Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. december 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/265/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615202360
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5615202360.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobcov: 1) Ing. L. G., nar. XX. X. XXXX, bytom N. XXX a 2) Ing. U. G., nar. X. X. XXXX, bytom
N. XXX, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., so
sídlom Košice, Kmeťova 26, IČO: 47 237 406, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 17.000,- eur s príslušenstvom a 15.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu v 1/ rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10C/111/2015-203

zo dňa 14.12.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ 5.800,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej
časti sa žaloba žalobcu 1/ zamieta a žalobcovi 1/ sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, p o t v r d z u j e.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním, ktorým sa žaloba žalobkyne 2/

zamieta a žalovanému sa priznáva voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
ponecháva n e d o t k n u t ý .

Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
rozhodol nasledovne:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1) 5.800,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej
časti sa žaloba žalobcu 1) zamieta. Žaloba žalobkyne 2) sa zamieta. Žalobcovi 1) sa priznáva voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni
2) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery:
V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanej žalobe žalobcu 1) čiastočne vyhovel,
nakoľko mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť. Podanú žalobu žalobkyne 2) zamietol, nakoľko nemal

preukázanú jej dôvodnosť. Žalobcovia sa žalovaného nároku domáhali právnym dôvodom úhrady
nemajetkovej ujmy v zmysle zákonného ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá im mala
byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. V súlade s prechodným
ustanovením § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súd na zistený skutkový stav
aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008, vzhľadom na skutočnosť, že ku
vydaniu žalobcami tvrdeného nezákonného rozhodnutia a nesprávnemu úradnému postupu orgánov

činných v trestnom konaní malo dôjsť do 31. 12. 2008. Súd mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu 1) v spore, ktorá vyplývala zo zákonného ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ktorá vyplýva zo zákonného ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovia požiadali o predbežné prerokovanie nároku
v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Generálnu prokuratúru SR, ktorú aj označili ako orgán
oprávnený konať v spore v mene Slovenskej republiky (štátu). V tejto súvislosti súd poukazuje na
ustálenú judikatúru, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/149/2011, podľa ktorého:
„Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je

otázkou pasívnej vecnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna
legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej, vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie
štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako

účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je
náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak
je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať." Žalobcovia v podanej
žalobe riadne označili stranu sporu na strane žalovaného, a to Slovenskú republiku, za ktorú ako štátny
orgán koná Generálna prokuratúra SR. Žalovaný vo vyjadrení ku žalobe namietal označenie orgánu

oprávneného konať v mene štátu. Oprávnenie konať za Slovenskú republiku v predmetnom spore
vyplýva Generálnej prokuratúre SR zo zákonného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003
Z. z. v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu ku označeniu orgánu oprávneného konať v spore v mene
štátu súd poukazuje na právny názor, uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/289/2014,
podľa ktorého ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného,

prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a podal
v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody
podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. 1. 2013 Generálna
prokuratúra SR. Podľa uvedeného rozhodnutia aj: „Nové ustanovenie teda určuje Ministerstvo vnútra SR

za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne (pozri spojku „a") splnené podmienky, že v
trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ, a prokurátor nezamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa
PZ alebo povereného príslušníka PZ a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (aká bola

procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán
podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR (§ 4
ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.)." Pokiaľ žalovaný namietal predbežné prerokovanie nároku
žalobcami z dôvodu rozdielnosti tvrdeného titulu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri
výkone verejnej moci a výšky uplatneného nároku oproti nároku uplatnenému žalobou a jej zmenou,

súd uvedené skutočnosti preukázané nemal. Žalobcovia v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
skutkovo popísali požadovaný nárok, vrátane nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného
postupu, totožne, ako v podanej žalobe. Pokiaľ aj predmetom sporu po pripustení zmeny žaloby je nárok
žalobcu 1) na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17000 eur a žalobkyne 2) vo výške 15000 eur, súd
mal preukázanú totožnosť nároku aj pokiaľ ide o jeho výšku. Ak totiž aj žalobcovia v poslednom odseku

žiadosti uviedli, že žiadajú nahradiť nemajetkovú ujmu v sume 32000 eur, z predposledného odseku
žiadosti jasným a nepochybným spôsobom vyplýva, že žalobca 1) požadoval náhradu vo výške 17000
eur a žalobkyňa 2) vo výške 15000 eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný v lehote 6
mesiacov od prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nárok žalobcov neuspokojil.
Žalobcovia sa domáhali žalovaného nároku dôvodom nezákonného rozhodnutia, aj nesprávneho

úradného postupu. Za nezákonné rozhodnutie označili uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi 1),
proti ktorému žalobca 1) podal sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol, v spojení s podanou obžalobou.
Za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní považovali ich postup v prípravnom
konaní, ktorý sa v konečnom dôsledku premietol do nezákonného rozhodnutia (obžaloby), a tonajmä s ohľadom na neprimeranú dĺžku trestného konania. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré musia byť splnené
kumulatívne, sú: nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. jeho nesprávny úradný

postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za škodu pri výkone verejnej moci v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. je zodpovednosťou objektívnou, teda zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/194/2010: „Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa

teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto
konania." Súd mal v spore preukázané splnenie všetkých atribútov vzniku zodpovednostného právneho
vzťahu štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č.
514/2003Z.z.. Súdmalpreukázanúexistenciunezákonnéhorozhodnutiaorgánovverejnejmoci,ktorým
bolo uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi 1), proti ktorému podal žalobca 1) sťažnosť, ktorá bola

prokurátorom zamietnutá, v spojení s podanou obžalobou. Podľa ustálenej judikatúry, napr. rozsudku
NajvyššiehosúduSR,sp.zn.3Cdo/194/2010:„Ikeďjednýmzozákladnýchpredpokladovzodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003
Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať
na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková

ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne
neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra

dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a
vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia,

ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v
tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného
stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania." Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR
aj v uznesení sp. zn. 4Cdo/183/2009, podľa ktorého: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom

zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004, a rovnako aj podľa predtým
platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb."), účinného do 30.6.2004. Súdna
judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe),

bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky z 23.2.1990 sp. zn. 1 Cz 6/90, publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 1991, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo
53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník
1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia) trestného stíhania, je
neskorší výsledok trestného konania." Prihliadajúc k uvedeným právnym názorom najvyššej súdnej

autority v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, mal súd preukázanú existenciu
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorej treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Za nezákonné rozhodnutie sa v tomto prípade považuje uznesenie o
vznesení obvinenia žalobcovi 1), proti ktorému podal žalobca 1) sťažnosť, ktorá bola prokurátorom

zamietnutá, v spojení s podanou obžalobou. Žalobca 1) bol spod obžaloby oslobodený, čo má, v
zmysle vyššie citovanej judikatúry, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Pokiaľ v súvislosti s preukázaním existencie nezákonného rozhodnutia
poukazoval žalovaný na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/21/2007 a 1Cdo/64/2008,jedná sa o rozhodnutia, ktoré časovo predchádzali vyššie citovaným rozhodnutiam Najvyššieho súdu
SR. Navyše, v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/64/2008, je potrebné uviesť,
že rozhodnutie obsahovalo tiež právny názor, podľa ktorého: „... z hľadiska zodpovednosti štátu za

škodu má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia; takéto právo by nemal iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol
spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola
udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný." Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR, sp.
zn. II. ÚS/163/2013, na ktorý rovnako poukazoval žalovaný, vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia

nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase
jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr
z rôznych dôvodov nepotvrdila. V prejednávanej veci však nedošlo k oslobodeniu žalobcu 1) spod
obžaloby z dôvodu, že sa nepotvrdilo spáchanie skutku žalobcom 1), ale z dôvodu, že skutok nebol
trestným činom. Súd nemal preukázané skutočnosti, ktoré by preukazovali, že vznesenie obvinenia si
zavinilžalobca1)sám.Pokiaľžalovanýpoukazovalnato,žekuvzneseniuobvineniadošlopresprávanie

žalobcu 1), ktorý ako konateľ obchodnej spoločnosti vystavil vo svoj prospech ako fyzickej osoby
zmenku, nepreukazuje to, že vznesenie obvinenia si žalobca 1) zavinil sám. Dôvodom oslobodenia
žalobcu 1) spod obžaloby bola skutočnosť, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná
obžaloba, nespĺňal znaky skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní pri
vznesení obvinenia a podaní obžaloby nesprávne vyhodnotili skutok ako trestný čin, nemôže to byť

pričítané na vinu žalobcu 1). V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudok Nejvyššího soudu České
republiky, sp. zn. 25Cdo/1567/2002, podľa ktorého: „Zavinenie obvineného (či už vo forme úmyselnej
alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojím zavineným
úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo či muselo byť začaté, teda že jeho konanie
bolo dôvodom na začatie trestného stíhania proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím či vedením

trestného stíhania a zavinením obvineného treba hľadať nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov
činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom
jeho správaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji
voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojim konaním či úkonmi procesného charakteru
zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté (alebo v ňom naďalej pokračované)." Prihliadajúc

k uvedenému právnemu názoru, nemohol byť ako konanie, ktorým mal žalobca 1) zaviniť vedenie
trestného stíhania voči svojej osobe, vyhodnotený skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, a
ktorým mal naplniť skutkovú podstatu trestného činu.
Súd mal z vykonaného dokazovania preukázaný aj vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu 1),
ako aj skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, čo

odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd mal za to, že, vzhľadom na dĺžku
trestného stíhania vedeného proti žalobcovi 1) a následky, ktoré malo trestné stíhanie v jeho osobnom
a rodinnom živote, nie je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva. Trestné stíhanie
predstavuje závažný zásah do súkromného a rodinného a spravidla aj pracovného a spoločenského
života jednotlivca a samé osebe je objektívne spôsobilé vyvolať v osobe, proti ktorej je vedené, pocity

strachu, stres, obavy z budúcnosti. Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/192/2010:
„Trestné stíhanie nesporne predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného
čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu

súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne
výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú
spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv." Zhodnými výpoveďami žalobcov mal súd preukázané, že žalobca 1) veľmi negatívne vnímal

vedenie trestného stíhania voči svojej osobe, najmä pred jednotlivými úkonmi trestného konania sa
u neho prejavovala nervozita, žalúdočné problémy, nespavosť, tras rúk, kašeľ. Žalobca 1) sa stal
menej komunikatívnym, uzatváral sa do seba, čo malo nepochybne vplyv nielen na vzťahy v manželstve
a rodine, ale aj na vzťahy spoločenské, najmä priateľské, aj pracovné. Žalovaný poukazoval na to,
že uvedené skutočnosti, s výnimkou výsluchu žalobcov, neboli preukázané inými dôkazmi. Je však

potrebné uviesť, že o stavoch, pocitoch a správaní žalobcu 1) v priebehu trestného stíhania je možné
usudzovať práve z jeho výpovede ako aj výpovede žalobkyne 2), ktorá je jeho manželkou, a ktorá s
ním od vznesenia obvinenia žila v spoločnej domácnosti, preto bezprostredne vnímala jeho správanie a
najmä jeho zmeny, ku ktorým došlo v priebehu trestného stíhania. Prihliadajúc ku žalobcami tvrdenémuobmedzeniu spoločenských kontaktov by bolo aj prípadné vypočúvanie iných osôb na preukázanie
stavov, správania a zmien správania žalobcu 1) zrejme bezvýznamné. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti a citované právne závery mal súd za to, že výpoveďami žalobcov bol v rozsahu dostatočnom

pre rozhodnutie vo veci preukázaný zásah do osobného života žalobcu 1), vyvolaný vedením trestného
stíhania, ktorý sa v emocionálnej sfére žalobcu 1) prejavoval pocitmi strachu, úzkosti, obáv o budúcnosť
a fyzicky sa prejavoval najmä pred úkonmi trestného konania nevoľnosťou, zvracaním, trasom rúk.
Pokiaľ ide o vplyv vedenia trestného stíhania na zdravotný stav žalobcu 1) (okrem vyššie popísaných
prejavov), nebolo z vykonaného dokazovania preukázané, že, s výnimkou ošetrenia dňa 25. 3. 2006,

