Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/118/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209205705
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2209205705.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: Československá obchodná
banka, a.s., IČO: 36 854 140, Žiškova 11, Bratislava, proti žalovaným: 1/ F. F., nar. XX. N. XXXX, K. XXX/
XXX, M. V., zastúpenej advokátkou: JUDr. Eva Skačániová so sídlom v Dunajskej Strede, 2/ T. S., nar.
XX. Q. XXXX, F. XXX/XX, Y., zastúpenému advokátom: JUDr. Ing. Arpád Barczi so sídlom v Galante,
o 12.741,26 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5
Cb 103/2009-440 z 28. apríla 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá

voči žalovaným 1/ a 2/ do výšky istiny 7.952,51 €, úroku 627,31 €, úroku z omeškania 1.179,35 €, s 8,5%
úrokom z omeškania zo sumy 7.952,51 € od 21. apríla 2009 a v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá
voči žalovanej 1/ do výšky 202,49 €.
Vo zvyšnej časti sa späťvzatie žaloby pripúšťa a rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a konanie
zastavuje.
Žalovaným 1/ a 2/ sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I zamietol žalobu, ktorou

sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným ako spoludlžníkom solidárneho zaplatenia 12.741,26 € (v tom
7.952,51 € istiny, 2.337,10 € zmluvného úroku do 20. apríla 2009, 2.372,40 € vyčísleného úroku z
omeškania do 20. apríla 2009, 79,25 € nezaplatených poplatkov) s 12,9 % ročným úrokom zo sumy
7.952,51 € od 21. apríla 2009, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 10.363,86 € od 21. apríla 2009
z titulu zmluvy o ČSOB spotrebnom úvere č. 310372 z 21. júna 2004, ako aj voči žalovanej v 1. rade
zaplatenia ďalších 202,49 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 31. marca 2009 na základe zmluvy
o bežnom účte z toho istého dňa, a výrokmi II a III. priznal žalovaným nárok na náhradu trov, ktorých

výška bude určená uznesením súdneho úradníka.

2. Rozhodol tak na základe zistenia, že právna predchodkyňa žalobkyne - Československá obchodní
banka, a.s., Na Příkopě 854/14, Praha, Česká republika, a žalovaní v 1. a 2. rade uzavreli 21. júna 2004
zmluvu o spotrebiteľskom úvere na úver do celkovej výšky 300.000 Sk. Úver sa mal čerpať jednorazovo
na účel rekonštrukcie domu, pričom mali byť poukázané na určený účet a úhradu faktúry firmy Pityesz,
ktorá mala túto rekonštrukciu vykonávať a ktorá mala vystaviť aj faktúru a dodací list na sumu celkovo

315.820 Sk. Úver mal byť splatný v 84 mesačných splátkach po 5.441,29 Sk zročných od 21., júla 2004
vždydo21.dňakalendárnehomesiaca.Žalovanáv1.radebolanazmluveidentifikovanáako„pán/pani“,
žalovaný v 2. rade ako spoludlžník. Uzavretie úveru dohodla pre žalovaných v 1. a 2. rade svedkyňa Z.
H. na žiadosť ďalšieho svedka M. K.. Žalovanému v 2. rade bol už úver predtým zamietnutý. SvedkyňaH., finančná sprostredkovateľka pre ČSOB, a.s., predložila banke aj všetky podklady, vrátane faktúry of
firmy Pityesz, v ktorej bolo ako číslo účtu, na ktorý sa má faktúra hradiť, uvedené číslo účtu patriaceho
svedkyni H.. Na tento účet aj boli prostriedky z úveru poukázané. Z výpovedí svedkov nebolo zrejmé,

kto uviedol banke, že žalovaná v 1. rade má byť dlžník a žalovaný v 2. rade len spoludlžník, v každom
prípade však žalovaná v 1. rade sama chcela vystupovať len ako ručiteľka žalovanému v 2. rade. Za to
jej svedok K. prisľúbil províziu 10.000 Sk, ktorá jej aj bola vyplatená. Súd prvej inštancie nepovažoval
za preukázané, že žalovaná v 1. rade nemala dostatok priestoru oboznámiť sa so zmluvou o úvere, ani
to, že by jej zmluva po podpise nebola vydaná. Žalovaný v 2. rade najskôr sám hradil splátky úveru do

októbra 2004, následne ich banka začala zrážať zo mzdy žalovanej v 1. rade.

3. Na základe týchto zistení potom súd prvej inštancie zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle § 23a zákona č. 632/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Nepovažoval za naplnené predpoklady
neplatnosti tejto zmluvy pre omyl podľa § 49a Obč. zák. tým, že by žalovaná v 1. rade nemala možnosť
oboznámiť sa so zmluvou a so svojím postavením v nej, pretože jej zmluva bola predložená a najneskôr

ju mohla dostať poštou. Neoboznámila sa s ňou a svoje postavenie začala namietať až potom, čo jej
v decembri 2004 začali byť vykonávané zrážky zo mzdy. Pre žalovanú v 1. rade nebolo jej postavenie
ani podstatné, pretože jej šlo len o to, aby žalovaný v 2. rade úver splácal. Súd prvej inštancie však
za dôvod omylu považoval to, že na zmluve boli žalovaní v 1. a 2. rade označení len ako „pán/pani“,
čím bolo zastrené ich skutočné postavenie. Preto považoval túto zmluvu za neplatnú pre jej neurčitosť

podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nebolo možné zvyšok zmluvy oddeliť
od neplatnej časti, pretože žalovaný v 2. rade mal vystupovať len ako spoludlžník žalovanej v 1. rade.
Takisto súd prvej inštancie nepovažoval za dokázané, že by žalovaní prijali peniaze vyplatené z úveru,
takže ich nemohol zaviazať na ich zaplatenie ani podľa § 457 Obč. zák.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho a žalobe vyhovieť.
Nesúhlasil so záverom, že žalovaná v 1. rade nemala vedomosť o svojom postavení, pretože podpísala
žiadosť o poskytnutie úveru, kde jej postavenie bolo jasné. Takisto je jej postavenie jasné zo záhlavia
zmluvy o úvere, podobne aj v dohode o zrážkach zo mzdy. Žalovaným teda nebolo zastrené ich právne
postavenie. Právna úprava nevyžaduje označenie dlžníka v zmluve ako „dlžníka“, preto nie je správny

záver, že právny úkon je kvôli tomu neurčitý. Z obsahu zmluvy možno výkladom ľahko vyvodiť jej
postavenie.

