Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516204570
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8516204570.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne E.. J. G., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v F. Q. č. XXX, právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom v
Hlohovci, na ulici Železničnej č. 4/A, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, na ulici Pribinovej č. 25, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ulici Kubániho č. 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, zo dňa 15.12.2017, č. k. 8C/38/2016-92, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Prvoinštančnýsúdnapadnutýmrozsudkomžalobuzamietolažalovanémunepriznalnároknanáhradu
trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, že dňa 15.05.2015 strany sporu uzatvorili
2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný zmluvy označil ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu s tým, že revolvingom sa rozumie automatické poskytnutie ďalšieho úveru. V
skutočnosti teda strany uzavreli 2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere s opakovaným poskytnutím úveru po
riadnom splácaní predošlého úveru.
3. Zmluvy uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným obsahovali všetky podstatné náležitosti podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch, teda aj náležitosti namietané žalobkyňou.
4. Pokiaľ ide o RPMN, žalobkyňa nenamietala, že táto v zmluvách nebola, ale namietala jej zmätočnosť a
nesprávne uvedenú výšku. Zmätočnosť RPMN mala spočívať v tom, že po schválení úverov bola RPMN
uvedená o 0,15 %, resp. 0,16 % v nižšej výške ako v žiadosti o poskytnutie úveru. Je pravdou, že po
vložení údajov zo žiadosti o úver do kalkulačky na výpočet RPMN vychádza RPMN 26,68%, resp. 26,69
%, teda vo výške ako bola uvedená v tej - ktorej žiadosti o úver. Zo vzorca pre výpočet RPMN však

vyplýva, že určitú úlohu zohráva aj termín vyplatenia úveru a obdobie v mesiaci, kedy je splátka splatná.
Až po schválení a poskytnutí úveru je možné ustáliť konečnú RPMN. Ak sa konečná RPMN nepatrne
odchýli, najmä ak nie je vyššia ako bol spotrebiteľ informovaný pri podpise žiadosti o úver, takúto
skutočnosť nemožno považovať za tak zmätočnú pre spotrebiteľa, že by to malo spôsobiť bezúročnosť
úveru. Žalovaný schválil oba úvery s úplne rovnakými parametrami, okrem nepatrnej odchýlky v RPMN,
a teda nič podstatné sa pre žalobkyňu ako spotrebiteľa nezmenilo a bola uzrozumená s tým, v akej výške

jejten-ktorýúverposkytnutý,vkoľkýchsplátkachavakejvýškemáúverysplatiťakoľkocelkovozaplatí,
čo sú pre bežného spotrebiteľa najpodstatnejšie informácie, z ktorých vie posúdiť výhodnosť úveru.
Argumentácia žalobkyne ohľadne zmätočnosti RPMN sa vzhľadom na okolnosti tohto prípadu javí ako
neprimerane formalistická. Čo sa týka námietky žalobkyne, že do RPMN mala byť započítaná aj odplata
z dohody o poskytnutí služieb, je potrebné k nej uviesť, že uvedená dohoda bola samostatnou dohodou,
ktorejpredmetombolidobrovoľnéadoplnkovéslužbynemajúcecharakterpodmienkyalebopredpokladu

na uzavretie akéhokoľvek vzťahu medzi stranami dohody, napr. na získanie spotrebiteľského úveru.
Doplnkové služby, ktoré nie sú podmienkou na získanie úveru sa v zmysle ust. § 2 písm. g) zákonač. 129/2010 Z.z. nezapočítavajú do celkových nákladov, a teda sa nezahŕňajú ani do výpočtu RPMN.
Žalobkyňa pritom namietala iba absolútnu neplatnosť uzavretej dohody z dôvodu neprijateľnej výšky
odplaty, avšak vôbec nenamietala iné okolnosti jej uzavretia, ako napr. že by bez podpisu dohody úver

nedostala. Ak do výpočtu RPMN nebola zahrnutá odplata za poskytnuté služby, nešlo o nesprávny
výpočet RPMN.
5. Ďalšou namietanou náležitosťou zmlúv bola výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Proces uzatvárania zmlúv je upravený v ust. § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tento
proces pozostáva z návrhu na uzavretie zmluvy a z jeho prijatia. Tento proces môže prebiehať medzi

