Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 38Csp/290/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117225524
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Centková

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7117225524.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Jarmilou Centkovou v spore žalobcu: KRUK Česká a Slovenská

republika s.r.o., so sídlom Československé armády 954/7, 500 03 Hradec Králové, zast. Advokátskou
kanceláriou Gallo s.r.o., IČO: 36715352, so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin proti
žalovanému: X. E., nar. X.X.XXXX, trvale bytom F. XX/XXXX, XXX XX V. o zaplatenie 326,45 EUR s
príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie 95,17 EUR z a s t a v u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 96,50 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z

omeškania zo sumy 96,50 EUR od 17.12.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Stranám sporu nárok náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 8.12.2017 sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške
326,45EUR spoluspríslušenstvomtitulomzmluvyospotrebiteľskomúvereakoajnáhradytrovkonania.
Skutkovo a právne svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 28.2.2014 právny predchodca žalobcu, spoločnosť

Provident Financial, s.r.o. a žalovaný uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na
základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške 300 EUR.
Žalovaný sa zaviazal úver splácať formou 45 týždenných splátok v sume 10,10 EUR pričom posledná
splátka bola splatná dňa 9.1.2015. Súčasne so zmluvou uzavrel žalovaný zmluvu o zabezpečení splátok
úveru, v ktorej sa zaviazal uhradiť sumu 154,50 EUR v 45 týždenných splátkach v sume 1,68 EUR.
Celkovú čiastku sa žalovaný zaviazal uhradiť v 45 týždenných splátkach vo výške 11,78 EUR. Žalovaný
úver čerpal v plnej výške, pričom právnemu predchodcovi žalobcu uhradil sumu 203,50 EUR. Žalobca

listom označeným ako „výzva pred podaním žaloby“ vyzval žalovaného k úhrade celej dlžnej sumy. Do
dnešného dňa žalovaný dlžnú sumu neuhradil. Žalobca si v žalobnom návrhu uplatňuje sumu 326,45
EUR, ktorú špecifikoval nasledovne:istina zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 300 EUR + suma
154,50 EUR titulom zmluvy o zabezpečení splátok + 75,45 EUR zmluvný úrok - prijaté úhrady v sume
203,50 EUR.
Žalobca sa stal vlastníkom pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi
spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731 a žalobcom dňa 16.12.2016, pričom hodnota

postúpenej pohľadávky činila ku dňu postúpenia 326,45 EUR.
Žalovanému bola žaloba spolu s procesným poučením a výzvou na vyjadrenie k žalobe v zmysle ust. §
167 ods. 2 CSP doručená dňa 8.7.2018. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril ani nepoužil žiadne prostriedky
procesnej obrany.Podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 29.3.2018 žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zobral žalobu späť v časti 95,17 EUR čo do nároku titulom zmluvy o zabezpečení splátok
úveru a žiadal konajúci súd, aby v tejto časti konanie zastavil. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobca

upravil petit žalobného návrhu, keď žiada, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške
231,28 EUR a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 17.12.2016 do zaplatenia.
Podľa § 297 CSP (zákon č.160/2015 Z,z,) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez
príslušenstva neprevyšuje 1 000 EUR.

Vzhľadom na to, že v tejto veci ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu
neprevyšuje1000EUR,súdvzmysle§297 CSPvecprejednalarozhodolbeznariadeniapojednávania,
pričom rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.8.2018, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené postupom podľa § 219 ods.3 CSP.

Súd vykonal navrhované dôkazy a po ich vyhodnotení za p r e u k á z a n é podstatné skutkové tvrdenia

strán sporu považuje :
Dňa 28.2.2014 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej
len „Zmluva o úvere“) č. XXXXXXXXX, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu ako veriteľ
zaviazal poskytnúť v prospech žalovaného ako dlžníka spotrebiteľský úver vo výške 300 EUR a dlžník sa
zaviazalvrátiťveriteľovidlžnúsumuspoluspríslušenstvom.Žalovanýsazaviazalposkytnutýúversplatiť

