Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/87/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117221260
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117221260.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: F. a televízia Slovenska, so sídlom
v Bratislave, v Mlynskej doline, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so
sídlom v Bratislave, na Dvořákovom nábreží č. 8A, proti žalovanému: O. T., D.. XX.XX.XXXX, N. S. Y.
D. S. Č.. XX, o zaplatenie 395,24 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov zo dňa 22.03.2018 č.k. 16Csp 234/2017 - 27 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
120,64 Eur a náhradu poštovného vo výške 1,45 Eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej vyslovil,
že žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Z prehľadu predpisov a platieb sa zistilo, že žalovanému boli vykonané predpisy platieb za
poskytovanieslužiebverejnostižalobcomodapríla2008dodecembra2016vcelkovejvýške495,69Eur.
Za toto obdobie žalovaný celkovo uhradil čiastku v sume 116 Eur. Výzvou zo dňa 19.01.2017 žalobca

vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku, ktorý ku dňu 31.01.2017 mal predstavovať sumu 379,69
Eur. Výzva bola žalovanému doručená dňa 26.01.2017.

3. Pre vyriešenie sporu bolo rozhodujúce to, či ide o spor spotrebiteľský. Podľa ustanovenia § 290 CSP,
spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

4. Je síce pravdou, že úhrada za služby verejnosti poskytované žalobcom je stanovená priamo zákonom
a zákon priamo nevyžaduje osobitný záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako platiteľom
úhrady. Spotrebiteľským sporom v zmysle ustanovenia § 290 CSP nie je len spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, ale je ním tiež spor súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Povinnosť žalovaného platiť úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom je priamo
viazaná na existenciu skutočnosti, že žalovaný je odberateľom elektriny v odbernom mieste, z ktorého
sa odoberá elektrina pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Platiteľ sa pritom v zmysle zákona

č. 251/2012 Z.z. o energetike, resp. v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike účinného do
31.08.2012 stáva odberateľom elektriny na základe zmluvy o dodávke elektriny medzi odberateľom a
dodávateľom elektriny, pričom táto zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v súlade s ustanovením § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca nepreukázal a ani netvrdil, aby žalovaný mal pri uzatváraní aleboplnenízmluvyododávkeelektrinykonaťvrámcipredmetupodnikateľskejčinnosti.Bezexistenciezmluvy
o dodávke elektriny, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, by neexistoval ani nárok žalobcu na platbu úhrad
za služby verejnosti zo strany žalovaného. Nárok uplatňovaný žalobou je preto nárokom súvisiacim

so spotrebiteľskou zmluvou, pričom žalobca pôsobí ako dodávateľ služieb poskytovaných verejnosti a
môže vykonávať podnikateľskú činnosť priamo upravenú v ustanovení § 6 zákona č. 532/2010 Z.z. o
Rozhlase a televízii Slovenska a žalovaný ako spotrebiteľ.

5. Súd prvej inštancie preto z úradnej moci preskúmal opodstatnenosť uplatneného nároku z hľadiska

jeho súladu s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že nárok je dôvodný len
čiastočne.

6. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, orgán rozhodujúci o nároku
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

7. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na úhrady za obdobie od 01.04.2008 do 31.12.2016.
Splatnosť úhrady za príslušný mesiac bola stanovená do konca príslušného kalendárneho mesiaca a

nasledujúcim dňom, teda prvým dňom nasledujúceho mesiaca sa platiteľ úhrady dostal do omeškania.
Týmto dňom začala plynúť aj premlčacia doba vo vzťahu ku každej jednej úhrade osobitne. Žalobca
podal žalobu na súde dňa 25.09.2017, a preto premlčané sú všetky predpísané úhrady splatné viac
ako tri roky pred 25.09.2017, to znamená pred 25.09.2014. Nepremlčané sú tak predpísané úhrady za
obdobie od septembra 2014 do januára 2017, t.j. celkovo 29 mesačných úhrad vo výške 134,56 Eur

(29x 4,64 Eur). Z nich žalovaný uhradil tri platby v celkovej čiastke 13,92 Eur a preto je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 120,64 Eur (134,56 Eur - 13,92 Eur).

