Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. júl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/135/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312206725
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8312206725.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
Mgr. Miloša Koleka a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu R. S., nar. X. X. XXXX, trvale bytom
L. C. č. XX, zast. JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, Partizánska 1057, Snina proti žalovaným v 1.
rade Y. Q., rod. Y., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom L. C. č. XX, t.č. bytom E. A. XX, C., J., zast. JUDr.
Jánom Sopiakom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné a v 2. rade Y. U., trvale bytom N. XXX, o

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného
súdu Humenné zo dňa 26.5.2016 č.k. 5C/93/2012 - 148 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely Z. č.
XXX zastavanej plochy o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XX k. ú. L. C.. Rozhodol tiež o náhrade

trov konania medzi účastníkmi.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k
parcele Z. č. XXX - zastavaná plocha o výmere XXX m2, ktorá je zapísaná na LV č. XX kat. územia L. C.
ako spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného v 1. rade a otca žalovanej v 2. rade. Žalobca v konaní tvrdil,
že spoluvlastníctvo k tejto parcele je iba formálne a zaniklo v dávnej minulosti reálnym rozdelením tejto

parcely. Parcela bola vytvorená z parcely mpč. XX, zapísanej v pozemno-knižnej zápisnici č. XX kat.
územia L. C. a pôvodne patrila R. Y.. V roku 1922 sa z USA vrátil R. Y. s manželkou Y. Y., ktorí nemali
kde bývať, pričom si chceli postaviť rodinný dom. Pozemok, ktorý je predmetom tohto konania podľa
vyjadrenia žalobcu získali R. Y. a Y. Y. kúpou od R. Y. ešte v roku 1922, pričom dôvodom, prečo R. Y.
predal tento pozemok bolo to, že potreboval finančné prostriedky pre svadbu svojej dcéry a pozemok mal
odpredaťza1200,-Sk.Tútookolnosťžalobcazískalzvlastnýchpoznatkov,aleajzrozprávaniasusedov.

Na dôkaz svojho tvrdenia predložil do konania aj listinné dôkazy a to žiadosť na Služnovský úrad XXX/
XX/XXXX zo dňa 29.01.1922, ako aj plán domu so schválením zo dňa 29.04.1922, ktoré svedčali o tom,
že skutočne R. Y. a manželka Y. Y. v roku 1922 na tomto pozemku postavili rodinný dom. R. Y. zomrel
dňa 08.08.1932, o čom svedčí aj výťah z knihy zomrelých zo dňa 18.08.1948. V dome ostala ďalej bývať
jeho bezdetná manželka Y. Y., ktorá bola sestrou matky súčasného žalobcu, t.j. V. S.. Po tom, čo po
smrti R. Y. vyhorel dom rodičov žalobcu V. a T. S., Y. Y. prijala k sebe rodičov žalobcu, pretože V. S. bola

jej sestrou a tí tam začali bývať. Žalobca poukázal na to, že v tomto dome sa narodil a tiež ďalší jeho
5 súrodenci a už od uvedeného dátumu, keď prišli jeho rodičia bývať na túto nehnuteľnosť a do tohto
domu, tak tam bývali vlastne do smrti. Keďže Y. Y. vlastnila tento dom a pozemok a nemala žiadne deti,
odpredala tento pozemok rodičom žalobcu za to, že sa o ňu postarajú do smrti. Y. Y. zomrela v roku
1954, na dôkaz čoho bol v konaní predložený aj úmrtný list menovanej ako vdova. Na dôkaz svojho
tvrdenia žalobca predložil do konania nielen zápis o úmrtí Y. Y., ale aj doklad o tom, že v súvislosti s jej

smrťou bolo v dedičskom konaní poznamenané, že nebohá nevlastnila žiaden hnuteľný a nehnuteľnýmajetok, keďže za života ho previedla kúpnou zmluvou v roku 1952 na V. S., rod. T. za 16.000,- Kčs.
Zomrela teda ako bezmajetná.

