Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/150/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212208955
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212208955.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: C. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., D. XX/XX, zastúpený
JUDr. Ondrejom Tóthom, advokátom so sídlom v Komárne, Dunajské nábrežie 14 (pôvodne E. O., nar.
XX. XX. XXXX, naposledy bytom P., D. XX/X, zomrelá XX. XX. XXXX), proti žalovanej: E. B., rod. O.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom P., D. XX/X, zastúpená JUDr. Natáliou Borsosovou, advokátkou so sídlom
Komárno, Ul. biskupa Királya 6, o vrátenie daru, o odvolaniach žalobkyne a žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Komárno zo dňa 15. októbra 2013, č. k. 6C/125/2012-221, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdKomárno(súdprvéhostupňavzmysle§9ods.1OSP)rozsudkomzodňa15.októbra2013,
č. k. 6C/125/2012-221 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol, že žalovaná je povinná žalobkyni E.
O. vrátiť dar, a to nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. P., 1/ vedené v katastri nehnuteľností u Správy

katastra P. na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. P.:
a/ Byt č. X v celosti, na X. poschodí obytného domu na ul. D. XX, so súpisným č. XX, postavený na
pozemku parcely registra „C“ parcela č. 583/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2 a
spoluvlastnícky podiel na spoločných zariadeniach domu a pozemku vo veľkosti 9745/65881
b/ Nebytový priestor nachádzajúci sa na prízemí obytného domu so súpis. č. XX v podiele žalovanej
9745/45414 a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach zariadeniach domu a pozemku v podiele

3129/65881,
2/ vedené v katastri nehnuteľností u Správy katastra Komárno na liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. P.
ako pozemok parcela registra „C“ parcela č. 584/1 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 464 m2
a pozemok parcely registra „C“ parcela č. 584/12 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 18 m2 v
podiele žalovanej 9745/133896
3/ vedené v katastri nehnuteľností u Správy katastra Komárno na liste vlastníctva č. XXXXX pre k.ú.

P. ako pozemok parcely registra „C“ parcela č. 585/1 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 27 m2,
garáž so súpis. č. XXXX na parcele č. 585/1.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania k rukám
D.. Z. Q., advokáta v sume 3.958,50 eura do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobkyňa dňa 10. 05. 2012 doručila súdu žalobu, ktorou
sa domáhala, aby súd žalovanej uložil povinnosť vydať nehnuteľnosti, presne špecifikované v žalobe, na

tom skutkovom základe, že dňa 18. 07. 2005 žalovanej na základe darovacej zmluvy darovala trojizbový
byt č. X na prvom poschodí obytného domu so súp. č. XX, nachádzajúci sa na D. ulici č. XX, ktorý je
vedený na LV č. XXXX u Správy katastra Komárno pre k.ú. P.. Okrem tejto darovacej zmluvy dňa 13. 06.
2006 uzatvorila so žalovanou ďalšiu darovaciu zmluvu, ktorou jej darovala nehnuteľnosti nachádzajúce
sa v k.ú. P. u Správy katastra Komárno na LV č. XXXXX. Pri uzatváraní darovacej zmluvy zo dňa
18. 07. 2007 nekonala dobrovoľne, jej prejav vôle nebol slobodný a znenie čl. VI nie je v súlade s

prejavom jej vôle. Skutočnosť je taká, že túto darovaciu zmluvu podpísala pod psychickým nátlakom
zo strany žalovanej, ktorá ju po nepretržitom dennom kriku a neustálom dohováraní nakoniec donútilapodpísať predmetnú darovaciu zmluvu. Poukázala na dôležité pochybenie, a to na okolnosť, že sporná
darovacia zmluva neobsahuje dohodu jej účastníkov o práve doživotného užívania darkyne k darovanej
nehnuteľnosti.

Žalobkyňaakoúčastníčkakonaniauviedla,žepredtým,akopodpísalaspornúdarovaciuzmluvuohľadne
bytu, žalovaná na ňu naliehala, aby byt prepísala na ňu, pretože syn C. O. mal dlžoby a keď neprepíše
byt na žalovanú, kvôli dlžobám syna môže prísť o byt. Žalovaná ju pritom poprosila, aby nehovorila
synovi C. o tom, že byt chce prepísať na ňu (v tom čase syn C. pracoval v Maďarsku a do spoločnej
domácnosti prichádzal raz do týždňa). Myslela, že ak byt prepíše na žalovanú, tak zachráni byt a nebude

tento predmetom exekúcie pre dlžoby syna. Žalovaná jej totiž povedala, že je exekúcia, v rámci ktorej
jej môžu zobrať byt. Nikomu sa s touto vecou nezverila, takže žiadneho svedka na preukázanie tohto
tvrdenia neoznačila. Problém začal vtedy, keď syn C. náhodou uvidel zmluvu, ktorú podpísala a hneď
sa vyjadril, že od nej ako od matky nebolo pekné, že byt prepísala na žalovanú. Po tom, keď syn sa
takto vyjadril, sa rozhodla, že bude žiadať, aby dcéra prepísala byt na jej meno, a to preto, lebo byt bol
vždy na jej mene. Pred dvomi rokmi žalovaná sa aj tak vyjadrila, že byt prepíše naspäť na ňu, nakoniec