žalobca 1) v priebehu trestného stíhania absolvoval ďalšie vyšetrenie u lekára. Nevoľnosti, zvracanie
a tras rúk, ktoré sa u žalobcu 1) prejavovali najmä pred výsluchmi, neboli tak závažného charakteru,
aby si vyžiadali lekárske ošetrenie. Žalobca 1) sám vo výpovedi uviedol, že keď aj pociťoval zdravotné
problémy, nebolo to v rozsahu, že by sa to nedalo vydržať a bolo by potrebné vyhľadať lekársku pomoc.
Z výpisu zo zdravotnej dokumentácie žalobcu 1) mal súd preukázané, že žalobcovi 1) v septembri
2012psychiatričkadiagnostikovalaanxióznedepresívnysyndrómsdyssomniouavegetatívnoulabilitou.

Z vykonaného dokazovania však nebolo preukázané, že uvedené ochorenie vzniklo u žalobcu 1) v
priamej príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca 1) počas celého trestného stíhania ani jeden krát nenavštívil psychiatra, ku vyšetreniu
u psychiatra došlo až 10. 9. 2012, t. j. po právoplatnom skončení trestného stíhania a oslobodení
spod obžaloby. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že vedenie trestného stíhania malo

negatívny dopad v manželskom a rodinnom živote žalobcu 1). Zmeny správania žalobcu 1), najmä
uzatváranie sa do seba a zníženie schopnosti komunikácie, ktoré mal súd preukázané výpoveďami
žalobcov, nepochybne negatívne ovplyvnili vzťahy medzi manželmi. Samotná hrozba výsledku
trestného stíhania, ktorú žalobca 1) videl aj v možnosti obmedzenia osobnej slobody, bola spôsobilá
ovplyvniť správanie manželov a vyvolať u nich pocity obavy z budúcnosti a s tým súvisiacu nervozitu,

ktorá sa prejavovala aj v ich vzájomných vzťahoch. Žalobca 1) však sám uviedol, že nikdy neuvažoval
o rozvode manželstve. Pri vyšetrení u psychiatričky dňa 10. 9. 2012 dokonca uviedol, že manželstvo so
žalobkyňou 2) je harmonické, až na posledný mesiac. Účinky vedenia trestného stíhania na manželský
a rodinný život žalobcu 1) teda nemali charakter zásadného dopadu, s následkom úplného rozvratu
vzťahov, resp. rozvodu manželstva. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že trestná sadzba za

trestný čin, za ktorý bolo voči žalobcovi 1) vedené trestné stíhanie, bola 1-5 rokov, teda, vzhľadom na
skutočnosť, že žalobca 1) nebol v minulosti nikdy trestaný, bola možnosť uloženia nepodmienečného
trestu odňatia slobody minimálna. Žalobca 1) v spore nepreukázal, že v dôsledku vedenia trestného
stíhania došlo ku závažnému a podstatnému zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti. Poukazoval na
skutočnosť, že obec, v ktorej so žalobkyňou 2) žijú, je veľmi konzervatívna, a preto sa aj zmenil postoj

obyvateľov obce k ich rodine. Uvedené skutočnosti však žalobca 1) nepreukázal. Je však potrebné
uviesť, že, v dôsledku opakovaného žiadania správ o povesti žalobcu 1), minimálne u zamestnancov
obecného úradu, ktorí žiadosti spracovávali, mohlo objektívne dôjsť ku zmene vnímania osoby žalobcu
1) (najmä keď oslobodzujúci rozsudok sa obci nedoručuje). V dôsledku vedenia trestného stíhania
žalobcu 1) došlo ku podstatnej zmene úrovne jeho vzťahov s priateľmi. Žalobca 1) však tvrdil, že sa tak

nestalo pre postoj jeho priateľov k nemu v dôsledku vedenia trestného stíhania (ktorý navyše u priateľov
ani nezisťoval), ale z dôvodu zmeny jeho správania. Je však nepochybné, že uvedená skutočnosť
nastala, keďže u žalobcu 1) po vznesení obvinenia došlo ku zmene postoja k priateľom, nemal si s
nimi čo povedať a vzťahy s nimi minimalizoval (hoc aj pozitívne nemal žiadnu skúsenosť s prípadným
„odsúdením" zo strany okolia pre vedenie trestného stíhania voči nemu a jednalo sa o jeho pocity a

vnímanie reality). V čase vznesenia obvinenia žalobca 1) pôsobil ako konateľ vo viacerých obchodných
spoločnostiach, vykonával podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Žalobca 1) v spore tvrdil,
ževsúvislostistrestnýmstíhanímdošlokuzníženiujehopracovnéhouplatnenia,keďžestratilschopnosť
rozhodovať sa, bol neistý, potreboval usmernenie, dôsledkom čoho bola aj zmena pracovnej pozície a
zníženie finančných príjmov do rodiny. Žalobca 1) však presne nekonkretizoval a nešpecifikoval, v akom

rozsahu došlo ku zníženiu jeho finančných príjmov do rodiny a uvedené skutočnosti nepreukázal.
Súd mal preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcu 1) a
vedením trestného stíhania voči nemu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/32/2007:
„Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnychsúvislostiach." Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že k ujme v osobnej a rodinnej sfére
žalobcu 1) tak ako bola vyššie ustálená by nedošlo, nebyť vedenia trestného stíhania voči nemu.
Zákonné ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 neupravovalo

kritériá pre rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy však súd vychádzal najmä z kritérií, uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom od 1. 1. 2009, ktoré sú, podľa názoru súdu, aplikovateľné aj v predmetnej veci a ktorými sú
osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti,zaktorýchknejdošlo,závažnosťnásledkov,ktorépoškodenémuvzniklivsúkromnomživote

a v spoločenskom uplatnení. Prihliadajúc k uvedeným kritériám a ujme, ktorá bola spôsobená žalobcovi
1) v dôsledku vedenia trestného stíhania, ako aj ku dĺžke vedenia trestného stíhania, ktorá bola 7 a 1-
ina roka a obmedzení žalobcu 1) spočívajúcich v účasti na úkonoch trestného stíhania (v roku 2005 na
3 výsluchoch a 1 nahliadnutí do spisu, v roku 2006 na 1 výsluchu a 1 nahliadnutí do spisu, v roku 2007 2
preštudovania vyšetrovacieho spisu a konfrontácia, v roku 2008 sa nezúčastnil žiadneho úkonu, v roku
2009 na 1 hlavnom pojednávaní, v roku 2010 na 1 hlavnom pojednávaní, v roku 2011 sa nezúčastnil na

