Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/52/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217206529
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8217206529.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
Vajnorská100/A,83104Bratislava,IČO:47967692,právnezastúpeného:AdvokátskakanceláriaJUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti
žalovanému: R. Č., H.. XX.X.XXXX, C. E. XXX/XX, XXX XX C., o zaplatenie 1.740,15 eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 23.apríla
2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách

konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

I. Zastavuje konanie o zaplatenie 45 Eur.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 545,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

5,25 % ročne zo sumy 635,46 Eur od 19. 12. 2014 do 6. 9. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25
% ročne zo sumy 620,46 eur od 7. 9. 2017 do 2. 10. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 605,46 Eur od 3. 10. 2017 do 8. 11. 2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy
590,46 eur od 9. 11. 2017 do 30.11.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 575,46 eur
od 1.12.2017 do 22.1.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 560,46 eur od 23.1. 2018
do 21.3.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 545,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018
zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

IV. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa žalobou zo dňa 23.11.2017 od žalovaného
domáhal zaplatenia sumy 1.740,15 eur spolu s úrokom vo výške 470,58 eur, úrokom vo výške 1.269,45

eur, úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.740,15 eur vo výške 24,50 % ročne od 8.6.2017
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.740,15 eur od 8.6.2017 do
zaplatenia a poplatkov vo výške 14,38 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že jeho
právny predchodca so žalovaným dňa 8.11.2011 uzavrel zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základektorej poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur. V upozornení pred zosplatnením bol žalovaný
oboznámený s tým, že je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti pohľadávka z titulu zmluvy a zároveň
bol vyzvaný na doplatenie dlžnej sumy. Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal

do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, veriteľ - Poštová banka, a.s. pristúpil k
zosplatneniu listom - výzva na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve (o zosplatnení
úveru)nezaplatildlžnúpohľadávku.Žalobcasiuplatňujeajpríslušnézákonnéúrokyzomeškania.Dátum
začatia úročenia percentom z dlžnej istiny od 8.6.2017, je daný dňom nasledujúcim po dni vystavenia
listiny Aktuálny stav úveru zo dňa 7.6.2017, nakoľko do času 7.6.2017 sú úroky (aj zmluvné aj sankčné)

vyčíslené, a to takto: za obdobie od uzavretia zmluvy do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ako
položka Aktuálneho stavu úveru - pohľadávkový účet úroky a za obdobie od vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru do vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru zo dňa 7.6.2017 ako položka aktuálneho
stavu úveru - úroky na účte ČR (čerpanej rezervy). Tento popis aktuálneho stavu úveru platí v prípade, ak
žalovaný nevykonal úhrady po dátume predčasnej splatnosti úveru. V prípade, ak po zosplatnení úveru
došlo k platbám zo strany žalovaného, sú zmluvné aj sankčné úroky kumulované na účte pohľadávkový

účet úroky, ktorý obsahuje sumarizáciu uvedených úrokov za obdobie od uzavretia zmluvy do dátumu
poslednej čiastkovej úhrady zo strany žalovaného. V zmysle Obchodných podmienok, vznikla ďalej
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky, a to vrátane poplatkov v zmysle
Sadzobníka. Takto určená výška dlžných poplatkov je 14,38 Eur. Platby žalovaného sú uvedené v
položke zaplatené splátky aktuálneho stavu úveru zo dňa 7.6.2017, v prípade, že boli realizované

do 7.6.2017. Ostatné platby žalovaného boli dňa 6.9.2017 v sume 15 eur, dňa 2.10.2017 v sume 15
eur, dňa 8.11.2017 v sume 15 eur. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 22.2.2018, avšak k tejto
sa nevyjadril. Na nariadenom pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými
listinnými dôkazmi, a to: žalobu, aktuálny stav úveru č.l. 5-6, obchodné podmienky pre úver č.l. 7-10,
zmluvu o postúpení pohľadávok č.l. 11-14, predpis splátok k zmluve o úvere č.l. 21, sadzobník poplatkov

