Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/220/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306223300
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1306223300.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: U.. L. Š., V. R. XX, XXX XX V.,
zastúpený: JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, so sídlom Jazerná 19, Nové Zámky proti žalovaným:
1/ C.. U. M., V. M. X, XXX XX V., 2/ C.. U. M., V. M. X, XXX XX V., žalovaní 1/, 2/ zastúpení: JUDr.
Dagmar Kubovičová, advokátka, Námestie Biely Kríž 3, 836 07 Bratislava, za účasti osobitného subjektu
na strane žalobcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO:
42 176 778, zastúpený právnym zástupcom žalobcu, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a
o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 30.

októbra 2015, č. k. 15C/121/2006-1285, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že za vlastníka nehnuteľnosti
zapísanej v katastri nehnuteľností vedenom na Okresnom úrade V., katastrálny odbor, na liste
vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie X. a to: bytu číslo X na P. na M. H. XX X. V., nachádzajúci
sa v bytovom dome súpisné číslo XXXX, vybudovanom na parcele číslo XXXX/X a spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXXX
určuje žalobcu.

Žalobcovi, žalovaným 1/, 2/ ani osobitnému subjektu na strane žalobcu sa nepriznáva nárok na náhradu
trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovaným 1/,
2/ domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností na Katastrálnom
úradevV.,SprávakatastraprehlavnémestoSRBratislavu,pracoviskoV.C.nalistevlastníctvač.XXXX,
pre katastrálne územie X. a to: bytu číslo X na P. na M. H. XX X. V., nachádzajúci sa v bytovom dome
súpisné číslo XXXX, vybudovanom na parcele číslo XXXX/X a spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiachdomuaspoločnýchzariadeniachdomuvoveľkosti XXXX/XXXXXX(ďalejlen„byt“),konanie

v časti uloženia povinnosti žalovaným 1/, 2/ vypratať predmetnú nehnuteľnosť zastavil a rozhodnutie o
trovách konania si ponechal až po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia vo veci (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca dňa 18.05.2006 uzavrel so
spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o., so sídlom Zámocká 22, Bratislava, zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva týkajúcu sa bytu číslo X na P. na M. H. XX v V., nachádzajúceho sa v bytovom dome
súpisné číslo XXXX, vybudovanom na parcele číslo XXXX/X a spoluvlastníckeho podielu na spoločných

častiach domu a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXXX. Táto zmluva mala slúžiť na
zabezpečenie záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXX, ktorú menovaná spoločnosť poskytla žalobcovi
vo výške 50.000,- Sk, ktorý mal úver vrátiť podľa splátkového kalendára v dvanástich splátkach - prvej
vo výške 2.500,- Sk splatnej v deň podpisu zmluvy, druhej vo výške 2.500,- Sk v lehote dvoch mesiacovod splatnosti prvej, tretej až jedenástej v sume 2.500,- Sk mesačne a dvanástej v sume 52.500,- Sk,
t. j. v celkovej výške 80.000,- Sk. V článku VIII ods. 1 zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
si zmluvné strany dohodli, že v prípade, že dlžník poruší svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce zo

zmluvy o úvere č. XXXXXX (najmä povinnosť uhradiť v dohodnutej lehote plnú hodnotu istiny a jej
príslušenstva) alebo, ak veriteľ vyhlási úver za okamžite splatný v celom jeho zostatku s príslušenstvom,
stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti - predmetného bytu. Nadobúdacia cena sa
rovná výške nesplatenej časti úveru. Správa katastra povolila vklad uvedenej zmluvy dňa XX.XX.XXXX.
Spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. bola uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 36 Exre

28/2009, zo dňa 11.02.2009 zrušená bez likvidácie. Následne bola vymazaná z obchodného registra.
Žalobca predmetný úver riadne nesplatil, preto spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. dňa 02.10.2006
previedla predmetné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou na X. F.W., V. P. XX, V. (pôvodne žalovaného 4/).
Dňa XX.XX.XXXX bola uzavretá darovacia zmluva medzi X. F., U.., V. P. XX, V. (pôvodne žalovaným
4/) ako darcom a U.. X. F.W.M., V. E. X, V. (pôvodne žalovaným 1/) ako obdarovaným, predmetom,
ktorej bola predmetná nehnuteľnosť. Dňa XX.XX.XXXX U.. X. F. (pôvodne žalovaný 1/) kúpnou zmluvou

previedol nehnuteľnosti žalovaným 1/, 2/ za dohodnutú kúpnu cenu 1.790.000,- Sk. Právne účinky
vkladu nastali dňa 18.12.2006. Dňa 13.09.2005 podali rodičia žalobcu na Okresný súd Bratislava III
návrh na obmedzenie spôsobilosti žalobcu na právne úkony. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III č.k. 38Ps 17/2005-159, zo dňa 03. apríla 2008, právoplatným dňa 10. mája 2008, bola
obmedzená spôsobilosť na právne úkony žalobcu v tom rozsahu, že nie je spôsobilý rozhodovať o

svojom zdravotnom stave a o umiestnení svojej osoby do zdravotníckej starostlivosti a teda môže byť
do ústavného zariadenia vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť umiestnený bez svojho súhlasu,
bola obmedzená spôsobilosť žalobcu v tom rozsahu, že nie je spôsobilý nakladať so svojím majetkom
a finančnými prostriedkami nad čiastku 1.500,- Sk mesačne a nemôže rozhodovať o mieste svojho
pobytu. Zároveň bol žalobcovi ustanovený opatrovník v osobe C.. G. Š. Y.., V. R. XX V.. Zo znaleckého

posudku vypracovaného znalkyňou z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria U.. O. Y. zo dňa
07.07.2006 vyplynulo, že žalobca trpí syndrómom závislosti od alkoholu, duševným ochorením, ktoré
je trvalého charakteru. Zo znaleckého posudku zo dňa 23.08.2007 vypracovaným znalcom z odboru
zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, U.. Ľ. L. vyplýva, že žalobca je diagnosticky uzavretý ako syndróm
závislosti od alkoholu. Znalec konštatuje, že žalobca má poruchu osobnosti, depresívnu poruchu, je

emočne nestabilný a tento stav má trvalý charakter. Znalec odporúča čiastočné obmedzenie na právne
úkony. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 11.06.2012, č.k. 27Ps 14/2010-159 zrušil uvedené
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony žalobcu, Krajský súd v Bratislave potvrdil uvedený rozsudok
rozsudkom č.k. 11Cop/431/2012-213, zo dňa 12.03.2013.
3.Súdprvejinštancie(vporadíprvým)rozsudkomz28.06.2013,č.k.15C/121/2006-969zamietolžalobu