v pravidelných 45 týždenných splátkach vždy ku 7. kalendárnemu dňu po splatnosti predchádzajúcej
splátky po 8,35 EUR s výškou poslednej splátky 8,05 EUR. Ročná úroková sadzba podľa Zmluvy o
úverepredstavovala22,90%.Celkovénákladyžalovanéhosútvorenésúčtomúrokuaadministratívneho
poplatku, pričom úrok je vyjadrený sumou 32,54 EUR ( 22,90 % ročne zo sumy úveru) a administratívny
poplatoksumou42,91EUR.Celkovásuma,ktorúježalovanýpovinnázaplatiťje375,45EUR. Priemerná

hodnota RPMN je 44,79 %, hodnota RPMN 69,48 %. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné
podmienky.
Dňa 28.2.2014 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli Zmluvu o zabezpečení splátok úveru,
v ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí
peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru a žalovaný sa zaviazal poskytnúť

potrebnú súčinnosť. Žalovaný sa zároveň zaviazal poskytnúť právnemu predchodcovi žalobcu odmenu
vo výške 154,50 EUR v 45 týždenných splátkach vo výške 3,43 EUR, pričom posledná splátka bola vo
výške 3,58 EUR.
Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 5.10.2017 označeným ako „predžalobná výzva“ vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej sumy 333,92 EUR najneskôr do 16.10.2017.

Žalobca priložil k žalobe okrem uvedenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a Zmluvy o zabezpečení
splátok úveru aj listiny - prehľad účtu žalovaného, Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere, oznámenie o postúpení pohľadávky, podací hárok č. X. a č. X., predžalobnú výzvu.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod nasledujúce z á k o n n é ustanovenia :

V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov
a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a
hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov.
Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č.93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej
únie.
Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátnehoprávanebolizáväznéprespotrebiteľaaabyzmluvabolapodľatýchtopodmienoknaďalej
záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 10 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne
predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do
31.12.1994. Bezodkladne o tom informujú Komisiu. Tieto ustanovenia sa uplatnia na všetky zmluvy

uzatvorené po 31.12.1994.
Podľa článku 2 písm. b) Smernice Rady č.93/13/EHS spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu,
ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu
a povolaniu.Podľa článku 2 písm. c) Smernice Rady č.93/13/EHS predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek
fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim
sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu

vlastníctva.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 879p Občianskeho zákonníka ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa

spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014,
ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.6.2014 ustanovenia o spotrebiteľských

zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k), 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ
možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú
za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane

vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ak sa zmluva medzi predávajúcim
a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť sa
oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné
podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže
súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu dozoru.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom sa
rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo
povolania.
Podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom

úveremusímaťpísomnúformu.Každázmluvnástranadostanenajmenejjednojejvyhotovenievlistinnej
podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu

podľa § 9 ods. 1.
Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvyodstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia

doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa §3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Súd dospel k právnemu z á v e r u :
Široká ochrana spotrebiteľa je garantovaná už smernicou Rady 93/13/EZS z 5.4.1993. I v prípade

spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim
spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného
práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko materiálne nahliadané
pozícia kontrahenta, uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíši od
spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv (nález Ústavného súdu ČR

sp.zn. 1.ÚS 342/2009, uznesenie KS v Žiline sp.zn. 9Co/236/2010 zo dňa 30.8.2012, uznesenie KS
Prešov sp.zn. 7CoE/34/2009 zo dňa 30.9.2009, rozhodnutie KS v Nitre sp.zn. 6Co/254/2008 zo dňa
10.2.2009).
Zmluvné strany si môžu pre riešenie právnych vzťahov zo zmluvy zvoliť právo rozhodné. Pri voľbe
právajevšakstanovenéobmedzenieeurópskymmedzinárodnýmprávomsúkromnýmzdôvodunutnosti

ochrany spotrebiteľa ( Rímska zmluva, článok 5). Cieľom týchto ustanovení je ochrana slabšej zmluvnej
strany - spotrebiteľa. Voľba práva podľa článku 3 nesmie spotrebiteľa zbavovať ochrany, ktorú mu
poskytujú imperatívne ustanovenia práva zeme, v ktorej má spotrebiteľ obvyklé bydlisko. Vždy rozhodné
je to právo, ktoré zaisťuje pre spotrebiteľa výhodnejšiu ochranu. Ak si strany nezvolia právo, alebo je
nutná ochrana spotrebiteľa rozhodné je právo obvyklé bydliska spotrebiteľa. Súd skúmal, ktoré právo je

pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie.
Dňa 19.6.1980 bol otvorený na podpis v Ríme Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorý
signovali a ratifikovali tak Slovenská republika ako aj Česká republika. Ustanovenie § 10 zákona č.
97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom síce stanovuje ako rozhodné právo
právo Českej republiky, súčasne však, čo je významné z hľadiska rozhodovania v prejednávanej

veci, podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru tento článok sa uplatní na zmluvy, ktorých predmetom je dodávka
tovaru alebo poskytnutie služieb osobe („spotrebiteľ“) na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho
podnikania alebo povolania ako aj na zmluvu o poskytnutí úveru na tento účel. V prejednávanej veci
síce existovala medzi zmluvnými stranami dohoda o rozhodnom práve (právo Českej republiky), avšak
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy za situácie, že ide o vec s medzinárodným prvkom a

žalovaný má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, je potrebné posudzovať uplatnený nárok
žalobcu z úverovej zmluvy podľa kogentnej právnej úpravy. Z tohto dôvodu súd na daný prípad aplikoval
právo Slovenskej republiky ako právo rozhodné.V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva absolútnym obchodným vzťahom, ktorá sa
v zmysle §261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spravuje úpravou podľa Obchodného zákonníka
(§479 a nasl.), pričom túto úpravu možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný

spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zároveň však podľa charakteru zmluvy (t.j. formulárová
predtlač a podnikateľ - fyzická osoba) ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje
špeciálna úprava obsiahnutá v §52 ods.2, posledná veta Obč. zákonníka a v osobitnom zákone
č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred
jeho účinnosťou (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014).
Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval
ako veriteľ, t. j. ako osoba,ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval
ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv
Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci
prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na

jeho vykonanie. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka
(účinné od 01. 04. 2015), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie bolo do zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 čl. VIII. Zákon nadobudol

účinnosť 1. mája 2014 a zákonodarca nestanovil žiadne intertempolárne pravidlá. Pomerne jasným a
nepochybným sa v tomto svetle javí úmysel zákonodarcu a zákona, a výklad konkrétneho ustanovenia je
tak len derivátom elementárneho pravidla, že každá právna norma sa má vykladať na prospech toho, na
ochranu koho je primárne určená. O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia
právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje.

Dikcia ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú
komplementárnymi pravidlami vo vzťahu k lex generali ( ust. §100 ods. 1 OZ) a lex specialis (§ 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa). Preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa
všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Nič na tom
nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanou

je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale
ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych
vzťahoch. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri
spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v

kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely .
Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá
je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení,
pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou

zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či
je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Podľa
§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o

úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis
derogat les generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred
všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie§ 52 a nasledovné Občianskeho zákonníka upravujúce
problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je

v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi
stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď medzi stranami bola uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia §2 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda aj otázka premlčania
nároku žalobcu sa posudzuje podľa ustanovenia§ 101 Občianskeho zákonníka. K uvedenému súd eštedopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507
Obchodnéhozákonníka,súčasneideozmluvuspadajúcupodrežimZákonaospotrebiteľskýchúveroch,
preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj ustanovení

Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter
absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré
predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na
všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti súd len

dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie neobsahuje prechodné
ustanovenia.
Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na

konaniazačatépredodňomnadobudnutiajehoúčinnosti(akniejeustanovenéinak),jepotrebnénadanú
právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
V konaní bolo preukázané, že strany sporu dňa 28.2.2014 platne uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, avšak niektoré časti žiadosti, resp. zmluvy obsahujú zmluvné podmienky v rozpore s citovanou
právnou úpravou. Za individuálne dojednané sa nepovažujú také zmluvné podmienky, s ktorými

spotrebiteľ síce mal možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. V pochybnostiach
o význame zmluvnej podmienky platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Preskúmaním uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že súčasne so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená aj zmluva o zabezpečení splátok úveru. Táto zmluva síce
formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a
vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola
nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je