č.l. 22-25, všeobecné obchodné podmienky žalobcu č.l. 25-40, výzva na uhradenie dlžnej sumy č.l.
40, doručenka č.l. 40, 41, 42, zmluva o úvere č.l. 42-43, špecifikácia úrokov do zosplatnenia č.l. 44,
vyjadrenie k výzve č.l. 61-65, spôsob výpočtu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania č.l. 65-66, a
ostatný spisový materiál, z ktorých zistil nasledovný skutkový stav:
Žalobca dňa 8.11.2011 uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý

úver vo výške 2.000 eur a tento mal zaplatiť v 60 mesačných splátkach po 59 eur mesačne pri ročnej
úrokovej sadzbe 24,50 %. Dátum prvej platby bol dohodnutý do 8.12.2011, a dátum každej ďalšej platby
k 8. dňu v mesiaci s tým, že dátum konečnej splatnosti bol uvedený 8.11.2018. RPMN v zmluve bola
uvedená vo výške 29,24 % a priemerná RPMN vo výške 20,65 %. Celková výška nákladov podľa
zmluvy mala byť vo výške 1.616,03 eur. Upozornením - výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo

dňa 1.12.2014 žalobca v zmysle § 53 odsek 9 Občianskeho zákonníka upozornil právny predchodca
žalobcu žalovaného, že ku dňu 1.12.2014 je pohľadávka vyplývajúca z predmetnej zmluvy o úvere po
lehote splatnosti viac ako 3 mesiace a pozostáva z omeškanej splátky 921,78 Eur, poplatkov 11,06
Eur a poistného 0,00 Eur. Právny predchodca žalobcu vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu
18.12.2014. Žalovaný na základe aktuálneho stavu úveru zaplatila žalobcovi do 24.5.2014 sumu vo

výške 1.364,54 eur. Následne uhradil dňa 6.9.2017 sumu 15 eur, dňa 2.10.2017 sumu vo výške 15 eur,
dňa 8.11.2017 sumu 15 eur a po podaní žaloby dňa 30.11.2017 sumu 15 eur, dňa 22.1.2018 sumu 15
eur a dňa 21.3.2018 sumu 15 eur. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobcom a
žalovanoubolauzavretázmluvaospotrebiteľskomúvere,tedaspotrebiteľskázmluva.Prespotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je

najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ
nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje
všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že
takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej

viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a
ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá
sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník
zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Podmienka v zmluve a teda aj jej obligatórne
náležitosti musia byť formulované jasne a zrozumiteľne, to znamená, že podmienka pre spotrebiteľa

musíbyťzrozumiteľnánielenzgramatickéhohľadiska,aležezozmluvymusíjasnevyplývaťajkonkrétne
fungovanie mechanizmu, ktorého sa dotknutá podmienka týka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom
a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe
jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. (viďrozhodnutie SD EÚ C-26/14). Podľa názoru súdu však v predmetnej zmluve chýba povinná náležitosť
v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady
použité na výpočet RPMN. Žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie istiny úveru, úrokov a poplatkov, teda

musí okrem iného preukázať, že zmluva má všetky náležitosti, aby sa úver nepovažoval za bezúročný
a bez poplatkov. Podľa názoru súdu nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď
zákon výslovne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady
použité na výpočet RPMN, ktorý údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko
zahŕňa v sebe všetky náklady, ktoré spotrebiteľ s poskytnutím úveru musí veriteľovi zaplatiť. V súlade

s ustanovením § 9 odsek 2 písmeno j) zákona o spotrebiteľských úveroch, je podstatnou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V danom
prípade však v zmluve je uvedená iba celková výška nákladov v sume 1.616,03 Eur s tým, že pod
náležitosťami zmluvy v rámci tabuľkového prehľadu je drobným písmom uvedené, že celkovú čiastku
úveru predstavuje súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Takúto formuláciu nemožno
považovať dostatočnú, pretože podľa názoru súdu pod uvedením celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť je treba rozumieť číselné vyjadrenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru a nie odkaz na
to, čo predstavuje celkovú čiastku úveru. Zároveň ani matematický súčin počtu splátok nezodpovedá
transparentnému vyjadreniu celkovej čiastky v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písmeno j) zákona o
spotrebiteľských úveroch, keďže súčin počtu splátok 60 a výšky splátky je spolu 3.540 eur a súčet
výšky úveru v sume 2.000 eur a celkovej výšky nákladov je v sume 1.616,03 Eur. Treba zdôrazniť,

