Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/177/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315222976
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315222976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: V. B., nar. X.XX.XXXX, adresa O.,
Y. XX, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária KZ partners, s. r. o., so sídlom Slnečná 4,
Senec, IČO: 47 236 477, proti žalovanej: Q. Z. B., nar. XX.X.XXXX, adresa X., K. Y. XXX/XX, zastúpenej
splnomocnencom: Ing. J. D., adresa O.- V., B. XXXX/X, o zaplatenie 1.550,- Eur s príslušenstvom, na
odvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduGalanta,č.k.5C/640/2015-89zodňa27.2.2017,takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ustanovení § 657, § 564 Občianskeho
zákonníka a § 191 ods. 1, § § 182 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) a vecne tým,
že podľa žalobcu ním uplatnený nárok pozostáva zo súm pôžičiek, ktoré mal poskytnúť žalovanej na
základe ústnej dohody, tak ako to vyplýva z troch sms správ z 10.10.2012 ohľadne sumy 250,- Eur, z

20.11.2012 ohľadne sumy 150,- Eur, z 29.1.2013 ohľadne sumy 150,- Eur a na základe telefonátu z
neuvedeného dátumu ohľadne sumy 1.000,- Eur. Žalobca predložil súdu výpisy z účtu z 11.10.2012,
10.11.2012, 25.11.2012 a 30.1.2013 v banke B. W., a.s., ktoré majú preukazovať výber uvedených
súm z banky žalobcu. Uvedené sumy žalobca poskytol žalovanej ako pôžičky s tým, že úrok medzi
stranami dohodnutý nebol. Žalobca predložil súdu predžalobnú výzvu z 21.8.2015 (spolu s doručenkou
preukazujúcou doručenie 26.8.2015), v ktorej žalobca žiada v zastúpení advokátskej kancelárie vrátanie
sumy 1.550 Eur z titulu pôžičky s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy si bude žalobca uplatňovať

nárok súdnou cestou. Súd z vykonaného dokazovania vyvodil ten záver, že pokiaľ ide o nárok na
zaplatenie sumy vo výške 1.000,- Eur mal za preukázané, že 10.11.2012 vybral žalobca z účtu v banke
1.005,- Eur. V návrhu žalobcu sa uvádza, že sumu 1.000,- Eur mal žalobca poskytnúť žalovanej na
základe telefonátu so žalovanou. V sms komunikácii sa nespomína suma 1.000,- Eur. Žalovaná počas
celého konania tvrdila, že sumu 1.000,- Eur jej žalovaný nedal. Vo vyjadrení žalobcu z 30.12.2015
sa uvádza, že účel využitia pôžičky žalobca neskúmal, žalovaná ich potrebovala zrejme na dočasné
preklenutie finančného nedostatku. Na pojednávaní 20.6.2016 však žalobca k nároku vo výške 1.000,-

Euruvádza,žežalovanáprišlazaním,žečibysanedalo,žesivybralaautíčkoažejejtosúri.Tedavčase
údajného poskytnutia pôžičky žalobca mal poznať účel, čo je v rozpore s tvrdením v predžalobnej výzve.
Tiež si v tejto časti žalobca protirečí s vyjadrením v návrhu, kde sa uvádza, že suma 1.000,- Eur mala
byť poskytnutá na základe telefonátu. Na pojednávaní 20.6.2016 žalobca ďalej uviedol, že následne(po tom čo prišla za ním) išiel do banky a peniaze jej dal. Uviedol, že to, že žalovaná vyberala auto s
kamarátkou je pravda, ale peniaze jej dal žalovaný a to na stanici na Mlynských Nivách, pričom predtým
bol za žalovanou vo vieche. Na pojednávaní 6.2.2017 žalobca uvádza, že peniaze poskytol žalovanej

17.11.2012, v nedeľu. Súd konštatuje, že 17.11.2012 bola sobota. Žalobca ďalej uviedol, že peniaze mal
priniesť do roboty žalovanej s tým, že žalovaná mala v stredu kupovať auto. Na námietku žalovanej,
že predtým tvrdil, že peniaze jej mal dať na autobusovej stanici, žalovaný uviedol, že to bolo tak, že
došiel za ňou do roboty a odprevadil žalovanú na stanicu a tam jej dal peniaze. Súd v tejto časti nároku
preskúmal aj sms komunikáciu v období, ktoré sa dátumami približujú k času údajného poskytnutia sumy

