Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/79/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717201520
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8717201520.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: C.S. D.A., L.. XX.XX.XXXX, J.Ý.
E. G. - D. D., L. A.. C. Č.. XXXX/XX, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom v
Bratislave, na Mlynských nivách č. 1, právne zastúpenému: Beňo & partners advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom v Poprade, na Námestí sv. Egídia č. 93, o zaplatenie sumy 260,20 Eur s prísl., o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 13.02.2018 č.k. 9Csp 27/2017 - 111 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu 1. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané že žalobca uzatvoril s právnym predchodcom
žalovaného zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky zo dňa 25.10.2013. Pôžička bola poskytnutá vo
výške 1.500,- Eur a žalobca z titulu pôžičky vrátil celkovo sumu 1.760,20 Eur. Túto čiastku uhradil 6
-timi splátkami po 62,12 Eur v dňoch 14.11.2013, 16.12.2013, 14.01.2014, 14.02.2014, 14.03.2014 a
14.04.2014 a jednou splátkou v sume 1.387,48 Eur dňa 17.04.2014.

3. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

4. Pokiaľ márne uplynie doba premlčania a druhou stranou je vznesená námietka premlčania, nie je
možné oprávnenému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať.

5. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok vyplývajúci z týchto
skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné

6. Nakoľko žalobca uhradil prvú splátku dňa 14.11.2013 a poslednú splátku dňa 14.04.2014, pričom

posledná zvyšná suma bola uhradená dňa 17.04.2014, je žalobcom uplatnený nárok premlčaný
vzhľadom na dátum podania žaloby vo veci samej dňa 13.02.2017. Súd prvej inštancie preto žalobu
žalobcu zamietol

7. Výrok o trovách odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť naďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel
dňa 18.06.2016. Právny predchodca žalovaného mu poskytol niekoľko úverov za sebou, vždy keď
nebol schopný splácať poskytnutý úver. Nakoniec sa dostal do situácie, že jeho príjem nepostačoval na

splácanie úverov. Od známych dostal informáciu, že Združenie mu vie v tejto veci pomôcť. Po dohode
dňa 18.06.2016 predložil Združeniu na ochranu spotrebiteľov úverové zmluvy na posúdenie. Vtedy sa
dozvedel o skutočnostiach uvedených v žalobe. V ten deň podpísal súhlas so spracovaním osobných
údajov. Odo dňa 18.06.2016 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Žaloba bola podaná
dňa 13.02.2017. Táto skutočnosť sa dostatočne nepreskúmala.

9. Žalobca zároveň predložil rozsudok Okresného súdu Prešov vydaný vo veci 20C 105/2016, kde
je žalovaný ten istý subjekt, pričom prvoinštančný súd sa v rozsudku zaoberá vznesenou námietkou
premlčania. Žalovaný sa proti rozsudku odvolal a Krajský súd v Prešove vo veci 18Co 53/2017
uznesením pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok zrušil a konanie zastavil. Stalo sa tak z dôvodu
uzatvorenia mimosúdnej dohody, predmetom ktorej bolo vyplatenie bezdôvodného obohatenia v plnej

výške žalobcovi.

10. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

11. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.

12. Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením o premlčaní uplatneného nároku z dôvodu uplynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) od momentu úhrad

jednotlivých splátok žalobcom, pričom k poslednej úhrade zo strany žalobcu došlo dňa 17.04.2014.

13. Čo sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia toto podlieha premlčaniu.
Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba a to subjektívna ( § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2

Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na
sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je
2 - ročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa
jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

14. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť,
že žalobca vstupoval do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom žalovaného ako so subjektom
podnikajúcim v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená
a vopred pripravená zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným

zákonom č. 129/2010 Z.z. V čase poslednej úhrady žalobca ako priemerný spotrebiteľ ani len nemohol
predpokladať, že právnemu predchodcovi žalovaného uhrádza aj peňažné plnenia, na ktoré mu zákonný
nárok nevznikol.

15. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobca podľa vlastného vyjadrenia dozvedel až po tom,

čo si dal zmluvu prehodnotiť spotrebiteľským združením. Ako sa s týmto tvrdením majúcim vplyv
na posúdenie začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby vyrovnal konajúci súd z
odôvodnenia rozhodnutia známe nie je.

16. Z odôvodnenia rozhodnutia sa nedá zistiť ani to, ako bola vyhodnotená námietka žalobcu o absencii

podstatnej náležitosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy vyžadujúceho rozčlenenie
dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo
za následok, že úver sa v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov.

17. V tejto súvislosti je už teraz potrebné dodať, že na posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy
vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, nemá vplyv ani rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaný dňa 09.11.2016 voveci Q.. Rozhodnutie vydané vo veci C-42/15 má charakter prejudiciálneho rozsudku. Takýto rozsudok
je spolu s výkladom alebo s posúdením platnosti práva únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre
vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci

o opravných prostriedkoch. Na druhej strane si treba uvedomiť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie
je rozhodnúť spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva únie, ktorý mu pomôže pri
jeho aplikácii.

18. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

19. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný

rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula

transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže

mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

20. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie

vo veci C-XX/XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o

spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

21. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky

iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-XX/XX správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.22. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj

splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

23. Ak vyššie uvedená zákonom vyžadovaná náležitosť spôsobujúca bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru dodržaná nebola, bude potrebné pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania vychádzať

z ustálenej rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove prezentovanej množstvom rozhodnutí
zdôrazňujúcich potrebu aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

24. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

25. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.

26. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v

ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci samej.

27. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

28. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný

postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

29. Po vrátení spisu bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu
od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby a
teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva a teda o všetkých skutkových zložkách
bezdôvodného obohatenia. Muselo ísť o skutočnú a nie predpokladaná vedomosť o skutku z porušeniapráva zakladajúceho nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Zároveň bude potrebné
vytvoriť priestor pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobcu o čase, kedy sa o skutkových
okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel.

30. Ak následne bude nárok uplatnený žalobcom posúdený ako opodstatnený pre absenciu obligatórnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania bude
potrebné vychádzať z desaťročnej objektívnej premlčacej doby.

31. Súd prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

32. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).