Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. október 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/407/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214218551
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214218551.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členov

senátu JUDr Eriky Madarászovej a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5 IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ I.
T., nar. XXX.XX.XXXX a 2/ K. T., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom Y., ul. Á. V. XXXX/XX, o zaplatenie
sumy 5.383,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k.
6C/281/2015-131 zo dňa 27. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanm nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 92 ods.
8 , § 7 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka ( v znení
účinnom od 1.5.2014) a § 257 CSP. Uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 10.10.2014
domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť mu žalovanú istinu vo výške
5383,84 eura spolu s úrokom z omeškania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca

Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovanív 1. a 2. rade uzatvorili dňa 06.02.2007 zmluvu o úvere, z ktorej
vznikla žalovaná pohľadávka. Ku dňu postúpenia pohľadávky medzi Slovenskou sporiteľňou a žalobcom
táto predstavovala 6.625,55 eura a pozostávala z istiny 5.554,24 eura, riadneho úroku 681,15 eura,
z úroku z omeškania 355,28 eura a poplakov vo výške 35,88 eura. Žalobca si v konaní uplatňoval
zaplatenie pohľadávky 5.383,84 eura s príslušenstvom titulom neuhradených 77 splatných splátok
úverovej zmluvy za obdobie od 10.10.2010 do 10.02.2017 .
1.2 Súd prvej inštancie o žalobe prvý krát rozhodol rozsudkom zo dňa 04.08.2015 č.k. 6c/281/2015-97

tak, že žalobu v celom rozsahu uamietol z dôvodu premlčania. V dôsledku odvolania žalobcu Krajský
súdu Nitra uznsením č.k. 7Co/1088/2015-119 zo dňa 31.1.2017 tento rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V tomto uznesení odvolací súd vyslovil právny názor, že záver
prvoinštančného súdu o premlčaní spornej pohľadávky je nesprávny a v ďalšom konaní mu uložil
najskôr posúdiť či v danom prípade došlo k platnému postúpeniu pohľadávky zo strany právneho
predchodcu žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) na žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
ako aj posúdiť, či žalobca mohol po postúpení pohľadávky, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.

1.3 Súd prvej inštancie zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 06.02.2007, ktorú uzatvorili žalovaní so
Slovenskou sporiteľňou, a.s. zistil, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie splátkového úveru v sume
4.647,15 eura( 140.000,-Sk) ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v dohodnutých mesačných splátkach
po 20 eur od 01.04.2009 a na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 01.04.2009 došlo k zmenevýšky splátok na 64,92 eur ( 2046,-Sk) od 01.07.2009, splatných mesačne k 10. dňu v kalendárnom
mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 10.02.2017. Zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 27.09.2012 Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu pohľadávku voči žalovaným ,

ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 6.625,55 eura. Z oznámenia o postúpení pohľadávky
zo dňa 16.10.2012 mal preukázané, že Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému postúpenie
pohľadávky na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.09.2012. Z
výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že žalovaní spotrebiteľskú zmluvu o splátkovom úvere
uzavreli s bankou . Žalobca , ktorý nie je bankou , sa domáha plnenia z tejto spotrebiteľskej zmluvy

dôvodiac, že sporné právo nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. V prejednávanej veci
ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a preto súd skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v tomto spore , teda
skúmal, či právo uplatnené v tomto konaní žalobca nadobudol v súlade so zákonom na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok 27.9.2012.Z dokazovania vyplynulo, že pôvodný veriteľ ( banka) nezosplatnila
celý úver pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok . Žalobca nepreukázal, či a kedy mu Národná
banka Slovenska udelila povolenie na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov v zmysle ust. §

7 ods. 1 zákona o bankách .
1.4 Na základe uvedených súd dospel k záveru, že absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto
spore, keďže zmluvu o postúpení pohľadávok súd považuje za neplatnú z dôvodu, že bez povolenia
NBS na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov žalobcovi nemohol byť postúpený takzvaný
živý úver, keďže nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na

ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa zákona o bankách
potrebné bankové povolenie podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách. Zároveň teda ani nemôže vyhlasovať
ich mimoriadnu splatnosť, keďže nemá oprávnenie na ich poskytovanie. Predmetom postúpenia z banky
na nebankovú obchodnú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po
lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na

úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite 90 dní ( § 92 ods. 8 zákona o bankách).
1.5 Súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca vyzval
žalovaných na úhradu ich dlhu potom, čo boli 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním v zmysle
prvej vety § 92 ods. 8 zákona o bankách a nepreukázal ani to , že mu boli postúpené len splatné
splátky úveru. Treba dodať, že právny predchodca žalobcu je oprávnený postúpiť aj pohľadávku z

celého úverového vzťahu, ale to by musel úverový vzťah ukončiť (vyhlásiť mimoriadnu splatnosť) a
následne v súlade so zákonom môže postúpiť aj osobe, ktorá nie je bankou. Argument žalobcu o tom,
že vo VOP pôvodného veriteľa ( ktoré sa stali súčasťou predmetnej spotrebiteľskej zmluvy ) v bode
19.16 boli medzi zmluvnými stranami dohodnuté odlišné podmienky možnosti postúpenia pohľadávky
veriteľa , súd neakceptuje, pretože v bode 18.16 VOP „dohodnutú “ možnosť postúpenia pohľadávky len

veriteľom , súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá bezpochybne vnáša neprimeranú
nerovnováhu do predmetného právneho vzťahu v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov , preto
ju súd považuje za absolútne neplatnú . Súd pre absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu
ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa §-u 257 CSP a v konaní úspešným
žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože zo spisu nevyplýva, že im v konaní vznikli

trovy .

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal , že
súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že
nie je v spore aktívne legitimovaný z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky s poukazom na ust. §
92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách. Uviedol, že zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8 nevyplýva, že
predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Tento názor opiera
o ust. § 92 ods. 8 vetu druhú, ktorá nadväzuje na ust. § 92 ods. 8 vetu prvú. Zmyslom ust. § 92 ods. 8

veta druhá je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradí banke tú časť záväzku, s plnením ktorej je
v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej
nezaplatený zostatok, zaniká. Ak by zákonodárca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie
banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92
ods. 8 bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením

pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane príslušenstva, tak by
už banka nemala čo postupovať ( predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postpením) a
teda banka by nemala aké právo uplatňovať.Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu že žalobca po postúpení pohľadávky nebol
oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. V tejto súvislosti poukázal na zmluvu o splátkovom
úvere v ktorej si strany dohodli plnenie v splátkach s presným stanovením podmienok platenia splátok.

Žalovaní nedodržali tieto podmienky čím vzniklo postupcovi ( Slovenske sporiteľni a.sň právo pristúpiť
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Banka toto právo nevyužila a preto k vyhlásenie splatnosti
pristúpil až žalobca podaním zo dňa 16.10.2012. Žalobca sa postúpením pohľadávky stal veriteľom
pohľadávky a základným právom veriteľa je v zmysle ust. § 488 OZ právo na plnenie od dlžníka a
teda aj právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca považuje za nesporné, že spolu s

postúpenou pohľadávkou prešli na neho všetky práva s ňou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal na bod 19.16 VOP
v ktorom žalovaní vyslovili súhlas s postúpením pohľadávky na tretiu osobu, čo je v súlade s ust. §
89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od
ustanovení zákona o bankách . Žalobca v súvislosti s jeho aktívnou legitimáciou v spore zastal názor, že
ju dostatočne preukázal oznámením banky o postúpení pohľadávky , zmluvou o postúpení pohľadávky

a ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa jeho názoru nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
akopostupníkapohľadávky.Napodporusvojichtvrdenícitovalzniektorýchrozsudkovodvolacíchsúdov.

