Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. január 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/288/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116216059
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116216059.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu
UniCredit Leasing Slovakia, a.s., so sídlom Šancová 1/A, 814 99 Bratislava, IČO: 35 730 978,
zastúpeného Nosko & Partners s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 36 860 107,
proti žalovanému M. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom O. X, XXX XX O., zastúpenému JUDr. Luciou
Fabriciusovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom J. A. Komenského 18B, 974 01 Banská
Bystrica, v konaní o zaplatenie 8 891,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12Csp/40/2016 - 86 zo dňa 11. apríla 2017 ako súdu prvej
inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8
815,49 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 8 815,49 Eur od
18. 07. 2014 do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku m e n í tak, že
žalobu v tejto časti z a m i e t a.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobe spísanej žalobcom dňa 25. 08. 2016 a došlej na súd prvej inštancie dňa 30. 08. 2016 o
zaplatenie sumy 8 891,65 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne z tejto sumy od 18.
07. 2014 do zaplatenia súd prvej inštancie vyhovel len čiastočne tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 8 815,49 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne z tejto sumy
od 18. 07. 2014 do zaplatenia a žalobu zamietol v prevyšujúcej časti uplatnenej sumy 76,16 Eur a úroku
z omeškania vo výške 8,15 % ročne z tejto sumy od 18. 07. 2014 do zaplatenia.

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal
zaplatenia sumy 8 891,65 Eur titulom odstúpenia od lízingovej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa
13. 06. 2012 z dôvodu uvedeného v bode 11. písm. aa) Obchodných podmienok prenajímateľa pre
finančný lízing motorových vozidiel (verzia - 2011/02/fix/UCL/FL/N/S) (ďalej aj „obchodné podmienky“),
nakoľko žalovaný ako lízingový nájomca sa dostal do omeškania s platením lízingových splátok, pričom
následkom odstúpenia od zmluvy bola v zmysle bodu 6. písm. b) a bodu 11. písm. da) Obchodných
podmienok okamžitá splatnosť všetkých zostávajúcich neuhradených splátok a povinnosť zaplatiť ich
lízingovému prenajímateľovi (žalobcovi). Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 17. 07.
2014, preto sa dostal do omeškania so zaplatením zostávajúcich lízingových splátok nasledujúcim dňom.

Žalobca uviedol, že dňa 31. 07. 2014 vyhotovil výpočet škody na majetku žalobcu, z ktorého vyplýva
dlžná suma 8 891,65 Eur.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe (odpore proti platobnému rozkazu) mal za to, že žalobca si svoje
nároky uplatňuje titulom bezdôvodného obohatenia, pretože účinky odstúpenia od zmluvy je potrebné
posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný je spotrebiteľom v zmysle §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v takom prípade je dohoda zmluvných strán o použití Obchodného
zákonníka na právny vzťah založený lízingovou zmluvou neplatná pre rozpor s ust. § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa žalovaného je nepochybné, že dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa úpravy v Obchodnom
zákonníku sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa Občianskeho zákonníka. V dôsledku
odstúpenia od zmluvy došlo v súlade s § 48 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka k zrušeniu zmluvy
od počiatku, v dôsledku čoho je v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka každý z účastníkov zmluvy
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Právo žalobcu na vrátenie sumy uplatnenej žalobou
(vydanie bezdôvodného obohatenia) je však premlčané v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v subjektívnej premlčacej dobe dvoch rokov plynúcej od 18. 07. 2014 do 18. 07. 2016, nakoľko žaloba
bola podaná až dňa 30. 08. 2016. Preto žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Žalobca trval na tom, že v dôsledku dohody zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka sa
posudzujú účinky odstúpenia do zmluvy podľa Obchodného zákonníka a obchodných podmienok, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podporne tvrdil, že právo na zaplatenie sumy 8 891,65 Eur s prísl.
nie je premlčané, nakoľko dňa 08. 09. 2014 podal na žalovaného trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, resp. neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla, v ktorom si uplatnil náhradu škody vo výške 8 891,65 Eur a na podklade ktorého
sa viedlo trestné stíhanie, ktoré bolo prerušené dňa 21. 05. 2015, o čom predložil listinné dôkazy. Na
základe uvedeného mal žalobca za to, že premlčacia doba v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka po
dobu od 08. 09. 2014 do 21. 05. 2015 spočívala.

