Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117200615
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2117200615.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: G. Z., nar. X.X.XXXX, adresa
M. I. B. XXX, zastúpeného splnomocnenkyňou: V. Z. adresa I., B. XXXX/XX, proti žalovanej: Z. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom G., J. XXXX/X, zastúpenej splnomocnencom: KADUC & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom Trnava, Vajanského 40, IČO: 50 290 762, o vrátenie daru a určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu, proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 11C/6/2017-138 zo
dňa 14.9.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. vyslovil, že
žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 137 písm. a) a c) zák. č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), § 3 ods. 1, § 34, § 132 ods. 1, § 628 ods. 1 a 2, §
630 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

3. Prioritne súd skonštatoval, že v prípade prvého z dvoch žalobou uplatňovaných nárokov išlo o výrok,
ktorým sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej vrátiť dar žalobcovi, teda išlo o žalobu v
zmysle § 137 písm. a) CSP o splnenie povinnosti. Keďže žalobca po pripustení zmeny petitu žaloby
požadovalurčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,súdmalzato,žežalobavčastinaplneniebola
nadbytočná. Ak je predmetom daru nehnuteľnosť, darca sa musí domáhať na súde žalobou o určenie
vlastníckeho práva k daru, pretože až určovací výrok súdu je podkladom pre ďalší zápis vlastníckeho

práva k daru do katastra nehnuteľností, ktorý sa vykoná záznamom podľa § 34 Katastrálneho zákona.
V prípade uplatnenia takéhoto nároku súd rieši ako predbežnú otázku, či boli splnené podmienky pre
vrátenie daru podľa § 630 OZ. Vzhľadom na to súd žalobu v jej prvom petite zamietol ako nadbytočnú
a nedôvodnú.

4. V prípade druhého z navrhnutých petitov súd uviedol, že išlo o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, teda o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP, pričom skonštatoval, že žalobca

má naliehavý právny záujem na požadovanej určovacej žalobe v rozsahu druhého žalobného petitu a
preto prikročil k posúdeniu tohto merita veci.5. Súd najskôr posúdil námietky žalovanej, či sú splnené formálne náležitosti výzvy na vrátenie daru.
V konaní bolo sporné, či bola žalovaná pred podaním žaloby na súd vyzvaná žalobcom na vrátenie
daru. Žalobca tvrdil, že žalovaná bola k tomuto vyzvaná ústne, čo navrhoval preukázať výsluchom

svedka G. Z.. Súd nevykonal navrhnuté dokazovanie, nakoľko nebolo nevyhnutné preukazovať výzvu
na vrátenie daru urobenú pred začatím konania. Zo žiadneho zákonného ustanovenia totiž nevyplýva
povinnosť žalobcu pred podaním žaloby doručiť žalovanej do vlastných rúk výzvu na vrátenie daru, keď
Občiansky zákonník nestanovuje žiadne náležitosti výzvy k vráteniu daru, ani jej obsah. Súd má za to,
že výzva na vrátenie daru môže byť obsiahnutá aj v žalobe, pričom jej doručením žalovanej je splnená

podmienka uplatnenia práva darcu na vrátenie daru (v tejto súvislosti prvoinštančný súd odkázal na
rozsudky Krajského súdu v Nitre sp.zn. 8Co/79/2014 zo dňa 27.03.2014, a sp.zn. 6Co/107/2013 zo dňa
19.06.2013).

6. Následne súd prvej inštancie skonštatoval, že ustanovenie § 630 OZ umožňuje vyvodiť zodpovednosť
voči obdarovanému za hrubé porušenie dobrých mravov. Dobré mravy nie sú zákonom definované,

ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Vo všeobecnosti ide o súhrn morálnych pravidiel správania, v spoločnosti všeobecne
akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno potom považovať za sankciu,
ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá.
Uvedené zákonné ustanovenie za právne relevantné považuje len také správanie obdarovaného, ktoré

sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Hrubým
porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie
(R 88/1998). Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči
darcovi,aniprimenejvýznamnomporušenídobrýchmravovzostranyobdarovaného(R31/1999).Právo
darcu na vrátenie daru nezakladá akékoľvek negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi, ale len

také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade
porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou.

7. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca ako darca sa nemôže úspešne domáhať

vrátenia daru, nakoľko v konaní nepreukázal, že by sa žalovaná ako obdarovaná správala voči nemu
alebo voči členom jeho rodiny spôsobom, ktorý možno hodnotiť ako hrubo porušujúci dobré mravy.

8. Súd vychádzal z toho, že žalobca tvrdené hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej
skutkovo vymedzil tak, že žalovaná hrubým spôsobom urážala žalobcu, že pred svedkami RNDr. L. K.

a F. Y. sústavne používala hrubé, vulgárne a hanlivé urážky, a to že je žalobca „starý k....“, o čom mali
svedčiť SMS správy žalovanej adresované svedkom v období od mája 2015 do mája 2016. Ďalej bolo
ako hrubé porušenie dobrých mravov označené správanie žalovanej k deťom žalobcu, keď žalovaná sa
mala snažiť ich očierniť nielen v očiach žalobcu, ale aj v očiach obyvateľov obce M. I. B., aby tak vzťah
medzi otcom a jeho deťmi ochladol natoľko, že sa nebudú s ním stretávať, pričom mala o nich rozprávať

ako o nevďačných ziskuchtivcoch. Okrem toho sa žalovaná mala o žalobcovi vyjadrovať ako o opilcovi,
čím mala o ňom šíriť nepravdivé informácie, ktorými sa mala snažiť poškodiť jeho dobré meno v rodnej
obci. Napokon žalobca za hrubé porušenie dobrých mravov označil aj neposkytnutie pomoci žalobcovi
pri stavbe rodinného domu zo strany žalovanej.

9. Pokiaľ ide o hrubé urážanie žalobcu zo strany žalovanej, žalovaná uvedené poprela a uviedla,
že naopak k hrubému správaniu dochádzalo zo strany žalobcu voči nej. Predovšetkým súd uvádzal,
že žalobca v priebehu konania ani nekonkretizoval, k akému hrubému urážaniu jeho osoby, k akým
osobným invektívam zo strany žalovanej malo dochádzať, neoznačil ani nepredložil žiaden dôkaz na
preukázanie jeho tvrdenia v žalobe, že žalovaná sa dopúšťala intenzívnych osobných útokov na integritu

žalobcu. V konaní teda nebolo preukázané, že by sa žalovaná dopúšťala hrubo urážlivého správania
priamo osobne voči žalobcovi.

10. Z výpovedí svedkov RNDr. L. K. a F. Y. bolo preukázané, že žalovaná svedkom zaslala maximálne
dve (K.) až tri (Y.) SMS správy, v ktorých žalobcu označila hanlivým spôsobom. Svedkovia nevedeli

uviesť, kedy im boli správy zaslané, ani konkrétne znenie SMS správ, nevedeli sa vyjadriť, o čom
konkrétne komunikovali so žalovanou, keď zároveň priznali, že obsahom správ nebolo len hanlivé
označenie žalobcu. Súd má za to, že svedkami uvádzané označenie žalobcu v SMS správach je možné
považovať za neslušné, nevhodné, avšak nie do takej intenzity, aby bolo možné hovoriť o hrubomporušení dobrých mravov. Okrem toho, uvedené správy je potrebné hodnotiť vo vzťahu k okolnostiam
prípadu, kedy išlo o partnerov, ktorí mali vo vzťahu problémy (svedok Z. ml. sa vyjadril, že to boli neustále
rozchody;obdobnesvedkoviaK.aY.potvrdili,žeposledné3rokybolivzťahymedzipartnermizhoršené).