stranami súčasne prítomnými a ukončený priamo po rokovaní o zmluve alebo môže prebehnúť aj medzi
osobaminarôznychmiestachpočasnejakéhočasovéhoobdobia,vktoromjenávrhdoručenýadresátovi
a následne akceptácia zmluvy doručená navrhovateľovi zmluvy. Zmluva je uzavretá akceptáciou návrhu
zmluvy bez dodatkov, výhrad či podstatných zmien. V danom prípade bola zmluva uzavretá schválením
úveru zo strany žalovaného. Úver bol schválený za rovnakých podmienok ako boli uvedené v žiadosti o
úver s výnimkou už uvedenej nepatrnej zmeny RPMN. Ani zákon o spotrebiteľských úveroch alebo iná

právna úprava prijatá na ochranu spotrebiteľa nezakazuje uzavretie zmluvy so spotrebiteľom tak, ako
tomu bolo v tomto prípade, teda akceptáciou zmluvy v iný deň ako bol daný návrh na uzavretie zmluvy.
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 vyslovil názor, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice musia byť
vyhotovené písomne. Ani slovenský právny poriadok nezakazuje, že by súčasti zmluvy nemohli byť

na samostatnom liste papiera, pričom v danom prípade všetky súčasti zmluvy o úvere boli podpísané
zmluvnými stranami. Vzhľadom na uvedené, zmluvy výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov obsahujú. V oznámení o schválení toho - ktorého úveru je aj rozpis aká suma, z ktorej splátky
je započítaná na istinu a aká na úroky. Námietky žalobkyne ohľadne tejto náležitosti sa preto považovali
za nedôvodné.

6. Vo vzťahu k absencii doby trvania zmluvy a konečnej splatnosti úveru sa dospelo k záveru, že aj
táto náležitosť je v zmluvách uvedená, a to s poukazom na body 4.5 a 9.1 zmluvných dojednaní. Za
dostatočnú sa považovala úprava, ak sa deň splatnosti poslednej splátky úveru považuje za konečný
termín splatnosti úveru. Ak splatnosť poslednej splátky je vyjadrená presným termínom, potom si
spotrebiteľ jednoducho a bez pochybností vie určiť konečnú splatnosť úveru.

7. Za nedôvodnú sa taktiež považovala námietka ohľadne neprimeranej výšky úrokovej sadzby. V čase
uzatvorenia zmlúv platilo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré v spojení s ust. § 1 a §1a
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. upravovalo maximálnu výšku odplaty. Žalobkyňa nenamietala, že
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov pri obdobnom úvere (od 1 do 5 rokov) v
čase uzavretia zmlúv predstavoval 27,90%. Keďže ani výška úrokovej sadzby podľa zmlúv ani RPMN

nepresahuje uvedený dvojnásobok priemernej RPMN, nemôže byť úrok v rozpore s dobrými mravmi.
Rozhodnutia, na ktoré žalobkyňa v tejto súvislosti poukazovala, sa týkali právnej úpravy ust. § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka do 31.05.2014, ktorá výšku odplaty nestanovovala presným číselným údajom,
ale v podstate ju ponechávala na aplikačnú prax súdov.
8. K náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere je ešte potrebné uviesť, že náležitosti podľa zákona o

spotrebiteľskom úvere má obsahovať zmluva. Zákon neustanovuje, že tieto musia byť uvedené v zmluve
na jednom mieste, a preto aj keď sú tieto náležitosti uvedené vo viacerých odsekoch zmluvy, resp. v
listinách, ktoré sa podľa dohody strán považujú za súčasť zmluvy a sú podpísané zmluvnými stranami, je
potrebné vychádzať z toho, že zmluva tieto náležitosti obsahuje. Za tohto stavu mala žalobkyňa zaplatiť
žalovanému zo zmluvy č. 1 sumu 1.903,68 Eur (36 splátok po 52,88 Eur; poplatok bol už uhradený

započítaním pri poskytnutí úveru) a zo zmluvy č. 2 sumu 1.332,72 Eur (36 splátok po 37,02 Eur; poplatok
bol už uhradený započítaním pri poskytnutí úveru). Doposiaľ žalobkyňa uhradila žalovanému celkovo
sumu 2 815,61 Eur, teda spolu na istine a úrokoch z oboch zmlúv jej zostáva zaplatiť sumu 420,79 Eur.
Vzhľadom na tieto skutočnosti nedošlo doposiaľ k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, a
preto bola žaloba zamietnutá.