žiadnom úkone a v roku 2012 na 1 hlavnom pojednávaní a 1 verejnom zasadnutí), považoval súd
za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 800 eur za každý rok trestného stíhania, čo za 7 a 1-
inu roka činí 5800 eur. Súd preto priznal žalobcovi 1) voči žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 5800 eur. V zostávajúcej časti súd podanú žalobu žalobcu 1) ako nedôvodnú zamietol.
Súd žalobu žalobcu 1) zamietol aj v časti uplatnených úrokov z omeškania. Podľa ustálenej judikatúry,

najmä rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Co/15/1997, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až
uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Totožný právny názor zaujal aj
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/185/2011, ale napr. aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku
sp. zn. 11Co/2/2013. V súlade s uvedenými právnymi závermi preto žalobcovi 1) úroky z omeškania

z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy neprislúchali, keďže v čase vyhlásenia rozsudku ešte priznaný
nárok nebol splatný, preto žalovaný nemohol byť s jeho plnením v omeškaní.
Pokiaľ žalobcovia odvodzovali svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj z nesprávneho úradného
postupu, súd nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní v spore preukázaný
nemal. V tejto súvislosti je pritom potrebné uviesť, že, podľa ustálenej judikatúry, škoda spôsobená

nesprávnym úradným postupom musí byť vyvolaná inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej
moci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/220/2010: „...nie každá vada konania zakladá
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu
konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za

následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady
pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či
vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím." Prihliadajúc k uvedenému

právnemu názoru súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom
konaní v súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi 1), v spojení s rozhodnutím
o zamietnutí sťažnosti proti uvedenému uzneseniu a následným podaním obžaloby. Vzhľadom na
skutkové vymedzenie nesprávneho úradného postupu žalobcami je potrebné uviesť, že nedostatky,
ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, vrátane posudzovania predpokladov pre rozhodnutie a ich

právne hodnotenie, nemohli byť posudzované ako nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti súd
poukazujeajnato,žeajžalobcoviavžalobetvrdili,ženezákonnémuúradnémurozhodnutiupredchádzal
nesprávny úradný postup, ktorý sa ale v konečnom dôsledku premieta do nezákonného rozhodnutia,
obžaloby podanej prokurátorom. Pokiaľ žalobcovia skutkovo odôvodňovali nesprávny úradný postup
neprimeranou dĺžkou trestného stíhania, z obsahu pripojeného trestného spisu vyplynulo, že orgány

činné v trestnom konaní vykonávali úkony plynulo, efektívne, v primeraných lehotách, smerujúc ku
rozhodnutiu vo veci samej. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že viaceré nariadené úkony
prípravného konania (najmä výsluchy žalobcu 1/) museli byť odročené práve z dôvodu žiadosti zo strany
žalobcu 1). Navyše, žalobcovia v spore netvrdili, ani nepreukázali, že vznik prieťahov v trestnom konaní
by bol konštatovaný kompetentným orgánom.

Súd žalobu žalobkyne 2) zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Súd pri rozhodovaní o
nároku žalobkyne 2) vychádzal zo zákonného ustanovenia § 5 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Žalobkyňa 2) preto nebola v spore aktívnevecne legitimovanou. Trestné stíhanie bolo vedené voči žalobcovi 1). Pokiaľ žalobkyňa 2) v súvislosti
s trestným stíhaním jej manžela (žalobcu 1/) pociťovala ujmu v osobnej a rodinnej sfére, súd nemal
preukázanú priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdenou ujmou a nezákonným rozhodnutím (vedením

trestného stíhania). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/32/2007: „Zodpovednosť však
nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť"
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak
je iba sprostredkovaný."

Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
V súlade so zákonným ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd priznal žalobcovi
1) voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd vychádzal pri rozhodovaní

o nároku na náhradu trov konania (podobne ako pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v
sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy dôvodom ochrany osobnosti) zo skutočnosti, že žalobca 1) bol
úspešný v predmete sporu, ktorý tvoril meritum žaloby, t. j. o priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Keďže žalobca 1) bol v spore úspešný v merite žaloby, súd mu priznal plnú náhradu trov
konania, hoci bola žaloba v časti zamietnutá. Súčasne súd priznal žalovanému voči v celom rozsahu

neúspešnej žalobkyni 2) nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V súlade s ustanovením §
262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorou súd žalovaného
zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi 1/ 5.800,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ktorým
súčasne žalobcovi 1/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, podal
odvolanie žalovaný.
Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu

zamietnuť. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon,
nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uvádzal, že sa súd v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s otázkou, že prokuratúra považuje

konanie žalobcu 1/, kedy podal túto žalobu v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v rozpore s dobrými
mravmi bolo jeho samotné konanie, ktoré mu bolo v trestnom stíhaní kladené za vinu. Prokuratúra
považuje za amorálne ak konateľ s. r.o. podpíše zmenku bez protestu a túto vystaví v prospech seba
ako fyzickej osoby. Taktiež sa nestotožňuje s princípom hodnotenia nezákonných rozhodnutí, ktoré
prezentoval súd, ktorý sa odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 a v tomto

