Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/187/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216211362
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216211362.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: E. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/X, H., o
zaplatenie 103,92 eur s príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 28. apríla 2017, č.k. 16Csp/46/2016-52, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi 18,64 eur s
28% ročným úrokom zo sumy 3,07 eur od 16.6.2016 do troch dní a v časti o zaplatenie 85,28 eur a 28%
ročného úroku z omeškania zo sumy 100,85 eur od 16.6.2016 žalobu zamietol. O nároku na náhradu
trov konania súd rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 64,8%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 369 ods. 1, § 708, § 709, § 710 a § 711

Obchodného zákonníka, § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď dospel k
záveru,žežalobcasvojnárokvočižalovanejodvodzujezozmluvyz21.10.2015,ktorávsebeobsahovala
viacero zmlúv, jej najpodstatnejšou súčasťou však v čl. I (v spojení s časťou 3 všeobecných obchodných
podmienok) bola zmluva o bežnom účte (osobnom účte). Podľa § 708 Obch. zák. sa touto zmluvou
banka (žalobca) zaväzuje zriadiť a viesť bežný účet, na ktoré je podľa § 709 Obch. zák. povinná
prijímať peňažné vklady a platby a z ktorého jeho povinná vyplácať prostriedky a vykonávať platby.
Takéto platby možno vykonať aj nad rámec zostatku, ak je to v zmluva určené, a v takom prípade

sa tieto právne vzťahy spravujú zmluvou o úvere (§ 710 Obch. zák.). Banka zostatok účtu úročí (§
714 Obch. zák.) a môže požadovať úhrady nákladov (§ 711 Obch. zák.). Zmluva o bežnom účte sa
pritom spravuje výlučne Obchodným zákonníkom v zmysle jeho § 261 ods. 6 písm. d) účinného od
1.2.2013. Z citovaných ustanovení Obchodného zákonníka tak predovšetkým vyplýva, že zo zmluvy o
bežnom účte vzniká nárok na úrok majiteľovi účtu, teda v prerokúvanej veci žalovanému. Predpokladom
vzniku nároku banky na úrok je, aby bolo v zmluve o bežnom účte dohodnutá možnosť debetu (teda
možnosť zaťaženia účtu nad rámec existujúceho zostatku). V prerokúvanej veci zmluva z 21.10.2015

žiadnu takúto dohodu neupravovala a žalobca jej existenciu v inej listine, keďže zmluva o účte musí mať
povinne písomnú formu (§ 708 ods. 2 Obch. zák.), nepreukázal. Napokon, existencia takejto dohody
žalobca v žalobe ani netvrdil, ale naopak tvrdil, že na bežnom účte žalovanej vzniklo tzv. nepovolené
prečerpanie v zmysle oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok. Obe strany jasným prejavomv čl. IV ods. 3 zmluvy prejavili, že súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky žalobcu, v
dôsledku toho tieto podmienky určujú obsah zmluvy o bežnom účte v zmysle § 273 ods. 1 Obchodného
zákonníka. V časti 3 oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok bol upravený osobitný inštitút

tzv. nepovoleného prečerpania, ktorý mohol vzniknúť tým, že žalobca môže zaťažiť účet poplatkami a
niektorými inými debetnými položkami. O toto ustanovenie žalobca aj opiera svoje nárok, vzhľadom na
to je predovšetkým potrebné zaoberať sa jeho platnosťou a výkladom. Podľa názoru súdu predovšetkým
toto ustanovenie nie je takou dohodou, akú predpokladá § 710 Obchodného zákonníka. Citované
ustanovenie sa totiž netýka len zaťaženia účtu žalovaného výbermi hotovosti a realizovanými platobnými

príkazmi v prospech iných osôb, ale umožňuje žalobcovi zaťažiť tento účet aj pohľadávkami z titulu
úrokov, poplatkov a podobne, teda pohľadávkami, ktoré celkom zjavne vznikajú len medzi žalobcom
a žalovanou. Citované ustanovenie je navyše svojím obsahom nejasné. Na jednej strane druhá veta
oddielu 3.12 (nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie) navodzuje dojem, že má ísť
o tzv. prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o
osobitnú formu spotrebiteľského úveru. Citované ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. a tiež druhá

