Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217200338
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8217200338.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: R Collectors s. r. o., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471,
proti žalovaným: 1. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XXX, XXX XX N., 2. U. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. rad XX/XXX, XXX XX N., o zaplatenie 2.303,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 6Csp/16/2017-65 z 29.09.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej

časti zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
zastavil konanie o zaplatenie 330,-Eur (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a žalovaným v 1. a
2. rade náhradu trov konania nepriznal (III.).

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 149, § 150

ods. 1, ods. 2, § 151 ods. 1, ods. 2, § 290, § 295, čl. 8 CSP, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54
ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d/, § 497, § 502 ods. 1,
§ 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, 11 ods. 1 zák. č. 129/2010Z.z., § 3 ods. 3
zák. č. 250/2007Z.z. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že:

„Žalobca dňa 17.06.2013 uzavrel so žalovanou v 1. rade ako dlžníkom a žalovanou v 2. rade ako
spoludlžníkom zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 2.500 eur a tento
mal zaplatiť v 72 mesačných splátkach po 63,29 eur mesačne pri ročnej úrokovej sadzbe 19,50 %.
Dátum prvej platby bol dohodnutý do 20.07.2013, a dátum každej ďalšej platby k 20. dňu v mesiaci
s tým, že dátum konečnej splatnosti bol uvedený 20.06.2019. H. v zmluve bola uvedená vo výške
21,34 % a priemerná H. vo výške 19,47 %. Celková výška nákladov podľa zmluvy mala byť vo výške
1.722,82 eur. Žalobca listom zo dňa 10.03.2014 oznámil žalovanému, že úverová pohľadávka sa

stala predčasne splatnou k tomuto dátumu a požadoval od neho zaplatenie dlžnej sumy 2.659,28 eur.
Žalovaný na základe aktuálneho stavu úveru zaplatil žalobcovi spolu sumu vo výške 2.237,84 eur.
Podľa predložených poštových poukazov žalovaný uhradil žalobcovi sumu 110 eur aj dňa 24.01.2017,
24.03.2017 24.05.2017, 23.06.2017.Vzhľadom k tomu, že žalobca vzal žalobu v časti 330 eur späť pred začatím pojednávania podaním zo
dňa 19.06.2017, súd rozhodol o zastavení konania v uvedenej časti.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobcom a žalovanými bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci,
za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto

podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ

mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Podmienka v zmluve a teda aj jej obligatórne náležitosti musia byť formulované jasne a zrozumiteľne, to
znamená, že podmienka pre spotrebiteľa musí byť zrozumiteľná nielen z gramatického hľadiska, ale že

zo zmluvy musí jasne vyplývať aj konkrétne fungovanie mechanizmu, ktorého sa dotknutá podmienka
týka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami,
aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske
dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. (viď rozhodnutie SD EÚ C-26/14)

Už vo viacerých súdnych rozhodnutiach bol vyslovený názor, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. k)
vyššie citovaného zákona nepostačuje, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená len suma
predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Je potrebné zdôrazniť, že zákon
spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto
právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo právneho vzťahu zo

spotrebiteľského úveru. Uvedený právny záver o nutnosti rozlíšenia spomínaných splátok vyplýva napr.
z rozsudku Krajského súdu v Trnave 9Co 401/2012 zo dňa 6.8.2013, Krajského súdu v Prešove 7Co
220/2014 zo dňa 27.11.2014 a Krajského súdu v Žiline 8Co 549/2014 z 30.12.2014. Neobstojí úvaha
žalobcu, že v danom prípade postačuje odkaz na obchodné podmienky, keďže úmysel zákonodarca
zreteľne vyjadril v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k), kde vyjadril, že za imanentnú súčasť zmluvy nutne

musíbyťpovažovanáajtátonáležitosť.Vyjadrenietohtoúdajavobchodnýchpodmienkachjednostranne
vydaných žalobcom, naviac bez jeho reálneho číselného uvedenia, podľa názoru súdu nepostačuje.

Podľa názoru súdu však v predmetnej zmluve chýba aj ďalšia povinná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2
písm. j) citovaného zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady použité na výpočet

H.. Žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie istiny úveru, úrokov a poplatkov, teda musí okrem iného
preukázať, že zmluva má všetky náležitosti, aby sa úver nepovažoval za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa názoru súdu nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota H., keď zákon výslovne uvádza, že
v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady použité na výpočet H., ktorý
údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko zahŕňa v sebe všetky náklady,

ktoré spotrebiteľ s poskytnutím úveru musí veriteľovi zaplatiť. V dôsledku chýbajúcich vyššie citovaných
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je teda potrebné poskytnutý úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov.

