Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/40/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316220385
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316220385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: X. V., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXXX/
XX, M., o zaplatenie istiny 160 eur s príslušenstvom, poplatku 133,28 euro, trovy mediačného konania
146,23 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 8Csp/236/2016 - 56 zo
dňa 3. októbra 2017, v zamietajúcej časti, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd I. inštancie výrokom I. žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 160 eur,
výrokom II. v ostatnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania. Po právnej stránke súd rozsudok odôvodnil aplikáciou § 2
písm. a) a b), § 4 ods. 1, 2, 5 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 9 ods. 2 písm. i) zák.
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 451, § 489 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“). Vecne súd odôvodnil rozsudok tým, že podľa zmluvy odplata činí 99 %, čo
možno jednoznačne považovať za úžeru. Predmetná zmluva nemá všetky náležitosti, ktoré ustanovuje §

9 Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) Zákona č. 129/2010 Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré
upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu. Podľa písm. j) citovaného zákona
spotrebiteľská zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť vypočítanú na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V
zmluve sa uvedie úroková sadzba, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok,

a spôsob jej úpravy a prípadne poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

2. Dojednanie úrokov v neprimeranej výške je v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti
dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho
pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe
peňažných ústavov (1 Cdo 57/2005 NS SR; ZSP č. 35/2010).

3. Podľa rozsudku NS ČR 21 Cdo 1484/2004 nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane
vysoké úroky dohodnuté pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne
uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípomspoločenského poriadku, a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda ktorou boli pri peňažnej
pôžičke dohodnuté neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka).

4. Neprimeraná a teda odporujúca dobrým mravom je len taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe ich dohodnutia obvyklú. Iba konkrétne zistenia, či a koľkonásobne prevyšuje
dohodnutá výška úrokov hornú hranicu obvyklej úrokovej miery pri úveroch poskytovaných bankami,
dovoľuje urobiť záver, či výška úrokov presahuje obvyklú úrokovú mieru podstatným spôsobom. Až stav,
keď to tak je, odôvodňuje záver, že ide o dojednanie, ktoré je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi.

(viď 33 Odo 236/2005 NS ČR).

5. Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke
„uspokojí"bez ohľadu na to,v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za

užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „ zhodnotiť" obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o
úrokoch z tejto pôžičky často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška

úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru
vdobedojednaniaobvyklú,určenúnajmäsprihliadnutímknajvyššímúrokovýmsadzbám,uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp.
zn. 5 Cdo 26/2011)

6. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Úžernícke konanie
žalobcu je v rozpore so zákonom a preto predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom
na základe toho súd zaviazal žalovanú, aby vrátila iba rozdiel medzi tým, čo jej bolo poskytnuté a

tým čo žalobcovi zaplatila, čo činí 160 euro. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní 7 Cdo 201/2014 „ K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca pri rozhodovaní viazaný,
patrí aj princíp právnej istoty. Súčasťou právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti konania orgánov
verejnej moci. Od princípu právnej istoty možno odvodiť aj požiadavku, aby súdy aplikovali právnu
normuvrovnakýchpodmienkachvždyrovnakýmspôsobom.Ústavnýsúdvosvojejjudikatúrekonštatuje,

že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej
istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru
ústavnéhosúduzadiskriminačnýmožnopovažovaťtakýpostup,ktorýrovnakéaleboanalogickésituácie

rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. rozhodnutia ÚS
SR I. ÚS 87/1993, PL. ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS 243/2005, IV. ÚS 14/2007).

7. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 4.1.2007„Aj
keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôvere v spravodlivé súdne konanie.“ (obdobne napr. IV.
ÚS 49/06).

8. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku v časti, kde súd žalobu zamietol podal odvolanie žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP nakoľko je toho názoru, že Okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ako veriteľ so
žalovaným ako dlžníkom uzatvorili dňa 23.11.2012 zmluvu o úvere č. 203401011, ktorou veriteľ poskytol
dlžníkovi sumu vo výške 200 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 196 eur.
Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty.10. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola

spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie
výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu

spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti.

11. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u
nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto

prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky
nedostalipreistérizikospojenésosoboudlžníka.Jenutnévziaťdoúvahy,ževprípadetýchtopeňažných
prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú
vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na
ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko

sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre
zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná
obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období
(Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník l. § 1 až 459. Komentár'. 2. vydání. Praha: C. H.

Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi
sú sudcovia NS ČR).

12. V prílohe k zmluve o úvere č. 203401011 Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorá tvorí
neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá úroková sadzba vo

výške 32 %, zvyšnú časť odplaty vo výške 130,67 eur predstavoval administratívny poplatok.

13. Ak teda žalovaný namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znášajú
v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu,
ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami

poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalobca).

14. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi
vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od
žalobcu prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda bolo na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka

či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Žalovaný v prípade, že po podpise zmluvy
o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna
miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní
odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo žalovaný nevyužil, z čoho jednoznačne vyplýva, že
súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru.

15. Poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C - 42/15. Slovenská právna úprava v oblasti
úverov "účtovaniu" poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína
niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu
atď. V prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr.

uvádzajú o. i. aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere.

16. V čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny
predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných

prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata
podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciuspotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie
žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu,

ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi
poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca, dovoláva údajov
výlučne bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami,
ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Treba uviesť, že definovanie výšky odplaty odkazom na údaje

bánk bolo možné len na základe § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008 alebo
do 31.05.2010.

17. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je, samozrejme, nižšia.
Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové,
leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku

nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 9 ods.
10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž .veriteľovi zakazuje požadovať od
spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu
spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a
ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia

spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715
Obchodnéhozákonníka,osobitnéhozákonaalebooosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverového
vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa." Zákonodarca explicitne
vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo
jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a

contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.

18. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy
nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na
vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy poukazuje žalovaný na novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch,

zákon č. 132/2013 Z. z. účinný od 10.06.2013.

19. "Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy
ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané Výmenným
spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné." Z uvedených ustanovení vyplýva,

že podstatou spotrebiteľského práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného
pôsobenia ponuky a dopytu. Spotrebiteľovi nie je a ani nemôže byť odňatá možnosť slobodnej voľby,
či určité služby za určitú cenu prijme, alebo službu nevyužije. Žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na
stanovisko generálnej advokátky Veriaci Trstenjak v konaní pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-484/08,
ktorá sa podrobne zaoberá podstatou výnimky uvedenej v článku 4 odsek 2 Smernice.

20.Vyššiecitovanézneniesmernicebolodonášhoprávnehoporiadkuimplementovanéprostredníctvom
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: "Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného

predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané."

21. Z citovaného textu Občianskeho zákonníka vyplýva, že vyššie uvedená argumentácia vychádzajúca
zo znenia smernice, je v celom rozsahu aplikovateľná aj na právny poriadok Slovenskej republiky.

Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto
prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom
dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bolo v priamom rozpore s
čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého hospodárstvo Slovenskej republiky je postavené na princípoch
sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Žalobcom navrhovaná aplikácia ustanovení o

ochrane spotrebiteľa by nad prípustnú mieru zasiahla do základných hybných síl nášho a európskeho
hospodárstva.22. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP
rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn. 8Csp/236/2016-56 zo dňa 03.10.2017, zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žalobca žiada úhradu trov konania, ktoré mu vznikli,

vrátane trov odvolacieho konania.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože

napadnutý rozsudok súdu I. inštancie je vecne správny.

24. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie sumy 160 eur, poplatok v sume 133,28 eur, trovy
mediačného konania vo výške 146,23 eur, poplatok za upomienky vo výške 20 eur, úrok vo výške 32
% ročne zo sumy 200 eur od 23. novembra 2012 do 21.9.2014 v sume 116,95 eur, zo sumy 180 eur

od 22.9.2014 do 16.10.2014 v sume 3,79 eur, zo sumy 160 eur od 17.10.2014 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 8 % zo sumy 333,28 eur od 20.8.2013 do 21.9.2014 v sume 29 eur, zo sumy
313,28 od 22.9.2014 do 16.10.2014 v sume 1,65 eur, zo sumy 293,28 eur od 17.10.2014 do zaplatenia
a náhrada trov konania, ktorú žalovanú sumu si uplatňoval v súvislosti s uzatvorenou zmluvou o úvere.

