Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Trenčín

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Gabriela Janáková

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/358/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116201589
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116201589.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov
senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: T. F., o zaplatenie 1 930,05
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08. júna 2017, č.k.
18C/21/2016-56, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti splatnosti peňažného plnenia a vo výrokoch II. a III.

p o t v r d z u j e.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2 001,26 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 930,05 eur od 24.11.2015
do zaplatenia s tým, že uvedený dlh žalovanému povolil splácať v mesačných splátkach po 65 eur
mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia pod následok

straty výhody splátok, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou
domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 1 930,05 eur, poplatkov za poistenie vo výške 1,46 eur, úroku
vo výške 69,08 eur, úroku z omeškania vo výške 0,67 eur, úroku vo výške 11,50 % ročne z
nezaplatenej istiny vo výške 1 930,05 eur od 24.11.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške
5 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1 930,05 eur a nezaplatených úrokov vo výške 69,08 eur od

24.11.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil
ust. 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a výsledkami vykonaného dokazovania,
keď mal preukázané, že žaloba podaná žalobcom je prevažne dôvodná. Súd po preskúmaní zmluvy
konštatoval, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Preskúmaním predložených listinných
dôkazov súd dospel k záveru, že nárok bol uplatnený včas, a teda premlčaný nie je. Uviedol, že
zákon pre zmluvu o spotrebiteľských úveroch ustanovuje podstatné náležitosti, preto skúmal,

či dotknutá zmluva tieto náležitosti obsahuje. Zmluva bola uzavretá v predpísanej forme a obsahuje
všetky náležitosti tak, ako to predpokladá zákon. Zmluvou o úvere zo dňa 16.03.2015 poskytol žalobca
žalovanému úver vo výške 2 000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach
po 29,76 eur. Žalovaný si však svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy nesplnil, keď poskytnutý úver
nesplácal, čo vyplynulo jednak z tvrdení žalobcu, ale i z tvrdení žalovaného, ktorý sám potvrdil, že
poskytnutý úver nesplácal. Z vyjadrenia žalobcu mal súd preukázané, že žalovaný na istinu uhradil sumu

69,95 eur, pričom táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného rozporovaná. Preto mal súd za to, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1 930,05 eur (2 000 eur - mínus 69,95 eur). Keďže
s poskytnutím úveru sa viaže povinnosť zaplatiť i dojednané úroky, súd rozhodol, že žalovaný je povinnýuhradiť žalobcovi aj úroky vyčíslené do mimoriadnej splatnosti úveru, a to vo výške 69,08 eur, pričom
výškaneuhradenéhoúrokunebolažalovanýmnamietaná.Okremtohosažalovanýzaviazalajnaúhradu
poistného vo výške 2,45 % z výšky mesačnej splátky, čo predstavovalo sumu 0,73 eur mesačne. Do

dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol žalovaný povinný uhradiť poistenie 9x, t. j. sumu 6,57 eur.
Uhradil však len sumu 3,65 eur. Vzhľadom k tomu, že žalobca požadoval úhradu poistného len v sume
1,46 eur, súd žalovaného zaviazal k úhrade tejto sumy. Zároveň súd uviedol, že žalobcovi patrí aj úrok
z omeškania, ktorý si do dňa mimoriadnej splatnosti vyčíslil sumou 0,67 eur. Po sčítaní všetkých
uvedených súm uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 001,26 eur (1 930,05 eur

+ 1,49 eur + 69,08 eur + 0,67 eur = 2 001,26 eur). Žalobca si žalobou uplatnil aj nárok na zmluvný
úrok vo výške 11,5 % ročne zo sumy 1 930,05 eur od 24.11.2015 do zaplatenia. Keďže však žalobca
zosplatnil celý dlh žalovaného, bol súd toho názoru, že žalobcovi za nasledujúce obdobie po zosplatnení
nárok na úroky nepatrí. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných

peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozícii s
istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca veriteľ nárok na úroky za požičané peňažné
prostriedky od spotrebiteľa. Súd preto žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia zmluvného
úroku do zaplatenia, ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalovaný žalobcovi predmetný úver riadne a včas
nezaplatil, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z

omeškania ktoré mu súd priznal vo výške 5 % ročne zo sumy 1 930,05 eur od 24.11.2015 do zaplatenia.
Súd žalobcovi nepriznal úrok z omeškania z úrokov vyčíslených sumou 69,08 eur od 24.11.2015
do zaplatenia, nakoľko úroky predstavujú príslušenstvo pohľadávky rovnako ako úroky z omeškania.
Príslušenstvo z príslušenstva však nie je možné požadovať; išlo by o tzv. anatocizmus, a
preto súd aj v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania

súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalobcovi (keď nebol úspešný len v časti
príslušenstva) priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V súlade s
ust. § 232 ods. 4 CSP, s poukazom na finančnú situáciu žalovaného, ktorý je nezamestnaný, nepoberá
žiadne sociálne dávky, privyrába si brigádne, sumou 20 - 30 eur prispieva matke na domácnosť, súd
povolil žalovanému peňažné plnenie splácať v mesačných splátkach po 65 eur pod následkom straty

výhody splátok.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca, a to v zamietajúcej časti, ako aj v
splatnosti priznanej peňažnej pohľadávky. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej
inštancievnapadnutejčasti,považujehozanesprávne.Uplatnilodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.

