Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/302/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214221255
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2214221255.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania,
Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO 31 749 542, zastúpeného spoločnosťou: AENEA Legal, s. r. o.,
Bratislava, Jozefská 3, proti žalovaným: 1. A. E., nar. XX.XX.XXXX, 2. F. E., nar. XX.XX.XXXX,
obom bytom L. L., časť Y. L. XX, 3. PhMr. H. F., nar. XX.XX.XXXX, I., Q. XXXX/XX, zastúpenému
dr. jur. Ferencom Mazácsom, advokátom, Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 328/4/1094 a 4. O.
T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., G. XXXX/X, o zaplatenie 28.986,86 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného 3 proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/394/2015-175 zo dňa

21.11.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 3 p o t v
r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému 3 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovaným 1 až 4
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 28.986,86 eur s úrokom 6.098,04 eur a úrokom vo výške 2,5%
ročne z istiny od 27.02.2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania v sume 620,78 eur a úrokom z

omeškania vo výške 8,05% ročne z istiny od 27.02.2015 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením
pohľadávky 851,83 eur a zmluvnú pokutu 3.508,49 eur, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných
žalovaných. Druhým odsekom výroku súd žalobcovi voči žalovaným 1 až 4 priznáva nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím § 1 ods. 2 písm. a) zákona č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 546, § 548 ods. 1, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
§ 497, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 12 ods. 2 zákona č. 607/2003 Z.z. o ŠFRB. Vecne
argumentoval tým, že ručenie, ktorým sa zabezpečuje pohľadávka veriteľa, vzniká dohodou veriteľa
a ručiteľa, v ktorej ručiteľ písomne zoberie na seba povinnosť uspokojiť veriteľovu pohľadávku, ak ju
neuspokojí sám dlžník. Ručenie teda vzniká dohodou účastníkov, a nie jednostranným vyhlásením
ručiteľa.Pretojenepochybné,ženavznikručiteľskéhovzťahujepotrebnýsúhlasveriteľa.Súhlasdlžníka
sa nevyžaduje. Ručiteľský záväzok možno platne prevziať iba v písomnej forme, pretože inak by šlo o

neplatnýprávnyúkon(§40ods.1Obč.zák.).Záväzkovýprávnyvzťahzručeniamôžeexistovaťibapopri
hlavnom (základnom) záväzkovom právnom vzťahu (veriteľ - dlžník), a preto má povahu vedľajšieho
právneho vzťahu (ide o akcesorický právny vzťah). Z tejto jeho povahy vyplýva, že ručiteľský záväzok
možno prevziať iba vo výške záväzku dlžníka. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel kzáveru, že pohľadávka žalobcu je oprávnená a preukázaná (listinami predloženými žalobcom), pričom
žalovaní nárok žalobcu ani po skutkovej (vecnej), ani po právnej stránke nesporovali. V danom prípade
bola platne uzavretá zmluva o poskytnutí podpory úverom, v ktorej sú v čl. VII. bodoch 7.1 až 7.3

podrobne a zrozumiteľne upravené podmienky ručenia, pričom ručitelia, jednoznačne a nezameniteľne
označení na strane 10 zmluvy, zmluvu podpísali s tým, že sa s ňou riadne oboznámili (bod 7.3).
Podmienka výzvy žalobcu dlžníkom bola splnená, preto sa môže žalobca úspešne domáhať plnenia aj
voči ručiteľom. Preto súd zaviazal všetkých žalovaných, aby žalobcovi zaplatili zvyšok úveru spoločne,
súčasne aj s úrokom a zmluvnou pokutou, ktorých výšku si zmluvné strany riadne dohodli v zmluve. Súd

priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalobcovi, ako po procesnej stránke úspešnej
strane sporu.

3. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa žalovaného 3 podal prostredníctvom svojho
advokáta odvolanie žalovaný 3, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

Odvolateľnamietaplatnosťvznikuručiteľskéhozáväzku,navznikktoréhosavzmysle§546OZvyžaduje
písomnévyhlásenieručiteľa.Ideojednostrannévyhlásenie,ktorémusíručiteľurobiťpísomne,slobodne,
vážne, určito a zrozumiteľne, ručiteľ musí prehlásiť, že berie na seba voči veriteľovi povinnosť uspokojiť
pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. Podľa odvolateľa v danom prípade neboli splnené kogentné
podmienky podľa § 546 OZ, keď absentuje jednostranné písomné vyhlásenie žalovaného 3, ktoré by

bolo spôsobilé na vznik ručenia. V čl. VII. zmluvy sú síce vo všeobecnosti uvádzané podmienky ručenia,
ktoré však nie sú uvádzané v 1. osobe jednotného čísla ako by to malo byť pri jednostrannom vyhlásení.
V predmetnej zmluve nie sú nijako konkretizovaní ručitelia, iba k poslednej strane zmluvy je pripojený
list s podpismi žalovaných 3 a 4 ako údajných ručiteľov, ktorí však žiadne jednostranné písomné
vyhlásenie na platný vznik ručiteľského záväzku neučinili. Nemôžu byť tak splnené ani všeobecné

zákonné podmienky platnosti právnych úkonov v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Predmetný právny úkon
údajného ručenia odporuje zákonu - ust. § 546 OZ, odporuje aj dobrým mravom, keď od žalobcu ako
inštitúcie s veľkým aparátom sa dá dôvodne očakávať, že pozná a dodržiava zákonné podmienky i na
vznik ručenia. Ak žalobca nepostupuje dostatočne odborným spôsobom a na druhej strane požaduje
od tretích osôb, ktorým ručiteľský záväzok nevznikol, aby títo plnili za neplatiacich dlžníkov, uvedené sa

prieči dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn.
IV. ÚS 55/2011, Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 523/2007, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 144/2010
konaniu žalobcu priečiacemu sa dobrým mravom nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Odvolateľ vznik
ručiteľského záväzku rozporoval písomne, aj na pojednávaní pred súdom prvej inštancie. Podľa čl.
XII. Bod 12.1 zmluvy žalovaní 3 a 4 nedostali rovnopis zmluvy, na základe ktorej im mal vzniknúť

ručiteľský záväzok, takýto postup je neobvyklý, pochybný a nezákonný, v rozpore s § 546, § 37 a §
39 OZ. Odvolateľ považuje napadnutý rozsudok za zmätočný a nepreskúmateľný, postupom súdu mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom a právo na spravodlivý proces. K vyjadreniu žalobcu odvolateľ
opätovne poukázal na neurčitosť čl. VII. zmluvy, žalovaný 3 tu nie je označený ako ručiteľ a nevyplýva
z neho, že by žalovaný 3 urobil ručiteľské vyhlásenie v zmysle § 303 ObchZ. Uvedené ustanovenie

zmluvy iba všeobecne uvádza, že návratnosť je zabezpečená ručením bližšie neoznačených tretích
osôb. K predmetnej zmluve nie je pripojené žiadne jednostranné písomné vyhlásenie ručiteľa. Žalovaný
3 poukázal tiež na to, že žalobca používa už inú formu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, ku
ktorej už patrí samostatné ručiteľské vyhlásenie ručiteľa o prevzatí ručiteľského záväzku, čím žalobca
vlastne uznal vlastné pochybenie v minulosti.

4. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného 3 sa vyjadril písomne
prostredníctvom právneho zástupcu, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť, uplatniac si náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že súd žalovanému
3 v plnom rozsahu umožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva počas celého konania. pokiaľ

žalovaný 3 namieta platnosť vzniku ručiteľského záväzku, tento je obsiahnutý v čl. VII. bod 7.1. až
7.4. zmluvy, ktorú žalovaní 3 a 4 ako ručitelia vlastnoručne podpísali s overením ich podpisov, čím
prejavili vôľu prevuzaiť ručiteľský záväzok za hlavných dlžníkov. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného
3, že ručiteľský záväzok nevznikol platne. Inštitút ručenia je formou zabezpečenia záväzku upraveným
zákonom,pretoniejedôvodnétvrdeniežalovaného3,žeideoinštitút,ktorýbysapriečildobrýmmravom

