Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/396/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315215894
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315215894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná
banka, a.s., so sídlom 811 02 Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou:
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 47 239 921
proti žalovanému: I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, XXX XX G., o zaplatenie 1.077,39 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C/464/2015-78
zo dňa 27. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti

a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 250,- eur s
príslušenstvom, žalobu vo zvyšnej časti zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 1 ods. 3, § 3 ods. 1, 2 a 6, § 4 ods. 4 zákona č.
258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým,

že žalobca nepredložil písomnú zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu tak, ako to predpokladá
čl. IV. zmluvy o bežnom účte zo dňa 6.8.2004, ani samostatnú zmluvu o vydaní platobnej karty v
zmysle čl. II zmluvy o bežnom účte. Žalobca odvodzuje svoje právo na žalovanú sumu od zmluvného
vzťahu so žalovaným. Žalobca preukazoval uzatvorenie zmluvy listinným dôkazom, a to oznámením
o poskytnutí povoleného prečerpania. Z tohto oznámenia je zrejmé iba to, že žalobca žalovanému
poskytuje povolené prečerpanie do výšky úverového limitu 1.300,- eur od 6.8.2009 a aktuálna výška
ročnej úrokovej sadzby. Z uvedenej listiny je z náležitostí vyžadovaných ustanovením § 3 ods. 6 ZoSÚ

zrejmá náležitosť podľa písm. a) a čiastočne náležitosť uvedená pod písm. b) aktuálna výška ročnej
úrokovejsadzby.Žalobcanepreukázal,žebybolžalovanýnajneskôrvčaseuzatvoreniazmluvypísomne
informovaný o podmienkach zmeny (doplnenia) ročnej úrokovej sadzby, o poplatkoch platných od doby,
keď bola zmluva uzatvorená, ani to, že ho informoval o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia
zmluvy. Napokon žalobca nepreukázal, že by žalovaného (napriek tomu, že prečerpanie trvalo viac ako
3 mesiace) písomne informoval o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších dôsledkoch takéhoto
prečerpania. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky, avšak poskytnutý úver

riadne nesplácal, a preto vyhlásil pohľadávku za splatnú ku dňu 30.6.2013. Toto tvrdenie preukazoval
ním vyhotovenou tabuľkou na č. l. 34 a výpisom na č. l. 35 a nasl. Z tabuľky na čl. 34 nie je zrejmé
skutočné čerpanie finančných prostriedkov na účte žalovaným, koľko, kedy a akú sumu žalovaný čerpal
a ani to, koľko, kedy žalovaný uhradil. Ohľadom vkladov je v tabuľke stĺpec s označením splátkyuhradené klientom. Z tohto stĺpca vyplýva, že celkovo žalovaný uhradil sumu 2.240,78 eur, pričom po
podaní žaloby uhradil ďalších 250,- eur. Z výpisu účtu pritom vyplýva, že žalobca si účtoval na ťarchu
účtu žalovaného veľké množstvo rôznych poplatkov, úroky, a to bez ozrejmenia o aké poplatky ide,

resp. úroky, v akej výške za aké obdobie a podľa čoho boli účtované. Po posúdení týchto listinných
dôkazov a po posúdení všetkých vykonaných dôkazov, súd konštatuje, že žalobca právne relevantným
spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky v určitej výške
a ani to, akú čiastku z nej žalobcovi vrátil. K tabuľke na č. l. 34 súd uvádza, že nejde o riadny dôkaz
o vyššie uvedenom tvrdení, nakoľko tento si vyhotovil na účely tohto konania samotný žalobca na

preukázanie jeho vlastného tvrdenia, pričom z neho nevyplýva kedy a koľko peňažných prostriedkov
žalovaný v skutočnosti od žalobcu čerpal. Na základe žalobcom predložených dôkazov teda objektívne
a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom nie je možné zistiť to, aká suma peňažných prostriedkov bola
žalovanému skutočne poskytnutá. V dôsledku vyššie uvedených skutočností je žaloba v celom rozsahu
nedôvodná. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 v spoj.
s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v spore prevažne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko mu žiadne nevznikli a o výške náhrady už nie je potrebné samostatne rozhodovať.

3. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podal žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h)

Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že konajúci súd odkazuje znenie zákona č. 258/2001
Z. z., podľa ktorého spotrebiteľská zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov.
Konajúci súd sa pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia obmedzuje na prípustnosť aplikácie
spotrebiteľskýchnoriem,hocitátonebolavkonanísporná, súdvšaknedostatočnevyhodnotilposkytnutý
spotrebiteľský úver ako úver revolvingový. Produkt povoleného prečerpania je typický skutočnosťou,

že nie je časovo ohraničený. Ide o formu revolvingového úveru, ktorý je charakteristický odlišnosťami
v porovnaní so spotrebiteľským úverom s jednorazovým čerpaním finančných prostriedkov. Ustálená
judikatúra preto priznáva revolvingovým úverom osobitný režim pri aplikácii noriem spotrebiteľského
práva. Sám zákonodarca v § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. uviedol, že zákon sa nevzťahuje na
úvery formou povoleného prečerpania. Na tomto mieste nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych

ustanovení dospel konajúci k záveru, že uvedené ustanovenia sa na konkrétny prípad nepoužijú.
Poukazuje tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-42/15, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že konkrétne prípady sa majú vždy posudzovať s ohľadom na ich materiálny základ, t. j. s
ohľadom na to, či bol žalovaný schopný posúdiť rozsah svojej povinnosti. Zmluva o úvere nemusí byť
nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky povinné náležitosti musia byť vyhotovené

písomne alebo na inom trvalom nosiči. V Oznámení o poskytnutí povoleného prečerpania k žiadosti
č. 003303538R zo dňa 06.08.2009, ktorým medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu Zmluvy
o povolenom prečerpaní č. 003303538R, výslovne stanovuje, že Obchodné podmienky pre povolené
prečerpanie bežného účtu tvoria súčasť tejto zmluvy. Práve tieto Obchodné podmienky podrobne
upravujú všetky súdom vytýkané otázky, t.j. podmienky zmeny ročnej úrokovej sadzby, poplatky, ako

aj postup a spôsob ukončenia zmluvy. Skutočnosť, že konajúci súd sa v napadnutom rozsudku
nedostatočne zaoberal revolvingovou povahou poskytnutého úveru vyvoláva dôvodné pochybnosti
o spoľahlivo zistenom skutkovom stave, aplikácii príslušných právnych noriem ako i presvedčivosti
odôvodnenia rozsudku. K záverom súdu prvého stupňa ohľadom obsahu a povahy prehľadovej tabuľky
na č.l. 34 uvádza, že zo samotnej podstaty úverového vzťahu medzi veriteľom, ktorý je bankovou

inštitúciou a dlžníkom vyplýva, že žalobca predkladá podrobnú charakteristiku ku všetkým mesačným
úhradám žalovaného, pričom všetky vytvára sám žalobca pre účely informovania žalovaného o
aktuálnom stave úverového vzťahu a v rámci neho o aktuálnej výške dlžnej sumy, výške čerpaní
a úhrad. Argumentácia súdu, že prehľadová tabuľka bola vytvorená na účely súdneho konania na
preukázanie vlastného tvrdenia, preto neobstojí, lebo Žalobca prehľadovú tabuľku súdu poskytol nie

ako dôkaz o poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanému, ale ako prehľad o súčte poskytnutých
a prijatých peňažných prostriedkoch. Obsah tejto prehľadovej tabuľky mohol byť ad absurdum celý
podrobne rozpísaný aj v samotnej žalobe, čo by však rozsah žaloby predĺžil rádovo o niekoľko desiatok
strán, preto žalobca zvolil prehľadnú formu tabuľky, ktorá znázorňuje všetky položky finančného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným za každý mesiac predmetného obdobia. Ako dôkaz o každom jednotlivom

čerpaní a platbe žalobcu slúži výpis z účtu, ktorý žalobca taktiež predložil súdu prvého stupňa. V zmysle
ustanovení § 497 Obchodného zákonníka a § 502 Obchodného zákonníka možno ustáliť, že dohoda
o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver je esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere, teda
ani súd nemôže svojim postupom negovať základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosťzaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Odvolateľ poukázal tiež na to, že
v obdobných prípadoch bol nárok žalobcu vyhodnotený ako dôvodný. Poukazuje preto na základný
obsah princípu materiálnej rovnosti a princípu právmeho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej

istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III- ÚS 356/06), je legitímny očakávaním
žalobcu, že obdobne bude jeho nárok posúdený aj v predmetnom konaní (ak tu nie sú skutkové okolnosti
osvedčujúce zánik nároku a pod.). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej
istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a

rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III.
ÚS 328/05). Možno teda konštatovať, že „miera samostatnosti" posúdenia analogickej právnej otázky v
každom jednotlivom konaní je limitovaná práve zásadou materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).

Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. CSP),
preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379CSP)adôvodmiodvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle
§ 387 CSP.

6. Z obsahu a rozsahu podaného odvolania je jednoznačné, že odvolateľ napadol odvolaním rozsudok

súdu prvej inštancie výslovne len v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, preto vo zvyšnej
zastavenej časti v dôsledku nedostatku podaného odvolania rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol
právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

8. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza

dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

9. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a

odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v žalobe uviedol, že dňa 6.8.2004 uzatvoril so žalovaným v
súlade s § 708 a nasl. Obch. zákonníka Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB
Pohoda (ďalej ako „Zmluva o bežnom účte“), na základe ktorej sa zaviazal zriadiť a viesť pre žalovaného

bežný účet. Na základe žiadosti žalovaného vystavil žalobca dňa 6.8.2009 žalovanému Oznámenie
o poskytnutí povoleného prečerpania, ktorým došlo k uzatvoreniu zmluvy o povolenom prečerpaní v
zmysle čl. I bod 2 Obchodných podmienok. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému povolené
prečerpanie na bežnom účte do výšky limitu 1.300,- eur formou úveru a žalovaný bol povinný k
poslednému dňu v mesiaci zabezpečiť na svojom účte dostatok finančných prostriedkov na úhradu

mesačných úrokov a úrokov z omeškania. Žalovaný nedodržal dohodnuté zmluvné podmienky, v
dôsledku čoho žalobca dňa 30.6.2013 určil splatnosť úveru. Žalobca ďalej uviedol, že ku dňu 22.6.2015
eviduje voči žalovanému pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o povolenom prečerpaní pozostávajúcu
z istiny 550,- eur, úroku 361,18 eur a úroku z omeškania 166,21 eur. Žalobca k svojim skutkovým
tvrdeniam predložil listinné dôkazy, a to zmluvu o bežnom účte zo dňa 6.8.2004, oznámenie o poskytnutí
povoleného prečerpania zo dňa 6.8.2009, obchodné podmienky pre povolené prečerpanie bežného účtu

a oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 1.7.2013.

11. Pre nedostatok odôvodnenia žaloby súd prvej inštancie žalobcu vyzval, aby uviedol akým spôsobom
žalovaný čerpal úver, či ho vyčerpal v plnej výške, výšku mesačnej splátky, aby preukázal výšku
nesplatenej časti istiny 550,- eur, špecifikoval z akej sumy a za aké obdobie bola vypočítaná výška

úroku z úveru 361,18 eur a výška úroku z omeškania 166,21 eur. Žalobca na výzvu súdu uviedol, že
prehľadová tabuľka podrobne zobrazuje nesplatenú istinu za jednotlivé obdobia, hodnotu výsledného
úroku, resp. úroku z omeškania za jednotlivé obdobia ako aj zmenu hodnoty celkového nároku žalobcu
v čase. Z prehľadovej tabuľky je zrejmé, že žalovaný čerpal úver v plnej výške. Tiež uviedol, že priložená
história výpisu z účtu zobrazuje povolené prečerpanie žalovaného na účte a ku dňu 26.10.2015 žalobca

eviduje voči žalovanému prečerpanú istinu vo výške 550,- eur. Výška úrokovej sadzby dohodnutého
zmluvného úroku bola určená v súlade s oznámením o poskytnutí povoleného prečerpania s tým, že
úroková sadzba je platná, kým nedôjde k zmene úrokovej sadzby podľa VZP pre prečerpanie. Žalobca
si uplatňuje len úrok z omeškania, ktorého výška je určovaná v súlade s platnými právnymi predpismi.
Úhrady žalovaného za jednotlivé mesačné obdobia - stĺpec označený ako „splátka uhradená klientom“

ako aj spôsob zápočtu úhrad uskutočnených žalovaným, keď žalovaný nebol povinný priebežne splácať
istinu, ale len zmluvný úrok príp. úrok z omeškania. Istina sa stala splatnou až momentom určenia
predčasnej splatnosti úveru. Zároveň súdu predložil výpisy z úverového účtu.