sa však tak nestalo. Hádky medzi ňou a žalovanou boli práve kvôli tomu, aby žalovaná vrátila byt na
jej meno. Pri týchto hádkach žalovaná kričala na ňu napríklad, že nebola dobrá matka, ale iné výroky
jej neuviedla. Darovaciu zmluvu podpísala na byte, ale zmluva nebola vyhotovená za jej prítomnosti.
Z úradu advokátky Nagyovej prišla jedna osoba, ktorá jej predložila papier na podpísanie, nepamätá
sa, či tá osoba z úradu jej povedala, čo je na tom papieri napísané. Rozhodla o vrátenie daru preto,

lebo nechcela, aby ju žalovaná dala do starobinca. Ďalší dôvod, pre ktorý sa domáha vrátenia daru je
tá skutočnosť, že žalovaná ju opľula (stalo sa to pred pol rokom pri jednej hádke, keď žalovaná a syn
C. sa hádali kvôli bytu, kričali na seba, ona ich upozornila, aby sa nehádali a vtedy ju žalovaná opľula).
Okrem tohto jedného prípadu sa nestalo, že by sa žalovaná k nej správala agresívne alebo vulgárne.
Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu, pretože žiaden nátlak na žalobkyňu, aby došlo

k uzavretiu predmetných darovacích zmlúv, nevyvíjala. Práve žalobkyňa začala túto tému, a to v roku
2005, keď jej povedala, že sporné nehnuteľnosti jej chce darovať, a to preto, lebo dúfa, že keď pôjde
do dôchodku (žalovaná), tak sa vráti na Slovensko a budú spolu bývať v spornom byte. K uzavretiu
darovacích zmlúv došlo po tom, keď sa dozvedela, že jej brat (C. O.) má exekúciu, že už 1/6 zo
záhrady exekútor mu aj zobral, ako aj to, že byt jej matky nie je zaťažený. Žalobkyňa jej povedala,

aby všetko vybavila v záujme toho, aby byt prešiel na jej meno, preto s občianskym preukazom
žalobkyne vyhľadala advokátku JUDr. Kňažikovú a najprv chcela, aby bola vyhotovená kúpna zmluva,
ale advokátka povedala, že ešte len tri roky prešli od kúpy bytu, a preto za tejto situácie by pripadala do
úvahy jedine darovacia zmluva. Advokátka aj vyhotovila darovaciu zmluvu bez prítomnosti žalobkyne,
následne ju ona zobrala k žalobkyni, tá si ju prečítala a povedala, že dobre, aj keď tomu veľa nerozumie a

povedala aj to, že žiadnu protislužbu nechce od nej za to, že byt bude prepísaný na jej meno. Z Talianska
na Slovensko sa vrátila v roku 2007, keď išla do dôchodku, lebo žalobkyňa jej povedala, že C. O. sa
ide ženiť, odsťahuje sa zo sporného bytu a ona nechce zostať sama v tom byte. Brat sa k nej začal
veľmi negatívne správať po tom, keď sa dozvedel, že byt je už prepísaný na ňu, vyvolával hádky, slovne
ju napádal a takáto atmosféra sa naďalej negatívne stupňovala aj v ďalšom období. Podľa jej názoru v

súčasnosti nie žalobkyňa chce, aby ten byt prešiel na jej meno, ale C. O.. Uviedla, že zo sporného bytu
bola nútená odísť práve pre agresívne správanie sa jej brata. Uznáva, že medzi ňou a C. O. vznikali
hádky kvôli bytu, ale zásadne popierala, že by pri hádke v apríli 2012 opľula žalobkyňu. Opakovane
poukázala na to, že žiaden dôvod na vrátenie daru nie je a celý spor je iniciovaný jej bratom C. O..
Súd vykonal dokazovanie vypočutím účastníkov konania, výsluchom svedkov P. T., Q. G., C. O., A. B.,

oboznámením obsahu darovacej zmluvy zo dňa 18. 07. 2005 a zo dňa 13. 06. 2006 a zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci:
Dňa 13. 06. 2006 a 18. 07. 2005 účastníci konania uzatvorili darovacie zmluvy, na základe ktorých
žalobkyňa previedla na žalovanú nehnuteľnosti uvedené vo výroku tohto rozsudku. Listom zo dňa 14.
03. 2012 žalobkyňa vyzvala žalovanú na vrátenie daru, ktorú výzva žalovaná neakceptovala a listom zo

dňa 29. 03. 2012 túto skutočnosť aj oznámila právnemu zástupcovi žalobkyne.
V tomto konaní žalobkyňa sa domáha vrátenia daru podľa §-u 630 OZ, v zmysle ktorého darca sa môže
domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo
porušuje dobré mravy.
Citované ustanovenie umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca vyvolať

tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť vtedy, keď
sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. K
zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 OZ dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu
voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním voči darcovi alebo voči členomjeho rodiny. Darca sa môže (v zmysle ustanovenia § 630 OZ) domáhať vrátenia daru, ak obdarovaný
hrubo porušuje dobré mravy, a to správaním sa voči darcovi alebo členom jeho rodiny. Akékoľvek
nevhodné správanie obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov, však nezakladá