9. Vo vzťahu k namietanej neplatnosti dohôd o poskytovaní služieb sa vychádzalo z toho, že tieto nie sú
neplatné v celom rozsahu pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Za neplatnú sa považovala
iba odplata vzhľadom na jej výšku, nakoľko táto je v rozpore s dobrými mravmi. Výška odplaty za služby
uvedené v tej - ktorej dohode po prepočte predstavuje sumu 34,29 Eur, resp. 24,- Eur mesačne, čo pri
36 mesiacoch činí 1.234,44 Eur, resp. 864,- Eur. Takéto výšky odplaty vzhľadom na obsah a povahu

služieb sa považovali za absolútne prehnané a neprimerané. Žalovaný sa v dohodách snažil formulovať
obsah a počet služieb tak, aby vyzneli adekvátne požadovanej odplate. Ide však o služby, náklady na
ktoré sú buď zanedbateľné (napr. prepárovanie platby, vyhotovenie a zaslanie kópie dokumentácie,
informácia o zostávajúcich záväzkoch), alebo ich dlžníci využívajú len zriedka (napr. zmena zmluvyna podnet klienta). Žalovaný pri tom za tieto služby požadoval plnenie každý mesiac bez ohľadu na
skutočnosť, či ich žalobkyňa využila alebo nie. Z úradnej činnosti je súdu známe, že napr. pri bankách
sú odplaty za obdobné služby buď zahrnuté v poplatkoch za vedenie účtu v neporovnateľne nižšej

výške ako požadoval žalovaný alebo sú spoplatnené jednorazovo iba za konkrétnu službu, pričom
väčšina jednorazových poplatkov nedosahuje ani výšku odplaty uvedenú v dohodách o poskytovaní
služieb. Takýto postup žalovaného pritom evokuje aj obchádzanie zákona, a to konkrétne ustanovení o
maximálnej výške odplaty pri spotrebiteľských úveroch, ktoré obmedzili odplaty požadované žalovaným
v skoršom období, čo je súdu známe z úradnej činnosti, keď úroky podľa zmlúv dosahovali aj úroveň

okolo 70%. Žalovaný sa teda týmto spôsobom snaží dosiahnuť zisk ako kedysi inými spôsobmi. Súd
však nevidel dôvod na neplatnosť dohôd o poskytovaní služieb v celom rozsahu, keďže dohoda môže aj
pri neplatnosti v časti odplaty naďalej platiť a žalovaný môže poskytovať služby uvedené v dohode bez
odplaty. S názorom žalovaného o individuálnom dojednaní podmienok sa nebolo možné stotožniť, keďže
išlo o dohody vopred pripravené žalovaným, s ktorými sa síce žalobkyňa mohla oboznámiť ale nemohla
ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj keď sa následok neplatnosti odplaty v

dohodách neprejavil na výsledku konania spočívajúceho v zamietnutí žaloby, súd sa touto námietkou
žalobkyne zaoberal, keďže má pre žalobkyňu význam v tom smere, že nie je povinná platiť odplatu
za poskytovanie služieb, čo odstraňuje jej právnu neistotu v súvislosti s touto otázkou a v konečnom
dôsledku pri platení zvyšku dlhu sa jej dlh nezvýši o odplatu za služby.
10. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 257 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Ako dôvod uviedla, že rozhodnutie trpí skutkovými vadami, nakoľko
bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ tým, že sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov. Vo veci sa nesprávne posúdili parametre pre výpočet RPMN v dôsledku čoho súd
dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Pri rozhodovaní sa ignorovala judikatúra Súdneho dvora, na

ktorú žalobkyňa poukázala vo svojom vyjadrení, ako aj ustálená rozhodovacia prax súdov Slovenskej
republiky a žiadnym spôsobom sa súd prvej inštancie nevysporiadal s odlišným právnym názorom, resp.
tento svoj rozdielny názor voči Súdnemu dvoru najvyšším súdnym autoritám a ustálenej rozhodovacej
praxi neodôvodnil, teda porušil základné princípy konania zakotvené v čl. 2 a čl. 3 CSP, ako aj porušil
ust. § 220 ods. 3 CSP, čím dosiahol arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia. Podľa

