Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. november 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/71/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3516200592
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3516200592.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: J. a.s., so sídlom G. právne
zastúpeného Advokátskou kanceláriou O.-D., s.r.o., so sídlom O. 7, J., proti žalovanému: C.. I. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V.. S. XXX/XX, C., o zaplatenie 130,57 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 28. marca 2017, č. k.
10C/19/2016-56, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
130,57 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25
% ročne zo sumy 130,57 eur od 28.01.2014 do zaplatenia. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný odvádzal odpadovú dažďovú
vodu do verejnej kanalizácie v správe žalobcu bez existencie zmluvy a bez poskytnutia protiplnenia.
Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že do 28.01.2014 nemal žalovaný ako odberateľ služby
a spotrebiteľ uzatvorenú so žalobcom, resp. s jeho právnym predchodcom ako dodávateľom zmluvu

o odvádzaní dažďovej vody do verejnej kanalizácie, pričom medzi stranami sporu nebolo sporné, že
žalovaný fakticky odvádzal dažďové vody do verejnej kanalizácie bez riadne uzatvorenej zmluvy. Podľa
súdu prvej inštancie sporným ostalo, kto nesie zodpovednosť za to, že zmluva nebola uzatvorená, resp.
prečo žalovaný na základe zmluvy z roku 1979 hradil len vodné a stočné. Je povinnosťou každého
odberateľaverejnejkanalizácie,ktorúchcevyužívať,abyodberateľoznámildodávateľovi,žemásplnené
technické podmienky na napojenie sa na verejnú kanalizáciu a že má uzatvorenú riadnu zmluvu o
pripojení. Ak žalovaný takto nepostupoval, tak podľa názoru súdu prvej inštancie sa mohol dopustiť

priestupku v zmysle § 40 písm. e) zákona č. 442/2002 Z.z. Ide o základnú povinnosť odberateľa, pričom
ani zákonná úprava o ochrane spotrebiteľa pasivitu spotrebiteľa v tomto smere neakceptuje, resp. jeho
konanie neospravedlňuje. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný ako advokát si musel byť
vedomý, že na jeho strane dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu, ak využíval služby žalobcu tým, že
beznáhradyodvádzaldažďovúvodudoverejnejkanalizácie.Žalovanýporušilsvojezákonnépovinnosti,
čím žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorú si uplatnil formou paušálnej náhrady škody určenej
v zmysle cenníka žalobcu. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného,

súd prvej inštancie ho rozsudkom zaviazal na úhradu dlžnej sumy, spolu s príslušenstvom. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolacie
dôvody uviedol, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav pretože sa nezaoberal otázkou

právneho nástupníctva žalobcu. Uviedol, že podľa výpisu z obchodného registra OS Bratislava I vložka
č. 3080/B bol žalobca- Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s. ako právny nástupca štátneho podniku
Západoslovenské vodárne a kanalizácie zapísaný do obchodného registra dňa 07.01.2003. Podľa
rozhodnutia č. 853 Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 02.10.2002
Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s. prebrala po zrušených štátnych podnikoch aktíva a pasíva,

práva a záväzky i neznáme, vrátane práv a záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov. Právny vzťah medzi
žalobcom a žalovaným bol upravený zmluvou ktorú uzatvoril ešte právny predchodca žalobcu, t.j.
štátny podnik Západoslovenské vodárne a kanalizácie. Žalobca doručoval žalovanému faktúry na platbu
vodného a stočného v zmysle tejto zmluvy, ktoré žalovaný riadne platil. Žalobca od roku 2003 do roku
2014, t.j. za 11 rokov od privatizácie štátneho podniku nepovažoval za potrebné uzatvoriť so žalovaným
novú zmluvu. Namietal, že súd mal brať do úvahy uvedený skutkový stav. Ak súd položil otázku, prečo

žalovaný na základe zmluvy z roku 1979 platil len vodné a stočné, tak logická odpoveď je že vyhláška
č. 154/1978 Zb. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách nepoznala stočné za dažďovú vodu
a preto žalovaný platil vodné a stočné podľa faktúr tak, ako mu ich žalobca stanovil, na základe zmluvy
s právnym predchodcom žalobcu. Bol názoru, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci; namietal, že súd prvej inštancie sa priklonil k právnemu posúdeniu veci aké predložil