smere odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia.
Žalobca 1/ si uplatnil svoj nárok na základe nesprávneho procesného postupu, kde predbežne
prejednaný nárok na Generálnej prokuratúre bol uplatnený v inom rozsahu, ako bol žalovaný.
Nestotožňuje sa s konštatovaniami súdu konštatovanými v bode 27. rozsudku a jeho záverečnej časti.
Ak súd pripustil zmenu žaloby muselo sa jednať o takú významnú zmenu, že na tento postup bol

potrebný súhlas súdu. Už z podstaty veci teda vyplýva, že sa muselo jednať o takú procesnú zmenu v
žalobe, ktorá sa líši od pôvodného stavu. Pri predbežnom prejednaní nároku na Generálnej prokuratúre
SR si žalobca 1/ a žalobca 2/ uplatňovali len jedno plnenie vo výške 32.000,- eur, a to spoločne a
nerozdielne. Po zmene žaloby si už neuplatňovali jeden nárok, ale dokonca dva nároky a to každý zo
žalobcov samostatne. Z uvedeného vyplýva, že sa úplne zmenili podmienky posudzovania nárokov,

pretože teoreticky, ak by pri predbežnom prejednaní žaloby bol oddelený nárok žalobcu 1/ (obvineného)
a žalobcu 2/ (jeho nestíhanej manželky), mohol sa teoreticky nárok žalobcu 1/ posudzovať odlišne.
Namietal konštatovanie súdu o tom, že bol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy a predovšetkým
namieta mechanizmus na základe, ktorého súd k tomuto záveru dospel. Vychádzal fakticky z princípu
objektívneho zavinenia, kde vlastne konštatoval, že už samotné trestné stíhanie, teda samo o sebe

je objektívne spôsobilé vyvolať u obvineného pocity strachu, stresu a obavy z budúcnosti. Odmietal
princíp objektívneho zavinenia, kde vlastne súd bez ohľadu na výsledky faktického dokazovania
mal už pred samotným dokazovaním preukázaný vznik nemajetkovej ujmy. Keby súd prihliadal na
výsledky dokazovania mal správne dôjsť k opačným záverom. Nič z toho čo žalobca 1/ tvrdil sa munepodarilo preukázať. Žalobca 1/ nepreukázal negatívny vplyv trestného stíhania na jeho zdravotný stav,
nepreukázal, že trestné stíhanie spôsobilo vážny rozvrat jeho manželstva, nepreukázal ani podstatné
zníženie jeho vážnosti v spoločnosti, ani zníženie jeho pracovného uplatnenia, ani

zníženie jeho finančných príjmov. Nepreukázal doslova nič z jeho tvrdení. Uvedené konštatoval samotný
súd, samozrejme okrem pocitu strachu, stresu a obáv o budúcnosť. Ak by súd vychádzal nie z
princípu objektívneho zavinenia na rozdiel od terajšieho stavu, kde uveril prednesu žalobcu 1/ fakticky
automaticky, žalobca 1/ by stres, strach a obavy z budúcnosti nepreukázal. Minimálne tu nie je
preukázaná príčinná súvislosť medzi týmito pocitmi žalobcu 1/ a vykonaným trestným stíhaním. Pocity,

ktorépopisovalžalobca1/súpocity,ktoréniesúvýnimočnéprežiadnehoobyvateľaSlovenskejrepubliky
alebo prevažnej časti, nejedná sa o žiadne výnimočné pocity, a preto bolo o to dôležitejšie skúmať
príčinnú súvislosť, či takéto pocity vznikli práve v súvislosti s vedeným trestným stíhaním. Objektívnym
dôkazom by mohol byť snáď znalecký posudok znalca z odvetvia psychológie, avšak takýto dôkaz
žalobca 1/ nepredložil.
Namietal výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odhliadnuc od toho, že podľa nášho názoru

nebola preukázaná, žiadna vzniknutá ujma a už vôbec nie príčinná súvislosť medzi ujmou a konaním
prokuratúry. Žalobca 1/ nepreukázal, že požadovaná suma o ktorú žiadal je dôvodná, nemal záujem
vykonávať dokazovanie v tomto smere a súdom priznaná náhrada vo výške 5.800,- eur je nedôvodná.
Postupomsúduprvejinštanciedošlokzásahudozásadyrovnostistrán.Taktiežsamotnávýškapriznanej
náhrady vo výške 5.800,- eur je nepreskúmateľná. Nie je možné zistiť kritériá, z ktorých súd vychádzal

a takto nie je možné odpovedať na otázku, prečo táto suma nemala byť omnoho nižšia. Poukázal
na fakt, že žalobca 1/ nebol stíhaný ani väzobne. Trestná kauza nebola medializovaná, nejedná sa o
kauzu, ktorá by sa svojim charakterom vymykala z bežnej majetkovej trestnej činnosti. Nejednalo sa
o kauzu, ktorá by mohla vzbudiť negatívny ohlas širokej verejnosti. Nestotožnil sa s názorom súdu,
že prokuratúra má zodpovedať za 7 a štvrť roka trestného stíhania. Prokuratúra v zmysle Trestného

poriadku zodpovedá za dozor v priebehu prípravného konania trestného, ktoré v tomto prípade je časovo
ohraničené dobou od vydania uznesenia o vznesení obvinenia do podania obžaloby na príslušnom
súde. Od tohto momentu sa prípravné konanie preklápa do súdneho konania, kde má prokuratúra
v kontradikórnom konaní postavenie len strany konania a plnú procesnú zodpovednosť za konanie
preberá súd. Prokuratúra nemohla ovplyvniť rýchlosť konania na súde v pozitívnom slova zmysle,

naťahovanie konania nespôsobila prokuratúra. Naťahovanie konania nespôsobila prokuratúra. Konanie
na súde prebiehalo päť rokov, k čomu prispel aj obžalovaný svojim správaním.
V čase vznesenia obvinenia žalobcovi nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom
konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu ku
skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte

možné od orgánov činných v trestnom konaní, očakávať.

3. Proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým sa žaloba žalobcu 1/ vo zvyšnej časti zamieta,
podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca v 1/ rade prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť tak, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ 17.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
alternatívne zrušiť rozsudok okresného súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vo svojom odvolaní poukazoval
na to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K zdravotnému stavu poukázal vykonané dokazovanie na prijatú diagnózu a testovaného psychiatra
- anxiózne depresívny syndróm s dyssomniou a vegetatívnou labilitou a odmietnutie príčin, ktoré
predstavovali základ tejto diagnózy. Na lekársku správu MUDr. F. O., Vitawell spol. s r.o. zo dňa
20.09.2012. Odvolateľ počas vyššie uvedeného lekárskeho vyšetrenia jasne opísal svoje myšlienkové

pochody, vnútorné pocity, emocionálny svet a taktiež vnímanie okolia. Atestovaný psychiater na základe
uvedených skutočností a vykonaných lekárskych vyšetrení aplikujúc vedecké závery psychiatrie,
diagnostikoval pacienta - odvolateľa. Má za to, že zdravotný stav, do ktorej patrí aj uvedená psychiatrická
diagnóza, sa v dôsledku trestného stíhania odvolateľa závažne zhoršil. Príčinná súvislosť medzi
závažným zhoršením zdravotného stavu priamo a bezprostredne vyplýva z lekárskej správy MUDr. F.

O.. Nerozporuje skutočnosť, že táto diagnóza bola stanovená až po právoplatnom skončení trestného
stíhania. Je však absurdné vyvodiť záver, uvedená diagnóza vznikla v dôsledku oslobodzujúceho
rozsudku krajského súdu v čase medzi oslobodzujúcim rozsudkom krajského súdu a lekárskym
vyšetrením od psychiatra. Rozhodnutia napadnuté týmto odvolaním však implicitne vyplýva, že prijatímdiagnózy z lekárskej správy a odmietnutím základu tejto diagnózy súd takýto záver vyvodil. Dôvod,
pre ktorý odvolateľ vyhľadal lekársku pomoc až po právoplatnom ukončení jeho trestnej veci, bol
objasnený počas jeho výpovede dňa 6.12.2017. Má za to, že podstatné zhoršenie jeho zdravotného

stavu prejavujúceho sa v diagnostikovanom alexióznom depresívnom syndróme s dyssomniou a
vegetatívnou labilitou je v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ktoré bolo vedené voči
jeho osobe. Skutočnosť, že táto diagnóza bola stanovená až po právoplatnom ukončení trestnej veci,
nemôže vylúčiť osvedčenie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti, keďže základom diagnózy boli
dlhoročné psychické procesy spôsobené trestným stíhaním. Odvolateľ síce vyhľadal lekársku pomoc až

po právoplatnom ukončení jeho trestnej veci, a to z príčiny, že ani právoplatné skončenie jeho trestného
stíhania s oslobodzujúcim výsledkom nezlepšili jeho zdravotný, psychický stav, ktorý už ale nevyhnutne
existoval počas trestného konania, čo korešponduje s lekárskou správou MUDr. F. O.. Má za to, že
vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k nesprávnym právnym záverom, kedy nemal za
preukázanú príčinnú súvislosť medzi zhoršeným zdravotným stavom odvolateľa a trestného konania
vedeného proti jeho osobe.

K zníženiu vážnosti odvolateľa v spoločnosti uviedol, že v dôsledku trestného stíhania došlo k závažnej
zmene vnímania jeho osoby v spoločnosti, obci, kde so svojou rodinou žije. Poukázal na písomné
dôkazy, ktoré predložil súdu prvej inštancie. V dôsledku trestného konania došlo k podstatnej zmene
vnímania osoby odvolateľa v spoločnosti, kde žije. Z osoby aktívne sa zapájajúcej do života svojej
obce prostredníctvom svojej účasti na projekte registra obnovenej evidencie pozemkov alebo členstvom

v obecnej komisii pre informatiku a cestovný ruch sa stala osoba, ktorej starosta položil otázku: „Čo
si znova vyparátil". Z tejto otázky jasne vyžaruje negatívne vynímanie osoby, ktorej bola táto otázka
položená.
K zníženiu pracovného uplatnenia odvolateľa uvádzal, že z vykonaného dokazovania, najmä
vykonaných výsluchov strán sporu v konaní pred súdom prvej inštancie jasne vyplýva, že pred trestným

stíhaním bol pracovne veľmi aktívny, a to v troch - štyroch spoločnostiach. V dôsledku trestného stíhania
všakdošlounehokneistoteakcelkovejstrateschopnostirozhodovaťsám.Nastaliunehoťažkostičodo
uplatneniasanatrhupráce,ktorékulminovalivnevyhnutnostivycestovaniadozahraničiazaprácou,kde
jeho pracovná činnosť spočívala v zbere jabĺk. Poukázal na skutočnosť, že trestné stíhanie bolo vedené
pre skutok, ktorý vykonal v rámci svojej pracovnej činnosti a za ktorý bol neprávom viac, než sedem

rokov trestne stíhaný. Má za to, že zníženie pracovného uplatnenia nie je možné merať len kritériom
výšky finančných príjmov, ale je nutné zohľadniť pracovné uplatnenie ako celok, teda celkovú atraktivitu
pracovných pozícií. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z lekárskej správy MUDr. V. V. zo dňa 5.12.2014.
Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie nezohľadnil náležite dopady
trestného stíhania na zdravotný stav odvolateľa, poklesu vážnosti odvolateľa v spoločnosti, kde žije

a zníženie pracovného uplatnenia odvolateľa. Výška peňažných prostriedkov, ktorých sa domáha,
predstavuje podľa jeho názoru primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená
nezákonným trestným stíhaním počas viac než sedem rokov. Následky trestného konania pociťuje aj po
skončení trestného konania a síce, narušené rodinné a spoločenské väzby nemohli byť bez ďalšieho
prinavrátené do stavu pred trestným stíhaním. Peňažné prostriedky, ktoré by mu orgány súdnej moci

priznali titulom náhrady nemajetkovej ujmy, by vnímal v morálnej rovine aj ako dostatočnú satisfakciu
voči jeho najbližšej rodine, teda manželke a dvom dcéram. Tieto osoby ako najbližšie osoby odvolateľa
taktiež dôvodne pociťovali ujmu, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku trestného stíhania.