len spôsob splácania dohodnutého úveru. Hlavným predmetom plnenia je teda stále poskytnutie úveru
za úrok. Vznik zmluvy o zabezpečení splátok úveru je podmienený vznikom zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ide o doplnkovú službu súvisiacu so spotrebiteľským úverom. Z tohto dôvodu odplata za službu,
ktorábolapredmetomzmluvyozabezpečenísplátokúveru-vyberaniesplátokúveruvovýškevyššejako
50 % samotného poskytnutého úveru, mala byť preto podľa názoru súdu v zmysle § 2 písm. g) Zákona

o spotrebiteľských úveroch zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, a teda aj do ročnej percentuálnej miery nákladov. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve
o spotrebiteľskom úvere má rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo
zákonodarca v zmysle §11 ods. 1 písm. b) a d) Zákona o spotrebiteľských úveroch spája so sankciou
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje mieru

nákladov na daný úverový, resp. aj inak označený finančný produkt. RPMN má teda zohľadniť všetky
náklady,ktorémádlžníkvynaložiťvsúvislostisuzatvorenouzmluvou.Idepredovšetkýmoúrok,poplatok
za uzatvorenie zmluvy, poplatok za vedenie účtu, rôzne administratívne náklady, či inak označené
náklady, medzi ktoré podľa názoru súdu patrí aj poplatok za poskytnutie služby výberu peňažnej
hotovosti. RPMN musí zohľadňovať v zmysle 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch

všetky náklady spotrebiteľa tak, aby bolo možné porovnať výhodnosť či nevýhodnosť jednotlivých
produktov. Zmyslom povinnosti zverejňovať RPMN je umožniť spotrebiteľom, aby sa na trhu úverových
či finančných produktov dokázali čo najlepšie zorientovať a porovnaním RPMN zistiť výhodnosť úveru.
Uvedenie len úverovej sadzby, resp. uvedenie RPMN, ktorá nezahŕňa všetky skutočné náklady, ešte
neznamená, že dlžník bude mať úplné a dostatočné informácie o úvere, ktoré mu má ponúknuť práve

údaj o skutočnej RPMN ako údaj zahrňujúci komplexné náklady. Z úradnej činnosti súdu je známe,
že veritelia častokrát ponúknu výšku úrokovej sadzby v nižšej výške a svoj zisk si kompenzujú
prostredníctvom rôznych poplatkov, mnoho krát sofistikovane skrytých pod rôznymi poplatkami, tak
akoto bolo aj v tomto prípade. Povinnosť priamo v zmluve uvádzať skutočnú RPMN a zároveň priemernú
RPMN má pomôcť spotrebiteľom, aby dokázali porovnať jednotlivé úvery. Súd považoval konanie

právneho predchodcu žalobcu za nekalosúťažné konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď neuviedol vo
výpočte RPMN všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a tak úmyselne vyvolal
dojemvýhodnostiúveru,čomohlomaťbezpochybyvplyvnasprávaniespotrebiteľaprivýbereúverového
produktu. Takémuto konaniu veriteľa nemožno priznať ochranu.Súd ďalej zistil, že v zmluve absentuje správne uvedenie ďalšej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.j)
Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Je
pravdou, že v zmluve sa nachádza suma 375,45 EUR, ktorá pozostáva z úveru 300 EUR, z úroku 32,54

EUR (22,90 % ročne zo sumy úveru) a z poplatku za garantovanú službu 42,91 EUR. Avšak táto suma
nie je konečná s poukazom na uzatvorenú ďalšiu zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorá zmluva je
súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde je uvedená odmena, ktorú sa zaviazal žalovaný uhradiť
vo výške 154,50 EUR. Takto celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v skutočnosti nie je suma
375,45 EUR, ale suma 529,95 EUR (375,45 EUR + 154,50 EUR). Vzhľadom na túto skutočnosť súd v

zmluve uvedenú sumu 375,45 EUR považoval za zavádzajúcu vo vzťahu k spotrebiteľovi.
Zároveň podľa názoru súdu v zmluve chýba náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o
spotrebiteľských úveroch (termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru). V danom prípade v
zmluve je uvedené, že „termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a
dlžnej sumy je siedmy deň 45. týždňa po dni uzavretia zmluvy“. Takéto vyjadrenie termínu splatnosti
spotrebiteľského úveru je spôsobilé vzbudiť v spotrebiteľovi neistotu, v ktorý deň nastáva konečná

splatnosť úveru, preto ho súd nepovažoval za dostatočné.
V Zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 22,90 %, pričom úrokové miery podobného úveru v bankách pri
spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov boli v tom čase (február 2014) vo výške
12,79 %, čo je výška stanovená Národnou bankou Slovenska. V súlade s § 39 Občianskeho zákonníka
sa nesmie dohoda o výške úrokov priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný.

Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo
v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Súd poukazuje
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku 5Cdo 26/11 zo dňa 26.04.2012 uviedol:
„Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje

úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek“. Najvyšší súd poukázal na
to, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej
situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii
poskytoval veriteľovi neprimerané úroky.

Úrok z pôžičky vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť
nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie
je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc
je i inštitút dobrých mravov (1MCdo 1/2009 /NS SR/, 21Cdo 1484/2004 /NS ČR/). Súd na margo veci
poznamenáva, že súdna prax sa značne kriticky vyjadrila už aj k rádovo nižším úrokovým sadzbám.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v sume 42,91 EUR, pri posúdení
predmetných dojednaní v rámci Zmluvy súd vychádzal zo skutočnosti, že Zmluva, ktorú uzatvoril
žalobca so žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá bola uzavretá na základe vopred pripraveného
formulára, zo strany žalobcu, bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy. Jednotlivé
poplatky a sankcie neboli so žalovaným individuálne dojednané, pričom je zrejmé, že žalovaný nemal

možnosť túto zmluvu z hľadiska jej obsahu ovplyvniť, preto je neplatne dohodnutá. Súd má taktiež
za to, že výška predmetného poplatku je vzhľadom k celkovej sume poskytnutého úveru (300 EUR)
neprimeraná, a preto je pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Poplatky za plnenia, ktoré nie sú v záujme
spotrebiteľa, sú neprijateľné, nakoľko slúžia na uspokojenie potrieb dodávateľa, nie spotrebiteľa a je z
nich zrejmý vlastný ekonomický záujem žalobcu. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie

akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa ktorými nie sú spotrebiteľovi poskytované nejaké protiplnenia.
Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola dojednaná vo výške 529,95 EUR ( istina vo výške
300 EUR, úrok vo výške 32,54 EUR a administratívny poplatok vo výške 42,91 EUR a odmena za
zabezpečenie splátok úveru vo výške 154,50 EUR), čo predstavuje v porovnaní k poskytnutej sume
úveru 176,65 % z celkovo poskytnutej sumy a v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ako

neprimerane vysoká v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatná.
Vyššie uvedené platí tiež pre Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, ktorú strany sporu uzavreli dňa
28.2.2014. Zmluvná odmena vo výške 154,50 EUR je poplatkom za plnenie v záujme spotrebiteľa, sú
spotrebiteľovi poskytované protiplnenia, avšak súd považuje výšku zmluvnej odmeny za poskytnutú
službu za neprimerane vysokú vzhľadom k povahe služby a výške poskytnutého úveru, na základe

ktorého bola predmetná zmluva uzavretá.
Z vyššie uvedených dôvodov súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez
poplatkov.Veriteľovitakvznikloprávoibanaúhraduúverovejistiny,t.j.tejsumy,ktorúžalovanejposkytol.
Žalobca preukázal, že žalovanému bola poskytnutá suma 300 EUR, pričom žalovaný uhradil 203,50EUR. Na základe uvedeného, z dôvodu, že žalobca má nárok iba na vrátenie sumy zodpovedajúcej
rozdielu medzi poskytnutou a žalovaným vrátenou sumou, keďže poskytnutý úver je potrebné považovať
zabezúročnýabezpoplatkov,súdpriznalžalobcovisumu96,50EUR(300EUR-203,50EUR). Nakoľko

vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie 95,17 EUR titulom zmluvy o zabezpečení splátok úveru,
súd v tejto časti konanie zastavil.
Záverom súd považuje za potrebné uviesť svoje stanovisko k rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ v právnej
veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, v ktorom Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi
na 5. a 6. otázku uviedol, že článok 10 ods.2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva
o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo
forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí
vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom

vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je
však vzhľadom na ustanovenie § 9-10 zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko
v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil
prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka

zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy
musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak
splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov.
K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra

slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, rozhodnutí krajských súdov / napr. KS
TN 19Co 594/15 , KS BB 14Co 692/15/ v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že
zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva
o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Tento
výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou

od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.
Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.
To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi
jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,

v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok. Súd preto musel skúmať, či môže Smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej

judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom
EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný výklad, teda či
vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho
zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa
Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku,

nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem
uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nie je možné priznať Smernici ani nepriamy účinok. Jednalo
by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