5. K tomu žalovaný uviedol, že aj keď suma uplatnená žalobou je rovnaká ako výška škody uplatnená
v trestnom konaní, táto suma je v tomto civilnom konaní uplatnená z iného právneho dôvodu -
bezdôvodného obohatenia v dôsledku odstúpenia od zmluvy, nejedná sa teda o nárok na náhradu škody,
a preto je námietka žalobcu o spočívaní premlčacej doby počas trestného konania irelevantná. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/37/2011 zo dňa 19. 10. 2011.

6. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca uzatvoril so žalovaným
dňa 13. 06. 2012 lízingovú zmluvu, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky
vo výške 12 250,00 Eur za účelom dofinancovania kúpy osobného motorového vozidla zn. Kia Rio, rok
výroby 2012, pričom žalovaný bol počas trvania lízingu oprávnený osobné motorové vozidlo užívať a
následne odkúpiť predmet lízingu od žalobcu po splnení všetkých povinností zo zmluvy. Žalovaný sa
poskytnuté finančné prostriedky zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach s výškou mesačnej splátky
290,04 Eur, s úrokovou sadzbou vo výške 8,88 % ročne a ročnou percentuálnou mierou nákladov 15,06
% ročne. Celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť bola v zmluve uvedená v sume 17 090,40
Eur. Nakoľko žalovaný neplnil riadne a včas svoje povinnosti zo zmluvy, žalobca odstúpil od zmluvy
listom zo dňa 15. 07. 2014, keď odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovanému dňa 17. 07. 2014.
Suma 8 891,65 Eur uvedená vo výpočte škody na majetku žalobcu v spojení so splátkovým kalendárom
pozostáva zo sumy nedoplatkov vo výške 2 396,48 Eur (neuhradené splátky vrátane úrokov a poistného
od decembra 2013 do júla 2014 vrátaného úroku z omeškania v sume 76,16 eura, ktorý však nevedel
špecifikovať, t.j. za aké obdobie a z akej sumy boli úroky z omeškania vypočítané). Zostatok žalovanej
sumy 6 495,17 Eur predstavuje splátky istiny bez príslušenstva a DPH od augusta 2014 do júna 2017,
ktoré vyplývajú zo splátkového kalendára a sumu 1,- Eur bez DPH ako odkupnú cenu vozidla.
7. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobca uzatvoril so
žalovaným lízingovú zmluvu, ktorá je inominátnou (nepomenovanou) zmluvou v zmysle § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka s prevažnými prvkami úverovej zmluvy podľa § 497 Obchodného zákonníka,
pričom strany si v bode 1. písm. e) obchodných podmienok dohodli, že vzájomné vzťahy výslovne
neupravené zmluvou a obchodnými podmienkami sa spravujú príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka, čo im umožňovalo ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Na základe uzatvorenej zmluvy