3. Žalobca uviedol, že na týchto nehnuteľnostiach sa narodil a žil s presvedčením, že patria tieto
nehnuteľnosti jeho rodičom. Toto presvedčenie umocnilo aj dedičské konanie po jeho otcovi, ktoré
prebiehalo ako náhradné dedičské konanie pred bývalým Štátnym notárstvom v Humennom pod sp. zn.
Hkdezrozhodnutiazodňa31.05.1972sakonštatuje,žemajetokponebohomT.S.nadobúdažalobcaR.
S.. Predmetom tohto konania bola parcela vedená v Slovenskej geodézii v Humennom pod poradovým

číslom EN XX/XX, dvor o výmere XXX m2, ktorá EN je totožná s mpč. kat. územia L. C., zapísaná v
zápisnici č. XX pod poradovým číslom X mpč. XX pod F ešte na Y. Y., ktorý je na neznámom mieste v
podiele 360/2380, ktorú nehnuteľnosť mal do vlastníctva nadobudnúť pred viac než 50.-timi rokmi kúpou
otec žalobcu a táto skutočnosť mala byť potvrdená aj rozsudkami Okresného súdu Humenné sp. zn.
4C/39/63 zo dňa 14.12.1963 a Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Co/133/64 zo dňa 17.04.1964. Žalobca
uviedol, že na základe tohto dedičského konania náhradného po svojom otcovi nikdy nemal pochybnosť

o tom, že parcela, kde sa narodil, kde žil, o ktorú sa staral, mu vlastnícky patrí a myslel si, že všetko
je v náležitom poriadku až do roku 2008, kedy si začala na túto parcelu nárokovať žalovaná v 1.rade.
Žalovaná v 1.rade si vlastnícke právo k podielu na tejto nehnuteľnosti zabezpečila formou notárskeho
osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva v podiele 117/144 k celku. Svoje vlastnícke právo si žalovaná
v 1.rade podľa žalobcu vybavila nekalým spôsobom. Do konania predložil aj potvrdenie Obecného úradu

v L. C. na č.l. 91, kde Obec L. C. potvrdila, že nehnuteľnosť nadobudli právni predchodcovia starí rodičia
žalovanej v 1.rade titulom ústneho daru a reálnou deľbou v obci medzi pôvodnými pozemno-knižnými
spoluvlastníkmi Obce L. C. ešte v období pred 2. svetovou vojnou. Na tejto predmetnej nehnuteľnosti
si počas svojho života postavili aj rodinný dom a nehnuteľnosť bola v ďalších desaťročiach predmetom
ústneho daru v rodine a tak prešla aj darovaním ústnym na žalobkyňu, pričom jej držba je pokojná,

dobromyseľná a nepretržitá. Žalobca poukazoval na to, že následne sa mu svedkovia, ktorí boli pri tomto
osvedčení ospravedlňovali za to, že podpísali takéto osvedčenie z dôvodu toho, že boli uvedení do
omylu, že sa jedná o inú nehnuteľnosť. Tak isto žalobca predložil do konania aj potvrdenie Obce L. C. na
č.l. 90, ktoré potvrdilo, že žalobca užíva túto nehnuteľnosť nerušene a pôvodné potvrdenie obce vydané
zo dňa 15.08.2008 je bezpredmetné, bolo vydané na základe prehlásenia menovanej, že sa s R. S. o

vydanie osvedčenia a o vydržaní dohodli v jej prospech.

4. Žalovaná napriek spôsobu získania a zapísania vlastníckeho práva k podielu na predmetnej
nehnuteľnosti vo svojom vyjadrení, ktoré učinila prostredníctvom právneho zástupcu písomne na č.l.
38 a násl. uviedla, že parcela, ktorá je predmetom tohto konania, patrila v minulosti R. Y., ktorý bol

jej pradedom a ktorý túto nehnuteľnosť v roku 1931 kúpnou zmluvou odpredal svojmu synovi, t.j. jej
dedovi R. Y. a jeho manželke F., rod. J.. Uviedla, že na pozemku, ktorý patril R. Y., potom jej dedovi R.
Y., postavil so súhlasom pôvodného vlastníka R. Y. R. Y. s manželkou Y. Y. v roku 1922 dom po tom,
čo sa vrátili z Ameriky a nemali kde bývať. Žalovaná v 1.rade však tvrdila, že pôvodný vlastník R. Y.
nepreviedol nijakým spôsobom tento pozemok na R. Y. a jeho manželku Y., rod. T., ale iba im povolil

postaviť dom na pozemku a užívať tento pozemok. R. Y. a jeho manželka Y. Y. nemali deti, a preto podľa
žalovanej v 1.rade sa mal jej pradedo dohodnúť s týmito manželmi tak, že ak zomrú, zostane opäť tento
pozemok R. Y. s tým, že stavitelia mali nárok užívať iba tento pozemok. Žalovaná v 1.rade vo svojej
výpovedi nepopierala aj to, že po smrti R. Y. zostala bývať jeho manželka Y., ktorá prichýlila svoju sestru
V. S. a jej manžela T. S., t.j. rodičov žalobcu k sebe, lebo nemali kde bývať. Popierala však, aby tento

majetok bola previedla nejakým spôsobom na rodičov žalobcu a tvrdila, že tento pozemok stále patril
vždy predchodcom jej pradedovi a dedovi, v dôsledku čoho sa neskôr viedli aj medzi rodičmi žalobcu a
právnymi predchodcami žalovanej v 1.rade súdne spory.

