Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014897667
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014897667.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu N.. U. T., B.. XX.X.XXXX, X. W.N., O.
X, zastúpeného JUDr. Kristínou Piovarčiovou, advokátkou AK so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti
žalovanému Zväzu slovenských vedecko-technických spoločností Bratislava, so sídlom v Bratislave,
Koceľova 15, zastúpenému JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom AK so sídlom v Košiciach,
Južná trieda 2/A, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu
aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 24.10.2013, č.k. 19C 1375/1999-475
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku.

M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku nad sumu 663,81 € tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za
obdobie od X.X.XXXX J. XX.XX.XXXX vo výške 2 102,07 € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku rozsudku taktiež uviedol, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti skončenia vo veci samej.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od Y. XXXX J. T. XXXX vo výške 8 936,75 € spolu
s úrokmi z omeškania.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že svojim rozsudkom zo dňa 23.9.1997 určil, že výpoveď
daná žalobcovi žalovaným zo dňa XX.X.XXXX je neplatná a jeho pracovný pomer naďalej trvá. Nárok
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vylúčil na samostatné konanie. Z

vykonaného dokazovania uzavrel, že v časovom období rokov XXXX H. XXXX, za ktoré žalobca
uplatňuje svoj nárok bol tento zamestnaný jedenkrát a to po dobu pol roka u predavača zeleniny. V
období od XX.X.XXXX J. XX.X.XXXX a neskôr v období od XX.XX.XXXX J. XX.XX.XXXX vykonával
podnikateľskú činnosť, ktorú ukončil z dôvodu, že mu podnikanie neprosperovalo. Z výpisu zo
živnostenského registra súd zistil, že žalobca podnikal pod obchodným menom N.. U. T.Š. U. T. L. P.
U. B. O., Č. X. H. O. C. X.X.XXXX J. XX.X.XXXX s predmetom podnikania nákup tovaru za účelom
ďalšieho predaja a od XX.X.XXXX J. XX.X.XXXX s predmetom podnikania podnikateľské poradenstvo

- sprostredkovanie ekonomických poradenských služieb, poradenská činnosť v rezorte strojárstva. Od
XX.XX.XXXX tento podnikal pod obchodným menom N.. U. T. O. U. T. L. P. W., S. X, ktoré ukončil dňa
XX.XX.XXXX. Z výsluchu bývalej manželky žalobcu uzavrel, že žalobca tejto vypomáhal v rokoch XXXX
- XXXX a za uvedené obdobie mu táto uhrádzala odmenu spočívajúcu v splácaní leasingu na motorovévozidlo mesačne vo výške 24 500,- Sk počas dvoch rokov. Táto odvádzala za žalobcu aj poistné do
Spoločnej zdravotnej poisťovne aj Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

Na základe toho s poukazom na ustanovenie § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce uzavrel, že za obdobie 6
mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru, teda za obdobie od X.X.XXXX J. XX.XX.XXXX
prislúcha žalobcovi nárok na náhradu mzdy, keďže boli splnené podmienky pre jej priznanie a to, že
žalovaný ako zamestnávateľ, dal žalobcovi neplatnú výpoveď a tento ako zamestnanec žalovanému
oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Pokiaľ sa týka obdobia presahujúceho 6 mesiacov

t.j. od X.X.XXXX J. XX.X.XXXX dospel k záveru, že je dôvodný nárok na náhradu mzdy aj za ďalšie
obdobie presahujúce 6 mesiacov a to za obdobie od X.X.XXXX J. XX.XX.XXXX. Zohľadnil v tomto
smere, že žalobca v tomto období podnikal a to na základe živnostenského oprávnenia od XX.X.XXXX
J. XX.X.XXXX. Bez ohľadu na to však dospel k záveru, že priznanie náhrady mzdy iba za obdobie 6
mesiacov (vzhľadom na spôsob skončenia pracovného pomeru, ako aj dĺžku súdneho konania) sa javilo
byť síce zákonné, ale nespravodlivé. Poukázal na to, že z potvrdenia Daňového úradu Košice I vyplýva,

že titulom dane z príjmov obyvateľstva za zdaňovacie obdobie roku XXXX vykázal žalobca príjmy z
podnikateľskej činnosti vo výške 38 000,- Sk a výdavky vo výške 17 344,- Sk a základ jeho dane bol 20
652,- Sk z čoho daňovému subjektu daň nevyplynula.

