Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. august 2017

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 14C/55/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612208840
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Račko

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2017:6612208840.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Miroslavom Račkom v spore žalobcu BBF capital a.s., Námestie

SNP 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 618 268, zast. JUDr. Denisou Precákovou, advokátkou so
sídlom Tajovského 3, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073 v konaní o
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť 11 067,23 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 11
067,23 Eur od 19.06.2014 do zaplatenia.

Vo zvyšku žalobu čo do zaplatenia úroku z omeškania zamieta.

Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania v celom rozsahu, ktorých výška bude určená
osobitným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa v žalobnom návrhu domáhal prisúdenia 11 067,23 Eur s prísl. proti žalovanému na tom
skutkovom základe, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.01.2006 medzi postupcom JUDr.
Ivetou Ďurčaťovou ako správkyňou konkurznej podstaty úpadcu ESSEX, a.s. "v konkurze", so sídlom

Priemyselná248, 96521LadomerskáVieska,IČO:31604650apostupníkom,t.j.spoločnosťoužalobcu
boli na postupníka postúpené pohľadávky špecifikované v prílohe zmluvy. Predmet žaloby na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci sa vzťahuje na jednotlivé postúpené pohľadávky v čase
postúpenia už prebiehajúcej exekúcie na Exekútorskom úrade JUDr. Juraja Frantu a to konkrétne proti
povinným N. C. č. ExÚ 357/1996, M. Z. č. ExÚ 370/1996, A. M. Č.. N. XXX/XXXX, B. Š. N. XXX/
XXXX, M. J. N. XX/XXXX, B. K. N. XX/XXXX, M. A. N. XXX/XXXX, Z. P. N. XXX/XXXX, B. Z. N. XXX/
XXX7. Minister spravodlivosti SR na základe vlastnej žiadosti odvolal súdneho exekútora JUDr. Juraja

Frantu z funkcie súdneho exekútora, so sídlom Exekútorského úradu v Lučenci. Výkon funkcie súdneho
exekútora zanikol k 31.01.2009. Za zástupcu menovaného bol poverený JUDr. Miroslav Šupa, súdny
exekútor so sídlom Exekútorského úradu v Nitre. JUDr. Miroslav Šupa ako náhradník po odvolanom
súdnom exekútorovi JUDr. Jurajovi Frantovi oznámeniami o stave exekúcie v exekučných konaniach
oprávnenéhospoločnostiBBFcapital,a.s.,NámestieSNP17,BanskáBystricaoznámilkuprebiehajúcim
exekúciám mala byť oprávnenému u N. C. O. A. X XXX,XX N., F. M. Z. XX,XX N., F. A. M. X XXX,XX N.,
F. B. Š.Z. X XXX,XX N., M. J. XXX,XX N., F. B. K. XXX,XX N., F. M. A. XXX,XX N., F. Z. P. X XXX,XX

N. Q. F. B. Z. XXX,XX Eur, ktoré sumy by zostávalo poukázať na účet oprávneného po odpočítaní
oprávnených odmien exekútora a hotových výdavkov na spise, pričom tieto sumy sa na účtoch súdneho
exekútora JUDr. Juraja Frantu nenachádzali a neboli poukázané na účet náhradníka exekútora. Čo sa
týka právneho zhodnotenia skutkového stavu, žalobca opieral svoj nárok ustanovením § 3 ods. 1 zákonač. 514/2003 Z.z., ďalej o ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 z tohoto zákona, ustanovenia § 9 ods. 1,
2 a § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 tohoto zákona. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona
mal žalobca za to, že právo na náhradu škody si môže osoba dotknutá nesprávnym úradným postupom

uplatniť súdnou cestou za predpokladu, že jej vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu,
dotknutá osoba požiadala o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody príslušný orgán a
príslušný orgán do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku neuspokojil
nárok dotknutej osoby, ani jeho časť. Žalobca sa na podklade uvedeného domáhal uplatnenia nároku
na náhradu škody z dôvodu nesprávneho postupu súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu pri výkone

exekučnej činnosti a to vo vzťahu k predmetným exekučným konaniam vyššie uvedeným. Poverený
exekútor JUDr. Juraj Franta pri výkone exekučnej činnosti nepostupoval v súlade s Vyhláškou č.
288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov. V zmysle
ustanovenia § 16 ods. 2 vyhlášky o odmenách ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie
vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred jej zastavením pri
určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška

vymoženej pohľadávky. Vzhľadom na skutočnosť, že bol JUDr. Juraj Franta odvolaný z funkcie súdneho
exekútora, má za povinnosť v súlade s citovaným ustanovením vyhlášky o odmenách zosúladiť svoju
odmenu a vypočítať ju tak, že základom na určenie tejto odmeny bude výška vymoženej pohľadávky
pre oprávneného ku dňu odvolania. Súdny exekútor odvolaný z funkcie si preto nemohol ponechať
odmenu vo výške určenej z vymáhanej sumy uvedenej v poverení na vykonanie exekúcie. Žalobcovi

tým vznikla v dôsledku nesprávneho postupu súdneho exekútora v jednotlivých exekučných konaniach
škoda spolu vo výške 11 067,23 Eur. V zmysle ustanovenia § 15 zákona žalobca podal žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci doručenej
dňa 19.09.2011 príslušnému orgánu konajúceho v mene štátu, t.j. Ministerstvu spravodlivosti SR. V
stanovenej lehote 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti ministerstvo neuspokojilo žalobcov nárok na

náhradu škody, alebo jej časti. Ministerstvo listom zo dňa 14.03.2011 oznámilo právnemu zástupcovi
žalobcu, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nevyhovelo a žiadosť bola vyhodnotená ako
nedôvodná. Pasívna legitimácia žalovaného je založená zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 3 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci

pri výkone verejnej moci, mimo iné nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1
písm. a/ zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone
exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. Pre zreteľnosť citovaného
ustanovenia žalobca smeruje túto žalobu voči štátu zastúpením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republikyavrámcinárokunanáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocisipoškodenýuplatňuje
skutočnú škodu vo výške 11 067,23 Eur spôsobenú vo vyššie spomínaných exekučných konaniach,
ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Exekútorského úradu JUDr. Juraja Frantu pri
výkone exekučnej činnosti.

2. Žalobca na pojednávaní prostredníctvom svojej splnomocnenej právnej zástupkyne uviedol, že sa
v plnom rozsahu čo do skutkového stavu, ako aj právneho zdôvodnenia pridržiava žalobného návrhu.
Tohoto nároku sa domáha v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora JUDr. Juraja
Franta, ktorý pri výkone svojej exekučnej činnosti nepostupoval v súlade s právnymi predpismi, tak
ako vyplýva z jednotlivých oznámení o stave exekúcií doručených JUDr. Miroslavom Šupom, ktorý pri

výpočte odmeny exekútora nepostupoval v súlade s vyhláškou § 16 ods. 2 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. a
hoci v jednotlivých konania boli vymožené pohľadávky, tieto neboli z jeho strany vysporiadané a neboli
poukázané oprávnenému a ku dňu prevzatia jednotlivých exekučných spisov a účtov sa tieto finančné
prostriedky nenachádzali na účtoch, a ani neboli súdnym exekútorom poukázané. V dôsledku takéhoto
nesprávneho úradného postupu vznikla žalobcovi škoda, ktorú vyčíslil v celkovej sume 11 067,23 Eur,

ktorú si v tomto konaní uplatňuje z titulu náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. . Má za to,
že súdny exekútor je štátom poverená osoba v zmysle § 5 EP sa vykonávanie exekučnej činnosti a
vykonávanie exekučnej činnosti sa považuje za výkon verejnej moci, v súvislosti s čím poukázal na
pasívnu legitimáciu žalovaného v s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č.
514/2003 Z.z. .

