Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. január 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/152/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510204012
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8510204012.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobcu: O. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom XXX XX Z., K. XX, F. právne zastúpená JUDr. Františkom Komkom, advokátom, Advokátska
kanceláriasosídlom08001Prešov,Hlavná27,protižalovanému:Poľnohospodárskedružstvososídlom
v Kamienke, 065 32 Kamienka, IČO: 00 204 421, právne zastúpené JUDr. Michalom Dicom, advokátom
so sídlom 064 01 Stará Ľubovňa, ul. 17. novembra č. 20 v konaní o príslušenstvo, o odvolaniach strán
sporu proti rozsudku Okresného súdu v Starej Ľubovni, č.k. 2C/230/2010-308 zo dňa 03.07.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie konal o nároku žalobcu na vrátenie finančných prostriedkov z kúpnej zmluvy, od
ktorej po jej uzavretí z dôvodu nesplatenia kúpnej ceny bolo odstúpené. Právny predchodca žalobcu
ako kupujúci nezaplatil riadne a včas kúpnu cenu, preto došlo k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo strany
žalovaného, pričom v danom konaní sa domáhal žalobca ako právny nástupca pôvodného kupujúceho
vrátenia finančných prostriedkov zaplatených titulom kúpnej zmluvy, od ktorej predávajúci odstúpil. Súd
po rozhodnutí rozsudkom o zaplatení istiny, ktorý nadobudol právoplatnosť konal o nároku žalobcu na

zaplatenie príslušenstva pohľadávky vo forme úroku z omeškania, pričom o tomto nároku rozhodol takto:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania v sadzbe 8,05 % ročne zo sumy 33
193,92 eur od 2.8.2015 do 8.9.2015, zo sumy 24 893,92 eur od 9.9.2015 do 28.10.2015, zo sumy 20
743,92 eur od 29.10.2015 do 9.12.2015 a zo sumy 16 593,92 eur od 10.12.2015 do 15.1.2016 do troch
dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,96 %.

2. Skutkový stav ustálil súd prvej inštancie takto:
„Na skutkovom stave, ktorý bol ustálený rozsudkom č.k. 2C/230/2010-189 zo dňa 30.12.2013 nedošlo
k žiadnej zmene. Dňa 08.03.2001 uzavrel žalovaný ako predávajúci a spol. W. sk, s.r.o. kúpnu zmluvu,
ktorej predmetom bol predaj nehnuteľností - parcely KN XXXX/X o výmere XXX m2, ostatné plochy, KN

XXXX/X o výmere XXXXmX, zastavaná plocha, KN XXXX/X o výmere XX m2, zastavaná plocha, KN
XXXX o výmere XXX m2, zastavaná plocha, KN XXXX/X o výmere XXX m2, zastavaná plocha, ktoré
sú evidované v katastri nehnuteľností na LV XXXX pod I kat. úz. S. J.. Kúpna cena bola dohodnutá
vo výške 2 000 000,-Sk, ktorú mal kupujúci zaplatiť v dvoch častiach, a to 1 000 000,-Sk pri podpisezmluvy a 1 000 000,-Sk do 1 roka od právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva
do katastra. Kupujúci pri podpise uhradil sumu 1 000 000,-Sk a dňa 14.03.2001 sumu 270 000 Sk.
Keďže zvyšok kúpnej ceny nebol zaplatený v lehote do 1 roka od právoplatnosti rozhodnutia o povolení

vkladu vlastníckeho práva do katastra, žalovaný odstúpil od kúpnej zmluvy v lehote určenej v kúpnej
zmluve. Následne sa žalovaný v konaní vedenom na tunajšom súde po sp. zn. 3Cb 82/2003 domáhal
určenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom č.k. 3Cb
82/2003-58 zo dňa 04.05.2004 návrhu vyhovel a určil, že žalovaný je výlučným vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Uvedený rozsudok na odvolanie spol. W. sk., s.r.o. potvrdil Krajský súd v Prešove

rozsudkom č.k. 1Cob 44/2005-135 zo dňa 19.09.2006.

Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný uhradil k 15.1.2016 pohľadávku žalobkyne v celom
rozsahu, dňa 8.9.2015 sumu 8 300 eur, dňa 28.10.2015 sumu 4 150 eur, dňa 9.12.2015 sumu 4 150
eur, dňa 15.1.2016 sumu 16 593,92 eur.“

3. Následne vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 3, § 517, § 563 Občianskeho zákonníka ako aj
§ 10 c/ a § 3 Nariadenia vlády číslo 87/95 Z.z.. Pri posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie úroku
z omeškania vzhľadom na okolnosti prípadu, súd prvej inštancie bral do úvahy princíp spravodlivosti,
pričom zohľadnil skutočnosť, že kúpna zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným dňa 08.03.2001 vyžadovala zaplatenie kúpnej zmluvy v dvoch splátkach, pričom kupujúci

zaplatil iba jednu splátku a druhú splátku nesplatil včas, preto predávajúci odstúpil od kúpnej zmluvy.
Toto však kupujúci neakceptoval, a preto predávajúci bol nútený domáhať sa súdom určenia vlastníctva,
v ktorom bol úspešný, a to rozsudkom zo dňa 04.05.2004. Následne žalobca žiadal o vrátenie zaplatenej
kúpnej ceny, ktorá však mala slúžiť ako zmluvná pokuta, a to v roku 2010, pričom neplatnosť dohody
o zmluvnej pokute bola právoplatne ustálená 29.07.2015. Tento dátum považoval súd prvej inštancie

za dátum rozhodujúci pre ustálenie obdobia, kedy má žalobca nárok na priznanie úrokov z omeškania,
pričom pred týmto dátumom so zohľadnením trojdňovej paričnej lehoty by priznanie úroku z omeškania
znamenalo poškodenie dlžníka. Zároveň so zohľadnením zaplatených splátok vrátenia kúpnej ceny
preto rozhodol súd prvej inštancie o nároku žalobcu tak, ako to vyplýva z výrokovej časti rozsudku súdu
prvej inštancie.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Poukázal na skutočnosť,
že predmetom sporu bola suma 182.305,45Eur tvorená istinu vo výške 66.387,84Eur a úrokmi vo výške
115.917,61Eur. V priebehu konania došlo k späťvzatiu žaloby v časti úroku nad sadzbu 9,5 ročne za
obdobie od 01.09.2010 zo sumy 33.193,32Eur. V tejto časti procesný neúspech bol spôsobený konaním

žalobcu. Pri zohľadnení celkového úspechu a neúspechu strán sporu, úspech žalobcu predstavoval
24,02 % a žalovaného 75,98 %. Z tohto dôvodu má tento nárok na náhradu trov konania vo výške 51,96
%.

5. Proti citovanému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktorý navrhol, aby odvolací

súd zmenil napadnutý rozsudok a zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 33.193,92Eur za obdobie od 01.09.2010 do zaplatenia a zároveň priznať mu náhradu trov
konania. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci a rozsudok súdu prvej inštancie vykazuje znaky arbitrárnosti. Zároveň bol porušený princíp rovnosti
zbraní, ako aj princíp predvídateľnosti zákona a súdneho rozhodnutia, ako aj jeho zrozumiteľnosti.

Poukázal na to, že bol nesprávny postup všeobecného súdu už v konaní vedenom na Okresnom súde
v Starej Ľubovni pod sp.zn. 3Cb/82/2003 o určenie vlastníckeho práva, pričom už v tomto konaní malo
byť rozhodnuté o vrátení kúpnej ceny. V tejto súvislosti je potom nesprávny právny názor súdu prvej
inštancie o tom, že priznať úrok z omeškania by bolo v rozpore s dobrými mravmi za celé obdobie.
Takýto názor súdu prvej inštancie vykazuje vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti. Zároveň sa súd prvej

inštancienevyrovnalsargumentáciouohľadomtoho,žežalovanýbolvyzvanýnavydaniebezdôvodného
obohatenia už listom zo dňa 20.08.2010. Z vyššie uvedených dôvodov je preto nesprávny výrok aj o
náhrade trov konania.