darcoviprávodomáhaťsavráteniadaru.Predpokladomúspešnejpožiadavkynavráteniedarujelentaké
správanie obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej
intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru teda nevzniká pri
prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo

strany obdarovaného. Pri posudzovaní konkrétneho správania treba vychádzať z toho, či ide o porušenie
dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou
a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať
objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Formuláciu, že obdarovaný sa „správa“,
nemožno vysvetľovať tak, že porušovanie dobrých mravov musí trvať ešte aj v čase výzvy na vrátenie
daru. Darca sa preto môže domáhať vrátenia daru aj v prípade, keď rušivý stav už netrvá, ale k porušeniu

dobrých mravov došlo v minulosti.
Súd pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z vyše uvedených všeobecných zásad. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že medzi účastníčkami konania už dlhšiu dobu vznikali slovné
konflikty, pri ktorých žalobkyňa žiadala o prepis polovice bytu na ňu, čo však žalovaná odmietla. V
apríli 2012 opakovane vznikla hádka medzi účastníčkami konania kvôli tejto otázke, a to za prítomnosti

svedka C. O., pri ktorej hádke žalovaná žalobkyňu opľula. Túto skutočnosť potvrdil tento svedok,
ale nepriamo aj svedkyňa Q. G.. Tvrdeniu žalobkyne o tomto čine žalovanej súd uveril preto, lebo
žalobkyňa v priebehu celého konania tento skutok opakovane rovnako popísala, netvrdila žiadne ďalšie
negatívne skutky žalobkyne. Svedkyňa G. toto tvrdenie žalobkyne tiež potvrdila, pričom táto svedkyňa
na výsledku tohto sporu nemá priamy záujem. Svedeckú výpoveď svedka C. O. súd nepovažoval za

nevierohodnú, pretože jeho svedecká výpoveď, až na tento jeden skutok žalovanej, sa zhodovala s
tvrdeniami samotnej žalovanej o jej správaní sa k žalobkyni. Je logické, že žalovaná tento svoj čin
pred súdom poprela, tým viac, že pri tomto bola prítomná len žalobkyňa a C. O.. Súd považoval za
nesporné, že z hľadiska etického a morálneho hodnotenia tohto správania sa žalovanej k darkyni vôbec
nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu dieťaťa k matke, ani elementárnym pravidlám

slušnosti v našej spoločnosti, preto možno konštatovať, že konanie žalovanej sa prieči dobrým mravom.
Zobral pritom do úvahy aj to, že žalobkyňa v čase tohto konfliktu bola v pokročilom veku a takéto
správanie sa svojej dcéry dôvodne pociťovala ako veľkú krivdu a urážku. Vzhľadom na tieto skutočnosti
súd uzavrel, že zákonné podmienky na vrátenie daru v prejednávanej veci boli preukázané, preto žalobu
považoval za dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel. Súd považoval za potrebné uviesť, že skutočnosti,

ktoré viedli žalobkyňu k uzavretiu sporných právnych úkonov (obava z toho, že v rámci exekúcie
vedenej proti jej synovi je v ohrození aj sporný byt a pod.), z hľadiska predmetu sporu sú irelevantné.
Dodal, že žalobkyňa v čase uzavretia sporných právnych úkonov bola vedená v katastri nehnuteľností
ako vlastníčka sporných nehnuteľností, tento údaj katastra nehnuteľností v žiadnom súdnom konaní
doteraz nebol vyvrátený, preto vlastnícke právo žalobkyne pri uzavretí sporných právnych úkonov sa

má považovať za nepochybné.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle ust. §-u 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnej
žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 3.958,50 Euro. Žalobkyni týmto konaním vznikli trovy jej
advokátskym zastúpením, a to podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Hodnota predmetu sporu je 330.000,-
Sk, teda 10.953,99 Eura (hodnota darovaných nehnuteľností). Podľa §-u 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004

pri takejto hodnote sporu za jeden úkon právnej služby advokátovi prináleží odmena v sume 263,90
Eura. Vo veci bolo vykonaných 12 úkonov právnej služby (prevzatie zastúpenia, návrh na súd, účasť
na pojednávania dňa 18. 09. 2012, 06. 11. 2012, 18. 01. 2013, 08. 03. 2013, vyjadrenie z 30. 04. 2013,
vyjadrenie k stanovisku z 15. 07. 2013, účasť na pojednávaní dňa 24. 07. 2013, vyjadrenie k stanovisku
z 12. 08. 2013, vyjadrenie k stanovisku žalovanej zo dňa 09. 10. 2013 a účasť na pojednávaní dňa 15.