Žiada sa dodať, že z hľadiska naplnenia princípu transparentnosti, ktorý je pri posudzovaní zmluvných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách zásadným (viď tiež rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-96/14 a
C-26/13),nemožnoaniuvedenieúdajaocelkovejvýškespotrebiteľskéhoúveruvzmysle§9ods.2písm.
j) citovaného zákona považovať za dostatočné, resp. podľa názoru súdu nezodpovedá transparentnému
vyjadreniu celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, keďže v zmluve je uvedená iba celková výška
nákladov v sume 1.722,82 eur a úplne drobným písmom pod náležitosťami zmluvy je spomenuté, že

celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Tento
údaj je podľa názoru súdu nepostačujúci, nakoľko podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.
medzi základné náležitosti zmluvy patrí aj údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a teda
tento údaj musí byť vyčíslený a nie je možné používať iba odkaz na súčet výšky úveru a celkovýchnákladov spojených s úverom. Koniec koncov je tento údaj vyjadrený dokonca vyjadrený v neprospech
spotrebiteľa, keďže z hľadiska transparentnosti ho uvádza do omylu ohľadom výhodnosti úveru, o nižšej
reálnej celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pretože len púhy súčin počtu splátok (72) a

výšky anuitnej splátky (63,29 eur) je vo vyššej výške (4.556,88 eur) ako suma výšky úveru 2.500 eur a
celkových nákladov vo výške 1.722,82 eur ako je reálne uvedená v zmluve.

Podľa názoru súdu nezodpovedá princípu transparentnosti, ak priemernému spotrebiteľovi nie sú
poskytnuté priehľadné informácie o úvere bez použitia kalkulačky, využitia matematických operácií a

nezrozumiteľných údajov, z ktorých nie je zrejmá výška splátok, resp. jednotlivé položky, z ktorých
pozostáva splátka a v neposlednom rade nie je zrejmé, aká je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, čo je pri spotrebiteľovi jeden z najpodstatnejších údajov (údaj o tom, koľko si požičal a koľko
celkovo zaplatí), atď.

Aj z rozpisu predloženého aktuálneho stavu úveru nevyplýva, že by žalobca preukázal relevantnosť

údajov uvedených v zmluve, teda transparentnosť údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, celkovej výške nákladov spotrebiteľa v korelácii s výškou a počtom splátok, v ktorých by
bol, resp. nebol zahrnutý poplatok za poistenie a v konečnom dôsledku aj výškou uvedenej H., ktorej
predpoklady vychádzajúc z doslovného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.
neboli naplnené.

Dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov je aj ten,
že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej H. a to v neprospech spotrebiteľa. Údaj o
priemernej H. je informatívny údaj, ktorého úlohou je poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy
o spotrebiteľskom úvere okamžitú informáciu o tom, či úver, ohľadom ktorého sa chystá uzavrieť

úverovú zmluvu s ohľadom na jeho H. (ktorá musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ako jej obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.) je v porovnaní s
obdobnými úvermi poskytovanými na trhu s úvermi výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu
pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii podmienok navrhovaných dodávateľom. Dodávateľ musí v
zmyslecitovaného§9ods.2písm.y)zákonač.129/2010Z.z. uvádzaťvzmluveospotrebiteľskomúvere

údaj o priemernej H., ktorý je v zmysle citovaného ustanovenia zverejnený podľa § 21 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z. Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých veriteľmi za príslušný
kalendárny štvrťrok, resp. ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od takéhoto zverejnenia, tak
za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa
17.06.2013, pričom údaje o priemernej H. za 1. štvrťrok r. 2013 boli zverejnené MF SR dňa 30.04.2013.

Vychádzajúc z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému bol poskytnutý úver 2.500 eur so
splatnosťou 72 mesiacov (t.j. 6 rokov).

SúčasťouzmluvyjevčastiXbodeXustanovenie,podľaktoréhoklientakoajspoludlžníkatokaždýznich
osobitne, podpisom tejto N. uzatvára s F. Dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka v platnom znení, ktorá je zabezpečením pohľadávky F. vzniknutej zo N.. F. ako
veriteľ je oprávnená sa domôcť uspokojenia celej svojej pohľadávky voči klientovi a spoludlžníkovi zo N.
pravidelnými mesačnými zrážkami zo mzdy alebo iného príjmu vo výške mesačnej splátky, najviac však
vo výške prípustnej podľa príslušných právnych predpisov, a to až do úplného zaplatenia pohľadávky F..

