Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/71/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813203664
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8813203664.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Anny Ilčinovej a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., Příkop 843/4,
Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanému: L. X., O.. X.XX.XXXX,
V. X., G. XXX/X, o zaplatenie 340,57 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 9C/417/2013-61 zo dňa 25.2.2016 v spojení s opravným uznesením č.k.
9C/417/2013-109 zo dňa 2.1.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o
trovách konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení
s opravným uznesením konanie pokiaľ sa týka rozdielu medzi uplatňovaným zmenkovým úrokom vo
výške 0,25 % denne a zmenkovým úrokom vo výške 0,06 % denne, ktorý žiada navrhovateľ, v tejto
časti konanie zastavil. Druhým výrokom žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný vystavil dňa 19.11.2008 v prospech spoločnosti P., F..E..D..
zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad P., F..E..D..,
C.D.: XX XXX XXX, P. XX, XXX XX V., sumu 10.260,01 Sk so zmenkovým úrokom 0,25 % denne
od 11. 10. 2009. Predmetná zmenka bola žalovaným vystavená ako vista zmenka a bola opatrená
doložkami „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“. Zmenka bola
prevedená indosamentom (rubopisom) na žalobcu. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, ktorá sa uvádza
na zmenke vyplýva, že dňa 19.11.2008 medzi dlžníkom - žalovaným a veriteľom - P., F..E..D.. bola

uzavretá zmluva o úvere, kde sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 10.000,- Sk a
dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 9.680,- Sk t.j.
celkove čiastku 19.680,- Sk, ktorú sa zaviazal uhradiť v 12-tich mesačných splátkach po 1.640,- Sk
začínajúc dňom 6.1.2009. Zmluva je datovaná dňom 19.11.2008. Z uvedeného vyplýva, že zmenka
bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok z poskytnutého úveru, ktorý má povahu spotrebiteľského
úveru. Základný právny vzťah medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovaným má spotrebiteľskú
povahu. Súd mal za preukázané, že dňa 19.11.2008 uzavrel žalovaný ako dlžník so spoločnosťou P.,

F..E..D.. ako veriteľom zmluvu o úvere v písomnej forme, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru. V
ten istý deň bola vystavená a podpísaná zmenka na sumu 10.260,01 Sk ako zabezpečovacia zmenka
plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Nasvedčuje tomu aj rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo
zmluvyuvedenénazmenke.Výsledkamivykonanéhodokazovaniamalsúdzapreukázané,žežalobcompredložená zmenka zabezpečovala hlavný záväzkový vzťah, ktorým bola zmluva o úvere uzavretá
medzi žalovaným ako dlžníkom a spoločnosťou P., F..E..D.. V. ako veriteľom. Súd dospel k záveru, že
zmluva o úvere zo dňa 19.11.2008 je spotrebiteľskou zmluvou. Povaha uvedeného právneho vzťahu

sa nezmenila ani postúpením (indosovaním) zmenky. Napriek tomu, že žalovaný v konaní vyslovene
nenamietal, že zmenka je neplatná, súd skúmal jej platnosť, pretože mal za to, že Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt“ (právo patrí bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovane skonštatoval Najvyšší
súd SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5 Cdo 61/2012). Aby veriteľ mohol prijať zmenku od spotrebiteľa, musia byť naraz splnené dve
podmienky a to ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne
vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných
pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny
poskytnutého spotrebiteľského úveru. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že tieto podmienky

neboli splnené, istina poskytnutého úveru bola 10.000,- Sk, pričom zmenka bola vystavená na sumu
10.260,01 Sk. Teda zmenková suma predstavuje až 102,60 % z istiny úveru. S poukazom na tieto
skutočnosti súd potom považoval zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa (§
53 ods. 4 písm. i), k), o) Občianskeho zákonníka) a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa

ochrany spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Súd uviedol, že spotrebiteľské právo v čase uzavretia zmluvy nevylučovalo prijať od dlžníka zmenku,
avšak len na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, ktorá úprava bola obsiahnutá
v § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako sa pripúšťalo za určitých
podmienok vyplniť zmenkovú sumu veriteľom do zákonom limitovanej výšky istiny a príslušenstva.

Dohoda uzavretá v článku 17 všeobecných zmluvných podmienok však umožňuje vystaviť povinnému
zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom
zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa
uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky
za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi

zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu
ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné, a tým neplatné v súlade s § 54 ods. 5
OZ, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 OZ. Dohoda o vyplnení zmenky uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi

viacerými riešeniami (prijať alebo neprijať takéto zmluvné dojednanie) a informácie o tom, čo tá ktorá
voľba konkrétne znamená. Žalovaný sa v porovnaní s právnym predchodcom žalobcu nachádzal v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ šlo o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred právny predchodcom žalobcu bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah a aby si uvedomil ich následky. Spotrebiteľ (žalovaný) si neuvedomil, že

vyplnením zmenky došlo k značnému zhoršeniu jeho postavenia, pretože veriteľ (právny predchodca
žalobcu) vyplnením zmenky nepochybne zamýšľal obísť zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa,
pretože na základe takto vyplnenej zmenky požadoval zmenkový úrok 0,25 % denne, ktorý je vzhľadom
na svoju výšku považovaný za v rozpore s dobrými mravmi a v spotrebiteľských vzťahoch neprípustný.
Súd dospel k názoru, že zmenka, titulom ktorej žalobca uplatňuje žalovanú sumu, je neplatná, nakoľko

bola vystavená v rozpore so zákonom. Vôľa spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy, vrátene zmluvného
dojednania o vyplnení zmenky nemôže byť považovaná za slobodnú, čo je ďalšou vadou zmenky
spôsobujúcou jej neplatnosť. Dohodu o vyplňovacom práve bianko zmenky a tým aj samotnú zmenku
možno považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona ide, ak
právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,

aby dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť
posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho
je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátil len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu (§3
ods. 1 OZ). Pretože žalobca v tomto konaní uplatňuje právo z neplatnej zmenky, dospel súd k názoru,