3. K odvolaniu žalobcu v 1/ rade proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Vo

svojom vyjadrení navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti žalobcom
v 1/ rade potvrdil.
Žalobca 1/ odvodzuje svoje tvrdenie o dôkaz - listinných dokladov, ktoré boli predložené v rozpore so
zásadou koncentrácie konania. Prezentoval tieto dôkazy úmyselne až na pojednávaní a pred žalovaným
ich zatajoval. Žalobca 1/ chce svoje nároky odvodiť z neprocesného postupu, a teda nezákonného,

čo je neprípustné. Argumentácia žalobcu jednak neobstojí ani z obsahového hľadiska. Problém jeho
odvolania spočíva v tom, že žalobca 1/ len iným spôsobom, ako súd hodnotí vykonané dôkazy. Nemôže
založiť odvolanie fakticky na tom, že len jeho hodnotenie dôkazov je správne. Ak súd došiel k inému
vyhodnoteniu dôkazov, nie je to v rozpore so zásadou práva na spravodlivý proces.

4. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca v 1/
rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že považuje tvrdenie
žalovaného (údajný rozpor s dobrými mravmi) z odborného hľadiska za zarážajúce. Konanie pred
všeobecnými súdmi sa majú riadiť právom ako všeobecne zaväzujúcim normatívnym systémom anedobrými mravmi, ktoré sú prejavom morálky ako normatívneho systému, ktorý nie je záväzný a
vykazuje značnú mieru subjektivity. Dobré mravy sú privolané v právnych vzťahoch len za účelom
korekcie. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane

oslabovať subjektívne právo účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Považuje tvrdenie žalovaného
za neprijateľné, keďže z nej emanuje snaha o liberáciu z podobjektívnej zodpovednosti za vedenie
trestného konania spôsobom, ktorý všeobecne záväzné právne predpisy nepripúšťajú. Námietka
žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho tvrdením o amorálnosti konania žalobcu
1/, nie je v súlade s konštantnou a nerozpornou judikatúrou najvyšší súdnych autorít. Všeobecné súdy

nemajú totiž povinnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným stranami sporu. V tejto súvislosti
poukázal na nálezy Ústavného súdu SR, argument žalovaného považuje za absurdný, neodborný a
irelevantný a konanie súdu prvej inštancie za plne súladné s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu,
judikatúrou ESĽP a základným právom na spravodlivý proces.
K údajnému nesprávnemu procesnému postupu uvádza, že si žalobcovia 1/ a 2/ v žalobe uplatnili nárok
z rovnakého právneho titulu, na základe rovnakých skutkových tvrdení a rovnakom rozsahu (t.j. aj v

štádiu predbežného prerokovania nároku). Žalobca 1/ sa v plnej miere stotožňuje so závermi súdu, čo
do totožnosti uplatneného nároku.
K žalovaným tvrdenému objektívnemu zavineniu uvádzal, že tento termín právny poriadok SR ani
odborná literatúra, ale ani aplikačná prax súdov nepozná. Naopak v predmetnom konaní je zavinenie
úplne irelevantné skúmať, keďže zodpovednosť štátu za vedenie trestného konania je v tomto prípade

objektívna.
K preukázaniu výšky nemajetkovej ujmy poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že
konkrétnu výšku nemajetkovej ujmy určuje súd zohľadňujúc skutkové okolnosti daného prípadu.
Dokazovanie o konkrétnej výške náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné vykonať. Na rozdiel od
žalovaného je presvedčený, že suma priznaná súdom prvej inštancie vo výške 5.800,- eur náležite

nezohľadňuje všetky relevantné skutkové okolnosti a svedčí mu náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
17.000,- eur tak ako si to uplatnil v žalobe a ďalej uplatňoval aj vo svojom odvolaní.
Z odvolania žalovaného, v ktorom sa zaoberá dĺžkou konania v prípravnom konaní a pred súdom
je irelevantná. Pasívna vecná legitimácia svedčí Slovenskej republike ako štátu, ktorá zodpovedá za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Orgány prokuratúry v tomto sporovom konaní konajú v

mene štátu. Žalovanou je Slovenská republika v zastúpení Generálnej prokuratúry. Z tohto dôvodu je
skúmanie zodpovednosti jednotlivých orgánov verejnej moci irelevantné a bezvýznamné. Objektívna
zodpovednosť za výsledok trestného konania svedčí štátu.

5. K vyjadreniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca v 1/ rade. Vo svojom vyjadrení uviedol,

že kategoricky odmieta akékoľvek úmyselné zatajovanie dôkazov, na ktoré poukazoval žalovaný vo
svojom vyjadrení. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 153 CSP. Uviedol, že medzi odvolacie dôvody
patria aj skutkové vady rozhodnutia, kedy na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k
nesprávnymskutkovýmzisteniam.Naďalejmalzato,ževdôsledkutrestnéhokonaniadošlokpodstatnej
zmene vnímania jeho osoby v spoločnosti, kde žije. Má za to, že zníženie pracovného uplatnenia je

možné merať len kritériom výšky finančných príjmov, ale je nutné zohľadniť pracovné uplatnenie ako
celok, teda celkovú atraktivitu pracovných pozícii.

