Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/185/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215208293
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215208293.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu
JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej vo veci žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.,
so sídlom: Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00151700, proti žalovanému: Slovenská správa ciest,
so sídlom: Miletičova 19, Bratislava, IČO: 00003328, za účasti intervenienta na strane žalovaného:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom: Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:

00585441, o zaplatenie 14.933,85 Eur, na odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Bratislava
II, č.k. 50C/186/2015-260 zo dňa 10.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 2 písm. a/, § 16 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, § 9a ods. 1, 2, § 10 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách, § 12 ods. 1, § 12 ods. 2 písm. a/, § 13 ods. 1, 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb. ktorou sa
vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, § 415, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne
tým, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že poistnou zmluvou č. XXXXXXXXX havarijne poistil motorové

vozidlo značky J. Z., E.: F., R.: J.. Dňa 21.05.2013 prechádzal vodič v tomto poistenom vozidle po ceste
I/14 v smere od P.W. P. K. J. J.. Približne v 11. kilometri pri prejazde pravotočivou zákrutou spadla
vodičovi z priľahlého svahu do jazdnej dráhy skala, ktorej sa nestihol vyhnúť a na ktorú spodnou časťou
vozidla narazil. Poškodený na miesto vzniku škody privolal políciu, ktorá udalosť uzavrela ako škodovú
udalosť, ktorá nebola zavinená vodičom, nakoľko k poškodeniu na vozidle došlo následkom padajúcej
skaly. Žalobca z havarijného poistenia za poškodené poistené vozidlo vyplatil poistné plnenie vo výške

15.787,39 Eur.

3. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd dospel k
záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

4. Predmetom konania bol regresný nárok žalobcu vo výške vyplateného poistného plnenia (vyplatenej

skutočnej výšky škody) vyplývajúcej zo škody spôsobenej na osobnom motorovom vozidle padajúcou
skalou. Súd v konaní nepovažoval za sporné vznik škodovej udalosti a ani jej priebeh, a taktiež ani
aktívnu legitimáciu žalobcu, odkazujúc na § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sporným naopak
v konaní bola možná zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, výklad sporných ustanovení
cestného zákona a k nemu prislúchajúcej vyhlášky ako aj ustálenie a aplikovanie právnej kvalifikácie na
daný skutkový stav. Hneď na úvod je potrebné zdôrazniť, že je právne irelevantné v akom konkrétnom

čase (žalovaný rozporoval vznik udalosti od 20:52 do 21:15 hod.) sa poistná udalosť stala ak je na
časovej osi rozptyl cca 30 minút.5. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v konaní uplatňuje nárok na náhradu
škody, ktorá mala vzniknúť jeho poistenému tak, že počas jazdy na auto poisteného spadla z priľahlého

svahu skala, čím došlo k poškodeniu predmetného vozidla. Žalobca v konaní tvrdil, že príčinou vzniku
škody bola zanedbaná povinnosť žalovaného udržiavať pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom
účelu, na ktoré sú určené, teda na premávku. Priľahlý svah nebol dostatočne zabezpečený proti padaniu
kameňov na komunikáciu. Žalovaný tak podľa žalobcu nezabezpečil bezpečnú premávku, vzniknutá
škoda je následkom závad v zjazdnosti predmetnej komunikácie. Cestný zákon - zákon č. 135/1961

Zb. upravujúci zodpovednosť správcu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií za škodu, je vo vzťahu
k ustanoveniam § 420 Občianskeho zákonníka špeciálnym predpisom. Cestný zákon upravuje totiž
len objektívnu zodpovednosť správcu miestnych komunikácií za škody, ktorých príčinou boli závady
v zjazdnosti, nie však všeobecnú zodpovednosť právnickej osoby za škodu vzniknutú v príčinnej
súvislosti s porušením jej konkrétnej právnej povinnosti. Všeobecnú zodpovednosť založenú na princípe
zavinenia upravuje Občiansky zákonník, pričom predpoklady objektívnej zodpovednosti (za výsledok) a

predpoklady zodpovednosti všeobecné, nie sú totožné a totožné nie sú ani podmienky, za ktorých sa
možno zodpovednosti zbaviť.