Súdneho dvora do celkovej výšky úveru v zmysle čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48
nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu úveru ako sú
administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.
Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet závisí od

celkovej výšky úveru. Čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice,
sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu,
ktoráboladanákdispozíciispotrebiteľovi,čovylučujesumy,ktorésiposkytovateľúveruúčtujenaúhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom, a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Je
teda zrejmé, že dohoda o výške úverov medzi žalobkyňou a žalovaným predstavovala sumu 1.500,-

Eur, resp. 1.050,- Eur, čo však žalovaný v absolútnom rozpore so zmluvným dojednaním porušil a
dohodnutú výšku úveru krátil o sumu 150,- Eur a poskytol spotrebiteľský úver v celkovej výške 1.350,-
Eur, resp. o sumu 105,- Eur a poskytol spotrebiteľský úver v celkovej výške 945,- Eur. Suma, o ktorú
žalovaný krátil celkovú výšku úverov, predstavuje poplatok za ich poskytnutie. Preto poskytnutá suma
1.350,- Eur, resp. 945,- Eur mala byť aj celkovou výškou spotrebiteľského úveru a pri výške mesačnej

splátky 52,88 Eur a 37,02 Eur, splatnosti 36 mesiacov, potom výslednou je RPMN vo výške 36,84%,
resp. 36,84% čo je v absolútnom rozpore s údajmi uvedenými v zmluve. Samotný žalovaný vo svojom
vyjadrení zo dňa 07.04.2017 predložil rozpis vzorca pre výpočet RPMN a výpočet s popisom vstupných
údajov pre výpočet RPMN. V ňom ako mesačnú splátku uviedol sumu 87,17 Eur, resp. sumu 61,02
Eur, čo v zmysle zmlúv sú mesačné splátky úveru spolu s platbou podľa dohôd o poskytovaní služieb.

Takto vyrátaná RPMN by potom predstavovala 106,42 %, resp. 106,45 %, čo je v podstatnom rozpore
s údajmi uvedenými v zmluvách v časti schváleného úveru ako aj v časti návrhu na uzatvorenie zmluvy.
Takto uvedenú nižšiu RPMN v zmluve ako je reálna treba potom považovať za klamlivú obchodnú
praktiku spôsobilú zapríčiniť chybné ekonomické rozhodnutie spotrebiteľa, a teda takéto ustanovenie
zmluvy sa nedá považovať za platné. Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie, treba naň prihliadať

akoby vôbec nebolo obsahom zmluvy. Zmluva tak neobsahuje určenie RPMN, teda jednu z podstatných
zákonom vyžadovaných náležitostí. Absencia tejto podstatnej náležitosti potom spôsobuje bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru poskytnutého z takto vadnej zmluvy. Občiansky zákonník nemá ustanovenie,
že na uzavretie zmluvy stačí dohoda strán o jej podstatných náležitostiach, preto na uzavretie zmluvysú nevyhnutné 2 adresované jednostranné právne úkony, ktoré sú úplne obsahovo zhodné. To čo
obsahuje návrh na uzatvorenie zmluvy v čl. 5 zmluvy neobsahuje čl. 6 zmluvy, resp. obsahuje s odlišnými
náležitosťami aké požadoval žiadateľ (spotrebiteľ). Uvedené nebolo možné považovať za akceptáciu

návrhu ale sa jednalo o nový návrh na uzavretie zmluvy predložený zo strany veriteľa pre dlžníka,
nakoľko tento sa odlišoval, a to údajom o výške RPMN. Podľa ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka
prijatie návrhu, ktorý obsahuje dodatky a výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny je odmietnutím návrhu a
považuje sa za nový návrh. Takéto zmeny uskutočnil žalovaný až po dátume podpisu pôvodného návrhu
zo strany žalobkyne. Zo strany žalobkyne však už k akceptácii takéhoto návrhu nedošlo. Zmluva tak