1.000 Eur. 20.11.2012 žalovaná žiada požičať sumu 150,- Eur s tým, že túto už žalobcovi vráti. Pokiaľ
teda žalobca tvrdí, že peniaze dal žalovanej 17.11.2012 a bol v tom, že žalovaná mala ísť kupovať
auto v stredu, t.z. 19.11.2012 a žalovaná v sms z 20.11.2012 žiada ďalšie peniaze s tým, že tieto už
vráti, aj v tomto prípade má súd za to, že peniaze poskytnuté žalovanej žalobcom pred uvedeným
časom žalovaná vnímala ako dar a žalobca nežiadal tieto peniaze vrátiť. Svedkovia, ktorí boli vypočutí
v priebehu konania, sú dlhoročnými priateľmi strán, ktoré navrhli ich výsluch a súd bral pri vyhodnotení

do úvahy, že táto skutočnosť mohla ovplyvniť ich výpovede. Obaja svedkovia, ktorých výsluch navrhol
žalobca uviedli, že žalovaná im spomenula 5.12.2012 po koncerte v KC Dunaj, že žalobca jej požičal
peniaze na kúpu auta, pričom žalovaná im aj ukázala fotografiou auta. Svedok V. W. neuviedol o akú
sumu malo ísť, svedok špecifikoval, že žalobca mal požičať žalovanej sumu 1.000,- Eur. Svedkyňa,
ktorej výsluch navrhla žalovaná na pojednávaní 6.2.2017 uviedla, že bola so žalovanou pri prepise auta.

Z výpisu evidencie vozidiel, ktorú súd zabezpečil v priebehu konania na návrh žalobcu však vyplýva,
že žalovaná nemala žiadne vozidlo evidované na svoje meno v rokoch 2011 až 2013. Súd preskúmal
výpovede strán a svedkov aj z hľadiska argumentácie žalovanej, že žalobca jej síce dával peniaze,
avšak nie na osobnú potrebu, ale na chod spoločnej domácnosti. Berúc do úvahy vyjadrenia žalobcu
a svedkov, ktorých výsluch navrhol, ako aj obsah sms komunikácie z 20.11.2012: „Mojenko staci ked

pojdem k tebe asi v pondelok,,,ale mojenko urcite budeme spolu hospodarit nemboj, ale toto ti vratim
uz si mi vela dal a za to ti velmi dakujem.“, súd vyhodnotil, že v novembri 2012 spolu strany nežili v
spoločnej domácnosti. Z potvrdení, ktoré predložil žalobca ohľadne úhrady nájomného a iných služieb
má súd za preukázané, že počnúc januárom 2013 žalobca uhrádzal platby prostredníctvom svojho účtu.
Avšak za rok 2012 žalobca predložil len potvrdenia za jún, júl a november 2012. V tomto ohľade súd

nemá za vylúčené, že strany spolu žili v druhom polroku 2012 tak ako uvádza žalovaná a že aj ona v
tomto období hradila výdavky spoločnej domácnosti. Uvedená skutočnosť síce nevylučuje poskytnutie
pôžičky jedným partnerom druhému partnerovi, ale v takom prípade môže dôjsť medzi partnermi k
pochybnostiam či v danom prípade partner poskytuje peniaze ako dar alebo pôžičku, pokiaľ to nie je
medzi stranami výslovne dohodnuté. Strany zhodne uviedli, že neuzavreli písomnú zmluvu o pôžičke.

Obaja svedkovia (a jedna osoba v čestnom vyhlásení) uviedli, že žalovaná im povedala, že žalobca
jej mal požičať peniaze na kúpu auta. Svedkovia však tiež uviedli, že to, že tieto peniaze mala vrátiť
žalobcovi vedia len od žalobcu, resp. že sa to tak dalo pochopiť, ale priamo povedané to tak nebolo. Súd
však na druhej strane nemá ani za vylúčené, že žalobca poskytol žalovanej sumu 1.000,- Eur, avšak
zo žiadneho vykonaného dôkazu nemá súd za preukázané, že žalobca poskytol žalovanej pôžičku v

uvedenej sume. Pokiaľ to tak naozaj bolo, v danom prípade sa žalobca nechránil tak ako mal, nakoľko so
žalovanou neuzavrel písomnú zmluvu, resp. si nezabezpečil žiadny doklad. Súd má za to, že v danom
prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

