Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. september 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/188/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417206158
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1417206158.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu

JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: S.. V. G., J.. XX.XX.XXXX, Y.
G. N. X, XXX XX G., v zast.: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária
so sídlom: Zámocké schody 1/A, Bratislava, proti žalovanému: Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930,
so sídlom: Hodžovo námestie 3, Bratislava, o zaplatenie 687,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 22Csp/114/2017-106 zo dňa 05.02.2018,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 687,47 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 687,47 Eur od 11.08.2017 do
zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 52

ods. 1, 2, 3, 4, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.2, § 2 písm. a), b), d)
a g), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f), g), k), l), § 11 ods. 1 písm. b), § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že žalobca sa žalobou
zo dňa 30.05.2017, doručenou tunajšiemu súdu 31.05.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 687,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 687,47 Eur od
09.02.2016 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril
so žalovaným zmluvu, ktorá bola zo strany žalovaného vopred pripravená. Zmluvou poskytol žalovaný

žalobcovi spotrebný úver vo výške 13.400,- Eur, ktorý mal žalobca zaplatiť v 72 mesačných splátkach vo
výške 241,70 Eur a súčasne mal žalovaný platiť aj poistné vo výške 12,09 Eur po dobu trvania zmluvy,
čím mal žalobca podľa zmluvy uhradiť celkovú sumu 17.402,40 Eur, pričom RPMN bola určená na
9,41%, úroková sadzba 8,90% a priemerná hodnota RPMN 10,28%. Žalobca na základe zmluvy čerpal
spotrebný úver vo výške 13.400,- Eur.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru

s poistením pre fyzické osoby zo dňa 30.04.2015, dodatkom k zmluve o poskytnutí spotrebiteľského
úveru zo dňa 19.01.2016, predžalobnou výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 22.05.2017, podnetom
poškodeného ako spotrebiteľa podaným na NBS zo dňa 30.05.2017, záznamom o sprostredkovaní nač.l. 55, štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, výberom a zadaním poistenia
spolu s doplňujúcimi informáciami na č.l. 58-59 a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 30.04.2015 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s
poistením pre fyzické osoby č.: G.-XX-XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal žalobcovi
poskytnúť finančné prostriedky vo výške 13.400,- Eur a žalobca sa zaviazal pôžičku splatiť v 72
mesačných splátkach vo výške 241,70 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 8,90%, RPMN 9,41%,
priemernou RPMN 10,28%, celkovou sumou k zaplateniu 17.402,40 Eur. Súčasťou zmluvy bolo

dojednanéajdoplnkovépoistenieúverusvýškoumesačnéhopoistnéhoprepoistenie12,09Eur.Žalobca
uhradilžalovanémuspolu8splátokvovýške241,70Eur,t.j.1.933,60Eurcelkom. Stranysporuuzatvorili
dňa 19.01.2016 dodatok k zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej sa dohodli
na predčasnom splatení pohľadávky žalovaného zo zmluvy jednorázovo ku dňu 09.02.2016 v sume
12.153,87 Eur, ktorá suma pozostávala z nesplatenej istiny 12.061,52 Eur, úrokov 59,64 Eur, poistného
12,09 Eur a poplatku za predčasné splatenie úveru 20,62 Eur. Žalobca teda uhradil žalovanému celkovo

14.087,47 Eur.

5. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 687,47 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré
odôvodňoval tým, že zmluva o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 13.400,- Eur
neobsahovala podstatné zákonné náležitosti zmluvy o úvere vyžadované v zmysle zákona č. 129/2010

Z. z., ktorá skutočnosť mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, pričom suma 687,47
Eur predstavuje rozdiel medzi sumou zaplatenou žalobcom 14.087,47 Eur a poskytnutým úverom
13.400,- Eur.

6. Listom zo dňa 22.05.2017 žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

687,47 Eur najneskôr do 29.05.2017 do 18:00 hod. Žalovaný žalobcovi sumu 687,47 Eur neuhradil.

7. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 30.04.2015 vznikol záväzkovo
právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a to uzavretím zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru
s poistením pre fyzické osoby č.: G.-XX-XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi

finančné prostriedky vo výške 13.400,- Eur, ktoré mal žalovaný splácať v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 241,70 Eur. Súčasťou zmluvy bolo dojednané aj doplnkové poistenie úveru s výškou
mesačného poistného pre poistenie 12,09 Eur. Žalobca uhradil žalovanému spolu 8 splátok vo výške
241,70 Eur, t.j. 1.933,60 Eur celkom. Strany sporu následne uzatvorili dňa 19.01.2016 dodatok k zmluve
o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej sa dohodli na predčasnom splatení pohľadávky

žalovaného zo zmluvy jednorázovo ku dňu 09.02.2016 v sume 12.153,87 Eur. Žalobca teda uhradil
žalovanému celkovo 14.087,47 Eur.

8. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 687,47 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré
odôvodňoval tým, že zmluva o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 13.400,- Eur

neobsahovala podstatné zákonné náležitosti zmluvy o úvere vyžadované v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z., ktorá skutočnosť mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy, pričom suma 687,47
Eur predstavuje rozdiel medzi sumou zaplatenou žalobcom 14.087,47 Eur a poskytnutým úverom
13.400,- Eur.

9. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá spĺňa
všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení § 2 písm. a), písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže žalovaný poskytol žalobcovi úver v rámci svojho podnikania
a žalobca pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Vzhľadom k tomu, že išlo o
spotrebiteľský úver, uzatvorená zmluva musí okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné

náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (§9). Po preskúmaní uzatvorenej zmluvy
však súd zistil, že táto neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru
a podmienky upravujúce jeho čerpanie, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f), písm. g) a písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch.10. V zmluve je uvedená iba výška mesačnej splátky 241,70 Eur. Takéto určenie nemožno považovať za
súladné s § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko významom tohto ustanovenia
bolo, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, koľko z ktorej splátky, pripadá na istinu,

úroky a iné poplatky poskytnutého úveru a mal tak možnosť vykonať výber medzi viacerými ponúknutými
úverovými produktmi od viacerých dodávateľov. Zmyslom právnej úpravy bolo, aby spotrebiteľ pri
rozhodovaní medzi viacerými úverovými produktmi mal možnosť zohľadniť aj tú skutočnosť, koľko z tej
ktorej splátky pripadne na istinu, na úroky a iné poplatky. Nakoľko žalovaný neuviedol spotrebiteľovi pri
podpisezmluvy,koľkozkaždejmesačnejsplátkybudepoužiténaúhradujednotlivýchnárokov,nemožno

takýto postup žalovaného považovať za súladný so zákonom o spotrebiteľských úveroch.

11. Na uvedenom nič nemení ani rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C 42/2015. V
tejto súvislosti súd konštatuje, že Súdny dvor Európskej únie vykladá jedine a výlučne právo Európskej
únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, teda aj v danom
prípade Súdny dvor poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa k výkladu
zákona č. 129/2010 Z. z. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade
vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či
môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, a teda eurokonformný výklad
zákona, však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože

by sa jednalo o výklad contra legem. Na viac súd poukazuje aj na samotné znenie rozsudku Súdneho
dvora vo veci C 42/15, podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto

istiny. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené
v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Zákonnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. l/

zákona o spotrebiteľských úver je preto potrebné vyhodnotiť tiež v súlade s rozsudkom Súdneho dvora
C 42/15 v tom zmysle, že jej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku, a to bez pochybností. Len zo samotného uvedenia výšky splátky 241,70 Eur spotrebiteľovi nie
je zrejmé, koľko má uhradiť na istinu úveru a koľko na odplatu veriteľa titulom úrokov z úveru a poplatkov
za úver, a teda nemá ani možnosť skontrolovať, či veriteľ pri započítavaní splátky na istinu úveru, na

úroky a poplatky nepostupuje svojvoľne. Neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, v danom
prípade jednoznačne môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v
zmysle výkladu k článku 23 smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o úvere bez úrokov

a poplatkov.

12. V tomto smere súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co 71/2017, ktorý
uviedol, že „v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (H. G.) zo dňa 09.11.2015 v ods.
17 súd vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom

vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však
vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v
tomtokonkrétnomprípadeideovnútroštátneprávo-zákon,ktorýnadrámecsmernicezakotvilprísnejšie
podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých
je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o

spotrebiteľskýchúverochjetedaodpožiadavkySmerniceiná.Zákonospotrebiteľskýchúverochuvádza,
že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami

Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu afrekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale

neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne
prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 01.01.2013, čo
potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013. V danom prípade
je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že
sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V takom prípade totiž

musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami
v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú
o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských

úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je
možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu
povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto

prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť
o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o
výkladcontralegemanesmúbyťporušenévšeobecnéprávnezásady.Okremuvedenéhovýkladzákona
nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie
zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

poplatkov,nemožnopriznaťSmernicianinepriamyúčinok,jednalobysaovýkladvnútroštátnehozákona
contra legem.“

13. Rovnako z úverovej zmluvy nie je možné zistiť ani údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch), ktorú náležitosť nemožno

stotožňovať s počtom splátok uvedených v zmluve. Význam uvedeného ustanovenia spočíva vo
vedomosti spotrebiteľa o hraničnom termíne dokedy musí úver uhradiť už pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a tak posúdiť, či je vôbec spôsobilý v takom časovom horizonte úver splatiť.
Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom
k tomuto záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem

„doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Pokiaľ je v zmluve
uvedená len formulácia konečnej splatnosti úveru v znení „72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej
anuitnej splátky, resp. v deň určený v zmysle čl. III bod 7 zmluvy“ takéto znenie súd nepovažuje za
súladné s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Neurčité ustanovenie
konečnej splatnosti úveru má ten istý účinok, ako keby zmluva uvedenú náležitosť neobsahovala.

Uvedený nedostatok spolu s chýbajúcim rozpisom splátok na istinu, úroky a poplatky spôsobuje, že
úverová zmluva sa v zmysle § 11 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročnú
a bez poplatkov.

14. Žalobca ako jeden z dôvodov bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere uviedol skutočnosť, že

žalovaný v rozpore so zákonom v zmluve neuviedol, že do RPMN sa zahŕňa aj poistné platené zo strany
žalobcu mesačne. Z rovnakého dôvodu je nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
uhradiť, nakoľko podľa zmluvy mal žalobca žalovanému uhradiť 17.402,40 Eur (72 x 241,70 Eur) avšak
žalobca bol povinný okrem mesačnej anuitnej splátky uhrádzať aj poistné vo výške 12,09 Eur mesačne
po celú dobu trvania zmluvy (72 x 12,09 Eur = 870,48 Eur). Spolu mal teda žalobca uhradiť žalovanému

18.272,88 Eur.

15. Žalobca v konaní pôvodne namietal, že mu nikdy nebola daná možnosť poistnú zmluvu uzatvoriť
alebo neuzatvoriť, naopak zo strany pracovníčky, ktorá mu dala zmluvu na podpis bolo povedané, že
zmluvu nie je možné meniť ani pripomienkovať a ak chce spotrebiteľský úver získať, musí zmluvu

podpísať tak, ako je predpripravená. Následne však právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní v rámci
prednesu uviedla, že po ozrejmení zo strany žalobcu ako aj písomných vyjadrení nerozporuje, že by
sa jednalo o dobrovoľné uzatvorenie poistenia. Súd preto skutočnosť, že medzi stranami sporu došlo k
dobrovoľne uzatvorenému poisteniu úveru, považoval za nespornú. Napriek tomu však bolo potrebnéustáliť, či toto poistenie malo byť zahrnuté do výpočtu RPMN, ako aj uvedené v rámci celkovej čiastky
úveru, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v zmysle ustanovení § 9 ods. 2 písm. k/ a § 2 písm. g/ zákona o
spotrebiteľských úveroch).

16. Je zrejmé, že žalobca mal po celú dobu splácania úveru platiť poistné v sume 12,09 Eur mesačne,
čo pri počte 72 splátok predstavuje sumu 870,48 Eur. Žalovaný v zmluve uvádzal celkovú čiastku
spotrebiteľa vo výške 17.402,40 Eur. V danom prípade súd dospel k záveru, že mesačné splátky
poistného, ktoré síce bolo dobrovoľne uzatvorené, je tiež potrebné zahrnúť do celkovej čiastky úveru,

teda celkových nákladov, ktoré je spotrebiteľ povinný znášať v súvislosti s poskytnutým úverom. Po
zohľadnení žalobcom uvádzanou celkovou čiastkou spotrebiteľa 17.402,40 Eur a poistného 870,48 Eur
predstavuje potom celková suma, ktorú mal spotrebiteľ v prípade dodržania jednotlivých splátok zaplatiť
sumu 18.272,88 Eur. V zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch náležitosťou zmluvy
musíbyťúdajajocelkovejčiastke,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanýnazákladeúdajovplatných
v čase uzatvorenia zmluvy. Žalovaný preto v zmluve neposkytol pravdivý údaj o celkovej čiastke úveru,