proti pôvodným žalovaným 1/ až 5/. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
10.11.2014, č. k. 6Co/408/2014-1185 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k pôvodne
žalovaným 1/, 4/ a 5/ potvrdil, a vo vzťahu k žalovaným 2/ 3/ (v tomto konaní žalovaní 1/, 2/) ho zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
4. Súd prvej inštancie po vrátení veci a doplnení dokazovania zistil, že žalovaní 1/, 2/ postupovali

pri uzatváraní kúpnej zmluvy v dobrej viere, nakoľko nemali žiadne skúsenosti z oblasti nadobúdania
nehnuteľností. Zmluvu uzatvárali prostredníctvom realitnej kancelárie L. U. E. a spoliehali sa, že pokiaľ
budú uzatvárať zmluvu prostredníctvom realitnej kancelárie, bude zabezpečený aj celý právny servis,
overenie skutočností, že nadobúdajú nehnuteľnosti od vlastníka. Preto na základe odporúčania a
spolupráce s realitnou kanceláriou uzatvorili dňa 06.11.2006 rezervačnou zmluvu s touto realitnou

kanceláriou, predmetom ktorej bol byt, ktorého vlastníctvo je predmetom tohto sporu. Následne dňa
28.11.2006 uzavreli kúpnu zmluvu na predmetný byt za kúpnu cenu 1.790.000,- Sk. Otec žalobcu vo
svojej výpovedi uviedol, že s manželkou podávali návrh na obmedzenie žalobcovej spôsobilosti na
právne úkony dňa 13.09.2006, kde ako podstatný dôvod uviedli žalobcovu autonehodu, pri ktorej ho
zrazilo auto, bol hospitalizovaný aj na psychiatrickej klinike v nemocnici E., kde im primár odporučil, aby

požiadali súd o obmedzenie žalobcovej spôsobilosti na právne úkony. Uviedol, že sám nemal vedomosť
o tom, že žalobca uzatváral zmluvu o úvere. Dňa 27.10.2007 žalobcu z bytu vypratal U.. X. F., a preto
podali s manželkou trestné oznámenie na neznámych páchateľov.
Svedkyňa U.. U. M. (dcéra žalovaných 1/, 2/) vo svojej výpovedi uviedla, že tento byt objavili na
webstránke a aj v inzertných novinách, išlo o inzerát v štandardnom znení, kde bola uvedená aj kúpna

cena, za ktorú byt aj kúpili. Predaj sprostredkovávala realitná kancelária REALADR, na ktorú nenašli na
internete žiadne negatívne referencie. Podpísali predkúpnu zmluvu, boli so žalovaným 1/ aj v katastri
nehnuteľností, kde vyzdvihli list vlastníctva, bola im poskytnutá len darovacia zmluva, ktorou predmetný
byt p. F. daroval svojmu otcovi. Všetko pôsobilo dôveryhodne a nemali vedomosť o žiadnej nebankovejinštitúcii. Pána F. sa aj pýtali, prečo mu syn daroval byt, a či existujú ďalšie zmluvy týkajúce sa prevodov
tohto bytu, na čo im povedal, že iba táto darovacia zmluva je relevantnou zmluvou a jedinou zmluvou,
ktorá súvisí s predajom tohto bytu. Ani realitná kancelária im neposkytla žiadne ďalšie zmluvy a preto

mali za to, že je všetko v poriadku.
Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná.
5. Vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1, § 26, § 34, § 38 ods. 2, § 39 Občianskeho
zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p., § 1 ods. 1, § 8 ods. 1 písm. c), § 18 ods. 2 písm. a), b), § 28 ods. 1, 2, 3, 6,
§ 29, § 30 ods. 1, 2, § 31 ods. 1, 3, 5, § 68 ods. 5 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, § 3

ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. d), § 9, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Poukázal na to, že k obmedzeniu spôsobilosti žalobcu na právne úkony došlo
dňa 03.04.2008 (právoplatne dňa 10.05.2008), teda 2 roky po uzavretí zmlúv o prevode vlastníckeho
práva k bytu, pričom o zdravotnom stave žalobcu, podaní otca žalobcu na jeho obmedzenie na právne
úkony nikto nevedel, teda pôvodní žalovaní 1/, 4/, 5/, kataster nehnuteľnosti a ani súčasní žalovaní
1/ a 2/. Žalobca mal obmedzenú spôsobilosť na právne úkony až právoplatnosťou rozsudku, teda nie

spätne, aj keď oba znalecké posudky „mapujúce“ jeho duševný stav vychádzali z jeho predchádzajúceho
zdravotnéhostavu.Pokiaľbysúdchcelposudzovaťduševnýstavžalobcupriamovdeň18.05.2006,teda
v deň uzavretia oboch predmetných zmlúv, musel by mať k tomu podklad v inom znaleckom posudku.
Tomuto by však musel predchádzať návrh žalobcu na zmenu žaloby, spočívajúcu v dôvode neplatnosti
oboch predmetných zmlúv podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, k čomu však nedošlo. Napriek

uvedenému, ani prípadná neplatnosť predmetných zmlúv, by nič nemenila na tom to, že žalovaní 1/,
2/ sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to z dôvodu ich dobromyseľného nadobudnutia, resp.
nadobudnutia v dobrej viere od predchádzajúceho nadobúdateľa, ktorým bol pôvodný žalovaný 1/. Ten
ju zas nadobudol darom od pôvodného žalovaného 4/, ktorý ju zasa nadobudol kúpou od spoločnosti
Danubia financial, s.r.o.. Žalovaní 1/ a 2/, ako ani realitná kancelária nemali katastrálnym zákonom

umožnený prístup nahliadnuť do zbierky listín v katastrálnom operáte, a teda nemali možnosť zistiť
históriu vlastníctva predmetného bytu. Žalovaní 1/, 2/ tak nemali dôvod, čo i len pochybovať o tom, že
kupujú predmetný byt od ich vlastníka, pričom pre nich nebolo právne významné, ako ich nadobudol on.
Z týchto dôvodov nebola pre súd právne významná otázka platnosti oboch zmlúv a ani aplikácia zásady
„nemo plus iuris....“. Prípadná neplatnosť oboch predmetných zmlúv by mohla byť právne relevantná iba

v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. titulom nezákonného rozhodnutia
správy katastra o povolení vkladu a jeho zápis do katastra nehnuteľností. Z týchto dôvodov súd žalobu
zamietol.
6. V časti žaloby o vypratanie nehnuteľnosti súd konanie zastavil, nakoľko žalobca zobral žalobu v tejto
časti späť.