že zmluvné strany si nedohodli v zmluve poistenie tohto úveru. Na základe uvedeného tak mal súd
za to, že v predmetnej úverovej zmluve nie je uvedená čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čoho
následkom je bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Podľa názoru súdu nezodpovedá
princípu transparentnosti, ak priemernému spotrebiteľovi nie sú poskytnuté priehľadné informácie o
úvere bez použitia kalkulačky, využitia matematických operácií a nezrozumiteľných údajov, z ktorých

nie je zrejmá výška splátok, resp. jednotlivé položky, z ktorých pozostáva splátka a v neposlednom
rade nie je zrejmé, aká je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čo je pri spotrebiteľovi
jeden z najpodstatnejších údajov (údaj o tom, koľko si požičal a koľko celkovo zaplatí), atď. Aj z
rozpisu predloženého aktuálneho stavu úveru nevyplýva, že by žalobca preukázal relevantnosť údajov
uvedených v zmluve, teda transparentnosť údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

celkovej výške nákladov spotrebiteľa v korelácii s výškou a počtom splátok, v ktorých by bol, resp.
nebol zahrnutý poplatok, keďže jednotlivé splátky podľa stavu úveru obsahujú aj poplatok (v žalobe
skutkovo nevymedzený požadovaný nárok) a v konečnom dôsledku aj výškou uvedenej RPMN, ktorej
predpoklady vychádzajúc z doslovného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.
neboli naplnené.

Dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov je aj ten,
že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN a to v neprospech spotrebiteľa. Údaj
o priemernej RPMN je informatívny údaj, ktorého úlohou je poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere okamžitú informáciu o tom, či úver, ohľadom ktorého sa chystá uzavrieť
úverovú zmluvu s ohľadom na jeho RPMN (ktorá musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere

ako jej obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z.) je v porovnaní s
obdobnými úvermi poskytovanými na trhu s úvermi výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu
pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. Dodávateľ musí v
zmyslecitovaného§9ods.2písm.y)zákonač.129/2010Z.z. uvádzaťvzmluveospotrebiteľskomúvere
údaj o priemernej RPMN, ktorý je v zmysle citovaného ustanovenia zverejnený podľa § 21 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z.z. Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých veriteľmi za príslušný
kalendárny štvrťrok, resp. ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od takéhoto zverejnenia, tak
za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa
8.11.2011, pričom údaje o priemernej RPMN za 1. štvrťrok r. 2013 boli zverejnené MF SR dňa 30.6.2011.
Vychádzajúc z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému bol poskytnutý úver 2.000 eur

so splatnosťou 60 mesiacov (t.j. 5 rokov). Súčasťou zmluvy je v časti 3 bode 4 ustanovenie, podľa
ktorého podpisom tejto Zmluvy zmluvné strany uzatvárajú Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, ktorá je zabezpečením pohľadávky
Banky vzniknutej zo ZoÚ v súlade s príslušnými ustanoveniami OP pre úver .Dohoda o zrážkach zo
mzdy je zabezpečovací inštitút podľa § 551 Občianskeho zákonníka (5. oddiel 1. hlavy 8. časti OZ -

zabezpečenie záväzkov) a nakoniec aj zo samotnej formulácie uvedeného ustanovenia je zrejmé, že ide
o„Zabezpečenúpohľadávku“.PodľaMFSRzverejnenýchúdajovopriemernejRPMNza2.štvrťrok2011
bola priemerná hodnota RPMN pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením alebo lízing vo výške od
1.500 eur do 6.500 eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov 23,79 %. Žalobca v zmluveuviedol, že priemerná hodnota RPMN je 20,65 %, čo je zjavne údaj nesprávny. V zmluve bola teda
nesprávne uvedená priemerná RPMN, čo je dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za
bezúročný a bez poplatku (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.). Pre úplnosť súd poznamenáva,