žalobca a pri odôvodnení rozsudku použil aj ustanovenie § 40 písm. e) zákona č. 442/2002 Z. z. ktoré
žalobca v žalobe ani v iných vyjadreniach nepoužil a ktoré so zisteným skutkovým stavom skutočne
nemá žiadnu súvislosť. Citované ustanovenie určuje, že priestupku sa dopúšťa vlastník stavby, ktorý
nepripojí stavbu na verejnú kanalizáciu a neuzatvorí zmluvu o pripojení s vlastníkom verejnej kanalizácie
ak v obci na ktorej území sa stavba nachádza je verejná kanalizácia zriadená. Namietal, že uvedeného

priestupku sa nemohol dopustiť, pretože stavbu mal na verejnú kanalizáciu pripojenú už viac ako 36
rokov a mal riadne uzatvorenú zmluvu s právnym predchodcom žalobcu a po roku 2014 priamo so
žalobcom, keď dňa 28.01.2014 uzatvoril so žalovaným zmluvu o dodávke pitnej vody a odvádzaní
odpadových vôd. Po uzatvorení tejto zmluvy riadne plnil svoje zmluvné povinnosti a platil stočné za
dažďovú vodu odvádzanú zo strechy domu. Ďalej uviedol, že riadne platil faktúry za vodné a stočné aj

podľa starej zmluvy v ktorej nebolo dohodnuté stočné za dažďovú vodu a riadne platil faktúry za vodné
a stočné podľa novej zmluvy. Vzhľadom na časový odstup 36 rokov už nevlastní zmluvu s právnym
predchodcom žalobcu; ako dôkaz o existencii zmluvného vzťahu pred rokom 2014 predložil súdu faktúry
z roku 2011 a poštový peňažný poukaz z roku 2009, ktorými preukázal zmluvný vzťah. Namietal že
v zmysle § 28 ods. 6, 8, 10 zákona č. 442/2002 Z. z. vlastník verejného vodovodu alebo verejnej

kanalizácie, prípadne ich prevádzkovateľ je povinný predložiť odberateľovi alebo producentovi výpočet
vodného a stočného. V zmysle § 42 ods. 4, 5 zák. č. 442/2002 Z. z. bolo povinnosťou žalobcu a nie
žalovaného vyhotoviť zmluvu a predložiť ju žalovanému k uzatvoreniu. V závere odvolania namietal,
že súd prvej inštancie konštatoval, že ako advokát si musel byť vedomý, že na jeho strane dochádza
k bezdôvodnému obohateniu; k tomuto uviedol, že si nie je vedomý, že na jeho strane dochádzalo k

bezdôvodnému obohateniu. Žalobca ho bez predloženia dôkazov obvinil, že nemá riadne uzatvorenú
zmluvu a uložil mu pokutu za neoprávnené vypúšťanie odpadovej vody do verejnej kanalizácie, čo
hodnotil ako poškodzovanie jeho dobrého mena a jeho kriminalizovanie.

3. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že

sa s odvolaním žalovaného nestotožňuje a rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny. Žiada,
aby súd druhej inštancie rozsudok súd prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal proti žalovanému plnú
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že žalovaný do 28.01.2014 nemal
uzatvorenú so žalobcom, resp. s jeho právnym predchodcom zmluvu o odvádzaní dažďovej vody do

kanalizácie. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný odvádzal dažďové vody do verejnej
kanalizácie bez riadne uzatvorenej zmluvy. Za sporné považoval to, že zmluva nebola uzatvorená, resp.
prečo žalovaný na základe zmluvy z roku 1979 hradil len vodné a stočné. Súd prvej inštancie uviedol, že
je povinnosťou každého odberateľa verejnej kanalizácie, ktorú chce využívať, aby oznámil dodávateľovi,že má splnené technické podmienky na napojenie na verejnú kanalizáciu a že má uzatvorenú riadnu
zmluvu o pripojení. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak žalovaný takto nepostupoval, tak sa mohol
dopustiťpriestupkuvzmysle§40písm.e)zákonač.442/2002Z.z.Ideozákladnúpovinnosťodberateľa,

pričomanizákonnáúpravaoochranespotrebiteľapasivituspotrebiteľavtomtosmereneakceptuje,resp.
jeho konanie neospravedlňuje. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný ako advokát si musel byť
vedomý, že na jeho strane dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu a žalovaný porušil svoje zákonné
povinnosti. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie nestotožnil.

6. Podľa § 25 ods. 3 písm. a), ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach,
neoprávneným vypúšťaním odpadových vôd do verejnej kanalizácie je vypúšťanie bez uzatvorenej
zmluvy o odvádzaní odpadových vôd alebo v rozpore s takouto zmluvou. Kto neoprávnene vypúšťa
odpadové vody do verejnej kanalizácie, je povinný nahradiť spôsobenú škodu prevádzkovateľovi
verejnej kanalizácie.