7. Rozhodnutie o trovách konania si ponechal až po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia vo veci (§
151 ods. 3 O.s.p.).
8. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobca a osobitný subjekt na strane žalobcu a napadli
ním výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Uviedli, že sa súd

prvej inštancie vôbec neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho rozhodnutí zo
dňa 10.11.2014, č. k. 6Co/408/2014. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že žalobca prišiel
pre úver vo výške 50.000,- Sk o byt v hodnote 1,8 mil. Sk, nezaoberal sa ani tým, že ani len tých
50.000,- Sk žalobca nedostal, pretože si spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. strhla namieste 10.000,-
Sk, a teda nepomer voči výške úveru a hodnote nehnuteľností bol ešte vyšší. V ďalšom sa vôbec

nezaoberal otázkou, či bola zmluva o úvere platná, či bola/nebola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi,
a to isté sa týka aj zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s
jediným odôvodnením, a to, že žalovaní 1/, 2/ mali byť pri nadobudnutí vlastníckeho práva dobromyseľní.
O dobromyseľnosti žalovaných však možno dôvodne pochybovať, keď zo samotného vykonaného
dokazovania vyplýva, že museli mať pochybnosti a aj preto sa dožadovali od predávajúceho (p. F.

F..) informácie, či je všetko s prevodom vlastníckeho práva v poriadku. Odvolatelia majú za to, že
pokiaľ si niekto ide kupovať nehnuteľnosť v hodnote takmer 1,8 mil. Sk, nemôže sa uspokojiť iba so
stavom, že niekto niekomu len tak daruje byt a následne sa tento predáva. Istotne by išlo o podozrivú
transakciu a málokto je tak nezodpovedný a ľahkomyseľný, že si ide kúpiť tak drahú nehnuteľnosť
bez toho, aby si overil celú genézu nadobúdania vlastníckeho práva k nej. V opačnom prípade ide

do rizika, ktoré musí niesť. Žalovaní mali možnosť žiadať, aby im budúci predávajúci predložil úplný
výpis z listu vlastníctva, čo je bežnou praxou. Už aj pri prijatí úrokovej miery, v zmysle ktorej by za
úver vo výške 50.000,- Sk mal žalobca zaplatiť 80.000,- Sk predsa vyvstáva otázka, prečo veriteľ
neodpredal uvedenú nehnuteľnosť za trhovú hodnotu, neodpočítal si dlžnú čiastku a nevrátil zvyšok -vyše 1,72 mil. Sk žalobcovi. Súd prvej inštancie nevyhodnotil podstatné skutkové okolnosti prípadu a ani
neodstránil rozporné tvrdenia zúčastnených strán, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia. Súd prvej inštancie si účelovo vybral skutočnosti, ktorým sa venoval, pričom pri tak

rozsiahlej argumentácii o neplatnosti zmlúv, ktorú žalobca a osobitný subjekt doložili, je neprípustné,
aby sa súd účelovo obmedzil len na skúmanie zdravotného stavu žalobcu, mieru jeho zavinenia a
mieru viny jeho rodičov. Súd prvej inštancie tak nezohľadnil skutočnosť, že na absolútnu neplatnosť
právnych úkonov sa prihliada z úradnej povinnosti. Poukázali na to, že rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III bol žalobca čiastočne pozbavený spôsobilosti na právne úkony, pričom podľa znaleckých

posudkovneschopnosťžalobcuposudzovaťarozpoznávaťzávažnosťprávnychúkonovtrvalaužajpred
samotným rozhodnutím súdu. Zmluvu o pôžičke pritom žalobca uzatváral v dobe, keď nebol schopný
rozpoznať dôsledky takejto zmluvy a nekonal slobodne. Už aj z tohto dôvodu bola zmluva neplatná
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V mesiacoch júl a august 2006 žalobca vynechal 2 splátky
pôžičkyaspoločnosťDanubiaFinancialsazačalapovažovaťzatrvaléhovlastníkabytuadňa27.10.2006
žalobcu svojpomocou za asistencie pôvodne žalovaného 1/ vyhodil v poradí už tretí vlastník z jediného

obydlia žalobcu. Od vtedy je žalobca bez trvalého bývania a býva u rodičov. Na špekulatívny charakter
konania tejto spoločnosti, ale aj ďalších terajších žalovaných, poukazuje aj skutočnosť, že v krátkej dobe
predmetný byt prevádzali od spoločnosti Danubia Financial postupne cez pôvodne žalovaných až na
žalovaných manželov M.. Uviedli, že rodičia žalobcu sa už návrhom podaným dňa 13.09.2005 domáhali
obmedzenia spôsobilosti na právne úkony svojho syna, nie však ich vinou, tento úradný postup trval

až do 10.05.2008, teda celé 3 roky. V ďalšom poukázali na to, že zmluvné vzťahy uzatvorené medzi
žalobcom a nebankovou spoločnosťou boli typickými spotrebiteľskými zmluvami, ktorých obsah bol v
rozpore so spotrebiteľským právom. Ak potom predmetné zmluvy obchádzali a porušovali zákon a boli
hrubo v rozpore s dobrými mravmi, nemohla sa stať nebanková spoločnosť riadnym vlastníkom bytu,
a preto aj všetky ďalšie prevody vlastníckeho práva k bytu boli v rozpore s dobrými mravmi a teda

neplatné.Uzavretázmluvaozabezpečenízáväzkuprevodomprávabolahrubonevyváženýminštitútom,
uzavretá v neprospech spotrebiteľa a navyše obchádzaním právom dovoleného spôsobu zabezpečenia
záväzku. Zároveň išlo o takzvanú nedovolenú prepadnú klauzulu. Preto ďalej nemohol vzniknúť platný
právny úkon prevodu vlastníckeho práva, a to ani v dobrej viere. V ďalšom odvolatelia uviedli, že v čase,
keď bol vykonaný prevod vlastníckeho práva na pôvodne žalovaného 4/, tento mal vedomosť, že byt,

ktorý kúpil, je obývaný žalobcom. Uvedené poznanie veci u pôvodne žalovaných 1/ a 5/ je zrejmé z
ďalšieho prevodu z pôvodne žalovaného 4/ na pôvodne žalovaného 1/ (darovacou zmluvou). Po týchto
troch prevodoch, ktoré sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi nasledovala svojpomoc zo strany
pôvodne žalovaného 1/. Táto však bola neprípustná. Synalagmatický charakter zmluvy a nárokov z jej
neplatnosti zanikol tým, že 2. účastník zmluvy Danubia Financial s.r.o. právne zanikol. Žalobca nemá

preto komu vrátiť poskytnuté plnenie v podobe pôžičky, ktorú si od tejto spoločnosti zobral. Nakoľko
zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečovacom prevode práva je neplatná, zostal žalobca vlastníkom
bytu. Nikto zo žalovaných byt reálne neužíval a možno mať pochybnosti o tom, za akým účelom byt v
skutočnosti žalovaní 1/ a 2/ nadobudli. Pokiaľ teda bola neplatná prvotná prevodná zmluva, neplatné
sú aj všetky zmluvy nadväzujúce na tento právny úkon. Platí tu zásada „nikto nemôže na druhého

previesť viac práv ako sám má“. V ďalšom odvolatelia poukázali na rozhodnutia všeobecných súdov
v otázke zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva (napr. rozhodnutie Okresného súdu Dunajská
Streda z 20.09.2011, sp. zn. 5C/424/2007, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 14.09.2010, sp. zn.
16Cob/208/2009, z 21.12.2010, sp. zn. 8Cob/60/2010, rozhodnutie NS SR z 16.03.2011, sp. zn. 10Sžr
11/2010, a pod.), v otázkach vypratania nehnuteľnosti (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.