Z výpovede svedka K. vyplýva, že žalovaná sa mu chcela na žalobcu sťažovať, uvádzala, že žalobca
jej robí zle. Ak teda žalobcu hanlivo označila v SMS správe, je potrebné to hodnotiť v kontexte danej
situácie. Uvedené SMS správy ani nie je možné považovať za zvlášť intenzívne porušenie dobrých
mravov, keď išlo len o komunikáciu medzi dvoma ľuďmi, nešlo o nadávanie žalobcovi priamo osobne
jemu do očí, ani o jeho ohováranie na verejnosti, pred skupinou ľudí, ktoré konanie by mohlo vykazovať

intenzitu väčšiu.

11. Súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca ani nevedel skutkovo uviesť, kedy mali byť SMS správy
svedkom zaslané, čo označil za prekvapujúce, keď práve od týchto SMS správ odvodzuje žalobca nárok
na vrátenie daru. Súd má za to, že ak by žalobca tieto správy skutočne považoval za hrubo porušujúce
dobré mravy, mal by o nich lepší prehľad, a to pokiaľ ide o čas ich zaslania, počet i konkrétne znenie.

Hoci správanie hrubo porušujúce dobré mravy musí byť objektívne dané, predovšetkým však sám darca
musí takéto správanie obdarovaného vnímať zvlášť negatívnym spôsobom (keď to u neho má vzbudiť
presvedčenieotom,žeideodôvodnavráteniedaru)azneúplnýchtvrdenížalobcunevyplýva,žetotakto
skutočne pociťoval. Pokiaľ ide o komunikáciu žalovanej a svedkov cez J. (svedok K. uviedol, že väčšinou
takto komunikovali), súd poukazuje na to, že žalobca túto komunikáciu a prípadné hanlivé označenie

žalobcu žalovanou v tejto komunikácii skutkovo nevymedzil ako dôvod na vrátenie daru (uvádzal len
zaslané SMS správy), a preto na prípadné hanlivé označenie žalobcu žalovanou v tejto komunikácii nie
je možné prihliadať, keďže súd je viazaný tým, aké dôvody na vrátenie daru uviedol žalobca.

12. Podľa súdu prvej inštancie žalobca ďalej v konaní nepreukázal, že by zo strany žalovanej došlo k

ohováraniu jeho detí, keď jeho tvrdenia, že sa žalovaná mala vyjadrovať hanlivo o jeho deťoch s cieľom
narušiť vzťah medzi ním a deťmi, neboli potvrdené výpoveďami svedkov W. Z. a G. Z. ml.. M. W. Z.
uviedla, že počula také reči, že žalovaná sa inak zariadi, aby sa s nimi nemusela deliť, pričom sa k nej
nedostali nejaké iné vyjadrenia žalovanej. Svedkyňa teda nepotvrdila žiadne ohováranie svojej osoby,
keď uvedené reči za ohováranie nie je možné považovať. Svedok G. Z. ml. uviedol, že žalovaná jemu

do očí sa o ňom negatívne nevyjadrovala, započul, že sú nedobré deti, že túžia po majetku, pričom to
počul rôzne od susedov, obyvateľov z dediny. Nedobré deti v zmysle, že nemajú dobré vzťahy, že si
nevychádzajú s otcom. Rozprávalo sa v dedine, že žalovaná chce otcov majetok, že deťom nič nenechá.
Keď započul nejaké reči o nich ako o deťoch, nekládol tomu nejakú váhu. Myslí si, že nejaké reči
smerované od žalovanej, ktoré by ho urážali, nepočul. Z uvedenej výpovede svedka nevyplývajú žiadne

urážlivé tvrdenia na jeho adresu, pričom ani sám svedok ich za také nepovažoval, nie je potom možné,
aby ich za urážlivé považoval žalobca. Žiaden zo svedkov pritom nepotvrdil skutkové tvrdenia žalobcu,
že by sa žalovaná o nich vyjadrovala ako o ziskuchtivých krkavcoch alebo nevďačných ziskuchtivcoch,
a nebolo to preukázané ani iným dôkazom. Rovnako nebolo preukázané, že by správanie žalovanej
prispelo k výraznému naštrbeniu vzťahov medzi žalobcom a jeho deťmi, keď svedkyňa W. Z. a svedok

G. Z. ml. zhodne uviedli, že nezbadali nejaký rozdiel vo vzťahu s otcom, odkedy sa spoznal príp. začal
žiť so žalovanou.

13. V konaní podľa prvoinštančného súdu nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcu, že žalovaná sa
mala o ňom vyjadrovať ako o opilcovi, čím mala o ňom šíriť nepravdivé informácie, ktorými sa mala

snažiť poškodiť jeho dobré meno v rodnej obci. Z vety „Nepijem a pamätám si všetko.“ v e-maile zo
dňa 16.1.2017 nie je možné jednoznačne vyvodiť, že žalovaná tým chce povedať, že pije žalobca, a
už vôbec tento e-mail nepreukazuje ohováranie žalobcu pred podaním žaloby, keďže uvedený e-mail
pochádza až z obdobia po začatí konania. Ak žalobca za hrubé porušenie dobrých mravov označil aj
neposkytnutie pomoci žalobcovi pri stavbe rodinného domu zo strany žalovanej, súd poukázal na to, že

žalovanej zo žiadneho právneho predpisu alebo zmluvy nevyplývala povinnosti pomoci pri stavbe domu.
Zároveň za hrubo porušujúce dobré mravy by ani nebolo možné považovať neposkytnutie akejkoľvek
pomoci, ale len neposkytnutie potrebnej pomoci. O takú ide podľa ustálenej súdnej praxe napr. v prípade
neposkytnutia pomoci rodičovi, ktorý je na pomoc potomka odkázaný. V prejednávanej veci nebolo
tvrdené, ani preukázané, že by žalobca pomoc žalovanej pri stavbe domu vôbec potreboval. Okrem

toho však súd mal v konaní za preukázané, že žalovaná sa na stavbe domu podieľala. Hoci by aj
nevykonávala priamo stavebnú činnosť, žalobca uznal participáciu žalovanej pri stavbe domu minimálne
vo forme upratovania na stavbe, občasného večerného rozvozu pomocníkov na stavbe, vyhľadania
lacnejšieho stavebného materiálu cez internet, zabezpečenia vyplatenia okien, vymaľovania izby. Preúčely tohto konania je pritom bez významu, v akom rozsahu sa na stavbe domu podieľal žalobca (či vo
väčšom), podstatné je, že nie je možné vyvodiť ten záver, že by žalovaná žalobcovi neposkytla žiadnu
pomoc.

14. Súd ďalej poukázal na to, že nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými
pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky ustanovenia §
630 OZ. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel
konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych

kritérií a nie len podľa subjektívneho názoru darcu. Hrubé porušovanie dobrých mravov znamená,
že musí ísť o porušovanie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, ktoré trvaním, priebehom a
spôsobom nadobúda povahu hrubého porušovania dobrých mravov. K naplneniu skutkovej podstaty
pre vrátenie daru smeruje len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho
rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho hrubej kolízii
s dobrými mravmi. Nepostačuje akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ale také, ktoré s

ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Za hrubé porušenie dobrých mravov nemožno považovať porušenie obvyklých a očakávaných
pravidiel správania sa a spolunažívania, resp. očakávaných prejavov vďaky.

15. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že dôkazné bremeno v konaní niesol žalobca, ktorý pre úspech

v spore musel preukázať konkrétne, kvalifikované správanie sa žalovanej voči nemu alebo členom jeho
rodiny, ktoré by bolo nie v akomkoľvek, ale v hrubom rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu, čo sa mu nepodarilo. Podarilo sa mu preukázať iba nevhodné správanie žalovanej,
ktoré je možné považovať za neslušné (vyjadrenie sa hanlivo o žalobcovi pred jeho priateľmi), ktoré
sa však nevyznačuje značnou intenzitou (išlo o označenie žalobcu nadávkou len v rámci písomného

styku, nie na verejnosti a nešlo o nadávku adresovanú priamo žalobcovi), ani sústavnosťou (išlo o dve
najviac tri SMS správy zaslané dvom osobám). Zároveň je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca a
žalovaná pôvodne tvorili partnerský pár, v ktorom začalo dochádzať k nezhodám, čo uviedli obe strany
sporu. O problémoch medzi žalobcom a žalovanou vypovedal aj svedok G. Z. ml., ktorý uviedol, že sa
dopočul od otca a kamarátov (svedkovia), že sú zase rozídení, a že vo vzťahu boli časté rozchádzania

a schádzania. Žalovaná sa mala svedkovi RNDr. L. K. sťažovať na žalobcu, že jej robí zle, na čo jej
svedok napísal, aby sa nesťažovala, že nechce nič vedieť. Ak sa aj žalovaná vyjadrila hanlivo na adresu
žalobcu, je potrebné to vnímať v kontexte uvedených partnerských problémov, o ktorých sa chcela zveriť
priateľom. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že správanie sa žalovanej nenieslo
znaky vyžadované na vrátenie daru zákonom, teda že by svojim konaním vo vzťahu k žalobcovi, resp.

k členom jeho rodiny hrubo porušovala dobré mravy v intenzite, ktorá je porovnateľná napr. s fyzickým
násilím, hrubými osobnými urážkami, či neposkytnutím pomoci vyplývajúcej z právnych predpisov alebo
zmluvného vzťahu.

16. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že po ukončení partnerského vzťahu zostali medzi

stranamisporunevyriešenémajetkovéotázky,dotýkajúcesanielenvlastníckehoprávakrozostavanému
rodinnému domu stavanému na pozemkoch, ktoré sú predmetom tohto konania, ale aj iných vecí. Z
tvrdení žalobcu vyplýva, že strany sporu sa pokúšali o „komplexné a konečné vyporiadanie“, s tým, že do
detailov bolo medzi stranami dohodnuté vzájomné plnenie. Z e-mailu zo dňa 16.1.2017, ktorý predložil
žalobca(č.l.40),vyplýva,žežalobcamienilžalovanejvyplatiťpeniazeako„odstupné“zavráteniepodielu

k pozemku, pričom v replike (č.l. 49) žalobca uviedol, že podkladom mala byť cena 30,- Eur za 1m2
pozemku. Súd má za to, že ak by žalobca skutočne pociťoval správanie žalovanej voči nemu ako hrubo
porušujúce dobré mravy, je vylúčené, aby za vrátenie podielu k nehnuteľnosti bol ochotný žalovanej
vyplatiť akúkoľvek sumu, pretože tieto skutočnosti sú v zrejmom rozpore. Za pravú príčinu požiadavky
žalobcu na vrátenie daru súd považoval nie správanie sa žalovanej, ale skutočnosť, že medzi bývalými

partnermi nedošlo k majetkovému vyporiadaniu, ku ktorému pôvodne smerovali. Uvedené viedlo k
zmene postoja žalobcu, ktorý si rozmyslel svoju vôľu žalovanú obdarovať. Hoci by bolo bezpochyby pre
ďalšie riešenie sporov týkajúcich sa spoluvlastníckeho podielu žalovanej na rozostavanej stavbe pre
žalobcu výhodnejšie, keby bol výlučným vlastníkom pozemku pod stavbou, v konaní o vrátenie daru
sa týmto súd nemôže zaoberať. Pokiaľ ide o spor medzi žalobcom a žalovanou, týkajúci sa zápisu

rozostavanej stavby do podielového spoluvlastníctva oboch do katastra nehnuteľností, toto nemá vplyv
na rozhodnutie vo veci vrátenia daru, keďže konanie žalovanej súvisiace so zápisom do katastra ani
nebolo skutkovo vymedzené ako dôvod vrátenia daru. Súd je viazaný skutkovým vymedzením žaloby,
v tomto prípade tým, ako správanie sa žalovanej hrubo porušujúce dobré mravy definoval žalobca.17.Súdprvejinštancievodôvodnenítiežuviedolprečonevykonalniektorénavrhnutédôkazy.Nevykonal
dokazovanie vyžiadaním prepisu SMS správ od mobilného operátora žalovanej (správy žalovanej

adresované svedkom Y. a K. v období od mája 2015 do mája 2016), nakoľko svedeckými výpoveďami
bolo preukázané, že išlo o dve či tri správy každému zo svedkov, ktorý výsledok dokazovania pre
rozhodnutie vo veci postačoval. Zároveň žalovaná s vykonaním takéhoto dokazovania nesúhlasila, išlo
by pritom o zásah do súkromia žalovanej a do jej práva na ochranu tajomstva dopravovaných správ.
Žalobca nevedel uviesť, čo by malo byť obsahom správ, ani ich počet alebo dátumy zaslania, preto

by vykonanie tohto dôkazu nebolo primerané. Ako nerelevantné pre rozhodnutie vo veci samej súd
nevykonal dokazovanie vyžiadaním výpisu z lekárskej karty žalovanej, z ktorej by malo byť zrejmé,
odkedy žalovaná užíva lieky na srdcový tlak, nakoľko takéto dokazovanie nemá súvis s predmetom
sporu a nemohlo by mať vplyv na jeho výsledok. Súd tiež nevykonal dokazovanie výsluchom svedka B.
N., ktorý sa mal vyjadriť k podielu žalovanej pri výstavbe domu, nakoľko pre rozhodnutie vo veci uvedený
dôkaz nebol potrebný. Súd ďalej nevykonal dokazovanie výsluchom svedka G. Z. z dôvodu uvedeného

v bode 32. rozsudku.

18. Žalobca v konaní tvrdil, že žiadnym spôsobom nedal dôvod na to, aby sa žalovaná vyjadrovala
o ňom hanlivo a vulgárne. Žalovaná za účelom preukázania negatívneho prístupu žalobcu k nej
navrhovala doplniť dokazovanie výsluchom jej syna ako svedka. Súd z dôvodu hospodárnosti konania

a nenavyšovania trov nevykonal toto dokazovanie, nakoľko mal za to, že v konaní nebolo preukázané
kvalifikované správanie sa žalovanej voči žalobcovi, t.j. správanie hrubo porušujúce dobré mravy. Bolo
by preto nadbytočné a nehospodárne vykonať dokazovanie ohľadom správania sa žalobcu k žalovanej,
nakoľko by nemohlo viesť k inému rozhodnutiu súdu. Z rovnakého dôvodu súd nevykonal dokazovanie
výsluchom svedka N. Z..

19. Keďže žalobca v konaní nepreukázal kvalifikované správanie sa žalovanej voči nemu alebo členom
jeho rodiny, teda správanie, ktoré by dosahovalo taký stupeň intenzity alebo sústavnosti, kedy by bolo
možné ho považovať za správanie sa v hrubom rozpore s dobrými mravmi, súd žalobu ako nedôvodnú
aj v časti druhého požadovaného petitu vo výroku I. zamietol.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a vo výroku II. priznal plne úspešnej žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% trov konania. Doplnil, že o výške náhrady trov konania žalovanej bude
rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník. Súd pritom skonštatoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu
§ 257 CSP v konaní žalobcom neboli tvrdené a súd ich sám nezistil, preto nevidel dôvod na aplikáciu
uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci.

21. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby

odvolací súd v zmysle § 389 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania; alternatívne v zmysle § 388,
aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň žalobcovi prizná
náhradu trov konania prvej inštancie, ako aj trov odvolacieho konania. Ako odvolacie dôvody označil
dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, s odkazom na závery súdov v rozhodnutí R 129/1999, 1Cdo 6/2014, 3Cdo
38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012, rozsudok ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko a Helle v. Fínsko, vyslovil

názor, že súd prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku nepostupoval v súlade s
procesnými pravidlami obsiahnutým v CSP, keď
- nepostupoval v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a procesnej obrany (§
181 ods. 3 CSP), keď za sporné považoval, že sa žalovaná vulgárne vyjadrovala o žalobcovi v sms
správach žalovanej zaslaných svedkom F. Y. a L. K., ako aj to, že žalovaná rozprávala o deťoch žalobcu

ako o „nevďačných ziskuchtivcoch“; žalovaná pritom v konaní nikdy výslovne nepoprela existenciu
týchto sms správ ako ani to, že sa v nich vulgárne vyjadrovala o žalobcovi, ako ani to, že sa o deťoch
žalobcu vyjadrovala ako o „nevďačných ziskuchtivcoch“, ako ani neuviedla svoje tvrdenia o predmetných
skutkových tvrdeniach a preto mal súd tieto skutočnosti považovať v súlade s § 151 ods. 1 CSP zanesporné, čo neurobil a tým znemožnil žalobcovi domôcť sa na súde účinnej a spravodlivej ochrany
svojich práv, nehovoriac o porušení zásady rovnosti strán sporu, čím založil stav nerovnosti zbraní strán
sporu,

- nepostupoval v súlade s ustanoveniami o dokazovaní (§ 181 ods. 3 CSP), keď súd nútil žalobcu uviesť
presné skutkové tvrdenia o vulgárnych vyjadreniach žalovanej na adresu žalobcu obsiahnutých v sms
správach zaslaných samotnou žalovanou svedkom Y. a K. a v prípade, kedy ich žalobca neuvedie alebo
z výpovedí vyplynú iné vulgárne vyjadrenia, o ktorých nemal žalobca vedomosť, nebude súd na ne
prihliadať (viď zápisnica z pojednávania z 27.6.2017); vulgárne vyjadrenia žalovanej boli zaslané predsa

svedkom a nie žalobcovi a preto žalobca objektívne nevedel úplne a presne uviesť ich obsah. Takýto
postup súdu by znamenal, že žalobca si mal svedkov vopred pripraviť, aby sa ich výpovede zhodovali,
čo je v právnom štáte absolútne neprípustné a považuje sa za nezákonne získaný dôkazný prostriedok,
čím súd porušil základné zásady dokazovania a tým znemožnil žalobcovi domôcť sa na súde ochrany
svojich práv a právom chránených záujmov,
- nepostupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP, keď ako ani spornú ani ako nespornú súd neurčil existenciu

dohody o vrátení daru medzi žalobcom a žalovanou, ktorej konkludentné uzatvorenie v konaní ako aj
vo svojich vyjadreniach deklaroval a ktorú chce preukázať výsluchom svedka G. Z., pričom preukázanie
existencie dohody bola skutočnosť, ktorá mala podstatný a rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo
veci samej, čím súd znemožnil žalobcovi domôcť sa na súde účinnej a spravodlivej ochrany svojich
porušených práv a právom chránených záujmov,

- nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, keď najprv ako spornú súd určil skutočnosť, či bola žalovaná
pred podaním žaloby vyzvaná na vrátenie daru a keď túto skutočnosť sa žalobca pokúsil preukázať
výsluchom svedka G. Z. súd tento návrh na vykonanie dôkazu zamietol a uviedol, že výzvu na vrátenie
daru ako podmienku vrátenia daru nie je potrebné preukázať, čím samotný súd vytvoril stav právnej
neistoty, kedy strany sporu ani nevideli, čo súd považuje za sporné a čo nie,

- opomenul princíp kontradiktórnosti, keď sa jednostranne zameral len na dodržiavanie povinností
žalobcu a to povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a úplne zabudol, že v konaní má svoje povinnosti
aj žalovaná a to najmä povinnosť účinného popretia skutkových tvrdení žalobcu v zmysle § 151 CSP,
čím porušil základnú zásadu civilného sporového konania aj právneho štátu v zmysle čl. 6 CSP a to
zásadu rovnosti strán sporu a založil tak stav nerovnosti zbraní strán sporu.

23. V ďalšej časti odvolania žalobca rozoberá uplatnený odvolací dôvod, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom s poukazom na judikatúru NS SR (R
111/1998, Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 243/07 aj vymenovanú judikatúru ESĽP) vyslovil názor, že
odôvodnenierozsudkuvôbecnespĺňazákladnénáležitostiuvedenév§220ods.2CSP,obsahujemnohé

rozporuplné závery, ktoré si odporujú s vykonaným dokazovaním ako aj so súdom nesprávne zisteným
skutkovým stavom a opačne, čím sa rozsudok stáva nepreskúmateľným, čo bližšie zdôvodňuje v ďalších
častiach odvolania.

24. V časti odvolania zameranej na odvolací dôvod, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností s poukazom na ust. § 187 ods. 1 CSP poukázal na to, že súd
nevykonal žalobcom opakovane navrhnutý dôkaz výsluch svedka G. Z. a to z dôvodu, že nebolo
nevyhnutné preukazovať výzvu žalobcu na vrátenie daru urobenú pred začatím konania. Žalobca ale
nenavrhol súdu vykonať výsluch svedka len z dôvodu preukázania výzvy na vrátenie daru. Namietal,
že súd nevysvetlil, prečo pri predbežnom prejednaní považoval výzvu za spornú. Napokon rozhodol, že

dôkaz na ňu súd nevykoná, pretože výzvu v zmysle ustálenej judikatúry nie je potrebné preukazovať.
Pritom opomenul, že výsluch G. Z. žalobca navrhoval najmä z dôvodu preukázania uzavretia dohody
strán o vrátení daru a celkovom vyporiadaní vzájomných nárokov žalobcu a žalovanej. Nevykonaním
tohto dôkazu súd stratil možnosť zistiť podstatnú skutočnosť pre základné a spravodlivé rozhodnutie
vo veci, ktorou je aj dohoda strán o vrátení daru. Nevykonanie dôkazu z tohto dôvodu súd žiadnym

spôsobom neodôvodnil. Tento dôkaz bol pritom bez najmenších pochybností spôsobilý priniesť v konaní
závažné skutkové zistenia. Súd tým zhoršil žalobcovu dôkaznú pozíciu v spore. Zjavne nesprávne
a nespravodlivo z tejto pozície vyvodil záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Odvolateľ
ďalej argumentoval tým, že okresný súd tiež nevykonal dokazovanie vyžiadaním prepisu sms správ
od mobilného operátora žalovanej adresovaných svedkom Y. a K., pričom dôvodom bol počet (dve

maximálne tri) a nesúhlas žalovanej, ktorá sa domnieva, že by išlo o zásah do jej súkromia. V tejto
súvislosti odvolateľ odkázal na čl. 22 Ústavy SR, že ochrana dopravovaných správ nie je absolútna.
Obsah krátkych textových správ je možné dokumentovať a zverejniť v súdnom konaní za určitých
okolností aj bez privolenia dotknutej osoby a to pri dodržaní podmienok vyžadovaných ústavou amedzinárodnýmidohovormiprizásahudoprávanasúkromie,tedazásahmusíbyťvsúladeslegitímnym
účelom a tento zásah musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Počet správ ako dôvod pre
nevykonanie dôkazu len zvýrazňuje nekonzistentnosť odôvodnenia rozhodnutia a s tým súvisiacu jeho

nesprávnosť.