3. Prvoinštančný súd tiež uzavrel, že zákon nevyžaduje pre zmluvu o pôžičke písomnú formu. Žalobca

v priebehu konania neustálil, či si uplatňuje nárok z titulu jednej pôžičky, ktorá bola poskytnutá po
častiach alebo z titulu štyroch samostatných pôžičiek. Uviedol však, že sumy pôžičky mali byť dohodnuté
ústne, napriek tomu, že v priebehu dokazovania ustálil, že tri sumy mali byť poskytnuté na základe
žiadosti v sms komunikácii. Na základe vykonaného dokazovania súd v zmysle citovaného ustanovenia
vyhodnotil ako pôžičku iba sumu vo výške 150,- Eur, ktorá bola poskytnutá na základe žiadosti žalovanej

v sms komunikácii z 20.11.2012, ktorú sa žalovaná zaviazala vrátiť. Dátum poskytnutia pôžičky nebol
preukázaný. Žalobca na pojednávaní 20.6.2016 uviedol, že žalovaná sa zaviazala vrátiť pôžičku „keď
bude mať“. Teda čas plnenia bol ponechaný na žalovanej a pohľadávka žalobcu je žalovaná predčasne.

4. Súd prvej inštancie rozhodnutie o náhrade trov konania postavil na tom, že žalobca nemal úspech vo

veci. Súd však pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania použil § 257 CSP a zobral do úvahy
okolnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania ako aj skutočnosť, že žalovaná napriek tomu, že uznala svoj
záväzok voči žalobcovi vo výške 150,- Eur na pojednávaní 20.6.2016, tento záväzok z 2012 k dnešnému
dňu neuhradila a to napriek tomu, že sumu 1.000,- Eur údajne už mala vrátiť kamarátke. Súd má za to,že žalobca súdne konanie po 20.6.2016 viedol najmä s cieľom preukázania nároku vo zvyšku. Avšak,
počnúc ďalším pojednávaním 7.11.2016 nebola žalovaná zastúpená advokátom a iné trovy žalovanej
súdu zo spisu nevyplývajú.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania vo výške 100%,
eventuálne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa

odvolateľa prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto
súvislosti odkázal na znenie § 220 ods. 2 CSP s tým, že prvoinštančný súd svojím napadnutým
rozsudkom opomenul a porušil základné právo účastníkov konania a to právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie v prvom rade neobsahuje akékoľvek bližšie a jasné odôvodnenie
prečo súd mal za to, že finančné prostriedky poskytnuté vo výške 250,- Eur v zmysle zmluvy o pôžičke

1 mala žalovaná považovať za dar. Prvoinštančný súd sa pri tejto pôžičke vôbec nevysporiadal s sms
správou žalovanej zo dňa 10.10.2012, kde uviedla: „Mojenko vies mi pojicat, ale pojicat 250,- Eur, ale
pojicat, lubim ta cmuk.“ Prvoinštančný súd sa v tomto kontexte vôbec nevysporiadal so svedeckými
výpoveďami všetkých svedkov, ktorí jednoznačne potvrdili, že žalovaná rozumie slovenskému jazyku v
plnom rozsahu slovom a písmom. Na základe týchto skutočností nie je zrejmé, ako mohol prvoinštančný

súd slová žalovanej z sms správy, kde trikrát uviedla: „pojicat“ ako dar. Napadnuté rozhodnutie
taktiež neobsahuje akékoľvek bližšie odôvodnenie vo vzťahu k tvrdeniu súdu, podľa ktorých nemal za
preukázané, že finančné prostriedky vo výške 150,- Eur v zmysle zmluvy o pôžičke 3 žalovanej poskytol.
I v tejto súvislosti poukázal na sms správu žalovanej zo dňa 29.1.2013, ktorá je v kontexte s výberom
hotovosti sumy vo výške 150,75 Eur, ako aj ďalšími sms správami žalovanej potvrdzujúce, že žalovaná

predmetnú pôžičku prevzala a zaviazala sa ju vrátiť. Napadnuté rozhodnutie taktiež neobsahuje
akékoľvek bližšie odôvodnenie vo vzťahu k tvrdeniam súdu, podľa ktorých nemal za preukázané, že
finančnéprostriedkyvovýške1.000,-Eurvzmyslezmluvyopôžičke4žalovanejposkytol.Nevysporiadal
sa s čestným vyhlásením I. I., ktorý taktiež uviedol, že žalovaná dňa 5.12.2012 po koncerte hudobnej
skupiny Mňága a Žďorp v KC Dunaj v Bratislave oznámila, že jej požičal sumu vo výške 1.000,-