6. Predpoklady zodpovednosti v zmysle § 9a ods. 2 Cestného zákona sú teda závady v zjazdnosti, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nimi, a to bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť) správcu

komunikácie, či jeho zamestnancov. Pokiaľ jednu z hlavných príčin vzniku škody možno podriadiť pod
pojem„závadavzjazdnosti“vzmysle§12ods.2citovanejvyhlášky,jeobjektívnazodpovednosťsprávcu
komunikácie založená a je na ňom, či preukáže, že nebolo v medziach možnosti tieto závady odstrániť
alebo na ne predpísaným spôsobom upozorniť.

7. Ako vyplýva z citovaného ust. § 9a ods. 1 ak škoda vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno-
technického stavu miestnych komunikácií ich užívatelia nemajú nárok na náhradu škody. Podľa
výslovného znenia § 13 ods. 1 vyhlášky je stavebným stavom cesty okrem iného, aj jej vybavenie
dopravnými značkami a zariadeniami. Pod vybavením komunikácie ako stavby dopravnými značkami a
dopravnými zariadeniami, ktoré sú jej súčasťou, treba rozumieť ich použitie na niektorých úsekoch cesty

a rovnako tak aj ich nepoužitie na iných úsekoch. Uvedené ustanovenie treba vykladať aj v súvislosti
s povinnosťou každého účastníka cestnej premávky prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému
a dopravno-technickému stavu cesty (§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z.) a v súvislosti s
povinnosťou vodiča prispôsobiť rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré možno predvídať (§ 16 ods. 1 zákona
č. 8/2009 Z. z.). Tieto povinnosti sú dané bez ohľadu na použitie, či nepoužitie dopravného značenia

na určitom úseku komunikácie.

8. Cestný zákon upravujúci v ustanovení § 9a ods. 2 zodpovednosť správcu komunikácie za
škodu je vo vzťahu k ustanoveniu § 420 Občianskeho zákonníka, (viď odsek 27) špeciálnym
predpisom. Predpokladom zodpovednosti správcu komunikácie za škodu podľa § 9a ods. 2 cestného

zákona je závada v zjazdnosti komunikácie ako príčina vzniku škody. Závadou v zjazdnosti treba
rozumieť tak významnú zmenu (zhoršenie) zjazdnosti komunikácie, ktorá je síce odstrániteľná bežnou
údržbou, no svojím charakterom sa natoľko vymyká stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu
pozemnej komunikácie a poveternostným vplyvom, že vodič ani pri obozretnej jazde, rešpektujúcej stav
komunikácie či prípadné dôsledky poveternostných vplyvov, nemôže jej výskyt predpokladať a účinne

reagovať pri riadení vozidla tak, aby závada neovplyvnila jeho jazdu a nevznikla tým škoda. Ak príčinou
škody nie je závada v zjazdnosti, teda ak nie je daná zodpovednosť správcu komunikácie za škodu
podľa cestného zákona, nie je tým vylúčená jeho prípadná všeobecná zodpovednosť za škodu podľa §
420 Občianskeho zákonníka. Ak však príčinou vzniku škody je stavebný stav alebo dopravno-technický
stav komunikácie, neprichádza do úvahy zodpovednosť správcu komunikácie za škody nielen podľa

cestného zákona, ale ani podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 9a ods. 1 cestného zákona,
ktoré je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku tiež špeciálnym ustanovením, totiž v takýchto prípadoch
vylučuje vznik nároku na náhradu škody a teda aj vznik zodpovednosti za škodu (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 21.05.2008, č. k. 4 Cdo/17/2007).

9. Keďže k dopravnej nehode došlo v dôsledku pádu skaly, nie už padnutej, jedná sa o prípad podľa §
9a ods. 1 cestného zákona, podľa ktorého užívatelia diaľníc, ciest alebo miestnych komunikácií nemajú
nárok na náhradu škody, ktorá im vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno - technického stavu
diaľníc.Nejednásaoprípadpodľa§9aods.2cestnéhozákona.Súdvnaznačenomsmereďalejuvádza,že o závadu v zjazdnosti sa jedná v prípade, keď na komunikácii sa nachádza spadnutý - ležiaci kameň,
tzn. nie kameň v pohybe, resp. padajúci kameň, čo vyplýva i priamo z textu § 12 ods. 2 písm. a) citovanej
vyhlášky, ktorá používa pojem „spadnuté kamene“. Uvedený výklad podporuje aj ustálená súdna prax

(napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 18C/276/2008 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 4Co/470/2001, rozsudok Krajského súdu v Žiline 13Cob/149/2009, rozsudok
Okresného súdu v Banskej Bystrici 63Cb/203/2012), ale v konečnom dôsledku aj žalobcom predložené
rozhodnutia. Z obsahu žalobcom predložených rozhodnutí totiž vyplýva, že predmetom týchto súdnych
sporov boli rôzne nároky strán, avšak všetky vyplývajúce zo škody spôsobenej spadnutým kameňom,

teda kameňom (skalou) ležiacou. Nie skalou v pohybe. Vzhľadom na uvedené je tak možné jednoznačne
ustáliť, že ak ide o padajúci kameň (skalu), v tom prípade možno hovoriť o stavebnom a dopravno -
technickom stave komunikácie, za ktorý žalovaný (Slovenská správa ciest) nezodpovedá, čo na druhej
strane predstavuje skutočnosť, že ak ide o už spadnutý kameň na povrchu vozovky, potom sa už jedná o
závaduvzjazdnostianáslednúzodpovednosťžalovaného(Slovenskejsprávyciest).Keďževšakvtomto
konaní z priložených dôkazov bolo preukázané, že ku škodovej udalosti došlo v dôsledku padajúceho

kameňa, nie je možné založiť zodpovednosť žalovaného, nakoľko sa v danom prípade nejedná o závady
v zjazdnosti. Nebolo tak preukázané, že v čase nehody sa kameň už nachádzal na vozovke, kde by s
ňou bol v bezprostrednom kontakte. Uvedené napokon ani žalobca nerozporoval a tiež uvádzal, že išlo
o padajúci kameň - kameň v pohybe.

10. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti aplikácie rozhodnutí českých súdov, súd len v krátkosti
poznamenáva, že daná problematika je v Českej republike upravená v zákonoch č. 13/1997 Sb. o
pozemních komunikacích a č. 361/2000 Sb. o provozu na pozemních komunikacích. Z uvedených
zákonov (napr. § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 13/1997 Sb.) ako aj Občanského zákoníka č.
40/1964 Sb. (účinný do 31.12.2013) je zrejmé, že táto argumentácia žalobcu je mylná. Najvyšší súd ČR

v rozsudku zo dňa 26.01.2016, č. k. 25Cdo/134/2014 taktiež ustálil, že kameň padajúci z miesta mimo
komunikáciu a ktorý zasiahol a poškodil prechádzajúce vozidlo, nie je závadou v zjazdnosti.

11. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 24.03.2000, č. k. 4 Cdo/149/99 k situácii padania
kameňov uviedol, že padanie kameňov bolo stavebným a dopravno - technickým stavom komunikácie,

za ktorý žalovaný (Slovenská správa ciest) nezodpovedá. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa
21.05.2008, č. k. 4 Cdo/17/2007 potvrdil, že ak je príčinou vzniku škody stavebný stav alebo dopravno-
technický stav komunikácie, neprichádza do úvahy zodpovednosť správcu komunikácie za škody
nielen podľa cestného zákona, ale ani podľa Občianskeho zákonník. Z uvedeného vyplýva, že príčina
vzniku škody v prejednávanom prípade nebola závada v zjazdnosti miestnej komunikácii, ale vznikla

zo stavebného stavu miestnej komunikácii a v takom prípade užívatelia diaľnic, ciest a miestnych
komunikácii nemajú nárok na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že nebol
splnený predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 9a ods. 2 zákona a z tohto dôvodu
žalobe nemožno vyhovieť.

12. Súd len pre úplnosť a právnu istotu skúmal aj možnú zodpovednosť žalovaného podľa § 415
Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil svoj nárok (okrem cestného zákona) aj podľa § 415
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
súd poukazuje na to, že ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka hovorí o všeobecnej zodpovednosti za škodu, teda toto zákonné ustanovenie

hovorí o následkoch za vzniknutú škodu, pričom ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka ukladá každému počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, teda toto ustanovenie ukladá
povinnosť k predchádzaniu škodám. Pokiaľ však už ku škode dôjde, je nutné aplikovať zákonné
ustanovenie o zodpovednosti za vzniknutú škodu, čo v danom prípade, ako bolo uvedené vyššie je

ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je tak 1.) protiprávny úkon, 2.) spôsobenie škody
a 3.) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Nakoľko v danom prípade si žalobca
uplatňuje objektívnu škodu, keď sa zavinenie nevyžaduje, teda zavinie škodcu, t.j. žalovaného podľa
zákona sa predpokladá (prezumcia zavinenia). Zároveň súd uvádza, že v danom prípade sa zavinenie,

ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu nevyžaduje, avšak pre daný prípad je nutné aplikovať
ustanovenia cestného zákona, ako aj Vyhlášku č. 35/1984 Zb., ktorá je vykonávacím predpisom k cestnému zákonu, a preto tieto právne predpisy sú
voči Občianskemu zákonníku, ako všeobecnému predpisu predpismi špeciálnymi a teda majú prednosť.13. Protiprávny úkon žalovaného mal podľa žalobcu spočívať v tom, že žalovaný ako správca
komunikácie, na ktorej došlo k poškodeniu predmetného motorového vozidla si nesplnil svoje povinnosti,

ktoré mu vyplývajú z § 9 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Zodpovednosť žalovaného
za stav komunikácií, ktorých správu vykonáva je v citovanom zákone vyjadrená ako zodpovednosť
objektívna. Uvedený zákon však pripúšťa možnosť exkulpácie správcu a to v takom prípade, ak
preukáže, že nebolo v medziach jeho možností závadu v zjazdnosti odstrániť alebo na ňu predpísaným
spôsobom upozorniť. Tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, v danom úseku, kde sa stala

poistná udalosť, žalovaný umiestnil výstražné zvislé dopravné značenie A20 padajúce kamene s
dodatkovou tabuľou upravujúcou vzdialenosť platnosti značky na 8 km. Táto skutočnosť sama o sebe
nezbavuje žalovaného zodpovednosti, avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že v danom úseku, kde
došlo k nehode, žalovaný umiestnil aj sieť proti padaniu skál, túto zodpovednosť už založiť nemožno.
Cestný zákon v § 9a ods. 2 výslovne uvádza, že správcovia zodpovedajú za škody okrem prípadu, že
preukážu, že nebolo v medziach možností tieto závady odstrániť, ani na ne predpísaným spôsobom

upozorniť. Súd je tak názoru, že žalovaný urobil všetko čo mu platná zákonná úprava ukladá. V konaní
totiž nebolo preukázané (na ťarchu žalobcu), či uvádzaná diera v ochrannej sieti vznikla v dôsledku
pádu skaly, alebo či ochranná sieť bola prederavená už dávno pred pádom skaly. a či žalovaný zanedbal
svoje povinnosti.

14. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje jednoznačne žalobcu, ten ako prvý musí súdu
preukázať dôvodnosť svojich tvrdení. Dôkazné bremeno je procesná zodpovednosť strany za výsledok
konania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom
svojho tvrdenia. Strana musí preukázať to, čo tvrdí. Ak teda žalobca niečo tvrdí, musí to preukázať,
musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. Dôkazné bremeno týkajúce sa

skutočností, leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
dôsledky, ide teda o tú stranu, ktorá existenciu takýchto skutočností tvrdí. Žalobca svoje tvrdenia
ohľadom žalovaným zanedbanej povinnosti vyplývajúcej z § 415 Občianskeho zákonníka ničím
nepodložil, nepreukázal. Ak strana tvrdí, že druhá strana zanedbala svoje povinnosti vyplývajúce jej
zo zákona, je povinná tieto tvrdenia aj podložiť a preukázať relevantnými dôkazmi. To však v konaní

nebolo splnené. Zo žalobcom predložených dôkazov tak nemožno založiť zodpovednosť žalovaného
za vzniknutú škodu. Žalobca nepreukázal, že by žalovaný porušil svoje povinnosti, resp. ich zanedbal.
Žalovaný postupoval v zmysle zákona, v predmetnom úseku umiestnil výstražné dopravné značenie,
ktoré upozorňuje na možnosť pádu skál, na rizikový úsek (svah) umiestnil siete. Nedostatky v žalobcom
predložených, resp. nepredložených dôkazoch nemožno dávať na ťarchu žalovanému. O tvrdeniach

žalobcu neexistujú žiadne hodnoverné dôkazy. Na základe dôkazov, ktoré žalobca produkoval v konaní,
nie je možné ustáliť zodpovednosť žalovaného v zmysle cestného zákona ako aj § 415 Občianskeho
zákonníka, tak ako to požadoval žalobca. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané, je
nepriaznivé rozhodnutie, teda strata sporu.