3.Žalovaný v písomnom vyjadrení ako aj na pojednávaní uviedol, že na vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je potrebné kumulatívne splnenie troch
podmienok, a to, aby nastala skutočnosť, ktorá môže mať, resp. má za následok vznik škody, vzniksamotnej škody a predovšetkým príčinná súvislosť medzi skutočnosťou, ktorej následkom má byť
utrpená škoda a škodou. V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže
byť úspešný len ten žalobca, ktorý preukáže 3 skutočnosti zároveň, a to že postup orgán verejnej moci

voči jeho osobe napĺňa znaky nesprávneho úradného postupu, že žalobcovi vznikla škoda a tiež, že
táto škoda by nebola vznikla, keby orgán verejnej moci postupoval správne, t.j. v súlade so zákonom. Ak
nie je daná príčinná súvislosť, nevzniká zodpovednosť za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, ale vždy sa vyžaduje dôkaz o jej existencii. Žalovaný mal za to, že v danom prípade
nedošlo k naplneniu zákonných podmienok na priznanie nároku na náhradu škody a žiadal žalobu proti

Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR v celom rozsahu zamietnuť.

4.Žalobca opieral svoj nárok o skutočnosť, že JUDr. Franta si po odvolaní z funkcie súdneho exekútora
a s tým súvisiacim vylúčením z výkonu exekúcie v konaniach vedených na jeho úrade v prospech
žalobcu ako oprávneného nesprávne v rozpore s Vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách
a náhradách exekútorov v znení neskorších predpisov vypočítal výšku odmeny za výkon exekúcie

keď ako základ pre výpočet odmeny nesprávne použil výšku vymáhanej pohľadávky v zmysle § 4
ods. 1 vyhlášky, a nie výšku skutočne vymoženej časti pohľadávky v zmysle § 16 ods. 2 vyhlášky.
Týmto konaním súdneho exekútora mal byť žalobca ukrátený na svojich právach a bola mu spôsobená
škoda, keďže o sumu takto nesprávne vyúčtovanej odmeny exekútora sa znížila výška plnenia, ktorú od
JUDr. Frantu v jednotlivých exekučných konaniach mal obdržať, tak ako je uvedené vo vyúčtovaniach

jednotlivých konaní oznámených žalobcovi náhradník odvolaného JUDr. Frantu, a to JUDr. Šupom.
V danej veci nie je vo vzťahu k žalobcovi založená zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá mala
byť žalobcovi spôsobená konaním súdneho exekútora, ako ani povinnosť na jej náhradu, nakoľko
žalobca nepreukázal samotnú skutočnosť, že by došlo k vzniku škody v podobe a rozsahu ako uvádza
v žalobnom návrhu. Až po právoplatnom skončení exekučných konaní je možné skonštatovať vznik

takejto ujmy, ako i zisťovať príčinu jej vzniku, teda či k neuspokojeniu oprávneného došlo z objektívnych
dôvodov, alebo bola ujma spôsobená výlučne konaním súdneho exekútora, ktorý síce od povinného
vymohol plnenie v rozsahu pokrývajúcom nárok oprávneného a trovy exekúcie, no oprávnený napriek
tomu nebol uspokojený v plnej výške. Poukázal na predčasnosť žaloby z toho hľadiska, že exekučné
konania neboli ešte skončené, po právoplatnom skončení každého namietaného exekučného konania

budemožnéurčiťvýškuoprávnenejodmenysúdnehoexekútoraanásledneprípadnýrozdielmedzitouto
oprávnenou odmenou a sumou, ktorú si súdny exekútor ponechal. Tvrdil ďalej, že medzi oprávneným
a súdnym exekútorom existuje záväzkový právny vzťah, z ktorého vyplýva, že pokiaľ exekútor si
ponechal vyššiu čiastku než si ponechať mal, môže sa oprávnený obrátiť na tohoto súdneho exekútora
a v prípade, že tieto finančné prostriedky mu nebudú dobrovoľne vydané, môže si uplatniť žalobu o

vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomuto súdnemu exekútorovi. Taktiež si môže uplatniť žalobu
na vydanie plnenia, čo je v súlade s Rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/2009, ktoré
de facto hovorí, že pokiaľ sa veriteľ môže domáhať uspokojenia svojho nároku od dlžníka, má takto
učiniť pokiaľ bude nárok neuspokojený, môže sa domáhať náhrady škody voči orgánu verejnej moci
spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Až momentom preukázania nemožnosti si uplatňovania

nároku dlžníka, až potom sa môže domáhať uspokojenia svojich nárokov na orgáne verejnej moci.

5. Po vykonaní príslušného dokazovania I. stupňový súd žalobu žalobcu zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd pri posúdení veci bol toho

názoru, že pokiaľ si súdny exekútor JUDr.Juraj Franta ponechal finančné prostriedky, ktoré mu nepatria,
došlo na jeho strane k zväčšeniu majetku a naopak na strane oprávneného k jeho zmenšeniu v prípade
skončenýchexekúciíapokiaľ satakátoskutočnosťpreukáže,žalobcasimôžesvojenároky uplatniťvoči
JUDr. Jurajovi Frantovi žalobami v konaní o plnenie, prípadne o vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom až v prípade, že by tieto jeho nároky ktoré by sa preukázali ako oprávnené nebolo možné

uspokojiť od uvedeného subjektu , mohol by sa žalobca so svojim nárokom obrátiť na príslušný
súd z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči Ministerstvu spravodlivosti
SR. Mal ta to, že žaloba je v tomto štádiu predčasná čo sa týka tak skončených exekúcií, ako aj
prebiehajúcich a preto ju z tohto dôvodu ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi náhradu trov konania
nepriznal, pretože tieto si žalovaný neuplatnil.7. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal
predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1, § 5 ods. 2, a
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku a argumentoval, že pokiaľ v ustanovení § 33 ods. 1 Exekučného

poriadkujezakotvenázásadasubsidiarity,uplatňovanámedzidvomaprávnympredpismi,pričompriama
zodpovednosť súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku sa uplatní až vtedy, keď osobitný zákon
(ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z.) neustanovuje inak, nie je potom dôvod a ani zákonný predpoklad
uplatniť si nárok na náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia najskôr u súdneho
exekútora JUDr. Juraja Frantu, a až potom, keď uspokojenie jeho nároku sa stane nemožným, obrátiť sa

s týmto nárokom na príslušný súd podaním žaloby voči Ministerstvu spravodlivosti SR z titulu náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na nesprávny úradný postup súdneho exekútora
žalobcovi,akooprávnenémuvjednotlivýchexekučnýchkonaniach,vzniklaškoda,spočívajúcavrozdiele
medzi odmenou, ktorá odvolanému súdnemu exekútorovi JUDr. Jurajovi Frantovi patrila podľa § 16 ods.
2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. a odmenou, respektíve sumou, ktorú si JUDr. Juraj Franta ponechal. Taktiež
žalobca argumentuje, že skutočnosť, že exekučné konania neboli doposiaľ zastavené, ale ešte stále