10. 2013. Za tieto úkony právnej služby advokátovi prináleží odmena takto: 10 x 263,90 Eura = 2.639,-
Eura, okrem toho za účasť na pojednávaní dňa 06. 11. 2012 a 18. 01. 2013 advokátovi prináleží odmena
za každý úkon (2 x 263,90) 527,80 Eura a za dva úkony mu spolu teda prináleží 1.055,60 Eura. Vo veci
okrem toho boli vykonané dva 1 úkony, za ktoré advokátovi prináleží odmena 2 x 131,95 Eura = 263,90
Eura. Advokátovi ku každému úkonu prináleží režijný paušál nasledovne: 6 x 7,63 = 45,78 Eura a 9 x

7,81 Eura = 70,29 Eura, spolu teda 116,07 Eura. Celkové trovy advokátskeho zastúpenia žalobkyne v
tomto spore sú v sume 3.958,50 Eura (2.639 + 1.055,60 + 263,90 + 116,07), ktorú sumu súd žalovanej
uložil v rámci náhrady trov konania žalobkyni zaplatiť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.Proti tomuto rozsudku podal žalovaná včas odvolanie, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a z výsledkov vykonaného
dokazovania preto vyvodil nesprávny skutkový a právny záver.

Vytýkala súdu prvého stupňa, že popisuje výpovede účastníkov konania aj svedkov v rozpore s obsahom
týchto výpovedí, s jednoznačným zameraním len na prospech žalobkyne a poukazuje na tie časti
výpovedí účastníkov a svedkov, ktoré by tendenčne mohli vyznieť na prospech žalobkyne, len ak by
výpovede účastníkov a svedkov neobsahovali aj skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalovanej. Tieto
časti výpovedí v napadnutom rozsudku absentujú. Pri opísaní výpovede súd opomenul tie podstatné

okolnosti, že na výslovný dotaz, z akého dôvodu sa žalobkyňa rozhodla pre to, aby jej žalovaná vrátila
dar,žalobkyňaopakovaneuviedla:„lebosomnechcela,abymadcéradaladostarobinca“.Kvýslovnému
dotazu sudkyne, aby žalobkyňa uviedla, či je aj iný dôvod, pre ktorý žiadala vrátiť dar, ako ten, ktorý
uviedla, žalobkyňa odpovedala, že „iný dôvod nie je“. Keďže z výsledkov vykonaného dokazovania
nebolo preukázané, že by takéto obavy žalobkyne boli dôvodné, súd za správanie žalovanej v rozpore s
dobrými mravmi považoval len to, že mala údajne žalobkyňu pri vzájomnom konflikte účastníkov konania

opľuť. Tento záver súdu však nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Sama žalobkyňa vo
svojejvýpovedipredsúdomuviedla,že„asipredpolrokomsaopakovanestalo,žemôjsynažalovanása
hádali kvôli bytu, kričali na seba. Keďže ja som ich upozornila, aby sa už nehádali, žalovaná ma opľula.“
Žalovaná incident v podstate popísala zhodne ako žalobkyňa, len od začiatku tvrdila, že žalobkyňu
neopľula, urobila len náznak opľutia, nie však voči žalobkyni, ale voči bratovi- synovi žalobkyne, s ktorým

sa hádali. Syn žalobkyne - svedok C. O. tento incident popísal v úplnom rozpore s tým, ako to uvádzali
účastníčky konania, keď uviedol, že: „v apríli 2012, keď moja matka krikom a plačom žiadala žalovanú,
aby na ňu prepísala polovicu bytu naspäť, na to žalovaná nič nepovedala, len prišla k našej matke, ktorá
sedela vo foteli, opľula ju a následne povedala, že pfuj“.
Pokiaľ by súd vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo a aj v ich súhrne, musel by

na základe obsahu týchto výpovedí dospieť k takému záveru, že obe účastníčky konania zhodne
uvádzali, že konflikt nebol medzi nimi dvomi, ale medzi žalovanou a synom žalobkyne. Aj z iných častí
výpovedí účastníkov konania nepochybne vyplýva, že od tej doby, ako sa syn žalobkyne dozvedel o
tom, že žalobkyňa byt darovala žalovanej, dochádzalo k častým hádkam medzi žalovanou a synom
žalobkyne, teda nie medzi účastníkmi konania. Keď sa syn žalobkyne dozvedel, že žalobkyňa darovala

byt žalovanej, bola už v pokročilom veku blízko 90 rokov a konflikty, ktoré syn žalobkyne kvôli bytu
sústavne vyvolával, vyštvali žalovanú z bytu a bola nútená z neho odísť nielen kvôli sebe, ale aj kvôli
tomu, aby uchránila matku od týchto konfliktov. Keďže žalobkyňa vo veku 90 rokov zostala sama so
svojím synom, ktorého jediným problémom bolo, aby žalovaná polovicu bytu vrátila matke, bola na
neho odkázaná a až na jeho naliehanie sa rozhodla pýtať od žalovanej polovicu bytu. Skutočnosť, že

žalovaná mala záujem zabezpečiť matke právo doživotného užívania bytu, potvrdil aj syn žalobkyne
vo svojej výpovedi, keď uviedol, že: „od žalovanej som žiadal, aby polovicu bytu napísala na mamu,
hlavne aj preto, že vôbec v tej darovacej zmluve nie je klauzula, podľa ktorej by moja matka mala právo
doživotného užívania bytu. Keď som aj toto vytýkal žalovanej, tak tá sa vyjadrila, že naša mamička
môže v tomto byte bývať za svojho života“. K dotazu ďalej syn žalovanej uviedol: „ja som trval na