veta oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok výslovne hovoria o tom, že pri prekročení sa
umožňuje spotrebiteľovi „disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku“, čo je
inak formulácia podobná ako v § 710 Obch. zák. Ako však už bolo uvedené, prvá veta oddielu 3.12
Všeobecných obchodných podmienok umožňuje vznik nepovoleného prečerpania aj zúčtovaním napr.
úrokov alebo opravného zúčtovania, čo celkom zreteľne nie je „disponovanie peňažnými prostriedkami“

dlžníkom - spotrebiteľom. Okrem toho podstatou prekročenia je práve to, že veriteľ „umožní“ dlžníkovi
takéto čerpanie (disponovanie), teda že dispozície dlžníka sú výkonom jeho práva voči veriteľovi, ktoré
mu veriteľ priznal (umožnil). Inak povedané, v prípade prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z. z. ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú v konkludentnej forme (veriteľ fakticky
umožní uvedené dispozície). Tomu však odporuje druhý odsek oddielu 3.12 obchodných podmienok,

ktorý hovorí, že každé nepovolené prečerpanie je porušením zmluvných povinností dlžníka. Nepovolené
prečerpanie teda zjavne ani sám žalobca nepovažuje za výkon práva, ktoré žalobca dal dlžníkovi -
majiteľovi účtu, čím je ale vylúčená kvalifikácia tohto ustanovenia ako prekročenia v zmysle § 2 písm.
f) zákona č. 129/2010 Z. z. Podľa názoru súdu ide v prípade oddielu 3.12 všeobecných obchodných
podmienok o ustanovenie, ktoré treba vo vzťahu k rôznym pohľadávkam, z ktorých vzniká nepovolené

prečerpanie, vykladať rôzne. Pokiaľ žalobca zaťaží bežný účet tými peňažnými prostriedkami, ktoré
skutočne na základe príkazu majiteľa účtu vyplatila tretej osobe alebo majiteľovi účtu na iný účet alebo
v hotovosti, ide o prípad predpokladaný v § 710 Obch. zák. a takýto vzťah možno kvalifikovať ako
vzťah úverový. V takomto prípade je akceptovateľné aj to, že takéto prečerpanie možno kvalifikovať ako
porušenie zmluvných povinností, pretože je primárne úlohou dlžníka - majiteľa účtu, aby si kontroloval

svoju spotrebu a nečerpal prostriedky nad rozsah zostatku účtu, prípadne nad rozsah povoleného
prečerpania. Pokiaľ však žalobca zaťažuje účet napríklad poplatkami, úrokmi alebo splátkami iných
úverov, nejde o prípad § 710 Obch. zák. a tieto nároky nie sú nárokmi z úveru v pravom slova zmysle,
keďže žalobca tu nikomu žiadne peňažné prostriedky neposkytuje. To isté platí v prípade tzv. opravy
chybného zúčtovania v zmysle ods. 4.4.2 všeobecných obchodných podmienok, keďže v tomto prípade

žalobca pri oprave zúčtovania nikomu žiadne peňažné prostriedky nevypláca, a to, že ich napríklad
vyplatil z daného účtu, ktorý v dôsledku chybného zúčtovania vykazoval kreditný zostatok, neznamená
automaticky totožnosť oboch nárokov. V takom prípade totiž žalobca v čase, kedy účet vykazoval
kreditný zostatok, plnil majiteľovi účtu na základe (zdanlivého) právneho dôvodu - existencie kreditného
zostatku účtu a zreteľne nemohla mať vôľu plniť (poskytnúť) úver. Následným opravným zúčtovaním

tento zdanlivý dôvod odpadol a ak vyplatená suma presahuje správny zostatok na účte, vzniká žalobcovi
voči majiteľovi účtu v skutočnosť nárok na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia. Obsahom
(a dôsledkom) ustanovenia odd. 3.12 všeobecných obchodných podmienok potom je, že žalobca ako
banka zaťaží účet svojimi vlastnými pohľadávkami, ktoré jej vznikli z iných právnych titulov (z titulu
odplaty za vedenie účtu, z inej úverovej zmluvy s majiteľom účtu, z bezdôvodného obohatenia a

