Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114215226
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114215226.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.
Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: H. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa
T. U. D., T. XXXX/XX, o zaplatenie 565,74 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Trnava č.k. 27C/255/2014-57 zo dňa 18.5.2015 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.
27C/255/2014-78 zo dňa 17.10.2016 - v zamietajúcej časti, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom v napadnutej
zamietajúcej časti z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe a žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 188,58 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 31,43 Eur
od 21.6.2011, 21.7.2011, 21.8.2011, 21.9.2011, 21.10.2011 a 21.11.2011, až do zaplatenia, všetko do
15 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou súd zrušil platobný rozkaz Okresného súdu
Trnava č.k. 14Ro/351/2014-34 zo dňa 23.6.2014 a napokon treťou výrokovou vetou žalovanej náhradu
trov konania nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom potom súd doplnil výrok o výrokovú vetu, že vo zvyšku

súd žalobu zamieta.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 ods.
1, § 103, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s použitím procesných ustanovení § 57 ods. 1 a 2 a § 82 ods.

1 OSP.

3. Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení vyplynuvších mu z vykonaného dokazovania, že právny
predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., uzatvorila so žalovanou Zmluvu o úvere č. 0285149035
dňa 30.11.2007, ktorou sa zaviazala žalovanej poskytnúť úver vo výške 995,82 Eur, pričom úroková
sadzba bola 18,40%, prvá splátka splatná 20.12.2007, konečná splatnosť úveru 20.11.2011, výška

splátky 31,43 Eur, poplatok za poskytnutie úveru 9,96 Eur, mesačný poplatok za správu úveru 1,99
Eur, periodicita splátok bola k 20. dňu mesačne a RPMN 25,80%. Zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 15.12.2011 postúpil postupca Slovenská sporiteľňa, a.s., pohľadávku na žalobcu, pričom z
prílohy k zmluve bolo zistené, že bola postúpená istina 1.926,34 Eur s príslušenstvom vo výške 326,87
Eur. Žalobca sa pritom žalobou domáhal zaplatenia neuhradených splátok splatných od 21.6.2010 do
splatnosti 21.11.2011 s príslušenstvom a nedomáhal sa zaplatenia zvyšku postúpenej pohľadávky.4. S poukazom na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľov súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že povinnosťou súdu je z úradnej povinnosti prihliadať k premlčaniu a preto sa zaoberal možným
premlčaním uplatneného nároku, bez toho, aby bola v konaní vznesená námietka premlčania. Po

oboznámení sa s listinnými dôkazmi súd dospel k záveru, že pri aplikácii trojročnej premlčacej lehoty v
zmysle § 100 a nasl OZ, splátky splatné od 21.6.2010 do 3.6.2011 sú premlčané z dôvodu, že návrh bol
doručený súdu dňa 3.6.2014. Súd preto vyhovel žalobe len v časti nepremlčaných splátok splatných od
20.6.2011 do 21.11.2011 spolu s úrokom z omeškania od splatnosti jednotlivých splátok ako uviedol vo
výroku, nakoľko žalobca si uplatnil úrok z omeškania v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami. Vo

zvyšku súd návrh z dôvodu premlčania zamietol.

5. O zrušení platobného rozkazu rozhodol s poukazom na § 173 ods. 2 OSP. O náhrade trov konania
rozhodol s použitím § 142 ods. 2 OSP, pričom ustálil, že žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 32,23%,
žalovaná v rozsahu 67,77%, pričom jej celkový úspech je 35,54%. Nakoľko si žalovaná náhradu trov
konania neuplatnila, zo spisu jej nevyplývajú, súd jej náhradu trov konania nepriznal.

6. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že v odôvodnení rozsudku
na str. 4 a 5 podrobne zdôvodnil z akých dôvodov zamietol návrh v časti premlčaných splátok splatných
od 21.6.2010 do 3.6.2011, vo výroku rozsudku však opomenul rozhodnúť o zvyšku nároku žalobcu nad
priznanú sumu 188,58 Eur s príslušenstvom. Preto v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP vydal dopĺňací

rozsudok, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol.

7. Proti uvedenému rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného
zistenia skutkového stavu. Po poukázaní na znenie ust. § 387 ods. 1, § 392 ods. 2 a § 397 Obchodného

zákonníka, zdôraznil, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 30.11.2007, pričom do 31.12.2007 sa
vzťahovali ust. § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej
časti OZ ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V
dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. §
379písm.f)ods.3OZ.Novelizovanýmust.§52ods.1OZsanespravujúnárokyvzniknutépred1.1.2008

a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Žalobca má za to, že súd
na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby,
keďže bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere ako
absolútny obchodno-záväzkový vzťah a to aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
Následne odvolateľ poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré podporujú jeho názor: NS SR sp. zn. 7 MCdo

9/2014, 2 MCdo 3/2011, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013, 15Co/28/2013,
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013, 11Co/546/2012, 11Co/71/2013, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 9Co/64/2013, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013. Na základe toho potom
odvolateľ navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle § 220 OSP
ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. aby v zmysle § 221 ods. 1 a 3 OSP rozsudok zrušil a vrátil vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil aj vyčíslenú náhradu trov odvolacieho
konania.