alebo ich obchádzal a nemožno ani namietať neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 OZ. 6alobca
ďalej poukázal na to, že predmetný vzťah je vzťahom obchodnoprávnym, ide o zmluvu o úvere podľa §
497anasl.ObchZ,pretoajvzmysle§261ods.7ObchZzabezpečeniezáväzkusariadirežimomObchZ.
Kvyjadreniužalovaného3žalobcauviedol,žepoukazovanienanovúformuzmluvyoposkytnutípodporyvo forme úveru, ku ktorej už patrí samostatné ručiteľské vyhlásenie ručiteľa o prevzatí ručiteľského
záväzku, nepredstavuje žiaden relevantný dôkaz. Súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi stranami bol
riadny ručiteľský záväzok. Podľa žalobcu nemožno nijako dospieť k záveru o absolútnej neplatnosti

ručiteľského vyhlásenia žalovaného 3.

5. Žalovaní 1, 2 a 4 odvolanie nepodali, ani sa v odvolacom konaní písomne nevyjadrili.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 3 nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p.
potvrdiť.

8. Vzhľadom na to, že odvolanie proti rozsudku podal iba žalovaný 3, bolo potrebné skúmať, či toto

odvolanie má účinky aj vo vzťahu k žalovaným 1, 2 a 4 (§ 367 ods. 2 C.s.p.). Preto bolo potrebné skúmať,
či medzi žalovanými 1 až 4 ide o samostatné spoločenstvo (§ 76 C.s.p.) alebo o spoločenstvo nerozlučné
(§ 77 C.s.p.), pretože len v prípade nerozlučného spoločenstva podanie odvolania čo i len jedným zo
žalovaných spôsobuje účinky vo vzťahu ku všetkým žalovaným tvoriacim nerozlučné spoločenstvo.

9. Odvolací súd považuje za jednoznačné, že v danom prípade medzi žalovanými ide o samostatné
spoločenstvo (§ 76 C.s.p.). Ručiteľ a dlžník nie sú zaviazaní solidárne (R 2/1968).

10. Povahu procesného spoločenstva determinuje hmotné právo. Ak hmotné právo umožňuje, aby bol
predmet konania prejednávaný samostatne voči každému spoločníkovi, ide o samostatné procesné

spoločenstvo (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2010). Súdna prax ako aj právna
doktrínajeustálenávnázore,žeajosobyzaviazanéksolidárnemuplneniusúspoločníkmisamostatnými
(por. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo 2599/98, Bureš, J. - Drápal, L. a kol.: Občanský
soudní řád. Komentář. I. diel. 7. vydanie. C. H. BECK, Praha 2006, s. 398). Aj pri solidárnych dlžníkoch
sa spravidla jedná o samostatné procesné spoločenstvo (Števček, M. - Ficová, S. a kol.: Občiansky

súdny poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. BECK, Praha 2012, s. 314).

11. Je zrejmé, že v prípade nesplnenia dlhu hlavným dlžníkom môže žalobca uplatňovať svoje právo v
konaní samostatne tak voči dlžníkovi, ako aj voči ručiteľovi, pretože v prípade dlžníka a jeho ručiteľa sa
nejedná o nerozlučné spoločenstvo účastníkov konania na strane žalovaného (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Obdo 38/2007). Žalovaní (pozn. dlžník a ručiteľ) z procesného hľadiska tvoria
samostatné spoločenstvo, následkom čoho z dôvodu vyhlásenia konkurzu dochádza k prerušeniu
konania len vo vzťahu k žalovanému 1 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 33/2012).

12. Ak vystupuje na žalovanej strane dlžník a ručiteľ, žalobu na plnenie z dlhu možno podať a prejednať

samostatne proti každému z nich, pričom výsledok konania (výrok rozhodnutia) môže byť pre oboch
spoločníkov rozdielny. Pre posúdenie, či sa jedná o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je
akcesorický charakter ručenia nerozhodný. Samostatný spoločník je oprávnený podať odvolanie len za
seba (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 624/2002).

