Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. december 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/32/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5914207487
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5914207487.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N. L., bývajúceho v Z. R., Ľ. G. XXXX/XX,
zastúpeného JUDr. Petrom Harákalym, advokátom v Košiciach, Mlynská 28, proti žalovanému MAKS-
D, s. r. o., so sídlom v Novákoch, M. R. Štefánika 1, IČO: 36 332 534, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Nižník & Partners, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Žiškova 4E, IČO: 47 244 488, o určenie,
že obsah a podmienky dodávateľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zodpovedajú

pracovnoprávnemu vzťahu a iné, vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3 Cpr 2/2014, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. augusta 2017, sp. zn. 5 CoPr 2/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom z 30. novembra 2016, č.
k. 3 Cpr 2/2014-264 zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca domáhal určenia, že obsah a
podmienky dodávateľskej zmluvy uzatvorenej medzi ním a žalovaným zodpovedajú pracovnoprávnemu
vzťahu a že úraz, ktorý sa mu stal 20. novembra 2010 počas výkonu práce je pracovným úrazom,
za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu (výrok II.), návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol (výrok III.) a svedkovi

C. R. priznal svedočné vo výške 7,10 eur (výrok IV.). Pokiaľ sa žalovaný domáhal prerušenia konania
v súdenej veci do skončenia správneho konania vedeného na Sociálnej poisťovni, v ktorom sa
riešili nároky žalobcu na náhradu za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a úrazovú rentu v
súvislosti s jeho úrazom z 20. novembra 2010, súd prvej inštancie návrh zamietol z dôvodu, že
práve tieto konania boli prerušené do času rozhodnutia v prejednávanej veci, pretože sa v nej rieši
predbežná otázka, či medzi žalobcom a žalovaným existoval pracovnoprávny vzťah, od vyriešenia

ktorej následne závisí postup Sociálnej poisťovne v správnom konaní. Ďalej skúmal, či v zmysle § 137
písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej „C.s.p.") má žalobca na ním žiadanom určení naliehavý
právny záujem. Dospel k záveru, že vyriešenie uvedenej otázky má význam pre ustálenie charakteru
právneho vzťahu medzi stranami sporu a je dôležité práve pre spomínané správne konanie. Na základe
vykonaného dokazovania ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným nebol založený pracovnoprávny
vzťah nakoľko tento nezodpovedal definičným znakom závislej práce v zmysle ustanovenia § 1 ods.

2 Zákonníka práce. Konštatoval, že žalobca slobodne prejavil vôľu uzatvoriť obchodnoprávny vzťah
so žalovaným, bol podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia, za vykonané práce fakturoval
žalovanému ako odberateľovi odmenu v postavení dodávateľa, vykonával odvodové povinnosti do
sociálnej, resp. zdravotnej poisťovne ako samostatne zárobkovo činná osoba a zároveň podával aj
daňové priznanie z dani príjmov fyzických osôb, kde uvádzal príjmy z podnikania. Charakter prác,
za ktoré bola fakturovaná odmena bol v súlade s jeho živnostenským oprávnením. Svedkovia, ktorí

boli k okolnostiam uzavretia tohto právneho vzťahu vypočutí, svojimi výpoveďami neprispeli k prijatiu
záveru o existencii pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Ďalej sa súd prvej inštanciezaoberal podrobne jednotlivými znakmi závislej práce v zmysle jej definície v Zákonníku práce a
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k jednotlivým znakom konštatoval ich
nenaplnenie, zároveň uvádzal dôvody, pre ktoré skutočnosti označované žalobcom nepovažoval za

okolnosti svedčiace vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a žalovaným.

2. Na odvolanie žalobcu (do výrokov I., II. a IV.) Krajský súd v Žiline rozsudkom z 15. augusta 2017 sp.
zn. 5 CoPr 2/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1, 2 C.s.p. keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil

skutkový stav veci, dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré aj náležite a dostatočne odôvodnil. Neuznal opodstatnenosť argumentácie
žalobcu, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody, uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia reagoval na všetky námietky, ktoré boli opätovne uvádzané žalobcom aj v podanom
odvolaní, žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a

ktoré by boli spôsobilé na to, aby inak ako súd prvej inštancie vyhodnotil skutkový stav a právne závery.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Podľa jeho názoru je dovolanie

prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a dôvodné preto, lebo napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ spochybnil správnosť skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý podľa jeho názoru absolútne nesprávne uvažoval, keď
mal snahu vychádzať predovšetkým z vôle subjektov pri dojednávaní predmetného právneho vzťahu.
Poukázal na kogentné ustanovenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého bolo potrebné