Dohoda o zrážkach zo mzdy je zabezpečovací inštitút podľa § 551 Občianskeho zákonníka (5. oddiel
1. hlavy 8. časti OZ - zabezpečenie záväzkov) a nakoniec aj zo samotnej formulácie uvedeného
ustanovenia je zrejmé, že ide o „Zabezpečenú pohľadávku“. Podľa MF SR zverejnených údajov
o priemernej H. za 1. štvrťrok 2013 bola priemerná hodnota H. pri spotrebiteľských úveroch so
zabezpečením alebo lízing vo výške od 1.500 eur do 6.500 eur vrátane so zmluvnou splatnosťou

od 5 do 10 rokov 23,52 %. Žalobca v zmluve uviedol, že priemerná hodnota H. je 19,47 %, čo
je zjavne údaj nesprávny. V zmluve bola teda nesprávne uvedená priemerná H., čo je dôvod, pre
ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatku (§ 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z.z.). Pre úplnosť súd poznamenáva, že aj keď citované ustanovenie § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. výslovne spomína nesprávne uvedenú H. a nie priemernú H.,

podľa názoru súdu aj priemerná ročná percentuálna miera nákladov je ročnou percentuálnou mierou
nákladov. Navyše ak zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje
neuvedenie H. bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, nesprávne uvedenie priemernej H. môže
z hľadiska posudzovania výhodnosti/nevýhodnosti úveru spotrebiteľom pôsobiť dokonca negatívnejšieako neuvedenie H.. Ako je vyššie konštatované, zmyslom uvádzania priemernej H. v zmluvách o
spotrebiteľských úveroch je to, aby mohol spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy jednoducho porovnaním
H. jeho úveru a priemernej H. obdobných úverov na trhu vyhodnotiť, či predmetný úver je alebo nie je

preňho výhodný. Pokiaľ by zmluva obsahovala len údaj o H. (a nie údaj o priemernej H.), mohol by si
spotrebiteľ vyhodnotiť len to, aké sú jeho celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené
ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru, avšak nie jeho výhodnosť/nevýhodnosť v
porovnaní s priemerom na trhu s úvermi. To môže mať rozhodujúci vplyv na akceptáciu dodávateľom
navrhnutých podmienok úveru.

Keďže účelom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských vzťahoch premietnutej okrem iného
aj do precizovanej úpravy náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 zákona č. 129/2010
Z.z. je práve vyvažovanie nerovnováhy spočívajúcej v prevahe dodávateľa ako profesionála pri
poskytovaní úverových služieb, tak je zjavné, že uvádzanie náležitostí zmluvy o úvere spôsobom, ktorý
je nezrozumiteľný, neurčitý, pre spotrebiteľa komplikovaný, keď mnohé z nich sú doslova skryté v

textoch všeobecných podmienok, túto nerovnováhu nevyvažuje, ale naopak podstatne prehlbuje na úkor
spotrebiteľa a je tak v príkrom rozpore s účelom spotrebiteľskej ochrany.

Keďže neuvedenie, resp. netransparentné uvedenie obligatórnych náležitostí v zmluve o úvere môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, súd považoval v zmysle ustanovenia

§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. uvedený úver za bezúročný a bez poplatkov.

Súd na podporu svojej argumentácie poukazuje na právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu týkajúce
sa obdobnej veci žalobcu z obdobného právneho vzťahu (viď napr. rozsudok Okresného súdu Topolčany
4Csp/32/2016).

Z dôvodu záveru, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu 330 eur
zamietol, nakoľko žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 2.500 eur a spolu zaplatili žalobcovi sumu
2.677,84 eur (2.237,84 eur + 440 eur)“.

4. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti (II.) podal odvolanie žalobca
majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( §
365 ods. 1 písm. h/, f/ CSP. Jeho odvolanie je v podstate nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie o tom,
že v dôsledku absencie náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k/, j/ zákona o spotrebiteľských úveroch

je úver z predmetu sporu bezúročný a bezpoplatkov podľa § 11 písm. b/ cit. zákona, tu poukazujúc na
závery rozhodnutí SD č. C-42/15 a č. C-361/04, rozhodnutie KS BB, sp. zn. 19Co/151/12 a
rozhodnutia KS PO, sp. zn. 13Co/111/14, sp. zn. 11Co/39/2016 a na Všeobecné obchodné podmienky
k zmluve. Navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť a žalobnému návrhu vyhovieť. Súčasne uplatnil i

trovy konania.