Súd je preto názoru, že napriek rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch
jednoznačne určuje nevyhnutné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z
nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov
( rozsudok Okresný súd Poprad , sp.zn. 12Csp/63/2016 , zo dňa 24. 01. 2018; rozsudok Krajský súdŽilina, sp. zn. 7Co/340/2017, zo dňa 24. 01. 2018; rozsudok Krajský súd Krajský súd Trnava, sp.zn.:
9Co/278/2017 zo dňa 23.1.2018).
Avšak zároveň rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého

článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernicesamávykladaťvtomzmysle,žezmluvaoúverenemusíbyťnevyhnutnevyhotovenáakojediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči, súd poznamenáva, že aj napriek tomu musí byť zachovaná

požiadavka dobrej viery v záväzkovo právnom vzťahu.
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 poskytol
výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku 23,
pričom výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
Podľa ust. § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.), poplatok splatný podaním

žaloby sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa žaloba, návrh na začatie konania, odvolanie, žaloba
na obnovu konania alebo dovolanie odmietlo alebo vzalo späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu
na to, či bol vydaný platobný rozkaz; to neplatí, ak bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu, že smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Ak sa návrh na začatie konania o rozvod
manželstva vzal späť po prvom pojednávaní na príslušnej inštancii súdov, vráti sa polovica všetkých

zaplatených poplatkov. V konaní pred správnym súdom sa poplatok vráti, ak sa konanie zastavilo, ak
sa správna žaloba, kasačná sťažnosť alebo žaloba na obnovu konania odmietla alebo vzala späť pred
prejednaním veci.
Podľa ust. § 11 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., okrem poplatku v konaní o rozvod manželstva a poplatku,
ktorý sa vracia podľa odseku 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1%, najmenej

však 6,70 EUR. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje.
Podľa § 11 ods. 6 zákona č. 71/1992 Zb., ak sa má vrátiť poplatok alebo preplatok, orgány podľa §
3 zašlú odpis právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení daňovému úradu príslušnému podľa trvalého
pobytu (sídla) poplatníka alebo prevádzkovateľovi systému, ak sú orgány podľa § 3 zapojené do
centrálneho systému evidencie poplatkov, ktoré poplatok alebo preplatok vrátia najneskôr do 30 dní odo

dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení; ak orgán štátnej správy súdov alebo
prokuratúra nevydali rozhodnutie, zašlú písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti podľa
osobitného zákona 7) a daňový úrad alebo prevádzkovateľ systému vrátia poplatok najneskôr do 30 dní
odo dňa doručenia písomného upovedomenia.
Žalobca uhradil súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 19,50 EUR. V dôsledku čiastočného

späťvzatia žaloby v rozsahu 95,17 EUR výška súdneho poplatku po späťvzatí predstavuje sumu 16,50
EUR. Keďže žalobca zaplatil súdny poplatok v sume 19,50 EUR, pričom mal zaplatiť 16,50 EUR,
vzhľadom na citované ustanovenia zákona po krátení o 6,70 EUR nie je možné vrátiť žalobcovi žiadnu
časť súdneho poplatku, preto súd o vrátení súdneho poplatku nerozhodoval.

Trovy konania :
Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,

že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa zásad o náhrade trov konania žalovaný má nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho
úspechu v spore, t.j. 40,88 % (čo predstavuje konečný úspech žalovaného v spore, pretože zo 100 %

žalovanej sumy 326,45 EUR súd prisúdil žalobcovi sumu 96,50 EUR, čo je pre žalobcu 29,56 % úspech
a 70,44 % neúspech). Nakoľko však žalovanému zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, ani si ich náhradu
neuplatnil, súd rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 CSP).V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).