že aj keď citované ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. výslovne spomína
nesprávne uvedenú RPMN a nie priemernú RPMN, podľa názoru súdu aj priemerná ročná percentuálna
miera nákladov je ročnou percentuálnou mierou nákladov. Navyše ak zákon o spotrebiteľských úveroch
v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje neuvedenie RPMN bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru, nesprávne uvedenie priemernej RPMN môže z hľadiska posudzovania výhodnosti/nevýhodnosti

úveru spotrebiteľom pôsobiť dokonca negatívnejšie ako neuvedenie RPMN. Ako je vyššie konštatované,
zmyslom uvádzania priemernej RPMN v zmluvách o spotrebiteľských úveroch je to, aby mohol
spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy jednoducho porovnaním RPMN jeho úveru a priemernej RPMN
obdobných úverov na trhu vyhodnotiť, či predmetný úver je alebo nie je preňho výhodný. Pokiaľ by
zmluva obsahovala len údaj o RPMN (a nie údaj o priemernej RPMN), mohol by si spotrebiteľ vyhodnotiť
len to, aké sú jeho celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z

celkovej výšky spotrebiteľského úveru, avšak nie jeho výhodnosť/nevýhodnosť v porovnaní s priemerom
na trhu s úvermi. To môže mať rozhodujúci vplyv na akceptáciu dodávateľom navrhnutých podmienok
úveru.
Keďže neuvedenie, resp. netransparentné uvedenie obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, súd považoval v zmysle ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. uvedený úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný
vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru tak má žalobcovi vrátiť len sumu
reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy. V konaní mal súd za preukázané zo žalobcom
predloženého aktuálneho stavu úveru, že žalovaný celkovo vyčerpal sumu 2.000 Eur, avšak vrátila
žalobcovi do 24.5.2014 len sumu vo výške 1.364,54 eur a následne dňa 6.9.2017 sumu 15 eur, dňa

2.10.2017 sumu vo výške 15 eur, dňa 8.11.2017 sumu 15 eur a po podaní žaloby dňa 30.11.2017 sumu
15 eur, dňa 22.1.2018 sumu 15 eur a dňa 21.3.2018 sumu 15 eur, a a preto má žalobca právo na
zaplatenie sumy vo výške 545,46 eur. Keďže žalovaný sa so splnením svojho peňažného záväzku dostal
do omeškania, má žalobca právo i na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške. Súd priznal
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 635,46 Eur od 19. 12. 2014 do 6. 9. 2017, s

úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 620,46 eur od 7. 9. 2017 do 2. 10. 2017, s úrokom
z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 605,46 Eur od 3. 10. 2017 do 8. 11. 2017, s úrokom z
omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 590,46 eur od 9. 11. 2017 do 30.11.2017, s úrokom z omeškania
vo výške 5,25 % zo sumy 575,46 eur od 1.12.2017 do 22.1.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25
% zo sumy 560,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy

545,46 eur od 23.1. 2018 do 21.3.2018 zaplatenia (teda zo sumy 635,46 eur odo dňa nasledujúceho po
zosplatnení úveru, t.j. od 19.12.2014 a následne po jednotlivých úhradách súm (dňa 6.9.2017 sumu 15
eur,dňa2.10.2017sumuvovýške15eur,dňa8.11.2017sumu15eurapopodanížalobydňa30.11.2017
sumu 15 eur, dňa 22.1.2018 sumu 15 eur a dňa 21.3.2018 sumu 15 eur).
Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a § 256 v spojení s § 256
ods. 2 CSP.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že odvolanie podáva proti

výroku súdu prvej inštancie v jeho zamietavej časti a vo výroku o trovách konania. Podané odvolanie
odôvodnil tým, že podľa § 365 ods.1 písm. a/ CSP neboli splnené procesné podmienky, podľa § 365
ods.1 písm. b/ CSP súdne správnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365
ods.1 písm. d/ CSP tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP, tým že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkových zisteniam, podľa § 365
ods.1 písm. g/ CSP, tým že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené podľa ustanovenia