h) CSP, t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho
názoru nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia finančných prostriedkov až do ich vrátenia, teda aj
po predčasnom zosplatnení. Citoval § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka a uviedol, že
„z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru; v tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj §

503 ods. 3.; vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť
úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.“ Poukázal
na to, že pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách:
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak
dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to,

že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne
treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na
úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania ako aj z
úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v
zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Z

uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na
odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom
súde Ružomberok pod sp. zn. 5C/26/2016, podľa ktorého, keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku
odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka. K názoru súdu prvej inštancie,

že veriteľ nemá právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008 sp. zn. 4Cob/67/2007, podľa ktorého s
omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z
nezaplatených úrokov. Nestotožnil sa taktiež s argumentáciou súdu, ktorý žalovanému povolil splácaťdlh v mesačných splátkach 65 eur mesačne. Mal za to, že týmto rozhodnutím súd postupoval v rozpore
so zákonom, pričom rozhodnutie musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán
na úkor druhej, nemožno prihliadať iba na záujmy jedného z účastníkov konania. Poukázal v tejto

súvislosti na rozhodnutia viacerých krajských súdov. Uviedol, že vzhľadom na čas od podania žaloby
na súd mal žalovaný možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým preukázať, že mohol
priebežnepeňažnýdlhsplácaťaspoňvtakejvýške,ktorábybolaprimeranájehofinančnýmmožnostiam,
napriek uvedenému žalovaný po zosplatnení nevykonal žiadnu úhradu. Poukázal na to, že posúdenie
finančných možností žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v

procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu
majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Namietal, že súd
sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi žalovaného, ale svoje zistenia obmedzil výlučne na tvrdenia
žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil, žalobe vyhovel v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného k úhrade dlžnej
sumy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania a náhradu trov

odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné vo výroku I. v časti splatnosti peňažného plnenia a vo výrokoch II. a III. ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 2 001,26 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 930,05
eur od 24.11.2015 do zaplatenia, odvolaním napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v
tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý. V uvedenom výroku bola
napadnutá iba splatnosť peňažného plnenia.

6. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným dňa 16.03.2015 uzatvorená úverová zmluva, na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2 000 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť v
mesačnýchsplátkachvpočte108po29,76eur.Výzvounapredčasnésplatenieúveruzodňa23.11.2015
vyzval žalobca žalovaného na úhradu celého zostatku úveru vo výške 2 061,26 eur najneskôr do
03.12.2015.Pokiaľideootázkunárokuveriteľanaúrokzposkytnutéhoúveruzačaspojehozosplatnení,

odvolací súd, opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa
odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za
čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania.

7. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, na ktorého odôvodnenie

odvolací súd v podrobnostiach odkazuje sa žiada doplniť, že závery Najvyššieho súdu SR, obsiahnuté
v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom
rozhodnutí Krajského súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23.11.2011, ktoré závery súdov
napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov,
že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom

nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského
súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s
podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil
rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí

sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

8. Odvolací súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že zosplatnenie ako jednostranný právny
úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Je potrebné zohľadniť skutočnosť, že
zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie

a je potrebné ich odlišovať. Zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania
predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvných
úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V prípade predčasného a mimoriadneho
zosplatnenia úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa (na základe slobodnej voľby veriteľa)dôjde k zmene pôvodne dohodnutého úverového vzťahu. V dôsledku takéhoto jednostranného
úkonu veriteľa vznikne mu nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov
kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, t.j. veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu

požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciu s istinou úveru a obmedzenie možnosti produkovať zisk.

9. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba
a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu

oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu
spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom
vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ
čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom

vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval
založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže
nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa
a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným

jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú
výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak, s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Na základe uvedeného preto treba prijať zhodný záver so súdom prvej inštancie, že žalobcovi nepatrí

za obdobie nasledujúce po zosplatnení nárok na zmluvný úrok.