boli žalovanému, ktorý je fyzickou osobou nepodnikateľom, dočasne poskytnuté peňažné prostriedky
vo forme lízingu žalobcom, ktorý poskytuje finančný lízing formou prenájmu motorových vozidiel v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovaným žalobca
od zmluvy odstúpil v zmysle bodu 11. písm. aa) obchodných podmienok, ktorý dôvod odstúpenia od
zmluvy v podstate zodpovedá § 506 Obchodného zákonníka, nakoľko aj zo splátkového kalendára je
zrejmé, že žalovaný bol ku dňu odstúpenia od zmluvy v omeškaní s platením jednej lízingovej splátky
po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Následkom odstúpenia od zmluvy bolo tzv. zosplatnenie úveru, pričom
žalobca požadoval, aby žalovaný vrátil dlžnú sumu spolu s úrokmi a ostatným príslušenstvom v zmysle
bodu 11. písm. da) obchodných podmienok, podľa ktorého pri predčasnom ukončení lízingovej zmluvy,
okrem prípadu predčasného splatenia, je lízingový nájomca povinný zaplatiť všetky splatné splátky
a ostatné pohľadávky vrátane príslušenstva. Uvedený postup zároveň zodpovedá aj § 351 ods. 1
Obchodného zákonníka, nakoľko je zrejmé, že podľa prejavenej vôle strán sa odstúpenie od zmluvy
nedotýka ustanovenia upravujúceho povinnosť zaplatiť celé príslušenstvo nároku.
8. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou premlčania vznesenou žalovaným a s tým súvisiacou
námietkou neprijateľnosti dohody o voľbe Obchodného zákonníka na zmluvný vzťah medzi stranami
sporu obsiahnutej v obchodných podmienkach. Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný s dojednaním o
aplikácii Obchodného zákonníka na zmluvný vzťah súhlasil a k predmetným obchodným podmienkam
pripojil svoj podpis. Zo samotného bodu 12. písm. v) obchodných podmienok vyplýva, že žalovaný
podpisom týchto podmienok potvrdil, že bol s ich obsahom pred podpisom lízingovej zmluvy riadne
oboznámený a že s nimi bez výhrad súhlasí a zaväzuje sa ich dobrovoľne plniť. Naviac žalovaný v
konaní ani netvrdil, že by nemal k dispozícii obchodné podmienky, nemal dostatočný časový priestor sa
s nimi dôkladne oboznámiť a ani to, že by ich nepodpísal. V prípade nejasností mal žalovaný možnosť
obrátiť sa na žalobcu alebo inú osobu znalú problematiky a taktiež mal možnosť odmietnuť uzatvorenie
lízingovej zmluvy s predmetnou doložkou o aplikácii Obchodného zákonníka. Je nepochybné, že súd
má povinnosť chrániť spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu, či už z dôvodu informovanosti alebo
slabšej vyjednávacej pozície, pričom zohľadňuje istú mieru spotrebiteľovej ľahkovážnosti pri uzatváraní
zmlúv, avšak aj spotrebiteľ je povinný postupovať obozretne, dôsledne sa so zmluvnými podmienkami
oboznámiť, v prípade nejasností si žiadať ich ozrejmenie druhou zmluvnou stranou, prípadne inou znalou
osobou a po dôkladnom zvážení rozhodujúcich skutočností sa rozhodnúť, či do zmluvného vzťahu
vstupuje, alebo nie. Ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezbrehá a zájsť až tak ďaleko, že títo nemusia
niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, v dôsledku čoho
sa z úradnej povinnosti zbavujú svojej zodpovednosti.
9. Aj keď súd prvej inštancie súhlasil s tým, že na posudzovanie zmluvného vzťahu sa vzťahujú ust.
§ 52 - 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, nakoľko žalobca uzavrel zmluvu v
rámci predmetu svojho podnikania a žalovaný uzavrel zmluvu ako fyzická osoba nepodnikateľ, dohoda
o voľbe Obchodného zákonníka na zmluvný vzťah nie je podľa súdu prvej inštancie neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, pretože nespôsobuje zmenu v podstatných okolnostiach zmluvy a taktiež
nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach. Osobitné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách dojednanie Obchodného zákonníka na určitý právny vzťah výslovne nevylučujú, pričom
samotný Obchodný zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to napr. aj zmluvy o bežnom a
vkladovom účte, resp. vzťahy z cestovného šeku. To, že spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa
Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka upravujúceho
úroky z omeškania pri spotrebiteľskej zmluve. V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne akceptuje
vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka. Nielen preto podľa súdu prvej
inštancie vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré
vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania niektorých právnych inštitútov v ich úprave podľa
Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne je niekedy Obchodný zákonník pre spotrebiteľa
ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v každom prípade, v určení premlčacej doby štyroch
rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka
spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri
určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku, keď Obchodný zákonník určuje premlčaciu dobu v
trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní desiatich rokov).
10. Súd prvej inštancie mal taktiež za to, že v prejednávanej veci nemožno aplikovať ust. § 52 ods.
2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva, nakoľko citované ustanovenie bolo prijaté novelou Občianskeho
zákonníka vykonanou zákonom č. 102/2014 Z.z. v znení zákona č. 151/2014 Z.z., pričom
uvedená novela nadobudla účinnosť v danej časti až 01. 04. 2015 a to bez prechodných ustanovení.