prebiehajú, nie je rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie vzniku škody. Pokiaľ už pôvodný exekútor
JUDr.JurajFrantavymoholurčitúčastivymáhanejpohľadávky,novoustanovenýexekútorJUDr.Miroslav
Šupa už nemôže pre tú istú časť pohľadávky vykonávať exekúciu znova. Skončenie exekučných konaní
v tomto prípade nie je právne relevantnou podmienkou pre určenie, či škoda vznikla a v akej výške.
Podľanázoruodvolateľaprávnerelevantnouskutočnosťoupreurčenievznikuškodyjeokamihodvolania

súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu z vykonávania exekučnej činnosti, nakoľko k tomuto okamihu
bolo zrejmé, v akej výške sa podarilo vymôcť pohľadávku a v akej výške mu vznikol nárok na odmenu
podľa § 16 ods. 2 vyhlášky. Pokiaľ exekútor vymohol časť z celkovej vymáhanej pohľadávky a bol
oprávnený na odmenu vypočítanú len z tejto skutočne vymoženej pohľadávky ( nie z celkovej vymáhanej
pohľadávky), potom zvyšná časť vymoženej sumy po odpočítaní tejto odmeny prislúcha oprávnenému

a mala aj byť vyplatená oprávnenému. Finančné vyúčtovanie spisu sa vykonáva podľa ustanovenia §
16a Exekučného poriadku ku dňu zániku výkonu funkcie exekútora, a nie ku dňu skončenia exekučného
konania, tak ako to uvádza prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Odvolateľ taktiež poukázal na
skutočnosť, že pokiaľ by prijal záver prvostupňového súdu, že najprv si mal uplatniť nárok voči súdnemu
exekútorovi a až potom, ak by tieto nároky nebolo možné uspokojiť od tohto subjektu, by sa mohol obrátiť

so svojim nárokom na príslušný súd titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
vzniká tu odôvodnená obava, že jeho nárok na uplatnenie náhrady škody by sa už premlčal. Žalobca
v závere odvolania uviedol, že takýmto postupom bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces, keď nesprávnym právnym posúdením veci prvostupňový súd vydal
nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ by aj išlo o predčasne podanú žalobu, žalobca je toho názoru,

že to nie je dôvod na jej zamietnutie, najmä vzhľadom na reálnu možnosť premlčania jeho nároku a
súd mal konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písmena c/ O.s.p., nakoľko prebieha konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Odvolateľ z uvedených dôvodov navrhuje,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a
žalovaného zaviazal zaplatiť mu trovy konania, alternatívne, že súd preruší konanie podľa § 109 ods.

2 písm. c/ O.s.p., respektíve napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

8.Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

9. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 14Co/31/2013-142 zo dňa 10.09.2013 rozhodol
o odvolaní žalobcu tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom
odvolací súd konštatoval nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa s prihliadnutím na
ust. § 5 ods. 2 a § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Poukázal na to, že ust. § 33 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktoré ustanovuje, že exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho

zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, avšak výlučne len v prípade, ak osobitný
zákon, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, neustanovuje inak. Táto osobitná právna norma (zákon č. 514/2003 Z.
z.) však upravuje presný procesný postup subjektu, ktorý sa domáha náhrady škody zo zodpovednosti
pri výkone verejnej moci a v zmysle ktorého zákona aj žalobca doposiaľ správne a zákonne postupoval.

Poukázal na to, že na osobitné postavenie súdneho exekútora priamo pamätá aj táto osobitná právna
norma, nakoľko § 4 ods. 1, písm. a) bod 3 výslovne ustanovuje, že vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škodu spôsobil
súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu(Exekučného poriadku). Poukázal na to, že predmetný názor odvolacieho súdu zodpovedá ustálenej
judikatúre. Na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k účastníkom exekučného konania (napr. uznesenie NS SR sp.

zn. 3Cdo 58/2009, ktoré podrobne rieši postavenie exekútora pri výkone exekučnej činnosti, ako aj
charakter vzťahov medzi súdnym exekútorom a účastníkmi exekučného konania). Odvolací súd mal
za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nesprávne
a nezodpovedá existujúcemu právnemu stavu veci. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. zrušil v celom

rozsahu a vec podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.

10. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodu, že postupom
a rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f) O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom dovolateľ považoval to, že odvolacím

súdom vyslovený právny názor nie je správny, nezodpovedá skutkovo a právne v rovnakých veciach
rozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdoviÚstavnéhosúduSR(viďrozsudokKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici zo dňa 23.05.2013, sp. zn. 16Co/391/2012 v spojení s potvrdeným rozsudkom Okresného súdu
Lučenec zo dňa 12.10.2012, č. k. 9C/65ú2012-64, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
27.06.2013, sp. zn. 14Co/221/2012, sp. zn. II.ÚS 165/2012, sp. zn. II.ÚS 4/2012), ide o odchýlenie

sa z vlastnej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach, čím je dotknutý princíp právnej istoty,
ktorého komponentom je predvídateľnosť práva, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo zakladá i
arbitrárnosť v rozhodovaní a porušenie práva na spravodlivé konanie. Z citovaných rozhodnutí je zrejmé,
že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého na strane súdneho exekútora nemôže vo vzťahu k účastníkom
exekučného konania dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, je

nesprávny. Interpretácia poskytnutá odvolacím súdom je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej
praxeaodklonomodustálenejjudikatúrybeztoho,abybolidostatočneodôvodnenédôvodyrozhodnutia,
ktorými súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax. Nesprávny názor odvolacieho súdu je pre súd prvého
stupňa záväzný, ďalej sa ním musí riadiť, a preto v ďalšom priebehu konania sa žalovanému odníma
možnosť konať pred súdom, lebo s takto vysloveným názorom nemôže polemizovať, čo možno označiť

za zásah do jej práv na spravodlivé rozhodnutie založené na riadnom odôvodnení.

11. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného v dovolaní. Poukázal na rozhodnutia súdov,
ktoré odporujú argumentácii žalovaného a svedčia o odlišnom používaní i výklade komentovaných
právnych predpisov súdmi (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 58/2009 zo dňa 14.01.2010, sp. zn. 2Cdo

48/2010 zo dňa 21.12.2010, sp. zn. 2Cdo 155/2011 zo dňa 21.12.2011 prezentujúce názor, že pri kolízii
nárokov má vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na bezdôvodné obohatenie prednosť nárok na
náhradu škody.

12. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8Cdo/142/2014 zo dňa 03.06.2015 uznesenie krajského súdu

zo dňa 10.09.2013 sp. zn. 14Co/31/2013 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, keď dospel
k záveru, že je nesporné, že zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu sa v danom prípade opiera o
ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p., pričom predpokladom jeho naplnenia sú nedostatky konania pred
súdom prvej inštancie pokiaľ ide o právne posúdenie veci a v tejto súvislosti i nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci. Odvolací súd súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne právne posúdenie veci,

pričom však odvolací súd neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré v doterajšom priebehu konania neboli
súdom prvého stupňa zistené i keď boli pre rozhodnutie potrebné. Absencia dôvodov zrušujúceho
rozhodnutiaodvolaciehosúduvotázkenedostatočnéhozisteniaskutkovéhostavusúdomprvejinštancie
zakladá nepreskúmateľnosť odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia i pochybnosť o tom, či boli splnené
všetky podmienky pre jeho vydanie v zmysle § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p. Dovolací súd dospel

k záveru, že v dôsledku nedostatku odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, čo je
výsledkom procesného pochybenia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2
O.s.p.), žalovanému bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f) O.s.p. Za odňatie možnosti konať pred súdom možno totiž považovať každý nesprávny postup
súdu, ktorý v opravnom konaní bráni možnosti vecného preskúmania veci a v ňom dosiahnuť meritórne

rozhodnutie. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.13. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca (ako oprávnený v rôznych exekučných konaniach voči
viacerým povinným) sa domáhal voči Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR
nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1,

písm. a) bod 3, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 11 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dôvodiac, že mu vznikla škoda nesprávnym úradným
postupom pôvodne povereného súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu v konkrétnych exekučných
konaniach vedených u tohto súdneho exekútora pod sp. zn. EX 10370/96, EX 10093/97, EX 10095/97,
EX 10357/96, EX 10082/92, EX 10097/97, EX 10105/97, EX 10109/97 a EX 10110/97 tým, že odvolaný

súdny exekútor JUDr. Juraj Franta si nesprávne, v rozpore s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z.,
vypočítal výšku odmeny za výkon exekúcie, keď ako základ pre výpočet odmeny nesprávne použil výšku
vymáhanej pohľadávky v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky a nie výšku skutočne vymoženej časti pohľadávky v
zmysle § 16 ods. 2 cit. vyhlášky. Týmto konaním súdneho exekútora žalobca mal byť ukrátený na svojich
právach a bola mu spôsobená škoda, pretože o sumu takto nesprávne vyúčtovanej odmeny exekútora
sa znížila výška plnenia, ktorú od JUDr. Juraja Frantu v jednotlivých exekučných konaniach mal žalobca

ako oprávnený obdržať tak, ako je to uvedené vo vyúčtovaniach jednotlivých exekúcií oznámených
žalobcovi náhradníkom odvolaného exekútora súdnym exekútorom JUDr. Miroslavom Šupom. Z obsahu
spisu je zrejmé, že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR, ako orgán príslušný v zmysle ust. §
4 ods. 1, písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej súdnym exekútorom pri výkone verejnej moci, a to podaním zo dňa 27.07.2001, ktoré bolo

MS SR doručené dňa 19.09.2011. MS SR stanoviskom zo dňa 14.03.2012 žalobcovi oznámilo, že jeho
žiadosti nevyhovelo, a to vzhľadom na prebiehajúce exekučné konanie, v dôsledku čoho nebolo v jeho
prípade preukázané kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody.

14. Podľa § 3 ods. 1, písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

15. Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škodu spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

16. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
svojho nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

17. Odvolací súd poukázal na to, že ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody v prípade

nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci je daný článkom
46 ods. 3 Ústavy SR - ústavný zákon č. 460/1992 Zb. a svoje konkrétne vyjadrenie našiel v osobitnom
zákonnom predpise, a to Zákone o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, zákon č. 514/2003
Z. z., čím došlo k zákonnej úprave riešenia situácií, pri ktorých sa javí preskúmavacia a následná
prípadná zrušovacia, resp. zmeňovacia činnosť orgánov verejnej moci, ktoré preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí, resp. správnosť úradného postupu, ako nedostačujúca. Dôvody tejto nedostatočnosti môžu
spočívať tak v potrebe výraznejšej ochrany základných princípov právneho štátu, ako aj v potrebe
dôraznejšej garancie základných práv a slobôd poškodených subjektov. Predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci taxatívne tak, že v nadväznosti na prejednávaný prípad týmito sú:

1. existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu;
2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom;
4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom;

5. predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom;
6. neuspokojenie nároku na náhradu škody príslušným orgánom do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku.V prejednávanom prípade sa okresný súd vôbec nezaoberal splnením predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu, ktorej sa podanou žalobou žalobca domáhal, keď dospel k záveru, že žalobca sa
mal primárne domáhať svojho nároku voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, teda voči osobe súdneho

exekútora JUDr. Juraja Frantu, a to v konaní o plnenie, prípadne o vydanie bezdôvodného obohatenia a
až následne, pokiaľ by tieto jeho nároky, ktoré by sa preukázali ako oprávnené, neboli možné uspokojiť
od tohto zodpovedného subjektu, mohol sa žalobca so svojim nárokom obrátiť na príslušný súd z titulu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči Ministerstvu spravodlivosti SR.

18. S uvedeným právnym názorom sa však odvolací súd nemohol stotožniť. Ak štát má byť považovaný
za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane
je povinnosťou orgánov verejnej moci konať zákonne a nedopúšťať sa nesprávneho úradného postupu,
na druhej strane štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup

ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv jednotlivca formou či už nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu. Uvedená zásada je zdôraznená v ust. § 3 ods. 2 Zákona o
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, keď zákonodarca stanovil, že štát sa zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nemôže zbaviť. Z uvedeného je potom zrejmé, že pokiaľ
Zákonozodpovednostizaškoduprivýkoneverejnejmocitaxatívnestanovujepodmienkyzodpovednosti

štátu za škodu, ich výpočet nie je možné rozširovať, ale ani zužovať. Zároveň posudzovanie splnenia
jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu musí vychádzať zo zmyslu a účelu
právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle článku 46 ods. 3
Ústavy SR. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú možno

objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch a ktorá sa prejavuje ako škoda skutočná a ušlý zisk (R 55/1971).
Skutočnou škodu je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho
majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby
sa vec uviedla do pôvodného stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho,
že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné (R 27/1977, R 5/1978). Pokiaľ

okresnýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiaskonštatoval,žežalobcasamalprimárnedomáhaťsvojho
nároku voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, teda voči osobe súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu, a to
v konaní o plnenie, prípadne o vydanie bezdôvodného obohatenia, z odôvodnenia rozsudku okresného
súdu nemožno vyvodiť, či okresný súd konaním o plnenie mienil konanie voči súdnemu exekútorovi
z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle Exekučného poriadku.

Pokiaľ okresný súd v odôvodnení uviedol, že sa žalobca mal domáhať primárne svojho nároku voči
JUDr. Jurajovi Frantovi z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, odvolací súd uvádza, že ustanovenia
upravujúce občianskoprávnu zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú len subsidiárny charakter
a samotné bezdôvodné obohatenie tak predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v
majetkovej sfére v prípade, že neexistuje iný, primárny titul, ktorým môže byť napr. existencia platnej

zmluvy, spôsobenie škody a pod. Záver o subsidiárnom charaktere nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia formulovaný spôsobom, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť
len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na
náhradu škody,“ bol formulovaný v stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, Cpj
37/78 zo dňa 21.12.1978, ktoré bolo potvrdené ďalším stanoviskom uverejneným pod rozhodnutím č.

25/1986, strana 299 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Vyššie uvedený záver je podporovaný
aj relevantnou právnou doktrínou tak z minulosti (porovnaj V. Plecitý: Aktuálne otázky zodpovednosti
za neoprávnený majetkový prospech, In: Právnik č. 3/1984 alebo J. Danek: Ešte k niektorým otázkam
vzťahu...,), ale aj zo súčasnosti (napr. J. Fiala - M. Kindl a kol.: Občianske právo hmotné, Plzeň
2007, strana 654), podľa ktorej nároky z bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter. Vo

všeobecnosti sa dá teda uviesť, že plnenie na základe bezdôvodného obohatenia možno požadovať
len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu, ktorý právny názor vo svojich ostatných
rozhodnutiach zastáva aj Najvyšší súd SR (uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010, sp. zn.
2Cdo/155/2011, rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/123/2009).