Eur na kúpu automobilu. Predmetné potvrdenie, spolu aj so svedeckými výpoveďami pána W. a E.
jednoznačne potvrdzujú, že žalovaná predmetnú pôžičku prevzala a podľa sms správ zo dňa 24.4.2013,
28.4.2013 a 7.7.2013 potvrdzujú, že žalovaná predmetnú pôžičku aj mala v úmysle vrátiť. Zároveň
vyvrátila tvrdenia prvoinštančného súdu, podľa ktorých v priebehu konania neustálil, či si uplatňuje
nárok z titulu jednej pôžičky, ktorá bola poskytnutá po častiach alebo z titulu štyroch samostatných

pôžičiek, ako aj tvrdenia súdu, podľa ktorých pôžičky mali byť dohodnuté ústne, napriek tomu, že v
priebehu konania ustálil, že tri sumy mali byť poskytnuté na základe žiadostí v sms komunikácii s tým,
že medzi stranami boli uzatvorené štyri ústne zmluvy o pôžičke, pričom trom z nich predchádzala oferta
- návrh na uzatvorenie zmluvy o pôžičke zo strany žalovanej vo forme sms správy, čo plne korešponduje
s vykonaným dokazovaním. Vzhľadom na uvedené tak považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny,

neobsahujúci dostatočné a najmä relevantné odôvodnenie. Taktiež uvádza, že prvoinštančný súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ mal prvoinštančný súd
za to, že finančné prostriedky poskytnuté žalovanej vo výške 250,- Eur v zmysle zmluvy o pôžičke 1,
mala táto považovať za dar. Prvoinštančný súd došiel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam aj v tom, že nemal za preukázané, že finančné prostriedky vo výške 150,- Eur

v zmysle zmluvy o pôžičke 3 žalovanej poskytol. V tejto súvislosti poukazuje na sms správu zo dňa
29.1.2013, kde žalovaná uviedla: „Ja viem, len mi je to trápne, no dobre naposledy, potrebovala by som
150,-- Eur a veľmi Ti ďakujem a nehnevaj sa na mňa cmuk“. Taktiež poukazuje aj na výber zo svojho
bankového účtu dňa 30.1.2013 vo výške 150,75 Eur. Do pozornosti dáva aj svedecké výpovede pána W.
a E., ktorí taktiež uviedli, že od neho boli informovaní, že poskytol žalovanej aj iné finančné prostriedky.

Na základe týchto dôkazov a to oferty žalovanej, výberu z bankomatového účtu, výpisu z sms správ, ale
aj zo svedeckých výpovedí možno jednoznačne konštatovať, že žalovanej poskytol sumu vo výške 150,-
Eur v zmysle zmluvy o pôžičke 3 a žalovaná sa predmetnú pôžičku zaviazala vrátiť, t.j. prvoinštančný
súddospelnazákladevykonanéhodokazovaniaknesprávnymskutkovýmzisteniam.Prvoinštančnýsúd
došiel k nesprávnemu právnemu záveru i v tom, že nemá preukázané, že finančné prostriedky vo výške

1.000,- Eur v zmysle zmluvy o pôžičke 4 žalovanej poskytol. Nepravdivé je tvrdenie prvoinštančného
súdu, podľa ktorého svedkovia uviedli, že peniaze má vrátiť vedia len od neho, resp., že sa to tak dalo
pochopiť. Poukazuje na výpoveď pána W.: „Pokiaľ ide o žalovanú, keď mi na spomínanom koncerte
hovorila, že auto si kúpila a požičal jej na to žalobca“, pána E.: „a že si naň požičala od žalobcu, ...myslím, že nie, keďže vyjadrené to bolo tak, že to mala požičané“, či čestného prehlásenia pána I.:
„Požičal sumu vo výške 1.000,- Eur“. Taktiež poukazuje na výber zo svojho bankového účtu zo dňa
17.11.2012 vo výške 1.000,- Eur. Poukazuje na fakt, že tri nezávislé osoby potvrdili, že k poskytnutiu

pôžičky došlo. Prvoinštančný súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu i v tom, že splatnosť
zmluvy o pôžičke 2 bola ponechaná na vôli dlžníka. Uvádza, že prvoinštančný súd len na základe
jeho jednej vety dospel k záveru, že splatnosť zmluvy o pôžičke 2 bola ponechaná na vôľu dlžníka.
Uvádza, že prvoinštančný súd pri úvahe o splatnosti zmluvy o pôžičke 2 v rozpore s § 191 ods. 1
CSP nehodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, ako fyzická osoba v tomto konaní je bez právneho