15. Na základe uvedených skutočností, citovaných zákonných ustanovení a po dôslednom posúdení,
rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a žalobu zamietol ako nedôvodnú.

16. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací
súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe vyhovel. Svoje odvolanie

žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/ a f/ C.s.p. Žalobca poukazuje na súdom nesprávne
vyhodnotenie výkladu zákona č. 135/1961 Zb. a vyhlášky č. 35/1984 Zb. a to najmä § 13 uvedenej
vyhlášky. Namietame subsumovanie príčiny škody pod uvedené ustanovenie, keď máme za to, že toto
ustanovenie malo zabrániť zodpovednosti správcu komunikácie v tom prípade, ak škoda vyplynula z
technických daností komunikácie, jej kvality, vybavenia, umiestnenia/začlenenia do terénu, nosnosti,

opotrebenia, z pozdĺžnych alebo priečnych vín, hojných výtlkov ktoré nemožno odstrániť bežnou
údržbou. Z rozhodnutia súdu nie je preskúmateľné, či padajúcu skalu súd považuje za súčasť kvality
miestnej komunikácie alebo súčasť jej povrchu atď., teda pod ktoré z vymenovaných vlastností resp.
atribútov komunikácie sa dá (podľa súdu) včleniť padajúca skala. Je potrebné si tiež uvedomiť, že
citované ustanovenie § 13 vyhlášky (k §-u 9a zákona) obsahuje taxatívny výpočet toho, čo sa rozumie

pod stavebným stavom alebo dopravno-technickým stavom a preto ho nie je možné dopĺňať judikatúrou
súdov. Žalobca má za to, že na prípad by bolo možné aplikovať § 12 ods. 2 písm. a/ vyhlášky. Žalobca
zotrváva na názore, že rozhodnutie NS ČR z 26.10.2016 nevychádza zo slovenskej právnej úpravy. V
súvislosti s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo/149/1999 z 24.03.2000 žalobca namieta, že toto nie jemožné dohľadať ani na stránke MS SR, ani na stránke NS SR, ani v programe ASPI žalobcovi nebolo
rozhodnutie predložené. Žalobca poukazuje na rozhodnutie KS v Bratislave sp. zn. 4Co/470/2011.
Žalobca ohľadom nesprávneho skutkového zistenia uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že

k poistnej udalosti došlo v dôsledku nárazu poisteného auta do už spadnutého kameňa.

17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozhodnutím súdu prvej inštancie a žiada, aby ho odvolací súd ako vecne správne potvrdil. Zo znenia
a presnej formulácie ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 35/1984 Zb. (ďalej len „vyhláška

k cestnému zákonu“) vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že pod pojem závada v zjazdnosti cesty
vyhláška subsumuje „spadnuté stromy a kamene“, teda situáciu, keď stromy a kamene ležia na ceste
a sú v stabilnom a nemennom dotyku s vozovkou cesty (t .j. ležia na ceste). Ustanovenie § 9a ods.
2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „Cestný zákon“) ako aj ustanovenie
§ 12 vyhlášky k cestnému zákonu výslovne používajú pojem zodpovednosť cesty“ resp. „závada v
zjazdnosti cesty“. Výklad pojmu „cesta“ je predmetom úpravy § 1 ods. 1 Cestného zákona v spojení

s § 8 vyhlášky k cestnému zákonu. Cesta je konkrétny hmotný objekt, teleso cesty, ktorého podstatu
a hranice určujú vyššie uvedené právne predpisy. Zjazdnosť cesty je teda stav pozemnej komunikácie
a závada v jej zjazdnosti je zmena v jej zjazdnosti, ktorá znemožňuje jej bezpečný prejazd. Stále sa
však jedná o stav konkrétneho hmotného telesa, stavebného objektu Resty Závadou v zjazdnosti cesty,
teda môže byť len predmet alebo stav, ktorý sa jej priamo 11bezprostredne dotýka a mení jej podstatu.