pretože v sume, ktorú uvádzal 17.402,40 Eur nezohľadnil poistné. Je pravdou, že žalobca napokon
nerozporoval skutočnosť, že toto poistenie bolo uzatvorené dobrovoľne, avšak v danom prípade má
súd za to, že suma poistného mala byť zahrnutá do celkovej čiastky úveru, nakoľko existencia týchto
nákladov spojených s poistením úveru a ich navýšenie oproti samotnému poskytnutému úveru má podľa
názoru súdu vplyv na rozhodovanie spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy. Uvedená skutočnosť mala vplyv

aj na výpočet RPMN. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že zmluva o úvere spĺňa všetky zákonné požiadavky
vyžadované pre uvádzanie RPMN, ktorý potvrdzujú aj opakovane vykonané kontroly v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, súd túto skutočnosť nemal za preukázanú.

17. Súd v tomto smere tiež poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/59/2017

zo dňa 11.05.2017 podľa ktorého RPMN predstavuje jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa,
pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším
indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky
predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil,
že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré

boli použité pre výpočet RPMN., nakoľko obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité

na výpočet tejto miery“.

18. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tieto údaje chýbajú, nie je uvedené aké
predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto súd aj z tohto dôvodu dospel k záveru, že úver
poskytnutý žalovaným bol bezúročný a bez poplatkov.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že zmluva o úvere, na základe ktorej bol
žalobcovi poskytnutý úver v sume 13.400,- Eur je bezúročná a bez poplatkov. Medzi stranami sporu
nebolo sporné, že žalobca poskytnutý úver v celom rozsahu splatil, a to vo výške 14.087,47 Eur.
Žalobca sa v konaní domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 687,47 Eur ako rozdiel medzi

skutočne zaplatenou sumou úveru a výškou úveru poskytnutou žalovaným. Bezdôvodným obohatením
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného úkonu alebo
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Žalobca svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia odvodzoval zo skutočnosti, že úver poskytnutý
na základe zmluvy od žalovaného je bezúročný a bez poplatkov, a teda vznikol mu nárok na vrátenie

peňažnýchprostriedkov,ktoréžalovanémuposkytolnadrámecpožičanejistiny.Vdanomprípade,keďže
súd dospel k záveru, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 30.04.2015 nespĺňa
zákonom vyžadované náležitosti spotrebiteľského úveru, ktorá skutočnosť má za následok bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru, súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 687,47 Eur je dôvodný, a preto žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozsudku.

20. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd ho zaviazal aj k zaplateniu
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 687,47 Eur od 11.08.2017 až do zaplatenia. Priznanávýška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. - k uplatnenému dňu
omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,00 % + 5 percentuálnych bodov.
Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy od

09.02.2016 do zaplatenia. Súd sa však s takto uplatneným nárokom na úroky z omeškania nestotožnil.
V konaní bolo síce preukázané, že žalobca zaslal žalovanému predžalobnú výzvu zo dňa 22.05.2017,
ktorou ho vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak žalobca nepredložil súdu doručenku, z
ktorej by vyplývalo, kedy žalovaný túto výzvu prevzal, t.j. žaloba neuniesol dôkazné bremeno svojho
tvrdenia, že žalovaný sa do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia dostal dňom 09.02.2016.

Podľa názoru súdu sa žalovaný do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia mohol dostať až
dňom nasledujúcim po doručení žaloby, t.j. 11.08.2017. Súd preto žalobcovi priznal zákonné úroky z
omeškania od 11.08.2017 a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.

21. Napokon v súvislosti s poukazovaním žalovaného na rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
13Csp/71/2016 súd považuje za potrebné uviesť, že v prvom rade toto rozhodnutie do dňa pojednávania

vo veci nenadobudlo právoplatnosť, súčasne však nebolo možné prihliadať na závery súdu tam prijaté,
nakoľko v danej veci nešlo o rovnaký skutkový stav ako v konaní vedenom na tunajšom súde.

22. Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu alebo žalovaného v konaní, súd sa nimi nezaoberal, nakoľko
tieto nepredstavujú také námietky, ktoré by mali súvis s prejednávanou vecou. Na viac súd poukazuje

na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

23. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že
žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný (keď súd žalobu zamietol len v časti úrokov z omeškania), priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

24. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorý žiada odvolací
súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamieta.
Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. K otázke § 9 ods. 2 písm.
l/ zákona nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho,
aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraným podľa zákona

č. 129/2010 Z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali‚ rozpis plánovanej amortizácie
dlhu, teda rozpis splátok po častiach. Žalovaný poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017. Z uvedenej úverovej zmluvy je zrejmé, že príslušné
náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zmluva obsahuje. Explicitné uvedenie výšky, počtu a
termínu splatnosti splátok, ktoré sú opakovane definované ako anuitné i podľa názoru žalovaného

nemôže byť výkladom vyhodnotené, ako nesplnenie náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. l zákona.
Žalovaný formulovaním výšky anuitnej splátky dostatočne informoval o jeho povinnosti plniť záväzok v
splátkach tak, aby takáto informácia bola pre spotrebiteľa zrozumiteľná, úplná a zároveň neodporovala
ustanovenie zákona. Žalovaný ďalej poukazuje na čl. 22 ods. 1 Smernice č. 2008/48/ES, pričom tým že
príslušné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona ani pri aplikovaní gramatického výkladu skutkovému

stavu, zostáva len na judikatúre členského štátu, aby pri aplikácii práva jednotného neodporovala
princípom jednotného harmonizovaného trhu a ustanoveniam smernice. Žalovaný poukazuje na článok
III., ods. 8 úverovej zmluvy, podľa ktorého má spotrebiteľ právo kedykoľvek si bezplatne vyžiadať prosný
rozpis anuitných splátok s podrobným rozčlenením výšky splátky istiny a výšky splátky úroku. Zároveň
žalovaný poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014 z 01.10.2015. Vo

vzťahu k namietanej náležitosti § 9 ods. 2 písm. I) tak môžeme bez pochybností ustáliť, že požadované
náležitostiúverovézmluvyobsahujú.Náležitostíúverovýchzmlúvsúformulovanéspôsobom,ktorýjepre
spotrebiteľa jednoduchý a zrozumiteľný a neodporuje gramatickému výkladu tohto ustanovenia Zákona,
pričom v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 je možné
takýto záver ustáliť už na základe súčasného znenia zákonnej úpravy. K náležitostiam § 9 ods. 2 písm. f/

Zákona žalovaný uvádza, že je nesporé, že zmluva trvá 72 mesiacov a konečná splatnosť úveru nastane
po uplynutí 72. mesiacov odo dňa splatnosti prvej mesačnej splátky, pokiaľ nebude úver splatený skôr
na žiadosť dlžníka. Žalovaný zvolil takú formuláciu, ktorá bez pochybnosti spĺňa požiadavku § 9 ods.
2 písm. f/ zákona spôsobom, ktorý nemôže vyvolať pochybnosť o termíne konečnej splatnosti a dĺžketrvaniaúverovejzmluvy.Kotázkenáležitosti§9ods.2písm.g/žalovanýuvádza,žežiadaodkonajúceho
súdu uplatniť eurokonformný výklad a priznať smernici nepriamy účinok. Žalovaný uvádza, že RPMN
a tiež celková čiastka v úverovej zmluve sú vypočítané správne so zohľadnením všetkých zákonných

požiadaviek. Súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou čo sú to predpoklady pre výpočet
RPMN a kedy majú byť použité.

25. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. a plne stotožňujeme Žalobca sa plne stotožňuje s názorom

a odôvodním sudu a má za to, že prvoinštančný súd vec správne právne posúdil a rozhodol na základe
správneho právneho posúdenia a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

26. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý odkazuje na svoje predošlé vyjadrenia a zotrváva
na svojej doterajšej argumentácii. V rámci svojho vyjadrenia žalovaný poukazuje na viaceré rozhodnutia
ESD C-555/07, C-416/10, C-212/04, C-540/08, C-105/03, C 282/10.

27. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý opätovne poukazuje na to, že sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvej inštancie.?Žalobca zastáva názor, že dostatočným spôsobom preukázal, že
predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje všetky obligatórne
náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. a žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uvádza, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia
už existovali aj rozhodnutia založené na žalovaným prezentovanom právnom názore. Na podporu
stanoviska k aplikácii § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. žalovaný poukazuje na oficiálne stanovisko

Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18.4.2017 vydané K aplikačným
dôsledkom rozsudku SDEU vo veci C42/15 Home Credit Slovakia proti H. G.Q..

29. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

30. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nie je opodstatnené.

31. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,

jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C. s. p.).

32. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387

ods. 2 C.s.p.

33. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s rozhodnutím a názorom súdu prvej
inštancie.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1
C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p.).

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).