5. Žalovaná v 2.rade je dedičkou po R. V., ktorá so žalobou nesúhlasila, bližšie sa však k žalobe nevedela

vyjadriť,pretoževtomtokatastrálnomúzemínežije.Uviedlavosvojejvýpovedipreddožiadanýmsúdom,
že jej otec túto nehnuteľnosť počas života neužíval, iba chodil vyberať nájomné, ktoré rodina žalobcu
neplatila. Žalovaná v 2. rade potvrdila, že jej otec ako podielový spoluvlastník nežil v L. C., lebo žil v
Lastomíre a bližšie sa nevedela vyjadriť k tomu, komu v minulosti patrili tieto nehnuteľnosti.

6. Zástupkyňa žalobcu doložila do konania rozsudky, ktoré by mali preukazovať, aké spory sa v minulosti
viedli medzi právnymi predchodcami žalovanej v 1.rade a rodičmi žalobcu.7. Z rozsudku Okresného súdu v Humennom sp. zn. 4C/39/63 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach 8Co/133/64 bolo zistené, že pred Okresným súdom v Humennom viedli žalobcovia F. Y., rod.
J. ako žalobkyňa spor proti žalovanému T. S., t.j. otcovi žalobcu o zaplatenie 1140,- Kčs. Okresný súd

Humenné rozhodnutím zo dňa 14.12.1963 v tejto veci rozhodol tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, o ktorom odvolaní rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý
rozsudkom zo dňa 13.04.1964 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

8. Z prednesu zástupkyne žalobcu, ale aj žalovanej v 1.rade a obsahu a odôvodnení týchto rozsudkov

bolo zistené, že v konaní pred Okresným súdom v Humennom F. Y., ktorá bola babkou žalovanej
v 1.rade, podala žalobu voči otcovi žalobcu o zaplatenie finančnej čiastky z toho dôvodu, že otec
žalobcu užíval jej stavebný pozemok, a preto, že si naň vlastnícky nárokovala F. Y. žiadala zaplatiť
za užívanie tohto pozemku za konkrétne obdobie sumu 1140,- Kčs. V tomto konaní Okresný súd
Humenné poukázal na to, že otec žalobcu T. S. s touto žalobou nesúhlasil. Tvrdil, že nárok žalobkyne
je bezprávny. Poukázal na to, že si žalobkyňa už uplatňovala osobitnou žalobou nárok na odovzdanie

do držby sporného pozemku, ktoré konanie sa viedlo na bývalom M. súde v Snine pod č. Z a v
tomto konaní bolo zistené, že sporná parcela stavebná patrí T. S., a nie žalobkyni. V dôvodoch tohto
rozsudku, ktorý bol predložený do tohto konania bolo ďalej zistené, že Okresný súd Humenné cituje v
dôvodoch a oboznamuje rozhodnutie Ľudového súdu v Snine pod č. C71/1957 (v archíve sa tento spis
na Okresnom súde Humenné nenachádza, ani účastníkmi rozsudok v tejto veci nebol do konania ako

listina predložený). Z tohto spisu súd zistil, že aj v tomto konaní F. Y. žiadala voči žalovanému vydať do
držby a úžitku nehnuteľnosť zapísanú v zápisnici č. XX v mpč. XX kat. územia L. C., pričom jej žaloba
bola rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.04.1959 zamietnutá. V rozsudku Krajského súdu
v Prešove sa konštatovalo, že sporná parcela patrí vlastníckym právom žalovanému, t.j. otcovi žalobcu.
V dôvodoch tohto rozhodnutia sa poukazuje aj na nesprávnosť v označení parcely, pričom vyplýva,

že ide o parcelu zapísanú v pozemno-knižnej zápisnici č. 26, pričom tak žalobca, ako aj žalovaná v
1.rade nevyjadrili žiadnu pochybnosť, že všetky spory, ktoré uvádzali v tomto konaní, sa týkali tej istej
nehnuteľnosti, ktorá v súčasnom konaní je označená ako parcela Z. XXX - zastavaná plocha o výmere
XXX m2, zapísaná na LV č. XX kat. územia L. C..