skúmať predovšetkým obsah právneho vzťahu, v rámci ktorého vykonával pre žalovaného prácu, ako
aj to či táto práca vykazovala znaky závislej práce, potom by bola vôľa zmluvných strán týkajúca
sa voľby typu zmluvného vzťahu pri jeho dojednávaní irelevantná. Aj v prípade, ak by mali vôľu
založiť obchodnoprávny či iný záväzkový vzťah, v rámci ktorého by vykonával pre žalovaného závislú
prácu, išlo by o dohodu, ktorá by bola v rozpore s týmto zákonným ustanovením a z toho dôvodu

by bola neplatná. V tomto smere považoval za absolútne právne nepodstatné skutočnosti z ktorých
vychádzal súd prvej inštancie a to, že disponoval živnostenským oprávnením, mesačne fakturoval
žalovanému odmenu, realizoval odvody na sociálne a zdravotné poistenie ako samostatne zárobkovo
činná osoba a podával daňové priznanie ako živnostník. Žalobca ďalej poukázal na jednotlivé znaky
závislej práce vyplývajúce z jej definície v Zákonníku práce a namietal závery súdov nižších inštancií,

ktorí na základe vykonaného dokazovania konštatovali, že o závislú prácu medzi ním a žalovaným
nešlo. Uviedol, že súdy neposudzovali skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania komplexne
vo vzájomných súvislostiach, inak by zistili, že medzi ním a žalovaným išlo o vzťah nadriadenosti
a podriadenosti ktorý je charakteristický práve pre vzťah pracovnoprávny. Bolo vecou súdov, aby sa
zaoberali predovšetkým materiálnym obsahom zmluvného vzťahu, a nie jeho formálnym pomenovaním

aleboformálneprejavenouvôľouakýtypzmluvnéhovzťahuchcelizmluvnéstranymedzisebouuzavrieť.
Na záver dovolania opätovne zdôraznil účel a zmysel ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý
definuje pojem závislej práce, ako aj ustanovenia § 1 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý výslovne zakazuje
výkon závislej práce v inom než pracovnoprávnom vzťahu. Práve rešpektovanie uvedeného zmyslu a
účelu týchto ustanovení malo byť nosným pilierom rozhodnutia okresného súdu a následne aj krajského

súdu v predmetnej veci. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že
sa ním zmení rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe bude vyhovené.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalobcu nie je podľa jeho názoru
dôvodné, označil ho za zmätočné a jeho žalobný petit za nevykonateľný. Uviedol, že v ňom absentuje

konkrétna právna otázka, teda otázka, ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola
vyriešená a ktorou by sa mal dovolací súd zaoberať. Stotožnil sa s právnymi závermi súdov nižších
inštancií, ktoré pri rozhodovaní vo veci samej vychádzali z vôle subjektov pri dojednaní právneho vzťahu
medzi nimi, pričom toto posúdenie odôvodnili zásadou individuálnej autonómie a mal za to, že medzi
ním a žalobcom bola prejavená vôľa uzatvoriť obchodnoprávny vzťah. Pokiaľ žalobca argumentuje, že

jeho vôľou bolo uzatvoriť pracovnoprávny vzťah, chýba tu zmluvné dojednanie ako aj samotná vôľa
zmluvných strán, nakoľko z jeho strany nikdy nedošlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy so žalobcom a
žalobca sa počas existencie ich právneho vzťahu jej uzatvorenia nedožadoval. Žalovaný navrhol, aby
dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4
Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená,žeakzákonvýslovneneuvádza, žedovolaniejeprotitomu-ktorémurozhodnutiuodvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

8. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce

niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne
odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
431 až § 435 C.s.p. (porovnaj 2 Cdo 203/2016 a 6 Cdo 113/2017).

9. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1
C.s.p., vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho
prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C.s.p.
ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo

203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016).

10. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 C.s.p. pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka" a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom

prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že
môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

11. Právnou úpravou dovolania v C.s.p. sa sleduje nielen náprava nesprávností v individuálnom spore
dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných
súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. sa takto sleduje zámer
minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je

dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho
rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe"). Ustanovenie
§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. má za cieľ dosiahnutie jednoty v rozhodovaní dovolacích senátov.

12. V danom prípade žalobca vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

b/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.13. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. je právna otázka, ktorá ešte nebola
riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto

ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.

