Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. september 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817208446
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817208446.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu P. A., a.s., so sídlom L. č. XXX/A, P., IČO: XX XXX XXX, právne
zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. L. Q., Y.., s.r.o., so sídlom R. XX, P., IČO: XX XXX XXX, proti
žalovanému K. L., bytom E. L., O. č. XXX/XX, o zaplatenie 208,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa04.októbra2017,č.k.13Csp/73/2017-61,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobcu zamietol a výrokom II.
žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 208,28 eur s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 208,28 eur od 06.05.2009 do zaplatenia a náhrady trov právneho zastúpenia
a ostatných trov konania. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že

žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná z dôvodu premlčania. S poukazom na ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa súd posudzoval, či právo žalobcu, ktoré by inak bolo
právom zo spotrebiteľského vzťahu, nie je premlčané. Žalobca tvrdí, že právny predchodca žalobcu (.)
ako veriteľ a žalovaný ako dlžník mali dňa 04.11.2008 uzavrieť zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 10.000,-
Sk (331,94 eur), a žalovaný sa zaviazal predmetný úver splatiť v 11 mesačných splátkach s konečnou

splatnosťou dňa 17.10.2009. Zo žiadosti/zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný dňa 12.11.2008 (a nie ako
uvádza žalobca dňa 04.11.2008) požiadal právneho predchodcu žalobcu o poskytnutie úveru vo výške
10.000,- Sk (331,94 eur) a právny predchodca žalobcu sa zaviazal mu poskytnúť finančné prostriedky
v sume 10.000,- Sk (331,94 eur), ktoré by žalovaný vrátil v 11 mesačných splátkach v sume 33,06 eur
so splatnosťou prvej splátky dňa 17.12.2008 a splatnosťou poslednej splátky dňa 17.10.2009. Úver bol
poskytnutý žalovanému dňa 12.11.2008, kedy bola na jeho účet pripísaná suma 9.750,- Sk (323,64

eur), ako to vyplýva z výpisu Y. banky „Aktuálny stav úveru ku dňu 01.12.2010“. Ďalej z predmetného
výpis vyplýva, že žalovaný je nepretržite po splatnosti, t.j. v omeškaní od 17.01.2009. Keďže žalovaný
úver riadne nesplácal, právny predchodca žalobcu výzvou na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa
06.05.2009 vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 06.05.2009 v dôsledku omeškania so zaplatením
splátky splatnej dňa 17.01.2009. Vzhľadom na uvedené začala premlčacia doba predmetného dlhu v
zmysle § 103 a § 100 Občianskeho zákonníka plynúť dňa 17.01.2009 a uplynula dňa 17.01.2012. Keďže

žalobca podal žalobu na súd dňa 10.05.2017, urobil tak po márnom uplynutí všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Súd posudzoval aj námietku žalobcu, ktorý
tvrdil, že v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby v čase
rozhodcovského konania (od 17.10.2011 do 31.05.2013) a v čase exekučného konania (od 30.03.2015
do 13.01.2017) a keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 10.05.2017, urobil tak pred uplynutím
premlčacej doby (z premlčacej doby uplynulo podľa žalobcu 2 roky 9 mesiacov a 5 dní). Žalobca začiatok

plynutia premlčacej doby počítal od 22.05.2009, kedy uplynula 10 dňová lehota na dobrovoľné splatenie
úveru na základe výzvy doručenej žalovanému fikciou dňa 11.05.2009. Súd v tejto súvislosti poukázalna ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach,
začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej
zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej

splátky. Keďže právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru v dôsledku nezaplatenia
splátky žalovaným splatnej dňa 17.01.2009 a v dôsledku nezaplatenia tejto splátky riadne a včas
vyhlásil právny predchodca žalobcu predčasnú splatnosť úveru, začala premlčacia doba plynúť odo dňa
zročnosti nesplnenej splátky, t. j. dňa 17.01.2009. Teda premlčacia doba začala plynúť podľa názoru
súdu o 125 dní (4 mesiace a 5 dní) skôr ako uviedol žalobca. To znamená, konštatoval súd, že aj

keby v zmysle § 112 OZ premlčacia doba počas rozhodcovského konania a exekučného konania v
predmetnej veci spočívala, žaloba bola podaná po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby, lebo
bola podaná na súde dňa 10.05.2017, t.j. 3 roky 1 mesiac a 10 dní po začatí plynutia premlčacej doby.
Avšak súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k spočívaniu premlčacej doby v zmysle §
112 OZ, keďže žalobca, resp. jeho právny predchodcovia riadne neuplatňovali právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne nepokračovali, a preto premlčacia doba od tohto

uplatnenia po dobu konania riadne plynula. Súd rešpektujúc rozhodnutie Okresného súdu Prievidza
zo dňa 09.11.2015 č. k. 9Er/1724/2015-29, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07.09.2016 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.07.2016 č. k. 17CoE/63/2016-41, mal za to, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere z pohľadu ustanovení §
53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/

EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), je neplatná. Súd uviedol, že táto doložka
je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil a na jej základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za

rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. To znamená, že rozhodcovský rozsudok nebol vydaný v
riadnomrozhodcovskomkonaní,jeneúčinnýanajehozákladenemožnoviesťexekučnékonanie.Totiež
znamená, že si právny predchodca žalobcu riadne neuplatnil právo na súde alebo u iného príslušného
orgánu a v začatom konaní riadne nepokračoval, a preto premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konaniariadneplynulaauplynula.Akžalobcapodalžalobunasúddňa10.05.2017,urobiltakpomárnom

uplynutí premlčacej doby a jeho žaloba je z uvedeného dôvodu v celom rozsahu nedôvodná. O nároku
na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v celom rozsahu
úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže zo súdneho spisu nevyplývajú
žalovanému žiadne trovy konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca. Uviedol, že v
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva. Žalobca už v samotnej žalobe o zaplatenie uviedol, že právny predchodca

žalobcu, Y. v zmysle Obchodných podmienok pre úver, ak sa žalovaný dostal do omeškania s platením
splátok, veriteľovi - Y. banka, a. s., vznikol nárok požadovať od dlžníka - Žalovanej, predčasné splatenie
úveru vrátane príslušenstva. Veriteľ - Y. banka, a. s., si právo požadovať predčasné splatenie istiny úveru
v súlade s Obchodnými podmienkami uplatnil, a to na základe výzvy na úhradu dlžnej sumy adresovanej
žalovanému, následkom čoho sa stal celý úver vrátane príslušenstva predčasne splatným ku dňu

06.05.2009. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve zo strany banky nezaplatil dlžnú pohľadávku. Žalobca
zaslal súdu ako prílohu žaloby výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom, a teda vôbec nie je jasné,
akými úvahami sa súd riadil keď vôbec neaplikoval ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pukázal na
to, že súd postupoval zjavne nesprávne, nakoľko zosplatnenie úveru vo svojej podstate znamená zmenu
termínu splatnosti všetkých nesplatených splátok, na ktoré má veriteľ nárok. V uvedenom prípade teda

nejde o odstúpenie od zmluvy, nakoľko zmluva ostáva i naďalej v platnosti, avšak v dôsledku využitia
veriteľovho práva dôjde k zmene termínu splatnosti splátok úveru, a to všetkých tých, ktoré ku dňu
vyhlásenia predčasnej splatnosti neboli uhradené, či už minulých, alebo budúcich. Navyše vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru sa premlčuje celý úverový vzťah naraz, tzn. v jednotnej premlčacej dobe,
a to odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. V tomto prípade ide jednoznačne o dátum

06.05.2009 a rozhodne nie o dátum 17.01.2009, ako uvádza súd prvej inštancie. V súvislosti s plynutím
a spočívaním premlčacej doby žalobca zdôraznil, že dňa 06.05.2009 právny predchodca žalobcu,
Y., vyhlásila úver za predčasne splatný. O tejto skutočnosti sa žalovaný mohol prvýkrát dozvedieť
dňa 11.05.2009, kedy bola uložená predmetná výzva na pošte a žalovaný si ju neprevzal. Žalovanýmal v rámci výzvy na splatenie úveru 10-dňovú lehotu na dobrovoľné splatenie úveru. Premlčacia
doba teda začala prvýkrát plynúť dňa 22.05.2009 (11.05.2009 deň uloženia zásielky na pošte + 10 -
dňová lehota na dobrovoľné splatenie úveru). Následne právny predchodca žalobcu podal žalobu na

