Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/186/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217648
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217648.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov
JUDr.Adriany Kálmánovej a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
9C/322/2012-55 zo dňa 21. mája 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,

ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 320,86Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe

jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému - I. Q., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 13005/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011,
konanie začalo dňa 09.08.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 174
dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Ďalej odôvodnil svoj návrh tým, že navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v
exekučnom konaní a primäl porušovateľa k vydaniu rozhodnutia. Opísaný postup exekučného súdu
hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods.2 Exekučného

poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla

navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125 Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie arozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,-Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,-Eur, v sume 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií,

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na súde. Výška tejto škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej
výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného

súdu /na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660 Eur za rok :12
mesiacov v roku = 55 Eur/. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli
reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu

jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : -neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -
k insolvencii povinného a najmä, že navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu
v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola

zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a

majetkovúškodu,ktorámubolaspôsobenávpriamejpríčinnejsúvislostisporušenímoznačenýchpráva
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym

rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporkyňa navrhla návrh vo vyššie uvedených právnych veciach ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/981/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods.1, 2, § 9
ods. 1 a 2 v znení účinnom do a od 1.1.2013, § 16 ods. 1,2,3,4, § 17 ods. 1,2,3, § 19 ods. 1, 3 a citované
ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z./ § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. d/, i/, v znení
platnom do a od 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení účinnom do 31.5.2010 a od 1.6.2010 a dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania

nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP Zák.
č. 99/1963Zb./ z dôvodu, si mu trovy konania neuplatnil a žiadne trovy konania mu ani nevznikli.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Levice sp. zn. 11Er/981/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolapodaná na súde dňa 20.10.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 02.11.2010 žiadosť o udelenie
poverenia zamietol, právoplatne dňa 08.02.2011. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ,
ktoré odvolanie vzal navrhovateľ späť a odvolací súd odvolacie konanie zastavil dňa 27.01.2011.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa spĺňal náležitosti v zmysle § 43 OSP.
Návrh nebol predčasne podaný dôvodiac tým, že mal za preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu, návrh na súd podal pred uplynutím 6
mesačnej lehoty od podania tejto žiadosti, pričom ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa 6-mesačná
zákonná lehota uplynula a odporca návrhu nevyhovel v rámci predbežného prerokovania nároku na

náhradu škody. Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, že uplatnený právny nárok navrhovateľa nie je
premlčaný.
Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadne konanie, v ktorom možno konštatovať prieťahy v konaní sa
neviedlo.

Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či je daný dôvod na
náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval náhradu škody
podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp. bez
zbytočných prieťahov. Súd mal za to, že exekučné konanie bolo vedené v čase účinnosti Exekučného

poriadku, podľa ktorého ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok zákonná 15-dňovvá lehota
na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neexistovala a nevzťahuje sa na
rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Súd dospel k záveru, že pokiaľ
exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia už dňa 02.11.2010, jeho postupom nedošlo k
zbytočným prieťahom v konaní, teda k nesprávnemu úradnému postupu, keďže o žiadosti o udelenie

poverenia rozhodol tak, že ju zamietol.
Ďalej dôvodil tým, že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody,
teda nepreukázal existenciu škody spočívajúcu v zmenšení jeho majetku alebo v ušlom zisku. S
poukazom na vyššie uvedené potom navrhovateľom navrhovaný dôkaz znaleckým posudkom zamietol
ako nehospodárny dôvodiac tým, že znalecký posudok slúži na preskúmanie správnosti preukázaných

tvrdení účastníkov konania. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ďalej sa nezaoberal uplatnenou škodou a
nemajetkovou ujmou, keď nebol daný právny základ uplatneného právneho nároku.
Poukázal ďalej na to, že ustanovenie § 44 ods.2 EP oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať,
či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, pri posudzovaní ktorého zákonného predpokladu

pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou
exekučného titulu, ale len z hľadiska, či bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov, že v čase podávania návrhu nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič

nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty a že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady

konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP vodvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri

rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,

resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok

6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenúorgánomvykonávajúcimverejnúmoc,musiabyťsúčasnesplnenépodmienkyzodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý

vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania
sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej

zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za
škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný

postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasneniepríčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,

a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote

15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd v posudzovanom vyššie uvedenom exekučnom

konaní zamietol žiadosť o udelenie poverenia v čase tak, ako je vyššie uvedené, pričom platné znenie
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku lehotu jednoznačne vylučovalo pre prípady zamietnutia žiadosti.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za

nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na

konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom

samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti
veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v jednotlivých vyššie

uvedených exekučných konaniach vydané v čase vyššie uvedenom nemožno hodnotiť ako zbytočné
prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím
na všetky vyššie okolnosti veci a nemožno neprihliadnuť na tisícky obdobných vecí /podávaných
navrhovateľom na postup exekučnému súdu/ i vzhľadom k jeho možnostiam.

Pokiaľ exekučný súd vydal rozhodnutie a zamietol žiadosť exekútora z 20.10.2010 o udelenie poverenia
v exekučnej veci sp. zn. 11Er/981/2010 už dňa 02.11.2010, odvolací súd mal za to, že bez ďalšieho
sa nejedná o také konanie exekučného súdu, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako zbytočné prieťahy
vedúce k navrhovateľom tvrdeným (nepreukázaným) následkom. Neboli splnené, preukázané ani
ďalšie dva predpoklady uplatneného právneho nároku a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a

priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou
ujmounapreukázaniektorýchpredpokladovzaťažujedôkaznébremenonavrhovateľa.Vdanomprípade
sinavrhovateľsvojudôkaznúpovinnosťnesplnilanepreukázalsplnenietýchtozákonnýchpredpokladov.Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých

záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo
potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým

exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a ak mu
nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda
nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ

podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie
v čase rozhodovania súdu už uplynula, že uplatnený právny nárok navrhovateľa nie je premlčaný,
že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať)
v konaní vykonaným dokazovaním, že doplnenie dokazovania navrhnutým dôkazom zo strany

navrhovateľa by bolo vo veci nehospodárne a neúčelné, že rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacich
podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a
neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo prísť priamo a
len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu

a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.