že je potrebné žalobu zamietnuť. Vzhľadom k tomu, že žalobca po začatí konania zobral svoj návrh späť
v časti tak, ako je uvedená v prvom odseku výroku tohto rozsudku, a žalovaný s tým súhlasil, súd v
tejto časti konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Žalovanému akoprocesne úspešnej strane vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak tento si trovy konania neuplatnil,
preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti rozsudku, voči výroku o zamietnutí žaloby, ako aj voči výroku o trovách konania, podal v
zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť, návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom
rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Ako dôvod uviedol, že súd prvej inštancie v
dôvodoch rozhodnutia uvádza, že vykonal dokazovanie o. i. aj oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný

však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa
ustanovenia § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo
znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže
táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a

obsahu zmenky zo strany žalovaného nebolo žiadnych námietok, a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej

zásady konštruovanej v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa
§ 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd
učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd
z vlastnej iniciatívy, bez návrhov žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal
dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany

nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne
rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre
zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte,
predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Prvoinštančný súd

navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, z podľa neho, nesporných skutočností. Súd za nesporné
považoval to, že žalovaný so spoločnosťou P., F..E..D.. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka,
ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o
úvere ako spotrebiteľ. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z
účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol.

Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol
dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Zdôraznil, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny
vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie

je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči novému majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho
vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým
menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne
námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým

žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby
túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V danom prípade následkom bolo nesprávne
rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia

vykonané bez návrhu. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn.
25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní súd vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná
aj v tomto konaní. V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
4CoZm/3/2014 zo dňa 13.6.2014, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoZm/10/2013
zo dňa 21.11.2013, ktoré boli vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti. Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom

odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli
v odvolacích dôvodoch uplatnené. Podľa obsahu podaného odvolania odvolateľ nenamieta výrok o
čiastočnom zastavení konania, preto tento výrok nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom a ako
taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

6. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom
17 ods. 1 Nariadenia, Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe procesného
práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný prostriedok
„odvolanie“ (§ 355 a nasl. CSP) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným odvolaním

podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného práva
Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

7. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie odvolaním napadnutých výrokov

rozsudku. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z
nich vyvodil správne skutkové závery a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého
rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne posúdenie nárokov.
Rozhodnutie prvoinštančného súdu spĺňa v celom rozsahu náležitosti dané ust. § 220 CSP a v podstate
dáva odpoveď i na v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody.

8. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti je vecne správne, odvolací súd sa
s ním v celom rozsahu stotožňuje a na správne zdôvodnenie aj v celom rozsahu odkazuje.

11. V súvislosti s uplatnenými odvolacími námietkami vo vzťahu k záverom vo veci samej odvolací súd
snáď môže uviesť len nasledovné.

12. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený

navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych

prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek

možnostinamietaťprotijehouznaniu(bod30PreambulyNariadenia).Jemožnečiastočnesodvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné

vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore sNariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom. Nemožno preto označiť za dôvodnú
odvolaciu námietku žalobcu o porušení rovnosti procesných strán pri vykonávaní dôkazov v tomto
konaní. Pokiaľ teda okresný súd rozhodol na základe listinných dôkazov po tom, čo poskytol možnosť

obom sporovým stranám vyjadriť sa k týmto dôkazom, takýmto postupom súdu prvej inštancie nedošlo
k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov
práva na spravodlivé súdne konanie.

13. Taktiež opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na

poskytnutí ochrany spotrebiteľovi bola súdom prvej inštancie jasným, zrozumiteľným a najmä
presvedčivým zdôvodnením napadnutého rozhodnutia vysvetlená.

14. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého:

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku

v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku

podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

15. K tomuto odvolací súd dodáva, že v zmluve o úvere zo dňa 19.11.2008 (č.l. 51 spisu) niet
identifikačných údajov o žalovanom, ktoré by svedčili o tom, že žalovaný je podnikateľom. Správne
konštatoval prvoinštančný súd, že zmluvný vzťah účastníkov konania je potrebné posudzovať ako vzťah

spotrebiteľský. Z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka bola vystavená ako
zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom rovnaké číslo zmluvy
i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd podobne ako súd prvej
inštancie zdôrazňuje znenie ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru

od spotrebiteľa, alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od
dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou

veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v
prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že
predmetná zmenka mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo,
pretože zmenková suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

16. V súvislosti s odvolacími námietkami považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že súd
i pri rešpekte k špecifickej a prísne formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k
okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a
postavenie. Pri svojej rozhodovacej činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská,
ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech

niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

17. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnejpodmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS

zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V tejto súvislosti je treba spomenúť aj rozhodnutie COFIDIS
C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a naplnenie čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, súd nemá aplikovať
a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu

myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenej Smernicou Rady
93/13/EHS.

18. Z uvedených dôvodov správne rozhodol súd prvej inštancie, keď žalobu žalobcu zamietol.

19.Odvolacísúdnezistilpochybeniesúduprvejinštancieaniprirozhodovaníotrováchkonania,apretoz
vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, v odvolaním
napadnutých výrokoch, potvrdil ako vecne správny, vrátane osvojenia si jeho dôvodov (§ 387 ods. 1,
2 CSP).

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech má nárok na náhradu
trovtohtoštádiakonaniaprotižalobcovi,ktorývodvolacomkonaníúspechnemal.Výškutýchtotrovustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia

rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).