19. Prezentovaný názor o konkurencii nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia zhrnutý do záveru, že právo na náhradu škody voči štátu podľa Zákona o zodpovednosti
za škodu pri výkone verejnej moci nevznikne, kým poškodený má možnosť domáhať sa vydaniabezdôvodného obohatenia voči subjektu, ktorý má povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať, nemožno
považovať za správny.

20. Pokiaľ žalovaný v podanom dovolaní poukazoval na iné rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici, odvolací súd uvádza, že v súdenej veci nie je viazaný právnym názorom krajského súdu,
ako súdu odvolacieho v iných veciach, pričom poukazovanie na iné rozhodnutie senátu Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/31/2013-142 s prihliadnutím na predmet sporu, odvolací súd
považuje za neprimerané s prihliadnutím na iný skutkový a právny stav veci. Pokiaľ žalovaný

poukazoval na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II.ÚS 80/99) vo vzťahu
k predvídateľnosti práva, odvolací súd konštatuje, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v skutkovo
identických alebo analogických veciach nie je jednotná, ktorá skutočnosť je v rozpore s princípom
právnej istoty a pre odvolací súd znamená, že sa k niektorému z názorových prúdov musel prikloniť.
Odchýlenie súdu od existujúcej judikatúry by pritom mohlo predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 117/2011-45). Odvolací
súd po preštudovaní relevantnej judikatúry a literatúry sa priklonil k záverom vyplývajúcim zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, Cpj 37/78, uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010
a 2Cdo/155/2011, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na
náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom

bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody uplatnenej voči súdnemu exekútorovi a spravodlivému
usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát (žalovaný) uhradil (za splnenia zákonom
predpísaných podmienok) žalobcovi ako osobe, ktorá bola oprávnenou v exekúcii, škodu v prípade
zistenia nesprávneho úradného postupu, o ktorej tvrdí, že mu vznikla v priamej príčinnosti v dôsledku
nesprávnehopostupusúdnehoexekútoravjednotlivýchexekučnýchkonaniach.Naopak,spravodlivému

usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, ani zákonu nezodpovedá podľa názoru odvolacieho súdu
požiadavka, aby nárok na náhradu škody proti štátu uplatňoval oprávnený subjekt až potom, ako
sa neúspešne domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. plnenia proti tomu, kto
ho získal. Okresným súdom prezentovaný názor by sa podľa odvolacieho súdu mohol stať účinným
liberačným nástrojom štátu, čím by bolo porušené základné právo garantované Ústavou SR v článku

46 ods. 3 (každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom), ako aj výslovné
znenie § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Jednotlivé ustanovenia
tohto zákona treba vykladať ústavne komfortným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj

účinne realizované. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené právo v
rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou
objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti,
ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä nie skutočnosť, či poškodený využil alebo nevyužil
možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti súdnemu exekútorovi. Hore

uvedené rovnako platí aj vo vzťahu k uplatneniu nároku žalobcu voči exekútorovi v zmysle ust. § 33
ods. 1 Exekučného poriadku, pričom odvolací súd poukazuje v tomto smere na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 23.03.2016, sp. zn. 3Cdo/75/2015, podľa ktorého zodpovednosť súdneho exekútora
za škodu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne
nevylučujú. Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia v uvedenej veci poukázal na to, že pokiaľ
ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a
zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone

funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (porovnaj napr. II.ÚS 165/2012, IV.ÚS
607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z. z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnú
zodpovednosť za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z dikcie možno
vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až 194 Exekučného poriadku),

zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok
uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (obdobne II.ÚS 289/2008).21. Pokiaľ teda okresný súd zamietol žalobu žalobcu len z dôvodov, že podľa názoru okresného súdu
žalobca podal žalobu voči žalovanému predčasne, poukazujúc na tú skutočnosť, že si môže nároky
uplatniť voči JUDr. Jurajovi Frantovi žalobami v konaní o plnenie, prípadne o vydanie bezdôvodného

obohatenia, nemožno považovať z hore uvedených dôvodov rozhodnutie okresného súdu za vecne
správne.

22. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v čase rozhodovania okresného súdu, ako aj v čase
podania odvolania žalobcom existoval vo veci odvolací dôvod podľa ust. § 221 ods. 1, písm. h) O.s.p.,

ako aj odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p., pričom na vady konania pred okresným
súdom bolo potrebné prihliadať aj v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd preskúmaním veci
zistil, že okresný súd vo veci samej pojednával dňa 22.10.2012, na ktorom pojednávaní nevykonal
žiadne dokazovanie, z obsahu zápisnice z pojednávania dňa 19.11.2012 nevyplýva, že by súd vykonal
dôkaz listinami v súlade s v tom čase platným ust. § 129 O.s.p., keď podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p.
(platného a účinného právneho predpisu v čase rozhodovania okresného súdu) dôkazy listinami treba

vykonávať tak, že predseda senátu (sudca) ich na pojednávaní prečíta alebo oboznámi ich obsah.
Tento spôsob vykonania dôkazu musí byť zrejmý zo zápisnice z pojednávania, pričom vykonávanie
dôkazucelýmspisomsúhrnneniejesprávne,pretožepotomnemožnoposúdiť,ktorékonkrétnedôkazné
prostriedky súd využil a v akom rozsahu dokazovanie vykonal (viď R 22/1979). Odvolací súd poukazuje
na to, že z obsahu zápisnice z pojednávania dňa 19.11.2011, ktoré pojednávanie súd odročil len

za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, nie je zrejmé, či a v akom rozsahu súd vykonal
dokazovanie v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré konkrétne dôkazy, dôkazné prostriedky v rámci
dokazovania vykonal. S prihliadnutím na hore uvedené okresný súd vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čo bolo
zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v čase rozhodovania okresného súdu v zmysle § 221

ods. 1, písm. h) O.s.p. Odvolací súd rovnako považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu
v zmysle § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Odvolací súd uvádza, že okresný súd sa žiadnym spôsobom v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal s uplatneným nárokom čo do jeho základu, ako aj výšky uplatneného nároku,
keď nárok zamietol len na základe nesprávneho právneho názoru, že žaloba voči žalovanému je podaná

predčasne z dôvodu, že žalobca si mal svoje nároky uplatniť voči JUDr. Jurajovi Frantovi (bývalému
súdnemu exekútorovi) v konaní o plnenie, resp. v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže
okresný súd sa žiadnym spôsobom z týchto dôvodov vôbec nezaoberal (z odôvodnenia rozsudku
okresného súdu to nijako nevyplýva) uplatneným nárokom čo do jeho základu, zistenia skutkového stavu
a právneho posúdenia veci, je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný, trpí vadou arbitrárnosti,

ktorý nedostatok nemožno odstrániť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd uvádza, že princíp
práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom sa súd
musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými stranami sporu, a to spôsobom
zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného
rozhodnutia a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, tak aj v oblasti

nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce
k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore nielen s požadovaným účelom
súdneho konania, ale tiež so zásadami spravodlivého procesu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vôbec nie
je zrejmé, na základe akého dokazovania a akého ustanovenia právneho predpisu dospel okresný

súd k záveru, že žaloba žalobcu je predčasne podaná a že žalobca sa mal primárne domáhať svojho
nároku voči subjektu, ktorý škodu spôsobil, teda voči osobe súdneho exekútora v konaní o plnenie,
prípadne v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Z týchto dôvodov sa okresný súd žiadnym
spôsobom ani nevysporiadal s uplatneným nárokom vo veci samej, žiadnym spôsobom ani nevyhodnotil
dokazovanie, čo tiež nasvedčuje správnosti záveru odvolacieho súdu uvedeného vyššie, že okresný

súd zákonným spôsobom dokazovanie v zmysle § 129 O.s.p. ani nevykonal. Odvolací súd poukazuje
na to, že odôvodnenie rozsudku je veľmi významnou časťou rozsudku, a to z hľadiska presvedčivosti,
logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Ústavný súd SR už v rozhodnutí
II.ÚS 383/2006 postuloval , že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí rešpektovať ust.

§ 157 ods. 2 O.s.p. a obsahovať tie skutočnosti, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie súdu a tiež
základnú myšlienkovú líniu, ktorou sa súd riadil, keď dospel k právnym záverom uvedeným v rozhodnutí.
Formulačne má byť odôvodnenie rozhodnutia dostatočne pochopiteľné pre účastníkov konania a musí
byť natoľko presvedčivé, aby odôvodňovalo záver uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia. Napadnutýrozsudok okresného súdu neobsahuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo náležitosti ust. § 157 ods. 2
O.s.p. platného a účinného v čase rozhodnutia okresného súdu a ani ust. § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, čo zakladá dôvod pre

zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1, písm. b) CSP, keď rozsudok okresného
súdu s prihliadnutím na rozsah jeho odôvodnenia je nepreskúmateľný a trpí vadou arbitrárnosti, ktorý
nedostatok v konaní pred odvolacím súdom nemožno odstrániť, keď odvolací súd nemôže nahrádzať
dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie.

23. V ďalšom konaní odvolací súd nariadil vykonať dokazovanie v súlade s ustanovením § 204 C.s.p.,
poukázal na oznámenie súdneho exekútora JUDr.Miroslava Šupu zo dňa 18.09.2012 v ktorom
oznámení súdny exekútor súdu oznámil, že v zmysle §16 b Exekučného poriadku ( v tom čase
platnéhoaúčinného)bolvykonanýauditúčtovníctva vovšetkých neskončených exekučnýchkonaniach
odvolaného súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu a bola z neho vypracovaná správa o faktických

zisteniach. Nariadil súd vykonať dokazovanie uvedenou správou a opätovne rozhodnúť o uplatnenom
nároku žalobcu.
24. Súd opätovne vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu. Žalobca na pojednávaniach
prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedol, že trvá na podanom návrhu a rozšíril
žalobu o zákonné úroky z omeškania, vzhľadom na to, že si uplatnil riadne nárok na základe žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku. Keďže mu nebolo vyhovené v tejto súvislosti sa štát, ako dlžník
dostal do omeškania nasledujúci deň, kedy bolo oznámenie doručené žalobcovi o nevyhovení žiadosti.
V súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka si uplatnil zákonné úroky z omeškania vo výške 9,0% zo
sumy11067,20Eurod22.03.2012dozaplatenia.Mázato,žesúsplnenévšetkyzákonnépodmienkypre
úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za spôsobenú

škodu pri výkone verejnej moci. Zo strany predchádzajúceho exekútora JUDr. Juraja Frantu došlo k
nezákonnému postupu a dopustil sa nesprávneho úradného postupu, ktorý je definovaný v § 9 ods.
1 príslušného zákona. Keďže pri výkone verejnej moci exekútor pôsobí ako orgán verejnej moci, čo
priamo vyplýva aj z Exekučného zákona, je to definované v § 5 Exekučného zákona, štát tak preberá
na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym

exekútorom. Zároveň poukázal na to, že zo strany JUDr. Juraja Frantu došlo k porušeniu predpisov a to §
16a a nasl. Exekučného poriadku a zároveň aj k porušeniu samotných ustanovení vyhlášky č. 288/1995
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. JUDr. Juraj Franta si nesprávne vypočítal výšku odmeny
a zároveň nezabezpečil finančné prostriedky tak, aby boli riadne odovzdané náhradníkovi. Po zániku
funkcie exekútora mal vykonať samotné finančné vysporiadanie náhradník vrátane uplatnených trov

exekúcie. Toto sa však nestalo a na základe vykonaného auditu a oznámenia sa oprávnený dozvedel
o výške škody, pričom JUDr. Miroslav Šupa zaslal oprávnenému oznámenie o stave exekúcií, z ktorých
je zrejmé, aká odmena má patriť exekútorovi, koľko dostal oprávnený a koľko zostáva oprávnenému
poukázať. Výška škody je objektívne zistiteľná a vyčísliteľná, pričom žiadny právny predpis neukladá
oprávnenému aby počkal na ukončenie exekúcie na to, aby si mohol uplatniť nárok na náhradu škody.

Poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1 Zák.č. 214/2003 Z.z., kde právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky, od kedy sa poškodený dozvedel o škode. Suma, ktorú si neoprávnene ponechal JUDr. Juraj Franta,
ktoráježalovanousumou,nemôžebyťopätovnevexekúciivymoženávprospechoprávneného,nakoľko
samotný exekútor JUDr. Miroslav Šupa t.j. náhradník v jednotlivých oznámeniach o stave exekúcie
uviedol, že uvedená suma bola od povinného vymožená a musí ju zarátať na vymáhaný nárok a to

aj napriek tomu, že nebola ešte poukázaná oprávnenému. Rovnako tak nebude môcť z tejto sumy
uspokojovať svoje trovy exekúcie JUDr. Miroslav Šupa, keďže pri výpočte svojich trov bude vychádzať z
inej sumy, ktorá bola vymožená v rámci prebiehajúcej exekúcie. Poukázal na to, že samotný exekučný
poriadok v § 40 ods. 11 hovorí, že trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že je možné objektívne zistiť vymáhateľný nárok a to na

základe vykonaného auditu a jednotlivého vyúčtovania v rámci exekúcií, ktoré boli označené v žalobe
a vzhľadom na túto skutočnosť je spôsobená škoda vo výške 11 067,23 Eur. Existuje tu aj príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, ktorá je priama, bezprostredná a
ničím nerušená.