Aj z formulácie demonštratívneho výpočtu závad v zjazdnosti uvedených v § 12 ods. 2 písm. a) až
c) vyhlášky k cestnému zákonu je zrejmé, že závadami v zjazdnosti sú stavy / predmety, ktoré sú v
priamom bezprostrednom dotyku s cestou, svojou stabilnou polohou na alebo vo vozovke sa stávajú jej
stavom (výtlky, výmole, hrbole, materiál, spadnuté stromy a kamene, znečistenie / poškodenie vozovky,
poľadovica). V príkladnom výpočte závad v zjazdnosti sa nenachádza ani jedna formulácia závady

v zjazdnosti, ktorá by označovala stav ktorý je ešte len hrozbou, či nebezpečenstvom, alebo stav,
predmet alebo zmenu, ktorá ešte nie je zmenou stavu komunikácie / cesty a jej povrchu ako konkrétneho
stavebnéhoobjektu,resp.letívzduchomalebosakukomunikáciipribližuje.Padajúcaskalatedanemôže
byť závadou v zjazdnosti cesty, nakoľko nie je zmenou stavu komunikácie a jej zjazdnosti. Až spadnutý
kameňnacestejevsúlades§12ods.2písm.a/vyhláškyzávadouvzjazdnosti.Navyšepriposudzovaní

zodpovednostisprávcuzaškody,ktorévznikliužívateľomciestaktorýchpríčinoubolizávadyvzjazdnosti
je nutné taktiež skúmať, či bolo v medziach možnosti správcu závady odstrániť alebo na ne predpísaným
spôsobom upozorniť. V situácii, aká nastala v prípade priameho pádu skaly na motorové vozidlo klienta
žalobcu nie je objektívne v medziach možností správcu túto skalu odstrániť, ani na ňu predpísaným
spôsobomupozorniť.Pokiaľexistujenebezpečenstvopadaniaskálzosusednýchnehnuteľnostínacestu

a správca cesty o takomto nebezpečenstve vie, je jeho povinnosťou upozorniť na nebezpečenstvo,
čo správca aj urobil, keď daný úsek cesty 1/14 označil výstražným zvislým dopravným značením A20
padajúce: kamene v km 13,150 proti smeru staničenia s dodatkovou tabuľou upravujúcou vzdialenosť
platnosti značky na 8 km. Žalovaný sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že sa v danom prípade
jedná nejedná o závadu v zjazdnosti ale o prípad podľa §9a ods. 1 cestného zákona. V súvislosti s §10

ods. 2 cestného zákona je kompetentným cestným správnym orgánom Okresný úrad Banská Bystrica.
Žalobca ďalej poukazuje na to, že povinnosť podľa § 3d ods. 6 cestného zákona nemožno nad rámec
stanovený rozširovať na údržbu pozemkov a nehnuteľností nachádzajúcich sa v susedstve pozemnej
komunikácie.

18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril taktiež intervenient na strane žalovaného, ktorý má za to, že súd
vec správne právne posúdil a z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Intervenient sa v celom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovaného a pridržiava sa žalovaným
tvrdených skutočností.

19. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý opätovne uvádza, že v konaní sa nejedná o prípad
podľa § 9a ods. 1 cestovného zákona. Skalou sa nemôže rozumieť stavebný alebo dopravno-technický
stav komunikácie nakoľko nespadá do uzavretého popisu toho, čo sa rozumie takýmto stavebným alebo
dopravno-technickým stavom. Žalobca sa následne pridržiava svojho odvolania.

20. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v celom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich
vyjadrení a v celom rozsahu sa stotožňuje s názorom intervenienta. Žalovaný v rámci svojho vyjadrenia
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/149/2009.21. K vyjadreniu žalobcu sa taktiež vyjadril intervenient na strane žalovaného, ktorý sa s týmto
vyjadrením nestotožňuje a naďalej sa pridržiava svojej doterajšej argumentácie ako aj argumentácie
žalovanej.

22. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je opodstatnené.

23. Po oboznámení sa so spisom súdu prvej inštancie, má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
nesprávne právne vec posúdil, keď žalobu žalobcu zamietol napriek tomu, že žalobcov nárok v spore
voči žalovanému je daný v zmysle § 12 ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 35/1987 Zb.

24. Pretože tieto nedostatky sú zásadné a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa

§ 389 ods. 1 písm. f/ C.s.p./ a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie /§ 391 ods. 1 C.s.p.
zachovávajúc podmienku dvojinštančnosti konania.

25. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne vec prejedná, v súlade s právnym názorom
odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie odôvodní.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).