5. Žalovaní v 1. a 2. rade navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože odvolacie námietky v ňom boli
vyvrátené a je vecne správny.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie, pretože
považoval za potrebné zopakovať dokazovanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.) a tiež dať priestor stranám, aby
sa vyjadrili k odlišnému právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom (§ 382 C. s. p.). Na odvolacom
pojednávaní žalobkyňa i žalovaní zotrvali na svojich stanoviskách, žalobkyňa vzala žalobu čiastočne

späť a doplnila, že právne postavenie dlžníka a spoludlžníka je v podstate rovnaké, takže pre nich
nemôže byť rozhodné, ktorý z nich v ktorom postavení vystupuje. Omyl podľa nej spôsobili žalovaní tým,
že sa spolu s inými osobami dohodli, že získajú úver, žalovaná v 1. rade dokonca za províziu. Svoje
nároky si mali uplatňovať medzi sebou, pri vyslovení neplatnosti zmluvy pôjde škoda na ťarchu banky.
Odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to:

- listinami z pripojeného spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1 T 99/2008 vrátane
vyšetrovacieho spisu ORP-471/OEK-DS-2005: zápisnica o výsluchu žalovanej v 1. rade zo 7. novembra
2005 a 12. októbra 2007, zápisnica o výsluchu Z. H. zo 7. novembra 2005 a 15. augusta 2006, zápisnica
o výsluchu žalovaného v 2. rade z 8. novembra 2005, zápisnica o výsluchu M. K. zo 16. novembra 2005,
žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru (č. l. 55 až 70), výpis z účtu svedkyne Z.. H. (č. l. 104

až 113),
- zmluva o bežnom účte (č. l. 9), faktúra 98/04 (č. l. 15), príkaz na úhradu (č. l. 17), výpis z bežného
účtu žalovanej v 1. rade (č. l. 26 až )
a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C.
s. p.), zistil tento

skutkový stav:7. Žalovaný v 2. rade mal pred 21. júnom 2004 záujem o úveru, ktorý mu však banka zamietla, lebo
nespĺňal podmienky bonity. Prostredníctvom svojho známeho M. K. v apríli 2004 oslovil žalovanú v
1. rade s ponukou, aby sa stala „ručiteľkou“ jeho úveru, za čo jej bolo prisľúbených 10.000 Sk ako

určitá forma provízie. M. K. na tento účel kontaktovať Z. H., ktorá pracovala ako obchodná zástupkyňa
(finančná sprostredkovateľka) pre Československú obchodní banku, a.s., pobočku zahraničnej banky
v SR, IČO: 30 805 066.

8. Svedkyňa H. zabezpečila pre potreby úveru, ktorý mal byť poskytnutý ako úver na bývanie, faktúru

č. 98/04 vystavenú podľa údajov na nej podnikateľom s obchodným menom „Pityesz“. Faktúra bola
vystavená pre žalovanú v 1. rade na sumu 315.840 Sk. Nebolo však zistené, že by práce uvedené na
tejto faktúre boli niekedy žalovanej v 1. rade poskytnuté, ani že by o poskytnutie tejto faktúry žiadala
žalovaná v 1. rade. Faktúra bola odovzdaná na pracoviska ČSOB, a.s., pobočky zahraničnej banky, v
Šamoríne, spolu s dokladmi o príjmoch, ktoré svedkyni H. odovzdali žalovaní. Zamestnankyňa ČSOB,
a.s., pobočky zahraničnej banky - svedkyňa F. V. bez toho, aby o to bola písomne požiadaná žalovanými,

vyhotovila 18. júna 2004 dve žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru. Na jednej z nich je ako „žiadateľ“
uvedený žalovaný v 2. rade, ako „spoludlžník“ je uvedená žalovaná v 1. rade, na druhej žiadosti je ich
postavenie vymenené. Po následnom vyhodnotení oboch žiadostí systémom banky ešte 18. júna 2004
bol úver podľa prvej žiadosti „definitívne zamietnutý“, úver podľa druhej žiadosti schválený.

9. Žalovaní sa spolu so svedkom K. a svedkyňou H. 21. júna 2004 dostavili na pracovisko ČSOB,
a.s., pobočky zahraničnej banky, v Šamoríne, kde im boli najskôr predložené na podpis obe žiadosti o
poskytnutie úveru, na ktoré bol k podpisom pripojený dátum „20.6.2004“. Následne im bola predložená
na podpis zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 310372, ktorú obaja ako „Klienti“ aj podpísali.
Zmluvou o ČSOB spotrebiteľskom úvere sa ČSOB, a.s., pobočka zahraničnej banky ako „ČSOB“

zavazala poskytnúť „Klientovi“ peňažné prostriedky formou spotrebiteľského úveru do limitu 300.000 Sk
na účel rekonštrukcie domu, a to prevodom na učený účet dodávateľa tovaru alebo služby vedený na
meno podnikateľa s obchodným menom Pityesz (čl. I). Úver bol zabezpečený dohodou o zrážkach zo
mzdyobochžalovaných(čl.II)amalbyťsplácanývmesačnýchsplátkachinkasomzbežnéhoúčtu(čl.V).
Žalovanej v 1. rade bola na tento účel predložená na podpis aj zmluva o bežnom účte a balíku produktov