9. Žalovaná v 1.rade k týmto rozhodnutiam uviedla tú skutočnosť, že tieto rozhodnutia v sebe nesú
charakter politicky, keďže jej babka F. Y. nemohla byť v konaní úspešná, keď nebola členkou JRD, čoho
dôkazom je aj potvrdenie a oznámenie jej vtedy právneho zástupcu, ktorý ju oboznamoval s tým, že v
konaní vedenom pod sp. zn. Z pred Ľudovým súdom v Snine bola žalobkyňa v prvom stupni úspešná
a odvolanie podal vtedy otec žalobcu, pričom zástupca F. Y. poukazoval na to, že žalovaný je členom

JRD, čím podľa žalovanej v 1.rade bol ovplyvnený aj výsledok odvolacieho súdu a to Krajského súdu
v Prešove.

10. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že ešte do roku 2006 stál na tejto parcele starý rodinný dom, postavený
v roku 1922 a hoci v ňom už žalobca nebýval, nehnuteľnosť užíval, sadil, kosil a bol presvedčený o

svojom výlučnom vlastníckom práve k tejto nehnuteľnosti. Až v roku 2008 začala žalovaná nárokovať
na tento pozemok a vo vzťahu k nemu žiadala o vyplatenie hodnoty za jej podiel. Vtedy sa žalobca po
prvý krát dozvedel, že si formou notárskeho osvedčenia zariadila zapísanie vlastníckeho práva k podielu
na tejto nehnuteľnosti. Po tomto zistení bol žalobca nútený podať žalobu o určenie vlastníckeho práva,
aby zosúladil užívací stav so stavom právnym, čím odôvodňoval aj naliehavý právny záujem na tejto

určovacej žalobe.

11. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaná žaloba je dôvodná.

12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 129 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho

zákonníka § 134 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 868 Občianskeho zákonníka, § 872 ods. 6
Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom.

13. Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k parcele Z. XXX - zastavaná plochy o výmere
XXX m2, zapísaná na LV č. XX kat. územia L. C.. Žalobca tvrdil, že je výlučným vlastníkom tejto parcely,

ktorú získal po svojom otcovi v dedičskom konaní v roku 1972, kedy bola táto parcela predmetom
dedičského konania a od tej doby ju dobromyseľne nerušene užíval do roku 2008 ako vlastnú.14. Držba predstavuje faktický stav, ktorý je právne upravený, aj právne chránený. Držiteľ vykonáva
svoje skutočné panstvo nad predmetom držby v rozsahu danom zákonom. Držba podľa § 129 ods. 1 O.
z. predpokladá faktické ovládanie predmetu držby a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp.

pre seba. Podstata faktického ovládania spočíva vo fyzickom držaní, t.j. reálnom užívaní nehnuteľnosti.
Pri dobromyseľnej držbe sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je
vlastníkom veci a iba oprávnená držba môže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. Úmysel držiteľa
nakladať s vecou ako s vlastnou a vykonávať právo pre seba, je vnútorným subjektívnym presvedčením
držiteľa, ktoré sa navonok prejavuje nakladaním s predmetom držby. Tento úmysel v zásade nadväzuje

na titul nadobudnutia držby.

15. V danom prípade nepochybne bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca sa stal
oprávneným držiteľom sporných nehnuteľností a to minimálne od roku 1972, kedy sporné nehnuteľnosti
získal dedením po svojom otcovi T. S.. Túto skutočnosť potvrdili predložené listinné dôkazy, ako aj
dedičské rozhodnutie po neb. T. S., ale aj potvrdenie Obecného úradu v L. C. a v podstate ani žalovaní

v 1.a 2.rade nepopierali pravdivosť toho, že žalobca užíval tieto nehnuteľnosti v období od roku 1972
do roku 2008 nerušene.

16. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že podmienkami pre vydržanie
vlastníckeho práva sú predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená držba a vydržacia lehota.

17. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že žalobca splnil všetky tieto podmienky
potrebné k tomu, aby vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudol vydržaním. Predmetom
vydržania bola nehnuteľnosť, ktorá je spôsobilá na vydržanie. Subjektom vydržania bol žalobca, ktorý
je fyzickou osobou, občanom SR, bol oprávneným držiteľom sporných nehnuteľnosti tak, ako to je

vyššie uvedené s presvedčením, že mu táto nehnuteľnosť patrí. Zároveň bolo preukázané, že tieto
nehnuteľnosti užíval so svojimi rodičmi a ako vlastné od roku 1972, kde začala plynúť vydržiavacia
lehota,pretožededičskérozhodnutiebolovstupomdooprávnenejdržbyapouplynutí10rokovvydržacej
doby, ktorá bola nepretržitá a nerušená, čo v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, nastal aj
právny následok a to vznik vlastníckeho práva žalobcu k spornej parcele.

18. Výhrady žalovanej v 1.rade o tom, že spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemno-
knižnej zápisnici č. 26 nezaniklo reálnym rozdelením, je v rozpore s tým, čo uvádzala v tomto konaní. Už
počas súdnych sporov, ktoré sa viedli medzi starou matkou žalovanej v 1.rade a rodičmi žalobcu bolo
zjavné, že nehnuteľnosti sú presne identifikované a už v tom čase reálne aj rozdelené. Sám žalobca

uviedol, že na tejto nehnuteľnosti sa narodil a odjakživa, čo si pamätá, bola reálne v prírode vyčlenená,
reálne oplotená a v takomto stave je aj doposiaľ. Túto okolnosť žalovaná ničím nespochybnila. Súd
neuveril jej tvrdeniam, že pôvodný vlastník - pradedo žalovanej v 1.rade R. Y. ponúkol túto parcelu R.
Y. a jeho manželke Y. Y. na výstavbu domu len s tým, že pozemok budú len užívať a nebudú k nim mať
vlastnícky režim, pretože toto tvrdenie ničím žalovaná v 1.rade nepreukázala. Naopak, z predložených

listinných dôkazov bolo jasne preukázané, že tento pozemok R. Y. a jeho manželka vlastnili a tento
pozemok naďalej aj prevádzali a to konkrétne na rodičov žalobcu. Výpoveď žalobcu spolu s listinnými
dôkazmi tvorí jeden ucelený a logický výklad toho, akým spôsobom bola nehnuteľnosť užívaná po tom,
čo v minulosti bola aj reálne rozdelená a pozemok patril R. Y.. V tomto tvrdení sa všetci, teda žalobca,
aj žalovaná v 1.rade zhodli. Súdne spory, ktoré súd vykladal len z predložených rozhodnutí, keďže v

archívoch sa spisy už toho času nenachádzajú svedčia tiež jednoznačne o tom, že súdy sa zaoberali v
minulosti aj vlastníckym právom k tejto parcele, pretože nebolo pochybnosti medzi účastníkmi konania,
že predmetom konania v minulosti bol spor o vlastnícke právo práve k tejto nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom tohto konania, pričom závery súdov boli jednoznačne v prospech otca žalobcu, čo podporuje
výpoveď žalobcu v celom rozsahu. Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že

žalobca nadobudol výlučné vlastnícke právo k tejto parcele vydržaním, uplynutím 10-ročnej lehoty, lebo
držba bola nepretržitá od roku 1972 až do roku 2008 a stal sa tak vlastníkom tejto nehnuteľnosti.

19. Žalovaná v 1. rade v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
žalobu zamietol. Poukázal ďalej na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aby, či už on alebo

jeho právni predchodcovia nejakým spôsobom nadobudli spornú parcelu.20. Na jednej strane žalobca tvrdí, že parcelu, ktorá je predmetom sporu získal od pradeda žalovanej v
1. rade R. Y. ešte v roku 1922 kúpou R. Y. aj s manželkou Y., pričom na túto skutočnosť okrem svojich
tvrdení nepredložil žiaden dôkaz.

21. Na strane druhej v náhradnom dedičskom konaní po svojom nebohom otcovi T. S. D X/XX, ktoré
vyvolal žalobca v súvislosti so spornou parcelou tvrdí, že ide o pozemok po neznámom vlastníkovi Y. Y.,
ktorý poručiteľ, otec žalobcu od toho vlastníka nadobudol kúpou asi pred 50 - timi rokmi.

22. Za stavu súčasného tvrdenia obidvoch verzií, len jedna môže byť pravdivá. Keďže sú dve rôzne
verzie, ako prišli právni predchodcovia žalobcu k podielu z pôvodnej pozemnoknižnej parcely, ktorý sa
mal stať titulom pre ich oprávnenú držbu dnešnej parcely C KN XXX, už z toho je zrejmé, že žalobca
klame.