zn. 10Co/79/2011, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 a pod.).
Žalovaní 1/, 2/ nemohli byť pri nadobúdaní predmetného bytu dobromyseľný nakoľko: 1. predávajúci U..
X. F. mal vedomosť, že byt bol v čase predaja žalovaným 1/, 2/ v súdnom spore o určenie vlastníckeho
práva k bytu (sp. zn. 15C/121/2006) ako aj na základe viacerých trestných oznámení proti nemu, 2.
žalovaný 1/ je znalý relevantne podobných skutočností z titulu svojej bývalej funkcie v bytovom družstve

M. X-X a teda mal možnosť a určite presne vedel, čo mal zistiť pri kúpe nehnuteľnosti, 3. v samotnej
kúpnej zmluve zo dňa 28.11.2006 nikde nefiguruje ani len zmienka o akejkoľvek sprostredkovacej úlohe
realitnej kancelárie REALADR, vyjadrenia o rezervačné zmluve, 4. s ohľadom na skutočnosť, že v
kúpnej zmluve je explicitne uvedený dátum 21.11.2006 ako aj skutočnosť, že U.. X. F. listom vlastníctva
preukázal, že je vlastníkom bytu, mali žalovaní 1/, 2/ 7 dní na to, aby si nechali predložiť úplný list

vlastníctvakpredmetnémubytu.Ztakéhotoúplnéholistuvlastníctvamohliamalipotomzistiťskutočnosť
o expresných viacnásobných a podozrivých prevodoch vlastníkov inkriminovaného bytu, 5. žalovaný
1/ prakticky súbežne s kúpou bytu prijal záväzok, a to záložné právo na kupovaný byt k nasledovným
postupom: U.. X.Í. F. hypotekárnym úverom z Z. V., R..F.. Č.. K. X.-XXXXX/XX, na sumu 290.000,-Sk zaťažil predávaný byt, pričom túto sumu sa U.. X. F.W.M. žalovaní 1/, 2/ zaviazali prakticky okamžite
splatiť.
Napokon odvolatelia namietali, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a vytkli tomuto

súdu, že so žalobcom v konaní nekonal ako so spotrebiteľom.
9. Žalovaní 1/, 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a osobitného subjektu na strane žalobcu
navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Uviedli, že k dátumu
podpísania predmetných zmlúv časovo najaktuálnejší znalecký posudok o zdravotnom stave žalobcu
bol posudok zo dňa 07.10.2006, vypracovaný U.. O. Y.. Záver tohto posudku bol jednoznačný - „žalobca

je v plnom rozsahu schopný zodpovedne vykonávať právne úkony a vybavovať svoje záležitosti.
Syndróm závislosti od alkoholu ak terajší psychický stav menovaného nie sú dôvodom k obmedzeniu
jeho spôsobilosti na právne úkony“. Až so značným časovým odstupom znalec U.. Ľ. L. a znalkyňa
U.. T. B. navrhli čiastočné obmedzenie spôsobilosti na právne úkony žalobcu, avšak nie pre duševnú
poruchu, ktorá by ho obmedzovala v spôsobilosti na právne úkony, ale ako spôsob jeho ochrany,
pretože jeho závislosť na alkohole je sprevádzaná nezodpovedným správaním. Na základe týchto

neskorších znaleckých posudkov bol nakoniec žalobca rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
čiastočne obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Tvrdená neplatnosť predmetných zmlúv z dôvodu
uvedeného v ust. § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka je tak nedôvodná. Napokon sám žalobca
na pojednávaní dňa 23.03.2012 výslovne uviedol, že keď rokoval s konateľom Danubia Financial
s.r.o. v jeho byte, a keď bol podpisovať predmetné zmluvy, nebol pod vplyvom alkoholu. Pokiaľ

ide o platnosť zmluvy o úvere, uviedli to, že táto bola uzatváraná podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. Žalobca mal návrh predmetnej zmluvy k dispozícii pár dní pred jej podpísaním a teda
mal možnosť sa s ňou oboznámiť. Zmluva nebola vo forme predpísaného tlačiva a žalobca mal
možnosť individuálne ovplyvniť jej obsah. Žalobca však nenavrhol žiadnu zmenu návrhu zmluvy a
po niekoľkých dňoch ju bez akýchkoľvek pripomienok a výhrad podpísal. Pokiaľ ide o zmluvu o

zabezpečovacom prevode práva, z jej obsahu vyplýva, že išlo o prevod s rozväzovacou podmienkou,
a teda do doby splnenia záväzkov previedol žalobca vlastnícke právo k nehnuteľnosti na spoločnosť
Danubia Financial s.r.o.. Rozväzovacia podmienka v tomto prejednávanom prípade nikdy nenastala.
Žalovaní preto namietajú, že by ustanovenie čl. VIII ods. 1 zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
práva nebolo oddeliteľné od samotného obsahu zmluvy. Majú za to, že namietaná neprimeranosť

plnení môže mať za následok iba čiastočnú neplatnosť zmluvy, a to ustanovenia čl. VIII ods. 1 tretia
veta „nadobúdacia cena sa rovná výške nesplatenej časti úveru“. Posúdenie tohto článku ako prepad
zálohu je tak nedôvodné a nezodpovedá právnej úprave zabezpečovacieho práva, platnej v čase
rozhodnom pre posúdenie prejednávanej veci. Byt bol teda vo vlastníctve veriteľa s tým, že vlastníkom
sa opätovne stane dlžník (žalobca) po splnení rozväzovacej podmienky, teda po uhradení dlhu. Z

povahy veci vyplývalo, že pokiaľ nedôjde k rozväzovacej podmienke vôbec, tak predmet zostane vo
vlastníctve nadobúdateľa - a to aj definitívne a tento s ním môže nakladať. Až následná právna úprava
- ktorú však nemožno retroaktívne aplikovať na prejednávaný prípad - zaviedla „dočasnosť prevodu
práva“, zákaz prevodu práv prevedených zabezpečovacím prevodom na tretiu osobu a tiež upravila
spôsob výkonu zabezpečovacieho práva. Predmetná zmluva o zabezpečovacom prevode práva tak

netrpí absolútnou neplatnosťou, je platná a takto ju v čase jej uzatvárania posudzovala aj judikatúra. V
ďalšompoukázalinato,žepredmetnýnehnuteľnýmajetokkupovalizaaktívnejúčastirealitnejkancelárie
REALADR. Postup pri predaji prebiehal štandardným spôsobom, kedy žalovaní uzatvorili s realitnou
kanceláriou najprv rezervačnú zmluvu a neskôr za jej asistencie kúpnu zmluvu. Na úhradu kúpnej ceny
použili čiastočne svoje vlastné celoživotné úspory, žalovaný 1/ predal aj časť rodinného domu v Z.. Na

zvyšok kúpnej ceny si zobrali hypotekárny úver, ktorý im poskytla Z. V., R..F.., ktorá tiež posudzovala
právne dokumenty a nemala pochybnosti o platnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy. Žalovaní 1/, 2/
pri kúpe predmetných nehnuteľností postupovali obozretnejšie ako je to obvyklé pri kúpe nehnuteľnosti
prostredníctvom realitnej kancelárie, kedy sa z povahy sprostredkovateľa predpokladá a očakáva, že
tento postupuje s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ ide o zásadu „nemo plus iuris...“ poukázali na to,