tom, aby žalovaná prepísala polovicu bytu na moju matku.“ Aj z tejto časti výpovede svedka C. O.
nepochybne vyplýva, že predovšetkým on mal záujem na tom, aby žalovaná vrátila matke polovicu
bytu a v tomto smere ovplyvňoval aj žalobkyňu, ktorú po odchode zo spoločnej domácnosti opatroval
on za pomoci svojej „životnej lásky“ svedkyne Q. G.. Žalobkyňa bola nepochybne ovplyvnená synom
C. O., až to vzbudzovalo dojem, že opakuje stále to, že ju žalovaná mala opľuť, ako keby to bola

naučená. Žalobkyňa podal žalobu pod vplyvom C. O.. Žalovaná poukazovala aj na ďalšie výpovede
účastníkov konania, na vlastnoručne napísaný list žalobkyne, na výpovede svedkov a uviedla, že súd
si tieto výpovede prispôsobil tak, aby vedel svoje rozhodnutie, ktoré je úplne v rozpore s výsledkami
vykonaného dokazovania, nejako odôvodniť a vôbec sa nezaoberal listinnými dôkazmi - čestnými
vyhláseniami svedkov, ktoré súdu žalovaná predložila, ale rozhodnutie opiera predovšetkým o účelové

tvrdenia svedkov C. O. a jeho „životnej lásky“, s ktorou v spornom byte prebýva a na ktorý byt je
odkázaný. Žalovaná poukázala na to, že syn žalobkyne má 66 rokov a za svojho života nedokázal nič
nadobudnúť, hoci mal lukratívne zamestnanie v MR a určitý čas podnikal za účinnej pomoci žalovanej
z Talianska, nevedel si ušetriť peniaze ani na odkúpenie bytu a prostredníctvom žalobkyne sa chce
zabezpečiť na starobu. Žalovaná sa pre žalobkyňu a na jej želanie vrátila na Slovensko s tým, že ju bude

opatrovať. Sporný byt kúpila žalobkyňa za peniaze, ktoré jej dala žalovaná a aj po návrate z Talianska
nainvestovala žalovaná ďalšie finančné prostriedky do rekonštrukcie sporného bytu. V závere odvolania
poukázala odvolateľka na to, že pri posudzovaní dôvodnosti žaloby je podľa výsledkov vykonaného
dokazovania potrebné vychádzať zo všeobecných zásad a výkladu k ustanoveniu § 630 Obč. zák., podľaktorých akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov,
nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie
daru je len také správanie obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu

možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie
ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Takéto negatívne správanie sa musí
prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Zachovanie dobrých mravov
je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka
k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto

správanie vyvoláva. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil a žalobu zamietol.
Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že súd
prvého stupňa nesprávne vyčíslil náhradu trov konania, keďže jej priznal náhradu trov jej právneho
zastúpenia v nižšej sume ako jej patrí podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004. Z. z. Ak súd určil hodnotu
predmetu sporu (hodnota darovaných nehnuteľností) sumou 330.000,- Sk, teda 10.953,99 eura, potom

za 1 úkon právnej služby advokátovi prináleží odmena 278,17 eura v priebehu roka 2012 a 278,35 eura
v priebehu roka 2013. Vytýkala tiež, že súd nesprávne stanovil počet úkonov právnej služby počtom 12
úkonov, keďže v skutočnosti bolo vykonaných 17 úkonov. Navrhla, aby Krajský súd v Nitre rozsudok
Okresného súdu Komárno v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania k rukám D.. Z. Q. v sume 4.257,25 eura do 3 dní po

právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Dňa 07. 01. 2014 právna zástupkyňa žalovanej doručila súdu prvého stupňa úmrtný list žalobkyne, ktorá
zomrela 24. 10. 2013 a túto skutočnosť oznámil aj bývalý právny zástupca žalobkyne D.. Z. Q. dňa 13.
01. 2014 (č.l. 241), ktorý sa dňa 12. 02. 2014 (súdu 1. st. doručené 14. 02. 2014) písomne vyjadril za
žalobkyňu k odvolaniu žalovanej.

Právna zástupkyňa žalovanej zaslala na Krajský súd v Nitre stanovisko k písomnému vyjadreniu
žalobkyne k odvolaniu a, okrem iného, uviedla, že vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v priebehu konania
zomrela, o čom súdu doručila dôkaz - úmrtný list, poukazujúc na ustanovenie § 211, § 103 a § 104 ods.
1, alinea prvá OSP, konštatovala, že smrťou účastníka konania jeho spôsobilosť podľa § 19 OSP zaniká
a nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania podľa § 19 OSP je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky konania, preto v danom prípade prichádza do úvahy zastavenie konania podľa § 104 ods.
1, alinea prvá OSP.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP) a na odvolacom
pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ OSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je treba podľa ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušiť a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie.
Podľa § 107 ods. 1 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,
ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo
prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.
Podľa § 630 Občianskeho zákonníka („OZ“) darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný

správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa E. O. zomrela dňa 24. 10. 2013, čo vyplýva z úmrtného listu Matričného
úradu Mesta Komárno z 25. 10. 2013, čím stratila spôsobilosť mať práva a povinnosti (§ 7 ods. 2
Občianskeho zákonníka) a tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 OSP), k úmrtiu teda došlo
po vynesení napadnutého rozsudku 15. 10. 2013), avšak pred jeho doručením právnym zástupcom