25. V ďalšej časti odvolania sa žalobca venoval odvolaciemu dôvodu, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam s poukazom na § 191 ods. 1 CSP. Za príklad,
keď hodnotiaca úvaha súdu odporuje tvrdeniam strán, zásadám formálnej logiky, ale najmä nevychádza

zo skutkového stavu, je podľa neho nesprávne zistenie súdu, že pravou príčinou požiadavky žalobcu
na vrátenie daru nie je správanie sa žalovanej, ale skutočnosť, že medzi bývalými partnermi nedošlo
k majetkovému vysporiadaniu, ku ktorému pôvodne smerovali, pričom súd vychádzal z presvedčenia,
že ak by žalobca skutočne pociťoval správanie žalovanej voči nemu ako hrubo porušujúce dobré
mravy, je vylúčené, aby za vrátenie podielu k nehnuteľnostiam bol ochotný žalovanej vyplatiť akúkoľvek
sumu, pretože tieto skutočnosti sú v zrejmom rozpore. Podľa odvolateľa súd tu nesprávne vyhodnotil

slovo odstupné ako platbu za vrátenie daru. Žalobca nesúhlasil s odplatou za vrátenie daru, ale s
vyplatením finančného plnenia za postúpenie práv a povinností zo stavebného povolenia, čo súdu
detailne vysvetlil. Nesprávne skutkové zistenia súd podľa odvolateľa rozvinul aj v rámci úvahy o tom,
že skončenie partnerského vzťahu strán nemožno považovať za dôvod zakladajúci nárok žalobcu na
vrátenie daru. Tento extrémny nesúlad právneho záveru súdu s vykonaným dokazovaním žalobca

považuje za závažné pochybenie súdu, ktoré významne ovplyvnilo jeho rozhodnutie vo veci. Ďalšou
skutkovou vadou rozhodnutia podľa odvolateľa je nesprávne zistenie súdu, že žalobca za hrubé
porušeniedobrýchmravovoznačilneposkytnutiepomocipristavberodinnéhodomuzostranyžalovanej.
Prinajmenšom nelogicky sa žalobcovi javí záver súdu, že hoci neposkytnutie pomoci pri stavbe domu zo
strany žalovanej nie je dôvodom na vrátenie daru (súd to považuje za bezvýznamné pre toto konanie),

súd aj tak skúmal a mal za preukázané, že žalovaná sa na stavbe domu podieľala.

26. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľ venoval odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom po teoretickom vymedzení právneho posúdenia a
zásad skúmania splnenia dôvodov na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka zdôraznil,

že súd prvej inštancie v zmysle uvedených zásad skúmania splnenia dôvodov na vrátenie daru vôbec
nepostupoval, pričom dospel k omylu pri aplikácii práva na skutkový stav, ktorý navyše nesprávne
zistil a to aj pokiaľ ide o právne posúdenie ne/splnenia dôvodov vrátenia daru aj pokiaľ ide o právne
posúdenie, čo sa rozumie pod pojmom hrubé porušenie dobrých mravov. Vulgárne nadávky obsiahnuté
v sms správach a J. zaslaných žalovanou svedkom Y. a K. ako ani ohováranie detí žalobcu žalovanou

nepovažoval súd prvej inštancie za správanie žalovanej takej intenzity a tak sústavné, aby ho bolo
možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobca je toho názoru, že tieto závery súdu
prvej inštancie neobstoja z nasledovných dôvodov:
- na presnú konkretizáciu vulgárnych nadávok na osobu žalobcu, ako aj na ich časové zadefinovanie
mal slúžiť žalobcom navrhnutý dôkaz a to prepis správ vyžiadaný súdom od mobilného operátora, tento

dôkaz ale súd nevykonal, hoci ho žalobca navrhol
- už samotná nadávka „starý k...t“ na adresu žalobcu je hrubo urážajúca a to nielen pokiaľ je adresovaná
cudzej osobe, ale naviac ak ide o žalobcu partnera, s ktorým žalovaná prežila 10 rokov, ktorý sa o ňu
a jej syna staral, nehovoriac o tom, že žalovaná bola v obci známa ako osoba, ktorá šla do vzťahov aj
s pohnútkou získať majetok, čomu nebolo inak ani v tomto prípade, nehovoriac o tom, že jej správanie

sa k žalobcovi zásadne zmenilo práve po darovaní daru; všetky tieto skutočnosti, ktoré sú okolnosťami
prípadu a ktoré mal súd vziať do úvahy a nevzal, vyplynuli z vykonaného dokazovania;
- z výsluchu svedkov Y. a K., že vulgárne sms neboli bežnou komunikáciou žalovanej a svedkov, ani
žalovanej a žalobcu práve, naopak, takéto správanie v spoločnosti je potrebné odsúdiť a považovať ho
za absolútne neprípustné, najmä vzhľadom na okolnosti prípadu;

- tvrdenie súdu, že vulgárne nadávky žalovanej neboli takej intenzity, aby mohli byť považované za
hrubé porušenie dobrých mravov a to najmä z toho dôvodu, že neboli uvádzané na verejnosti nemá
opodstatnenie, nakoľko dvaja svedkovia už verejnosť sú, nehovoriac o J. ktorá je verejnou sociálnou
sieťou. Navyše ak žalovaná nemala problém vulgárne nadávať na žalobcu pred kamarátmi, ktorí ho
dobre poznali, čo jej bránilo vulgárne rozprávať na osobu žalobcu aj pred obyvateľmi obce;

- v konaní bolo preukázané, výpoveďami svedkov Y. a K., že žalobca svojím správaním žalovanej nedal
žiaden dôvod na to, aby sa žalovaná vulgárne vyjadrovala o jeho osobe a ohovárala jeho deti.
Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti prípadu ako aj na správanie sa žalobcu k žalovanej (princíp
vzájomnosti) žalobca konštatuje, že vulgárne správy žalovanej na adresu žalobcu zaslané svedkomv spojení s ohováraním detí žalobcu je správanie, ktoré spĺňa jednak znak intenzity, ako aj znak
sústavnosti, a ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré je v zrejmom
nepomere k správaniu sa samotného žalobcu ako darcu.

27. Žalovaná odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu predložila prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v celom rozsahu potvrdil a zároveň jej priznal náhradu trov druhoinštančného konania v celom
rozsahu. V úvode uviedla, že v celom rozsahu nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu a zotrváva na všetkých

svojich tvrdeniach z prvoinštančného konania.

28. Prioritne nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa nesprávneho procesného postupu súdu sa pritom
týkajú troch skutočností a to správania žalovanej voči žalobcovi, dohody o vrátení daru a povinnosti

tvrdenia žalovanej. Žalovaná viacnásobne v prvoinštančnom konaní uviedla svoje skutkové tvrdenia
ohľadom svojho správania vo vzťahu k žalobcovi a to najmä v replike a duplike, uviedla teda svoje
skutkové tvrdenia týkajúce sa jej správania voči žalobcovi a tiež správania žalobcu voči nej a účinne
poprela skutkové tvrdenia žalobcu. Postup súdu týkajúci sa dokazovania vyžiadaním prepisu sms
správ žalovanej považuje za správne v súlade s CSP, nakoľko vykonanie takéhoto dôkazu by bolo

neprimeraným zásahom do súkromia žalovanej. Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že súd žiadal od
žalobcu uviesť presné skutkové tvrdenia o vyjadreniach žalovanej, ktoré mali byť hrubým porušením
dobrých mravov. Nakoľko žalobca vo svojich listinných podaniach bližšie nekonkretizoval sms správy
a nebol schopný vyselektovať správy, ktoré by mali obsahovať údajné vulgárne vyjadrenia na adresu
žalobcu, je takýto postup súdu vzhľadom na povinnosť žalobcu uniesť dôkazné bremeno podľa názoru

žalovanej správny. K existencii dohody o vrátenie daru alebo akejkoľvek inej mimosúdnej dohody
týkajúcej sa odstúpenia práv zo stavby sa žalovaná vyjadrila aj v replike aj v duplike. Na týchto tvrdeniach
naďalejzotrváva.Postupsúdu,ktorýmvyhlásilzasporné,čibolažalovanápredpodanímžalobyvyzvaná
na vrátenie daru, či sa žalovaná o žalobcovi vulgárne vyjadrovala a či ohovárala deti žalobcu považuje
za primeraný a správny aj z toho dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno - nevedel preukázať

ním tvrdené správanie žalovanej, ktoré malo byť podľa neho v intenzite hrubého porušenia dobrých
mravov. Tvrdenie žalobcu, že odôvodnenie rozsudku nespĺňa náležitosti § 220 ods. 2 CSP považuje za
nesprávne a účelové. Je názoru, že odôvodnenie a hlavne rozsudok ako celok spĺňa všetky zákonné
náležitosti CSP, považuje ho naopak za dôsledne a dôkladne vypracované, nakoľko obsahuje detailný
popis dokazovania, vyhodnotenie dôkazov a záverov súdu a tiež vzhľadom na jeho obsiahlosť (21 strán).