12. Súd prvej inštancie správne posúdil prípadnú zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu ako

aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,keďideštandardnéformulárovézmluvy,uzavretémedzižalobcomakoveriteľomažalovanou
ako spotrebiteľkou, pričom predmetné zmluvy okresný súd zároveň považoval za zmluvu o
spotrebiteľskomúverevzmyslezákonaospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomvčaseichuzavretia.
Pokiaľ ide o zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu prvoinštančný súd správne uzavrel, že

žalobca nepreukázal jej uzavretie v písomnej forme, ktorá sa vyžaduje, keď žalobca preukázal len
žiadosť žalovaného o poskytnutie peňažných prostriedkov formou povoleného prečerpania a oznámenie
o poskytnutí povoleného prečerpania. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vychádzal zo správneho
záveru o nepreukázaní uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní, odvolanie odvolateľa v časti, v
ktorej namieta, že súd nezohľadnil špecifiká revolvingového charakteru úveru, nemá žiadnu súvislosť

s napadnutým rozhodnutím, v ktorom súd nehodnotil neplatnosť zmluvy z dôvodu neuvedenia RPMN,
ako to odvolateľ namieta.

13. Súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby z dôvodu nepreukázania uzavretia zmluvy o
povolenom prečerpaní a z dôvodu nepreukázania, v akej výške žalovaný úver (povolené prečerpanie)

čerpal a v akej výške ho vrátil.

14. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán.

15.Základnounormouupravujúcoubremenotvrdeniaapreukazovaniabolovčaserozhodovaniasúdom
prvej inštancie § 132 CSP, podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.16. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Strana, ktorá neoznačila dôkazy

potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj
v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre

rozhodnutie vo veci. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

17. V prejednávanej veci potom bolo práve na žalobcovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať
dôvody pre ním v žalobe tvrdeného nároku na zaplatenie žalovanej sumy, čo žalobca opomenul, keď
nepredložil súdu potrebné tvrdenia, hoci ho súd prvej inštancie k tomu vyzýval, a to konkrétne na

špecifikáciu spôsobu vyčíslenia žalovanej sumy. Bez týchto tvrdení nebolo potom možné zistiť, ani
správnosť ich výpočtu, pričom nie je úlohou súdu bez predchádzajúceho tvrdenia žalobcu preverovať
správnosť položiek v predloženej tabuľke a zisťovať, na základe akých skutočností boli tieto čiastky
žalovanej účtované. Nepochybne bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť a neskôr preukázať, prečo sa proti
žalovanému domáha práve zaplatenia sumy 1.077,39 Eur s príslušenstvom, keď žalobca nešpecifikoval

spôsob výpočtu (istiny) 550,- Eur, úroku 361,18 Eur (z čoho pozostávajú), úroku z omeškania 166,21
Eur (z akej sumy a za aké obdobie), keď predloženie tabuľky na čl. 34, ktorú vypracoval žalobca
bez predloženia preskúmateľných výpisov z (úverového) účtu žalovaného za rozhodné obdobie
nespĺňa požiadavku tvrdených skutočností na preukázanie žalobného nároku vo vzťahu k zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Pri nesplnení tejto povinnosti (napriek výzve súdu) bol potom postup súdu prvej

inštancie správny, keď pre neunesenie dôkazného bremena tvrdenia žalobcu uplatnenej žalovanej sumy
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

18. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobcu, poukazujúcimi na rozhodovaciu činnosť označených súdov v obdobných veciach. Podľa

platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným
skorším rozhodnutím súdu, pokiaľ nejde o judikatórne rozhodnutie . V zmysle záverov ústavnoprávnej
judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný
postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať
významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť
eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc
(pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými
rozhodnutiami na podporu jeho tvrdení (v danom prípade) stotožniť.

19. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

20. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust.
§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny v napadnutej časti potvrdil.

21. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolacísúd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

23.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

24. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o

nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

25. Odvolací súd toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudkom nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).