovoleného debetu (nepovoleného prečerpania účtu) vo

výške 28 % súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal platné individuálne dojednanie takéhoto
úroku v spotrebiteľskej zmluve a ani v listine, ktorá by bola spojená so zmluvou o osobnom účte. Taktiež
nebolo preukázané, že by žalovaný ako spotrebiteľ bol s dojednaním o takomto úroku preukázateľne
oboznámený. V tejto súvislosti žalobca ani nepredložil primeranú argumentáciu zdôvodňujúcu právo
na zaplatenie úroku 28 % zo sumy nepovoleného prečerpania vo veci aplikovateľnými ustanovenia

uzavretých zmlúv, či všeobecných obchodných podmienok platných v čase uzavretia zmluvy, ktoré by
boli výslovným prejavom vôle zmluvných strán súčasťou zmluvných dojednaní. Súd prvej inštancie
tak prijal záver, že vzhľadom na to, že v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz preukazujúci
dojednanie výšky poplatkov a úrokov z nepovoleného debetu, žalovanému nevznikla povinnosť platiť
žiadne takéto poplatky ani úroky, okrem úroku vo výške 19,9 % z poskytnutej sumy povoleného

prečerpania, ktoré bolo ukončené k 23.07.2013. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie poukázal aj
na rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 14.09.2015, ktorým súd vyhlásil
zmluvnú podmienku uvedenú v bode 3.12 Všeobecných obchodných podmienok Prima banky a.s. za
neplatnú pre neprijateľnosť, nakoľko uplatnený nárok žalobcu vo výške 28 % ročne pri nepovolenom
prečerpaní má povahu neprijateľnej podmienky podľa ust. § 53 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka,

keďže išlo o formulárovú zmluvu s vopred určenými podmienkami a nemožnosťou ich zmeny zo strany
žalovaného. Podľa uvedených záverov súdu prvej inštancie tak žalobcovi patrilo celkovo právo na
zaplatenie sumy 569,20 Eur, v rozsahu ktorej súd žalobe vyhovel. Žalobcovi však súd prvej inštancie
nepriznal ním uplatňovaný nárok na úrok z nepovoleného debetu ako aj sankčný úrok vo výške 28 %
p.a. zo žalovanej sumy.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2
C.s.p. keď výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil záverom, že žalobca bol procesne
úspešný v rozsahu 99 % uplatneného nároku, čo po odrátaní úspechu žalovaného v rozsahu 1 % viedlo
k priznaniu práva na náhradu trov konania v rozsahu 98 %, pričom o výške náhrady trov konania bude

rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výroku o zamietnutí časti žaloby podal v zákonnom stanovenej
lehote odvolanie žalobca. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a poukázal na to,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolateľ
namietal,žežalovanýsvojímpodpisomnazmluvepotvrdil,žesaoboznámilsobchodnýmipodmienkami,
ktoré sú súčasťou Zmluvy, tak ako to vyplýva z ČI. IV. bod 4. Zmluvy zo dňa 23.07.2012. V tomto
článku je zároveň uvedené, že banka je oprávnená meniť obchodné podmienky, pričom zmeny a ich
účinnosť oznámi zverejnením vo svojich obchodných priestoroch, informáciou na výpise z účtu alebo

v elektronickej podobe prostredníctvom elektronického komunikačného zariadenia v lehotách podľa
obchodnýchpodmienok.ĎalejvČI.IV.bod2.Zmluvyjeuvedené:Zaposkytovanieproduktovaslužiebje
banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov v platnom znením, pričom žalovaný
vyhlásil, že sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou a sadzobníkom poplatkov.Zároveň ani zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti
zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora z
09.11.2016 vo veci B.-XX/XX (U. B. R.. T.), ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne

vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice
musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotreb. úveroch sú povinnou náležitosťou
úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť
obsiahnutá aj v obchodných podmienkach (ďalej aj ako „VOP alebo O“) alebo sadzobníku, ktoré tvoria

neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských
úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/
OP/sadzobník sú súčasťou zmluvy a sú pre klienta záväzné. V zmysle vyššie uvedeného teda nie je
daný dôvod na nepriznanie úrokov. Ako vyplýva z úvodných ustanovení zmluvy, zmluva bola uzatvorená
v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte (§ 708 a nasi.
Obchodného zákonníka). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka ak je v zmluve určené, že banka

vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte,
spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).
V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať
úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. Podľa čl.
III. písm. A bod 23 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) ak vznikne na účte/vkladnej

knižke debetný (záporný) zostatok, resp. je prekročené povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť
úročenie debetu/nepovoleného prečerpania a následne takýto úrok zúčtovať na ťarchu účtu/vkladnej
knižky, príp. účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s debetnými úrokmi uvedený v sadzobníku. Podľa
bodu 27 tohto článku banka zverejňuje úrokové sadzby a spôsob úročenia vo svojich obchodných
priestoroch. Banka sa zaväzuje zverejniť nové úrokové sadzby a nový spôsob úročenia vo svojich

obchodných priestoroch a na internetovej stránke najneskôr v deň účinnosti zmeny. Z ČI. III. písm. A
bod 23 VOP priamo vyplýva právo banky uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania. V zmysle
bodu 3.2 VOP žalobcu, pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet,
opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom, ako
aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je

prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ako vyplýva z vyššie uvedeného, dotknutých
ustanovení VOP žalobcu iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich
vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom
účte. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj
zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 18 ods. 1. Vychádzajúc z citácie uvedeného ustanovenia § 18

ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom
médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web
stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické. Žalobca má za to, že zverejnením vývesiek
úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby priamo v zmluve,

preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Žalobca súdu predložil Vývesku úrokových sadzieb
produktov, pričom v predmetnej výveske je uvedená výška úroku pri nepovolenom prečerpaní: „Úrok pri
nepovolenom prečerpaní účtu 28%“. Dlh žalovaného sa navyšoval z právneho titulu prekročenia, ktoré
upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§2 písm. f) a § 18. Navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu v prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, žalobe vyhovel v plnom rozsahu

a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal priznať
náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

6. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu
nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p.,

bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodochuplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume

napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

8. Vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, s ktorými sa plne stotožňuje a ktoré považuje za správne, zodpovedajúce
zásadám spravodlivého konania pred súdom a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie uvádza:

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Podstatným odvolacím argumentom žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).

11. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. X
B. X/XXXX).

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom
uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, ktorá vznikla v súvislosti so zmluvným vzťahom medzi stranami
sporu založeným dňa 23.07.2012 zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb,
predmetom ktorej bol záväzok žalobcu zriadiť a viesť účet pre žalovaného v spojení so Zmluvou zo dňa
15.11.2012 o povolenom prečerpaní na účte v sume 500,- Eur s variabilnou úrokovou sadzbou 19,9%

ročne a to v zmysle VOP žalobcu. Súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným
ide o spotrebiteľský vzťah. Na právny vzťah strán sporu je preto potrebné aplikovať všetky ustanovenia
vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho
zákonníka a nasl. ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

13. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, pokiaľ zamietol nárok žalobcu,
ktorý pozostával z vyčíslených úrokov pri úrokovej sadzbe 28 % ročne, ktoré si žalobca uplatnil v zmysle
cenníka úrokových sadzieb a cenníka poplatkov služieb ním poskytnutých. V tomto smere je rozhodnutie
súdu prvej inštancie zákonné a vecne správne. Z dokazovania bolo nepochybne zistené, že samotná

zmluva neupravuje konkrétne aké odplaty za služby by bol a za akých podmienok žalovaný povinný
platiť, táto len odkazuje na Sadzobník poplatkov a VOP. Úrokové sadzby produktov, Sadzobník a ani
VOP neboli individuálne dojednané medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie podrobil prieskumu aj
poplatkyzaposkytovanieslužieb(okreminého)asadzby,ktorýmibolonepovolenéprečerpanieúročené.
Poplatkové zaťaženie spotrebiteľa bez poskytnutého protiplnenia banky je potrebné vyhodnotiť ako

neprijateľné.

14.Vsúvislostisuplatnenýmiúrokmižalobcapoukazujepredovšetkýmnapríslušnéčlánkyvšeobecných
obchodných podmienok, ktoré majú byť súčasťou zmlúv uzavretých medzi bankou a klientom, a tvoria
časť ich obsahu.

15. Podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom
na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami aleboodkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu
priložené.

16. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca ohľadom nároku na zaplatenie v súdnom konaní uplatnenej
pohľadávky odkazuje na VOP a Sadzobník. Ide o podmienky, ktoré vypracovala a presadzuje Prima
banka Slovensko, a. s. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania zmlúv so
spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53 ods.
2 OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom

zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca)
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú
za individuálne dojednané. Takéto podmienky, uvedené v spotrebiteľskej zmluve, ktoré má spotrebiteľ
plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, sa považujú za neprijateľné
podmienky (§ 53 ods. 4 písm. a/ OZ) a ich neprijateľnosť znamená zároveň ich neplatnosť (§ 53 ods.
5 OZ). Teda v tejto súvislosti sa odvolací súd poukzauje, že VOP, na ktoré zmluva odkazuje, nemožno

považovať za individuálne dojednané, čo spôsobuje ich neprijateľnosť. Individuálnosť ich dojednania
nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na Sadzobník poplatkov zmluva odkazuje. Nakoniec,
neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani odátumované. Preto
správne rozhodol súd prvej inštancie, ak návrh žalobcu zamietol.

17. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že uplatnený nárok na úrok vo výške 28 % ročne treba
hodnotiť aj ako neprijateľný spôsobujúci hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa (žalovaného)

18. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu

dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

19. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch O..Ú. X/XX zo 06.11.2007 a O..Ú. XXXX/XX z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným
predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu

kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text
spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

20. Vzhľadom aj na postup pri zverejňovaní úrokovej sadzby, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje

odvolací súd poznamenáva, že ide o pomerne komplikovaný spôsob úročenia tzv. nepovoleného
prečerpania. Ak by odvolací súd aj pripustil, že obchodné podmienky sú súčasťou úverovej zmluvy, treba
poukázať na významnú judikatúru, ktorá sa touto problematikou zaoberá (závery Ústavného súdu ČR
vo veci sp.zn. O..Ú. XXXX/XX), z ktorej vyplýva, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv, majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do

každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nesmú slúžiť
k tomu, aby do nich, v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malými písmenami písanej forme,
skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednania o zmluvnej pokute).
Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu

nemožno priznať právnu ochranu.

21. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, vo vzťahu ku ktorému neboli zo strany odvolateľa podané žiadne námietky.

22. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách
konania.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.

1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalovaný sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 % a zároveň žalobca v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konaniarozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je možné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 C.s.p.).