23. Odvolateľka má za to, že žalobca ničím nepreukázal, že či už R. Y. a jeho manželka alebo jeho otec

nadobudli spornú parcelu tým, že kúpili spoluvlastnícky podiel z pôvodnej pozemnoknižnej parcely. Ide
len o jeho tvrdenia, ničím nepodložené.

24. Ak teda žalobcom nebol preukázaný titul pre vstup do držby, tak potom ani následná držba či už
žalobcu alebo jeho právnych predchodcov nemohla byť oprávnená.

25. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovanej v 1. rade je opodstatnené.

26. Treba prisvedčiť odvolateľke, že žalobca v tomto konaní prezentuje dve celkom rozdielne verzie
nadobudnutia sporných nehnuteľnosti právnymi predchodcami.

27. Podľa prvej verzie bol v roku 1922 vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom konania R. Y.. Tento
sporné nehnuteľnosti odpredal R. Y. a jeho manželke Y. Y..

28. Po smrti R. Y. jeho manželka darovala tieto nehnuteľnosti jeho rodičom (výpoveď žalobcu na
pojednávaní dňa 29.4.2014), alternatívne, po smrti R. Y. jeho manželka nehnuteľnosti v roku 1952
odpredala svojej sestre V. S. - žalobcovej matke ( obsah žaloby z 23.5.2012).

29. Podľa druhej verzie obnovil dedičské konanie po svojom otcovi a v roku 1972 vlastne na základe
dedičskéhorozhodnutiabolanažalobcutátonehnuteľnosťprevedená(výpoveďžalobcunapojednávaní
dňa 29.4.2014), štátne notárstvo konštatovalo, že spornú nehnuteľnosť nadobudli predkovia žalobcu
kúpou pred 50 -timi rokmi (obsah žaloby zo dňa 23.5.2012).

30. Čo sa týka druhej verzie , z obsahu spisu - dedičského rozhodnutia D-3/72 ( č.l. 16) je zrejmé, že
sporné nehnuteľnosti mal nadobudnúť poručiteľ - otec žalobcu kúpou pred viac než 50 -timi rokmi.

31. Súd prvej inštancie ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia sa v celom rozsahu priklonil k
druhejverziiprezentovanejžalobcomavyslovilzáver,žežalobcasastaloprávnenýmdržiteľomsporných

nehnuteľností, minimálne od roku 1972, kedy sporné nehnuteľnosť získal zdedením po svojom otcovi T.
S.. Dedičské rozhodnutie bolo podľa názoru súdu prvej inštancie, vstupom do oprávnenej držby.

32. V zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri vydržaní držiteľ musí
byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere o tom, že mu vec patrí. Totiž len vtedy je držiteľom

oprávneným. Pritom platí zásada, že pre existenciu dobrej viery držiteľa nepostačí iba jeho tvrdenie, že
mu vec patrí ale je treba, aby toto tvrdenie bolo podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno
vyvodiť, že je dôvodné. Z toho plynie, že dobromyseľnosť držiteľa treba vždy hodnotiť aj objektívne v
tom, či tento mal alebo nemal, prípadne mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec skutočne patrí.

33. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie však takéto hodnotenie absentuje, čo spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia.34. Nutnosť náležitého odôvodnenia v tomto smere je daná aj prezentovanými rôznymi verziami vstupu
žalobcu , prípadne jeho právnych predchodcov do oprávnenej držby.

35. Ak teda súd prvej inštancie prijal jednu z ponúknutých verzií bolo potrebné náležitým spôsobom
vyhodnotiť dobromyseľnosť držiteľa vo vzťahu k tejto verzii.

36. V odôvodnení rozhodnutia je vyslovený len záver, že dedičské rozhodnutie bolo vstupom do
oprávnenej držby bez toho, aby súd prvej inštancie náležitým spôsobom odôvodnil ako k uvedenému

záveru dospel.

37. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

38. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.

39. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov

sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci samej.

40. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

41. V prejednávanej veci nebol náležitým spôsobom odôvodnený záver súdu prvej inštancie, že žalobca
sa stal oprávneným držiteľom sporných nehnuteľností a to minimálne od roku 1972, kedy sporné
nehnuteľnosti získal dedením po svojom otcovi T. S., najmä však záver, že dedičské rozhodnutie
bývalého štátneho notárstva v Humennom sp. zn. D X/XXXX bolo vstupom žalobcu do oprávnenej držby.

42. Keďže týmto nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené žalovanému uskutočniť
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací
súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
43. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v novom

rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).