§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na to, že žalobca nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd
svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez tohto, aby žalobcu oboznámil o výsledku
posúdenia prejudiciálnej otázky a možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobužalobcu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Vytýka súdu prvej inštancie, že ho nevyzval na vyjadrenia
sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a tak nepostupoval podľa § 129 CSP. Ďalej
súd nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP, aby sa vyjadril v predbežnom právnom posúdení veci

o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby ako
celku. Ďalej, že súd nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Namietal,
že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastala
situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de fakto
prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Čo sa týka celkovej

čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí
súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný
oboznámený v samotnej zmluve v časti 3. Údaje o výške poskytnutého úveru aj celkovej výške nákladov
zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu je podľa právneho názoru žalobcu šikanóznym
uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Poukázal na rozsudok súdneho dvora z 9.11.2016 sp.
zn L.-XX/XXXX, týkajúci sa výkladu čl. 1, čl. 3 písm. m), čl. 10 ods.1 a 2, čl. 22 ods.1 a čl. 23

Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách a spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a.s. a E. C., vo veci návrhu na zaplatenie zostávajúcich dlžných súm z úveru, ktorý jej táto
spoločnosť poskytla a s ktorého splácaním je v omeškaní. Z tohto rozsudku vyplýva, že samotné číselné
neuvedeniecelkovejčiastky,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiťnemožnosankcionovaťbezúročnosťouabez

poplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná
banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojený
so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Pokiaľ sa týka predpokladov pre výšku RPMN z
uvedeným výkladom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet
RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve o úvere obsiahnuté, v tomto sa javí odôvodnenie súdu

za nepreskúmateľné. Nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje o zmluve a o úvere chýbajú, avšak bez
bližšej špecifikácie o aké údaje sa má jednať, zmluva o úvere obsahuje jednak výšku úveru, úrokovú
sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti, ako aj počet mesačných splátok. Z
uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje podľa názoru súdu neboli uvedené. Podľa názoru žalobcu je
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé z akého právneho predpisu

súd vychádzal keď uzavrel, že údaje o priemernej hodnote RPMN nie je uvedený správne, na základe
tohtoinformatívnehoúdajapovažujesúdpredmetnúzmluvuzabezúročnúabezpoplatkov.Jezrejmé,že
súd a akýkoľvek štátny orgán SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto
právneho názoru súd bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Súd v uvedenom
prípade nedodržal inteciu zákona nakoľko údaj o priemernej RPMN jasne uvádza, že absencia resp.

správne/ nesprávne uvedenie nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. V tomto
súd nerozhodoval v intenciách zákona ale nad rámec zákona dokonca priamym rozporom so zákonom.
Z napadnutého rozsudku resp. z jeho odôvodnenia nevyplýva, z akých skutočností súd vychádzal keď
uviedol, že žalobcom uvedená hodnota RPMN vo výške 20,65 % je nesprávny údaj, naopak nesprávny
údaj súdu, že hodnota RPMN je 23,79 %. Podľa názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom

odôvodnení nepreskúmateľné, na základe odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými
súd popiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu
v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom
rozhodnutí. Nedostatočným odôvodnení súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce
z Čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR

sp. zn. P.. Ú. XXXX/XX, na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky XCdo/XX/XXXX, nález
Ústavného súdu K. P.. Ú. XXX/XX, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. P.. Ú. XX/XX,
ďalej nález Ústavného súdu Slovenskej republiky P.. Ú. XXX/XXXX. Ďalej poukázal na to, že z judikatúry,
napríklad rozhodnutia Najvyššie súdu Českej republiky ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom
ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako ochranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti (Najvyšší

súd ČR sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX). Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy
a aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel dobrovoľne bez pripomienok a nátlaku. Poukázal
aj na odlišné stanovisko sudcu, a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr.
Milana Ľaľíka k posudzovaniu ochrany spotrebiteľov všeobecnými súdmi vrátane Ústavného súdu SR,