10. Ďalej odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalobcu poukazujúce na to, že má nárok na úrok z
omeškania zo zmluvných úrokov ako nedôvodné vzhľadom na súdnu prax zakazujúcu anatocizmus (t.j.
požadovanie úrokov z omeškania z riadnych úrokov) z dôvodu, že riadne úroky sú podľa § 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
priznáva nárok na úroky z omeškania iba z plnenia z hlavného peňažného záväzku. Ak by sme
veriteľovi priznali možnosť poberať úroky aj zo splatných úrokov, znamenalo by to, že aj príslušenstvo
pohľadávky by malo svoje vlastné príslušenstvo. Z ust. § 121 OZ, ako aj zo samotnej povahy veci
vyplýva, že požadovať príslušenstvo z príslušenstva nemožno a úročenie úrokov je teda neprípustné.

Požadovaťoddlžníkapríslušenstvozpríslušenstvajeneprípustnénielenpridohodnutýchúrokoch,aleaj
pri úrokoch z omeškania. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením
príslušenstva, ale nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Ak sa dlžník dostane do omeškania s
platením dohodnutých úrokov, nemožno od neho požadovať úroky z omeškania z dohodnutých úrokov
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Obdo 4/1994). Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že

zákon (Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník) veriteľovi takúto možnosť nepriznáva.

11. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu vo výroku I. v časti splatnosti peňažného plnenia, odvolací súd
nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné.

12. Ustanovenie § 232 ods. 3 CSP upravuje lehotu, v ktorej je potrebné splniť povinnosť uloženú v
rozsudku. Základná zákonná lehota je tri dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Zákonná
úprava tejto lehoty však pripúšťa výnimku, keď v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu lehotu,
čozahŕňaajmožnosťurčiť,žepeňažnéplneniesamôževykonaťvsplátkach,ktorýchvýškuapodmienky
zročnosti určí súd, pričom súd súčasne môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za

následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP).

13. Je zrejmé, že povolenie splátok povinnému subjektu (žalovanému) je vždy zásahom do práva
oprávneného subjektu (žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah je vyvážený
právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok. Tu odvolací súd nemôže súhlasiť

s tvrdením žalobcu, že preskúmanie majetkových pomerov žalovaného patrí až do štádia konania o
výkon rozhodnutia. Je síce pravdou, že v rámci exekúcie súdny exekútor posúdi, ktorá forma výkonu
rozhodnutia bude najvhodnejšia aj vzhľadom na majetkové pomery povinného, to však neznamená, že
by posúdenie majetkových pomerov žalovaného bolo možné výlučne v exekučnom konaní. Ustanovenie§ 232 ods. 3 CSP umožňuje súdu aj v základnom (nachádzacom) konaní určiť dlhšiu než trojdňovú
lehotu na plnenie, teda aj určiť mesačné splátky, pričom na účely tohto určenia je nevyhnutné posúdiť
majetkové pomery žalovaného. Napokon aj pre žalobcu je prijateľnejšie dosiahnuť dobrovoľné plnenie,

hoci postupne, než byť odkázaný na neistý výsledok exekučného konania v prípade neschopnosti
povinného zaplatiť priznané plnenie naraz.

14. Pri určovaní výšky splátok je potrebné prihliadnuť na príjmy a výdavky, resp. majetkové pomery
povinného, na výšku priznaného plnenia, ale aj na hľadisko ochrany oprávneného, teda, či zdržaním v

plnení súdom ustanovenej povinnosti nebudú nad primeranú mieru dotknuté záujmy oprávneného.

15. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku a z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
vyššie uvedené okolnosti riadne preskúmal. Civilný sporový poriadok ustanovuje, že skutkové tvrdenia
strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). V
predmetnom konaní žalovaný na pojednávaní uviedol, že nie je schopný uhradiť celý dlh jednorazovo,

je momentálne nezamestnaný, žiadne sociálne dávky nepoberá, žije v spoločnej domácnosti s matkou
a s dvomi bratmi, a keď si privyrobí, prispieva matke na chod domácnosti sumou 20 - 30 eur
mesačne, má ešte dva dlhy. Keďže tieto tvrdenia uviedol žalovaný na pojednávaní, mal možnosť na
tieto tvrdenia žalobca reagovať, avšak pojednávania sa dobrovoľne nezúčastnil, hoci bol riadne a
včas predvolaný. To, že žalobca vyjadril jednoduchý nesúhlas s plnením žalovaného v splátkach a

pripustenie takejto možnosti považoval za postup v rozpore so zákonom, nie je podľa odvolacieho
súdu účinným popretím skutkových tvrdení žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri
rozhodovaní o splatnosti peňažného plnenia. Pokiaľ teda žalobca nespochybnil tvrdenia žalovaného,
súd prvej inštancie postupoval správne, keď tvrdenia žalovaného uvedené na pojednávaní považoval
za dostačujúce pre osvedčenie majetkových pomerov na účely rozhodnutia o povolení splátok.

16. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne, správne
aplikoval ustanovenie § 232 ods. 3 CSP, ktoré tiež správne interpretoval. Odvolacia námietka žalobcu,
že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda nebola dôvodná.

17. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti vo výroku I. v časti splatnosti peňažného plnenia a vo výrokoch II. a III.
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.