Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. december 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/140/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312206725
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8312206725.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu R. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
L. C. č. XX, zast. JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, Partizánska 1057, Snina proti žalovaným v 1. rade
Y. Q.F., C.. Y., W.. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. C. Č.. XX, M..Č.. F. E. A. XX, C., J., zast. JUDr. Jánom
Sopiakom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné a v 2. rade Y. U., M. F. N. XXX, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
17.05.2018 č.k. 5C 93/2012-213 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely CKN č.
XXX zastavanej plochy o výmere XXX m2, zapísanej na LV č. XX kat. územia L. C..

2. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 1. a 2. rade súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% s
tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 23.05.2012 domáhal
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to parcele CKN č. XXX - zastavanej plochy o výmere XXX
m2, zapísanej na LV č. XX, kat. územia L. C.. Svoj návrh odôvodnil tým, že vlastnícke právo k tejto
nehnuteľnosti nadobudol vydržaním, pričom poukazoval na to, že už v minulosti tento pozemok získali
jeho rodičia, ktorí ho vyčlenený v prírode, oplotený nerušene užívali, a v dedičskom konaní po otcovi
žalobca tento pozemok aj zdedil (vtedy označený ako nehnuteľnosť vedená v Slovenskej geodézii ako
parcela č. EN XX/XX), v roku XXXX vstúpil do oprávnenej a nikým nerušenej držby tohto vyčleneného

pozemku a pozemok užíval až do roku XXXX nerušene ako vlastný. Pre zosúladenie užívacieho stavu
s právnym bol nútený podať žalobu o určenie vlastníckeho práva, keďže parcela je zapísaná na LV č.
XX, kde je stále evidované nesprávne spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého predmetom konania
je určenie vlastníckeho práva k parcele CKN č. XXX - zastavaná plocha o výmere XXX m2, ktorá je
zapísaná na LV č. XX kat. územia L. C. ako spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného v 1. rade a otca

žalovanej v 2. rade. Žalobca v konaní tvrdil, že spoluvlastníctvo k tejto parcele je iba formálne a zaniklo v
dávnejminulostireálnymrozdelenímtejtoparcely.Parcelabolavytvorenázparcelympč.XX,zapísanejv
pozemno-knižnej zápisnici č. XX kat. územia L. C. a pôvodne patrila R. Y.Á.. V roku XXXX sa z USA vrátil
R. Y. s manželkou Y. Y., ktorí nemali kde bývať, pričom si chceli postaviť rodinný dom. Pozemok, ktorýje predmetom tohto konania podľa vyjadrenia žalobcu získali R. Y. E. Y. Y.Á. kúpou od R. Y. ešte v roku
XXXX,pričomdôvodom,prečoR.Y.predaltentopozemokboloto,žepotrebovalfinančnéprostriedkypre
svadbu svojej dcéry a pozemok mal odpredať za 1200,- Sk. Túto okolnosť žalobca získal z rozprávania

susedov. Na dôkaz svojho tvrdenia predložil do konania aj listinné dôkazy a to žiadosť na Služnovský
úrad XXX/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj plán domu so schválením zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré
svedčali o tom, že skutočne R. Y. a manželka Y. Y. v roku XXXX na tomto pozemku postavili rodinný
dom. R. Y. zomrel dňa XX.XX.XXXX, o čom svedčí aj výťah z knihy zomrelých zo dňa XX.XX.XXXX. V
dome ostala ďalej bývať jeho bezdetná manželka Y. Y., ktorá bola sestrou matky súčasného žalobcu,

t.j. V. S.. Po tom, čo po smrti R. Y. vyhorel dom rodičov žalobcu V. E. T. S., Y. Y. prijala k sebe rodičov
žalobcu s deťmi, pretože V. S. bola jej sestrou a tí tam začali bývať. Žalobca poukázal na to, že v tomto
dome sa narodil a tiež ďalší jeho 5 súrodenci a už od uvedeného dátumu, keď prišli jeho rodičia bývať
na túto nehnuteľnosť a do tohto domu, tak tam bývali vlastne do smrti. Keďže Y. Y. vlastnila tento dom a
pozemok a nemala žiadne deti, odpredala tento pozemok rodičom žalobcu za to, že sa o ňu postarajú do
smrti. Y. Y. zomrela v roku XXXX, na dôkaz čoho bol v konaní predložený aj úmrtný list menovanej ako

vdova. Na dôkaz svojho tvrdenia žalobca predložil do konania nielen zápis o úmrtí Y. Y., ale aj doklad o
tom, že v súvislosti s jej smrťou bolo v dedičskom konaní poznamenané, že nebohá nevlastnila žiaden
hnuteľný a nehnuteľný majetok, keďže za života ho previedla kúpnou zmluvou v roku XXXX na V. S.,
rod. T. za 16.000,- Kčs. Zomrela teda ako bezmajetná.

5. Žalobca uviedol, že na týchto nehnuteľnostiach sa narodil a žil s presvedčením, že patria tieto
nehnuteľnosti jeho rodičom. Toto presvedčenie umocnilo aj dedičské konanie po jeho otcovi, ktoré
prebiehalo ako náhradné dedičské konanie pred bývalým Štátnym notárstvom v Q. pod sp. zn. DX/XX,
kdezrozhodnutiazodňaXX.XX.XXXXsakonštatuje,žemajetokponebohomT.S.nadobúdažalobcaR.
S.. Predmetom tohto konania bola parcela vedená v Slovenskej geodézii v Q. pod poradovým číslom EN