že túto nemožno chápať úplne absolútne a izolovane od ostatných základných integrálnych princípov
právneho štátu a právneho poriadku. Právny štát musí rešpektovať celý koncept právnej istoty a
ochrany práv preukázateľne nadobudnutých v dobrej viere. Zbavenie žalovaných vlastníckeho práva,
ktoré nadobudli v dobrej viere a bez objektívnej možnosti zistiť z verejného registra, že by bol nejaký
predchádzajúci právny úkon o nakladaní s vlastníckym právom vadný, nezodpovedá materiálnemu

chápaniu právneho štátu. V tomto smere poukázali i na závery nálezov ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 143/07, I.
ÚS 3061/11, II. ÚS 800/2012. V závere podaného vyjadrenia uviedli, že žalobca je dlhodobo asociál,
alkoholik, nezodpovedný človek, ktorý zneužíva právny systém. Žalobca mal problémy so správaním a
akceptovaním všeobecne spoločnosťou akceptovaných morálnych zásad ako aj problémy s alkoholomdávno pred podpísaním spornej zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Do
roku 2004 mal znížené známky z chovania, reparáty, opakoval ročníky, opakovane bol vyšetrovaný
psychológomapsychiatrom.Žalobcasipreduzatvorenímzmluvyoúvereopakovanepožičiavalpeniaze,

či už od známych, alebo od nebankových subjektov. Tieto pôžičky nevracal s tým, že sa spoliehal na
svojich rodičov, ktorí za neho plnili. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci. Žalobca nebol prípad človeka
v núdzi, peniaze spotreboval na alkohol a na psa, čo potvrdil vo svojej výpovedi. Prípad žalobcu je
bezprecedentným prípadom zneužívania práva.
10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýroku,ktorýmbolažalobazamietnutá,prejednalodvolanie
bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba v napadnutom
výroku zmeniť.
11. V danej veci nebolo sporné, že žalobca uzavrel so spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o.
úverovú zmluvu, na základe ktorej mu mal byť poskytnutý úver vo výške 50.000,- Sk. Na zabezpečenie
pohľadávky z úverovej zmluvy účastníci uzavreli zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k

predmetnému bytu. V článku VIII ods. 1 zmluvy o zabezpečovacom prevode práva si zmluvné strany
dohodli, že v prípade, že dlžník poruší svoje zmluvné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere
č. XXXXXX (najmä povinnosť uhradiť v dohodnutej lehote plnú hodnotu istiny a jej príslušenstva)
alebo, ak veriteľ vyhlási úver za okamžite splatný v celom jeho zostatku s príslušenstvom, stáva sa
veriteľ definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti - predmetného bytu. Nadobúdacia cena sa rovná výške

nesplatenej časti úveru.
Odvolací súd v celom rozsahu zotrváva na svojej doterajšej argumentácii, ktorú uviedol už vo svojom
prvotnom rozhodnutí zo dňa 10.11.2014, č. k. 6Co/408/2014-1185, a teda, že na prejednávanú vec bolo
teda potrebné aplikovať ustanovenia Obč. zák. v znení pred novelou vykonanou zákonom č. 568/2007
Z.z. (t.j. Občiansky zákonník účinný do 01.01.2008), keďže zmluva o zabezpečení záväzku prevodom

práva bola uzavretá v máji 2006 a jej účinky rovnako nastali pred 01.01.2008 (t.j. splatnosť zabezpečenej
pohľadávkynastalapred01.01.2008).VzhľadomnazneniečlánkuVIIIods.1zmluvyozabezpečovacom
prevode práva je potom zrejmé, že ustanovenie tohto článku zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
je neplatné pre rozpor s § 39 Obč. zák. Dojednanie obsiahnuté v čl. VIII. ods. 1 predmetnej zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom práva, podľa ktorého v prípade, že dlžník poruší svoje zmluvné

povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. XXXXXX (najmä povinnosť uhradiť v dohodnutej lehote
plnú hodnotu istiny a jej príslušenstva) alebo, ak veriteľ vyhlási úver za okamžite splatný v celom jeho
zostatku s príslušenstvom, stáva sa veriteľ definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti - predmetného bytu,
nemožno akceptovať. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva v zmysle § 553 Obč. zák. je
charakterizovaná tým, že právo je veriteľovi postúpené s rozväzovacou podmienkou (§ 36 ods. 2 Obč.

zák.), že zabezpečovaný záväzok bude splnený. Pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky sa potom
uplatnírozväzovaciapodmienka;právneúkony, ktorýmiboloprávoprevedené,strácajúúčinnosťaprávo
v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Zo zákona tak zaniká prevod práva na
veriteľa. Uvedené dojednanie obsiahnuté v čl. VIII. predmetnej zmluvy podľa ktorého vlastnícke právo
prechádza definitívne na veriteľa po tom, ako sa dlžník ocitne v omeškaní, je podľa svojho obsahu

dojednaním o tzv. prepadnom zálohu, a takého dojednanie je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák. pre
rozpor so zákonom. Čl. VIII ods. 1 predmetnej zmluvy je teda neplatný a keďže túto časť zmluvy
nemožno oddeliť od jej ostatného obsahu, je absolútne neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku
prevodom práva (§ 39 v spojení s § 41 Obč. zák.).
Inými slovami, z dojednania čl. VIII ods. 1 Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva teda vyplýva,