Za ďalšie obdobie od X.X.XXXX H. J. XX.X.XXXX prihliadol na námietku žalovaného a s jej obsahom

sa stotožnil, keď vychádzal zo zistení, že aj v roku XXXX (J. XX.X.XXXX) žalobca podnikal, avšak za
uvedené obdobie nevykázal príjmy a výdavky. Napriek tomu však súd prihliadol na skutočnosť, že v
tomto období žalobca už podnikal dlhodobo (od X.X.XXXX), a preto pokiaľ aj vykazoval nulové príjmy
a teda jeho podnikanie nebolo úspešné, z hľadiska dosahovania kladných hospodárskych výsledkov,
túto skutočnosť nemohol súd zohľadniť na účet žalovaného tak, aby tento aj v ďalšom období znášal

ekonomické riziko, resp. ekonomický neúspech žalobcu v podnikaní. Mal za to, že žalobca už mal
dlhodobejšieskúsenostispodnikaním,vykonávalhonaúrovnizodpovedajúcejjehovzdelaniuavodbore
svojej pôsobnosti mal teda za to, že pracovné zapojenie žalobcu formou podnikania bolo adekvátne
jeho vzdelaniu. Prihliadol aj na skutočnosť, že žalobca bol určitú dobu zamestnaný u svojej bývalej
manželky T.. T. T. H. O. P. C. G. XXXX - XXXX. Pri týchto záveroch vychádzal aj z právneho názoru

odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení v otázke, že ak zamestnanec prestal vykonávať
podnikateľskú činnosť v dôsledku vykazovania hospodárskej straty pri podnikaní bude možné pristúpiť k
zníženiu,resp.nepriznaniunáhradymzdyajpoukončenípodnikateľskejčinnosti,pretožezamestnávateľ
nemôže znášať hospodárske riziko zamestnanca súvisiace s podnikaním. Z tohto dôvodu už nárok na
náhradu mzdy za obdobie od X.X.XXXX J. XX.X.XXXX zamietol. Výšku náhrady mzdy vyčíslil na základe

znaleckého dokazovania, v rámci ktorého bol ustálený priemerný zárobok žalobcu za kalendárny rok
predchádzajúci neplatnému skončeniu pracovného pomeru v sume 38 430,- Kčs pri odpracovaných
XXX dňoch. Na základe toho vyčíslil hrubú mesačnú mzdu žalobcu na sumu 3 850,- Kčs a čistú mzdu na
sumu 3 333,- Kčs. Za obdobie kalendárnych rokov XXXX H. XXXX takto priznal žalobcovi náhradu mzdy
vo výške 63 327,- Kčs, t.j. 2 102,07 €. S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu R 45/83 uviedol, že

pri nároku v tomto rozsahu nepovažoval vznesenú námietku premlčania za dôvodu. Za ďalšie obdobie
teda od X.X.XXXX však už námietku premlčania zo strany žalovaného považoval za dôvodnú, a preto
žalobu v tejto časti zamietol.

Za dôvodnú považoval námietku premlčania aj vo vzťahu k nároku na priznanie úrokov z omeškania.

Poukázal na to, že žalobca tento nárok uplatnil dňa 14.6.1999, a preto s poukazom na ustanovenie §
263 ods. 1 Zákonníka práce konštatoval, že námietku premlčania považuje aj v tejto časti za dôvodnú,
keďže nárok na priznanie úrokov z omeškania sa premlčal v lehote 3 rokov.

Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalovaný ako aj žalobca. Žalovaný žiadal rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým žalobe vyhovel nad sumu 663,81 € zmeniť a v tejto časti žalobu zamietnuť. V odvolaní
uviedol, že pokiaľ z jeho strany došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom, má
žalobca zo zákona nárok na náhradu mzdy za obdobie 6 mesiacov, čo žalovaný ani nespochybňuje. Mal
však za to, že nie je daný dôvod, aby bol duplicitne sankcionovaný a s náhradou mzdy presahujúcou 6
mesiacov. Samotná dĺžka súdneho konania nemôže byť posudzovaná na ťarchu žalovaného ako dôvod,

pre ktorý by mala byť žalobcovi priznaná náhrada mzdy presahujúca uvedené obdobie 6 mesiacov. Má
za to, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca v rozhodnom období, za ktoré
si uplatňuje nárok na náhradu mzdy podnikal na základe živnostenského oprávnenia v odbore svojej
pôsobnosti, v ktorej má vysokoškolské vzdelanie. Za zdaňovacie obdobie XXXX zarobil v podnikateľskejčinnosti sumu 38 000,- Sk, čo predstavuje v priemere 3 167,- Sk za kalendárny mesiac a približne
toľko bola žalobcovi priznaná aj výška náhrada mzdy za mesiac. Má teda za to, že bolo preukázané,
že žalobca nebol v rozhodnom období nezamestnaný, resp. bez príjmu a bolo by nespravodlivé, ak by

žalobca okrem toho, že ako samostatne zárobkovo činná osoba mal v uvedenom období príjem, aby mal
za rovnaké obdobie aj nárok na náhradu mzdy približne v rovnakej výške ako je jeho príjem z uvedeného
obdobia.

Žalobca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ustanovení § 205 ods. 2
písm. d) a f) O.s.p.. Mal za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil. Je toho názoru, že za obdobia, v ktorých podnikal a
mal negatívne hospodárske výsledky nemôže niesť zodpovednosť v celom rozsahu on sám. Tento stav
vyplynul z celkovej ekonomickej situácie v spoločnosti, a preto je toho názoru, že za uvedené obdobie
mu náhrada mzdy patrí. A už vôbec nemôže niesť zodpovednosť za to, že nemal žiadny príjem v

obdobiach keď nepodnikal. Nepovažuje za pravdivý záver, že sa neuchádzal riadne o zamestnanie a
má za to, že v súdnom spise sa nachádza množstvo potvrdení z organizácii, u ktorých sa o zamestnanie
uchádzal a nebol prijatý. Poprel obsah výpovede jeho bývalej manželky o tom, že táto mu v rokoch
XXXX - XXXX splácala leasing na motorové vozidlo. Uviedol, že žiadne motorové vozidlo na leasing
nemal a už vôbec nie motorové vozidlo zn. V.. Rovnako popieral, aby táto za neho odvádzala poistné

do Spoločnej zdravotnej, resp. Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Za nesprávny považuje aj výrok,
ktorým súd zamietol jeho nárok na priznanie úrokov z omeškania. Má za to, že tento výrok súd prvého
stupňa dostatočne neodôvodnil, keď neuviedol akým spôsobom sa úroky z omeškania premlčujú, a
kedy začala a skončila premlčacia doba. Má za to, že pokiaľ mu žalovaný nezaplatil náhradu mzdy je
stále v omeškaní a úrok z omeškania, ako samostatný peňažný nárok medzi ním a žalovaným existuje.

Príslušenstvo pohľadávky úroky z omeškania, z ktorých každý mesačný úrok sa premlčuje samostatne
a náhrady týchto úrokov z omeškania mu patrí až do zaplatenia. Nárok na priznanie úrokov z omeškania
ako kapitalizovanú čiastku uplatnil podaním zo dňa XX.XX.XXXX osobitne za obdobie od X.X.XXXX J.
X.X.XXXX s priloženým vyčíslením na sumu 186 050,92 Sk a ďalej za obdobie od X.X.XXXX do budúcna
vo výške 17,6 % ročne do zaplatenia. Z uvedeného je zrejmé, že takto uplatnené nároky z omeškania

nemôžu byť premlčané minimálne za obdobie od XX.XX.XXXX J. XX.XX.XXXX H. Ď. C. XX.XX.XXXX
do budúcna.