7. Podľa § 42 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a
o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, vlastník verejného
vodovodu alebo verejnej kanalizácie, prípadne prevádzkovateľ je povinný do dvoch rokov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona uzavrieť písomnú zmluvu o dodávke vody alebo o odvádzaní
odpadových vôd s fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré sú v čase nadobudnutia

účinnosti tohto zákona pripojené na verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu a takúto zmluvu doteraz
uzatvorenú nemajú.

8. V preskúmavanej veci bola medzi stranami sporu sporná skutočnosť, či žalovaný vypúšťal odpadové
vody do verejnej kanalizácie bez uzavretej zmluvy, a teda či žalobca bol od žalovaného oprávnený

žiadať škodu v zmysle § 25 ods. ods. 3 písm. a/, ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z.. Zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že dom žalovaného bol na verejný vodovod a kanalizáciu
napojený od roku 1979, keď došlo k jeho kolaudácii; od tohto obdobia žalovaný platil vodné aj stočné tak,
ako mu bolo vyúčtovávané dodávateľom vody, čo žalovaný preukázal predloženými listinnými dôkazmi
- faktúrou vystavenou v roku 2011 a poštovým peňažným poukazom z roku 2009 z ktorých vyplýva,

že žalobcovi, resp. pôvodnému dodávateľovi vody a prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie v týchto
obdobiach riadne uhrádzal to, čo mu žalobca vyúčtoval. Citovaný zákon č. 442/2002 Z. z. zrušil pôvodne
účinnú vyhlášku č. 154/1978 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. V čase, keď začal
žalovaný odoberať vodu a odvádzať odpadové vody do kanalizácie platila táto vyhláška, ktorá síce
taktiež predpokladala, že odberateľ uzatvorí s dodávateľom zmluvu, ale neustanovovala povinnosť

uzavrieť zmluvu v písomnej forme. Nepochybné je, že medzi žalovaným a pôvodným dodávateľom
vody a prevádzkovateľom verejnej kanalizácie musela existovať v čase pripojenia zmluva, keďže
prevádzkovateľ verejnej kanalizácie vyúčtovával žalovanému tzv. stočné, ktoré žalovaný od kolaudácie
svojho domu aj platil. Podľa § 42 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. bol následne vlastník verejnej
kanalizácie, prípadne jej prevádzkovateľ povinný od 01.11.2004 uzatvoriť písomnú zmluvu o odvádzaní

odpadových vôd so žalovaným, k čomu však nedošlo. Treba uviesť, že § 42 ods. 4 tohto zákona ukladal
povinnosť uzatvoriť takúto zmluvu vlastníkovi alebo prevádzkovateľovi kanalizácie; táto povinnosť teda
nebola uložená žalovanému. Povinnosť dať do súladu reálny a právny stav bola preto na žalobcovi.
Žalobca však žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaného vyzýval na uzatvorenie písomnej
zmluvy; z dokazovania vyplynulo, že až v roku 2014 žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o dodávke

pitnej vody a odvádzaní odpadových vôd. Do uzatvorenia zmluvy dňa 28.01.2014 sa strany riadili
pôvodne dojednanými podmienkami, v súlade s ktorými bolo žalovanému vyúčtovávané vodné i stočné.
Za stavu, keď žalovaný mal uzatvorenú zmluvu z uplynulého obdobia. k zmene ktorej nedošlo, nemožno
potom v súčasnosti tvrdiť, že vody do kanalizácie vypúšťal bez zmluvy, teda že išlo o neoprávnené
vypúšťanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie. Taktiež v súdenej veci zo žalobcom predložených

dôkazov nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaný konal v rozpore s uzavretou zmluvou,
keďže žalovaný uhrádzal vodné a stočné na základe faktúr, vystavených prevádzkovateľom verejnej
kanalizácie. Tým neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie náhrady škody podľa ust. § 25 ods.
3 písm. a/, ods. 4 zák.č. 442/2002 Z.z. Treba pritom vziať do úvahy aj skutočnosť, že žalovaný má v
danej veci postavenie spotrebiteľa, ako slabšia strana v zmluvnom vzťahu požíva ochranu v zmysle

spotrebiteľských zákonov, preto bolo na žalobcovi ako dodávateľovi, aby v prípade, ak mal dojem, že
žalovaný koná v rozpore s doterajšou zmluvou a má vzhľadom k inému množstvu odvádzanej vody
platiť stočné vo vyššej výške ako doposiaľ, žalovaného najskôr na túto skutočnosť upozornil a vyzvalho na zmenu zmluvy, čo žalobca neurobil. Žalobcom uplatnený nárok preto odvolací súd nepovažoval
za dôvodný.

9. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil
tak, že žalobu zamietol.

10.Otrováchprvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.2vspojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok

na náhradu trov konania vo výške 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).