XX/XX, dvor o výmere XXX m2, ktorá EN je totožná s mpč. kat. územia L. C., zapísaná v zápisnici č. XX
pod poradovým číslom X mpč. XX T. F. ešte na Y. Y., ktorý je na neznámom mieste v podiele XXX/XXXX,
ktorú nehnuteľnosť mal do vlastníctva nadobudnúť pred viac než 50.-timi rokmi kúpou otec žalobcu a
táto skutočnosť mala byť potvrdená aj rozsudkami Okresného súdu Humenné sp. zn. 4C/39/63 zo dňa
14.12.1963 a Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Co/133/64 zo dňa 17.04.1964. Žalobca uviedol, že na

základe tohto dedičského konania náhradného po svojom otcovi nikdy nemal pochybnosť o tom, že
parcela, kde sa narodil, kde žil, o ktorú sa staral, mu vlastnícky patrí a myslel si, že všetko je v náležitom
poriadku až do roku 2008, kedy si začala na túto parcelu nárokovať žalovaná v 1.rade. Žalovaná v
1.rade si vlastnícke právo k podielu na tejto nehnuteľnosti zabezpečila formou notárskeho osvedčenia
o vydržaní vlastníckeho práva v podiele XXX/XXX k celku. Svoje vlastnícke právo si žalovaná v 1.rade

podľa žalobcu vybavila nekalým spôsobom. Do konania predložil aj potvrdenie Obecného úradu v L.
C. na č.l. XX, kde Obec L. C. potvrdila, že nehnuteľnosť nadobudli právni predchodcovia starí rodičia
žalovanej v 1.rade titulom ústneho daru a reálnou deľbou v obci medzi pôvodnými pozemno-knižnými
spoluvlastníkmi Obce L. C. ešte v období pred 2. svetovou vojnou. Na tejto predmetnej nehnuteľnosti
si počas svojho života postavili aj rodinný dom a nehnuteľnosť bola v ďalších desaťročiach predmetom

ústneho daru v rodine a tak prešla aj darovaním ústnym na žalobkyňu, pričom jej držba je pokojná,
dobromyseľná a nepretržitá. Žalobca poukazoval na to, že následne sa mu svedkovia, ktorí boli pri tomto
osvedčení ospravedlňovali za to, že podpísali takéto osvedčenie z dôvodu toho, že boli uvedení do
omylu, že sa jedná o inú nehnuteľnosť. Tak isto žalobca predložil do konania aj potvrdenie Obce L. C. na
č.l. 90, ktoré potvrdilo, že žalobca užíva túto nehnuteľnosť nerušene a pôvodné potvrdenie obce vydané

zo dňa 15.08.2008 je bezpredmetné, bolo vydané na základe prehlásenia menovanej, že sa s R. S. o
vydanie osvedčenia a o vydržaní dohodli v jej prospech.

6. Žalovaná napriek spôsobu získania a zapísania vlastníckeho práva k podielu na predmetnej
nehnuteľnosti vo svojom vyjadrení, ktoré učinila prostredníctvom právneho zástupcu písomne na č.l.

38 a násl. uviedla, že parcela, ktorá je predmetom tohto konania, patrila v minulosti R. Y., ktorý bol jej
pradedom a ktorý túto nehnuteľnosť v roku 1931 kúpnou zmluvou odpredal svojmu synovi, t.j. jej dedovi
R. Y. a jeho manželke F., C.. J.. Uviedla, že na pozemku, ktorý patril R. Y.i, potom jej dedovi R. Y., postavil
so súhlasom pôvodného vlastníka R. Y. R. Y. s manželkou Y.C. Y. v roku 1922 dom po tom, čo sa vrátili
z E. a nemali kde bývať. Žalovaná v 1.rade však tvrdila, že pôvodný vlastník R. Y. nepreviedol nijakým

spôsobom tento pozemok na R. Y. a jeho manželku Y., C.. T., ale iba im povolil postaviť dom na pozemku
a užívať tento pozemok. R. Y. a jeho manželka Y. Y. nemali deti, a preto podľa žalovanej v 1.rade sa
mal jej pradedo dohodnúť s týmito manželmi tak, že ak zomrú, zostane opäť tento pozemok R. Y. s tým,
že stavitelia mali nárok užívať iba tento pozemok. Žalovaná v 1.rade vo svojej výpovedi nepopierala ajto, že po smrti R. Y. zostala bývať jeho manželka Y., ktorá prichýlila svoju sestru V. S. a jej manžela T.
S., t.j. rodičov žalobcu k sebe, lebo nemali kde bývať. Popierala však, aby tento majetok bola previedla
nejakým spôsobom na rodičov žalobcu a tvrdila, že tento pozemok stále patril vždy predchodcom jej

pradedovi a dedovi, v dôsledku čoho sa neskôr viedli aj medzi rodičmi žalobcu a právnymi predchodcami
žalovanej v 1.rade súdne spory.

7. Žalovaná v 2.rade je dedičkou po R. V., ktorá so žalobou nesúhlasila, bližšie sa však k žalobe nevedela
vyjadriť,pretoževtomtokatastrálnomúzemínežije.Uviedlavosvojejvýpovedipreddožiadanýmsúdom,

že jej otec túto nehnuteľnosť počas života neužíval, iba chodil vyberať nájomné, ktoré rodina žalobcu
neplatila. Žalovaná v 2. rade potvrdila, že jej otec ako podielový spoluvlastník nežil v L. C., lebo žil v N.
a bližšie sa nevedela vyjadriť k tomu, komu v minulosti patrili tieto nehnuteľnosti.

8. Zástupkyňa žalobcu doložila do konania rozsudky, ktoré by mali preukazovať, aké spory sa v minulosti
viedli medzi právnymi predchodcami žalovanej v 1.rade a rodičmi žalobcu.