pod.), a naďalej na tieto pohľadávky hľadí tak, ako by vznikli spôsobom uvedeným v § 710 Obch.
zák. resp. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., teda ako keby vznikli dispozíciou majiteľa účtu s
peňažnýmiprostriedkaminadrámeczostatkuúčtu.Následnesanatakútopohľadávkuaplikujúpodporne
ustanovenia o zmluve o úvere (porov. odkaz v § 710 Obch. zák.), čo znamená právo žalobcu - veriteľa
na úrok, čo je výslovne uvedené aj v ods. 3.12 všeobecných obchodných podmienok. Zmena právneho

dôvodu pohľadávky je právnym poriadkom vo všeobecnosti pripustená a považuje sa za tzv. dohodu
o privatívnej novácii (§ 516 OZ), kedy sa strany dohodnú, že záväzok, ktorý mali z určitého právneho
dôvodu, bude pokračovať z iného právneho dôvodu (napr. kupujúci dlhuje kúpnu cenu a s predávajúcim
sa dohodne, že tento záväzok sa bude naďalej považovať za pôžičku). V prerokúvanej veci je oddiel3.12 všeobecných obchodných podmienok špecifický tým, že ide skôr o určitú dohodu o budúcej novácii,
resp. dohodu o tom, že žalobca (banka) má jednostranným úkonom (zaťažením bežného účtu) zmeniť
právny dôvod svojej pohľadávky voči majiteľovi účtu na právny dôvod úveru (§ 710 v spojení s §

497 Obch. zák.). Takáto dohoda je samozrejme v rámci súkromnej autonómie (§ 2 ods. 3 OZ, § 263
Obch. zák.) možná a nemožno voči nej mať žiadne zásadné námietky. Žalobca ako banka však v
prerokúvanej veci koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná takto nekoná. V dôsledku
toho treba žalobcu považovať za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ a žalovaného za spotrebiteľa
v zmysle § 52 ods. 4 OZ a zmluvu o bežnom účte z 21.10.2015 medzi nimi za spotrebiteľskú zmluvu

v zmysle § 52 ods. 1 OZ, ktoré ustanovenia sa aplikujú aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže
Obchodný zákonník nemá osobitnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Podľa
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(tzv. neprijateľné podmienky). Takou podmienkou je napríklad ustanovenie, ktoré oprávňuje dodávateľa
jednostranne meniť zmluvné podmienky [§ 53 ods. 4 písm. k) OZ]. Podľa ods. 10 cit. paragrafu sa

neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy.Vprerokúvanejveciustanovenieodd.3.12všeobecnýchobchodnýchpodmienokdávažalobcovi
ako dodávateľovi svojím jednostranným úkonom - zaťažením účtu právo zmeniť právny dôvod svojej
pohľadávky voči majiteľovi účtu na pohľadávku z úveru v zmysle § 710 v spojení s § 497 Obch. zák.

a tým zásadným spôsobom meniť, resp. rozširovať svoje nároky voči dlžníkovi tejto pohľadávky. Nárok
na zaplatenie poplatkov za vedenie účtu je totiž nárokom na odplatu za platobné služby v zmysle § 711
Obch. zák., resp. zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách, a to v podstate obyčajným nárokom
na cenu. Omeškaním s jeho zaplatením zo strany dlžníka - majiteľa účtu by banke vznikal nárok len
na úrok z omeškania v zákonnej výške (§ 369 ods. 1 Obch. zák., § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3

nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Ustanovenie § 711 ods. 1 Obch. zák. umožňuje použiť na úhradu tejto
ceny prostriedky na účte, teda existujúci kreditný zostatok. Zúčtovaním tejto ceny na ťarchu bežného
účtu, ktorý nevykazuje takýto zostatok, a tým jeho premenou na úverový vzťah vo forme nepovoleného
prečerpania (§ 710 v spojení s § 497 Obch. zák.) s možnosťou úročiť ho úrokom ako každý iný úver sa
žalobcovi v podstate umožňuje vyhnúť sa obmedzeniam výšky úroku z omeškania. To isté platí v prípade

opravného zúčtovania, pri ktorého vymáhaní by mal žalobca takisto nárok len na úrok z omeškania. Ešte
podstatnejšie sú dôsledky ustanovenia článku 3.12 všeobecných obchodných podmienok v prípadoch,
kedy žalobca účtuje na ťarchu bežného účtu (ako nepovolené prečerpanie) napríklad splátky iných
úverov, ktoré poskytol majiteľovi účtu. V tomto prípade totiž žalobca zdanlivo vykáže splátku za takéhoto
úveru ako zaplatenú a „preklopí“ ju na bežný účet ako úver vo forme nepovoleného prečerpania, kde

