Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203348
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2118203348.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci starostlivosti o maloleté deti:
1. B. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom u matky, 2. N. V., narodená XX.XX.XXXX, bytom u matky, obe
zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, so sídlom Jarmočná
3, Hlohovec, deti rodičov: matka V. V., narodená X.X.XXXX, bytom B. XX, B. S., Spolková republika

Nemecko, zastúpená advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, otec V. V.,
narodený XX.X.XXXX, bytom K. XX, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter
Peružek, s.r.o., Podzámska 41/A, Hlohovec, o zníženie výživného, o odvolaní otca proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava č. k. 31P/31/2018-7 zo dňa 31.7.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. vyhlásil, že vo veci o návrhu otca na zníženie
výživného na maloleté deti nemá právomoc konať a rozhodnúť, výrokom II. konanie o návrhu otca na
zníženie výživného zastavil a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

2. Napadnuté uznesenie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 161 ods. 1, ods. 2
Civilného sporového poriadku, Čl. 8 ods. 1, Čl. 16 ods. 1 písm. a), Čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č.
2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,
§ 52 Civilného mimosporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že nie sú splnené podmienky pre vedenie konania na
súde Slovenskej republiky, keďže nie je daná právomoc tamojšieho súdu vo veci konať a rozhodnúť.
V súčasnosti (ako i v čase začatia konania) sa maloleté deti zdržiavajú spoločne s matkou na území
Nemecka už piatym rokom, chodia tam do školy, majú tam lekárov, kamarátov, hovoria plynule nemecky
a cítia sa tam ako doma. Štátom obvyklého pobytu detí, ktorého súdy majú právomoc konať vo veci

rodičovskýchprávapovinnostíkmaloletým,jetakSpolkovárepublikaNemcko.Spoukazomnauvedené
súd prvej inštancie s vyhlásil, že vo veci nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie v súlade s
ustanovením § 161 Civilného sporového poriadku z dôvodu neodstrániteľného nedostatku procesnej
podmienky konania zastavil.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie otec z dôvodu, že súd

prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštanciedospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil okolnosť, že matka nemala súhlas otca na vysťahovanie do cudziny. Uznesenie

súdu prvej inštancie je neodôvodnené, arbitrárne, nie je preskúmateľné. Otec súhlas na vycestovanie
a pobyt maloletých detí v Spolkovej republike Nemecko nedal. Ďalej citoval z uznesenia Krajského
súdu v Trnave č. k. 24CoP/102/2014-85 zo dňa 17.12.2014. V súčasnosti sa stav zmenil v tom, že
matka udala svoju adresu v Spolkovej republike Nemecko. Otec okrem žiadosti cez Centrum pre
medzinárodnoprávnu ochranu detí podal aj trestné oznámenie na matku pre podozrenie spáchania

únosu a rovnako podal aj niekoľko trestných oznámení pre podozrenie z marenia výkonu úradného
rozhodnutia, nakoľko dovtedy právoplatnému a vykonateľnému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp.
zn. 18P/45/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoP/102/2014 neumožnila
žiadnestretnutiavsúdomurčenýchčasovotcovi.Právneposúdenievecisúdomprvejinštanciepovažuje
za neúplné a nesprávne, pretože vysťahovaním maloletých detí do cudziny došlo k občianskoprávnemu
únosu. Žiada, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že jeho návrhu na zníženie výživného

vyhovie.

5. Matka a kolízny opatrovník odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie nepodali.

6. K odvolaniu otca proti uzneseniu súdu prvej inštancie sa vyjadrila matka. Vo vyjadrení k odvolaniu

uviedla, že sa s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožňuje a považuje ho za vecne
a formálne správne. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 19P/36/2014-97 zo dňa
24.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/72/2015-135 zo dňa 2.12.2015,
rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18P/54/2013-427 zo dňa 3.8.2016 a rozsudok Okresného súdu
Trnava č. k. 18P/54/2013-553 zo dňa 6.4.2018, z ktorých rozhodnutí vyplýva jednoznačný záver, že

obvyklý pobyt maloletých detí je v Spolkovej republike Nemecko. Pokiaľ otec odvodzuje nesprávnosť
napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie citáciou odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trnave
č. k. 24CoP/102/2014 zo dňa 17.12.2014, je jeho argumentácia neaktuálna a účelová. Krajský súd
v Trnave v tom istom konaní uznesením č. k. 23CoP/35/2015-189 zo dňa 22.6.2015 vyhlásil, že
nemá právomoc konať a rozhodnúť a následne i Okresný súd Trnava v tomto konaní uznesením