Právny vzťah medzi stranami sporu posudzovaný v tejto veci bol založený zmluvou zo dňa 13. 06.
2012. Použitie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka na predmetný právny vzťah
by preto bolo neprípustným príkladom pravej retroaktivity, ktoré by zasahovalo do princípu právnej istoty
a legitímnych očakávaní účastníkov zmluvy, keď zmluvné strany si v rámci zmluvnej slobody dojednali
na ich právny vzťah aplikáciu Obchodného zákonníka.
11. Z uvedených dôvodov sa podľa súdu prvej inštancie na zmluvný vzťah medzi stranami sporu aplikuje
Obchodný zákonník a nárok žalobcu nie je premlčaný. Odstúpenie od lízingovej zmluvy nemožno
posudzovať podľa občianskoprávnej úpravy a jeho následkom nie je zrušenie zmluvy od počiatku,
vznik bezdôvodného obohatenia a následné premlčanie v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Lízingová zmluva zanikla až účinnosťou odstúpenia v zmysle § 351
ods. 1 Obchodného zákonníka spolu s povinnosťou platiť dohodnuté splátky, pričom žalovanému
podľa zmluvných dojednaní vznikla povinnosť okamžitého zaplatenia zostávajúcej istiny poskytnutých
finančných prostriedkov spolu s príslušenstvom. Uplatnenie práva žalobcu bolo urobené včas a jeho
nárok nie je premlčaný, keďže žaloba bola doručená súdu dňa 30. 08. 2016, pričom štvorročná
premlčacia doba stanovená ust. § 397 Obchodného zákonníka začala plynúť v zmysle § 391 ods. 1
Obchodného zákonníka deň nasledujúci po doručení odstúpenia od zmluvy žalovanému, t.j. dňa 18.
07. 2014.
12. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je v časti o
zaplatenie sumy 8 815,49 Eur dôvodná, keď žalovaný žalobcovi pohľadávku v uvedenej výške z
uzatvorenej lízingovej zmluvy neuhradil, jej výšku po špecifikácii žalobcom v podstate nerozporoval spolu
so skutočnosťou, že splátkový kalendár bol prílohou lízingovej zmluvy a žalovaný ho mal k dispozícii
v čase uzatvorenia zmluvy, a preto súd považoval tieto skutkové tvrdenia žalobcu medzi stranami za
nesporné. Z uvedenej sumy predstavuje časť nároku 2 396,48 Eur ako sumu nedoplatkov, ktorú tvoria
nezaplatené splátky vrátane úrokov a poistného od decembra 2013 do júla 2014 v počte 8 splátok
po 290,04 Eur (súd prvej inštancie mal na mysli sumu 2 320,32 Eur - poznámka odvolacieho súdu).
Zvyšnú časť nároku predstavuje suma 6 495,17 Eur, ktorú sumu tvoria nezaplatené splátky istiny bez
príslušenstva a DPH (žalobca si v konaní od odstúpenia od zmluvy uplatnil len sumu, ktorá pripadala
na úhradu istiny zostávajúcich splátok) od augusta 2014 do júna 2017 podľa splátkového kalendára
a odkupná cena vozidla vo výške 1,- Eur bez DPH. Súd preto v tejto časti žalobe vyhovel a zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 8 815,49 Eur, pričom podľa § 232 ods. 3 vety druhej Civilného
sporového poriadku určil dlhšiu lehotu na plnenie s ohľadom na výšku uloženej povinnosti.
13. Úrok z omeškania z tejto sumy priznal súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 369
Obchodného zákonníka a § 10c nariadenia vlády 87/1995 Z.z. navýšením ôsmich percentuálnych bodov
nad úrokovú sadzbu stanovenú Európskou centrálnou bankou k prvému dňu omeškania žalovaného
s plnením peňažného dlhu, t. j. vo výške 8,15 % od 18. 07. 2014 do zaplatenia, keďže omeškanie s
plnením dlhu doposiaľ trvá.
14. V ostávajúcej časti sumy 76,16 Eur ako uplatneného úroku z omeškania žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, nakoľko v priebehu konania ani nevedel presne špecifikovať, za aké obdobie a z akej sumy
bol úrok z omeškania vypočítaný. Preto súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie tejto sumy spolu
s úrokom z omeškania z nej zamietol.
15. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu žalobcu a žalovaného, mal za to, že neúspech
žalobcu v konaní je nepatrný, a preto priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

16. Proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žaloby a proti závislému
tretiemu výroku o nároku na náhradu trov konania podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. C. s. p., t.j. z dôvodov, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný trval na svojej argumentácii uvedenej
v konaní pred súdom prvej inštancie o neplatnosti dohody o použití Obchodného zákonníka na daný
zmluvný vzťah, zopakoval dôvody, ktoré ho viedli k tomuto názoru a doplnil, že lízingová zmluva
spolu s obchodnými podmienkami je formulárovou zmluvou, zmluvné dojednania neboli individuálne
dojednané, predformulované zmluvné podmienky nemal žalovaný ako spotrebiteľ možnosť ovplyvniť,
t.j. ani dohodu o voľbe Obchodného zákonníka, ktorá mala byť podrobená prieskumu podľa ustanovení
§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka, najmä jeho ust. § 54 ods. 1. Žalovaný poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 20/2009 zo dňa 25. 01. 2011, v zmysle ktorého pri uplatnení

práv zo spotrebiteľských zmlúv má byť premlčacia doba posudzovaná v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o úpravu pre spotrebiteľa priaznivejšiu.

17. Pokiaľ ide o názor súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho
zákonníka nemožno aplikovať na právny vzťah založený pred účinnosťou tohto ustanovenia, žalovaný
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. 04. 2015, kde sa uvádza, že toto
ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou, ako aj na rozsudok NS SR
sp. zn. 8MCdo 13/2014 zo dňa 28. 05. 2015 podľa ktorého právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, ktoré
nemajú prechodné ustanovenia sa od ich účinnosti vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom. Súd prvej inštancie tak nereagoval na vývoj súdnej praxe v tejto otázke. Odstúpeniu od zmluvy
preto podľa žalovaného je potrebné priznať účinky podľa Občianskeho zákonníka a z toho dôvodu
je dôvodná námietka žalovaného o premlčaní bezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe.

18. Podporne argumentoval žalovaný tým, že lízingová zmluva podlieha právnemu režimu zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“),
pričom mal za to, že v nej absentujú náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f), g), j) a k) uvedeného zákona
(termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; celková výška spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie; celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov), v dôsledku čoho žalobca nemá nárok na úroky a poplatky zo zmluvy
v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. Uvedené náležitosti zmluva neobsahuje, tieto
sú obsiahnuté v splátkovom kalendári predloženom žalobcom v konaní, ktorý je však datovaný dňom
10. 04. 2017, nebol vyhotovený v deň uzavretia zmluvy (13. 06. 2012), a preto nemohol byť súčasťou
zmluvy. Zároveň mal žalovaný za to, že ročná percentuálna miera nákladov je v zmluve vypočítaná
nesprávne vzhľadom na poskytnutú sumu (12 250,- Eur) počet splátok (60) a celkovú čiastku, ktorú mal
spotrebiteľ podľa splátkového kalendára zaplatiť (21 598,54 Eur).

19. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu v celom
rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania, eventuálne aby rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného trval na svojej argumentácii uvedenej v konaní
pred súdom prvej inštancie o spočívaní premlčacej doby počas trestného stíhania a z toho dôvodu
nepremlčaní pohľadávky žalobcu.

21. K tomu žalovaný zopakoval svoju argumentáciu o nespočívaní premlčacej doby v uvedenom období
z dôvodu uplatnenia pohľadávky žalobcu síce v rovnakej výške, ale z iného právneho dôvodu.

22. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol len toľko, že keďže žalovaný neuvádza žiadne
nové skutočnosti, pridržiava sa žalobca svojich predchádzajúcich vyjadrení.

23. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p.
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., len v
rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a
mimo nich v rozsahu skúmania vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p.,
ktoré vady nezistil a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil z nasledovných dôvodov:

24. Základnou právnou otázkou, ktorú je potrebné vyriešiť v tejto posudzovanej právnej veci (spore)
je otázka, či odstúpenie od zmluvy ako právny úkon učinený žalobcom má právne účinky, ktoré s
týmto prejavom vôle žalobcu spája Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník. Vo všeobecnosti
možno dať súdu prvej inštancie za pravdu, že právny predpis, ktorý nemá prechodné ustanovenie o
jeho účinkoch na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou sa na tieto právne vzťahy nevzťahuje,
nakoľko by sa jednalo o prípad retroaktívnej účinnosti právneho predpisu, ktorá je v rozpore s princípom
právnej istoty a od toho sa odvíjajúcim princípom legitímnych očakávaní účastníkov právneho úkonu. V
tomto konkrétnom prípade je však potrebné vnímať aj okolnosti, za ktorých bolo predmetné ustanovenie
§ 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka prijaté. Dovtedy existovala rozdielna rozhodovacia