že žalobca ako dlžník a prevádzateľ vlastníckeho práva nemá mať žiaden nárok na vydanie rozdielu
medzi hodnotou danej nehnuteľnosti a dlžnou čiastkou vo forme nesplatenej časti úveru, vrátane jeho
príslušenstva. V extrémnom prípade, by tak v súlade s dojednaním v zmluve, i v dôsledku nezaplatenia
1, - Sk dlhu, prípadne i omeškania s platením o jeden deň, sa veriteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti (bytu)
v hodnote prevyšujúcej 1.000.000,- Sk (pri hodnote úveru 50.000,- Sk, resp. 80.000,- Sk) a preto takéto

dojednanie obsahuje prvky nedovoleného prepadného zálohu.
Odvolací súd je preto toho názoru, že dojednanie v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva k
nehnuteľnosti uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o. o tom, že v prípade
nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej
časti úveru, pričom zároveň žalobcovi ako dlžníkovi a prevádzajúcemu zanikne nárok na vrátenie

uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku na vydanie tzv.
hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníka vrátane súvisiacich nákladov
veriteľa, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie, ktorého obsah i účel je vpríkrom rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, je toto
dojednanie absolútne neplatným.
Keďže v dôsledku toho je neplatné dojednanie, ktoré ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné považovať

za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je
možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), je podľa názoru odvolacieho
súdu neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Obdobne i v
zmyslezáveruNSSRobsiahnutomvrozhodnutí8Sžo17/2007,zodňa16.07.2007,zmluvnédojednanie,
ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku

nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím
účelom a obsahom obchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.
12. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXX je zrejmé, že táto bola so žalobcom uzavretá ako s fyzickou osobou
(nepodnikateľom) a teda spotrebiteľom. Nikde v nej nie je uvedený údaj o tom, že by poskytnutý
úver mal slúžiť na podnikanie žalobcu. Zabezpečenie návratnosti spotrebiteľského úveru formou
zriadenia zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnému majetku niekoľkonásobne prevyšujúcemu

hodnotu zabezpečovanej pohľadávky (navyše dojednaného formou tzv. prepadného zálohu, resp.
prepadnej zábezpeky), je nepochybne i neprijateľnou zmluvnou podmienkou (§ 53 ods. 1, v spojení
s ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy - neprijateľné zmluvné
podmienky sú v cit. ust. uvedené len demonštratívne - pozri slovné spojenie „najmä“), ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (žalobcu).

Dojednané ustanovenie (čl. IV) zmluvy o úvere je tak rovnako absolútne neplatným ustanovením podľa
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy.
13. Vzhľadom k tomu, že sa spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. nikdy platne nestala vlastníkom
predmetného bytu, nemohla tento (v zmysle zásady „nemo plus iuris...“) ďalej platne previesť na p.
X. F. U.., ani tento nemohol následne predmetný byt platne darovať p. U.. X. F.W. (otcovi), ktorý ho

rovnako nemohol platne previesť kúpnou zmluvou na žalovaných 1/, 2/. K uplatneniu princípu právnej
istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany
práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo
musí byť nadobudnuté v dobrej viere, vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda,
že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným

odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci
prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty
je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka (k
tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2012, sp. zn. 6 Cdo 107/2011). Žalovaní 1/,
2/ nenadobudli vlastnícke právo k predmetnému bytu, pretože ani ich právny predchodca, od ktorého

mali vlastnícke právo derivatívne kúpnou zmluvou nadobudnúť, nenadobudol platne vlastnícke právo,
ktoré by na nich následne mohol previesť. Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva
na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus,
teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k
platnému prevodu vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné

za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej
viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (pozri uznesenie
Ústavného súdu SR z 10.02.2010, sp .zn. I. ÚS 50/2010- 11). V čase prevodu vlastníctva U.. X. F. sám
nebol vlastníkom a z nepráva nemôže vzniknúť právo. V danej situácii mali žalovaní 1/, 2/ ako kupujúci v
dobrej viere vynaložiť náležitú starostlivosť preverením si právneho dôvodu nadobudnutia vlastníckeho

práva predávajúceho. Účastníci by mali postupovať podľa § 457 Občianskeho zákonníka a to tak, že
predávajúci vráti kupujúcim kúpnu cenu.
Odvolací súd je teda názoru, že ani dobromyseľnosť žalovaných 1/, 2/ pri nadobudnutí predmetného
bytu nemôže prelomiť zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet (nikto
nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má). Z ust. § 130 Obč. zák. totiž vyplýva, že ten, kto

získal držbu veci v dobrej viere (založenej i na stave zápisov v katastri nehnuteľností) je povinný
vrátiť ju skutočnému vlastníkovi. Nie je možné, aby v rozpore s touto právnou úpravou bol súdnym
rozhodnutím - mimo zákonom predvídané spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva k veciam - založený
paralelný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci od nevlastníka oprávneným držiteľom. Na
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je potrebná zákonná úprava a nie je možné vyvodzovať

tento originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva iba púhym súdnym výkladom. Tým, že zákonodarca
upravil inštitút držby, právne dôsledky vyplývajúce z plynutia času, časovo vymedzil podmienku pre
vydržanie nehnuteľnej veci 10 - ročnou lehotou, celkom jasne nastavil pravidlá pre nadobudnutie
veci dobromyseľným nadobúdateľom, ktorým nemôže byť nikto iný než oprávnený držiteľ v zmysle§ 130 Obč. zák. (viď rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR z 12.11.2014, sp. zn. 31 Cdo
1168/2013, ktorého právna veta znie: „Okrem zákonom stanovených spôsobov nemôže dôjsť k tomu,
že by oprávnený držiteľ mohol pri púhej dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností nadobudnúť

vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností od nevlastníka“). Žalovaní 1/, 2/
predmetný byt kúpili od U.. X. F. v roku 2006 (navyše v čase, kedy už prebiehalo toto súdne konanie).
Mohli sa síce stať jeho oprávnenými držiteľmi, ale vlastnícke právo k tomuto bytu mohli nadobudnúť až
po uplynutí 10 - ročnej vydržacej doby, k čomu nedošlo. Inými slovami, žalovaní 1/, 2/ sa nemohli stať
vlastníkmi sporného bytu výlučne na tom základe, že boli pri jeho nadobúdaní od U.. X. F. v dobrej viere,

že je ako predávajúci vlastníkom tohto bytu a že teda sami boli v dobrej viere, že sa stali vlastníkmi
sporného bytu. Ich dobrá viera a z nej vyplývajúca oprávnená držba sporného bytu by mohla viesť k
vydržaniu vlastníckeho práva iba za predpokladu, že by boli splnené podmienky vydržania uvedené v §
134 ods. 1 Obč. zák., teda ak by mali predmetný byt v oprávnenej držbe po dobu 10 rokov.
Napokon neobstojí odkaz žalovaných 1/, 2/ na právne názory vyslovené českou judikatúrou (napr. I. ÚS
143/07), nakoľko v danom prípade bola riešená otázka zachovania vlastníckeho práva dobromyseľného

nadobúdateľa nehnuteľnosti potom, čo došlo k odstúpeniu od prvotnej (platne uzavretej) kúpnej zmluvy
medzi jeho právnymi predchodcami (čo však nie je posudzovaný prípad). V takýchto prípadoch potom
platí, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti dobromyseľného kupujúceho ako tretieho subjektu zostáva
zachované vtedy, ak titul nadobudnutia vlastníckeho práva predávajúceho k nehnuteľnosti vznikol
na základe platne uzavretej kúpnej zmluvy s pôvodným vlastníkom a neskôr po prevode vlastníctva

nehnuteľnosti na kupujúceho, titul nadobudnutia vlastníckeho práva predávajúceho zanikol odstúpením
od zmluvy pôvodného vlastníka veci (právneho predchodcu predávajúceho). Odstúpenie od zmluvy
o prevode veci môže pôsobiť výhradne medzi stranami tejto zmluvy a nemôže mať vplyv na riadne
nadobudnuté vlastnícke právo tretej osoby. Uvedené závery však nedopadajú na posudzovaný prípad.
Predovšetkým v tejto veci nedošlo k odstúpeniu (a teda zrušeniu) od pôvodnej „platnej“ kúpnej zmluvy