č. k. 18P/45/2014-194 zo dňa 21.8.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
26CoP/49/2015-209 zo dňa 23.2.2016 vyhlásil, že v konaní o úpravu styku s maloletými deťmi nemá
právomoc konať a rozhodnúť a konanie zastavil, keďže medzičasom nadobudli maloleté deti obvyklý
pobyt v Spolkovej republike Nemecko. Ďalej uviedla, že otec opomenul účelovo uviesť, že na Obvodnom
súde Stuttgart prebehlo konanie o navrátenie maloletých detí, ktorý obvodný súd uznesením zo dňa

13.1.2015 v spojení s uznesením Najvyššieho krajinského súdu Stuttgart zo dňa 23.2.2015 rozhodol, že
maloleté deti majú legálny pobyt v Spolkovej republike Nemecko a návrh otca na navrátenie maloletých
detí do Slovenskej republiky zamietol. Argumentácia otca v jeho odvolaní mohla byť aktuálna niekedy v
roku 2014, avšak nie v roku 2018. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
potvrdil.

7. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca proti uzneseniu súdu prvej inštancie nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom -

účastníkom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d) Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 Civilného sporového
poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h)
Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65

Civilnéhomimosporovéhoporiadku)adôvodmiodvolania(§66Civilnéhomimosporovéhoporiadku),bez
potrebyzopakovaniaalebodoplneniadokazovania(§68Civilnéhomimosporovéhoporiadku),postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a
dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie je vo
výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1

Civilného sporového poriadku).

9. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti naposledy
určeného rozsudkom tamojšieho súdu č. k. 18P/54/2013-427 zo dňa 3.8.2016 v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/62/2017-480 zo dňa 22.5.2017, a to u maloletého B. zo sumy 140
eur na sumu 130 eur mesačne a u maloletej N. zo sumy 100 eur na sumu 90 eur mesačne. Predmetom
prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia i argumenty otca

predostreté v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky a dané skutkové
okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci vo veci konať a rozhodnúť a na
zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania.

10. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek

počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len
"procesné podmienky").

11. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

12. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať
vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda
dôvodiť,žeprocesnýmipodmienkamimusiabyťtakévlastnostisúduaúčastníkov,ktoréjedineumožňujú
dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto
konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré

sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho
výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť jednak neodstrániteľný, jednak
odstrániteľný.Neodstrániteľnýjenedostatokprocesnejpodmienky,odstráneniektoréhozadanejprávnej
úpravy nie je možné. Odstrániteľný je taký nedostatok procesnej podmienky, k odstráneniu ktorého
môže súd prispieť za eventuálnej súčinnosti s niektorým účastníkom. Medzi neodstrániteľné procesné

podmienky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci súdu (§ 9 Civilného sporového poriadku).

13. Podľa článku 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej aj nariadenie Brusel II bis) súdy členského štátu

majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto
členskom štáte v čase začatia konania (ods. 1). Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov
9, 10 a 12 (ods. 2).

14. Podľa článku 17 nariadenia Brusel II bis, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v

ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci
súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

15. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že pre účely určenia
právomoci súdu treba vychádzať z článku 8 nariadenia Brusel II bis, preto správne súd prvej inštancie

v preskúmavanej veci skúmal najskôr obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania. Daný
pojem v predmetnom medzinárodnom právnom dokumente definovaný nie je. Jeho definíciu je tak
potrebnéurčiťvkaždomjednotlivomprípadenazákladekonkrétnychokolnostískutkovéhostavu.Obsah
tohto pojmu je však nevyhnutné vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia Brusel II bis tak,
aby sa účelovo formulovanými tvrdeniami účastníkov neobchádzali kritériá obsiahnuté v predmetnom

dohovore. Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne
právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia
bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého
štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania
sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým ten členský štát,