nemohla byť platne uzatvorená v písomnej forme ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch.
Ani pri akceptácii zmluvnej voľnosti pri uzatváraní zmlúv nemožno tolerovať okolnosť, že mechanizmus
pri uzatváraní konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy je v rozpore so zákonom v zmysle vyššie uvedeného
ust. § 44 Občianskeho zákonníka upravujúceho uzatváranie zmlúv. Údaj o RPMN je podstatným pre
spotrebiteľa, preto nemôže byť zmenený jednostranným úkonom veriteľa bez akceptácie dlžníka. V
zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľských úveroch musí mať

písomnú formu, čo s poukazom na ust. § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka znamená, že musí byť
podpísaná. V tejto súvislosti sa poukázalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30.11.2011 vydané vo veci 2Cdo/245/2010, podľa ktorého ak nie sú obchodné podmienky podpísané
oboma zmluvnými stranami, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon povinne ukladá
písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Je neakceptovateľné tvrdenie, že pre

splnenie predpísanej formy je postačujúci odkaz na to, že uvedené podmienky sú súčasťou zmluvy. Z
toho preto plynie, že v prípade, pokiaľ zmluvné strany sa dohodnú na tom, že pre daný zmluvný vzťah sa
budú aplikovať dojednania obsiahnuté v zmluvných podmienkach, tieto sa nemôžu bez ich podpísania
zmluvnými stranami stať súčasťou zmluvy, preto pre dodržanie podmienky písomnej formy zmluvy je
nutné, aby takéto zmluvné podmienky boli účastníkmi zmluvného vzťahu podpísané.

12. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a §381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.
13. V danom prípade nie je možné stotožniť sa so záverom, podľa ktorého pri uzatváraní 2 zmlúv
o spotrebiteľskom úvere dňa 15.05.2015 bola dodržaná predpísaná písomná forma. V čl. 5 týchto

zmlúv sa nachádza žiadosť žalobkyne o poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.500.- Eur a
1.050,- Eur. Táto žiadosť bola žalobkyňou podpísaná v Starej Ľubovni dňa 12.05.2015. Žalovaný úvery
s požadovanými parametrami neschválil, čo nepochybne vyplýva z čl. 6 zmlúv, nakoľko zmenil údaj o
výške RPMN. Žalovaný tieto zmluvy podpísal v Bratislave dňa 15.05.2015.
14. Žiadosť o poskytnutie úveru obsiahnutá v čl. 5 zmlúv predstavuje návrh na uzavretie zmluvy podľa

ust.§43aObčianskehozákonníka.AkžalovanýzmenilvýškuRPMN, faktickyišlovzmysleust.§44ods.
2 Občianskeho zákonníka o odmietnutie návrhu žalobkyne, ktoré je potrebné považovať za nový návrh.
Ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka nerozlišuje medzi zmenami podstatnými a nepodstatnými, a
teda za nový návrh je potrebné považovať i prijatie návrhu obsahujúce zmeny nepodstatné, tak ako v
tomto prípade týkajúce sa výšky RPMN. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva ďalšia podstatná

skutočnosť majúca vplyv na nedodržanie predpísanej písomnej formy uzatvorených zmlúv. V prípade
úveru vo výške 1.500,- Eur, suma 150,- Eur predstavujúca poplatok mala byť uhradená započítaním
pri poskytnutí úveru. Rovnako sa postupovalo pri poskytnutí úveru vo výške 1.050,- Eur za poplatok
105,- Eur. Je teda nepochybné, že žalovaný do spotrebiteľských úverov zahrnul i poplatky za ich
poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru,

pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len
za náklady spotrebiteľského úveru. Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj
poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa,
ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom
takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalobkyni

teda boli poskytnuté úvery v skutočnosti nie vo výške 1.500,- Eur a 1.050,- Eur, ale vo výške 1.350,-
Eur a 945,- Eur. Vo vzťahu k úverom vo výške 1.350 Eur a 945,- Eur však žiadna písomná zmluva
uzatvorená nebola.
15. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase
uzatvorenia zmlúv, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Jej nedodržanie však nie