a služieb ČSOB pohoda, ktorou sa ČSOB zaviazala zriadiť pre žalovanú v 1. rade ako majiteľku účtu
bežný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX (čl. I). Pri otvorení účtu bolo potrebné na tento účet vložiť základný
vklad 3.000 Sk a uhradiť poplatok za poskytnutie úveru 500 Sk. Tieto prostriedky vložil na účet žalovaný
v 2. rade, ktorý si ich na mieste vypožičal od svedka K.. Nebolo dokázané, že by bolo žalovanej v 1. a
2. rade vysvetlené ich postavenie v oboch zmluvách, teda najmä to, komu je vlastne úver poskytovaný,

kto je hlavným dlžníkom a kto spoludlžníkom, prípadne ručiteľom.

10. Účet uvedený v čl. I zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere v skutočnosti patril svedkyni Z. H. a bol
naň poukázaný celý úver v sume 300.000 Sk. Svedkyňa z neho následne časť peňažných prostriedkov
vybrala a rozdelila ich medzi zúčastnené osoby; nepodarilo sa však presne ustáliť, aké sumy dostal

žalovaný v 2. rade. Žalovaná v 1. rade dostala sľúbených 10.000 Sk.

11. Žalovaný v 2. rade do septembra 2004 vkladal na bežný účet č. 401407177/7500 peňažné
prostriedky, z ktorých ČSOB, a.s., pobočka zahraničnej banky inkasovala splátky úveru. Po tomto
dátume ďalšie prostriedky nevložil, v dôsledku čoho banka začala na úhradu splátok zrážať žalovanej

v 1. rade časť mzdy.

12. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C.
s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186
ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

13. Odvolací súd na úvod pripomína, že podľa § 191 ods. 1 C. s. p. vo všeobecnosti platí, že
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti

tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu
veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z
nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákonnepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie
jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov
je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu

o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov. Základom hodnotiaceho postupu sudcu
by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním
konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých

zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu
dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej
výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok
vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom
na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie
týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu

svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných
dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností
(porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010).

14. Svedkyňa Z. H. a svedok M. K. boli rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1 T
199/2008-354 právoplatne oslobodený spod obžaloby pre skutok, ktorého sa mali dopustiť tak, že 21.
júna 2004 v Šamoríne uviedli žalovanú v 1. rade do omylu tým, že ju požiadali o ručenie za úver, ale
zariadili, aby bola uvedená na zmluve ako úverový dlžník. Podľa § 193 ods. 1 C. s. p. síce platí, že
súd je viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Naopak však platí, že

nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom (porov. R 27/1977), z ktorého tak môže len vychádzať podľa
§ 194 C. s. p., ak rieši otázku podstatnú pre toto rozhodnutie. Obaja svedkovia boli oslobodení spod
obžaloby, pretože sa nedokázalo, že sa stal skutok, pre ktorý boli stíhaní, čo teda nevylučuje, aby súd v
civilnom sporovom konaní vlastným dokazovaním dospel k záveru, že tento skutok alebo jeho časť sa
mohli stať. Súd prvej inštancie preto správne skúmal a dokazoval priebeh jednaní banky, žalovaných a

svedkov H. a K.. Odvolací súd sa takisto stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal
najmä z výpovedí z trestného konania, urobených približne v roku 2005 až 2008, teda bezprostredne
po sporných udalostiach. Opakovanie výpovedí dnes, po 14 rokoch od týchto udalostí, nepovažuje ani
odvolací súd za zmysluplné, keď už kvôli plynutiu času nemožno od týchto výpovedí očakávať detailné
opisy udalostí z roku 2004.

15. Priebeh rozhovorov pred 21. júnom 2004 je preukázaný v zásade výpoveďami žalovanej v 1.
rade, žalovaného v 2. rade, svedkyne H. a svedka K. v trestnom konaní. Medzi ich výpoveďami bol
rozpor v podstate v jedinej otázke, akým spôsobom sa ustálilo, že žalovaná v 1. rade má byť hlavnou
dlžníčkou. Podľa odvolacieho súdu však odporuje elementárnej logike, aby s týmto návrhom prišla

žalovaná v 1. rade alebo aby s ním dobrovoľne súhlasila. Žalovaná v 1. rade totiž nemala žiaden
záujemnaposkytovanomúvere,neboljejpoukázaný,nezabezpečilafaktúrunapreukázanieúčeluúveru
(svedok A., podnikajúci údajne pod obchodným menom Pityesz, od ktorého pochádzala faktúra 98/04,
žalovanú vôbec nepoznal), teda nerobila nič, z čoho by bolo možné logicky odvodiť jej záujem o úver.
Naopak, faktúru preukazujúcu účel úveru zabezpečila svedkyňa H., ktorá ju do banky aj predložila.

Zamestnankyňa banky F. V. potom bez zjavného a vysvetliteľného dôvodu už 18. júna 2004 zadala do
systému dve žiadosti s rozdielnym postavením žalovaných. Opäť chýba elementárna logika takéhoto
postupu a ešte viac chýba logika tomu, aby potom obe tieto žiadosti nechala žalovaných podpísať.

