Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/219/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809214035
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:3809214035.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ I. Y., nar. XX. XX. XXXX, bývajúci v Y., P. a 2/ M.
Y., nar. XX. X. XXXX, bývajúca v Y., zastúpených splnomocnenkyňou Advokátskou kanceláriou JUDr.
Peter Wolf, s. r. o., so sídlom v Galante, Šafárikova 1522, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr.
Peter Wolf, proti žalovaným: 1/ S. S., nar. XX. XX. XXXX., bývajúci v J., J., zastúpený JUDr. Milanom
Sobotom,advokátomsosídlomvNitrianskomRudne,Hlavná546,2/GeneraliPoisťovňa,a.s.,sosídlom

v Bratislave, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpená splnomocnenkyňou MST PARTNERS,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Laurinská 3, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Timcsák
a 3/ F. S., bývajúci v J., J., o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 26C/1/2010, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 2. novembra 2016,
sp. zn. 23Co/535/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou v zmysle opakovane pripustenej zmeny petitu domáhali, aby súd
uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo
výške 16 600 €, (každému zo žalobcov zvlášť) za stratu blízkej osoby, ktorá bola usmrtená pri dopravnej

nehode spôsobenej žalovaným 1/.

2. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k.
26C/1/2010-374 z 21. novembra 2014 uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 16 600 € a rovnako aj žalobkyni 2/ sumu 16 600 €, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Konštatoval, že žalobcovia preukázali
aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, ktorou sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im
bola spôsobená úmrtím ich syna nedbanlivostným konaním žalovaného 1/ ako vodiča motorového
vozidla, ktorého držiteľom bol v čase dopravnej nehody žalovaný 3/ (§ 427 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovanej 2/, okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol,
že ustanovenia § 4 ods. 2 a 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.
z.“) treba vykladať za použitia eurokonformného výkladu a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného
zmluvného poistenia tak, že poisťovňa je v spore o náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej na strane
pozostalých po obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel, vecne pasívne
legitimovaná.

3. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa všetci traja žalovaní odvolali. Krajský súd v Trnave
(ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 2. novembra 2016, sp. zn. 23Co/535/2015 rozsudok súdu prvejinštancie v časti týkajúcej sa veci samej a trov konania ako vecne správny potvrdil; v časti týkajúcej sa
spôsobu plnenia, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil, že „plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných“. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade došlo k neoprávnenému
zásahudosúkromiažalobcov,chránenéhoust.§11Občianskehozákonníka,ktoréhosúčasťoujeiprávo
na ochranu rodinného života. V nadväznosti na to uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil vecnú
pasívnu legitimáciu poisťovne (žalovanej 2/) vyplývajúcu z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v spore
o náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej na strane pozostalých po obeti dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkou motorových vozidiel. Zdôraznil, že na účely takéhoto konania je potrebné pojem škoda
vykladať eurokonformne a extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá vznikla pozostalým v dôsledku zásahu do ich osobnostných práv usmrtením blízkej osoby pri
prevádzkedopravnýchprostriedkov,konkrétnevdôsledkuzásahudoprávanasúkromnýarodinnýživot.
Pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva vznik občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený
zásah do osobnostných práv, musí byť táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Povinnosť

poisťovne zaplatiť žalobcom ako pozostalým obete smrteľnej dopravnej nehody náhradu nemajetkovej
ujmy vyplýva so zreteľom na zmysel a účel zákona č. 381/2001 Z. z. z ustanovení § 4 ods. 2 písm.
a/ a § 15 tohto zákona. Súčasťou škody spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale
aj nemajetkové ujmy, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Povinnosť ich krytia poistením zodpovednosti
za škodu spôsobenú tretím osobám prevádzkou motorového vozidla vyplýva z komunitárneho práva,

preto je potrebné riešiť otázku vecnej pasívnej legitimácie poisťovne - žalovanej 2/ v sporoch o náhradu
nemajetkovej ujmy pozostalých v súlade s týmto právom. V uvedenej súvislosti poukázal odvolací súd
na bod 39 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „ESD“) C-22/12 vo veci Haasová zo
dňa 24. októbra 2013, kde ESD uviedol, že ak „vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom
obete dopravnej nehody požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, musí byť táto náhrada krytá povinným

poistenímmotorovéhovozidla“,pričomzdôraznil,žeujma(škoda)nazdravípredstavujeakúkoľvekujmu,
ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity poškodeného človeka, vrátane fyzickej a psychickej
traumy, ktorá zahŕňa aj psychickú traumu pozostalých. Nečakaným a šokujúcim úmrtím syna žalobcov
došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a práva na rodinný život,
pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Pokiaľ ide o výšku žalobcom 1/ a 2/ okresným súdom

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd uviedol, že základnými kritériami určenia výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú
závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade došlo
v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov k násilnému pretrhnutiu rodinných
a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu žalobcov so zomrelým. Táto intenzita

bola daná tým, že išlo o syna žalobcov, ktorý s nimi žil v spoločnej domácnosti. Okrem psychickej bolesti,
sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorá sa o nich starala a v budúcnosti (obzvlášť v prípade ich
odkázanosti) sa starať mala. Okresným súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považoval
preto odvolací súd za primeranú, pričom uviedol, že nepôsobí likvidačne a zároveň štandardným
spôsobom kompenzuje a zmierňuje ujmu žalobcov.

