Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/128/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617204744
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617204744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Y. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XXXX/X, XXX XX W. I., v konaní o zaplatenie sumy 2.478,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikulášč.k.21Csp/98/2017-113zodňa14.novembra
2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21Csp/98/2017-113 zo dňa
14. novembra 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 02.06.2017 sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 2.478,58 Eur spolu s úrokom vo výške 28
% ročne zo sumy 2.478,58 Eur od 20.05.2017 do zaplatenia. Prvoinštančný súd mal z vykonaného
dokazovania preukázané, že medzi sporovými stranami bola dňa 08.01.2013 uzatvorená Zmluva

o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. 1721085002, na základe ktorej
žalobca pre žalovaného ako majiteľa účtu, zriadil a viedol bežný účet č. G Žalobca bol oprávnený
za poskytovanie produktov resp. služieb účtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov žalobcu
na ťarchu účtu žalovaného. Uvedená zmluva neobsahovala dojednanie o povinnosti platiť úroky a
dojednanie ohľadne možnosti povoleného prečerpania. Z výpisov z účtu žalovaného za obdobie
od 01.05.2013 do 19.05.2017 súd zistil, že žalovaný sa prvýkrát dostal do debetu (nepovoleného
prečerpania) dňa 09.05.2013, ktorý postupne narastal na celkovú sumu 2.478,58 Eur až do 19.05.2017,

kedy došlo k zatvoreniu účtu. V uvedenom období (od 9.05.2013 do 19.05.2017) došlo na účte
žalovaného k debetným operáciám žalovaného (bezhotovostné platby žalovaného v prospech iných
účtov, bezhotovostné platby žalovaného v rôznych predajných zariadeniach a výbery žalovaného z
bankomatu) v úhrnnej výške 10.084,04 Eur, a ku kreditným operáciám žalovaného (platby v prospech
účtu žalovaného a jeho vklady na účet) v úhrnnej výške 9.328,96 Eur.; zvyšok uvedeného debetu
bol tvorený poplatkami účtovanými žalobcom na ťarchu účtu žalovaného, ako aj zmluvnými úrokmi z
vyššie uvedených debetných súm (nepovoleného prečerpania.) Posledná debetná operácia žalovaného

(mimo úroky a poplatky účtované na ťarchu účtu), bola vykonaná dňa 16.05.2014. Následne bol debet
žalovaného prehlbovaný už iba (žalobcom) účtovanými poplatkami a zmluvnými úrokmi, a to až do
času zatvorenia účtu, t.j. do 19.05.2017. Okresný súd žalobu v časti žalobou uplatnených úrokov a
poplatkov zamietol, keď uviedol, že v rámci § 1 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskýchúveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase
uzatvorenia predloženej Zmluvy) sa síce neodkazuje na § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorý explicitne ustanovuje, že úroky a poplatky musia byť upravené v zmluve, inak ich nemožno

požadovať, avšak prvoinštančný súd aj tak nemohol priznať žalobcovi uplatnený nárok na poplatky a
zmluvné úroky, pretože neboli v predmetnej Zmluve individuálne dojednané. Sadzobník poplatkov, na
ktorý odkazuje Zmluva v bode IV.2. nepredstavuje zmluvné dojednanie o výške poplatkov, žalobca teda
nepreukázal zmluvné dojednanie strán sporu o povinnosti žalovaného platiť žalobcovi poplatky v určitej
výške, ktoré poplatky mu však boli účtované na ťarchu bežného účtu. Takisto žalobca nepreukázal

zmluvné dojednanie o povinnosti žalovaného platiť úrok zo sumy nepovoleného prečerpania. Úrok ako
odmena veriteľovi za poskytnutie úveru (vo všeobecnosti) síce prislúcha, avšak žalobca nepreukázal,
že si povinnosť na jeho úhradu (vrátane jeho výšky) so žalovaným v zmluve aj dojednal. Navyše
vo vzťahu k požadovanému úroku zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne, súd
považoval výšku tohto úroku (v zmysle ustálenej judikatúry) za požadovanú v rozpore s dobrými mravmi,
pretože táto úroková sadzba podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú sadzbu na finančnom trhu, ktorá

bola platná v čase uzavretia tejto Zmluvy - dojednanie o úroku je tak absolútne neplatné pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Rovnako tak zamietol aj žalobcom uplatnený
nárok v časti istiny úveru rovnajúcej sa rozdielu medzi všetkými debetnými operáciami žalovaného a
kreditnými operáciami žalovaného uskutočnenými v rozhodnom období (od 09.05.2013 do 19.05.2017),
ktorý rozdiel predstavuje sumu 755,08 Eur. Žalobou uplatnený nárok v uvedenej časti považoval za

premlčanýzdôvodu,žeposlednádebetnáoperáciažalovanéhobolauskutočnenádňa16.05.2014,kedy
žalovaný naposledy prehĺbil svoje nepovolené prečerpanie na účte. Nakoľko v zmysle Všeobecných
obchodných podmienok žalobcu bol žalovaný povinný vrátiť sumu nepovoleného prečerpania bez
zbytočného odkladu, súd bol toho právneho názoru, že splatnosť sumy nepovoleného prečerpania
nastala ihneď (bez zbytočného odkladu) potom, ako nepovolené prečerpanie nastalo, preto plynula

premlčacia doba (vo vzťahu k poslednej sume nepovoleného prečerpania, a tým de facto k celej sume
nepovoleného prečerpania) najneskôr od času poslednej debetnej operácie žalovaného, t.j. odo dňa
16.05.2014 (po tomto dátume k nepovolenému prečerpaniu dochádzalo len v dôsledku poplatkov a
úrokov účtovaných žalobcom na ťarchu účtu žalovaného). Premlčacia lehota s poukazom na § 101
Občianskeho zákonníka uplynula dňa 16.05.02017, žalobca však podal žalobu až dňa 02.06.02017,