K námietke žalobcu, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy uviedla, že súd nevykonal dokazovanie
výsluchom svedka G. Z., nakoľko nebolo nevyhnutné poukazovať na výzvu na vrátenie daru urobenú
pred začiatkom konania, vyžiadanie prepisu správ od mobilného operátora žalovanej by podľa nej
predstavovalo neprimeraný zásah do jej súkromia a vzhľadom na početnosť správ (2-3) súd nevykonal
dokazovanie vyžiadaním takéhoto prepisu. Sami svedkovia pritom nevedeli uviesť bližšie informácie k

sms správam, konkretizovať obdobie, ani ich obsah. Podobne svedkovia Z. a Z. ml. uviedli súdu iba
nepresné a obšírne informácie, na základe ktorých súd nemohol konštatovať hrubé porušenie dobrých
mravov žalovanou ohováraním ich osôb. Ak by aj bol G. Z. vypovedal v prospech žalobcu, súd by bol
naďalej povinný skúmať hlavný dôvod na vrátenie daru a to, či žalovaná hrubo porušila dobré mravy.
Obdobný názor má žalovaná na vykonanie dokazovania aj vyžiadaním prepisu sms správ. Podľa nej

súd dospel k správnemu záveru, že žalovaná neporušila hrubo dobré mravy a že neexistuje dôvod na
vrátenie daru.

29. Žalovaná vyslovila nesúhlas aj s tvrdením odvolateľa, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, považuje ho za mylné a účelové, nakoľko súd skúmal, či boli dané dôvody

na vrátenie daru, teda či žalovaná hrubo porušila dobré mravy a to aj v kontexte správania žalobcu
k žalovanej. Napokon dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že by sa žalovaná ako
obdarovaná správala voči nemu alebo voči členom jeho rodiny spôsobom, ktorý možno hodnotiť ako
hrubo porušujúci dobré mravy. O dôkaznej sile žalobcu podľa žalovanej môže svedčiť aj žaloba, ktorá
mala rozsah dvoch strán a neobsahovala žiadne dôkazy, odhliadnuc od toho žalobca nedokázal uniesť

dôkazné bremeno ani v priebehu konania. Tvrdenia žalobcu ohľadom nesprávnych záverov súdu
žalovaná považuje za zavádzajúce a závery uvedené v rozsudku považuje za v celom rozsahu za
správne.Žalovanájetohonázoru,žerozsudokjevecneajformálnesprávny,závery,ženeexistujedôvod
na vrátenie daru a že žalovaná hrubo neporušila dobré mravy, považuje za odôvodnené. Zotrváva navšetkých svojich písomných a ústnych vyjadreniach prednesených v prvoinštančnom konaní. Navrhuje
preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a zároveň jej priznal náhradu trov
druhoinštančného konania.

30. Žalobca predložil k doručenému vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu písomné vyjadrenie, v
ktorom s poukázaním na dôvody jeho odvolania vyslovil názor, že z vyjadrenia žalovanej nemožno
určiť dôvody, pre ktoré žalovaná považuje rozsudok za správny, nemožno ho hodnotiť inak, ako čisto
formálne. Z vyjadrenia vyplýva, že žalovaná sa stotožňuje s nesprávnym rozhodnutím súdu, pretože

jej vyhovuje. Žalovaná reaguje len na ňou vybrané časti, len veľmi všeobecne a navyše bez vecnej
súvislosti. Žalovaná nikdy účinne nepoprela tvrdenie žalobcu o tom, že sa vulgárne vyjadrovala o
žalobcovi ako o „starom k.......“. Žalovaná tieto vyjadrenia len relativizuje. Svedecké výpovede potvrdili,
že žalobca jej nikdy nedal podnet k tomu, aby ho hanebným a zavrhnutia hodným spôsobom urážala.
S ohľadom na princíp vzájomnosti a okolností prípadu žalobca opätovne poukazuje na jednoznačný
fakt, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná sa zásadne mýli, ak

sa domnieva, že Okresný súd Trnava dospel k správnemu záveru o nepreukázaní hrubého správania
sa žalovanej voči žalobcovi. Žalovaná vo svojom vyjadrení neváhala ani naivne klamať, ak tvrdí, že
nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že súd žiadal od žalobcu uviesť presné skutkové tvrdenia o vyjadreniach
žalovanej, keďže táto skutočnosť nepochybne vyplýva zo zápisnice z pojednávania dňa 27.6.2017.
Podľa žalobcu je nepochybné a nesporné, že strany uzavreli ústnu dohodu o podmienkach celkového

vyporiadania, súčasťou ktorej bol aj záväzok vrátiť dar žalobcovi, na preukázanie ktorej súd navrhol
vykonať výsluch svedka G. Z.. Nesporné uzavretie dohody preukazuje aj žalobcom zdokladované
plnenie dohody zo strany žalobcu. Žalovaná plnenie zo strany žalobcu preukázateľne prijala tak, ako
okresný súd, aj ona sa snaží ignorovať všetky vyjadrenia žalobcu na túto tému. Súd prvej inštancie
absolútne svojvoľne nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo

spôsobuje zásah súdu do práva žalobcu na spravodlivý proces a s tým spojené nesprávne rozhodnutie
vo veci. Žalobca nesúhlasí s názorom žalovanej, že postup súdu bol primeraný a správny. Podľa žalobcu
žalovaná je evidentne zameraná na množstvo a to nielen v tomto spore. Žalobu považuje za nedôvodnú,
lebo obsahuje málo strán a rozsudok za dôsledne vypracovaný, lebo má 21 strán. Počet strán pritom
nemôže byť rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní dôvodnosti listiny. Žalobca vyslovil názor, že nie je

dôležité, či žalovaná posielala spoločným známym a priateľom dve sms správy, alebo dvadsať. Podľa
žalobcu vyjadrenie žalovanej nijakým spôsobom nespochybnilo, ani nevyvrátilo nespornú existenciu
odvolacích dôvodov na strane žalobcu a tým aj samotnú dôvodnosť odvolania. Preto žalobca opätovne
navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alternatívne aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

31. Žalovaná využila možnosť podať prostredníctvom svojho právneho zastúpenia aj vyjadrenie k
doručenému predchádzajúcemu vyjadreniu žalobcu, v ktorom uviedla, že v celom rozsahu nesúhlasí
s tvrdeniami žalobcu a vyjadrenie považuje za nedôvodné, odvádzajúce pozornosť od merita sporu
a konzekventne aj od povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno. Naďalej trvá na svojom návrhu,

aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozsudok okresného súdu.
Vyjadrenie žalobcu podľa nej obsahuje opakované tvrdenia, ktoré nie sú relevantné a ku ktorým sa už
žalovaná vyjadrovala. Preto sa v tomto vyjadrení vyjadrí len k vecným argumentom žalobcu a ostatné
tvrdenia, ktoré nemajú potenciál ovplyvniť konanie a ktoré majú charakter „emočných výlevov“ necháva
vzhľadom na hospodárnosť konania bez povšimnutia. Žalovaná naďalej zotrváva na svojom tvrdení, že

vykonanie výsluchu navrhovaného svedka G. Z. ohľadom výzvy na vrátenie daru by aj tak neovplyvnilo
hmotnoprávne dôvody na vrátenie daru, ktoré bol prvoinštančný súd povinný skúmať, teda aj v prípade,
ak by svedok vypovedal v prospech žalobcu, súd by bol naďalej povinný skúmať hlavný dôvod na
vrátenie daru a to, či žalovaná hrubo porušila dobré mravy. Žalovaná tiež zotrváva na svojich tvrdeniach
týkajúcich sa existencie dohody o vrátení daru alebo existencie akejkoľvek inej mimosúdnej dohody