6. K vyjadreniu žalobcu v 1/ rade podal žalovaný písomné vyjadrenie. Vo svojom vyjadrení uviedol, že
predmetné konanie bolo začaté ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca v 1/ rade

si v zmysle ust. § 79 ods. 1, 2 OSP nesplnil zákonom uloženú povinnosť, čo sa pripojenia listinných
podkladov na preukázanie ním uvádzaných tvrdení týka. Preto naďalej zastáva názor, že žalobca
svojim obštrukčným konaním vedome a úmyselne bráni protistrane v sporovom konaní s oboznámením
sa s obsahom listinných dôkazov a neumožnil tak žalovanému pripraviť náležitú obranu v tejto časti
dôkazných návrhov. Je zrejmé, že právny zástupca žalobcu nedostatočne rozlišuje medzi predbežným

prejednaním sporu a podaním žalobného návrhu na súd, čím sa pokúša svojho mandanta zbaviť
povinnosti uloženej mu znením § 79 ods. 2 OSP, ktoré bolo účinné v čase podania žalobného návrhu na
súd. Podobnú povahu majú ďalšie vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu, ktorý sa zásah do nezávislosti
konajúceho súdu v slobode hodnotenia dôkazov podsúvaním vlastného hodnotenia pokúša subsumovať
pod ust. § 265 ods. 1 písm. f/ CSP.

Žalobca nepreukázal dopady trestného stíhania, ktoré bolo proti jemu vedené na jeho zdravotný stav,
poklesvážnostižalobcuvobci,kdežije,čidokoncaobmedzeniemožnostijehopracovnéhouplatnenia.Z
listinných dôkazov však objektívne nie je možné ustáliť, či diagnostikovaným psychiatrickým ochorením
netrpel aj pred prvou návštevou lekára - psychiatra. Čo sa poklesu vážnosti žalobcu v obci, v ktorejžije, týka, vedenie trestného stíhania proti určitej osobe ako obvinenému nie je všeobecne známou
notorietou. Je tak na faktickom a výlučnom rozhodnutí žalobcu, komu skutočnosť, že je trestne stíhaný,
oznámi. Za jeho rozhodnutie však nemôže niesť akúkoľvek právnu zodpovednosť žalovaný. Obdobný

záver je namieste prijať aj vo vzťahu k údajnému obmedzeniu možnosti žalobcu zamestnať sa, potom
čo mu bolo vznesené obvinenie. Tu žalobca prostredníctvom právneho zástupcu nereflektuje na jednu
zo základných zásad trestného konania v podobe prezumpcie neviny.
Naďalej trval na svojom odvolaní a vyjadreniach.
V prípade, ak súd druhej inštancie nevzhliadne naplnenie zákonných požiadaviek pre zmenu rozsudku

okresného súdu, spočívajúcu v zamietnutí žaloby, dovoľuje si navrhnúť zmenu v lehote plnenia, a to z
lehoty 3 dní na lehotu 15 dní.

7. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorými sú žalobca v 1/ rade a žalovaný v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z

ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok
okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi jednak 5.800,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti sa žaloba
žalobcu 1/ zamieta a žalobcovi 1/ sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozsudok

okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním, ktorým sa žaloba žalobkyne 2/ zamieta a
žalovanému sa priznáva voči žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ponechal
nedotknutý.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

10. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

12. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval

žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť,
že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je možné uplatňovať len voči štátua ako správne konštatoval aj okresný súd v mene Slovenskej republiky má ako ústredný orgán štátnej
moci, v mene ktorej koná, vystupovať Generálna prokuratúra SR. Zák. č. 514/2003 Z. z. za subjekt
zodpovedný z nezákonného rozhodnutia označuje štát. Právna úprava obsiahnutá v tomto zákone

je tak založená na princípe jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorým je štát,
ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone svojej exekutívnej funkcie. Štát je teda subjektom
zodpovednosti za škodu, zákon vymedzuje orgány, z činnosti ktorých pri výkone verejnej moci mohla
zodpovednosť štátu vzniknúť. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt,
ktorý škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu, na ktorý sú prenesené určité úlohy,

pretože štát zodpovedá za tie orgány, oni sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. Trestné
konanie začína vždy vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby
a v rámci tohto konania vykonáva pôsobnosť tak vyšetrovať policajného zboru ako aj prokurátor. Vo
veci náhrady škody - nemajetkovej ujmy spôsobnej na tomto úseku trestného konania orgánov verejnej
moci ako orgán konajúci v mene štátu, prichádza v čase rozhodovania okresného súdu do úvahy
Generálna prokuratúra SR. K námietke žalovaného, že Generálna prokuratúra SR nie je príslušná na

zastupovanie štátu v tomto konaní, sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného
súdu. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade si uplatnili svoj nárok na
predbežné prerokovanie nároku na Generálnej prokuratúre SR. Generálna prokuratúra SR postúpila
vec na vybavenie Ministerstvu spravodlivosti SR v zmysle § 4 ods. 2 cit. zákona. Okresný súd správne
konštatoval, že má preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu 1/ v spore v zmysle ust. § 5 ods.

1 cit. zákona a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, ktorá vyplýva zo zákonného ust. § 3 ods. 1
cit. zákona. Žalobcovia v podanej žalobe žiadne označili stranu sporu na strane žalovaného, a to
Slovenskú republiku, za ktorú ako štátny orgán koná Generálna prokuratúra SR. Oprávnenie konať za
Slovenskú republiku v predmetnom spore vyplýva Generálnej prokuratúre SR z ust. § 4 ods. 1 písm.
f/ cit. zákona. Pokiaľ ide o ďalšie námietky uvádzané žalovaným v podanom odvolaní (otázka dobrých

mravov, nesprávny procesný postup, nepreukázanie výšky nemajetkovej ujmy a pod.) týmto odvolací
súd nemohol prisvedčiť, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu si žalobca v 1/ rade dôvodne uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu v súvislosti s trestným konaním vznikla. Aj podľa odvolacieho súdu
boli naplnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci v zmysle ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej

ujmy priznanú okresným súdom tak odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia plne
stotožňuje.

14. Pokiaľ ide o námietky uvádzané žalobcom v 1/ rade ako odvolateľom proti rozsudku okresného súdu
pokiaľ ide o priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy tak uvedené námietky považuje odvolací súd

za nedôvodné. Tak ako uvádzal vyššie s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu sa plne stotožnil.

15. S poukazom na uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľov,
na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

16. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní nemala úspech žiadna zo strán,
ktorá podala odvolanie, a preto odvolací súd stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)