25. Súd I. inštancie žalobe čiastočne vyhovel v sume 160 eur z dôvodu, že odplatu žalobcu považoval
za úžeru a pre úžernícke konanie žalobcu, ktoré je v rozpore so zákonom mal predmetnú zmluvu
o úvere za absolútne neplatný právny úkon. Preto súd vyhovel iba v časti, kde na strane žalovanej
prišlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom k odvolaniu žalobcu (ktoré sa týka iba časti, kde súd
žalobuzamietol)jepredmetomprieskumuodvolaciehosúduspoukazomnauplatnenéodvolaciedôvody

posúdiť, či v danom prípade prvoinštančný súd rozhodol správne, ak priznal žalobcovi iba nárok na
zaplatenie sumy 160 eur.

26. Odvolací súd preberá súdom I. inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie

potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach správne vyhodnotil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo opodstatnené žalobe žalobcu
vyhovieť iba v časti o zaplatenie sumy 160 eur a vo zvyšku zamietnuť. K odvolacím námietkam žalobcu
odvolací súd udáva:

27. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 23.11.2012 bola medzi žalobcom a žalovanou uzatvorená zmluva
o úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 200 eur so splatnosťou s počtom
mesačných splátok 12. Ročná úroková sadzba bola 309,86 %. Žalovaná mala žalobcovi vrátiť celkom
396 eur.

28. Podľa § 53 ods.6 OZ, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní
obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

29. Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch, Obchodný zákonník, výslovne nestanovili
maximálnu výšku úrokov zo spotrebiteľského úveru. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať,
že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože ust.
§ 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi je možné aplikovať pri všetkých občianskoprávnych, resp.
obchodnoprávnych vzťahoch. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými
zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu
práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR už uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný
z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.

Neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú všeobecne považované
za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom spoločenského poriadku.
Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú
podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so
zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ je úlohou

súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade, vzhľadom na rozhodujúce okolnosti
starostlivo posúdil, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v rozpore s
dobrými mravmi. Pri dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými mravmi
len ten veriteľ, ktorý požaduje od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu
za užívanie poskytnutej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým
spôsobom. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery

za neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška
úrokov pri spotrebiteľskom úvere, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní
úverov. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov
pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok

bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. Odvolací súd
nespochybňuje právo žalobcu na úroky z úveru a ani nárok na poplatky za poskytnutie úveru. Avšak
obmedzujúce kritérium, pokiaľ ide o výšku odplaty za poskytnutie úveru obsahuje § 53 ods. 6 OZ, ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných

prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti. Úrok niekoľko násobne vyšší ako obvyklý, podstatne prevyšuje obvyklú odplatu na finančných
trhoch. Aj zo stránky G. je možné zistiť, aké boli v rozhodnom období úrokové sadzby v bankách. Hoci
žalobca v danom prípade je nebankovým subjektom, dojednanie úrokov nemôže výrazne prekračovať

úrokové sadzby oproti bankám a ani celková odplata nesmie byť podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Preto je možné samotnú
zmluvu o úvere pre absenciu základnej náležitosti zmluvy (neplatnosť dojednania o úrokoch pre rozpor
so zákonom (§ 39 OZ) považovať za neplatnú, tak ako uviedol súd I. inštancie a nárok žalobcu na
vrátenie bezdôvodného obohatenia je dôvodný iba vo výške 160 eur.

30. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd sa stotožnil sa so záverom súdu I. inštancie,
pokiaľ dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe (odmene) je právnym úkonom, ktorý sa
prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Následne
bol preto správny i záver súdu I. inštancie ak posúdil samotnú zmluvu o úvere pre absenciu základnej

náležitosti zmluvy za neplatnú.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu I. inštancie vo veci samej v
napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

32. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná. Žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto jej ich odvolací súd nepriznal.

33. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).