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.,
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“). Uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 432 ods. 1 C. s. p. Odvolací

súd sa pri riešení právnej otázky vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy za stratu blízkej osoby, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode (spôsobenej žalovaným 1/), ako
otázky od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Uvedenou právnou otázkou sa najvyšší súd už v predchádzajúcom období
zaoberal a dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepatrí do rozsahu poistného

krytia povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a teda,
že ohľadne tohto nároku poisťovne nie sú pasívne legitimované (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 168/2009 z 20. 4. 2011 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012 z 31. 3. 2016). Dovolateľka v dovolaní ďalej
uviedla, že tak prvoinštančný ako aj odvolací súd nesprávne interpretovali ust. § 4 ods. 2 písm. a/
zákona č. 381/2001 Z. z., keď vyslovili záver o vecnej pasívnej legitimácii poisťovne (dovolateľky), a to z

toho dôvodu, že pod toto ustanovenie nemožno subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko zo
znenia tohto ustanovenia takáto možnosť nevyplýva. Zdôraznila, že ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.
z. obsahuje taxatívnu úpravu, čo možno z povinného zmluvného poistenia uhrádzať, preto argumentácia
odvolacieho súdu obsiahnutá v odôvodnení jeho rozhodnutia, že pri výklade ustanovenia § 4 ods. 2písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z interpretácie pojmu škoda na zdraví v súlade
s komunitárnym právom, je neprijateľná. Navrhla, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a naň oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), zastúpenou
v zmysle § 429 ods. 1 C. s. p. skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia
prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v
zákone (§ 431 až § 435 C. s. p.) a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania, resp. predpoklady

prípustnostidovolania,nemožnodovolanímnapadnutérozhodnutieodvolaciehosúdupodrobiťvecnému
preskúmaniu v dovolacom konaní.

7. Podľa § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Podľa § 432 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

10. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol
zaoberať dovolaním, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená nielen
podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 C. s. p., ale musia byť
splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 C. s. p.

11. V predmetnej veci odôvodnila dovolateľka dovolanie predpokladom prípustnosti dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) C. s. p., t. j. tým, že odvolací súd sa v ňou vymedzenej právnej
otázke odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zároveň, že táto otázka nebola v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená.

12. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období

judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý
právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne
nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených

otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť
aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom
ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia
uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov
ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 -

1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami
demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na čl. 4
ods. 2 C. s. p. je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciuprax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu
pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, treba za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v
dovolaním namietanej právnej otázke pasívnej legitimácie žalovanej 2/ považovať predovšetkým
rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom ESD vyslovil záver, že
príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra
1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a

tiež Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v
tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obete usmrtenej pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu (v zmysle hmotnej i nehmotnej
ujmy) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Inak povedané, podľa názoru

ESD, ak vnútroštátne (slovenské) právo upravuje v týchto prípadoch (dopravných nehôd) zodpovednosť
poisteného v dvoch právnych inštitútoch, a to v inštitúte zodpovednosti za škodu ako aj v inštitúte
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musia byť oba tieto druhy zodpovednosti
predmetom poistného krytia. Na uvedené závery ESD nadviazal najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 MCdo
1/2016 z 31. 7. 2017, v ktorom vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.

treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto
smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú

ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy
„akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe
škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.
K zhodnému názoru dospel aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta
2016, v ktorom uviedol, že hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený

vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho
zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení ďalej uviedol,

že k záveru o potrebe krytia pozostalým priznanej náhrady nemajetkovej ujmy z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dospel s prihliadnutím na samotný
účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný
prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené škody je

predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z.

14. Podľa názoru dovolacieho súdu onačené rozhodnutia ESD C-22/12 vo veci Haasová a Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 474/2016 (i rozhodnutia, na ktoré toto rozhodnutie odkazuje, t. j.
III. ÚS 646/2015 a I. ÚS 206/2015), ako aj aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 6 MCdo 1/2016, predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore
o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla, od ktorej sa odvolací súd neodklonil. Touto ustálenou praxou bol zároveň prekonaný právny
názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012,
na ktoré poukazovala dovolateľka. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle §

421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., t. j. odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu vo vyššie uvedenej právnej otázke, a zároveň ani predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle § 421
ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. nevyriešenie tejto otázky v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.

15. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ ako procesne neprípustné podľa § 447

písm. c) C. s. p. odmietol.16. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s
§ 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva,
pretože im preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.