8. Žalobca podal osobitné odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku, v ktorom uviedol, že na podanom
odvolaní trvá a z opatrnosti podáva aj toto odvolanie s odôvodnením, že rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom argumentoval obdobne ako v predchádzajúcom
odvolaní. Výpočet rozhodnutí súdov, o ktoré opieral svoje rozhodnutie doplnil odkazom na rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/34/2015, 23Co/640/2015, 25Co/132/2015, 25Co/176/2015 a
25Co/353/2015. V závere odkázal tiež na komentár k § 52 Občianskeho zákonníka prof. JUDr. D. H.,
Csc. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho

zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom si opätovne uplatnil vyčíslenú náhradu trov odvolacieho
konania.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),

ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolopodané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 v čase odvolania proti rozsudku účinného OSP a § 362 ods. 1 CSP účinného v čase
podania odvolania voči dopĺňaciemu rozsudku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP a § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP a § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil

zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§205ods.2písm.f)OSP,ktorémáekvivalentv§365ods.1písm.
g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok,
ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že hoci odvolací dôvod neobstojí, je
nevyhnutné rozsudok v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 CSP).

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu
je premlčaný, v dôsledku čoho nemohol byť súdom priznaný. Podľa odvolania sporným bolo, či
na posúdenie premlčania daného nároku sa majú uplatniť Občiansky zákonník (§ 100 a nasl.)
alebo Obchodný zákonník (§ 387 a nasl.). Nebolo pritom pochybným, že zmluva o splátkovom
úvere, ktorú uzavrel žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s.,

Bratislava ako veriteľom dňa 30.11.2007 je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka o obchodných
záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Otáznym je, či to
platí bezvýnimočne aj vo vzťahu inak spotrebiteľskom.

12. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Nadväzne dňa
1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v znení
účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté

podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

13. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý

nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.15. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná

zmluvajespotrebiteľskouzmluvouvzmyslecit.§23a zák.č.634/1992Zb.vzneníod25.11.2004,keďže
ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala
voviacerýchprípadochajeznejzrejmé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvnil.
Predmetná zmluva je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

16. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

17. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie

preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má
aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv.
absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu

na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

18. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

19. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že
v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa
postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom
transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy

inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu
(rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava
v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,
zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje

efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt,
že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len
veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne
relativizovaný.

20. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu,
že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je už ustálené aj
v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn.
5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútnyobchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Pokiaľ žalobca
v odvolaniach poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov podporujúce jeho názor, že na premlčanie
nárokovzospotrebiteľskejúverovejzmluvyjepotrebnúuplatniťust.Obchodnéhozákonníkaopremlčaní,

je potrebné poukázať na to, že sa jedná všetko o staršie rozhodnutia súdov, ktoré boli prekonané
vyvíjajúcou sa súdnou praxou, ktorá sa napokon ustálila na potrebe aplikácie ust. Občianskeho
zákonníka na premlčanie nárokov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

21. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne

vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné

ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v

zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

22. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho

zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.Pokiaľžalobcavodvolanípoukazujenarozhodnutiasúdovsopačnýmprávnymnázorom,treba
uviesť, že táto nejednotnosť bola už prekonaná.

23. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky

posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zohľadnil trojročnú premlčaciu lehotu,
postupoval správne.

24. Následne odvolací súd skúmal právne posúdenie premlčania uplatňovaného nároku a otázku, či na
daný prípad bolo možné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a to aj so

zreteľom na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol v čase prvoinštančného konania podaný návrh na
posúdenie súladu ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

25. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

26. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014

Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.
Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za
orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej

povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá.
Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované
súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.27. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd

SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.

28. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.

29. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že
predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,
ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a

takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

30. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

31. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

32. Podľa § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

33. V zmysle § 41b ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom

procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno
nútene vymáhať.

34. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

35. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp

uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

36. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:
„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch
nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému

záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce
stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

37. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo

ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa
naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy
aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svojezamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania
nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne
právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti

a nie na námietku dlžníka, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP účinného v
čase rozhodovania súdu (akt. § 162 ods. 1 písm. b/ CSP), svojim postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

38. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného
postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a
dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov na zaplatenie žalovanej sumy, a neposkytol tak
žalovanému spotrebiteľovi ex offo komplexnú súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal ani
potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na
ust. § 295 CSP v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany súd môže

vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom
súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

39. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v spojení s jeho opravným uznesením v napadnutej zamietajúcej časti, ako i v závislom

výroku o trovách konania, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej
inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním
premlčania z úradnej povinnosti), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom, ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal v danom

prípade nevyhnutné dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť
dokazovanie až v konaní pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

40. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec v zrušenom neprávoplatnom

rozsahu preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom
uplatnených nárokov, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky
nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a
následne v právoplatne neskončenej časti znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné
náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd

rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).

41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).