Z obsahu uvedených odvolaní odvolací súd vyvodil záver o tom, že týmito nie je napadnutý vyhovujúci
výrok do sumy 663,81 €, a preto sa v tejto časti stal rozsudok právoplatným a nebol predmetom

odvolacieho konania.

V prevyšujúcom rozsahu odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoj vyhovujúci výrok sčasti na nesprávnom právnom posúdení, keď správny
hmotnoprávny predpis nesprávne aplikoval na ustálený skutkový stav.

Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že tento uznal za dôvodný vyhovujúci výrok rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za 6 mesiacov v sume 663,81 € (19 998,-
Sk) z toho zároveň vyplýva, že žalovaný uznal za dôvodný nárok žalobcu aj čo do základu a rovnako z
jeho strany nebol namietaný ani výpočet priemerného zárobku, ako základ pre výpočet výšky náhrady
mzdy a rovnako ani následný výpočet samotnej náhrady. Žalovaný napádal teda iba vyhovujúci výrok v

prevyšujúcej časti nad sumu 663,81 €, teda výrok, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada za obdobie
presahujúce 6 mesiacov.

Podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.3.2002, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v

skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom aby ho ďalej zamestnával,
jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa keď oznámil zamestnávateľovi,že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo
keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa ods. 2, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane
znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne
najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok
dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Citované ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce sa v aplikačnej praxi súdov vykladá tak, že jeho zmyslom nie
je zaručiť zamestnancovi priemerný zárobok, ktorý dosahoval pred neplatným rozviazaním pracovného
pomeru ale v prípade sporu na žiadosť zamestnávateľa znížiť, poprípade nepriznať náhradu mzdy za
dobu presahujúci 6 mesiacov zamestnancovi ak sa zapojil (alebo ak sa mohol zapojiť a bez vážnych
dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok zásadne rovnocenných alebo

dokonca výhodnejších než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy.

Ďalej z citovaného ustanovenia priamo vyplýva, že pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o
zníženie poprípade nepriznanie mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov sa prihliada na to, akú prácu
žalobca vykonával u iných zamestnávateľov a aký zárobok tak dosiahol. Musí sa vziať do úvahy,

že základným hľadiskom pri tomto rozhodovaní je skutočnosť, či zamestnanec bol po neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru zamestnaný u iného zamestnávateľa, poprípade, či sa do práce u iného
zamestnávateľa nezapojil z vážneho dôvodu. Významné pritom je najmä to, či sa zamestnanec zapojil
alebo mohol zapojiť do práce v mieste dojednanom pracovnou zmluvou pri výkone práce alebo v
mieste, ktoré možno z hľadiska daného účelne považovať za rovnocenné miesto dojednané pre výkon

práce, či v mieste, ktoré možno z hľadiska daného účelu považovať pre zamestnanca za výhodnejšie
než miesto objednané pre výkon práce, tiež či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú
prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dojednanej v pracovnej zmluve alebo práce, ktorá je dojednanému
druhu práce rovnocenná, alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej
zmluve dojednaný druh práce a napokon akú mzdu za vykonanú prácu obdržal alebo mohol obdržať. K

prípadnému zníženiu poprípade k nepriznaniu náhrady mzdy môže súd z týchto hľadísk pristúpiť vtedy,
ak možno po zhodnotení všetkých okolností prípadu vyvodiť záver, že zamestnanec sa zapojil alebo sa
mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca
výhodnejších než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy.

Uvedené zásady platia taktiež platia v prípade, že zamestnanec síce nebol po neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru zamestnaný u iného zamestnávateľa, ale začal vykonávať (ako fyzická osoba na
vlastný účet) podnikateľskú činnosť. Pretože taktiež podnikanie je pre fyzickú osobu zdrojom zárobku
môže súd v primeranom znížení, poprípade k nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 61 ods. 2
Zákonníka práce v tomto prípade pristúpiť vtedy, ak je možné uzavrieť, že zamestnanec vykonával svoju

podnikateľskú činnosť za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších než by mal
pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu túto
prácu.