16. Z výpovedí žalovaných, ale aj svedka K. jasne vyplynulo, že na pracovisku banky v Šamoríne boli len

raz, a to 21. júna 2004. Preto odvolací súd považuje dátum 20. júna 2004 uvedený na oboch žiadostiach
za antidatovaný, čo zasa dokazuje, že všetky dokumenty k úveru boli pripravené bez toho, aby sa
zamestnanci banky čo len raz osobne stretli so žalovanou v 1. alebo 2. rade. Odvolací súd takisto neverí
výpovedi svedkyne V. o tom, že žalovaným vysvetlili ich právne postavenie. Opäť, hoc aj s ohľadom
na nedostatočnú vedomosť o právnych otázkach, odporuje elementárnej logike, aby žalovaná v 1. rade

dobrovoľne ako hlavná dlžníčka súhlasila s úverom, ktorý nebude čerpať, ktorý má byť poukázaný na
neznámy účet osoby (podnikateľa), ktorého nepozná a ktorý jej žiaden tovar alebo službu neposkytol.
Žalobkyňa pritom nedokázala žiaden osobitný dôvod, prečo by mal odvolací súd predpokladať takúto
mieru iracionality u žalovanej, ktorá by sa tým celkom dobrovoľne zaviazala na sumy, ktoré celkomzjavne presahovali jej možnosti, ktoré by však reálne nedostala. Naopak, práve táto elementárna logika
posilňuje dôveryhodnosť tvrdení žalovanej, že pri podpise dokumentov bol na ňu vytváraný časový tlak
tak, aby sa s listinami dostatočne neoboznámila a podpísala ich bez podrobnejšieho čítania.

17. Z výpovedí svedka K. a žalovanej v 1. rade potom je dokázané, že žalovaný v 2. rade vložil
na novozriadený účet úvodný vklad a potreboval si požičať od svedka. Suma udávaná svedkom sa
totiž zhoduje so sumou potrebného úvodného vkladu a poplatku za úver a práve takáto suma bola
na účet vložená pri jeho otvorení, keď meno vkladajúceho vo výpisoch nie je uvedené. Nie je pritom

zrejmý žiaden dôvod, prečo by mal svedok klamať o takomto relatívne nepodstatnom detaili. To, že
žalovaný úver splácal, vyplýva jasne z výpisov z bežného účtu a opäť to posilňuje dôveryhodnosť obrany
žalovanej o tom, že nechcela vystupovať ako hlavná dlžníčka z úveru. Konanie žalovaného v 2. rade
totiž zodpovedá tomu účelu, aby žalovaná v 1. rade určitý čas po uzavretí zmluvy o úvere nezistila, že
je podľa zmluvy hlavnou dlžníčkou úveru a má ho splácať. Práve preto žalovaný v 2. rade určitý čas po
otvorení účtu vkladal na tento účet peniaze na to, aby z neho boli splátky inkasované.

18. Žalobkyňa písomným podaním predloženým na odvolacom pojednávaní vzala svoju žalobu
čiastočne späť v časti týkajúcej sa príslušenstva uplatňovaných nárokov a žiadala, aby žalovaní boli
spoločne a nerozdielne zaviazaní na zaplatenie istiny 7.952,51 €, zmluvného úroku 627,31 €, úroku z
omeškania 1.179,35 €, 8,5% úroku z omeškania zo sumy 7.952,51 € od 21. apríla 2009 a aby žalovaná

v 1. rade bola samostatne zaviazaná ešte na zaplatenie 202,49 €. Žalovaní na výzvu súdu síce so
späťvzatím nesúhlasili, ale neuviedli žiadne dôvody tohto svojho postoja. Podľa § 370 ods. 2 C. s.
p. pritom dovoľuje odvolaciemu súdu nepripustiť späťvzatie len vtedy, ak s tým žalovaný z vážnych
dôvodov nesúhlasí; nestačí teda nesúhlas prostý, ale musí ísť o nesúhlas kvalifikovaný, opierajúci sa
o vážny dôvodov. Pretože takýto dôvod žalovaní netvrdili ani nepreukázali, odvolací súd vzhľadom na

tento dispozitívny úkon žalobcu podľa § 370 ods. 3 v spojení s ods. 1 a 2 C. s. p. rozhodol o pripustení
čiastočného späťvzatia žaloby, zrušení napadnutého rozsudku a zastavení konania v rozsahu, v akom
žalobkyňa výslovne nežiadala žalobe vyhovieť.

19.Odvolacísúdpotomnazákladevýsledkovodvolaciehopojednávaniapreskúmalnapadnutýrozsudok

v rozsahu, v akom zostal predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby (§ 379 C. s. p.), ako
aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích
dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

20. Predmetom konania v prerokovanej veci sú dva nároky žalobkyne, ktoré na ňu prešli ako na

nadobúdateľku časti podniku Československé obchodní banky, a.s. - organizačnej zložky označenej
ako pobočka zahraničnej banky, IČO: 30 805 066, v zmysle § 59 ods. 4 a 5 v spojení s § 477 ods.
1 Obch. zák. Prvým nárokom je nárok žalobkyne na vrátenie úveru a zaplatenie úrokov a ďalšieho
príslušenstva v zmysle § 502 až 504 Obchodného zákonníka zo zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere
č. 310372 z 21. júna 2004, druhým nárokom je nárok na vrátenie nepovoleného prečerpania bežného

účtu založeného zmluvou z toho istého dňa. Oba nároky žalobkyne sa teda zakladajú na zmluve, ako
však vyplýva z § 494 Občianskeho zákonníka, povinnosť plniť vzniká len z platného záväzku. Súd prvej
inštancie pritom dospel k záveru, že zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere je neplatná pre rozpor s
§ 37 ods. 1 Obč. zák., keďže je neurčitá, o zmluve o bežnom účte sa však nevyjadril. Žalovaní zasa
namietali, že zmluvy sú neplatné preto, že pri ich uzatváraní boli bankou uvedení do omylu. Podmienky

platnosti právnych úkonov upravujú aj pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov ustanovenia § 34 a nasl.
Občianskeho zákonníka, v ktorých sú upravené aj dôsledky neurčitosti (§ 37 ods. 1 Obč. zák.), ako aj
omyl (§ 49a Obč. zák.). V dôsledku toho nie je potrebné riešiť stále ešte nejasnú otázku, akým právnym
predpisom (Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom) sa mali tieto zmluvy v čase ich
uzavretia (21. júna 2004) spravovať.

21. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. sa právny úkon musí urobiť určito a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. však právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom. V súvislosti s otázkami výkladu prejavov vôle z hľadiska ich určitosti a

jasnosti judikatúra Ústavného súdu SR (napr. nálezy I. ÚS 243/07, I. ÚS 242/07, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS
15/2014, I. ÚS 640/2014) opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na
formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať. Jedným zo základných princípov
výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorývedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne
konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy SR. V náleze I. ÚS

640/2014 Ústavný súd SR k § 37 ods. 1 a § 35 ods. 1 a 2 Obč. zák. uviedol, že určitosť právneho
úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a jej považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon
možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet
jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou
súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu, či predmetu právneho úkonu,

tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných
pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Ak totiž tieto nedostatky možno takýmto
spôsobom preklenúť, je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k
platnosti právneho úkonu, a nie naopak. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR k cit. ustanoveniam (porov.
uznesenie sp. zn. 3 Cdo 325/2008) potom vyplýva, že prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah.
To znamená vtedy, ak sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Prejav

vôle je nezrozumiteľný, ak sa konajúcemu nepodarilo dosiahnuť, či už vadným slovným, alebo iným
sprostredkovaným spôsobom, jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti
právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu,
čo chcel účastník občianskoprávneho vzťahu prejaviť.

22. Súd prvej inštancie v prerokúvanej veci videl neurčitosť zmluvy o úvere v tom, že žalovaná v 1.
rade, ktorá v nej mala vystupovať ako dlžníčka, bola označená len ako „klient“. Odhliadnuc od miernej
nekonzistentnosti argumentácie súdu prvej inštancie v tomto smere, keď zároveň konštatuje, že týmto
bolo postavenie žalovanej v 1. rade zastrené, pričom nie je zrejmé, aký je súvis zastretia s neurčitosťou,
nemožno sa stotožniť ani s právnym záverom, že táto zmluva je neurčitá. Samo označenie strán nie je

nevyhnutnou podmienkou určitosti zmluvy, podstatné je, aby z jej obsahu bolo možné ustáliť práva a
povinnosti účastníkov zmluvy. To v prerokúvanej bezpochyby možné je, keďže z obsahu zmluvy jasne
vyplýva, že banka poskytne klientom úverom poukázaním na účet určený v zmluve (čl. I) a klienti sa
zaväzujú ho splácať (čl. V). Z obsahu zmluvy je teda ľahko zistiteľná vôľa účastníkov, ktorú ňou chceli
prejaviť, takže obsah práv a povinností strán možno ľahko ustáliť za použitia výkladových pravidiel § 35

ods. 2 Občianskeho zákonníka. V zmysle citovanej judikatúry tak nemožno túto zmluvu považovať za
neurčitú, a tým ani za neplatnú podľa § 37 ods. 1 Obč. zák.

23. Žalovaní však zároveň namietali, že táto zmluva je neplatná podľa § 49a Obč. zák., pretože ju
uzavreli v omyle ohľadom svojho postavenia. Žalovaná v 1. rade totiž vychádzala z toho, že je len

ručiteľkou žalovaného v 2. rade, nie hlavnou dlžníčkou. Podľa § 49a Obč. zák. je právny úkon neplatný,
ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie
rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť.
Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke však nerobí
právny úkon neplatným. Omylom podľa citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávna alebo neúplná

predstava o určitých skutočnostiach alebo následkoch právneho úkonu. Zo štruktúry a systematiky
citovaného ustanovenia teda možno vyvodiť, že upravuje dve relatívne samostatné skutkové podstaty
neplatnosti: 1. dôvodom neplatnosti musí byť podstatný omyl, ktorý druhý účastník vyvolal (teda bez
úmyslu uviesť mýliace sa do omylu jeho omyl spôsobil napr. uvedením nepravdivých skutočností) alebo
o ňom musel vedieť (teda musel ho poznať a konajúceho na jeho omyl neupozornil); 2. dôvodovom

neplatnosti môže byť akýkoľvek omyl, ak je druhým účastníkom vyvolaný úmyselne (porov. napr. 3
Obo 40/2009). Ak teda druhý účastník úmyselne vyvolá v konajúcej osobe nesprávnu alebo aj neúplnú
predstavu o určitých skutočnostiach alebo následkoch právneho úkonu, môže sa konajúca osoba
dovolať neplatnosti podľa § 49a Obč. zák. aj vtedy, ak sa omyl netýkal skutočnosti, ktorá je pre jeho
vykonanie podstatná. Vo všeobecnosti pritom platí, že konajúca osoba je pred urobením právneho

úkonu povinná zaobstarať si primerané informácie o predmetu právneho úkonu a nemôže sa brániť len
všeobecnou námietkou, že obsah podpisovanej listiny nečítal (porov. napr. 5 Cdo 429/2014).

24. Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z
trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke.

Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná
len vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v ustanovení § 15 Trestného
zákona.Podľa§15Trestnéhozákona,trestnýčinjespáchanýúmyselne,akpáchateľa)chcelspôsobom
uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (tzv. priamy úmysel,dolus directus) alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a
pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel, dolus eventualis). Priamy úmysel
predpokladá,žeakchcelpáchateľporušiťaleboohroziťchránenýzáujem,muselvedieťajotom,žebude

konať protiprávne. Iná situácia však nastáva pri nepriamom úmysle, kedy páchateľ vie (vedomostná
zložka), že svojím konaním ohrozí záujem chránený trestným zákonom avšak pre prípad, že sa tak
stane, je s tým uzrozumený (vôľová zložka). Z toho vyplýva, že páchateľ priamo nechce záujem ohroziť
alebo porušiť, ale je uzrozumený s tým, že sa tak môže stať (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo
238/2017). Z civilnoprávneho hľadiska pri bezdôvodnom obohatení nie je možné pri zavinení hovoriť

o páchateľovi a o porušení alebo ohrození záujmov chránených Trestným zákonom, treba ho však
vzťahovať na rozhodné skutočnosti, ktorých sa zavinenie má týkať. Ak ide o spôsobenie úmyslu, treba
ho považovať za spôsobený úmysel, ak účastník vyvolávajúci omyl vie, že jeho konanie môže spôsobiť
nesprávnu alebo neúplnú predstavu druhého účastníka, a je uzrozumený s tým, že ju spôsobí. Ak je omyl
vyvolávajúcim účastníkom právnická osoba, treba jej pričítať konanie osôb, ktoré sú za ňu oprávnené
konať.

25. V tu prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva celý rad takých skutočností, z ktorých
podľa odvolacieho súdu možno usudzovať na minimálne nepriamy úmysel dvoch osôb, ktoré konali za
ČSOB, a.s., pri dohadovaní a uzatváraní spornej zmluvy so žalovanými. Predovšetkým, tak svedkyňa
Z. H., ani zamestnankyňa pobočky banky F. V. vedeli, že žalovaná v 1. rade neprejavila sama žiadnym

relevantným spôsobom záujem o úver, keď skutočným záujemcom o získanie úveru mal byť buď
žalovaný v 2. rade, alebo (čo je zo zisteného skutkového stavu pravdepodobnejšie) dokonca svedkyňa
H.. Napriek tomu zamestnankyňa banky F. V. vyhotovila a zadala do systému banky dve žiadosti o
poskytnutie úveru, v ktorých boli presne opačné postavenia žalovaných v 1. a 2. rade - v jednej z
nich bola žalovaná v 1. rade hlavným dlžníkom, v druhej len spoludlžníkom. Výsledky vyhodnotenia

týchto žiadostí interným systémom banky boli pritom takisto presne opačné - žiadosť so žalovaným
v 2. rade ako hlavným dlžníkom bola zamietnutá, druhá žiadosť bola schválená. Následne boli obe
žiadosti predložené žalovaným na podpis tak, aby budili dojem, že boli podpísané ešte pred uzavretím
zmluvy, hoci v skutočnosti boli podpísané až v deň jej uzavretia. Zamestnankyňa banky takisto nechala
pripraviť zmluvu už len podľa úspešnej žiadosti, pričom v samotnej zmluve nie je dostatočne odlíšené

postavenie žalovaných v 1. a 2. rade (obaja sú označení slovom „klient“). Takýto postup zamestnancov
banky nedáva žiaden zmysel, pretože ak skutočne bolo cieľom poskytnúť úver len žalovanej, nedáva
zmysel nechať ju podpisovať aj žiadosť s opačným postavením. Okrem toho zo zisteného skutkového
stavu takisto vyplýva, že pri uzatváraní zmluvy so zamestnankyňou banky sa ako hlavný dlžník správal
žalovaný v 2. rade. Ten totiž zložil na otváraný bežný účet základný vklad (čo je ťažko pochopiteľné, ak

by hlavnou dlžníčkou mala byť žalovaná v 1. rade).

26. Na základe týchto úkonov tak žalovaná v 1. rade mohla byť bankou (jej zamestnankyňou a
obchodnou zástupkyňou) pomýlená v tom, akú pozíciu bude zastávať v uzatváraných zmluvách. Podľa
odvolacieho súdu potom banka nepochybne vedela, že ak žalovanej v 1. rade predloží na podpis

dve vopred vyhotovené opačné žiadosti o poskytnutie úveru, následne jej predloží zmluvu, kde jej
pozícia nebude jasne označená, a zároveň bude za prítomnosti žalovanej v 1. rade akceptovať úkony
žalovaného v 2. rade typické pre hlavného dlžníka (zloženie základného vkladu na bežný účet, z ktorého
sa mal úver splácať), vyvolá tým na strane žalovanej v 1. rade nesprávnu predstavu o tom, že jej
pozícia v uzatváranej zmluve v skutočnosti nie je dlžník, ale len spoludlžník. V prerokúvanej veci si

pritom (na rozdiel napr. od veci riešenej v rozsudku NS SR sp. zn. 5 Cdo 429/2014) žalovaná v 1. rade
nemohla svojmu omylu predísť jednoduchým prečítaním zmluvy, pretože (ako to v podstate správne
konštatoval súd prvej inštancie) zo samotnej zmluvy nebolo konkrétne postavenie žalovanej v 1. rade
voči žalovanému v 2. rade zistiteľné, keďže obaja boli označení pomerne neutrálnym pojmom „klient“.
Nemožno súhlasiť ani s argumentom žalobkyne, že z dohody o zrážkach zo mzdy či poistenia vyplývalo,

že sa vzťahovalo na žalovanú v 1. rade, pretože z toho ešte nemožno súdiť, že by tým bolo určené jej
postavenie hlavného dlžníka. Podľa odvolacieho súdu toto konanie banky treba považovať minimálne za
vedené nepriamym úmyslom [§ 15 písm. b) Trestného zákona] vyvolať u žalovanej v 1. rade nesprávnu
predstavu o jej pozícii a tým vylákať jej súhlas so zmluvou o ČSOB spotrebiteľskom úvere. V dôsledku
toho netreba podrobne skúmať, či táto nesprávna predstava žalovanej v 1. rade bola podstatná pre

uzavretie zmluvy, ale postačí zistiť, či táto odlišná predstava existovala.