vzdelania a preto vo svojej výpovedi uviedol predmetné tvrdenie. Predmetné tvrdenie sa však nezakladá
na pravde, resp. je potrebné je ho vykladať v kontexte s ďalšími jeho tvrdeniami (resp. jeho právneho
zástupcu) uvedených v žalobe a ďalších vyjadreniach. Okrem iného poukazuje na skutočnosť, že vo
svojej žalobe, predžalobnej výzve, ako aj v ďalších vyjadreniach jednoznačne určil splatnosť zmluvy o
pôžičke 1 až 4 v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka. Ako z výpovedí, ale aj z prepisu sms správ
jasne vyplýva, že žiadal dlžníka o zaplatenie dlhu aj skôr,no s ohľadom na chýbajúcu písomnú výzvu a

problematické preukázanie si úroky z omeškania uplatnil len odo dňa doručenia predžalobnej výzvy. Súd
teda v rozpore s § 191 ods. 1 CSP nevyhodnotil ďalšie jeho tvrdenia. Ak chcel len na základe jednej jeho
vety bez ohľadu na jeho ostatné tvrdenia zamietnuť žalobu, bolo jeho povinnosťou predostrieť stranám
svoje predbežné právne posúdenie sporu. Poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaná nikdy a nikde
nerozporovala splatnosť pohľadávky v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka a nikdy neuviedla, že

splatnosť pôžičky bola určená v súlade s § 564 Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť uvádza, že sporové
strany dohodli ústne splatnosť jednotlivých pôžičiek na jeden rok od ich poskytnutia s tým, že žalovaná
môže vrátiť peniaze aj skôr, keď bude mať. V tomto kontexte je potrebné vykladať jeho vyjadrenie
zo dňa 20.6.2016. Nakoľko však žalovaná rozporovala akékoľvek poskytnutie pôžičky, bolo nemožné
preukázať takto dohodnutú splatnosť a preto vo svojej žalobe požadoval úroky z omeškania len v

súlade s § 563 Občianskeho zákonníka a preto ani túto skutočnosť neuviedol počas konania na súde
prvej inštancie. Nakoľko žalovaná nikdy nerozporovala splatnosť pôžičky, prvoinštančný súd v kontexte
ďalších vyjadrení dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a to
tak, že strany dohodli splatnosť pôžičky v súlade s § 564 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené
je zrejmé, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov aj k nesprávnym skutkovým

zisteniam. Rozhodnutie prvoinštančného súdu potom vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia
a to vo vzťahu k pôžičkám podľa zmluvy o pôžičke 1, zmluvy o pôžičke 3 a zmluvy o pôžičke 4, kde
prvoinštančnýsúdnesprávneprávneposúdil,žeposkytnutéfinančnéprostriedkypredstavujúresp.mohli
predstavovať dar. Rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia i vo vzťahu k pôžičke
podľa zmluvy o pôžičke 2, kde prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil, že splatnosť predmetnej

pôžičky bola dohodnutá v súlade s § 564 Občianskeho zákonníka.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že žalobca resp. jeho právny zástupca
svojím odvolaním chce naprávať a opravovať vyjadrenia a výpovede žalobcu počas konania a uvádza
tvrdenia, ktoré počas konania ani neodzneli. Čo sa týka vytýkania nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia, podľa jej názoru, súd v odôvodnení rozsudku dostatočne a jasne odôvodnil svoje závery vo
všetkých bodoch a z tohto odôvodnenia jasne vyplýva, prečo súd rozhodol tak ako rozhodol. Čo sa týka
vytýkania nesprávnych skutkových zistení súdu, žalobca tu zazlieva súdu nedostatok dôkazov, ktoré
sám nepredložil v prípade ani jednej čiastky, ktoré jej mal podľa svojich tvrdení požičať a ktoré teraz od
nej požaduje. V prípade sumy 250,- Eur v čase, keď jej túto sumu dal, žili a hospodárili spolu, nešlo teda

o pôžičku, ale o prevzatie peňazí na zaplatenie spoločných výdavkov. V tejto súvislosti poukazovanie
na sms správu, ktorou ho prosila o poskytnutie nejakých súm ešte neznamená, že medzi nimi došlo k
uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, pretože zo strany žalobcu nebolo dokázané, že túto jej podľa neho ofertu
aj prijal, teda že sa dohodli podľa príslušných ustanovení zákona o tom, že jej peniaze prenecháva s
tým, že mu ich do určitej doby vráti, dokonca aj s úrokmi. Čo sa týka ostatných súm rovnako nedokázal,