účastníkov konania (18. 11. 2013, resp. 19. 11. 2013), v dôsledku úmrtia žalobkyne ako splnomocniteľky
došlo k zániku plnomocenstva advokátovi JUDr. Ondrejovi Tóthovi ako splnomocnencovi a ten bol
povinný urobiť ešte všetko, čo neznieslo odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel
ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte
trvalo,pokiaľneodporujútomu,čozariadilsplnomocniteľalebojehoprávninástupcovia.Právnyzástupca

žalobkyne písomným podaním zo dňa 13. 01. 2014 toho istého dňa písomne oznámil Okresnému súdu
Komárno, že dedičské konanie po nebohej E. O. prebieha pod sp. zn. 12D/333/2013, Dnot.278/2013
pred notárkou Máriou Kvasňovskou ako súdnou komisárkou a pripojil aj Potvrdenie o okruhu dedičov od
uvedenej notárky ako súdnej komisárky zo dňa 18. 12. 2013. Podľa tohto potvrdenia zákonnými dedičmipo poručiteľke, ktorá nezanechala závet ani listinu o vydedení, sú v rovnakom pomere jej deti: 1./ C. O.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom P., D. ul. XX/XX a 2./ E. B., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., D. XX/X.
Právny zástupca zároveň predložil súdu splnomocnenie dané mu dedičom nebohej žalobkyne C. O. na

zastupovanie v tejto právnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 3C/125/2012.
Právo žiadať vrátenie daru je osobným právom darcu, ktoré zaniká jeho smrťou. Iné osoby sa preto
vrátenia daru domáhať nemôžu. Dedičia darcu sa preto nemôžu domáhať vrátenia daru, a to ani v
prípade, keď k závadnému správaniu obdarovaného došlo ešte počas života darcu. Ak však došlo
k zrušeniu darovania ešte za života darcu, zrušením sa darca opäť stáva vlastníkom daru, a preto

môžu dedičia žiadať vydanie daru. Ak darca domáhajúci sa vrátenia daru proti obdarovanému zomrie
v priebehu súdneho konania o vrátenie daru, z čoho vyplýva, že ešte počas svojho života najneskôr v
deň podania návrhu (priamo v návrhu) urobil voči obdarovanému prejav vôle smerujúci k vráteniu daru,
potom súd koná s jeho dedičom (dedičmi) ako právnym nástupcom pôvodného účastníka (žalobcu).
Ak došlo k zrušeniu darovania ešte za života darcu, zrušením sa darca opäť stáva vlastníkom daru, a
preto dedičia môžu žiadať vydanie daru. Ak vydanie daru uplatnil darca na súde a v priebehu súdneho

konaniazomrie,potomsúdkonanienepreruší,alekonásdedičomdarcuakosjehoprávnymnástupcom.
Pretože dedič pôvodnej žalobkyne C. O. vstúpil do konania ako jej právny nástupca, odvolací súd
s ním ďalej konal ako so žalobcom a dospel k záveru, že nie je možné ani potvrdenie, ani zmena
napadnutého rozsudku, pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nesprávne
použil ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ OSP),

preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
Podľa § 1 OSP Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako
aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 628 ods. 1 OZ darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje
obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak
nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní (ods. 2).
Ak darca uplatní svoje právo na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ (reovocare donationem) a ak sú
naplnené zákonné podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah z darovania priamo zo zákona,
a to dňom, kedy bola výzva darcu doručená obdarovanému.

Žalobca, ktorý sa domáha vrátenia daru, musí predovšetkým preukázať, že došlo k platnému úkonu
darovania a svoje právo môže na súde uplatniť žalobou na vydanie nehnuteľností obdarovaným, ak sú
pre to splnené zákonné náležitosti.
K tomu, aby uplatnený nárok darcu na vrátenie daru prostredníctvom súdu podľa § 630 OZ bol
úspešný, musia byť splnené tieto zákonné predpoklady:

a/ existencia darovacej zmluvy medzi darcom a obdarovaným ohľadom predmetu darovania, b/
správanie obdarovaného, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, c/ hrubé
porušenie dobrých mravov vo vzťahu k darcovi alebo členom jeho rodiny, d/ darca sa formou
jednostranného prejavu vôle obsiahnutého v žalobe podľa § 630 OZ domáha vrátenia daru voči
obdarovanému, e/ existencia právoplatného rozhodnutia súdu.

Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, že E. O., rod. U., nar. XX. XX. XXXX podala dňa 10. 05. 2012
na Okresný súd Komárno žalobu proti žalovanej, ako svojej dcére, o vrátenie daru, ktorú odôvodnila tým,
že darovacou zmluvou uzavretou dňa 18. 07. 2005 darovala žalobkyni nehnuteľnosti - trojizbový byt č. X
s príslušenstvom, nachádzajúci sa na 1. poschodí obytného domu v P. na D. ulici XX, súpisné číslo XX,
vedený na Správe katastra P. na LV č. XXXX ako parc. č. 583/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere

250 m2. Ďalšou darovacou zmluvou uzavretou dňa 13. 06. 2006 darovala žalovanej nehnuteľnosť v k.ú.
P.aSprávoukatastraKomárnovedenúnaLVč.XXXXX akoparc.č.585/1-zastavanéplochyanádvoria-
garáž so súp. č. XXXX o výmere 27 m2. Žiadala, aby súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť vydať
žalobkyni predmetné darované nehnuteľnosti. Žalobu odôvodnila tým, že na právnom úkone darovaniasa so žalovanou nedohodla dobrovoľne, jej prejav vôle nebol slobodný a znenie zmluvy nie je v súlade
s prejavom jej vôle; darovaciu zmluvu podpísala pod psychickým nátlakom zo strany žalovanej, ktorá ju
po nepretržitom kriku a neustálom dohováraní nakoniec donútila podpísať darovaciu zmluvu. Uviedla,

že k hrubému narušeniu medziľudských vzťahov medzi ňou a žalovanou došlo približne pred rokom
a tento neúnosný stav sprevádzaný častými hádkami, konfliktnými situáciami a slovnými urážkami zo
strany žalovanej voči nej pretrvávajú do dnešného dňa. Žalovaná ako obdarovaná o ňu ako o matku
neprejavuje ani minimálny záujem a úplne ju ignoruje, skoro pravidelne ju opustí aj na niekoľko týždňov
a vráti sa iba na niekoľko dní a potom znova odchádza na dlhší čas, žalovaná o jej osud neprejavuje

ani minimálny záujem, napriek tomu, že vzhľadom na jej vek (dovŕšila 91 rokov) a podlomené zdravie,
by bola odkázaná na jej každodennú starostlivosť a opateru. Pri jednom z posledných krátkodobých
návratov žalovanej domov koncom mesiaca marec 2012 bola vzhľadom na vyhrotenú situáciu nútená
osobne požiadať žalovanú o vrátenie darovanej nehnuteľnosti a ihneď po prednesení svojej oprávnenej
požiadavky sa na ňu žalovaná vulgárne osopila, začala na ňu nadávať a za sprievodu nevyberaných
slov a hulvátskeho kriku ju opľula.

V spise sa na nachádza výzva právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne E. O. D. zo dňa 14. 03. 2012
adresovaná žalovanej, v ktorej sa uvádza, že darovacia zmluva neobsahuje dohodu účastníkov o práve
doživotného užívania darovanej nehnuteľnosti darkyňou. Obdarovanej v tomto liste v podstate vytýka, že
napriek okolnosti, že rozhodnutím Správy katastra Komárno o časti návrhu číslo V-2600/2005-11 zo dňa
10. 11. 2005 bol povolený vklad vlastníckeho práva k predmetným darovaným nehnuteľnostiam a toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2005, ako vlastník vôbec neuhrádzala režijné náklady
spojené s užívaním týchto nehnuteľností a v priebehu rokov 2006 až 2011 všetky náklady spojené s
užívaním bytu spolu v hodnote 9.336 eur platila výlučne jej matka - darkyňa. Na základe vyjadrenia
matky ako darkyne došlo približne pred rokom k hrubému porušeniu dobrých mravov, k narušeniu
medziľudskýchvzťahovdošlopribližnepredrokomatentoneúnosnýstavsprevádzanýčastýmihádkami,

slovnými urážkami a úplným nezáujmom o matku pretrváva dodnes. Často sa stáva, že obdarovaná
opustí svoju matku aj na niekoľko týždňov a neprejavuje záujem o jej osud, pričom vzhľadom na jej
pokročilý vek a podlomené zdravie by bola odkázaná na starostlivosť obdarovanej. S poukazom na
uvedené skutočnosti a dôkazy matka ako darkyňa sa domáha vrátenia časti daru, konkrétne polovice (1
k celku) jej darovanej nehnuteľnosti a žiada ju o vyjadrenie a písomné stanovisko vo veci najneskôr do

26. 03. 2012 a verí, že nastolený spor sa podarí vyriešiť mimosúdne k obojstrannej spokojnosti.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 06. 2012 sp. zn. 8 Sžf 42/2011
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s

predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri
bližšie rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04).
Ak súd v spore o vrátenie daru (§ 630 Obč. zák.) v rámci hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP) nezohľadní
výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj proti žalobkyni (darkyni), jeho rozhodnutie vychádza zo
skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Súd prvého stupňa sa napriek tomu, že žalobkyňa v žalobe ale aj v priebehu konania namietala, že

na právnom úkone darovania sa so žalovanou nedohodla dobrovoľne, že jej prejav nebol slobodný
a ani znenie zmluvy nebolo v súlade s prejavom jej vôle, z čoho vyplýva, že spochybňovala platnosť
darovacích zmlúv, vôbec nezaoberal platnosťou darovacej zmluvy ako prejudiciálnou otázkou, a to
napriek tomu, že žalobkyňa už v žalobe namietala, že darovaciu zmluvu neuzatvorila so žalovanou
slobodne, ale ju uzatvorila pod psychickým nátlakom. Ak by súd konaním zistil, že darovacia zmluva