8. Účelom premlčania ako právneho inštitútu je zvyšovanie právnej istoty tým, že núti veriteľa uplatniť
si svoje subjektívne právo v primeranom čase tak, aby dlžníci neboli po časovo neprimeranú dobu

nútení plniť si svoje povinnosti. Plynutím času sa totiž môže oslabiť spôsobilosť dlžníka brániť sa proti
uplatnenému nároku, čo môže vyhovovať veriteľovi. Ustanovenia § 7 ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona
č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska, resp.
ustanovenia § 7 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 68/2008 Z.z. účinného do 31.12.2012 jasne stanovujú,
že úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného

kalendárneho mesiaca, inak je v omeškaní. Aj keď podľa ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012
Z.z. je vyberateľ úhrady povinný po zistení, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, platiteľa
písomne vyzvať na zaplatenie tejto úhrady, táto výzva nemá vplyv na splatnosť úhrady a ani na plynutie
premlčacej doby. Výzva má vplyv na možnosť uplatnenia pokuty podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012
Z.z. V opačnom prípade by si veriteľ mohol jednostranne určovať začiatok plynutia premlčacej doby

tým, kedy výzvu platiteľovi zašle, čo je potrebné považovať za neprijateľné. Od žalobcu ako veriteľa je
nutné vyžadovať, aby ako riadny hospodár spravoval a aj včas uplatňoval svoje pohľadávky. V tomto
konaní si žalobca uplatnil nárok na úhrady splatné počnúc mesiacom apríl 2008, teda takmer 9 rokov
pred podaním žaloby. Po tak dlhej dobe môže byť značne znemožnené žalovanému riadne sa brániť
proti podanej žalobe, nakoľko od žalovaného nie je možné spravodlivo žiadať, aby si po tak dlhú dobu

uchovával prostriedky procesnej obrany, napr. doklady o zaplatení úhrad, ak by ich v minulosti zaplatil.

9. Žalobcovi nebolo priznané ani právo na zaplatenie pokuty v sume 17 Eur, nakoľko v zmysle
ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. žalobca bezpochyby nevyzval žalovaného na
zaplatenie úhrad do 60 dní od zistenia omeškania s úhradou. Podľa udania samotného žalobcu, malo

ísť o výzvu z 19.01.2017.

10. Súd prvej inštancie preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 120,64 Eur a náhradu
poštovného vo výške 1,45 Eur. Čo do zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

11. Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Ako dôvod uviedol, že žalobcovi nebola priznaná časťuplatneného nároku, nakoľko malo ísť o čiastočne premlčanú pohľadávku, ktorej premlčanie sa skúmalo
ex offo. Na premlčanie je pritom možné prihliadať len na námietku dlžníka, čo je zrejmé z ustanovenia
§ 100 Občianskeho zákonníka. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený na ustanoveniach

zákona č. 340/2012 Z.z. nemožno klasifikovať ako spotrebiteľský vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy,
nakoľko ide o zákonnú povinnosť žalovaného platiť koncesionárske poplatky a žalobca a žalovaný
neuzatvorili žiadny formulárový typ zmluvy. Žalovaný neuzatvoril formulárový typ spotrebiteľskej zmluvy,
ani nepristúpil k žiadnym obchodným, či iným podmienkam žalobcu. Žalovaného povinnosť platiť
koncesionárske poplatky, výška a splatnosť poplatku je určená priamo zákonom. Keďže zákon nie

je spotrebiteľskou zmluvou, nemôže byť ani koncesionárska povinnosť spotrebiteľskou povinnosťou.
Z definície spotrebiteľského sporu podľa § 290 CSP vyplývajú dva rozhodujúce predpoklady na
to, aby v konaní mohli byť uplatnené ustanovenia § 290 až § 300 CSP. Musí ísť o spory medzi
dodávateľom a spotrebiteľom a musí ísť o spory vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou. Dodávateľom podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Niet pochýb o tom, že žalobca v tomto vzťahu nevystupuje ako
dodávateľ, teda ako osoba, ktorá koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V zmysle ustanovenia
§ 6 zákona č. 532/2010 Z.z. môže žalobca ako verejnoprávna inštitúcia podnikať iba za veľmi
obmedzených podmienok. Podnikateľská činnosť musí súvisieť s hlavným predmetom činnosti žalobcu
ako verejnoprávneho vysielateľa a zároveň nesmie ohroziť plnenie jej poslania. V zmysle ustanovenia