je sankcionované neplatnosťou. Dôsledkom nedodržania písomnej formy vyplývajúcim z ust. § 11 ods. 1
písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv
je to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.16. Rovnako je zrejmé, že ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za
jeho poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý
od celkovej výšky úveru. Taktiež nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech

spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ust.
§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmlúv.
17. Vo vzťahu k uzatvoreným dohodám o poskytovaní služieb súd prvej inštancie správne zistil, že
žalovaný sa tieto snažil formulovať tak, aby vyzneli adekvátne požadovanej odplate, avšak ide o služby,

náklady na ktoré sú buď zanedbateľné alebo ich dlžníci využívajú len zriedka. Za tieto služby žalovaný
požadoval plnenie každý mesiac bez ohľadu na to, či ich žalobkyňa využila alebo nie. Takýto postup
žalovaného evokuje aj obchádzanie zákona, a to konkrétne ustanovení o maximálnej výške odplaty pri
spotrebiteľských úveroch, ktoré obmedzili odplaty požadované žalovaným v skoršom období. Z tohto
zistenia ale neboli vyvodené adekvátne závery. Ak pri výške skutočne poskytnutého úveru 1.350,-
Eur, resp. 945,- Eur odplata za poskytnutie služby bola určená na 1.234,44 Eur, resp. 864,- Eur, čo

predstavuje skoro výšku poskytnutých úverov v takomto prípade možno priamo hovoriť o obchádzaní
zákona s úmyslom formálne udržať odplatu pod hranicou jej maximálnej možnej výšky. To znamená,
že odplata za poskytnuté úvery nebola uvedená len v samotných zmluvách o úvere ale časť z nej bola
premietnutá aj do dohôd o poskytovaní služieb s cieľom vyhnúť sa posudzovaniu primeranosti odplaty.
18. Vo veci nie je možné stotožniť sa ani s konštatovaním, podľa ktorého zmluvy o spotrebiteľskom úvere

obsahujú výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a dobu trvania zmluvy a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
19. V tejto súvislosti je už teraz potrebné dodať, že na posúdenie týchto náležitostí zmlúv vyplývajúcich
z ust. § 9 ods. 2 písm. f) a písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmlúv, nemá vplyv ani rozsudok Súdneho dvora EÚ vydaný dňa 09.11.2016 vo veci

C-42/15. Rozhodnutie vydané vo veci C-42/15 má charakter prejudiciálneho rozsudku. Takýto rozsudok
je spolu s výkladom alebo s posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre
vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci
o opravných prostriedkoch. Na druhej strane si treba uvedomiť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie
je rozhodnúť spor ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Únie, ktorý mu pomôže pri

jeho aplikácii.
20. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

21. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,

kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledkytohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
22. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať

ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
23. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia

smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.
24. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať

„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,

ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

25. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná. Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických
skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom
neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
26.Čosatýkaďalšejnáležitostizmlúvoúverepredpokladanejust.§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010
Z.z., v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmlúv, ktorou je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k tejto je potrebné dodať, že požiadavka smernice
k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“

absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku aby zmluva uvádzala termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru.
27. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať:
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie

tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Aj s neuvedením vyššie uvedenej

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, v ust. § 11 ods. 1 písm. b) spájal sankciu vo forme bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
28. Vychádzajúc z uvedeného výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania odôvodňujú prijať záver
o opodstatnenosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do jeho základu. Na

základe vykonaných dôkazov sa teda dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom vzhľadom
na prijatý právny záver súd prvej inštancie dokazovanie vo vzťahu k výške uplatneného nároku
nevykonával.29. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

30. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.
31. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti

svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci samej.
32. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k

nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
33. Keďže nevyhodnotenie, resp. nesprávne vyhodnotenie právne významných skutočností a
nevykonanie dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci je potrebné hodnotiť ako nesprávny
procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni aby uskutočnila jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno

napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm.
b) CSP rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
34. V ňom bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby, zaoberať sa
výškou uplatneného nároku a následne vo veci opätovne rozhodnúť.
35. Súd prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v

novom rozhodnutí rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
36. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).