že sa dohodli na tom, že je dá pôžičku a v prípade sumy 1.000,- Eur žiadny doklad, ani o prípadnej
dohode alebo o jej prípadnej žiadosti nebol predložený. V súvislosti so zmluvou o pôžičke by chcela
poukazovať na dve podmienky toho, ak by išlo skutočne o pôžičku, musí existovať zmluva uzavretá
medzi stranami, hoci len slovne dohodnutá a musí dôjsť aj ku skutočnému odovzdaniu peňazí, bez toho
pôžička vôbec nevznikne. V prípade niektorých súm požadovaných žalobcom suma 1.000,- Eur a suma

150,- Eur, ktorá mala byť poskytnutá v januári 2013, ani prvá podmienka uzatvorenia zmluvy dokázaná
nebola a ani táto druhá podmienka, t.j. skutočné odovzdanie peňazí zo strany žalobcu dokázané nebolo,
preto k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke nemohlo dôjsť. A keďže od žalobcu žiadnu takúto sumu nedostala,
pôžička medzi nimi nevznikla, nemohla nastať ani splatnosť k takejto neposkytnutej pôžičke. K celej veciešte dodáva, že dodatočné úvahy právneho zástupcu o rôznych dohodách, ktoré mali byť medzi nimi
uzavreté, napr. že mali slovnú dohodu, že splatnosť jednotlivých pôžičiek je na jeden rok od poskytnutia
v tomto smere, tiež žiadny dôkaz nepredložil. Pri dokazovaní tejto údajnej dohody sa uvádzajú dve

tvrdenia, ktoré dokazujú, že podľa nej k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke nedošlo. Na jednej strane žalobca
uvádza, že nikdy nerozporovala splatnosť pôžičky, na druhej strane zase, že rozporovala akékoľvek
poskytnutie pôžičky. Keď ale neuznala poskytnutie pôžičky, nemala prečo rozporovať jej splatnosť,
pretože neposkytnutá pôžička sa nemôže stať splatnou.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) OSP, ktoré má
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných

rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je vo výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a
2 CSP.

8. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil nepreukázanie nároku žalobcu na vrátenie plnení zo
zmlúv o pôžičkách a tiež splatnosť preukázanej pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanej (podľa súdu
prvej inštancie len jednej zo štyroch) a to v kontexte ustanovení § 563 a § 564 Občianskeho zákonníka,
teda či prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku splatnosť predmetného dlhu správne právne

posúdil.

9. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka použitého súdom prvej inštancie zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

10. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu t.j. veci
zastupiteľné najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu. Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje
osobitná písomná forma. Možno ju preto uzavrieť i ústne i konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi

zmluvy o pôžičke je, že jej predmetom je prenechanie veci dlžníkovi, teda i peňazí na voľné nakladanie,
veci pritom musia byť druhovo určené, predmetný právny vzťah musí byť dočasný a dlžníkovi vzniká
povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálny právny úkon, v dôsledku čoho vzniká
až reálnym odovzdaním veci dlžníkovi. Obvyklou náležitosťou zmluvy je aj doba splatnosti - vrátenia
požičaných vecí. Ak by nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, dlžník by bol povinný plniť 1. dňa po

požiadaní veriteľom (§ 563 Občianskeho zákonníka). Ak by účastníci ponechali dobu plnenia na vôli
dlžníka, mohol by ju určiť na návrh veriteľa súd (§ 564 Občianskeho zákonníka).

11. V zmysle § 564 Občianskeho zákonníka použitého súdom prvej inštancie ak je čas plnenia
ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade

s dobrými mravmi.

12. Citované ustanovenie § 564 Občianskeho zákonníka dopadá na prípady, kedy čas plnenia je
ponechaný na vôli dlžníka, teda ak bolo dohodnuté, že dlžník zaplatí keď bude chcieť alebo môcť. Keď
čas plnenia je určený v prospech dlžníka, ten je oprávnený splniť kedykoľvek podľa svojho uváženia,

resp. možností a veriteľ je povinný ponúknuté plnenie prijať. Veriteľ ale sám nemôže určiť čas plnenia
a domáhať sa ho, keďže pohľadávka ešte nie je splatná. Preto ani prípadná výzva veriteľa na plnenie
nemá právne účinky a žaloba na plnenie by bola podaná predčasne. V takom prípade ak dlžník svoj dlh
neplní, môže sa veriteľ obrátiť na súd so žalobou o určenie času plnenia.13. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

14. V zmysle § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní zásadne vychádza zo skutkového podkladu, ktorý bol
základom rozhodnutia súdu prvej inštancie.