§ 19 ods. 6 zákona č. 532/2010 Z.z. žalobca nemôže verejné prostriedky podľa § 20 ods. 1 písm.
a/ tohto predpisu používať na podnikateľskú činnosť podľa § 6 zákona č. 532/2010 Z.z. Vzťah medzi
zmluvnými stranami nemožno klasifikovať ako spotrebiteľský, a preto súd nemal príslušnosť skúmať
spor z úradnej moci a tak nemohol bez akejkoľvek reakcie na žalobu rozhodnúť o premlčaní nároku.
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky prijatým na verejnom zasadnutí pléna dňa 07.02.2018

vo veci PL. ÚS 11/2016 bolo rozhodnuté o nesúlade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvznení
neskorších predpisov s článkom 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

13. Podľa ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. platí, že nárok na zaplatenie úhrady, s ktorou

je platiteľ v omeškaní, pokuty podľa ustanovenia § 10 ods. 3 a 4 a poštových sadzieb je vyberateľ úhrady
povinný uplatniť na súde. Žalovaný bol vyzvaný zo strany žalobcu na zaplatenie nedoplatku výzvou,
ktorá tvorila prílohu žalobného návrhu. Žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní
odo dňa doručenia výzvy, a preto žalobcovi vznikol nárok v zmysle ustanovenia § 10 ods. 5 zákona
č. 340/1012 Z.z. Nárok na pokutu a úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním je zákonným

nárokom žalobcu, pričom jeho neuplatnením v lehote 60 dní nárok nezaniká, nakoľko sa nejedná o tzv.
prekluzívnu lehotu. Zákon č. 340/2012 Z.z. v ustanovení § 10 ods. 2 stanovuje lehotu na zaslanie výzvy
v lehote od kedy sa o tejto skutočnosti žalobca dozvedel, nie od momentu, kedy došlo k porušeniu
povinnosti plniť zo strany žalovaného.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa

ktorej medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom existuje priama súvislosť, aj
keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu
hodnotu by tento poplatok predstavoval, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzatvorenou zmluvou o
dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho či rozhlasového
zariadenia. Samotný prístup k tejto službe je voľný a nepodlieha zaplateniu napr. ako v prípade

zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného
zariadenia možno takéto televízne vysielanie sledovať.17. Základným dôvodom na podporu tvrdenia o spotrebiteľskej povahe veci je skutočnosť, že i v prípade
vysielacej služby ide o službu a ak ju žalovaný neprijal na obchodné účely, čo je evidentné, tak ide
čisto o spotrebu služby. Len okolnosť, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné

prijímanie vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili postavenie
konzumentovslužby.Legislatívnevnútenietelevíznejarozhlasovejslužbyjejednouzokolnostímajúcich
potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík žalobcu, či nie sú nekalé. Rovnako
nie je možné konštatovať, aby žalobca sa za žiadnych okolností nemohol dopustiť nekalej obchodnej
praktiky. Ak žalobca sa takej nekalej obchodnej praktiky dopustiť môže, občania ako konzumenti služby

môžu právom očakávať, že v prípade nekalej obchodnej praktiky budú na žalobcu dopadať ochranné
normy spotrebiteľského práva.

18. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu o neexistencii zmluvy medzi ním a žalovaným ako predpokladu
spotrebiteľsko-právnej ochrany, s touto nie je možné úplne sa stotožniť. Medzi stranami sporu predsa len
určitá zmluva existuje a to zmluva o dodávke elektriny. Okrem toho nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa

vyplýva z možných obchodných praktík, ku ktorým môže dôjsť i vo vzťahoch založených zákonom.
Ak niet legislatívne upraveného okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných praktík, ktoré môžu
byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby širokým vrstvám
obyvateľstva, nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz používania nekalých
obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protistranou spotrebiteľov prijímajúcich

verejnú službu bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch,
pri ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe, napr. vzťahy úverové, či poistné, spotrebiteľský
vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho vznikom.

19. Žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom keď použije nekalú obchodnú

praktiku v rozpore s legislatívou, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika môže vzísť
vstúpi a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to viac to
platí, ak právny vzťah vzniknutý za účelom poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva má
zmluvný základ v zmluve o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími nahodilými zložkami a ďalšími
súvisiacimi vzťahmi. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k žalobcovi ako verejnoprávnej inštitúcii. Pod

režim spotrebiteľského práva Civilný sporový poriadok v ustanovení § 290 zaraďuje nielen spory zo
spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou.