s ktorým sa tento nestotožňuje. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa
23.04.2018 č. k. XCsp/XXX/XXXX-XX v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal
na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná v súdom určenej lehote nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona číslo
160/2015Z.z.,Civilnýsporovýporiadok,ďalejlenC.s.p),preskúmalnapadnutýrozsudokakoajkonanie,
ktoré mu predchádzalo podľa § 379 a nasl. C.s.p. v rozsahu odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný,
pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo veci odvolací súd vyhlásil na
verejnom zasadnutí podľa § 219 ods.1 a § 378 ods.1 C.s.p., o konaní ktorého súd upovedomil účastníkov

prostredníctvom úradnej tabule a webovej stránky súdu. Pri viazanosti dôvodmi včas uplatnenými v
odvolacej lehote odvolací súd je toho názoru, že odvolacie dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu, či
zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

7. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu boli v odvolacom konaní preskúmavané výroky napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách

konania, a preto výrok rozsudku o vyhovení žalobe, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v
odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

8. V konaní pred súdom prvej inštancie bol v preskúmavanej časti v dostatočnom rozsahu zistený
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu

odvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniachničnezmenilo,odvolacísúdsiosvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods.

2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, vyžadujúce rozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo
za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov, potvrdzujúc tak záver súdu prvej
inštancie.

10. Rozhodujúcou okolnosťou, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, je to, že uvedená zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitú a zákonom stanovenú špecifikáciu splátok istiny, úrokov
a poplatkov, pričom tieto špecifikované údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských
úveroch musia byť v takejto zmluve uvedené, čo však zmluva, ktorá je predmetom tohto konania

nespĺňala. Je tomu tak z toho dôvodu, že v zmluve je uvedená len jedna suma tzv. anuitnej splátky, avšak
zozmluvynevyplýva,koľkoztejtosplátkyidenasplátkyúveruvoformeistinyakoľkoidenasplátkuúveru
vo forme úroku. V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu uvedenou v odôvodnení jeho
odvolania, že z rozsudku SD EÚ sp.zn. L.-XX/XX z 9.11.2016 vyplýva, že takéto špecifikácie nemusí
zmluva obsahovať. Sporným v danej veci nie je, že by zmluva musela obsahovať splatnosť splátok s

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy splátok. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že Smernica č. 2008/48 nestanovuje
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Rozhodujúcou okolnosťou
je však to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť špecifikácie - rozlíšenia, aká časť
splátky sa má započítať na istinu a aká na úroky, čo v predmetnej zmluve nebolo dodržané, čím bolo

porušené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve

ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

12. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,

pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná ibačlenským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej

zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

13. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci L.-XX/XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice
je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo s úpravou nad rámec
Smernice.Ztohtorozhodnutiatedavyplýva,žeSlovenskárepublikanesprávnetransformovaladosvojho

právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

14. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného
spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je

možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku L.-XX/XX správne rozhodol, že
smernica takéto členenie nepožaduje.

15. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať

„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
Smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,

ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

16. Úver je odplatným právnym úkonom, pri ktorom odplatu predstavujú spravidla úroky.
Je to zrejmé z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Vychádzajúc z tohto ustanovenia úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky
poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Ak si ale účastníci dohodnú úverové obdobie a
dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do splatnosti úveru nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie posplatnosti úveru úroky z omeškania. Inštitút úrokov z omeškania je odlišný od inštitútu odplatných úrokov
a má sankčnú povahu. Úroky z omeškania v občiansko-právnych veciach sú právne regulované čo do
ich maximálnej výšky.

18. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda
podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že
veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v

splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
v splátkach vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok veriteľa na úroky ako ceny dočasne obetovaných peňazí, ktorých

dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu

požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa
na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a

právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovozosplatnenejpohľadávky.Aknastalstav,kedyspotrebiteľužnemáprávnytitulmaťpeňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným

mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

19. Možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právne
upravená v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, na ktorú v prípade plnenia zo spotrebiteľskej

zmluvy nadväzuje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho
zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov.Vyhlásenímpredčasnejsplatnostizostranyžalobcuakoveriteľaavzmysleustanovenia§565
Občianskeho zákonníka zmluva zaniká. Zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy
a zaniká aj povinnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať žalobcovi poskytnutý úver v dohodnutých

splátkach a platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie úroky. Úroky majú akcesorický charakter k hlavnej
zmluve, a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva neexistovala, pretože zanikla.
Ak hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok a pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné
úroky. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu
účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa

s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne
úroky.