5. Žalovaní sa ku podanému odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.10.2018 a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či

riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

9.Žalobcatvrdí,ženazákladevykonanýchdôkazovsúdprvejinštanciedospelknesprávnymskutkovým

zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

10. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

11. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia tu
napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu

odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

12. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné

argumenty strán sporu (predovšetkým tých, ktoré sú uvedené v odvolaní žalobcu), pričom tak učinil
v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto
rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho
právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne
konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám
sporu poskytol v požadovanej kvalite.

13. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nasledovné.

14. Ak teda podstatné náležitosti vymedzené ustanovením § 9 N. sa uvádzajú v obchodných
podmienkach, potom nemožno túto okolnosť hodnotiť inak ako tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
tieto náležitosti neobsahuje, a teda je podľa ust. § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou
o úvere, ktorý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Takéto náležitosti nemôžu byť súčasťou

obchodných podmienok, ale musia byť uvedené priamo v spotrebiteľskej úverovej zmluve. To znamená
na listine, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
majú slúžiť hlavne na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a
vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť na to, aby do nich v neprehľadnej, zložito formulovanej
a malými písmenami písanej forme dodávateľ ukryl dojednania, ktoré môžu byť pre spotrebiteľa také, že

sa predpokladá, že jeho pozornosti uniknú. Pokiaľ teda i napriek tomu sa dodávateľ nespráva v právnom
vzťahu poctivo, potom takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Treba v tejto súvislosti
zdôrazniť, že fakticky je pritom zmluvná sloboda spotrebiteľa pri určovaní, ktoré dojednanie bude
uvedené v zmluve, a ktoré vo všeobecných podmienkach len zdanlivá, lebo obe listiny vo formulárovejpodobe pripravuje dodávateľ a vzhľadom na nepomer vo vyjednávacej sile dodávateľa a spotrebiteľa je
na prvý pohľad zrejmé, že sa spotrebiteľ len ťažko môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných
dojednaní.

15. Neindividuálnosť dojednania Q. vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani dátumované.

16. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu
dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

17. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo dňa 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 zo dňa
11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je
základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za
elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že
text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného

spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

18. Odvolací súd nepopiera, že spotrebiteľská zmluva môže pozostávať z viacerých dokumentov,
zmluvné ustanovenia však musia byť dojednané individuálne, pričom zmluva musí byť pre spotrebiteľa
transparentná.

19. K otázke splnenia náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v kontexte s čl. 10 ods.
2 smernice 2008/48, na ktorý poukazoval žalobca vo svojom odvolaní odvolací súd aj v súvislosti s
rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 M. I. X., a.s. a O. W. poukazuje na priamy účinok smerníc.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za

ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja

proti sebe výhradne jednotlivci. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho
účinku smernice. Súd totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok
smernice pri využití všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej
straneexistujúobavy,abynedošlovsporochmedzijednotlivcamikaplikáciinepriamehoúčinkusmernice
contra legem a navyše aj proti princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

20. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa
zdá, že Súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len
vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru
podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných

údajov pre výpočet H..

21. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení

jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ § 9 odsek 1 N. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu. V Zákone
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia zákonnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a iných
poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na

uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola
transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto
nového zákona o spotrebiteľských úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia
splácania spotrebiteľských úverov podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

22. Odvolací súd má za to, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na
horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem, apreto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať aj špecifikáciu
splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

23. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ku dňu písomného vyhotovenia tohto rozsudku bola uznesením
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/20/2018 zo dňa 27.03.2018 podaná prejudiciálna otázka v reakcii
na rozsudok C-42/15.

24. K náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ odvolací súd uvádza, že v zmysle

tohto ustanovenia účinného v čase uzatvorenia Zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov. Ustanovenie § 2 písm. i/ N. definuje ročnú percentuálnou mierou
nákladov (ďalej len ,,H.“) celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené

akoročnépercentozcelkovejvýškyspotrebiteľskéhoúverupodľa§19.Celkovýminákladmispotrebiteľa
spojenými so spotrebiteľským úverom sú podľa ustanovenia § 2 písm. g/ ZoSÚ celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady

na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo
aby ho získal za ponúkaných podmienok.

25. Neuvedenie náležitosti uvedených vyššie v zmluve zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým,

že predmetný spotrebiteľsky úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 N.). Žalobcovi
by tak vznikol nárok iba na rozdielu istiny, ktorú poskytol žalovanému a sumy, ktorú žalovaný žalobcovi
už zaplatil.

26. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v

rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti a v súvisiacom
výroku o trovách konania.

27. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešní boli žalovaní, ktorým
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §

396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní boli v odvolacom konaní pasívni, k odvolaniu sa
nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili, a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).