13. Aj keď je ručiteľ zaviazaný rovnako ako dlžník (pokiaľ nebolo dohodnuté niečo iné), nejde o
ich solidárny záväzok. Platobná povinnosť dlžníka a ručiteľa sa viaže k tej istej pohľadávke veriteľa
a plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Na základe takéhotorozhodnutia možno potom výkonom rozhodnutia vymôcť celé pohľadávku od ktoréhokoľvek z nich (por.
R 56/1995, Švestka a kol.: Občanský zákonník I, II, 2. vydanie. C. H. BECK, Praha 2009, s. 1533).

14. Vzhľadom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že odvolanie podané výlučne zo strany
žalovaného 3 má účinky len vo vzťahu k nemu, a preto vo vzťahu k žalovaným 1, 2 a 4, ktorí odvolanie
protirozsudkunepodali,tentorozsudoknadobudolprávoplatnosťavovzťahuknimsanestalpredmetom
prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

15. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania
jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

16. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý

by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

17. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať

iba nasledovné:
Z obsahu spisu a dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že podľa zmluvy o poskytnutí
podpory uzavretej podľa zák. č. 607/2003 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania vo forme úveru č.
201/999/2005 uzavretej dňa 30.09.2005 medzi žalobcom ako veriteľom, žalovanými 1 a 2 ako dlžníkmi
a žalovanými 3 a 4 ako ručiteľmi, žalobca poskytol žalovaným 1 a 2 podporu na výstavbu bytu z

prostriedkov fondu vo forme úveru vo výške 1.000.000,- Sk pri úrokovej sadzbe 2,5% a a dobe splatnosti
30 rokov. Žalovaní 1 a 2 sa zaviazali splatiť fondu celý úver i s úrokom pravidelnými mesačnými
splátkami, pričom podmienky splácania úveru sú bližšie upravené v čl. IV zmluvy. V čl. VII body 7.1.
až 7.3. sa zmluvné strany dohodli na zabezpečení poskytnutej podpory s poukazom na § 546 až §
560 Občianskeho zákonníka ručením žalovaných 3 a 4, ktorí prehlásili, že dobrovoľne, slobodne a

vážne sa rozhodli prijať povinnosť uspokojiť záväzok dlžníka voči fondu, a to v celosti alebo zostatok
z nesplatenej časti istiny a jeho úroku, ak dlžník nespláca alebo ak zvlášť hrubým spôsobom porušil
ustanoveniazmluvyaakdlžníkneuspokojínaosobitnúpísomnúvýzvupohľadávkufondu.Ručiteliaručia
za dlh dlžníka po dobu, pokiaľ nie je zriadené záložné právo v prospech veriteľa s tým, že za dlh ručia
spoločne a nerozdielne podľa § 539 Občianskeho zákonníka a to po dobu do zriadenia záložného práva.

Podpísaní ručitelia svojím podpisom potvrdzujú, že s obsahom zmluvy boli oboznámení, porozumeli jej,
sú si vedomí svojej povinnosti splniť dlh, ak tento nesplní dlžník na základe výzvy fondu.

18. V konaní bolo preukázané a medzi stranami i nesporné, že po platnom uzavretí

predmetnej zmluvy žalobca žalovaným 1 a 2 predmetný úver poskytol, žalovaní 1 a 2 si však
neplnili svoju povinnosť zo zmluvy splácať úver, pričom z dlžnej sumy neuhradil istinu 28.986,86
eur s príslušenstvom. Rovnako bolo nesporným, že v dôsledku porušenia tejto zmluvnej povinnosti
navrhovateľ od zmluvy s použitím čl. VIII bod 8.4 jednostranne odstúpil listom zo dňa 22.12.2014.

19. Na základe podaného odvolania zo strany žalovaného 3 jedinou spornou otázkou
zostalo,činastranežalovaného3došlokplatnémuvznikuručiteľskéhozáväzkuviažucehosakúverovej
zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanými 1 a 2.

20. V zmysle § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na

požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

21. V zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona (tretiačasť: obchodné záväzkové vzťahy) sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov okrem iných i
záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka). Podľa ods. 4 touto časťou zákona
sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov záväzkových vzťahov, ktoré sa

spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam
prizabezpečeníprávspojenýchsdlhopismiazáložnéprávokcennýmpapieromvrozsahuustanovenom
osobitným zákonom.