20. Hoci vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevznikol priamo na základe zmluvy, nemožno prehliadať
skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzatvorenie štandardnej spotrebiteľskej zmluvy. Ak takto

vzniknutý vzťah má byť nejakým spôsobom právne posúdený, jeho posúdenie sa musí odvíjať od
prvotnej zmluvy a to od zmluvy o dodávke elektriny, ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.

21. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
má za cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľov, pričom z jej pôsobnosti nie sú

vylúčenéanisubjektyverejnéhopráva.Smernicatotižplatítiežpreobchody,podnikanie,alebopovolania
verejného charakteru a zohľadňuje prípadné nekalé podmienky pri dodávkach verejného charakteru,
ktoré zabezpečujú kolektívne služby.

22. V danom prípade žalobcom uplatnená pohľadávka pozostáva z neuhradených mesačných predpisov

v období od 01.04.2008 do 31.12.2016. Podľa žalobcom predloženého prehľadu predpisov a platieb
k poslednej úhrade zo strany žalovaného v rozhodnom období došlo dňa 14.12.2016. Posledná
predchádzajúca platba sa uskutočnila dňa 12.06.2015. Žalovaný teda v období od 01.07.2015 do
30.11.2016 žalobcovi žiadne platby neuhradil.

23. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v
omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na
zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie
úhrady. Vychádzajúc z tohto ustanovenia povinnosť vyberateľa úhrady písomne vyzvať platiteľa do
60 dní od zistenia jeho omeškania so zaplatením úhrady, je zákonným predpokladom pre následné

uplatnenie nároku na súde. Aký iný význam by potom malo ustanovenie § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012
Z.z., ak by napriek neexistencii písomnej výzvy bolo umožnené vyberateľovi úhrady uplatniť svoje právo
v súdnom konaní.24. Ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je na
žalobcovi, aby preukázal, kedy túto skutočnosť zistil a teda či žalovaný bol v zákonom stanovenej lehote
písomne vyzvaný na zaplatenie úhrady.

25. Vo vzťahu k úhradám posúdeným ako premlčané za obdobie od 01.04.2008 do 31.08.2014
je nemysliteľné a ani logicky nezdôvodniteľné, prečo ohľadne týchto úhrad bol žalovaný vyzvaný
na ich zaplatenie spolu s ďalšími nepremlčanými úhradami až výzvou na zaplatenie nedoplatku zo
dňa 19.01.2017. Žalobcovi nič nebránilo zistiť nedoplatok za obdobie od 01.04.2008 do 31.08.2014

podstatne skôr, už v septembri 2014 a následne po zaslaní písomnej výzvy žalovanému včas si uplatniť
svoje právo na úhradu na súde.

26. Ak žalobca nevyzval písomne žalovaného na zaplatenie úhrady do 60 dní od zistenia omeškania
so zaplatením úhrady, nemohol mu vzniknúť ani nárok vyplývajúci z ustanovenia § 10 ods. 3 zákona
č. 340/2012 Z.z., podľa ktorého ak platiteľ nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od

doručenia výzvy podľa ods. 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 Eur. Nemôže
ísťoakúkoľvekvýzvualelenovýzvuspĺňajúcupodmienkyvyplývajúcezustanovenia§10ods.2zákona
č. 340/2012 Z.z.

27. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia

§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s článkom 46 ods. 1 v spojení s
článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné dodať, že v čase vyhlásenia rozsudku
prvoinštančným súdom dňa 22.03.2018 tento nález v Zbierke zákonov vyhlásený nebol a povinnosťou
prvoinštančného súdu bolo riadiť sa v tom čase platnou a účinnou úpravou obsiahnutou v ustanovení

§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V čase rozhodovania o žalobcom uplatňovanom
nároku platný a účinný právny predpis ukladal orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod,
ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo

potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. K aplikácii právnej normy umožňujúcej aj
bez návrhu prihliadať na premlčanie uplatneného nároku došlo teda v čase, keď vyššie uvedený Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol vyhlásený v Zbierke zákonov. Aktiváciou premlčania z
úradnej povinnosti došlo k oslabeniu práva a tento proces už zvrátiť nemožno.

28. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok
vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny
potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že
úspešnému žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).