27. Ustanovenie § 49a Obč. zák. nevymedzuje konkrétne, čoho sa omyl vyvolaný úmyselne musí týkať.
Nie je teda konkrétne vymedzené, či sa omyl (nesprávna alebo neúplná predstava o skutočnosti) musítýkať len samotného predmetu právneho úkonu, alebo sa môže týkať aj iných okolností (rozsahu práv a
povinnostízozmluvy,rizíkspojenýchstýmtopostavenímapod.).Jedinýmobmedzenímjetu,ženemôže
ísť o omyl v pohnútke v zmysle § 49a poslednej vety Obč. zák., a takisto to, že sa nemožno dovolávať

všeobecnej neznalosti o účinkoch určitého právneho inštitútu (napr. zmenky, porov. rozsudok NS SR sp.
zn. 5 Obo 158/06). Nesprávna predstava o rozsahu práv a povinností zo zmluvy a o postavení zo zmluvy
nie je podľa odvolacieho súdu omylom v pohnútke, ale omylom o predmete a obsahu zmluvy. Rýdzo
právne je síce postavenie dvoch solidárne zaviazaných dlžníkov rovnaké (každý z nich zodpovedá
rovnako za celý dlh, § 511 Obč. zák.), ale v prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu nevyplýva,

že by žalovaná v 1. rade mala konkrétnu predstavu práve o právnych otázkach rozdielu medzi ručením
a priamym dlhom. Podstatnejšie je rozdielne ekonomické postavenie a tým aj rozdielna miera rizika,
ktoré tým na seba zaväzujúca sa osoba berie. Ak osoba preberá na seba záväzok (či už ako ručenie
alebo ako solidárny spoludlh) za účelom zlepšenia bonity hlavného dlžníka, vychádza z toho, že tohto
hlavnéhodlžníkabankavyhodnotilavzásadeakospôsobiléhonazískanieúveruažejejvlastnáplatobná
povinnosť bude len subsidiárna, teda nastane len v prípade, že sa situácia u hlavného dlžníka zmení.

Naopak, takáto osoba nemusí (a ani nemôže) vychádzať z toho, že banka do vzťahu k hlavným dlžníkom
už od začiatku vstupuje s tým, že jeho schopnosť splácať dlh je prakticky nulová. Práve takto však
banka v prerokúvanej veci postupovala, keďže žalovaný v 2. rade nebol podľa jej vlastného interného
vyhodnotenia vôbec spôsobilý na získanie úveru ani vtedy, keď žalovaná v 1. rade vystupovala ako
spoludlžníčka (čo jasne plynie z jednej zo žiadostí o poskytnutie úveru). Nemožno sa potom stotožniť s

argumentom žalobkyne, že postavenie žalovaných v zmluve bolo v skutočnosti rovnaké, keďže zmluva
nerozlišovala medzi dlžníkom a ručiteľom, ale obaja boli v postavení spoludlžníkov, takže žalovaná
nemohla byť v omyle. Ak by bol tento argument pravdivý, teda ak skutočne bolo nepodstatné, kto zo
žalovaných bude hlavný dlžník a kto spoludlžník, potom by nemohli byť odlišne vyhodnotené žiadosti
o poskytnutie úveru v závislosti od toho, kto v nich vystupoval v pozícii hlavného dlžníka a kto v

pozícii spoludlžníka. Práve rozdielne vyhodnotenie týchto žiadostí dosvedčuje, že napriek rovnakému
právnemu postaveniu banka dôsledne rozlišovala medzi tým, kto bude hlavný dlžník a kto spoludlžník,
teda medzi ich ekonomickým postavením a rizikom, ktoré budú v prospech banky znášať. O to viac (a
ekonomicky v podstate správne) potom tieto situácie rozlišovala žalovaná v 1. rade, keď sama seba v
pozícii spoludlžníka považovala za „ručiteľa“.

28. Na základe toho tak odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná
v 1. rade konala pri podpise zmluvy o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 310372 dňa 21. júna 2004 v
omyle v zmysle § 49a Obč. zák. a tento omyl bol nepriamo úmyselne vyvolaný bankou ako druhým
účastníkom tejto zmluvy. Preto je tento úkon neplatný, čoho sa žalobkyňa na pojednávaní 11. decembra

2012 dovolala tak, ako to predpokladá ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho tak
táto zmluva je voči žalovanej v 1. rade neplatná a podľa § 494 Obč. zák. jej z nej tak nevznikol žiaden
platný záväzok, z ktorého by mala plniť žalované nároky. Neprichádza tu do úvahy ani konverzia tohto
právneho úkonu na platný spoludlžnícky záväzok. Ak totiž podľa § 41a ods. 1 Obč. zák. má neplatný
právny úkon náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností

zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Predpokladom konverzie podľa citovaného ustanovenia je
teda to, aby právny úkon, na ktorý sa strany chcú odvolať, bol platný a zodpovedal (hypotetickej) vôli
účastníkov tohto právneho úkonu. Pri dvojstranných právnych úkonoch je potom nevyhnutne potrebné,
aby zodpovedal (hypotetickej) vôli oboch účastníkov tohto úkonu. Pri posudzovaní tejto hypotetickej
vôle treba skúmať, či by strany takýto konvertovaný úkon urobili, ak by vedeli, že nimi robený úkon

je neplatný. V prerokúvanej veci to znamená zaoberať sa otázkou, či by banka a žalovaní urobili taký
právny úkon, v ktorom by žalovaná v 1. rade vystupovala ako spoludlžník a žalovaný v 2. rade (logicky)
ako hlavný dlžník. Z obsahu žiadostí o poskytnutie úveru však práve nepochybne vyplýva, že práve
takýto úkon by banka nikdy neurobila, pretože žiadosť so žalovaným v 2. rade ako hlavným dlžníkom
a žalovanou v 1. rade ako spoludlžníkom bola samotnou bankou zamietnutá. Uzavretie takejto zmluvy

by teda nezodpovedalo vôli oboch konajúcich osôb - účastníkov zmluvy o úvere, v dôsledku čoho sa na
zmluvu o úvere v tomto znení nemožno odvolať.