prax súdov ohľadne posúdenia, či sa na spotrebiteľské zmluvy má vždy aplikovať právna úprava
obsiahnutá v Občianskom zákonníku (najmä v dôsledku nejednotnosti posudzovania dĺžky premlčacej
doby pri nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv, ktorá je odlišná v Občianskom zákonníku a Obchodnom
zákonníku), alebo sa má aplikovať Obchodný zákonník v prípadoch tzv. absolútnych obchodov. V rámci
týchto úvah teda nebolo spochybňované, že aj zmluvné typy, ktoré pozná len Obchodný zákonník (napr.
zmluva o úvere), môžu byť spotrebiteľskými zmluvami, ak je ich účastníkom na jednej strane dodávateľ a
na druhej strane spotrebiteľ v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca za účelom zjednotenia
vyššie uvedenej nejednotnosti v rozhodovacej činnosti súdov prijal predmetné ustanovenie § 52 ods.
2 tretia veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. (porovnaj dôvodovú správu k čl. II zákona č. 102/2014 Z.z., kde sa
uvádza, že ide o zdokonalenie úpravy s prihliadnutím na skutočnosť, že úpravu ochrany spotrebiteľa
obsahujú aj iné právne predpisy ako Občiansky zákonník. Je preto žiaduce rozšíriť ochranu aj na práva
spotrebiteľa podľa osobitných predpisov). V tomto svetle je potrebné vnímať aj súdnu prax najvyššej
súdnej autority - Najvyššieho súdu SR, ktorý napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3MCdo 14/2014, sp. zn.
3MCdo 9/2014, sp. zn. 3MCdo 12/2014, všetky zo dňa 21. apríla 2015 prijal záver, že ust. § 52 ods. 2
tretia veta Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené spotrebiteľskými zmluvami
pred jeho účinnosťou. Ústavné sťažnosti účastníka konania v daných právnych veciach proti uvedeným
rozhodnutiam boli uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 194/2016 - 10 zo dňa 12. 04. 2016
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

25. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedenú súdnu prax najvyššej súdne autority nestotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie, že na spotrebiteľské právne vzťahy založené pred účinnosťou ust. § 52 ods. 2
veta tretia Občianskeho zákonníka ho nemožno aplikovať a v dôsledku toho posudzovať právne účinky
odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka.

26. K otázke platnosti dohody o voľbe Obchodného zákonníka a dojednaní o právnych následkoch
odstúpenia od zmluvy upravených v bode 6. a 11. obchodných podmienok na spotrebiteľský právny
vzťah odvolací súd uvádza:

27. Uvedené formulárové dojednania, ak by ich aj nebolo možné posúdiť ako neprijateľné zmluvné
podmienky z hľadiska, či spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, sú neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom
- ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko práve v rozdielnych právnych účinkoch odstúpenia
od zmluvy vrátane posudzovania dĺžky premlčacej doby pri zosplatnenej peňažnej pohľadávke podľa
zmluvy a peňažnej pohľadávke titulom bezdôvodného obohatenia možno vidieť odchýlenie sa od
Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a zhoršenie zmluvného postavenia spotrebiteľa v
dôsledku akceptácie dohody o voľbe Obchodného zákonníka a dojednaní uvedených vo formulárových
obchodných podmienkach. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ nemôže takéto
dojednania platne prijať, teda jeho súhlas s nimi je právne bezvýznamný.

28. Vzhľadom na uvedené má odstúpenie od lízingovej zmluvy právny účinok uvedený v § 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka - zmluva sa od začiatku zrušuje a v dôsledku jej zrušenia je v zmysle § 457
Občianskeho zákonníka každý z účastníkov zmluvy povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal,
nakoľko plnil z právneho dôvodu (zmluvy), ktorý odpadol. Sumu uplatnenú žalobou si žalobca uplatňoval
od účinnosti odstúpenia od zmluvy, ktorá nastala jeho doručením žalovanému, t.j. vtedy došlo k zrušeniu
zmluvy a vtedy sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení a kto sa na jeho úkor obohatil. Od nasledujúceho
dňa (18. 07. 2014) začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorá uplynula dňa 18. 07. 2016. Žaloba bola podaná po jej uplynutí dňa 30. 08. 2016,
preto je súd povinný prihliadnuť na základe námietky premlčania vznesenej dlžníkom (žalovaným) na
premlčanie práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Aj v nespotrebiteľských právnych vzťahoch platí, že právo patrí bdelým, a preto je na škodu
žalobcu, že si právo na vydanie bezdôvodného obohatenia - zaplatenie žalovanej sumy neuplatnil včas.
Naopak žalovaný ako spotrebiteľ bdelý bol, keď vzniesol námietku premlčania.