týkajúcej sa odstúpenia práv zo stavby, čo uviedla vo svojich vyjadreniach zo dňa 16.2.2017 a 10.4.2017.
Žalovaná naďalej tvrdí, že na vrátení daru sa so žalobcom nikdy ústne nedohodli, rovnako nikdy
nebola finalizovaná a teda neexistovala žiadna konkrétna ponuka, na ktorú by bolo možné relevantne
reflektovať tak, ako sa to snaží vykresliť žalobca. Žalovaná je naďalej názoru, že prvoinštančný rozsudok
je spravodlivý, vecne aj formálne správny a predovšetkým preskúmateľný a jeho závery sú dostatočne

odôvodnené. V závere uviedla, že zotrváva na všetkých svojich písomných a ústnych vyjadreniach
doposiaľ prednesených v prvoinštančnom konaní a navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 387 CSP
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal jej náhradu trov druhoinštančného konania v
plnom rozsahu.32. Žalobca využil oprávnenie podať písomné vyjadrenie aj k tomuto ostatnému vyjadreniu žalovanej,
v ktorom uviedol, že žalovaná ako legitímna strana sporu je zaťažená bremenom tvrdenia a nie je

možné sa účinne brániť jednoduchým popieraním všetkého čo žalobca v spore uvedie. Jej vyjadrenia
sú všeobecné a chýba im vecná a logická súvislosť so sporom. Navyše počas celého konania žalovaná
vytrvalo a účelovo zotrváva v omyle ohľadne dôvodov, pre ktoré žalobca navrhol vykonať výsluch svedka
G. Z.. Žalobca opakovane upozornil žalovanú, že výsluch svedka nenavrhol len za účelom preukázania
existencie výzvy žalobcu na vrátenie daru, ale najmä z dôvodu preukázania existencie dohody strán

o vrátení daru a s tým súvisiaceho hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovanej. Okrem
neakceptovateľného vulgárneho správania žalovanej voči žalobcovi, ktoré bolo v konaní preukázané je
hrubým porušením dobrých mravov aj porušenie dohody strán o vrátení daru a celkového vzájomného
vysporiadania strán, pričom poukázal na zásadu pacta sund servanda. Účelové a zavrhnutiahodné
správanie žalovanej pri ne/plnení dohody uzavretej so žalobcom je ďalším učebnicovým príkladom
hrubého porušenia dobrých mravov. Žalobca tvrdí, že sa so žalovanou dohodol na vrátení daru a

vyporiadaní vzájomných záväzkov a že žalovaná túto dohodu porušila. Žalovaná v žiadnom vyjadrení
neuvádza, ktoré tvrdenia žalobcu sú irelevantné pre súdne konanie. Žalovaná sa vecnou argumentáciou
nezaoberá a svoje tvrdenia nie je schopná súdu preukázať, pričom ku skutočnému dôvodu výsluchu
svedka nič nenamieta a neustále tento dôvod prehliada. Podľa žalobcu sa žalovaná relevantne,
resp. vôbec nevyjadrila k odvolacím dôvodom žalobcu, ale ani k manipulácii s okolnosťami sporu, na

ktoré upozornil. Žalovaná tiež nevysvetlila prečo ponecháva bez vyjadrenia aj argumentáciu žalobcu
ohľadom intenzity hrubého porušenia dobrých mravov, ktoré nie je možné posudzovať podľa počtu
urážlivých správ. Žalobca úprimne verí, že súd prvej inštancie nepovažuje vulgarizmy žalovanej na
adresu žalobcu za v súlade s dobrými mravmi a ich posúdenie ako nedostatočne intenzívne na vrátenie
daru vychádza len z nesprávneho právneho posúdenia veci. Posudzované správanie žalovanej pritom

nemusí byť na verejnosti, lebo porušenie dobrých mravov vo vzťahu k povinnosti vrátiť dar nemusí
byť verejné. Vyjadrenie žalovanej podľa žalobcu neprinieslo do sporu ani vysvetlenie prečo v celom
konaní nepredložila jediný dôkaz preukazujúci jej tvrdenie, že v spore nie sú dôvody na vrátenie daru.
Príkladom klamstva žalovanej je vyjadrenie, že so žalobcom sa na vrátení daru nedohodla, ktoré
tvrdenie nepreukázala a k návrhu žalobcu na vykonanie dôkazu, ktorý by mohol túto dohodu potvrdiť sa

relevantne nevyjadrila. Zo správania sa žalovanej voči žalobcovi nie je možné pochybovať o porušení
dobrýchmravov,spornámohlazostaťlenjehozávažnosť,resp.intenzita,ktorúsúdnesprávnevyhodnotil
ako menej závažnú, resp. nedostatočne intenzívnu. Z tohto dôvodu a pre zachovanie práva žalobcu
na spravodlivý proces je podľa žalobcu nevyhnutné, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu tak,
že žalovaná je povinná vrátiť žalobcovi dar, resp. aby vrátil vec súdu prvej inštancie na opätovne

prejednanie.

33. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

34. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5

dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v oboch výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

35. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah odvolania uplatnený žalobcom
ako aj ním uplatnené odvolacie dôvody, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie zachoval správny procesný
postupvsúladesCSP,čikonaniemávadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,
či súd dôvodne nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či dospelna základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a napokon či rozhodnutie vychádza
zo správneho právneho posúdenia veci.

36. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, za situácie, keď súd prvej
inštancie vykonal navrhnuté dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky správne vyhodnotil a
dospel k správnym skutkovým zisteniam a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie, ktorý na vec aplikoval správne procesné i hmotnoprávne ustanovenia,

ktoré správnym spôsobom vyložil a náležite na vec aplikoval, pričom sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť
dôvodov preskúmavaného rozsudku a odkazuje na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych
záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

37.Zodôvodneniapreskúmavanéhorozsudkujezrejmé,žesúdvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia
v súlade s § 220 ods. 2 CSP riadne uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd pritom jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil, pričom odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Odôvodnenie rozsudku je plne
presvedčivé. Súd vyčerpávajúco rozpísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal

priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,
ktoré i riadne vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nemožno za
opodstatnenú považovať námietku odvolateľa, že neodôvodnením rozhodnutia v súlade s § 220 ods. 2
CSP došlo k odňatiu stranám možnosti konať pred súdom.

38. Vzhľadom na priam vyčerpávajúce presvedčivé a správne odôvodnenie preskúmavaného rozsudku,

v ktorom sa prvoinštančný súd náležite vysporiadal aj s prevažnou časťou dôvodov použitých aj v rámci
odvolacej argumentácie žalobcu, s poukazom na zásadu hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) odvolací
súd považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť a doplniť tak odôvodnenie prvoinštančného súdu iba k
niektorým nižšie uvedeným odvolacím argumentom, pričom v ostatnom v podrobnostiach odkazuje na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku.