9. Z rozsudku Okresného súdu v Humennom sp. zn. 4C/39/63 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach 8Co/133/64 bolo zistené, že pred Okresným súdom v Humennom viedli žalobcovia F. Y., rod.
J. ako žalobkyňa spor proti žalovanému T. S., t.j. otcovi žalobcu o zaplatenie 1140,- Kčs. Okresný súd
Humenné rozhodnutím zo dňa 14.12.1963 v tejto veci rozhodol tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, o ktorom odvolaní rozhodoval Krajský súd v Košiciach, ktorý
rozsudkom zo dňa 13.04.1964 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

10. Z prednesu zástupkyne žalobcu, ale aj žalovanej v 1.rade a obsahu a odôvodnení týchto rozsudkov
bolo zistené, že v konaní pred Okresným súdom v Humennom F. Y., ktorá bola babkou žalovanej v

1.rade, podala žalobu voči otcovi žalobcu o zaplatenie finančnej čiastky z toho dôvodu, že otec žalobcu
užíval jej stavebný pozemok, a preto, že si naň vlastnícky nárokovala F. Y. žiadala zaplatiť za užívanie
tohto pozemku za konkrétne obdobie sumu 1140,- Kčs. V tomto konaní Okresný súd Q. poukázal na to,
že otec žalobcu T. S. s touto žalobou nesúhlasil. Tvrdil, že nárok žalobkyne je bezprávny. Poukázal na
to, že si žalobkyňa už uplatňovala osobitnou žalobou nárok na odovzdanie do držby sporného pozemku,

ktoré konanie sa viedlo na bývalom M. súde v L. pod č. Z a v tomto konaní bolo zistené, že sporná
parcela stavebná patrí T. S., a nie žalobkyni. V dôvodoch tohto rozsudku, ktorý bol predložený do tohto
konania bolo ďalej zistené, že Okresný súd Q. cituje v dôvodoch a oboznamuje rozhodnutie M. súdu
v L. pod č. Z (v archíve sa tento spis na Okresnom súde Q. nenachádza, ani účastníkmi rozsudok v
tejto veci nebol do konania ako listina predložený). Z tohto spisu súd zistil, že aj v tomto konaní F. Y.

žiadala voči žalovanému vydať do držby a úžitku nehnuteľnosť zapísanú v zápisnici č. XX v mpč. XX V.at.
územia L. C., pričom jej žaloba bola rozsudkom Krajského súdu v T. zo dňa XX.XX.XXXX zamietnutá. V
rozsudku Krajského súdu v T. sa konštatovalo, že sporná parcela patrí vlastníckym právom žalovanému,
t.j. otcovi žalobcu. V dôvodoch tohto rozhodnutia sa poukazuje aj na nesprávnosť v označení parcely,
pričom vyplýva, že ide o parcelu zapísanú v pozemno-knižnej zápisnici č. XX, pričom tak žalobca, ako

aj žalovaná v 1.rade nevyjadrili žiadnu pochybnosť, že všetky spory, ktoré uvádzali v tomto konaní, sa
týkali tej istej nehnuteľnosti, ktorá v súčasnom konaní je označená ako parcela CKN XXX - zastavaná
plocha o výmere XXX m2, zapísaná na LV č. XX kat. územia L. C..

11. Žalovaná v 1.rade k týmto rozhodnutiam uviedla tú skutočnosť, že tieto rozhodnutia v sebe nesú

charakter politicky, keďže jej babka F. Y. nemohla byť v konaní úspešná, keď nebola členkou JRD, čoho
dôkazom je aj potvrdenie a oznámenie jej vtedy právneho zástupcu, ktorý ju oboznamoval s tým, že
v konaní vedenom pod sp. zn. Z pred Ľudovým súdom v L. bola žalobkyňa v prvom stupni úspešná
a odvolanie podal vtedy otec žalobcu, pričom zástupca F. Y. poukazoval na to, že žalovaný je členom
JRD, čím podľa žalovanej v 1.rade bol ovplyvnený aj výsledok odvolacieho súdu a to Krajského súdu

v Prešove.

12. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že ešte do roku 2006 stál na tejto parcele starý rodinný dom, postavený
v roku 1922 a hoci v ňom už žalobca nebýval, nehnuteľnosť užíval, sadil, kosil a bol presvedčený o
svojom výlučnom vlastníckom práve k tejto nehnuteľnosti. Až v roku XXXX začala žalovaná nárokovať

na tento pozemok a vo vzťahu k nemu žiadala o vyplatenie hodnoty za jej podiel. Vtedy sa žalobca po
prvý krát dozvedel, že si formou notárskeho osvedčenia zariadila zapísanie vlastníckeho práva k podielu
na tejto nehnuteľnosti. Po tomto zistení bol žalobca nútený podať žalobu o určenie vlastníckeho práva,aby zosúladil užívací stav so stavom právnym, čím odôvodňoval aj naliehavý právny záujem na tejto
určovacej žalobe.

13. Okresný súd Q. rozsudkom č. k. 5C/93/2012-148 zo dňa 26.05.2016 vyhovel žalobe a určil, že
žalobca je výlučným vlastníkom parcely CKN č. XXX zastavané plochy o výmere XXX m2 zapísanej
na LV č. XX kat. územia L.W. C.. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v 1. rade odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 8Co/135/2016-171 zo dňa 24.07.2017 tak, že zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho

uznesenia Krajský súd poukázal na to, že žalobca v konaní prezentuje dve celkom rozdielne verzie
nadobudnutia sporných nehnuteľností právnymi predchodcami. Podľa prvej verzie bol v roku 1922
vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom konania R. Y.. Tento sporné nehnuteľnosti odpredal R. Y. a
jeho manželke Y. Y.. Po smrti R. Y. manželka darovala tieto nehnuteľnosti jeho rodičom. Alternatívne po
smrti R. Y. jeho manželka nehnuteľnosti v roku 1952 odpredala svojej sestre V. S.. Podľa tejto druhej
verzie potom žalobca obnovil dedičské konanie po svojom otcovi a v roku 1972 na základe dedičského