rozhodcovský súd, pričom žaloba bola doručená na rozhodcovský súd dňa 17.10.2011. Táto skutočnosť
je zrejmá z Rozhodcovského rozsudku sp. zn. PV-C/1011/0210. Od 22.05.2009 do podania žaloby na
rozhodcovský súd teda žalobca vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby 2 roky 5 mesiacov
a 6 dní. Ďalej, právny predchodca žalobcu podal na podklade Rozhodcovského rozsudku návrh na
vykonanie exekúcie, avšak exekučný súd Uznesením sp. zn. 9Er/1724/2015 zo dňa 09.11.2015 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, pričom toto Uznesenie nadobudlo právoplatnosť v
spojení s Uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/63/2016 zo dňa 21.07.2016. Následne
exekučný súd exekučné konanie zastavil Uznesením zo dňa 13.12.2016 sp. zn. 9Er/1724/2015. O tejto
skutočnosti sa žalobca dozvedel 11.01.2017 pričom podotkol, že dátum právoplatnosti predmetného
uznesenia môže byť ešte neskorší. Žalobca, v nadväznosti na tieto skutočnosti podal žalobu o zaplatenie
na Okresný súd Prievidza sp. zn. 13Csp/73/2017 doručenú dňa 10.05.2017. Žalobca teda odo dňa

doručenia Uznesenia o zastavení exekučného konania t. j. od 11.01.2017 do podania žaloby na Okresný
súd Prievidza, vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby ďalších 3 mesiace a 29 dní. Spolu teda
žalobca vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby 2 roky 9 mesiacov a 5 dní. Mal za to, že
počas konania na rozhodcovskom súde a počas exekučného konania premlčacia doba neplynula, ale
spočívala v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Žalobca na túto situáciu aplikuje ten stav, keď

súd na podklade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku zruší rozhodcovský rozsudok a následne
pokračuje v konaní na podklade pôvodnej žaloby alebo vzájomnej žaloby v zmysle § 43 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Je pritom jasné, že tak pri zrušení rozhodcovského rozsudku
súdom na podklade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako aj pri zastavení exekučného
konania na podklade rozhodcovského rozsudku, dochádza k prelomeniu materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), avšak pri zrušení rozhodcovského rozsudku súdom,
súd pokračuje v konaní v zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
pričom ak dôjde k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku, súd v
konaní nepokračuje a pohľadávka sa stáva nevymožiteľná. Je potom nepochybné, že veriteľ napriek
tomu, že postupoval pri uplatnení a vymáhaní svojej pohľadávky podľa platných právnych noriem a

právne aprobovaným spôsobom, dostal sa do situácie, v ktorej sú popreté jeho legitímne očakávania,
že exekučný titul bude možné vykonať, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty. Žalobca
poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp. zn 13Csp/119/2016 a rozsudok
Okresného súdu Veľký Krtíš 10Csp/142/2017. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, žalobca sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012. Z uvedeného vyplýva, že

zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Poukázal ďalej na skutočnosť,
že zmluva o úvere obsahuje odkaz na Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné podmienky ako aj
na Sadzobník poplatkov a iné dokumenty Poštovej banky, a.s. Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané
skutočnosti žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žalobe vyhovie v celom rozsahu. Zároveň žiadal náhradu trov

odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne žalovaný nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.
5. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky,
ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona

č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky
vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky). Tento nález bol

vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.septembra 2018.

6. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné. Napriek tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republikytreba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s
Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti
nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich
vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že
prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri
rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda

postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou,
konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu
hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že
hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú
ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy

súčasťou právneho poriadku.
8. Ajkeďžalobcavodvolanípriamonenamietalnesprávnosťtohtopostupusúduprvejinštancie(netvrdil,
že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka nemohla byť
ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto

rovnako,akokebykpremlčaniunedošlo-tedatak,akotvrdilžalobcavodvolaní(ajkeďzinýchdôvodov).

9. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie
veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyvodí z
vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení
podkladom pre rozhodnutie o predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, pričom sa vysporiada
aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podanom odvolaní. Zároveň bude v ďalšom konaní potrebné
zaoberať sa žalobcovou aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nakoľko z pôvodného veriteľa

pohľadávka, ktorá sa v tomto konaní vymáha, bola postúpená na súčasného veriteľa (žalobcu) viacerými
zmluvami o postúpení pohľadávky s tým, že v spisovom materiáli absentujú dve zo štyroch zmlúv o
postúpení predmetnej pohľadávky.

11. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného

konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

12. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).