nebola platne uzavretá, má to význam aj pre samotné súdne rozhodnutie, pretože v takom prípade by
sa súd nemusel zaoberať tým, či v dôsledku jednostranného právneho úkonu došlo k zrušeniu.
Domáhanie sa vrátenia daru (odvolanie daru) je jednostranným právnym úkonom darcu, ktorý smeruje k
tomu, aby obdarovaný vrátil dar. Forma tohto úkonu nie je stanovená, a to ani v prípade, že predmetomdaru je nehnuteľnosť. Z výzvy na vrátenie daru však musí byť zrejmá vôľa darcu smerujúca k tomu, aby
obdarovaný vec vrátil. Ak sa vrátenie daru týka nehnuteľnosti, musí byť tento úkon urobený písomne.
Z obsahu výzvy na vrátenie daru musí byť zrejmé, kto ju urobil, voči komu, z akého dôvodu (pričom

nevhodné správanie sa obdarovaného musí byť opísané konkrétnym a nezameniteľným spôsobom) a
čoho sa ten, kto ju robí, domáha.
Právny úkon darcu, ktorým sa domáha vrátenia daru môže byť obsiahnutý i v žalobe a v takom
prípade nastávajú jeho právne účinky právneho úkonu na vrátenie daru od okamihu, kedy bola žaloba
doručená obdarovanému. Dôsledkom zániku právneho vzťahu darovania je obnovenie pôvodného

právneho stavu v rozsahu účinku tohto právneho úkonu. Pre existenciu kvalifikovaného porušenia
dobrých mravov sa vyžaduje uznanie tejto skutočnosti osobou takto konajúcou (obdarovaným) alebo jej
určenie rozhodnutím súdu v sporovom konaní (Ro NS SR z 30. 11. 2004, sp. zn. 1 Sž-o-KS 40/04).
Z výzvy na vrátenie nehnuteľností zo dňa 14. 03. 2013 vyplýva, že žalobkyňa Mária Illésová v nej
žiadala vrátiť polovinu darovaných nehnuteľností a aj jej právny nástupca Dezider Illés na odvolacom
pojednávaní uviedol, že matka požadovala od žalovanej, aby polovinu bytu previedla na neho. Súd

prvého stupňa sa mal zaoberať najprv otázkou platnosti darovacej zmluvy a ak by dospel k záveru
o platnosti darovacej zmluvy, potom sa mal zaoberať dôvodmi na vrátenie polovice darovaných
nehnuteľností uvedenými vo výzve zo dňa 14. 03. 2012 a následne aj dôvodmi na vrátenie darovaných
nehnuteľností v celosti uvedenými v žalobe, prihliadnuť aj na dôvody uvádzané žalobkyňou v priebehu
konania, dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 132 OSP a vychádzať z ustálenej judikatúry,

že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné
správanie sa obdarovaného voči darcovi alebo obyčajný nevďak, ale také správanie, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu
sa samotného darcu. Závažnosť porušenia morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného je

potrebné hodnotiť podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru darcu. Darca sa ako
dôvodu na vrátenie daru nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali alebo existovali v čase
preddarovanímazaktorýchbolprávnyúkonurobenýaoktorýchobestranypriuzavieranízmluvyvedeli.
Pokiaľ žalovaná namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
prvostupňového súdu a vyporiadania sa s jej námietkami (skutkovej i právnej povahy), treba uviesť,

že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP.

Súd prvého stupňa nielenže sa vôbec nezaoberal platnosťou darovacej zmluvy (§ 37 a § 39 OZ), ale
v odôvodnení napadnutého rozsudku sa ani bližšie nezaoberal dôvodmi zrušenia darovacej zmluvy v
jednostrannom právnom úkone žalobkyne zo dňa 14. 03. 2012 (ktorý je podľa obsahu výzvou na vrátenie
nehnuteľností), ktorým sa domáhala vrátenia časti daru, konkrétne polovice ( 1 k celku) jej darovanej
nehnuteľnosti a nezaoberal sa ani tým, prečo už o necelé dva mesiace žalobkyňa v žalobe žiadala o

vrátenie nehnuteľností v celosti a či a aké odlišné dôvody na vrátenie druhej polovice nehnuteľností ju k
tomu viedli. Tým, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, nedal na tieto skutkové a právne relevantné
otázky dostatočnú odpoveď, čo robí napadnutý rozsudok nepreskúmateľným. Súd prvého stupňa sa tiež
nezaoberal dôsledne ani výpoveďou žalobkyne E. O., ktorá na pojednávaní dňa 18. 09. 2012, okrem
iného uviedla, že byt chcela prepísať na žalovanú preto, aby zachránila byt a pre vrátenie daru sa

rozhodla z dôvodu, lebo nechcela, aby ju dcéra dala do starobinca a okrem jedného prípadu, keď viedla
žalovaná hádku s jej synom a žalovaná ju opľula, nestal sa iný prípad, že by sa žalovaná k nej správala
agresívne alebo vulgárne.
Vzhľadom na uvedené nedostatky odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o veci samej i od tohto
výroku sa odvíjajúci výrok o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude odstrániť uvedené nedostatky, riadne zistiť skutkový stav a ten správne
právne posúdiť a až potom vo veci rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 OSP, vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý taktiež nebol správny, keďže základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 10.953 eur (330.000,- Sk) predstavuje

sumu 270,54 eura a nie 263,90 Eura, ako je to uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Podľa § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.Podľa § 224 ods. 3 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.