14. Dovolateľ namietal správnosť záverov súdov nižších inštancií týkajúcich sa posúdenia aký charakter
mal záväzkový vzťah medzi stranami sporu, na základe ktorého vykonával pre žalovaného dohodnutý

druh činností. Tvrdil, že vychádzali z nesprávneho právneho záveru, keď za základ pre svoje rozhodnutie
zobrali posúdenie vôle strán sporu pri uzatvorení tohto záväzkového vzťahu, pretože vychádzali zo
zásadyindividuálnejautonómie,akozákladnejzásadysúkromnéhopráva.Namietal,žeuvedenázásada
nie je absolútna a jej uplatňovanie závisí od jednotlivých odvetví práva, v ktorých sa aplikuje. Zmluvná
autonómia nesmie byť v rozpore s kogentnými normami, ktoré určité konanie výslovne zakazujú. V
súdenej veci, podľa dovolateľa súdy nižších stupňov neprihliadali na kogentný charakter ustanovenia § 1

ods. 3 Zákonníka práce, ktorý obmedzuje úplnú zmluvnú voľnosť subjektov súkromného práva a určuje,
že závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere. Práve na uvedené ustanovenie
súdy nižších stupňov neprihliadli, a preto nesprávne stanovili primárne východisko svojho právneho
posúdenia na hodnotení vôle zmluvných strán v momente uzatvárania ich právneho vzťahu. Namietal,
že súdy dostatočne neskúmali, čo bolo obsahom záväzkového vzťahu, v rámci ktorého vykonával

pre žalovaného prácu, či táto práca mala charakter závislej práce. Nesprávne hodnotili vykonané
dôkazy, neprihliadali na ich vzájomné súvislosti a dospeli tak k nesprávnemu záveru, že nevykonával
pre žalovaného práce v pracovnom pomere. Z takého obsahu dovolacieho prejavu žalobcu (§ 124
C.s.p.) dovolací súd dospel k záveru, že žalobca vyčítal súdom nižších inštancií nedostatky vykonaného
dokazovania, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov a tým nesprávne právne posúdenie veci.

15. Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových
poznatkovsúduvprocesedokazovania;prijejriešenísasúdzameriavanaskutkovéokolnostivýznamné
napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný,
čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej

alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým
zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť
skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese
právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu,
normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich

podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na
posudzovaný prípad.

16. V danom prípade dovolateľ namieta, že vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo, že
obsahom právneho vzťahu, ktorý bol predmetom posudzovania súdov bolo vykonávanie závislej práce,

preto naň mali súdy aplikovať ustanovenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce a konštatovať, že ide o
pracovnoprávny vzťah a v tom prípade je vôľa subjektov pri jeho vzniku nepodstatná. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy nižších inštancií zistený skutkový stav hodnotili aj z hľadiska uvedeného ustanovenia
Zákonníka práce a konštatovali, že tento nedáva podklad pre právny záver, že záväzkový vzťah medzi
žalobcom a žalovaným mal charakter závislej práce. Podrobne sa zaoberali jednotlivými znakmi závislej

práce a rozoberali, či tieto atribúty napĺňal aj vzťah medzi sporovými stranami. Dovolateľ v dovolaní
s týmito závermi polemizuje, nespochybňuje výklad zákonných znakov závislej práce súdmi nižších
inštancií, dokonca ich vykladá zhodne s týmito súdmi, na rozdiel od nich však tvrdí, že vykonané
dokazovanie jednoznačne preukázalo, že uvedené znaky závislej práce spĺňal aj záväzkový vzťah medzi
ním a žalovaným, z ktorého dôvodu ho nebolo možné považovať za obchodnoprávny. I keď od tohto

záveru súdov bolo závislé vyriešenie právnej otázky, či medzi stranami sporu vznikol pracovný pomer,
nič to nemení na tom, že v dovolaní nastolená otázka má skutkovú (nie právnu) povahu, ktorá nemôže
byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania
žalobcu v zmysle tohto ustanovenia. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a
vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté

spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a §
432 ods. 2 C.s.p.17. Dovolací súd posudzujúc dovolanie podľa obsahu ( § 124 ods. 1 C.s.p., čl. 11 C.s.p.) dospel k záveru,
že aj keď dovolateľ konkrétne neoznačil ako dovolací dôvod existenciu procesnej vady zmätočnosti
uvedenej v ustanovení § 420 C.s.p. (ktoré v dovolaní nie je ani spomenuté), argumentácia a formulácia v

ňomuvedenýchdovolacíchdôvodovdávajúmožnosťkonštatovať,žedovolateľnamietaokremprávnych
záverov najmä správnosť procesného postupu odvolacieho súdu, čo môže byť po splnení ďalších
zákonných predpokladov dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ C.s.p.

18. Dovolateľ tvrdí, že odvolací súd vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne, čo malo za následok,

nesprávne právne posúdenie veci založené na nesprávnom zistení skutkového stavu. Najvyšší súd
ale už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu
procesných oprávnení účastníka a zakladajúcim prípustnosť dovolania nie je nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011,
3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo

38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani podľa novej právnej úpravy civilného sporového
konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Dovolací súd zdôrazňuje, že
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej

strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. I. ÚS 97/97).

19. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne neprípustné;
vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ C.s.p.

20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451
ods. 3 veta druhá C.s.p.). O výške náhrady trov dovolacieho konania žalovaného rozhodne súd prvej
inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.