25. Strana žalovaného prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaniach zotrvala na svojich
stanoviskách z minulosti. Poukázala na nedôvodnosť žaloby. Pokiaľ aj JUDr. Juraj Franta si nesprávne
vypočítal výšku odmeny a ponechal si z vykonávaných exekučných konaní väčšie plnenie, ako mu
prináležalo je toho názoru, že sa nejedná o škodu, za ktorú by mal zodpovedať štát, nakoľko došlok neoprávnenému nakladaniu s prostriedkami, za ktoré zodpovedá exekútor a žalobca má, resp.
mal možnosť domôcť sa plnenia v tomto rozsahu od samotného exekútora. Poukázal na rozdielnu
judikatúru, ako aj tú skutočnosť, že krajský súd vo svojich uzneseniach používal nesprávnu judikatúru,

ktorá rieši odlišný skutkový stav riešeného v tomto konaní. Ďalej poukázal na to, že súd by sa mal
riadiť rozhodnutiami Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR a ČR v zmysle ktorých existenciou
pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia určuje vznik škody, ako majetkovej ujmy a tým
aj prípadnú konkurenciu úpravy zodpovednosti za škodu a úpravy vyplývajúcej z bezdôvodného
obohatenia. Rozšírením žaloby o úroky z omeškania vzniesol námietku premlčania, nakoľko je toho

názoru, že ak by aj nárok bol dôvodný, žalovaná sa mohla dostať do omeškania s plnením až momentom
uplynutia lehoty na predbežné prerokovanie nároku, čo bolo ku dňu 22.03.2012 a od toho dňa žalobca
si mohol uplatniť úroky z omeškania. Vzhľadom k tomu, že došlo k tomuto až na pojednávaní konanom
dňa 19.06.2017 je zrejmé, že uplynula všeobecná trojročná premlčania lehota na uplatnenie nároku odo
dňa, kedy sa mohlo právo uplatniť prvýkrát. Ďalej strana žalovaného uviedla, že pokiaľ by súd rozhodol
o dôvodnosti nároku je potrebné tento nárok aj číselne vyjadriť a konfrontovať so žalobným návrhom

vychádzajúc zo súm, ktoré sú uvedené v správe o skutkových zisteniach.

26. Súd opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom, žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, stanoviskom k žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.03.2012, oznámením o stave exekúcií

zo dňa 03.06.2011, 14.04.2011, 06.06.2011, 07.06.2011, opravou vyúčtovania zo dňa 03.06.2011,
zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.01.2006, oznámením súdneho exekútora, na základe
čoho zistil, že žalobca nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.01.2006 pohľadávky,
ktoré boli vymáhané súdnym exekútorom JUDr. Jurajom Frantom v jednotlivých exekučných konaniach
č. ExÚ 357/1996, ExÚ 370/1996, ExÚ 082/1997, ExÚ 093/1997, ExÚ 95/1997, ExÚ 97/1997, ExÚ

105/1997, ExÚ 109/1997, ExÚ 110/1997, správou o faktických zisteniach, písomnými vyjadreniami
účastníkmi konania zaslanými od posledného rozhodnutia, opravou vyúčtovania Ex 10082/1997, na
základe poverenia vydaného súdom, pričom súdnemu exekútorovi JUDr. Jurajovi Frantovi zanikol
mandát výkonu funkcie súdneho exekútora ku dňu 31.01.2009 a za jeho zástupcu bol poverený JUDr.
Miroslav Šupa, súdny exekútor so sídlom Exekútorského úradu v Nitre. Tento oznámeniami o stave

exekúcie oznámil žalobcovi, že súdny exekútor JUDr. Juraj Franta na uvedených exekúciách nevyplatil
oprávnenému celkovo 11 067,23 Eur v týchto jednotlivých exekúciách, tieto peniaze si ponechal a
nenachádzajú sa na účtoch, ktoré súdny exekútor JUDr. Miroslav Šupa od neho obdržal. Na základe
toho žalobca podal žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. proti žalovanému. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, bránil sa tým, že žaloba

je predčasná u exekučných konaní, ktoré ešte neboli skončené a taktiež tvrdil, že žalobca sa mal obrátiť
so svojím nárokom voči JUDr. Jurajovi Frantovi, nakoľko tento si peňažné prostriedky ponechal, a preto
žalobca sa mal obrátiť so svojím nárokom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a až potom, pokiaľ
by táto žaloba nebola úspešná, resp. nebolo by možné na základe nej plniť zo strany dlžníka, má sa
obrátiť so svojím nárokom v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Súd

zistil, že časť konaní bola ukončená a časť exekučných konaní stále prebieha.

27. V priebehu konania žalobca rozšíril svoj žalobný návrh o úrok z omeškania , ktorý žiadal priznať od
doručenia oznámenia o zamietnutí nároku v rámci predbežného prejednania nároku. Žalovaný tvrdil, že
nárok na zaplatenie úroky z omeškania je premlčaný. Žiadal taktiež skúmať faktickú výšku pohľadávky

žalobcu voči žalovanému.

28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci po a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

29. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z.vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.30. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

31.Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

32. Žalobca v konaní tvrdil, že nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora JUDr. Juraja Frantu,
ktorý konal na základe poverení Okresného súdu v Lučenci mu v jednotlivých exekučných konaniach
vznikla škoda tým, že tento súdny exekútor si na odmene ponechal vyššiu čiastku, než mu prináležala,
peniaze ďalej neodviedol svojmu náhradníkovi, ktorý bol v týchto konaniach jeho právnym nástupcom,
pričom v zmysle citovaných zákonných ustanovení je pasívne legitimovaným subjektom Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré v rámci predbežného prerokovania nároku odmietlo tento
nárok uspokojiť, a preto sa žalobca v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. obrátil na príslušný súd.

33. Podľa § 15 odsek 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

34. Podľa § 16 odsek 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

35. Podľa § 17 odsek 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

36. Z obsahu spisového materiálu súd zistil, že žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody, pričom žalovaný žalobcovi oznámil, že podmienky na uspokojenie nároku
nie sú splnené, nakoľko nie je preukázané kumulatívne splnenie zákonných podmienok pre vznik
nároku na náhradu škody. Z toho dôvodu bola jeho žiadosť vyhodnotená ako nedôvodná, pričom toto
oznámenie bolo žalobcovi doručené 22.03.2012.

37. Keďže žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí, žalobca sa obrátil so svojím nárokom
na súd.

38. Podľa § 2 odsek 1 zákona číslo 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, exekútor

je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej
len „exekučná činnosť“).

39. Podľa § 5 odsek 2 citovaného zákona vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

40. Súd bolo toho názoru, že v tomto prípade exekútor je orgánom verejnej moci a vykonávanie
exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci, na základe čoho je subjektom, za ktorý štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto sa ďalej zaoberal posúdením nároku žalobcu
z hľadiska jeho dôvodnosti.41. Podľa § 16 ods. 1 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z.z., výkon funkcie exekútora zaniká odvolaním
exekútora.

42. Podľa § 16 ods. 2 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z., komora navrhne ministrovi odvolanie exekútora
na žiadosť exekútora.

43. Podľa § 16 ods. 7 zákona č. 233/1995 Z.z., pri zániku výkonu funkcie exekútora podľa odseku

1 komora určí náhradníka. Za náhradníka vymenuje komora v lehote 30 dní od zániku funkcie podľa
odseku 1 exekútora, ktorý na vymenovanie za náhradníka udelí súhlas. Ak nebolo možné vymenovať za
náhradníkažiadnehoexekútorasjehosúhlasom,stávasapouplynutítejtolehotynáhradníkomexekútor,
ktorý bol zástupcom exekútora, ktorého výkon funkcie exekútora zanikol. Náhradník exekútora vykonáva
exekučnú činnosť vo svojom mene a v konaniach pokračuje na základe pôvodného poverenia.

44. Podľa § 16a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., v prípade zániku výkonu funkcie exekútora podľa §
16 ods. 1 písm. a) a b) náhradník exekútora v súčinnosti s prezídiom komory (§ 214) vykoná do 30
dní po zániku výkonu funkcie exekútora súpis stavu exekučných spisov podľa registra vedeného na
exekútorskom úrade. Náhradník exekútora vykoná finančné vyúčtovanie spisov ku dňu zániku výkonu
funkcie exekútora na základe dokladov, ktoré sú súčasťou exekučného spisu.