22. Napriek samostatnej úprave inštitútu ručenia v Občianskom zákonníku (§ 546 a nasl.)

a v Obchodnom zákonníku (§ 303 a nasl.), podstata tohto jedného zo základných zabezpečovacích
inštitútov je rovnaká. Ako to vyplýva z komentárov k predmetným ustanoveniam OZ a ObchZ, ručenie,
ktorým sa zabezpečuje pohľadávka veriteľa, vzniká dohodou veriteľa a ručiteľa, v ktorej ručiteľ písomne
zoberie na seba povinnosť uspokojiť veriteľovu pohľadávku, ak ju neuspokojí sám dlžník. Ručenie teda
vzniká dohodou účastníkov, a nie jednostranným vyhlásením ručiteľa. Preto je nepochybné, že na vznik
ručiteľského vzťahu je potrebný súhlas veriteľa. Súhlas dlžníka sa nevyžaduje. Ručiteľský záväzok

možno platne prevziať iba v písomnej forme, pretože inak by šlo o neplatný právny úkon (§ 40 ods. 1).

23. Ručenie upravuje Obchodný zákonník ucelene, to znamená, že na obchodné
záväzkové vzťahy sa nepoužije právna úprava ručenia obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 546
až 550), a to ani podporne. Ručenie je právny pomer medzi ručiteľom (osoba odlišná od dlžníka) a

veriteľom, obsahom ktorého je záväzok, že ak dlžník voči veriteľovi nesplní svoj záväzok, uspokojí ho
ručiteľ. Keďže ten, kto sa zaviaže plniť za dlžníka, sa stáva dlžníkovým ručiteľom, je tu aj právny vzťah
medzi ručiteľom a dlžníkom. Spravidla sa tieto vzťahy považujú za samostatné, autonómne, a to v tom
zmysle, že za ručiteľský vzťah sa pokladá len vzťah medzi veriteľom a ručiteľom.

24. Akceptácia ručenia bez zmluvného základu nie je prijateľná, lebo vedie k
neprijateľným záverom spočívajúcim v tom, že ručenie možno veriteľovi vnútiť proti jeho vôli, a tým
ho donútiť plniť aj povinnosť vyplývajúcu z § 305 (oznámiť ručiteľovi výšku svojej pohľadávky). Aj keď
sa § 303 nezmieňuje o dohode medzi veriteľom a ručiteľom, treba ju predpokladať, lebo vyplýva zo
samej podstaty ručenia ako jedného z druhov zábezpeky ( § 555 a nasl. OZ). Ručenie nemôže byť

konštruované len na jednostrannom právnom úkone ručiteľa. Musí existovať dohoda medzi veriteľom a
dlžníkom. Takáto dohoda, resp. akceptácia sľubu ručiteľa dlžníkom, nemá zákonom predpísanú formu
ani náležitosti, a to ani v občianskom práve. Prejav vôle veriteľa nemusí byť ani písomný, ani výslovný.
Veriteľ ho môže urobiť akýmkoľvek neformálnym spôsobom, to znamená, že aj konkludentne. Veriteľ
však môže sľub ručiteľa, že ho uspokojí, ak dlžník svoj záväzok nesplní, odmietnuť, teda nie je povinný

ho prijať.

25. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje žiadny úkon dlžníka (napr. súhlas).
Ručenie je právnym vzťahom medzi veriteľom a dlžníkom. Jeho podstatou (obsahom) je sľub ručiteľa,
že uspokojí veriteľa, ak dlžník svoj dlh nesplní. Zároveň je potrebná aj akceptácia (hoci aj neformálna,

faktická) veriteľa, že tento sľub prijíma; bez nej nemôže byť ručenie voči nemu účinné. Aj prax sa
spravidla uberá tým smerom, že ručenie sa viaže na dohodu medzi veriteľom a ručiteľom. Vyhlásenie
ručiteľa môže byť súčasťou zmluvy o ručení, avšak za predpokladu, že spĺňa požiadavku písomnej
formy, ktorá je pre vyhlásenie ručiteľa obligatórna. Keďže zmluva o ručení nemusí mať písomnú formu,
písomné vyhlásenie ručiteľa môže byť urobené samostatne, mimo zmluvy o ručení. Nie sú ojedinelé

prípady, že ide o dohodu medzi veriteľom, ručiteľom a dlžníkom.