6.Rovnakoproticitovanémurozsudkusúduprvejinštanciebolopodanéodvolaniezostranyžalovaného,

a to proti výroku I., pričom poukázal na to, že odôvodnenie rozsudku v bode 27 je v rozpore s
predchádzajúcimi bodmi odôvodnenia, a to 22 až 25. Poukázal na to, že medzi účastníkmi bolo
dohodnuté, že súdom priznaná suma bude splatená postupne v splátkach podľa dohody účastníkov
konania a možností žalovaného. Za účelom splnenia potom bola žalovaným vyžiadaná správa o čísleúčtu a hneď po oznámení čísla účtu bola uhradená prvá splátka, aj ďalšie splátky boli hradené po
vzájomnej dohode. Z tohto dôvodu mala byť celá žaloba zamietnutá z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.

7. Zároveň žalovaný pripojil korešpondenciu strán sporu ohľadom vyžiadania a oznámenia čísla účtu.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal, aby odvolací súd nevyhovel odvolaniu
žalovaného, naopak považoval predmetné odvolanie za neopodstatnené a neodôvodnené. Poukázal
na to, že sú to len tvrdenia, ktoré už boli prezentované v priebehu súdneho konania na súde prvej

inštancie. Je preukázané, že nebol žalovaným riadne a včas splnený peňažný dlh, preto má veriteľ právo
požadovať aj úrok z omeškania, pričom na vydanie finančných prostriedkov bol povinný žalovaný už
prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. K takejto výzve došlo 01.09.2010. Zároveň poukázal
aj na rozhodnutie odvolacieho súdu v inej veci týkajúcej sa priznania úroku z omeškania.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu ako aj k predmetnému vyjadreniu nevyjadril napriek výzve súdu

prvej inštancie.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu nie sú dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že

premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. Odvolateľ (žalobca) vychádzajúc z obsahu podaného odvolania namieta arbitrárnosť, porušenie
práva na spravodlivý proces a to porušením zásady „rovnosti zbraní“, nesprávne právne posúdenie veci
a nespravodlivosť rozsudku.

16. K námietkam je potrebné uviesť, že ani jednu nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

17. Pokiaľ sa týka namietanej arbitrárnosti rozsudku, odvolací súd považuje za nutné uviesť, že pod-
ľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ (franc.) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez rozum-nej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne platných dô-
vodoch“.
Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrárne

rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä
- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,
- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika-
túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili-
zovanú výkladovú prax,

- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravod-
livosti (predpojatý formalizmus),
- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.
18.Arbitrárnosťazjavnáneodôvodnenosťrozhodnutívšeobecnýchsúdovjenajčastejšiedanározporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami

formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy SR.

19. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol relevantné dôvody svojho rozhodnutia. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a

nepoprel ich účel a význam.

20. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).

21. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé..

22. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

23. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie aplikoval na správne
zistený skutkový stav správnu právnu normu, ktorú aj správne vyložil.

24. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového právastrany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí

ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu pre porušenie
zásady „rovnosti zbraní“ nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

25. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní
rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne
neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach

na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom
právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1
Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej
otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012,

z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne
osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto

odklonu.

26. Súd vo svojom rozsudku uviedol relevantné dôvody a vyrovnal sa s tvrdeniami žalobcu pokiaľ,
ten poukazoval na rozdielne názory súdov prijaté v iných rozhodnutiach, presvedčivé odôvodnenie
sa nachádza v bodoch 23 až 28 napadnutého rozhodnutia. Zároveň súd prvej inštancie postupoval

v intenciách záveru odvolacieho súdu, ktoré tento vyslovil v predošlom zrušujúcom rozhodnutí z
30.4.2015.

27. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu, tieto namietajú nesprávne právne posúdenie veci, s
týmito sa odvolací súd nestotožňuje s poukazom na argumentáciu uvedenú v bode 19.

28. Ohľadom námietok žalobcu týkajúcich sa záverov konania vedeného na Okresnom súdu v Starej
Ľubovni pod sp.zn. 3Cb/82/2003, odvolací súd uvádza, že jedná sa o právoplatne skončené konanie,
ktorého závery vyplývajúce z právoplatného rozsudku sú záväzné pre strany sporu a na týchto
okolnostiach nemohlo dôjsť k nejakým zmenám ani v prebiehajúcom konaní. Pokiaľ sa týka otázok

legitímneho očakávania k danej odvolacej námietke odvolací súd poznamenáva, že argumenty, ktoré
používa odvolateľ sa nevzťahujú na skutkový stav v prejednávanej veci, kedy bolo až v nasledujúcom
konaní, tak ako to správne ustálil súd prvej inštancie právoplatne ustálené, že dohoda o zmluvnej
pokute je neplatná. Práve túto skutočnosť správne posúdil súd prvej inštancie ako rozhodujúcu pre
priznanienárokunazaplatenieúrokuzomeškania,pretožesajednaloootázkukruciálnehovýznamupre

posúdenie nároku na zaplatenie príslušenstva tejto pohľadávky. Práve konaním právneho predchodcu
žalobcu, a to dohodnutím zmluvnej pokuty, ktorá bola určená ako neplatná, nemožno predmetné
rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca, brať do úvahy, nakoľko sa týkajú iných skutkových otázok.
Z tohto dôvodu aj námietka legitímneho očakávania a jeho nesplnenia nie je v tomto konaní dôvodná.
Naopak odvolací súd poukazuje na veľmi precízne, spravodlivé a presvedčivé odôvodnenie záverov,

ku ktorým dospel súd prvej inštancie, ku ktorým niet čo naviac dodať. Zároveň odvolací súd sa
plne stotožňuje aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom otázky náhrady trov konania, kedy
prvoinštančný súd výstižne, jasne a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie pri trovách konania, ktoré
má oporu vo vykonanom konaní ako aj v ustálenej odvodzovacej praxi súdov.

29. Rovnako neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, nakoľko ako bolo
vyššie poukázané súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s nárokmi, ktoré sú
kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nielen § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ale aj
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k zachovaniu práv strán sporu podľa článku 6Dohovoru týkajúceho sa záruk spravodlivého prejednania veci, ktorého súčasťou je aj právo na riadne
odôvodnenie rozsudku.

30. Rovnaké dôvody odvolací súd zopakuje aj pre obsah odvolania žalovaného, ktorý zase namietol
priznanie úroku z omeškania. Aj v danom prípade odvolací súd zotrváva na svojom stanovisku, že
rozhodujúcim pre posúdenie tohto nároku bolo rozhodnutie o neplatnosti zmluvnej pokuty, kedy ako to
jasne a výstižne odôvodnil prvoinštančný súd, vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
Z tohto dôvodu sa odvolací súd nestotožňuje s odvolacím dôvodom, podľa ktorého sú v rozpore

jednotlivé body odôvodnenia súdu prvej inštancie, nakoľko toto odôvodnenie zodpovedá zásadám
formálnej logiky.

31. Odvolací súd v zmysle zásady 366 CSP, kedy novoty v odvolacom konaní nemožno uplatniť, pričom
neboli splnené podmienky pre ich uplatnenie v odvolacom konaní nebral do úvahy novoty týkajúce sa
korešpondencie strán o oznámení čísla účtu na zaplatenie úroku. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že došlo medzi

stranami sporu k dohode o vrátení kúpnej ceny, obsah vykonaných dôkazov, ako aj postoj žalobcu to
jeho tvrdeniu nezodpovedajú.

32. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

33. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). Poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 396 ods. 1
CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, kedy v odvolacom konaní ani jedna zo strán sporu
nebola úspešná.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).