45. Podľa § 16a ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z., náhradník exekútora zabezpečí výkon exekúcie
v neukončených exekučných konaniach. Náhradník exekútora je oprávnený disponovať s osobitným
bankovým účtom exekútora, ktorému výkon funkcie zanikol.

46. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 288/1995 Z.z. platného v čase začatia exekučného konania, základom
na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je
výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až 16).

47. Ďalej podľa § 16 odsek 2 vyhl.č.288/1995 Z.z. ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie

vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri
určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška
vymoženej pohľadávky.

48. Podľa § 5 odsek 1 cit. vyhl. odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie, najmenej

však 33,19 eura a najviac 33 193,92 eura.

49. Pri posúdení veci v súlade s tým, čo uviedol odvolací súd je nutné posúdiť, či boli splnené
predpoklady zodpovednosti za škodu v nadväznosti na prejednávaný prípad, pričom bolo zistené, že zo
strany súdneho exekútora JUDr.Juraja Frantu pri výkone verejnej moci došlo k nesprávnemu úradnému

postupu a to tým, že tento nepoukázal na účet svojho nástupcu -náhradníka peňažné prostriedky
určenépreoprávnených,tietosiponechal,čimnastrane oprávnenýchmalodôjsťkvznikuškodytým,že
tietofinančnéprostriedkybolivymožené,avšakneboliimpoukázanéasúvyčíslenévspráveofaktických
zisteniach, pričom táto škoda mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným
postupom. Pripredbežnomprerokovanínárokuspríslušnýmorgánom nedošlokuspokojeniunárokuna

náhradu škody príslušným orgánom do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku a v súvislosti s tým, čo uviedol následne odvolací súd v odst.17 uznesenia 14Co/532/2015, súd
mal za to, že je tu daná zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci spôsobená nesprávnym
úradným postupom JUDr.Juraja Frantu a preto v ďalšom s použitím vyššie citovaných zákonných
ustanovení a vychádzajúc zo správy o faktických zisteniach skúmal výšku nároku oprávnených, ktoré

nároky boli postúpené na žalobcu, ako zistil zo správy o faktických zisteniach vyplýva, že v exekučnej
veci :
sp.zn. ExÚ 357/1996 treba oprávnenému doplatiť 65 044,50 Sk t.j. 2159,08 Eur, pričom oprávnený
žiadal doplatiť 1923,89 Eur,
vo veci sp.zn. ExÚ 370/1996 zostáva oprávnenému doplatiť 3597,80 Sk, t.j. 119,42 Eur , pričom

oprávnený žiada doplatiť 77,10 Eur,
vo veci sp.zn.ExÚ 82/1997 treba oprávnenému doplatiť 111 701,70 Sk t.j. 3707,81 Eur , pričom
oprávnený žiada doplatiť 3660,24 Eur,vovecisp.zn.ExÚ93/1997trebaoprávnenému doplatiť 62634,90Sk t.j.2112,29Eur,pričomoprávnený
žiada doplatiť 1917,27 Eur,
vo veci sp.zn. ExÚ 95/1997 treba oprávnenému doplatiť 30022,70 Sk t.j. 996,57 Eur, pričom oprávnený

žiada doplatiť 998,62 Eur,
vo veci sp.zn. ExÚ 97/1997 treba oprávnenému doplatiť 7359,60 Sk t.j. 244,29 Eur, pričom oprávnený
žiada doplatiť 188,51 Eur,
vo veci sp.zn. ExÚ 105/1997 treba oprávnenému doplatiť 12 418,20 Sk t.j. 412,20 Eur, pričom oprávnený
žiada doplatiť 412,17 Eur ,

vo veci sp.zn.ExÚ 109/1997 treba oprávnenému doplatiť 41 086,-Sk t.j. 1363,80 Eur, oprávnený žiada
doplatiť 1229,61 Eur,
vo veci sp.zn.ExÚ 110/1997 treba oprávnenému doplatiť 21 287,20 Sk, t.j. 706,60 Eur, pričom oprávnený
žiada doplatiť 659,82 Eur.
Celkove je možné konštatovať, že nárok žalobcu po spočítaní súm, ktoré treba doplatiť neprevyšuje
žalovanú sumu.

50. Je možné teda konštatovať, že pohľadávky oprávnených, ktoré pohľadávky boli postúpené
právnemu predchodcovi žalobcu a následne žalobcovi z titulu náhrady škody neprevyšuje nárok
vyčíslený v správe o faktických zisteniach z ktorej súd riadiac sa názorom odvolacieho súdu vychádzal.
Z týchto dôvodov potom priznal žalobcovi nárok na zaplatenie dlhovanej čistky z titulu zodpovednosti

za spôsobenú škodu pri výkone verejnej moci.

51. Súd ďalej posudzoval nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý žalobca žiadal priznať
vo výške 9% z dlhovanej sumy od 22.03.2012 do zaplatenia t.j. od dátumu, kedy mu bolo doručené
oznámenie o predbežnom prejednaní nároku.

52. Na danú vec je nutné aplikovať ustanovenie § 16 odsek 4 zákona číslo 514/2003 Z.z. veta posledná,
ktorá hovorí, že ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania,
lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok
na náhradu škody , alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd

neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Z uvedeného je zrejmé, že lehota omeškania začala plynúť odo
dňa oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí nárok na náhradu škody t.j. od 22.03.2012. Úrok z
omeškania si žalobca uplatnil na pojednávaní konanom dňa 19.06.2017.

53. Podľa § 100 odsek 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

54. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

55. Podľa § 110 odsek 3 Občianskeho zákonníka ,úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch
rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba,
len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia
alebo po uznaní.

56. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si mohol uplatniť svoj nárok na úroky z omeškania od 22.03.2012,
pričom si ich uplatnil až 19.07.2017 a je teda zrejmé, že úrok z omeškania je sčasti premlčaný a to za
obdobie od 22.03.2012 do 19.06.2014.V tejto časti bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

57. V časti v ktorej súd vyhovel nároku na zaplatenie úroku z omeškania súd vychádzal z ustanovenia
§ 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka.

58. Podľa § 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.59. Výšku úrokov z omeškania stanovuje § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Zb., výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

60. V tejto časti súd priznal v zmysle citovaných zákonných ustanovení žalobcovi nárok na zaplatenie
úroku z omeškania a vo zvyšku žalobu čo do zaplatenia úroku z omeškania vzhľadom na námietku
premlčania vznesenú žalovaným zamietol vychádzajúc z ustanovenia § 100 odsek 1 Občianskeho
zákonníka.

61. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

62. Žalobca mal vo veci úspech čo do zaplatenia istiny v celom rozsahu., pričom súd zamietol žalobný
návrh čo do časti príslušenstva t.j. úroku z omeškania na základe čoho súd vyslovil, že žalobca má

nárok na zaplatenie trov konania v celom rozsahu.

63. Ďalej bolo o trovách konania rozhodnuté podľa § 262 odsek 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

64. Ďalej bolo o náhrade trov konania rozhodnuté podľa § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na

Okresný súd v Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v štyroch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak:

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.