ju znova úročí úrokovou sadzbou. Tým dochádza v podstate k dvojnásobnému úročeniu tej istej sumy,
pretože súčasťou splátky úveru je aj určitý úrok dohodnutý v príslušnej úverovej zmluve. Pokiaľ žalobca
aj tento úrok obsiahnutý v danej splátky zúčtuje na ťarchu bežného účtu ako nepovolené prečerpanie
a ďalej ho úročí, nabaľuje jednotlivé úroky na seba spôsobom, ktorý ich nielen zvyšuje, ale hlavne
robí celý spôsob úročenia pre spotrebiteľa neprehľadným. Ďalšie zneprehľadnenie pre spotrebiteľa

prináša možnosť ďalej zaťažovať bežný účet úrokmi z nepovoleného prečerpania a zúčtovať ho na
tento účet ako ďalšie nepovolené prečerpanie, ktoré sa ďalej úročí. Tým sa v podstate nepovolené
prečerpanie dostáva do úrokovej špirály, v ktorom úrok rastie exponenciálnym radom. V neposlednom
rade týmto spôsobom žalobca ako banka prenáša na klienta - majiteľa účtu svoju zodpovednosť za
zavinené chybné zúčtovanie, ktoré je podľa § 711 ods. 2 Obch. zák. povinná opraviť. Majiteľ účtu je totiž v

dôsledkunepovolenéhoprečerpaniavzniknutéhoopravouchybnéhozúčtovaniaplatiťúrok,akokebyišlo
o poskytnutie úveru, čo však on v danom prípade vôbec nezamýšľal. Už len na dôvažok treba povedať,
že oddiel 3.12 všeobecných obchodných podmienok vo výsledku znemožňuje majiteľovi účtu aj kontrolu
nad možnosťami svojho čerpania a výberu. Ak totiž žalobca ako banka má možnosť kedykoľvek zaťažiť
účet svojimi pohľadávkami aj bez toho, aby s tým majiteľ účtu vyslovil súhlas alebo aby o tom bol vopred

upozornený, nemá majiteľ účtu reálny prehľad o zostatku na svojom účte. Tak sa môže stať, že aj keď
majiteľ kontroluje svoje platby kartou alebo výbery, môže sa ocitnúť v nepovolenom prečerpaní len preto,
že medzičasom banka na ťarchu jeho účtu zaúčtovala určitú svoju pohľadávku z úplne iného právneho
vzťahu. Na základe uvedeného treba dospieť k názoru, že ustanovenie oddielu 3.12 všeobecných
obchodných podmienok žalobcu účinných od 1. júla 2016 je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa - majiteľa účtu. V dôsledku toho
ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Jej
obsiahnutie vo všeobecných obchodných podmienkach už bez ďalšieho vylučuje, aby ju bolo možné
považovať za individuálne dojednanú. Súd pri tomto závere síce zohľadnil (§ 53 ods. 10 OZ) určitúosobitnú povahu zmluvy o bežnom účte, pri ktorom zákon umožňuje niektoré nároky uspokojovať priamo
z prostriedkov tohto účtu (§ 711 ods. 1 OZ) a tiež určité technické problémy, kedy banka napr. nemôže
odoprieť platbu inej banke na tom základe, že majiteľ účtu použil platobnú kartu (porov. oddiel 5.10

všeobecných obchodných podmienok). V týchto prípadoch však ide o tzv. pravý úver, keďže banka
tretej osobe vyplatila prostriedky, a preto nemožno mať výhrady voči tomu, ak banka bude takýto
vzťah považovať za úver aj voči majiteľovi účtu. Ustanovenie oddielu 3.12 všeobecných obchodných
podmienok však ide podstatne ďalej - za hranicu toho, čo je akceptovateľné s prihliadnutím na tieto
osobitosti právneho vzťahu z bežného účtu. Zo všetkých týchto dôvodov tak súd dospel k záveru, že

uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatné (§ 53 ods. 5
OZ). Žalobca tak nemôže z tohto ustanovenia uplatňovať žiadne práva, najmä nemôže uplatňovať právo
na 28% úrok z nepovoleného prečerpania, ani právo na zmluvné pokuty pri nepovolenom prečerpaní.
Na základe uvedeného tak žalobcovi možno priznať len nárok na jednotlivé nároky, ktoré vstúpili do
ním vyčísleného nepovoleného prečerpania (nárok na poplatky za vedenie účtu a platobné operácie,
hotovostné výbery a prevody) tak, ako sú vyčíslené v tabuľke v bode 4 písm. c), znížené o hotovostné

vkladyžalovaného.Potakejtoúpravetakkonečnésaldobežnéhoúčtu(tvorenélentakýmipohľadávkami
žalobcu a v takej výške, v akej by si ich beztak mohol uplatňovať aj z iných dôvodov, bez akéhokoľvek
navýšenia), na ktorého zaplatenie môže byť žalovaný zaviazaný, je 18,31 eur. Okrem toho možno
žalobcovi podľa § 710 v spojení s § 497 Obchodného zákonníka priznať 28% úrok zo sumy debetu
3,07 eur vzniknutého 18.1.2016 zúčtovaním platby kartou, keďže len v tomto rozsahu ide o pravý úver

vzniknutý tým, že žalobca zrealizoval platbu nad rámec aktuálneho zostatku. Do 15.6.2016 tento úrok
predstavuje(149/365x28%x3,07=)0,33eur.Omeškanímsosplatenímostatnýchnárokovbyžalobcovi
sícevznikaloprávonaúrokzomeškania(užcit.§369ods.1Obch.zák.vspojenís§517ods.2Obč.zák.
a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.), žalobca však nárok na úroky z omeškania neuplatňoval a súd nie
je oprávnený priznať mu namiesto uplatňovaného úroku úrok z omeškania. Tým by totiž súd neprípustne

prekročil žalobný návrh žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP). Okrem toho by však takéto priznanie zníženie úroku
z omeškania namiesto úroku založeného na neprijateľnej zmluvnej podmienke odporovala aj zásade
efektivity európskeho práva, pretože by bránilo efektívnemu presadeniu cieľa sledovaného smernicou
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ z
22.1.2015 v spojených veciach C-482/13, Unicaja Banco, a C-484, 485 a 487/13, Caxabank). Vzhľadom

na to súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 18,31 + 0,33 = 18,64 eur, ako aj pokračujúceho 28% úroku
zo sumy úveru 3,07 eur (výrok I), vo zvyšnej časti ju zamietol (výrok II). Prevažne úspešnej žalovanej
súd podľa § 255 ods. 2 CSP priznal aj nárok na náhradu pomernej časti (85,28 : 18,64, t. j. 82,4 : 17,6
=) 64,8% trov konania (výrok III).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a v časti trov konania podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu
vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd nesprávne nazerá na nepovolené
prečerpanie, nakoľko ho posudzuje ako spotrebiteľský úver formou prekročenia v zmysle zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že citované ustanovenie všeobecných obchodných podmienok žalobcu sa
nedá považovať za jednu zmluvnú podmienku, pretože obsahuje viacero zmluvných podmienok,
pričom súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, ktorú z uvedených zmluvných podmienok považuje
za neprijateľnú. Súd spochybnil zrozumiteľnosť a transparentnosť uvedenej zmluvnej podmienky v

zmluve o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 21.10.2015, na základe
ktorej žalobca viedol žalovanej osobný účet, súčasťou ktorej sú aj všeobecné obchodné podmienky
žalobcu, pričom svoje tvrdenie odôvodnil tým, že zo zmluvy nevyplýva, že rôzne poplatky účtované
žalobcombudúvykazovanénabežnomúčtetak,ževzniknenepovolenéprečerpanie.Zároveňžalobcovi
nepriznal tzv. debetné úroky vo výške 28% zo sumy 85,28 eur z dôvodu, že sa nemohol stotožniť

s tým, že takýmto spôsobom žalobca vytvára nepovolený debetný zostatok na bežnom účte, ktorý
úrokuje úrokom vo výške 28% ročne napriek tomu, že klientovi žiadne peňažné plnenie vo forme
napr. úveru neposkytuje. Nakoľko nepovolenému prečerpaniu a jeho následkom je vo všeobecných
obchodných podmienkach žalobcu venovaný osobitný bod s názvom „nepovolené prečerpanie“, žalobca
má za to, že z jeho obsahu dostatočne určite vyplýva princíp a hospodárske dôsledky nepovoleného