16. Civilné sporové konanie nie je už bezvýnimočne ovládané princípom jednotnosti konania

spočívajúceho v tom, že konanie tvorí jeden celok od momentu jeho začatia až po jeho právoplatné
skončenie a zákon nestanovuje sled jednotlivých úkonov. V súlade s požiadavkou procesnej ekonómie
a logického postupu súd rozhoduje o tom, ktorý úkon bude vykonaný a kedy sa tak stane. Strany
sú síce oprávnené svoje návrhy a dôkazy (prostriedky procesného útoku a procesnej obrany), príp.
nové tvrdenia, či nové dôkazy uplatňovať aj v odvolacom konaní, avšak iba za zákonom stanovených

podmienok. K týmto zákonným obmedzeniam procesných strán dochádza zavedením koncentračného
princípu, podľa ktorého sú strany povinné sústrediť (koncentrovať) a vykonať niektoré procesné úkony v
určitom časovom úseku stanoveným súdom alebo priamo zákonom. Po uplynutí takto stanovenej lehoty
nie je možné už uplatnené ani nariadené procesné úkony vykonať. V zmysle koncentračnej zásady je
substancovanie skutkových tvrdení i prednášanie a označovanie dôkazov návrhov v zásade obmedzené

len do určitej fázy konania. Koncentračná zásada je premietnutá aj do zásady neúplnej apelácie. V
zmysle tejto zásady je substancovanie skutkových tvrdení a označovanie dôkazných návrhov zásadne
koncentrované do fázy prvoinštančného konania. Odvolací súd zostáva súdom apelačným, zásadne
však vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak odvolací
súd musí doplniť dokazovanie, čo však je skôr reštriktívne vnímaná výnimka a v konečnom dôsledku

nejde ani o daný prípad. Inými slovami povedané, tým, že je odvolanie založené na princípe neúplnej
apelácie, t.j. že je konštruované ako opravný prostriedok bez možnosti prednášania nových skutočností
a nových dôkazov. Platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie. Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu je tak obmedzená skutočnosťou, že skutkový stav
veci a rovnako ani výsledky dokazovania by sa už nemali pred odvolacím súdom meniť.

17. Keďže koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému, právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej
obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu
mali totiž v priebehu prvoinštančného konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a súdom boli

poučené o sudcovskej koncentrácii konania.

18. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáha od žalovanej
zaplatenia pohľadávky, ktorá vznikla zo štyroch ústne uzatvorených zmlúv o pôžičke, na základe ktorých
žalobcapožičalžalovanejcelkovosumu1.550,-Eurbezdojednaniaúroku,stýmžežalovanáposkytnuté

pôžičky (200,- Eur, 150,- Eur, 150,- Eur a 1.000,- Eur) napriek viacerým telefonickým výzvam a výzvam
uskutočneným formou SMS správ aj napriek prísľubu do dnešného dňa nevrátila.

19. Pokiaľ ide o otázku splatnosti daných pôžičiek, odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými závermi
prvoinštančného súdu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na základe výpovede žalobcu

na pojednávaní dňa 20.6.2016 (žalovaná sporuje akékoľvek uzatvorenie zmlúv o pôžičke), mala byť
dohodnutá splatnosť všetkých zmlúv „keď bude mať, tak vráti“. Pokiaľ žalovaná v SMS zo dňa 4.4.2013
adresovanej žalobcovi uvádza, že dlh mu splatí, ako aj v SMS zo dňa 26.4.2013 uvádza, že splatí
dlh ako náhle bude vedieť, rovnako aj v SMS zo dňa 7.7.2013 žalovaná píše, že peniaze vráti ako
náhlebudevedieť,nebudedlžná,nemusísažalobcacítiťoklamaný,obsahtýchtodôkazovpredložených

žalobcom potvrdzujú práve žalobcom prezentovanú splatnosť zmlúv o pôžičke v rámci jeho výpovede
na pojednávaní dňa 20.6.2016 „keď bude mať, tak vráti“, t.j. spôsobom ponechaným na vôli dlžníka -
žalovanej v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka. Keďže čas plnenia bol dohodnutý v podobe slovného
spojenia „keď bude mať, tak vráti“, nie je možné uzavrieť, že by čas plnenia nebol vôbec dohodnutý apreto na danú vec neprichádza do úvahy aplikácia § 563 Občianskeho zákonníka. Práve v hypotéze
ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka sú obsiahnuté také predpoklady, ktoré vyplývajú zo súdom
prvej inštancie zisteného skutkového stavu.

