Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/87/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815210722
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8815210722.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Y. Q., nar.XX.X.XXXX, L. XXX,
o zaplatenie 177,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou č.k. 10C/116/2015-41 zo dňa 13.06.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 177,54 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti ohľadom zaplatenia úroku vo výške 28% ročne zo sumy 177,54 eur od 21.8.2015
do zaplatenia súd žalobu zamieta.
III. Súd nepriznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania.“

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 708 ods. 1, § 710, § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1
až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 39, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1
ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, § 1 ods. 4, § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
V odôvodnení uviedol, že Žalobca uzatvoril so žalovanou dňa 8.02.2013 Zmluvu o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb na základe ktorej bol žalovanej zriadený účet, zároveň
obsahom zmluvy bola zmluva o vydaní a používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb

elektronického bankovníctva. Predmetná zmluva neobsahuje žiadne náležitosti týkajúce sa úrokovej
sadzby, doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve je uvedený iba denný limit platobnej
karty vo výške 1000,- eur.
Z predloženého výpisu z účtu žalovanej je zrejmé, že ku dňu 21.08.2015 banka previedla interným
prevodom dlh klienta vo výške 177,54 eur.
Samotná formulárová zmluva neupravuje konkrétne odplaty za služby ani podmienky za akých by bola
žalovaná povinná ich platiť. Zmluva len odkazuje na Sadzobník poplatkov a obchodné podmienky (čl. IV.

body 2. a 3. zmluvy). Nároky žalobcu uplatnené v konaní teda vyplývajú z obsahu VOP a Sadzobníka,
na ktoré zmluva poukazuje. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že tak formulárová zmluva ako
aj VOP a Sadzobník sú vopred predtlačené, vopred vypracované žalobcom ako dodávateľom. Tieto
žalovaná ako spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, nemá možnosť individuálnevyjednať ich znenie, tak, aby bolo možné uzavrieť, že na ich znení sa veriteľ a klient dohodli v rámci
zmluvnej voľnosti. Nepostačuje v žalobcom pripravenej predtlači formulárovej zmluvy konštatovať, že
s obchodnými podmienkami a Sadzobníkom sa klient oboznámil a sú súčasťou zmluvy (čl. IV. bod 4.

Zmluvy).
Z predloženého formulárového dokumentu podpísaného žalovanou dňa 16.09.2013 je zrejmé, že
neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch.
S absenciou uvedenej náležitosti spája zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade s § 11 ods. 1 písm.

b) v spojení s § 11 ods. 1 písm. c) ten následok, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov.
Zároveň je takýto následok spojený aj s absenciou výšky poplatkov spojených so spotrebiteľským
úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu
meniť podľa § 10 ods. 1 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenú náležitosť formulárový
dokument zo dňa 08.02.2013 takisto neobsahuje.

Na základe uvedeného súd považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
Žalobcovi tak vznikol iba nárok na vrátenie istiny úveru bez úrokov a poplatkov. Preto súd nepriznal
žalobcovi požadovaný úrok vo výške 28 % ročne zo sumy 177,54 eur od 21.08.2015 do zaplatenia.
Z predloženého výpisu z účtu žalovanej vyplynulo, že žalovaná jednotlivými výbermi vyčerpala sumu
177,54eur.Vuvedenejčastipovažovalsúdžalobužalobcuzadôvodnúažalovanúzaviazalnapovinnosť

uhradiť žalobcovi predmetnú sumu.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 257 Civilného sporového poriadku.