prečerpania. Navyše, znenie predmetného ustanovenia takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu,
keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a nejedná sa teda o
špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobcom. Uviedol, že v zmysle § 711 ods. 1
Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s týmspojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. V zmysle § 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z.z. sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje
spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte

spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. V zmysle bodu 3.12 všeobecných
obchodných podmienok žalobcu, nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom
banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku
na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu
vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok

vypočítanýnazákladeúrokovejsadzby„Úrokprinepovolenomprečerpaníúčtu“.Uviedol,ženepovolené
prečerpanie je prekročením v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a ako i vyplýva z vyššie uvedeného,
dotknuté ustanovenie bodu 3.12 všeobecných obchodných podmienok iba reflektuje ustanovenia
relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a
povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. S oprávnením banky (žalobcu) požadovať úroky
za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon č. 129/2010 Z.z. v ust. § 18 ods. 1.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 16Csp/46/2016 bolo zaplatenie
sumy 103,92 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej
uložil zaplatiť žalobcovi 18,64 eur s 28% ročným úrokom zo sumy 3,07 eur od 16.6.2016 do troch dní
a v časti o zaplatenie 85,28 eur a 28% ročného úroku z omeškania zo sumy 100,85 eur od 16.6.2016
žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 64,8%.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o trovách konania.

7. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP), pričom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa

mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

8. Odhliadnuc od skutočnosti, že zákonná úprava pojem „nepovolené prečerpanie účtu“ nepoužíva,
z vyššie uvedeného podania žalobcu možno dôvodne vyvodiť, že žalobca týmto slovným spojením
používaným v jeho interných predpisoch (VOP) a dokumentoch, mienil označiť priebežné nesplácanie, či

nedodržiavanie požiadavky banky na priebežné znižovanie záporného salda účtu klienta (žalovaného).
V ust. čl. 3.12 VOP žalobca upravuje stav, ak „nastane“ nepovolené prečerpanie účtu a pre takýto prípad
upravuje tzv. „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, ktorý úrok má zodpovedať „debetnej úrokovej
sadzbe vyhlasovanej žalobcom“. Žalobca však so žalovaným nemal uzavretý žiaden zmluvný vzťah
právne relevantným spôsobom o prečerpaní (existencii možnosti prekročenia) peňažných prostriedkov

na bežnom účte žalovaného poskytnutých bankou, či už z hľadiska výšky prečerpania, spôsobu
splácania prečerpania, ako aj iných podmienok súvisiacich s poskytovaním takejto služby bankou.
Uvedené nemožno nahradiť, ani zhojiť jednostranným oznámením banky formou výpisov z účtu
doručovaných žalovanému, na ktorých je uvedená výška prečerpania, aj úroková sadzba prečerpania.

9. Aj ust. § 18 zákona č. 129/2010 Z.z., na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, pre poskytnutie
„prekročenia“ predpokladá a vyžaduje zmluvné dojednanie medzi klientom a bankou o tom, že
spotrebiteľovibankaumožníprekročenie.Uvedenéustanovenienemožnovykladaťtak,žespotrebiteľovi
(klientovi) bez toho, aby bol vopred informovaný a bez toho, aby klient prejavil vážny záujem a svojuvôľu právne relevantným spôsobom o poskytovanie služby prečerpania na účte (prekročenia), ktorého
je majiteľom, aby banka umožnila prekročenie a až následne spotrebiteľovi (klientovi) oznamovala
informácie s tým súvisiace.

10. Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol, to malo za následok
nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie a na rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, ktorým došlo k zvyškovému zamietnutiu žaloby bolo preto nazerať ako na vecne
správne rozhodnutie.

11. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po vysporiadaní s podstatnými tvrdeniami
odvolateľa s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého
výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil, keď sa stotožnil s výpočtom pomerného úspechu
žalovanej, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku aj v tejto časti (§

387 ods. 2 CSP).

12. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
zmysle § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keď týmto rozhodnutím

sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2
CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).