(či už uzavretej medzi Danubia Financial, s.r.o. a p. X. F. U.., alebo medzi ním a jeho otcom U.. X.
F.), ale o situáciu, kedy už pôvodná kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom. Potom
platí, že ak sa jedná o prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a bol povolený vklad do katastra na
základe absolútne neplatného právneho úkonu je daný len modus t.j. spôsob nadobudnutia - vkladom do
katastra, ale jasne chýba titulus, čiže platne uzavretá zmluva - právny dôvod nadobudnutia. Nemôže sa

tak uplatniť námietka nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere. Na základe absolútne neplatného
právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva hoc i na dobromyseľného
nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a
ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť
viac práv ako sám má.

14.Vyššieuvedenézáveryužodvolacísúduviedolivosvojomprvotnomrozhodnutí(pozrušeníavrátení
veci súdu prvej inštancie - pokiaľ išlo o žalovaných 1/, 2/ - odvolacím súdom), pričom sporové strany mali
možnosť sa k predmetným záverom v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadriť (čomu nasvedčujú aj
ich písomné podania vo veci, vrátane podaného odvolania a vyjadrenia k nemu). Nedochádza tu teda
k vydaniu tzv. prekvapivého rozhodnutia. Nakoľko skutkový stav nebol v tomto smere medzi stranami

sporný a nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (sporným zostalo iba právne posúdenie
veci) a zároveň strany mali možnosť sa vyjadriť k vyššie prezentovaným právnym záverom odvolacieho
súdu, nebolo vo veci potrebné nariaďovať pojednávanie.
15. Ku skutočnosti, že odvolanie podal i pôvodne „vedľajší účastník na strane žalobcu - Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS“ odvolací súd uvádza, že prijatím zák. č. 160/2015 Z.z. (C.s.p.)

došlo s účinnosťou od 01.07.2016 k vypusteniu ustanovení (§ 93 O.s.p.) upravujúcich postavenie
vedľajšieho účastníka s tým, že tento ako procesný inštitút de facto zanikol. Vedľajší účastník podľa cit.
ustanovenia O.s.p. sa netransformoval ani na intervenienta podľa § 81 a nasl. C.s.p., ani na osobitný
subjekt podľa § 95 C.s.p.. V prípade, ak vedľajším účastníkom bolo spotrebiteľské združenie, bolo na
súde prvej inštancie, či poučí spotrebiteľa o tom, že sa môže nechať zastúpiť spotrebiteľským združením

na základe plnej moci (§ 89 ods. 1 C.s.p.), alebo v prípade, ak si spotrebiteľ nezvolí spotrebiteľské
združenie ako zástupcu, môže ho súd do konania pribrať ako osobitný subjekt (§ 95 C.s.p.). Osobitný
subjekt môže v zásade robiť tie isté úkony ako vedľajší účastník. Predpokladom na pribratie osobitného
subjektu do konania je však súhlas strany, na ochranu práv ktorej má vystupovať. V danej veci nebolo
sporné a vyplýva to i z obsahu spisu (viď i odvolanie bolo podané žalobcom a Združením na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS spoločne v jednom podaní), že žalobca mal i po prijatí zák. č. 160/2015 Z.z.
naďalej záujem, aby predmetné združenie v konaní vystupovalo na ochranu jeho práv. Boli tak splnené
predpoklady na to, aby súd prvej inštancie pribral (v danom prípade ďalej konal) s pôvodným vedľajším
účastníkom (spotrebiteľským združením) na strane žalobcu ako s osobitným subjektom (§ 95 ods. 1C.s.p.). Takýto osobitný subjekt tak mohol podať i odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie (§ 95
ods. 2 C.s.p.).
16. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, zmenil tak, že za vlastníka predmetného
bytu určil žalobcu.
17. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie v časti uloženia povinnosti vypratať
nehnuteľnosť zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
18. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2

C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 C.s.p., tak že žiadnej zo sporových strán (vrátane
osobitného subjektu na strane žalobcu) nepriznal nárok na ich náhradu.
V tomto smere odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.), resp. zásadou procesného zavinenia
zastavenia konania (§ 256 C.s.p.). Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a
výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok

meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.
Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný
úspech vo veci, t.j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný.
V danej veci sa žalobca pôvodne domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k predmetnému bytu voči

piatimžalovaným(1/U..X.F.,V.M.XX, XXXXXM., 2/C..U.M.,V.M.X,XXXXXV.,3/C..U.M.,V.M.X,
XXX XX V., 4/ X. F., V. P. XX, XXX XX V., 5/ L. T., V. P. XX, XXX XX Z.) a vypratania tohto bytu žalovanými
2/, 3/ ( C.. U. M., C.. U. M.). Súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom žalobu voči týmto piatim
žalovaným zamietol. Krajský súd v Bratislave v poradí prvým rozhodnutím napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo vzťahu k pôvodným žalovaným 1/, 4/, 5/ potvrdil a vo vzťahu k pôvodným žalovaným

2/, 3/ (C.. U. M., C.. U. M.) ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pôvodne žalovaní 1/, 4/, 5/ neboli v konaní pasívne vecne
legitimovaný. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom (napadnutý rozsudok v tomto konaní)
opätovne zamietol žalobu voči žalovaným 1/, 2/ (pôvodne žalovaní 2/, 3/) a konanie o vypratanie voči nim
zastavil. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým tento žalobu zamietol, zmenil

tak, že žalobe vyhovel (určil žalobcu za vlastníka žalovaných nehnuteľností). Výrok, ktorým bolo konanie
o vypratanie nehnuteľnosti zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
Z uvedeného potom vyplýva, že v merite veci (pokiaľ ide o určenie vlastníckeho práva) boli v konaní
úspešní pôvodní žalovaní 1/, 4/, 5/ vo vzťahu k žalobcovi a žalobca bol so svojou žalobou úspešný
vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ (pôvodne žalovaným 2/, 3/). Zastavenie konania v časti vypratania bytu

procesne zavinil žalobca tým, že zobral žalobu v tejto časti späť. Vzhľadom k tomu bolo potrebné
o trovách konania rozhodnúť tak podľa § 255 ods. 1 C.s.p. (pokiaľ ide o meritum veci - určenie
vlastníckeho práva) ako i podľa § 256 ods. 1 C.s.p. (pokiaľ ide o zastavenú časť konania). Nakoľko
predmetom tohto odvolacieho konania boli už len nároky medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ (pôvodne
žalovanými 2/, 3/) odvolací súd rozhodoval o trovách konania len medzi týmito stranami sporu.