29. Podľa § 41 Obč. zák. platí, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je
neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za

ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Opäť je tu teda
potrebné skúmať hypotetickú vôľu účastníkov právneho úkonu, teda či by tento právny úkon urobili bez
toho, aby v ňom neplatná časť bola obsiahnutá. V prerokúvanej veci to teda opäť znamená, či by banka
uzatvorila zmluvu len so žalovaným v 2. rade ako spoludlžníkom (bez žalovanej v 1. rade). Potom jezrejmé, že k uzavretiu takejto zmluvy by nedošlo, pretože jednak by účasť žalovaného v 2. rade ako
spoludlžníka k hlavnému dlžníkovi nedávala zmysel (spoludlžník bol len podporou hlavného dlžníka),
jednak z už uvedených žiadosti o poskytnutie úveru nepochybne vyplýva, že banka nikdy nemala záujem

uzavrieť zmluvu o úvere len so samotným žalovaným v 2. rade. Z okolností, za ktorých teda k zmluve
došlo a ktoré sú preukázané práve obsahom týchto žiadosti o poskytnutie úveru, je teda zrejmé, že
postaveniežalovanejv1.radevtejtozmluvenemožnooddeliťodzvyškuzmluvy(postaveniažalovaného
v 2. rade). Neplatnosť zmluvy voči žalovanej v 1. rade teda nemožno oddeliť od jej zvyšku, v dôsledku
čoho je zmluva o ČSOB spotrebiteľskom úvere neplatná ako celom aj voči žalovanému v 2. rade, ktorý

sa neplatnosti takisto dovolával (hoci z dôvodov, ktoré nie sú celkom správne).

30. Konečne, podľa § 457 Obč. zák. platí, že ak je zmluva neplatná, sú účastníci povinní si navzájom
vrátiť, čo podľa nej dostali. V prerokúvanej veci však neprichádza do úvahy vrátenie peňažných
prostriedkov zo strany žalovaných v zmysle zmluvy, pretože podľa zisteného skutkového stavu žalovaní
tieto prostriedky nedostali. Prostriedky boli totiž vyplatené na bankový účet svedkyne Z. H. vydávaný za

účet podnikateľa Pityesz, ktorá ich použila dostatočne nepreukázaným spôsobom. Okrem toho, aj keby
bolo dostatočne dokázané, v akej výške táto svedkyňa vyplatila prijaté prostriedky žalovaným, je zrejmé,
že pritom nekonala na základe poverenia žalobkyne alebo v rámci plnenia svojich úloh a už vôbec tým
nevykonávala zmluvu o úvere uzavretú medzi bankou a žalovanými. V dôsledku toho nemožno dospieť k
záveru, že by prostriedky vyplatené prípadne svedkyňou H.alovaným títo žalovaní „dostali podľa zmluvy“

tak,akotopredpokladá§457Obč.zák.Niejedôvodnýargument,žetakýmtospôsobomnajväčšiuškodu
utrpí žalobkyňa, pretože tento argument nijako neodpovedá na otázku, prečo majú túto škodu znášať
práve žalovaní a nie príslušní zamestnanci banky a svedkyňa Z. H., ktorí sa na jej vzniku podieľali.

31. Pokiaľ ide o nárok zo zmluvy o bežnom účte, táto bola podľa zisteného skutkového stavu uzavretá

v súvislosti s uzavretím zmluvy o úvere, pretože z tohto bežného účtu mali byť platené splátky úveru. V
čase svojho uzatvárania (21. júna 2004) sa tak zmluva o úvere, ako aj zmluva o bežnom účte spravovala
Obchodným zákonníkom podľa jeho § 261 ods. 3 písm. d). Podľa § 275 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka účinného v danom čase platilo, že ak sú uzavreté viacerí zmluvy pri tom istom rokovaní,
posudzujú sa samostatne, ak však zo stranám známeho účelu týchto zmlúv zrejme vyplýva, že sú na

sebe závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv, a zánik jednej z nich
inak bež splnením spôsobuje aj zánik ostatných. Podľa § 275 ods. 3 Obch. zák. potom odsek 2 platil aj
vtedy, ak iba jedna zmluva závisí od inej zmluvy. V prerokúvanej veci je zrejmé, že zmluva o bežnom
účte bola závislá od zmluvy o úvere, pretože žalovaná v 1. rade ani žalovaný v 2. rade nikdy nemali
samostatný záujem o zmluvu o bežnom účte, ale naopak, stranám známym účelom jej uzavretia bolo

zriadiť inkasný účet na platenie splátok úveru. Ak sa teda zmluva o úvere v dôsledku dovolania sa jej
neplatnosti považuje podľa § 40a Obč. zák. za neplatnú, teda v podstate zanikla, spôsobuje to zánik
zmluvy o bežnom účte s obdobným právnym účinkom, teda s účinkami relatívnej neplatnosti, ktorej sa
dotknutý účastník dovolal. Ani z tejto zmluvy tak žalovanej podľa § 494 Obch. zák. nemohla vzniknúť
povinnosť plniť.

32. Súd prvej inštancie tak vo výsledku správne dospel k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na žalované
sumy, a jej žalobu zamietol. Preto odvolací súd podľa § 387 C. s. p. jeho vecne správny rozsudok potvrdil
v tom rozsahu, v akej nárok zostal predmetom konania po čiastočnom spätvzatí.

33. Žalobkyňa bezdôvodným čiastočným späťvzatím žaloby zavinila vznik trov konania a vo zvyšku bola
v odvolacom konaní neúspešná, preto ju odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 2 C. s. p. zaviazal na náhradu trov úspešnej protistrane - žalovaným.

34. Toto rozhodnutie prijal senát pomerov hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.