20. Čo sa týka obchodnoprávnej úpravy splatnosti úrokov táto vyplýva z ustanovenia § 503 Obchodného
zákonníka. Ustanovenie § 503 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje otázku riadneho

splácania úrokov dohodnutých v zmluve, pričom odsek 2 tohto ustanovenia upravuje toto riadne
splácaniepreprípad,žesaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach.Preotázkusplatnosti
úrokov je podstatná prvá a posledná veta ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. V čase,
keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky , ktoré sa ho týkajú.

Práve prvá a posledná veta uvedeného ustanovenia ustanovujú, že veriteľ je oprávnený na úroky
len do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti. Obchodný zákonník expresis verbis v prvej vete
ustanovenia § 503 ods. 1 upravuje, že „ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité
peňažné prostriedky a nie „záväzok platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažnýchprostriedkov. Expresis verbis úpravu obsahuje tiež tretia veta uvedeného prvého odseku ustanovenia
§ 503 Obchodného zákonníka, keď splatnosť úrokov nastáva „v čase, keď sa má vrátiť“ zvyšok
poskytnutých peňažných prostriedkov a nie „ v čase, keď dlžník vráti“ zvyšok poskytnutých prostriedkov.

Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je koncipované jednoznačne a nepripúšťa žiaden
iný výklad.

21. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre
prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje

v ustanovení § 503 ods. 1 a ods. 2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadne úroky len do momentu vzniku
záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

22. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa
tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania

ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z..

23. Za čas po splatnosti úveru patrí veriteľovi iba právo na úroky z omeškania vo výške
stanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania
sa dostáva do rozporu so zákonom. Takýmto neprípustným navyšovaním úrokov z omeškania je aj

navyšovanie úrokov z omeškania o úroky za úver po lehote splatnosti úveru.

24. Občiansky zákonník v ustanovení § 559 ods. 2 ukladá povinnosť dlžníkovi dlh splniť
riadne a včas. Riadne a včasné nesplnenie dlhu má za následok omeškanie dlžníka čo je zrejmé z
ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka. Pri omeškaní s plnením peňažného dlhu

v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi iba právo požadovať od
dlžníka popri plnení úroky z omeškania vo výške stanovenej vykonávacím predpisom.

25. Pojmu plnenie použitom v ustanovení § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez akýchkoľvek
pochybností zodpovedá pojem pohľadávka. Vychádzajúc z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka

záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka)
od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Príslušenstvo pohľadávky je definované v
ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a sú ním úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

26. Ak Občiansky zákonník úroky definuje len ako príslušenstvo pohľadávky a veriteľovi
umožňuje pri omeškaní s plnením peňažného dlhu, teda s plnením pohľadávky požadovať od dlžníka
popri plnení aj úroky z omeškania je zrejmé, že takáto možnosť sa vzťahuje iba na pohľadávku a nie aj
na úroky tvoriace iba príslušenstvo pohľadávky.

27. Občiansky zákonník ako základný právny predpis upravujúci spotrebiteľské vzťahy, ktorý je v
súčasnosti v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 veta tretia priamo aplikovateľný i na úverovú zmluvu
uzatvorenú podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, umožňuje veriteľovi po lehote
splatnosti pohľadávky priznať iba úroky z omeškania jedine z pohľadávky a nie aj z jej príslušenstva.

28. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny
predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo

vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015 vo veci XMCdo/XX/XXXX, ktorým bolo
zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora namietajúceho, že premlčanie práva malo
byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie Občianskeho zákonníka.

29. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok v jeho

odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p., keďže v odvolacom konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy
nevznikli a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá nárok.

31. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).