na území ktorého malo dieťaťa v čase začatia konania svoje trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor
Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-523/07 vyložil pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods.
1 nariadenia Brusel II bis tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa
do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť,
podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu

príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti ako aj rodinné a sociálne
väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.16.OtázkaobvykléhopobytumaloletýchdetíbolavminulostiposudzovanáObvodnýmsúdomStuttgartv
súvislosti so žiadosťou otca o navrátenie maloletých detí zo Spolkovej republiky Nemecko do Slovenskej
republiky. Obvodný súd Stuttgart uvedenú žiadosť otca o navrátenie detí do Slovenskej republiky

zamietol uznesením z 19. januára 2015 (v spojení s uznesením Najvyššieho krajinského súdu Stuttgart
zo dňa 23.2.2015), pričom dospel k záveru, že otec síce nedal matke výslovný súhlas k presťahovaniu
maloletých detí do Spolkovej republiky Nemecko, avšak z jeho správania bolo možné dospieť k záveru,
žetotojejkonaniedodatočneschválil,keďžeotecžiadalslovenskésúdyoúpravustykusdeťmibeztoho,
aby namietal, že s pobytom maloletých detí v Nemecku nesúhlasí, prípadne, že by žiadal premiestniť

maloleté deti do Slovenskej republiky. Obvodný súd Stuttgart v tejto súvislosti uzavrel, že otec sa snažil
donútiť matku, aby sa s maloletými deťmi mohol stretávať v mieste svojho bydliska, prípadne, aby
bol upravený jeho styk s maloletými deťmi počas prázdnin a počas víkendov, pričom pred podaním
žiadosti o navrátenie detí do Slovenskej republiky nenaznačil, že by nesúhlasil s pobytom maloletých
detí v Spolkovej republike Nemecko. Tiež Obvodný súd Stuttgart v uvedenom uznesení konštatoval,
že maloleté deti si počas 15 mesiacov na pobyt v Spolkovej republike Nemecko zvykli, sociálne sa

tam integrovali, rozprávajú po nemecky, navštevujú školu, prípadne materskú škôlku a pri osobnom
vypočúvaní na Obvodnom súde Stuttgart jasne prejavili vôľu zostať v Spolkovej republike Nemecko, kde
sa im páči a kde sa cítia byť doma. Tiež Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23CoP/35/2015-189 zo
dňa 22.6.2015, rozhodujúc o odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že vo veci
o nariadenie predbežného opatrenia nemá právomoc konať a rozhodnúť práve z dôvodu, že obvyklý

pobyt maloletých detí je v Spolkovej republike Nemecko. Rovnako Krajský súd v Trnave uznesením
č. k. 26CoP/49/2015-209 zo dňa 23.2.2016 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým
súd prvej inštancie vyhlásil, že vo veci nemá právomoc konať a rozhodnúť a konanie zastavil z dôvodu,
že obvyklý pobyt maloletých detí je v Spolkovej republike Nemecko. Odvolací súd po preskúmaní veci
dospel k záveru, že niet žiadneho dôvodu sa od vyššie uvedených záverov odchýliť, keďže maloleté deti

majú obvyklý pobyt v Spolkovej republike Nemecko, a preto nie je daná právomoc slovenských súdov
na konanie o zníženie výživného.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené od počiatku neboli splnené podmienky pre začatie a vedenie konania
(podmienka právomoci súdu) o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti, keďže vzhľadom

na obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania má právomoc vo veci konať príslušný súd v
Spolkovej republike Nemecko. Súd prvej inštancie sa s podmienkou právomoci v konaní o návrhu otca
na zníženie výživného pre maloleté deti vysporiadal správne, na túto neodstrániteľnú prekážku v konaní
prihliadol a náležite vyhlásil, že vo veci o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté deti nemá
právomoc konať a rozhodnúť a konanie o návrhu otca na zníženie výživného zastavil. Preto odvolací

súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

18. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku
v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá

nárok na náhradu trov konania. Matka síce v zmysle ustanovenia § 57 Civilného mimosporového
poriadku podala návrh na náhradu trov konania dôvodiac, že odvolanie otca je zjavne nedôvodné a
samoúčelné, avšak tento dôvod nie je dôvodom pre pripustenie výnimiek z aplikácie ustanovenia § 52
Civilného mimosporového poriadku.

19. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).