rozhodnutia bola na žalobcu táto nehnuteľnosť prevedená s tým, že Štátne notárstvo konštatovalo, že
spornú nehnuteľnosť nadobudli predkovia žalobcu kúpou pred 50-timi rokmi. Vzhľadom k rozdielnemu
prednesu žalobcu o tom, ako mali získať jeho rodičia túto nehnuteľnosť od manželky R. Y. Y. Y.,
ktorá bola sestrou matky žalobcu, súd mal za to, že sa prvostupňový súd dostatočne nevyporiadal s
dobromyseľnosťou držiteľa, t.j. žalobcu, pokiaľ vyhovel žalobe a keďže chýba a absentuje odôvodnenie

k takémuto záveru, považuje sa tento rozsudok za nepreskúmateľný.

14. V súlade a v intenciách rozhodnutia krajského súdu súd nariadil vo veci ďalšie pojednávanie,
pričom z prednesov právnych zástupcov strán sporu, ale aj výsluchu žalobcu bolo zistené, že žalobca
prostredníctvom právnej zástupkyne nesúhlasí s takýmto vyhodnotením krajského súdu a poukazuje na

to, že žalobca opiera titul nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto pozemku o dedičské rozhodnutie a
následne splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva podľa §134 Občianskeho zákonníka, čo sa
uvádza aj v samotnej žalobe. Keďže sa nezachovali všetky listinné dôkazy a sa vyjadrujú strany sporu,
majú sa strany sporu vyjadrovať k tomu, čo bolo takmer pred 100 rokmi, žalobca predkladal všetky
listinné dôkazy, ktoré sa zachovali a reprodukoval poznatky viac-menej z počutia pokiaľ ide o dávnu

minulosť z toho, ako to bolo prezentované v čase, keď bol malým dieťaťom a keď sa viedli súdne spory.
Prvý dôvod, kde sa strany sporu rozchádzali bolo to, že aj keď pozemok bol reálne vyčlenený a mal
patriť R. Y.V., tak podľa tvrdenia žalovanej v 1. rade R. Y. tento pozemok neodpredal, ani nedaroval R.
Y. a manželke Y., iba im povolil postaviť rodinný dom. Žalobca poukazoval na to, že R. Y. kúpil tento
pozemok spolu s manželkou na výstavbu domu, aj keď o tom neexistuje žiadna zmluva, tak z obdobia

roku 1922 nie je to vinou žalobcu, keď takýmto dôkazom nedisponuje. K tomu domu bol vytvorený aj
situačný plán a tak isto rozhodnutie Služnovského úradu v Snine o tom, že bolo povolené postaviť na
tejto parcele rodinný dom. Žalobca považuje predloženie týchto dôkazov za postačujúce a popieral,
aby R. Y. povolil užívať časovo neobmedzene tento pozemok bez náhrady s tým, že mu má vrátiť, keď
zomrie R. Y., resp. jeho manželka, lebo na to neboli predložené žiadne dôkazy. Následne R. Y., ktorý

dom postavil s manželkou zomrel a doma ostala bývať Y. Y. a to do roku XXXX, kedy k sebe prijala
svoju sestru V. S., manžela T. S., t.j. rodičov žalobcu s deťmi. Y. Y. zomrela v roku XXXX a pred smrťou
dala svojej sestre všetky pozemky, a to nielen tento stavebný pozemok, ale aj všetko, čo vlastnila, teda
aj ornú pôdu. Právna zástupkyňa žalobcu vysvetľovala vyjadrenie žalobcu v tom zmysle, že žalobca
je čestným človekom, nikdy sa nedopustil žiadneho priestupku, nikdy neklamal, preto sa ho dotýka

vyjadrenie v rozhodnutí Krajského súdu a je pre neho podstatné len to, že rodičia žalobcu získali túto
nehnuteľnosť od Y. Y. a následne sa o túto nehnuteľnosť sporili s právnymi predchodcami žalovanej v
1. rade a súdne rozhodnutia boli vydané v prospech rodičov žalobcu. Preto, či v minulosti v roku XXXX,
alebo pred týmto rokom pred smrťou Y. Y. tieto pozemky previedla kúpnou zmluvou, alebo darovacou,
nevedel inak vysvetliť, iba predložením tých listinných dôkazov, ktoré sa zachovali, a to je zápis o úmrtí

bezmajetného, kde sa uvádza, že majetok, ktorý vlastnila Y. Y., previedla na V. S., rod. T. za života.
Toto bolo pre žalobcu postačujúce na to, že bol tam prevod tohto majetku z Y. Y.V. na matku a v tomto
listinnom dôkaze je podškrtnutá kúpna zmluva. Pravdou však je, že sa nezachovala z tohto obdobia
ani kúpna, ani darovacia zmluva, z čoho vyplýva aj postoj žalobcu a vysvetľovanie, akým spôsobom
nadobudlijehorodičiatentopozemok.Hovorilibato,čopočulodsvojichrodičovanáslednevšetkylistiny,

ktoré našiel doma, predkladal súdu, keďže konkrétnu zmluvu k dispozícii nemá. Právna zástupkyňa
však poukazovala na to, že podstatou v tomto spore je skúmať, či žalobca vzhľadom na všetky tieto
okolnosti, ktoré boli zistené v spore, mohol mať presvedčenie nie subjektívne, ale vzhľadom na všetkyobjektívne okolnosti, že tento pozemok patril jeho rodičom a v dedičskom konaní ho nadobudol on a
užíval nerušenie dobromyseľne po dobu 10 rokov.

15. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že parcela, ktorá je predmetom tohto konania, patrila neb.
R. Y.. Bola vytvorená z MPČ XX, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. XX kat. územia L. C. a v
súčasnej dobe je vedená ako spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade tak, ako to vyplýva
z LV č. XX kat. územia L. C..

16. Podiel žalobcu vo výmere XXX/XXXX k celku je zapísaný na základe titulu dedičského rozhodnutia
H Podiel žalovanej v 2. rade sa odvodzuje od podielu R. V., ktorý je zapísaný v pozemnoknižnej vložke
na základe dedičského rozhodnutia XXX/XXXX v.z. XXX/XX a podiel žalovanej v 2. rade jeho titulom je
osvedčenie o vydržaní W., W., W. A. H. XX.XX.XXXX, A..

17. Parcela, ktorá je predmetom konania, však bola v prírode reálne vyčlenená a následne aj oplotená

už v roku 1922, a v takom stave je užívaná doposiaľ, čo svedčí o tom, že spoluvlastníctvo k nej je iba
formálne a zaniklo k celej MPČ už v dávnej minulosti reálnym rozdelením. Túto skutočnosť žalobca, ani
žalovaná v 1. rade nepopierali. Žalovaná v 2. rade so žalobou nesúhlasila iba zo všeobecných dôvodov
a to takých, že ak tam mal podiel jej otec, tak jej ako dedičke po otcovi patrí, i keď v konaní nepredložila
na svoje tvrdenia žiaden dôkaz, právna zástupkyňa žalobcu skúmala, či prebehlo dedičské konanie po

R. V., W.. XX.XX.XXXX, A.. H. XX.XX.XXXX, W. F. U. N., avšak bezúspešne, pretože Okresný súd Y.
neeviduje dedičské konanie po zomrelom a rozhodnutie o dedičstve sa nenachádza ani v archíve v Y.,
ktoré odkázalo na registratúrne stredisko na I. súd v Y.. Na základe toho si preto právna zástupkyňa
požiadala Obec N. o oznámenie, kto je pozostalým po R. V., zomrelom XX.XX.XXXX, čí mal viacej detí,
než je Y.C. U.. Na základe tohto oznámenia obce na č.l. XXX bolo zistené, že jediným pozostalým po

R. V. je dcéra Y. U., bytom N. XXX. Pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel žalovanej v 1. rade, ten žalovaná
získala osvedčením o vydržaní, avšak v konaní bolo samotnou žalovanou v 1. rade, aj prostredníctvom
jej právneho zástupcu potvrdené, že sa tak muselo stať nedopatrením, lebo žalovaná v 1. rade túto
nehnuteľnosť nikdy neužívala.

18. Podiel žalobcu bol zapísaný na základe dedičského rozhodnutia H po T. S., t.j. otcovi, keď už v tom
čase bolo spoluvlastníctvo formálne. Aj podľa dedičského rozhodnutia parcela, ktorá je predmetom tohto
konania, bola vytvorená z MPČ XX vedenej v zápisnici č. XX v tom čase na stredisku geodézie v Q. pod
parcelným číslom X., teda dvor o výmere XXXm2 a táto mala byť totožná s podielom, alebo vytvorená
z podielu vedeného v MPČ XX ako vlastníctvo pod F. po Y. Y., ktorý je na neznámom mieste. Zároveň

však štátne notárstvo v Q. v tomto rozhodnutí konštatuje, že otec žalobcu, t.j. poručiteľ nadobudol túto
nehnuteľnosť kúpou pred viac ako 50-timi rokmi, čo bolo potvrdené aj rozsudkom Okresného súdu
Humenné 4C/39/63 zo dňa 14.12.1963, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu Košice 8Co/133/64
zo dňa 14.04.1964. Dedičom sa stal žalobca síce podielu, ale v prírode to už bola reálne vyčlenená
parcela, na ktorej stál aj rodinný dom. Súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že

uvedené dedičské rozhodnutie nie je exaktné a naopak, vytvára rozpor medzi tvrdením, že parcela, ktorá
je predmetom dedenia, je vytvorená z MPČ XX vedenej v zápisnici č. XX ako podiel po Y. Y. a zároveň
sa v tom istom rozhodnutí uvádza, že ide o pozemok nadobudnutý kúpou pred viac ako 50-timi rokmi,
ktorý bol predmetom súdnych konaní, pretože z vykonaného dokazovania, aj z predložených listinných
dôkazov jednoznačne vyplýva, že nešlo o parcelu, ktorá by mala byť vytvorená z MPČ, ktorý podiel by

mal prislúchať Y. Y., ale R. Y.. Žalovaný v 1. rade prostredníctvom právneho zástupcu potvrdzoval iba
reálnu deľbu a to, že v roku XXXX táto konkrétna parcela bola len tzv. „.“, patrila neb. R. Y., t.j. pradedovi
žalovaného v 1. rade. Popierala, aby R. Y. dal s vlastníckymi účinkami túto parcelu svojmu bratrancovi
R. Y., ktorý sa vrátil z USA s manželkou Y., a na tejto parcele si s jeho súhlasom postavil rodinný dom.
Naopak tvrdila, že túto parcelu im poskytol do dočasného užívania do smrti s tým, že ich manželstvo

bolo bezdetné, a preto po ich smrti majú pozemok vrátiť. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na zápis
v pozemkovej knihe MPČ XX vo vložke XX, kde pod F. sú uvedení ako vlastníci podielu R. Y. syn R. a
manželka F., ktorí to nadobudli kúpou v roku XXXX. Podľa žalovanej v 1. rade sú to jej starí rodičia, i keď
na preukázanie tohto tvrdenia žiadne dôkazy nepredložila. Z výpisu z pozemnoknižnej vložky vyplýva,
že MPČ XX bola parcela dom č. XX dvor a záhrada a ostatné nežiadané o celkovej výmere XX árov

XX m2 a parcela, ktorá mala byť vytvorená z tejto MPČ a je predmetom tohto konania má výmeru
XXX m2. Skutočnosť, že v roku XXXX tvorila sporná parcela v prírode vyčlenený stavebný pozemok
spochybňuje to, že práve toto bolo predmetom kúpy R. a F. Y. od R. Y.. Ak by tomu tak bolo, tak by aj
súdne konanie, ktoré podľa zhodných tvrdení oboch strán sporu sa týkali stále tohto pozemku skončiliv prospech právnych predchodcov žalovanej v 1. rade, nakoľko zápis v pozemnoknižnej zápisnici by sa
musel vykladať v ich prospech.