26. Ručiteľské vyhlásenie pre svoju platnosť okrem všeobecných požiadaviek na platnosť
právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) vyžaduje predovšetkým, aby 1. bolo urobené v
písomnej forme (nedodržanie písomnej formy je sankcionované neplatnosťou ručiteľského vyhlásenia

podľa § 40 ods. 1 OZ), 2. obsahovalo konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený
(a to najčastejšie špecifikáciou zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením zabezpečené,
resp. aj uvedením konkrétnej výšky záväzku a i., pričom ručiť je možné aj za záväzok, ktorý vznikne
v budúcnosti.), 3. obsahovalo vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý konkretizovaný záväzok uvedený v
ručiteľskom vyhlásení, pokiaľ ho nesplní dlžník, 4. bolo podpísané konajúcou osobou, t. j. ručiteľom.

27. V danom prípade, ako to nesporne vyplýva z textu i obsahu zmluvy, žalobca poskytol
žalovaným1a2podporuvoformeúveruvzmyslezák.č.607/2003Z.z.oŠtátnomfonderozvojabývania.
Zmluva o úvere ako zmluvný typ je upravená výlučne v Obchodnom zákonníku v ust. § 497 a nasl.,pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi obchodné záväzkové vzťahy,
ktoré sa spravujú treťou časťou Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov, patria i
záväzkovévzťahyzozmluvyoúvere,keďžeideotzv.absolútnyobchod.Následnepodľaods.4cit.§261

Obchodného zákonníka sa potom treťou časťou Obchodného zákonníka spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli
pri zabezpečení plnenia záväzkov zo záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú touto časťou zákona.
Keďže v zmysle vyššie uvedeného vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy
sa spravujú ustanoveniami obchodného zákonníka, použitie obchodného zákonníka na tieto vzťahy ani
nemôžu účastníci dohodou vylúčiť, keďže podľa § 263 Obchodného zákonníka sa strany zmluvných

vzťahov nemôžu odchýliť okrem iných ani od ust. § 261 Obchodného zákonníka. To znamená, že pre
vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, ktorým je i daný vzťah vzniknutý na
základezmluvyoúvere,siúčastnícianidohodounemôžudojednať,žesabudúspravovaťinýmzákonom
- Občianskym zákonníkom.

28. Ak zmluva o poskytnutí podpory v časti VII. bod 7.1. odkazuje na ust. Občianskeho

zákonníka o ručení, len samotný odkaz na Občiansky zákonník, namiesto kogentných ustanovení
Obchodného zákonníka o ručení, nespôsobuje neplatnosť dohody o ručení, ktorá inak má náležitosti
podľa ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže právna kvalifikácia záväzku nie je podstatnou
náležitosťou zmluvy. I podľa záverov NS SR v rozsudku z 18.5.2000 sp. zn. 4 Obo 115/99 publikovanom
pod R 11/2001, poukaz na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka v ručiteľskom vyhlásení, v

situácii keď ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného záväzkového vzťahu, nerobí ručiteľské
vyhlásenie neplatným. Priamo zo zákona - z vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka (§
261 ods. 4 v spojení s § 263 Obchodného zákonníka) totiž vyplýva, že daný ručiteľský záväzok sa bude
kogentne spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka o ručení.

29. Vyššie uvedeným stanoviskom sa zároveň rešpektuje všeobecne v právnom poriadku
uplatňovaná zásada favor negotii. V zmysle už konštantnej súdnej judikatúry základným princípom
výkladu zmlúv je priorita takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska

funkcia zmluvy. Nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, kedy
všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy
nezakladajúcim. Uvedená zásada favor negotii velí v pochybnostiach uprednostniť výklad, ktorý podrží
platnosť právneho úkonu pred výkladom, ktorý znamená jeho neplatnosť. Uvedené rešpektuje tiež
súkromnoprávnu zásadu, že zmluvy majú byť plnené, bývajú uzatvárané preto, aby platili a aby sa nimi

strany riadili. Uvedené platí i napriek tomu, že zmluvy spravidla nebývajú formálne dokonalé.