teda po uplynutí premlčacej doby.
3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
tak, že vyslovil, že žalovaný (plne úspešný v konaní) má proti žalobcovi (plne neúspešný v konaní) nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej výške nároku na náhradu trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným rozhodnutím.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že súd vyhovie žalobe v celom rozsahu, zaviaže žalovaného uhradiť žalobcovi dlžnú sumu
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi prizná náhradu trov konania (prvoinštančných
aj odvolacích). Odvolateľ bol toho názoru, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Poukázal na ustanovenie § 31 ods. 2 zákona o platobných službách, podľa ktorého
poskytovateľ platobných služieb poskytuje platobné služby používateľovi platobných služieb na základe
a) zmluvy o poskytnutí jednorazovej platobnej služby alebo b) rámcovej zmluvy. V zmysle § 31
ods. 4 zákona sú neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy obchodné podmienky o poskytovaní
platobných služieb. Ako vyplýva z uvedeného, zákon o platobných službách výslovne nestanovuje,

že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. V zmysle článku
25.5 sú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy o vkladovom účte. V zmysle všeobecných
obchodných podmienok je Sadzobník neoddeliteľnou súčasťou VOP, teda aj rámcovej zmluvy. Ďalej
odvolateľ upriamil pozornosť na to, že náležitosti zmluvy nemusia byť obsiahnuté v jednom dokumente,
čo potvrdzuje aj obsah rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 (Home Credit vs.

Biróová); uvedenú zmluvnú podmienku neustanovuje ani zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak
aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 18 ods. 1. Poukázal pritom na ustanovenia § 497
a nasl., § 708 a nasl. a § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka a na body 3.4, 3.8 a 3.12 Všeobecných
obchodných podmienok a uviedol, že po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť

z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní
účtu“; povinnosť platiť úroky za prečerpanie účtu bola so žalovaným dohodnutá, a teda nie je daný dôvod
na ich nepriznanie.5. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 09.03.2018, nijakým spôsobom
nereagoval.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách
prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie

nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

9. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju

argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

10. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,

rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1
CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným
súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu nevyhovel, keď ku svojim záverom dospel v kontexte
všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

11. Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade odvodzoval žalobca uplatnený nárok zo Zmluvy o
spoluprácipriposkytovaníbankovýchproduktovaslužiebzodňa08.01.2013.Vrámciskutkovýchtvrdení
poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech žalovaného, ktorý sa však dostal do tzv. nepovoleného
prečerpania a svoj dlh nevyrovnal. K žalobe bola pripojená spomínaná Zmluva, ktorá založila právny

vzťah sporových strán, výpisy z dotknutého, ako aj z pohľadávkového účtu, Všeobecné obchodné
podmienky a listina o úrokových sadzbách produktov. Z obsahu Zmluvy zo dňa 08.01.2013 nevyplýva,
že by sa strany dohodli o možnosti povoleného prečerpania účtu. Uvedené je zrejmé len z výpisov z účtu.

12. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§

132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a

dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutýchstranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

13. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

14. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej

inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

15. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, znamená, že súd

je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená aj v
ustanovení § 160 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach
a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností
formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v
kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej

v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť
za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť
nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej. Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd
v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods.
1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby,

nie jej materiálnu podstatu.

16. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca
predložil dôkazy, z ktorých malo byť vyvodené, že tu došlo k vzniku právneho vzťahu. Pokiaľ však
listinný dôkaz, o ktorý sa opieral žalovaný nárok, nepotvrdzoval existenciu právneho vzťahu z tzv.

nepovoleného prečerpania bežného účtu, potom nebolo možné priznať ochranu žiadanému právu na
priznanie poplatkov a úroku z nepovoleného prečerpania. Podstatou problému v posudzovanej veci bol
nedostatok skutkových tvrdení a následne aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o
vzťah sporových strán založený Zmluvou zo dňa 08.01.2013. Táto totiž nijako nepotvrdzuje možnosť
prečerpania účtu a rovnako ani individuálne dojednanie podmienok za situácie, pokiaľ by v rámci

zmluvného vzťahu k takejto situácii došlo. Aj pri zníženej formálnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme prekročenia, je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli
preukázané jasným a zrozumiteľným spôsobom. Ak dohoda o možnosti prečerpania vznikla ústne (čo
možno vyvodiť z predložených výpisov z účtu), jej parametre museli byť v konaní preukázané dôkaznými
prostriedkami v zmysle procesnej úpravy. Jednoduché predloženie výpisov z účtov, Všeobecných

obchodných podmienok a sadzobníka úrokových sadzieb neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli
viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovaného, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu
ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovaného a pre absenciu
individuálneho dojednania podmienok, na základe ktorých si žalobca uplatnil nároky na zaplatenie
poplatkov a úroku z povoleného prečerpania, preto nemožno uplatňovanému nároku priznať súdnu

ochranu. Uvedený názor nie je negovaný žiadnym z ustanovení zákona o platobných službách, či
obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), na ktorý žalobca v
podanomodvolanípoukazoval.Formazakotveniajednotlivýchzmluvnýchustanovenímôžebyťstranami
určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v
spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu spotrebiteľského

kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné zmluvné povinnosti
jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou.17. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Zároveň ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a

zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že

žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj

§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

19. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).