29. Neobstojí argumentácia žalobcu o spočívaní premlčacej doby počas trestného stíhania, v ktorom si
žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, pretože aj keď rovnakú sumu si v tomto civilnom sporovom
konaní žalobca uplatňuje na inom skutkovom základe uvedenom v žalobe, ktorým je súd viazaný. V

žalobe kladie žalobca dôraz na odstúpenie od zmluvy v dôsledku omeškania žalovaného s platením
lízingových splátok a na nároky z neho podľa zmluvy a obchodných podmienok vyplývajúce, preto
si žalovanú sumu neuplatňuje z dôvodu nároku na náhradu škody, aj keď ako listinný dôkaz pripája
„výpočet škody na majetku žalobcu“, ale z dôvodu bezdôvodného obohatenia v dôsledku odstúpenia
od zmluvy, nakoľko aj keď takto svoj nárok na základe vymedzeného skutkového stavu sám žalobca
právne neposudzuje, jeho právnym posúdením súd nie je viazaný, právne posúdenie je vecou súdu.
Ani súd prvej inštancie právne neposúdil nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody, ale konštatoval
účinok odstúpenia od zmluvy podľa obchodných podmienok - okamžitú splatnosť lízingových splátok
s príslušenstvom. Skutkové vymedzenie nároku na náhradu škody v žalobe by muselo obsahovať
skutkové tvrdenia o vzniku a výške škody, o protiprávnom konaní, resp. opomenutí konania osoby
zodpovedajúcej za škodu a opis príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním
(opomenutím konania).

30. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nevyzýval strany sporu v zmysle § 382 C. s. p., aby sa vyjadrili
k možnému použitiu ust. § 48 a § 457 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože účelom a zmyslom
uvedeného ustanovenia je zamedziť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak vec súd prvej
inštancie posudzoval podľa úplne iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Súd prvej inštancie
však, ako z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, na základe argumentácie žalovaného v konaní pred
ním posudzoval uvedené ustanovenia, zaoberal sa nimi, avšak z dôvodov ním uvedených bol názoru,
že sa na danú vec neaplikujú. Taktiež žalobca po oboznámení sa s námietkami žalovaného na tieto
reagoval a vyjadroval sa k možnému použitiu uvedených ustanovení tak, že s nimi nesúhlasí a uviedol, z
akých dôvodov. Nemožno teda konštatovať, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé a tento
posudzoval spor podľa ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorých použitie nebolo
zvažované už v konaní pred súdom prvej inštancie.

31. Riadiac sa princípom hospodárnosti konania uvedeným v článku 17 základných princípov C. s.
p., odvolací súd dodáva, že nemá vplyv na výsledok sporu zaoberať sa otázkou, či lízingová zmluva
mala náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z. na to, aby sa nepovažovala za bezúročnú a
bez poplatkov, keďže dôsledkom odstúpenia od zmluvy je jej zrušenie od počiatku, právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia je premlčané a na námietku premlčania dlžníka ho nemožno priznať.

32. Nakoľko druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby ako odvolaním
nedotknutý je právoplatný, odvolací súd súc viazaný rozsahom odvolania zamietol žalobu už len v
zostávajúcej časti, v ktorej bolo žalobe rozsudkom súdu prvej inštancie vyhovené.

33. Krajský súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1
C. s. p. o nároku na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože zmenil prvostupňové
rozhodnutie (§ 396 ods. 2 C. s. p.). Nakoľko v konečnom dôsledku bola žaloba zamietnutá v celom
rozsahu a odvolaniu žalovaného bolo plne vyhovené, plne úspešným v prvoinštančnom aj odvolacom
konaní je žalovaný, preto mu odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške a prijímateľovi náhrady trov konania rozhodne
v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok
lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

34. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 4. 3. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.