3. Žalovaní sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01.07. 2016, ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné , preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 10.10.2014
domáhal zaplatenia 5.383,84 eura s príslušenstvom. K svojej žalobe pripojil zmluvu o splátkovom úvere
č. 0212385395 zo dňa 06.02.2007, dodatok č.1 k zmluve zo dňa 01.04.2009, všeobecné obchodné

podmienky, zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE zo dňa 27.09.2012 medzi postupcom
Slovenskou sporiteľňou, a.s. a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, s.r.o. ako postupníkom a prílohu k
zmluve, oznámenie Slovenskej sporiteľne a.s. o postúpení pohľadávky zo dňa 16.10.2012, oznámenie
žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru s výzvou k úhrade zo dňa 16.10.2012 a pokus o zmier
zo dňa 17.06.2014. Po zrušení a vrátení v poradí prvého prvoinštančného rozsudku odvolacím súdom

súdom, súd prvej inštancie rozhodol v poradí druhým napadnutým rozsudkom.

6. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia,
dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, spotrebiteľ je
fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

7. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

8. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

9. Podľa § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez
zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať

preukázania zmluvy o postúpení.

10. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní sosplnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

11. Odvolací súd po prejedaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový

stav veci a vec správne právne posúdil, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v
napadnutom rozsudku o nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu v tomto konaní , na tieto poukazuje
ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie preskúmavaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, a zároveň

postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda
či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.
Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva
a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v
civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie

je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne
je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v
konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že

je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú
v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Súd prvej inštancie dospel
k správnemu právnemu záveru o absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď síce žalobca
predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012, ale nepreukázal splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči

žalovaným ako dlžníkom.

12. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia

svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka
je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o
bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. V predmetnom prípade banka túto možnosť nesplnila a žalobcovi postúpila

predmetnú pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah
zanikol inak (výpoveďou, resp. odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver
o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len
jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých boli žalovaní v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila

predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti
inému subjektu. Z toho jednoznačne vyplýva, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 27.09.2012 je pre
rozpor so zákonom, je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. K námietkam

odvolateľa odvolací súd dodáva, že úpravou § 92 ods. 8 (pôvodne odsek 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s
bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovitretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo
účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou. Je potrebné zásadne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525

ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v
omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pokiaľ tieto predpoklady

nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Občianskeho zákonníka, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní nepreukázal,
že banka pred postúpením pohľadávky klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a
klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Odvolací súd vzhľadom k už

konštatovanému ako aj k zistenému skutkovému stavu zastal názor, že žalobca nepreukázal, že by v
čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným postúpená naňho, boli tieto
podmienky postúpenia splnené.

13. Odvolací súd k námietke žalobcu, že je možné postúpiť pohľadávku z banky na nebankový

subjekt práve v súlade s ust. § 92 Zákona o bankách ďalej konštatuje, že s touto námietkou
sa nestotožňuje, nakoľko predmetné ustanovenie rieši predovšetkým otázku odhalenia bankového
tajomstva. Z citovaného zákonného znenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zrejmé presne stanovené
podmienky,zaktorýchmôžebankapohľadávkupostúpiť.Toznamená,žebankovúpohľadávkujemožné
postúpiť, ale banka musí splniť výslovne stanovené podmienky, ktoré banka nedodržala. Preto ani

nemôžu byť zhojené podmienky postúpenia pohľadávky tým, že výzvu pošle iný subjekt ako banka, teda
že iný subjekt ako banka zosplatní celú bankovú pohľadávku.

14. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu ( z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky), jeho rozhodnutie je vecne

správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
15. . Odvolací súd záverom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp.
zn. 7 Cdo 26/2017, ktorý v obdobnej veci prijal záver podľa ktorého : "Podmienky podľa § 92 ods.
8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).

Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.)". Pretože žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok
v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách správne súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nemá
aktívnulegitimáciunapodanietejtožaloby,dôsledkomčohobolozamietnutiežalobnéhonávrhu.Ztýchto
dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi a argumentmi žalobu

uvedenými v podanom odvolaní.
16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovaným , ktorí boli v odvolacom
konaní úspešní a preto by im podľa § 255 a § 262 ods. 1 CSP patrila náhrada trov odvolacieho
konania, im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli. Odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP rozhodol, že nárok na ich náhradu žalovaným

nepriznáva.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).