2. Proti rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Uviedol, že zákon o platobných službách (ust. § 31 ods. 2 a 4 zákona) výslovne nestanovuje, že poplatky

za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Podľa rozsudku SD EÚ vo veci
C-42/15 zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Časť náležitostí
zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch môže byť obsiahnutá aj v obchodných
podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. VOP, sadzobník sú súčasťou
úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal. Žalovanému nebola poskytnutá

služba povolené prečerpanie, žalovaný sa dostal na účte do nepovoleného debetu svojimi transakciami,
resp. účtovaním poplatkov. Výška úrokovej sadzby je uvedená v Sadzobníku poplatkov a tiež vo výveske
úrokových sadzieb. Nie je preto daný dôvod, aby sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.
Nakoľko bol žalobca úspešný v plnom rozsahu v konaní v časti istiny, prináleží mu náhrada trov konania
v rozsahu 100 %. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu

zmenil, vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a žalobcovi priznal náhradu trov prvoinštančného aj
odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods.
1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil právny vzťah medzi sporovými

stranami, ktorý vznikol na základe zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
zo dňa 08.02.2013 ako spotrebiteľský, na ktorý je nevyhnutné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.
Žalobcasapodanoužaloboudomáhalokreminéhozaplateniaúrokuzosumynepovolenéhoprečerpania
vo výške 28 % ročne do zaplatenia.

Odvolací súd konštatuje, že otázka vzniku nepovoleného prečerpania a existencie povinností spojených
s nepovoleným prečerpaním (v tomto prípade povinnosť platiť úrok z nepovoleného prečerpania) nie
je zakotvená priamo v zmluve, ale vo Všeobecných obchodných podmienkach (bod 3.12) a konkrétna
výška úroku vyplýva z Úrokových sadzieb (č.l. 9).
Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje

spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaná ako spotrebiteľka však túto možnosť nemala
keďže výška úroku nebola uvedená v spotrebiteľskej zmluve (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).Všeobecné obchodné podmienky, Úrokové sadzby produktov resp. Sadzobník neboli individuálne
dojednané medzi stranami sporu. VOP, Úrokové sadzby obsahujú podmienky, ktoré vypracovala a
presadzuje Prima banka Slovensko, a. s. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade uzatvárania

zmlúv so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ustanovenie § 53
ods. 2 OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom
zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v danom prípade žalobca)
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú
za individuálne dojednané. VOP, na ktoré zmluva odkazuje, či Úrokové sadzby nemožno považovať

za individuálne dojednané. Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP, prípadne na
Úrokové sadzby zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že
neboli nikým podpísané ani odátumované.
VOP, Úrokové sadzby či Sadzobník predstavujú dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré
ak aj obsahujú dojednanie o poplatkoch, sankciách, odplate, tieto splývajú so všetkými nespočetnými
informáciami do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac

dezorientovaný než seriózne dodávateľom informovaný o význame tejto podmienky. VOP predstavujú
rozsiahly (v súdenej veci 40-stranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických,
či ekonomických/„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva,
nieto ešte priemernému spotrebiteľovi. Uvedené v spojení s neindividuálnosťou dojednania spôsobuje
ich neprijateľnosť.

Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia

byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací
súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba
zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv
mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického

a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele
nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí
doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

Na dôvažok odvolací súd uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 15. 10. 2015, č.
k. 9C/113/2015-51 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2016, č. k.
21Co/10/2016-72 súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 3.12 všeobecných obchodných
podmienok žalobcu (pri zúčtovaní poplatkov môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Po
dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na

základe úrokovej sadzby, úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu) je pre svoju neprijateľnosť neplatná.
Keďže dojednanie o úroku nemožno považovať za platné, žalobcovi nevznikol nárok na jeho zaplatenie,
preto rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v časti o zaplatenie úroku zamietol, je správne.
Za daného stavu odvolací súd rozsudok v zamietavom výroku ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).

5. Vo vzťahu k výroku o trovách konania odvolací súd konštatuje, že tak žalobca ako aj žalovaná boli v
prvoinštančnom konaní vo veci samej úspešní len čiastočne (žalobca v časti priznanej istiny, žalovaná
v časti úroku vo výške 28 % ročne z istiny), preto vychádzajúc z ust. § 255 ods. 2 CSP odvolací súd
postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý výrok o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá

na náhradu trov konania právo. Nie je možné stotožniť sa s argumentom žalobcu o jeho plnom úspechu
v konaní, keďže jeho žaloba bola čiastočne zamietnutá.

6. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu
sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSPo priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.