Ako už bolo uvedené, žalobca mal voči žalovaným 1/, 2/ (pôvodne žalovaným 2/, 3/) v merite veci plný
úspech, preto mu patrí voči týmto žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho
konania(§255ods.1C.s.p.).Nadruhejstranežalobcaprocesnezavinil,žesamuselozastaviťkonanieo
vypratanie bytu, tým, že zobral žalobu v tejto časti späť, a preto v zastavenej časti konania vznikol nárok
na náhradu trov konania žalovaným 1/, 2/ (pôvodne žalovaným 2/, 3/). Napriek uvedenému, odvolací súd

zastáva názor, že trovy konania nemožno priznať žiadnej z týchto sporových strán, nakoľko tu existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.).
Len výnimočne nemusí súd úspešnej sporovej strane (príp. strane, ktorá nezavinila zastavenie konania)
priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej sporovej strane nahradiť trovy
konania úspešnej sporovej strane (§ 257 C.s.p.). Ide o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov

konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za
zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania
by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem
upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú sporovú stranu,

ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej sporovej strane. Úvaha súdu,
že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z
posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie §
257 C.s.p. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní (súd v tomto smere prihliadne najmä na

okolnosti, či sporová strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy
pri prvom úkone, ktorý jej patril; to neplatí, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť), pričom je
potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých sporových strán.
Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia teda môže byť tiež to, za akých okolností bol nárok
uplatnený na súde, aký bol postoj sporových strán k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu

svojich procesných povinností a pod. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej
sporovej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho
prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen
tej, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie
je priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich

náhradu, keď mala v konaní úspech.
V danej veci odvolací súd zohľadnil tak okolnosti na strane žalobcu, ako i na strane žalovaných
(predovšetkým za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, a aký bol postoj sporových strán
k veci), pričom dospel k záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov
konania žiadnej z procesných strán. V tomto smere odvolací súd prihliadol k tomu, že vznik sporu

zapríčinil samotný žalobca, ktorý svojím nezodpovedným konaním si opakovane požičiaval peniaze,
či už od známych, alebo od nebankových subjektov, ktoré spravidla nikdy nevrátil a spoliehal sa v
tomto smere na svojich rodičov. Svojim nezodpovedným konaním (aj z dôvodu nadmerného požívania
alkoholických nápojov) sa dostal i do situácie, kedy stratil (hoci neplatne) vlastnícke právo k bytu, pričom
túto situáciu začali riešiť až jeho rodičia. Na druhej strane žalovaní 1/, 2/ byt riadne kúpili, a zaplatili

zaň trhovú cenu. Ich dobromyseľnosť pri nadobúdaní bytu nebola vyvrátená natoľko, že by bolo možné
konštatovať, že by žalovaní 1/, 2/ boli nedobromyseľní (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inými
slovami, vzniknutú situáciu nezapríčinili svojim konaním žalovaní 1/, 2/, ale to boli pôvodní žalovaní 1/,
4/, 5/. Žalovaným 1/, 2/ potom nemožno vytknúť, že sa v konaní bránili námietkou dobromyseľného
nadobudnutia nehnuteľnosti. Odvolací súd tak nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej z

procesných strán, nakoľko by ich priznanie bolo neprimerane tvrdým zásahom do práv žalovaných 1/, 2/,
ktorí nenesú podiel viny na vzniknutej situácii. Navyše žalovaní sa budú musieť domáhať od pôvodného
žalovaného 1/ vrátenia kúpnej ceny postupom podľa § 457 Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o trovy osobitného subjektu na strane žalobcu, tieto nepovažoval odvolací súd za účelne
vynaložené. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že za stavu, keď vedľajší účastník (osobitný

subjekt) sám poskytuje ochranu spotrebiteľom (keď na tento účel bol zriadený), nemožno považovať
trovy právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli, za trovy účelne vynaložené. Za účelne vynaložené trovy
právneho zastúpenia nie je možné považovať prípady, keď sám vedľajší účastník (osobitný subjekt)
má zriadené právne oddelenie s cieľom poskytovať právnu ochranu spotrebiteľovi. Aj vedľajší účastník
(osobitnýsubjekt)mánepochybneprávobyťzastúpenýprávnymzástupcomvkonaní,aleakpredmetom

jeho činnosti je poskytovanie právnej ochrany spotrebiteľom v súdnych konaniach (a teda ak svoju
činnosť vykonáva prostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu), je na ňom, aby trovy právneho
zastúpenia znášal sám. V opačnom prípade by existencia a činnosť tohto združenia postrádala zmysel,
keďže žalobca by si mohol sám zvoliť právneho zástupcu. Napokon v danom prípade boli žalobca
ako i osobitný subjekt zastúpení rovnakým právnym zástupcom, pričom jednotlivé písomné podania

predkladali súdu spoločnými podaniami.
19. Nakoľko predmetom tohto odvolacieho konania už neboli nároky medzi žalobcom a pôvodne
žalovanými 1/, 4/, 5/ bude potrebné, aby o nároku na náhradu trov konania pôvodných žalovaných
1/,4/, 5/ rozhodol súd prvej inštancie samostatným uznesením. Napokon o týchto trovách mal súd
prvej inštancie rozhodnúť už po právoplatnosti veci (ako si to vymienil aj vo svojom rozhodnutí zo dňa

28.06.2013, č. k. 15C/121/2006-969), teda potom, čo odvolací súd (v poradí prvým) rozsudkom potvrdil
zamietnutie žaloby voči týmto žalovaným. V tomto smere bude zrejme rovnako potrebné postupovať
podľa § 257 C.s.p., a zohľadniť skutočnosť, že to boli práve pôvodní žalovaní 1/, 4/, 5/, ktorí sa výraznou
mierou zapríčinili na vzniku tohto sporu, predovšetkým „špekulatívnymi“ prevodmi predmetného bytu
pri súčasnej vedomosti o tom, že tento sa do sféry dispozície spoločnosti Danubia Financial, s.r.o.

dostal cestou tzv. prepadnej zábezpeky (teda neplatne). Preto nebude zrejme možné priznať pôvodne
žalovaným 1/, 4/, 5/ nárok na náhradu trov konania, hoci boli v spore úspešní.
20. Toto rozhodnutie odvolací súd prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).