Odvolací súd s poukazom na uvedené právne závery má za to, že súd prvého stupňa sa neriadil

dôsledne uvedenými zásadami, keď napriek svojmu zisteniu, že žalobca po neplatnom skončení jeho
pracovného pomeru začal dňa XX.X.XXXX podnikať v oblasti zodpovedajúcej jeho vzdelaniu a z tohto
podnikania mal za obdobie X T. G. XXXX priemerný mesačný príjem v sume 3 588,90 Kčs (brutto)
teda v sume 3 250,56 Kčs netto. Tento príjem bol v podstate takmer zhodný s priemerným čistým
mesačným zárobkom vypočítaným znalcom za rozhodné obdobie roku XXXX v sume 3 333,- Kčs.

Neprihliadol na skutočnosť, že žalobca toto podnikanie ukončil XX.X.XXXX a jeho skončenie odôvodnil
tým, že mal nezhody so spolupodnikateľmi, resp. že podnikanie neprosperovalo. Odvolací súd považuje
uvedené skutkové zistenia za dôvod, pre ktorý je potrebné prihliadnuť k žiadosti zamestnávateľa o
zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov. Uvedené podnikanie totiž
preukazuje, že žalobca sa zapojil do práce za podmienok zásadne rovnocenných než mal pri výkone

podľa pracovnej zmluvy. Za skutočnosť, že žalobca toto podnikanie ukončil z vlastného rozhodnutia už
nemôže niesť zodpovednosť jeho zamestnávateľ, keďže ukončenie tejto podnikateľskej činnosti nie je v
žiadnej príčinnej súvislosti s neplatným skončením jeho pracovného pomeru.Na základe toho odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 61 ods. 2
Zákonníkapráce austálenýskutkovýstavavdôsledkutohovtejtočastiajnesprávnerozhodol.Odvolací
súd preto rozsudok vo vyhovujúcom výroku nad sumu 663,81 € zmenil podľa § 220 O.s.p. a žalobu v

tejto časti zamietol.

S poukazom na rovnaké dôvody považuje odvolací súd za vecne správny výrok rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým tento žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, preto v tejto časti rozsudok potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p.

Za vecne správny považuje odvolací súd aj zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
tento zamietol nárok žalobcu na priznanie úrokov z omeškania. Žalovaný tento nárok uplatnil až v
priebehu konania a to písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.6.1999. Keďže úrok
z omeškania je príslušenstvom pohľadávky, záver o nedôvodnosti tejto pohľadávky (istiny) sa vzťahuje
súčasne aj na toto príslušenstvo. Pokiaľ teda odvolací súd uzavrel, že nárok žalobcu na náhradu mzdy

za obdobie po uplynutí 6 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru je nedôvodný je z
rovnakého dôvodu nedôvodný aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania za toto obdobie.

Pri posudzovaní dôvodnosti nároku na úroky z omeškania za obdobie 6 mesiacov, za ktoré bola
žalobcovi priznaná náhrada mzdy je pre rozhodnutie v tomto príslušenstve rozhodujúca dôvodnosť

vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného. S poukazom na to, že žalobca na výpoveď zo
strany zamestnávateľa reagoval písomným podaním doručeným žalovanému dňa XX.X.XXXX vznikol
tomuto nasledujúcim dňom, teda X.X.XXXX nárok na náhradu mzdy a rovnako aj nárok na priznanie
úrokov z omeškania. Týmto dátumom zároveň začala plynúť tak pre istinu ako aj príslušenstvo
všeobecná trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula X.X.XXXX. Vzhľadom k tomu, že žalobca nárok

na úrok z omeškania uplatnil až dňa XX.X.XXXX je tento zjavne premlčaný a z tohto dôvodu považuje
odvolací súd námietku premlčania zo strany žalovaného za dôvodnú. Keďže rozhodnutie aj o tomto
príslušenstve bolo pojaté do zamietavého výroku rozsudku odvolací súd tento zamietavý rozsudok v
tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že v rozsudku súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu
postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p. bude povinnosťou súdu prvého stupňa v osobitnom rozhodnutí o
trovách konania rozhodnúť v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p. aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.