Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. september 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8301899574
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8301899574.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Železnice Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 31 364 501, proti žalovanému X., s miestom podnikania v H.,
zastúpenému JUDr. Dušanom Sitarčíkom, advokátom so sídlom v Humennom, Staničná 11, o zaplatenie
5 298,05 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 7 C 668/2001,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2014 sp. zn. 4 Co

233/2013, 4 Co 235/2013, 4 Co 259/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 9. júla

2013 č. k. 7 C 668/2001-964 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5 298,05 eur so
17,6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 100,71 eur od 24. apríla 1999 do zaplatenia, zo sumy
1 459,15 eur od 20. decembra 1999 do zaplatenia, zo sumy 1 738,20 eur od 1. februára 2000 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Protinávrh žalovaného zamietol. Rozhodnutie o
trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2, § 3 a § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990

Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) a § 15 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že žalovaný dňa 20. decembra 1996 uzavrel so
žalobkyňouzmluvuonájmenebytovýchpriestorov,nazákladektorejžalovanýakonájomcasosúhlasom
žalobkyneprenajímalpredmetnénebytovépriestoryďalšímpodnájomníkomstým,žepodielžalobkynez
nájomnéhobol75%,nazákladečohožalobkyňavystavilažalovanémufaktúry,ktoréžalovanýneuhradil.
K námietkam žalovaného uviedol, že žalobu v mene žalobkyne podpísala a podala oprávnená osoba,

ďalej, že prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému zmluvou o nájme, pričom
je irelevantné, či ide o právnickú osobu, fyzickú osobu, alebo podnikateľa, ktorá podniká na základe
živnostenského oprávnenia, a preto na platnosť zmluvy nemá žiaden vplyv, či žalovaný v čase jej
uzavretia mal alebo nemal živnostenské oprávnenie. K žalovaným namietanej neplatnosti nájomnej
zmluvy z 20. decembra 1996 okresný súd uviedol, že táto je platná z dôvodu, že na základe žaloby
žalovaného o určenie neplatnosti časti predmetnej zmluvy bolo vedené na tomto súde konanie pod sp.

zn. 17 C 159/2003, pričom návrh žalovaného (v danom prípade ako žalobcu) bol zamietnutý v poradí
druhým rozsudkom z 27. marca 2006, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
26. februára 2009 pod sp. zn. 2 Co 166/2008. Dospel k záveru, že žalobkyňa nepotrebovala v čase
podpísania nájomnej zmluvy súhlas mesta Humenné na podnájom pre účely prevádzkovania obchodu
a služieb, nakoľko v danom prípade žalobkyňa nebola účastníkom právneho vzťahu o podnájme
nebytových priestorov. Neobstojí preto ani táto námietka žalovaného ohľadom neplatnosti predmetnej

zmluvy o nájme, nakoľko podľa § 40a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) by sa
žalovaný nemohol domáhať určenia jej neplatnosti, pretože by ju sám spôsobil. K námietke žalovanéhoohľadom ceny nájmu poukázal na nájomnú zmluvu, ktorú tento podpísal a na základe ktorej aj plnil.
Konštatoval, že žalobcom vznesenej námietke premlčania nie je možné vyhovieť, pretože od splatnosti
ani jednej z faktúr do podania návrhu na začatie konania neuplynula zákonom stanovená premlčacia

doba. Ohľadom protinávrhu žalovaného týkajúceho sa neplatnosti nájomnej zmluvy z 20. decembra
1996 súd prvej inštancie poukázal na vyššie uvedené odôvodnenie týkajúce sa jej platnosti a ohľadom
protinávrhu žalovaného týkajúceho sa ušlého zisku, tento považoval za absolútne nepreskúmateľný a
bez právneho titulu, preto celý protinávrh žalovaného zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. novembra
2014 sp. zn. sp. zn. 4 Co 233/2013, 4 Co 235/2013, 4 Co 259/2014 rozsudok súdu prvej inštancie v
časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 5 179,15 eur istiny s príslušenstvom a vo výroku
o zamietnutí protinávrhu žalovaného prvým výrokom potvrdil, v prevyšujúcej časti výroku nad sumu 5
179,15 eur istiny s príslušenstvom rozsudok súdu prvej inštancie druhým výrokom zrušil a v rozsahu

zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a tretím výrokom zrušil uznesenie súdu prvej
inštancie zo 14. augusta 2013 č. k. 7 C 668/2001-1001, ktorým bol žalovanému vyrubený súdny poplatok
za odvolanie vo výške 424,60 eur, a uznesenie súdu prvej inštancie zo 17. septembra 2013 č. k. 7 C
668/2001-1012, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške
264,89 eur, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia v časti

5 179,15 eur istiny s príslušenstvom sa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. stotožnil s rozhodnutím a odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie a poukázal na správnosť zisteného skutkového stavu veci ako aj na
správneprávneposúdenievecisúdomprvejinštancie.Spoukazomna§205ods.3a§205aods.1písm.
c/ O.s.p. sa nezaoberal s ďalšími dôkazmi predloženými žalovaným v odvolacom konaní. V ostatnej časti
nad sumu 5 179,15 eur istiny s príslušenstvom odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil

a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., pretože
považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti za nepreskúmateľný z dôvodu, že sa
vôbec nevysporiadal s dôvodnou námietkou žalovaného ohľadom uplatnenej dane z pridanej hodnoty
zo sumy 118,90 eur.
Vo výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako

vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. s poukazom na nesplnenie si dôkaznej povinnosti žalovaného
a neunesenie dôkazného bremena, ako aj s poukazom na § 205 ods. 3 a § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Uznesenie súdu prvej inštancie zo 14. augusta 2013 č. k. 7 C 668/2001-1001 o vyrubení súdneho
poplatku žalovanému zrušil a vrátil tomuto súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a § 221 ods. 2 O.s.p. z
dôvodu, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný požiadal o priznanie oslobodenia od

plateniasúdnehopoplatku,oktorejžiadostiokresnýsúddorozhodnutiavovecisamej,vrátanevyrubenia
súdneho poplatku, nerozhodol.
Uznesenie súdu prvej inštancie zo 17. septembra 2013 č. k. 7 C 668/2001-1012 o trovách konania zrušil
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a § 221 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p. ako súvisiace z rozhodnutím
vo veci samej, o ktorej doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté s prihliadnutím na výsledok konania vo

veci samej.

3. Proti prvému (potvrdzujúcemu) výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný
(ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. a jeho
dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. ako aj podľa § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. z dôvodu, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p., pričom konanie je tiež postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Vyššie uvedené dôvody podrobne a rozsiahlo vysvetlil a zároveň
rozsiahlo poukázal na skutkový a právny stav veci. Uviedol, že rozhodnutia súdov oboch inštancií sú

nepreskúmateľné, nakoľko tieto sa riadne nevysporiadali s nedostatočným označením žalobkyne a
tým, kto je oprávnený podpisovať a konať za žalobkyňu, ďalej neúplnou pasívnou legitimáciou, ako
aj s dôkazmi predloženými žalobkyňou a žalovaným. Dovolateľ opätovne namietal aj platnosť a deň
uzavretia nájomnej zmluvy z 20. decembra 1996 ako aj nedostatočné vysporiadanie sa s protinávrhom
žalovaného. Vzhľadom na uvedené dovolateľ žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie a spor vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

4. Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.5. Dovolanie bolo podané 5. februára 2015. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „C.s.p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“, „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na
základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona.
Keďže však dovolanie v prejednávanej veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho
prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa

príslušných ustanovení O.s.p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho
konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1, 2
C.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva
(Čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.),
beznariadeniadovolaciehopojednávania(§443C.s.p.)skúmal,čisúdanéprocesnépredpokladypreto,
abyuskutočnilmeritórnydovolacíprieskumnapadnutéhorozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho
stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

8. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie.
Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné

rozhodnutie, je dovolanie mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto
mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie
prípustné. Pokiaľ je odvolanie zásadne prípustné (ak Občiansky súdny poriadok v prípade niektorých
rozhodnutí výslovne neustanovuje inak), dovolanie - naopak - je prípustné, len ak to Občiansky

súdny poriadok výslovne uvádza. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto mimoriadnosť dovolania
často zdôrazňuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou,vktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie(por.rozhodnutianajvyššiehosúdu,
napr. sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6
Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

9. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§
236 ods. 1 O.s.p.).

10. V prejednávanej veci smeruje dovolanie výslovne len proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

11. Keďže v prejednávanej veci sa nejedná o žiaden z uvedených prípadov, prípustnosť dovolania z

ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

12. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 vety druhej O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastníknamietaalebonie)neobmedzilsanajvyššísúdlennaskúmanieprípustnostidovolaniasmerujúcehoproti
rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (por. napr. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že
došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto vade skutočne došlo.

13. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. netvrdil a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno
vyvodiť.

14. Žalovaný v dovolaní výslovne namietal vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

15. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné
ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť
(doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k
vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).

16. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných predpisov zo strany
súdov nižších inštancií, ktorým by došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom. Žalovaný
mal v konaní zachované všetky vyššie uvedené procesné oprávnenia a súd mu vytvoril priestor pre ich

realizáciu, vrátane možnosti predkladať dôkazy za zákonom stanovených podmienok.

17. Dovolateľ svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. založil
na tvrdení, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné a neobsahujú zdôvodnenie tých skutkových a
právnych otázok, ktoré boli pre posúdenie veci podstatné.

18. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne
kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

19.Spoukazomnacitovanéstanoviskojevadanepreskúmateľnostirozhodnutianamietanádovolateľom

preto považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá síce
je relevantným dovolacím dôvodom avšak v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo
166/2012, 4 Cdo 107/2011) prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného

dôvodu prípustné (§ 238, § 239, § 237 O.s.p.).

20. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravnýmprostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných
vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci
išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom

pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

21. Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie)
spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry
a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení
sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací

súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu záveru, že nárok žalobkyne voči žalovanému je oprávnený
ako aj o neopodstatnenosti protinávrhu žalovaného. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní
splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, na ktorých
je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci
prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor než konajúce súdy,

bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

22. S poukazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že rozhodnutia súdov nižších inštancií
v dovolaním napadnutej potvrdzujúcej časti rozsudku, nemali za následok odňatie možnosti žalovaného
konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

23. Dovolateľ namietal i nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby boli tvrdenia dovolateľa o existencii tohto dovolacieho dôvodu opodstatnené

(najvyšší súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods.
1 O.s.p.

24. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného

nemožno vyvodiť z § 238 O.s.p., ani z § 237 ods. 1 O.s.p., najvyšší súd preto jeho dovolanie podľa §
447 písm. c/ C.s.p. ako procesne neprípustné odmietol.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.

2 C.s.p).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.