19. Žalobca však v konaní popieral túto skutočnosť a naopak trval na tom, že R. Y. a žena Y. postavili na
spornom pozemku rodinný dom a pozemok od vlastníka kúpili v reálne vyčlenenom stave. Tento záver
podľa súdu je podporený aj závermi v súdnych rozhodnutiach, ktoré sú síce nepresné v označení tohto
pozemku, ale strany sporu uviedli, že spory sa týkali len tohto pozemku, nie iného. R. Y. a žena Y. zomreli
bezdetní. Žalobca spolu so súrodencami a rodičmi prišiel do tohto domu ako dieťa a žil a vnímal už aj

spor, ktorý viedli otec žalobcu s právnymi predchodcami žalovanej v 1. rade, najmä výsledok tohto sporu
ho utvrdil v tom, že právo je na strane jeho rodičov. Pre žalobcu v jeho veku nebolo podstatné, či tento
pozemok získali rodičia od Y. Y., sestry matky žalobcu darom, alebo kúpou. Vedel, že to jeho rodičom
patrí a súdy takýto záver potvrdili a z toho sa odvodzovalo aj vlastníctvo T. S., t.j. otca žalobcu. Následne
žalobca tieto nehnuteľnosti užíval až do roku XXXX a nikto ani z právnych predchodcov žalovanej v 1.
rade to nespochybňoval, nikdy nežiadal od neho vydanie týchto nehnuteľností a žil preto v presvedčení

a v dobrej viere, že mu tento pozemok po otcovi patrí vlastnícky. Až v roku XXXX žalovaná v 1. rade pri
osvedčovaní vlastníckeho práva zaslala žalobcovi návrh na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
Žalobca teda žiadal určiť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti vydržaním. Za vstup do držby považoval
dedičské rozhodnutie vydané v roku XXXX a uplynutie 10-ročnej lehoty a splnenie všetkých podmienok
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

20. Žalobca v tomto konaní žiadal určiť výlučné vlastnícke právo k spornej parcele, preto súd pre
záver o tom, či žalobca vydržal vlastníctvo k spornej parcele posudzoval podmienky pre vydržanie
samostatne (nezávisle od doby vydržania jeho rodičmi), z čoho vyplýva, že žalobca mohol najskôr do
držby sporných nehnuteľností vstúpiť prvým dňom po doručení dedičského rozhodnutia, t.j. 02.10.1972,

nakoľko dedičské rozhodnutie mu bolo doručené dňa XX.XX.XXXX.

21. Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od XX.XX.XXXX, kedy nadobudol účinnosť
nový Občiansky zákonník č. 40/1964 až do jeho novelizácie dňom 01.04.1983 vydržanie nepoznal. Bolo
zavedené až novelou ustanovením §132a a §135a O. z., v zmysle ktorých kto s vecou zaobchádza

ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má, pokiaľ nie
je ustanovené inak, obdobné práva na ochranu, ako má vlastník. V zmysle §135a ods. 1 vlastníkom
veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe
nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa odseku 2 ak ide o pozemok, alebo jeho časť, ktorú má občan nepretržite
v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda vlastníctvo

k pozemku, alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom
užívaní pozemku v rozsahu podľa §200. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia ale vydržaním nemožno
nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve, alebo ku ktorému má socialistická
organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

22. Novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.1992 až dosiaľ boli ustanovenia upravujúce
vydržanie nasledovné: podľa §134 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v
držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do tejto doby sa
podľa odseku 1 započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. V zmysle
§129 ods. 1 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa §130 ods. 1 potom ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec,
alebo právo patrí, je držiteľom oprávnený. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

23. Podľa Občianskeho zákonníka v znení do 01.01.1992 zákon pripúšťal vydržanie vlastníckeho práva
len k pozemkom v socialistickom spoločenskom vlastníctve a zároveň takým, ktoré boli podľa územného

plánu, alebo územného rozhodnutia určené na výstavbu rodinného domu (citované ustanovenie §135a
ods. 2 O. z. a §199 ods. 1 O. z.). Táto podmienka v danom prípade nebola splnená, keďže predmetné
pozemky nikdy neboli v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ale vo vlastníctve fyzických osôb. Ak
by aj táto podmienka bola splnená, z citovaných ustanovení vyplýva, že vlastníctvo by držbou nadobudol
štát a držiteľom by vzniklo len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní a v zmysle ustanovenia

§872 ods. 5 a 6 O. z. právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktoré sa však prekludovalo dňom
01.01.1993.24. Žalovaný však nehnuteľnosti užíva od roku 1972 a toto užívanie pokračovalo aj po 01.01.1992, teda
po nadobudnutí účinnosti novely O. z., v ktorom je vydržanie upravené odlišne, je potrebné skúmať
možnosť nadobudnutia predmetných nehnuteľností vydržaním podľa úpravy účinnej od 01.01.1992 s

poukazom na §868 O. z.

25. Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 129 Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom.