20. Pokiaľ aj odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie len na základe jednej vety žalobcu, bez ohľadu
na jeho ostatné tvrdenia zamietol žalobu, pričom si nesplnil predostrieť stranám svoje predbežné právne
posúdenie sporu, odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Ako vyplýva z popísaného v odseku 19, posúdenie splatnosti zmlúv o pôžičke spôsobom jej
ponechaním na vôli dlžníka nevyplýva len z jednej vety žalobcu, inak jasnej, jednoznačnej, bez jej
spochybnenia v rámci ostatných prednesov procesnou stranou žalobcu v prvoinštančnom konaní, a to
ani zo strany samotného právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol prítomný na pojednávaní súdu prvej
inštancie uskutočnenom dňa 20.6.2016, na ktorom pojednávaní žalobca na otázku súdu: „ako boli
dohodnuté podmienky pôžičky?“, sám uviedol, že: „dohodli sme sa tak, že keď bude mať, tak vráti“. Pre

prípad preukázania žalobcom tvrdených zmlúv, takáto dohoda podporne vyplýva aj z SMS komunikácie
strán sporu, tiež predloženej práve procesnou stranou žalobcu.

22. Pokiaľ ide o inštitút predbežného právneho posúdenia veci tento bol počas účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, t.j. do 30.6.2016 inštitútom fakultatívnym (§ 100 ods. 1), ktorým fakultatívnym

právnym inštitútom sa stal po účinnosti Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 aj nový inštitút
predbežného prejednania sporu.

23. Predbežné právne posúdenie veci pritom malo predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť
následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície

sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu a pod. Ide o inštitút, ktorého účelom je
zefektívnenie, zrýchlenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí.
Súd však nie je ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci striktne týmto viazaný. Opak by
viedolkabsurdnýmdôsledkom.Priamoobmedzenýtedanemôžebyťanivlastnýmpredbežnýmprávnym
posúdením veci. Ak sa však chce od neho zásadným spôsobom odkloniť, čo má bezprostredný vplyv aj

na konečné súdne rozhodnutie, je v záujme právnej istoty nevyhnutné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia
s týmto odklonom náležite vysporiadal.

24. Pritom je to práve § 181 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva obligatórna povinnosť súdu oboznámiť strany
s tým, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné (ktoré považuje za nesporné), a tiež

označiť dôkazy, ktoré vykoná, a ktoré nevykoná.

25. Pokiaľ ide o postup v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 CSP (predtým § 118 ods. 2 OSP <.).

32. Prvoinštančný súd tak správne uzavrel, že v danom prípade splatnosť dlhu nenastala, žalobca
ako veriteľ nemohol túto splatnosť jednostranne určiť ani výzvou adresovanou žalovanej, ani podaním

žaloby, ale bol oprávnený podať žalobu o určenie času plnenia predmetného dlhu zo strany žalovanej,
ktorá zrejme dosiaľ podaná nebola. Predmetnú žalobu potom ako predčasne podanú bolo nevyhnutné
zamietnuť a to v celom rozsahu, teda aj vo vzťahu k ostatným zmluvám o pôžičke, bez potreby
vykonávania dokazovania o ich dôvodnosti, pretože pokiaľ nie je doba plnenia súdnym rozhodnutímurčená, nie je pohľadávka splatná a žalobe na plnenie nie je možné vyhovieť. (porovnaj Občanský
zákoník II, Komentář, 1. vydání 2008, C.H.Beck, str. 1498).

33. Odvolací súd preto s poukazom na uvedenú argumentáciu, keď vzhľadom na zásadu hospodárnosti
súdneho konania bolo už potom nadbytočným zaoberať sa celou odvolacou argumentáciou už
nespôsobilou zmeniť rozhodnutie odvolacieho súdu pre ním uvádzané, rozsudok súdu prvej inštancie vo
veci samej ako vo výroku vecne správny, spolu s výrokom o náhrade trov konania osobitnými odvolacími
dôvodmi nenamietaného a žalovanou odvolaním nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

34. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej
priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov odvolacieho
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).