30. V prejednávanom spore bol ručiteľský záväzok obsiahnutý priamo v základnej úverovej zmluve
uzatváranej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými 1 a 2 ako dlžníkmi, a to v čl. VII. zmluvy, v
bodoch 7.1. až 7.3., z ktorých obsahu jednoznačne, nepochybne, jasne, určito a zrozumiteľne vyplýva,

že zmluvné strany sa dohodli na zabezpečení poskytnutej podpory ručením žalovaných 3 a 4, ktorí
prehlásili, že dobrovoľne, slobodne a vážne sa rozhodli prijať povinnosť uspokojiť záväzok dlžníka voči
fondu, a to v celosti alebo jeho zostatok z nesplatenej časti istiny a jeho úroku, ak dlžník nespláca alebo
ak zvlášť hrubým spôsobom porušil ustanovenia zmluvy a ak dlžník neuspokojí na osobitnú písomnú
výzvu pohľadávku fondu. Ručitelia ručia za dlh dlžníka po dobu, pokiaľ nie je zriadené záložné právo v

prospech veriteľa s tým, že za dlh ručia spoločne a nerozdielne podľa § 539 Občianskeho zákonníka a
to po dobu do zriadenia záložného práva. Podpísaní ručitelia svojím podpisom potvrdili, že s obsahom
zmluvy boli oboznámení, porozumeli jej, sú si vedomí svojej povinnosti splniť dlh, ak tento nesplní dlžník
na základe výzvy fondu. Osobné údaje a overené podpisy ručiteľov sa nachádzajú na str. 10 zmluvy.

31. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou odvolateľa, ktorý považuje predmetný ručiteľský
záväzok žalovaného 3 za absolútne neplatný. Ako už bolo uvedené, v čl. VII. zmluvy, v bodoch
7.1. až 7.3. sú obsiahnuté všetky zákonné podmienky pre platné prevzatie ručiteľského záväzku,
keď 1. bolo urobené v písomnej forme, 2. obsahuje konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením
zabezpečený , 3. obsahuje vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý konkretizovaný záväzok uvedený v

ručiteľskom vyhlásení, pokiaľ ho nesplní dlžník, 4. bolo podpísané konajúcou osobou, t. j. ručiteľom.
Právny zástupca žalovaného 3 na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 21.11.2016 výslovne
uviedol, že nepopiera, že žalovaný 3 mal vôľu prevziať ručiteľský záväzok. Námietky odvolateľa,
ktorý považoval prevzatie ručiteľského záväzku za neplatné, sú preto značne formálne a formalistické,popierajúce skutočnú vôľu a jej jednoznačné prejavy na strane žalobcu ako veriteľa ako aj žalovaného
3 ako ručiteľa. Pokiaľ žalovaný 3 mal vôľu prevziať ručiteľský záväzok k dlhu žalovaných 1 a 2,
jednoznačne vyjadrený a špecifikovaný v čl. VII. zmluvy, v bodoch 7.1. až 7.3., a túto svoju vôľu potvrdil

podpisom zmluvy na str. 10, kde je jasne uvedené, že žalovaný 3 zmluvu podpisuje ako ručiteľ, ide o
platný právny úkon so všetkými zákonnými náležitosťami v zmysle § 37 a § 39 OZ. Odvolateľ preto
nedôvodne namieta, že ide o právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi,
nakoľko žiaden takýto rozpor nebol preukázaný. Právny názor, podľa ktorého na platný vznik ručenia sa
vyžaduje samostatné ručiteľské vyhlásenie ručiteľa o prevzatí ručiteľského záväzku, bez toho, aby toto

mohlo byť priamo súčasťou základnej zmluvy medzi dlžníkom a veriteľom, nie je správny, nemá žiadnu
oporu v zákone, v odbornej literatúre a ani v rozhodovacej praxi.

32. Odvolateľ ničím nepreukázal, že boli porušené jeho procesné práva a právo na spravodlivý súdny
proces.

33. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti týkajúcej sa žalovaného 3, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov
konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

34. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

35. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
odvolateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto

súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

36. Žalobca má voči žalovanému 3 podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).