26. Podľa platnej občiansko-právnej úpravy od novelizácie O. z. vykonanej zákonom č. 509/1991
Zbierky s účinnosťou od 01.01.1992 sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite
v držbe po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie
podmienky oprávnenej držby po dobu 10 rokov, žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v
dispozícii neustanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe
po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené

v hypotéze citovanej právnej normy. V priebehu celého rozhodného obdobia, kedy bolo vydržanie
prípustné na získanie vlastníckeho práva, sa vyžadovalo teda naplnenie zákonom stanovených
podmienok, a to existencia dobromyseľnej držby veci, plynutie zákonom stanoveného času, v ktorom
má oprávnený držiteľ vec v držbe a spôsobilosť k predmetu vydržania.

27. Jedným z predpokladov vydržania je to, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod
oprávnenoudržboutrebarozumieťfaktickéovládanie,resp.vykonávanieprávaspojenésvôľounakladať
s vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda
splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba predpokladá,
že držiteľ je v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky pritom musia

byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží,
alebo subjektom práva, ktoré vykonáva po prípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za
následok vznik vykonávaného práva napriek tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie
dobrej viery teda nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívne
presvedčenie, že mu vec, alebo právo náleží. Ide o psychický stav a vnútorné presvedčenie subjektu,

ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za
ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť
preto predložené konkrétnymi objektívnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo dôvodné. Oprávnená držba sa musí opierať aj o právny titul (formálne správny, neplatný, či
domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže

zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle, ktorý môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Okolnosti,
ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej viery držiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré sa týkajú
právneho titulu uchopenia sa držby, i keď sa pripúšťa tzv. domnelý právny dôvod.

28. Súd zhodnotiac vykonané dokazovanie mal za to, že žalobca preukázal splnenie všetkých

podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej parcele. Titulom pre vstup a predpoklad k
dobromyseľnosti bolo dedičské rozhodnutie, ktoré napriek tomu, že vykazovalo už z dnešného pohľadu
nejaké nepresnosti, bolo rozhodnutím štátneho orgánu a v tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť tiež
na to, že je všeobecné známe, že v období rokov 1948-1989 bolo ponímanie súkromného vlastníckeho
práva občanov značne deformované, právne vedomie občanov bolo tiež nízke, a preto nemožno vidieť

žiadnu pochybnosť v tom, že žalobca nerozlíšil rozpornosť v dedičskom rozhodnutí. Na jednej strane
uvádza, že predmetom dedenia je nehnuteľnosť, o ktorú viedol súdny spor otec žalobcu a na druhej
strane uvádza, že ide o podiel neznámeho Y. Y., ale rešpektoval záver tohto dedičského rozhodnutia,
pretože návrhom na náhradné dedičské konanie po svojom otcovi chcel žalobca len zosúladiť skutočný
stav s právnym vzťahom a chcel si vyporiadať vlastníctvo k pozemku, ktorý užíval spolu s rodičmi,

ktorý nadobudol v dedičskom konaní po nich po dohode s ostatnými súrodencami. Treba poukázať
nielen na rozhodnutie štátneho notárstva, ale aj na súdne rozhodnutia, ktoré presvedčivo vyvolávali
dojem u žalobcu, že právo je na strane jeho rodičov, ktorí túto nehnuteľnosť získali od Y. Y., manželky
R. Y. či už kúpou, alebo darom nebolo v konaní jednoznačne preukázané, keďže listinné dôkazy
iné sa nezachovali, avšak ostatné listinné dôkazy nepriamo preukazujú toto tvrdenie žalobcu, že Y.

Y. zomrela ako bezmajetná a všetok svoj majetok vlastne nechala svojej sestre - matke žalobcu. U
žalobcu uplynula 10-ročná lehota potrebná pre vydržanie, pričom nehnuteľnosť užíval v presvedčení,
že mu patrí od spomínaného dedičského rozhodnutia až do roku 2008, kedy jeho dobromyseľnosť bola
narušená tým, že žalovaná v 1. rade, ktorá si osvedčila vlastnícke právo k podielu na tejto nehnuteľnostipožiadala žalobcu, aby v prípade zrušenia podielového spoluvlastníctva jej zaplatil za tento podiel
peňažnú náhradu. Ako však neskôr v konaní vyšlo najavo, žalovaná v 1. rade tieto nehnuteľnosti nikdy
neužívala a tým do istej miery sú spochybnené aj jej tvrdenia v tomto konaní o tom, že za akých

podmienok a na základe akej zmluvy prešlo vlastnícke právo z R. Y. na R. Y. a Y. Y.. Súd prijal záver,
že tomu tak bolo na základe kúpnej zmluvy, pretože je málo pravdepodobné, aby pôvodný vlastník
už konkrétne vyčlenenej časti pozemku nechal bez peňažnej náhrady užívať nehnuteľnosť časovo
neobmedzene bez odplaty s tým, že si na tomto pozemku môže R. Y. E. Y. Y.Á. postaviť dom a užívať
v podstate, pokiaľ nezomrú s tým, že by následne vrátili tento pozemok žalobcovi. Nepravdepodobnosť

vyplýva aj z toho, že pozemok R. Y. a Y. Y. zastavali stavbou - rodinným domom, a preto aj navrátenie
pôvodného pozemku pôvodnému vlastníkovi bolo v podstate nemožné v takom rozsahu, v akom im bol
odovzdaný. Všetky tieto preukázané skutočnosti dostatočne podľa súdu odôvodňujú záver, že žalobca
v dobrej viere, že nehnuteľnosti jeho rodičia získali od R. Y. E. Y. Y. a následne aj súdne spory, ktoré
prebiehali medzi právnymi predchodcami žalovanej v 1. rade a právnymi predchodcami žalobcu skončili
v prospech právnych predchodcov žalobcu preukazujú, že žalobca v čase, keď zdedil nehnuteľnosť,

nemal s ohľadom na tieto okolnosti a povahu daného prípadu pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo
patrí, bol dobromyseľným držiteľom sporného pozemku, ktorý patril aj k priľahlému rodinnému domu.
Tento pozemok bol oplotený, oddelený od ostatných pozemkov právnych predchodcov žalovanej v 1.
rade a uplynutím vydržacej doby sa stal aj vlastníkom tohto pozemku. Na základe takto vyhodnoteného
skutkového stavu súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

29. Žalovaná v 1. rade v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
žalobu žalobcu zamietol.

30. Namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, a preto aj nesprávne vec právne posúdil.

31. Poukázala ďalej na nesprávnosti dedičského konania po nebohom otcovi žalobcu T. S. H. X/XX.

32.SpoluvlastníckypodielY.Y.vtomtodedičskomkonanípoT.S. vroku1972aninemalbyťprejednaný,

pretože T. S. nebol v čase smrti vlastníkom tohto spoluvlastníckeho podielu, lebo tento spoluvlastnícky
podiel v pozemnoknižnej zápisnici XX bol zapísaný na mene Y. Y..

33. Podľa názoru odvolateľky, ak na dobromyseľnosť držby sa vyžaduje po 01.04.1964 písomná
zmluva o prevode nehnuteľností, už vôbec nemôže byť titulom pre vstup do dobromyseľnej držby po

01.04.1964 nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu v dedičskom konaní po poručiteľovi a to takého
podielu, ktorého v čase smrti poručiteľ ani nebol vlastníkom, lebo ako vlastník k tomuto podielu bola v
evidencii nehnuteľností zapísaná iná osoba, a to v konkrétnom prípade Y. Y..

34. Ak by malo platiť, že otec žalobcu T. S. v čase smrti bol spoluvlastníkom spoluvlastníckeho podielu

Y. Y. z parcely mpč. XX, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici XX, kat. úz. L. C. a vlastne z toho titulu
bol vlastníkom dnešnej parcely, ktorá je predmetom sporu, teda parcely C-KN XXX, kat. úz. L.Č. C.,
tak potom vlastne je treba zamietnuť žalobu o určenie vlastníctva v prospech žalobcu R. S., lebo ak by
toto bolo pravdou (čo nie je), potom správne mal žalobca podať žalobu, že parcela C-KN XXX patrí do
dedičstva po jeho nebohom otcovi.

35. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovanej v 1. rade nie je opodstatnené.

36. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

37. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej vydržanie upravené v ustanovení § 134 Občianskeho zákonníka predstavuje jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok
dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tentospôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom
stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť,
právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky.

38. Kto je držiteľom oprávneným upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 130 ods. 1. Podľa tohto
ustanovenia, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo
patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

39. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len
z okolností, z ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je,
či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec,
ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na
existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Dobrá viera

držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k
právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

40. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na zistení, že žalobca preukázal splnenie všetkých
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej parcele vydržaním, a to existenciu

oprávnenej držby po dobu 10 rokov.

41. Žalovaná v 1. rade v podanom odvolaní zvýrazňovala predovšetkým skutočnosť, že v dedičskom
konaní po nebohom otcovi žalobcu T. S. D X/XX nemalo dôjsť k prejednaniu spornej nehnuteľnosti,
pretože v čase smrti T. S. nebol jej vlastníkom, pretože vlastníctvo k tomuto spoluvlastníckemu podielu

v pozemnoknižnej zápisnici XX bolo zapísané na mene Y. Y..

42. Vo vzťahu k vstupu do dobromyseľnej držby uviedla, že ak po 01.04.1964 sa v zmysle ustálenej
súdnej praxe vyžadovala písomná forma zmluvy o prevode nehnuteľností, podľa názoru odvolateľky
nemôže byť vstupom do dobromyseľnej držby po 01.04.1964 nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu

po poručiteľovi, ak ako vlastník k tomuto podielu bola v evidencii nehnuteľností zapísaná iná osoba.
Napokon, žalobca mal podľa názoru žalovanej v 1. rade žalovať, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po
nebohom otcovi žalobcu.

43. K odvolacím námietkam žalovanej v 1. rade treba uviesť, že s týmito sa súd prvej inštancie v

odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu vyporiadal.

44. Žalobca žaloval o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a súd prvej inštancie sa zaoberal
dôvodnosťou takto podanej žaloby. V tomto smere nedošlo k žiadnym procesným pochybeniam majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

45. S názorom žalovanej v 1. rade, že titulom vstupu do oprávnenej držby nemôže byť nesprávne
dedičské rozhodnutie ako také, sa odvolací súd nestotožňuje.

46. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoje úvahy

o užívaní nehnuteľnosti žalobcom v presvedčení, že mu tieto patria od horeuvedeného dedičského
rozhodnutia až do roku XXXX.

47. Žalovaná v 1. rade v podanom odvolaní vo vzťahu k týmto úvahám súdu neuviedla žiadne námietky
a správnosť uvedených záverov nespochybňuje ani odvolací súd.

48. Súd prvej inštancie v tomto novom rozhodnutí okrem iných, právne významných skutočností
náležitým spôsobom vysvetlil a odôvodnil svoje závery, že žalobca sa stal oprávneným držiteľom
sporných nehnuteľností, a to minimálne od roku XXXX, kedy sporné nehnuteľnosti získal dedením po
svojom otcovi T. S., najmä však záver, že dedičské rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Q. sp.

zn. H bolo vstupom žalobcu do oprávnenej držby.

49. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 Z.
rozsudok ako vecne správny potvrdil.50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že

úspešnému žalobcovi v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

51. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).