39. Súd prvej inštancie, ako to uviedol aj v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, bol viazaný tým
aké dôvody na vrátenie daru uviedol včas s prihliadnutím na zásadu kontradiktórnosti konania žalobca,
ktoré štyri boli skutkovo vymedzené tak, ako ich súd prvej inštancie vymenoval v ods. 35 svojho
rozsudku. Ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej žalobca nevymedzil nedodržanie

ňou dohody, ktorá podľa tvrdenia žalobcu mala byť medzi nimi uzavretá o vyporiadaní vzájomných
majetkovýchvzťahovporozchode,nebolpretodôvodexistenciutakejtodohodypreukazovaťvýpoveďou
žalobcom navrhnutého svedka G. Z. Keďže takýto dôvod jeho výsluchu navrhnutý nebol, súd prvej
inštancienemalanidôvodsasnímvysporiadavaťvčasti,vktorejodôvodňujenevykonaniedokazovania.
Ak žalobca tvrdí, že ďalším dôvodom výsluchu tohto svedka mala byť jeho výpoveď k existencii

ústnej dohody strán o vrátení daru, je nevyhnutné zohľadniť, že predmetom daru bola nehnuteľnosť,
preto dohoda o vrátení, resp. vydaní nehnuteľnosti, ktorá je svojou podstatou zmluvou o prevode
nehnuteľnosti, by v zmysle § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka musela mať písomnú formu s následkom
absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu urobeného v inej ako písomnej forme, v zmysle § 40
Občianskeho zákonníka. Vykonanie dôkazu na preukázanie zjavne absolútne neplatného právneho

úkonu by potom bolo nepotrebné, nehospodárne a neefektívne. Vzhľadom na uvedené, v spojení s
dôvodom nevykonania dôkazu výsluchom tohto svedka uvedeným prvoinštančným súdom v bode 32. a
45. odôvodnenia, nie je potom daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keďže tento
žalobcom navrhnutý dôkaz nebol potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ak súd prvej inštancienevykonanie tohto dôkazu výslovne neodôvodnil, z vyššie uvedeného hľadiska, nedošlo tým k porušeniu
procesného práva žalobcu na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP v takej miere, že by
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

40. Obdobne sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že vykonanie dôkazu
vyžiadaním prepisu sms správ mobilného operátora žalovanej adresovaných svedkom Y. a K. by bolo
nepotrebným a nadbytočným, keďže títo svedkovia boli súdom prvej inštancie k doručeným SMS
správam riadne a podrobne vypočutí a výsledok tohto dokazovania bol pre vec plne postačujúci. Súd

pritom pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal z preukázaného zistenia, že v daných sms
správach v počte 2 až 3 každému svedkovi, boli žalovanou použité vulgárne výrazy na adresu žalobcu.
Ďalšie dokazovanie v tomto smere aj odvolací súd považoval za nadbytočné.

41. Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd nepostupoval v súlade s ustanovením o prostriedkoch procesného
útoku a procesnej obrany v § 181 ods. 3 CSP, keď za sporné považoval, že sa žalovaná vulgárne

vyjadrovala o žalobcovi v sms správach aj že rozprávala o deťoch žalobcu ako o nevďačných
ziskuchtivcoch s tým, že žalovaná v konaní nikdy výslovne nepoprela existenciu týchto SMS správ, ani
že sa v nich vulgárne vyjadrovala o žalobcovi, ani že sa vyjadrovala o jeho deťoch ako o nevďačných
ziskuchtivcoch,tietotvrdeniažalobcusúvrozporesobsahomspisu.Žalovanávpriebehuceléhokonania
popierala tvrdenia žalobcu, na ktorých založil podanú žalobu, napríklad už vo vyjadrení k žalobe zo

dňa 16.2.2017, kde uviedla: „Argumentácia, ktorou žalobca poukazuje na takéto správanie nie je ničím
podložená,jezavádzajúcaaklamlivá,nakoľkokhrubémusprávaniu(ergosprávaniuvrozporesdobrými
mravmi) dochádzalo, avšak nie zo strany žalovanej, ale naopak zo strany žalobcu,“ alebo vo vyjadrení
žalovanej zo dňa 10.3.2017: „Žalovaná by chcela osobitne vylúčiť a poprieť zmienené vulgárne slovné
spojenie v súvislosti s konaním detí žalobcu - v replike zmienené vulgárne slovné spojenie nevyslovila.“

Pokiaľ ide o vulgárne vyjadrenie na adresu žalobcu v SMS správach zaslaných svedkom Y. a K., tento
skutok bol v konaní preukázaný a súd v rámci posudzovania nároku žalobcu túto preukázanú skutočnosť
aj zohľadnil a riadne vyhodnotil. Pokiaľ žalobca vidí pochybenie súdu porušením § 181 ods. 3 CSP, keď
súd mal nútiť žalobcu uviesť presné skutkové tvrdenia o vulgárnych vyjadreniach žalovanej na adresu
žalobcu v sms správach, zo zápisnice z pojednávania prvoinštančného súdu dňa 27.6.2017 vyplýva iba,

že súd položil otázku splnomocnenému zástupcovi žalobcu na spresnenie týchto tvrdení, čo je legitímny
postup súdu, pričom strana, na rozdiel od svedka (§ 196 ods. 2 CSP) ani nemá zákonom uloženú
povinnosť vypovedať (§ 195 CSP), nemôže byť preto k výpovedi donucovaná. Pokiaľ žalobca súdu prvej
inštancie vytýka, že nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, keď podľa neho nesprávne určil nesporné a
sporné skutočnosti, je potrebné poukázať na to, že k postupu súdu podľa § 181 ods. 2 CSP dochádza na

prvom pojednávaní súdu pred vykonaním dokazovania, pričom stanovisko súdu k skutkovým tvrdeniam
a navrhovaným dôkazom má iba predbežný charakter. Súd sa preto počas nasledujúceho konania
môže odkloniť od pôvodných predbežných záverov vo vzťahu k skutkovej stráne a k dokazovaniu, je
pritom ale povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na danú zmenu, čo v danom prípade bolo
splnené. Ak žalobca považuje za nelogický záver súdu, že hoci neposkytnutie pomoci pri stavbe domu

zo strany žalovanej nie je dôvodom na vrátenie daru, lebo súd to považuje za bezvýznamné a súd aj tak
skúmal a mal za preukázané, že žalovaná sa na stavbe domu podieľala, takýto záver súdu sa javí iba
ako redundantný, avšak vychádzajúci z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorého nadbytočnosť ale
nezakladá existenciu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), že by súd týmto nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to už vôbec nie

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K námietke odvolateľa k tvrdenie súdu,
že vulgárne nadávky žalovanej neboli takej intenzity, aby mohli byť považované za hrubé porušenie
dobrých mravov, najmä z dôvodu, že neboli uvádzané na verejnosti, s tým, že dvaja svedkovia už
verejnosť sú, sa žiada uviesť, že za verejnosť sa považujú minimálne tri súčasne prítomné osoby
(analogicky § 122 ods. 2 písm. b) Trestného zákona), čo pri zaslaní individuálnych SMS dvom osobám

nie je splnené. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu, že počet SMS správ nie
je rozhodujúci, keďže má priamy vplyv na aspekt sústavnosti, teda na kvantitatívnu stránku porušenia
dobrých mravov. Správanie, ktoré jednorázovo či málopočetne nemusí byť právne významné, sa totiž
pri určitej periodicite už stáva právne relevantným.

42. Záverom odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie vedúcim k
zamietnutiu žaloby žalobcu, že v konaní bolo preukázané nevhodné a neslušné správanie sa žalovanej
voči žalobcovi v podobe hanlivého vyjadrovania sa o žalobcovi pred jeho priateľmi, ktoré možno
považovať za porušenie dobrých mravov, ktoré ale v žiadnom prípadne nemožno kvalifikovať ako hrubéporušenie dobrých mravov a to ani z hľadiska jeho intenzity, keď išlo o označenie žalobcu vulgarizmom
v rámci písomného styku vždy vo vzťahu k jednej osobe nie na verejnosti, pričom nenieslo ani znaky
sústavnosti, keďže podľa preukázaného išlo o dve najviac tri sms správy zaslané dvom osobám. Súd

prvej inštancie teda správne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané zo strany žalovanej voči žalobcovi,
resp. členom jeho rodiny hrubé porušenie dobrých mravov, neboli tak naplnené zákonné podmienky pre
vrátenie daru žalovanou žalobcovi v zmysle § 630 OZ. Prvoinštančný súd preto správne žalobu zamietol.

43. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

44. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

45. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,

podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

46. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

47. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa cit. ust. žalovanej vzniklo právo
na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Prípadná existencia

dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie
náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju
odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

48. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).