Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/389/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217206456
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2217206456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: Y. K., nar. XX.X.XXXX,
bytom K. XXX, zastúpený: Advokátska kancelária AK-KRUPA s.r.o., Nové Mesto nad Váhom, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, o 660,68 eur s prísl., na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 16Csp/89/2017 - 48 zo
dňa 23. júna 2017, voči výroku II., takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd I. inštancie odsekom I. výroku konanie v dôsledku čiastočného
späťvzatia žaloby zastavil v časti o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 660,68 eur
od 26. októbra 2016 do 21. apríla 2017, odsekom II. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
660,68 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 22. apríla 2017 a odsekom III. výroku žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania I. inštancie. Po právnej stránke súd rozsudok
odôvodnil aplikáciou § 2 písm. a) a b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 41, §

53 ods. 6, § 107 ods. 1, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"). Vecne súd odôvodnil
rozsudok tým, že v časti 5 a 6 žiadosti/zmluva je okrem iného dohodnutá ročná úroková sadzba vo
výške 70 % ročne. Podľa názoru súdu však takáto výška úroku odporuje dobrým mravom, a to napriek
tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím
prostriedkom okrem dohody o zrážkach zo mzdy a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj
každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uzn. NS SR 6 M Obdo
5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri

peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez
ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými
mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí" bez ohľadu na to, v
akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny
a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto
všeobecneuznávanýmvzťahommedziľuďmi,abydlžníkposkytovalveriteľovineprimeranéažúžernícke
úroky. Úroková sadzba 70 % je takmer šesťnásobne vyššia než priemerné úrokové sadzby poskytované

bankami, ktoré boli v máji 2013 z nových úverov pre domácnosti od 1 do 5 rokov vo výške 13,02 %
ročne. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike
pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne). Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená
ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou vslovenskej ekonomike. Vzhľadom na tú súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je
právnymúkonom,ktorýsapriečidobrýmmravom,vdôsledkučohojepodľa§39Občianskehozákonníka
neplatná.

2. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v prípade spotrebiteľských zmlúv môže súd skúmať
len celkovú odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 30. júla 2013 a
pokiaľ táto odplata podstatne neprevyšuje odplatu požadovanú na finančnom trhu, nemôže vyvodiť jej
neplatnosť. Podľa názoru súdu ani z cit. ustanovenia, ani z dôvodovej správy k nemu nemožno vyvodiť,

že by malo predstavovať špeciálnu normu voči § 39 Obč. zák. a že by malo vylučovať prípadné skúmanie
rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Naopak, ustanovenie § 53 ods. 6 Obč.
zák. dopĺňa iné normy obmedzujúce výšku odplaty (odmeny) veriteľa pri poskytovaní úverov a pôžičiek.
Súčasťou odplaty je totiž nielen samotný úrok, ale aj ďalšie poplatky a plnenia pri uzavretí zmluvy alebo
počas jej trvania. Účelom § 53 ods. 6 Obč. zák. bolo brániť tomu, aby nízky úrokový výnos (nízky úrok,
ktorý bol v súlade s dobrými mravmi) bol vyrovnávaný prostredníctvom týchto vedľajších poplatkov a

plnení. Inak povedané, účelom bolo brániť tomu, aby veriteľ cenu úveru alebo pôžičky prenášal z úroku
(úrokovej sadzby) do iných plnení a tým (aspoň navonok) sťažoval možnosť prípadného vyslovenia
neplatnosti úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. Súlad celkovej odplaty
s odplatami na finančnom trhu podľa § 53 ods. 6 Obč. zák. nebráni súdu skonštatovať nemravnosť
úrokovej sadzby podľa § 39 Obč. zák. a vysloviť jej neplatnosť. Podobne je v prerokúvanej veci

nepodstatné ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie vyslovene normuje
čiastočnú neplatnosť dohody o úrokovej sadzbe, ktorá prevyšuje najvyššiu prípustnú zákonnú hranicu.
V prerokúvanej veci však nie je vôbec sporné, že žiaden zákon konkrétne neobmedzuje výšku úrokovej
sadzby pri úvere. Z toho však nemožno vyvodiť, že by bola prípustná dohoda o akejkoľvek úrokovej
sadzbe. Súd je aj pri neexistencii zákonného obmedzenia výšky úrokovej sadzby oprávnený a povinný

skúmať jej súlad s dobrými mravmi v zmysle § 39 Obč. zák. Ako vyplýva z judikatúry uvedenej v
predošlom bode, zmluva o revolvingovom úvere z 31. mája 2013 obsahuje úrokovú sadzbu práve vo
výške, ktorá odporuje dobrým mravom.

3. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že dohoda o úrokovej sadzbe 70 % ročne je právnym úkonom,

ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Podľa
vyššie citovanej judikatúry najvyššieho súdu (5 Cdo 26/2011) je pritom dohoda o úroku v zmluve o
pôžičke resp. úvere neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41 Obč. zák., takže neplatnosť tejto
časti má za následok celkovú neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500026033. Podľa už
citovaného ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák. potom platí, že plnenie z neplatného právneho

úkonu je bezdôvodným obohatením, ktoré sa musí vydať tomu, na čí úkor sa získalo. Podľa zisteného
skutkového stavu žalovaný vyplatil žalobcovi na základe zmluvy o revolvingovom úvere z 31. mája 2013
sumu 1.200 eur. Žalobca mal žalovanému takto získané bezdôvodné obohatenie vrátiť, zaplatil však vo
výsledku 2.160,68 eur. Žalobca tak v skutočnosti nielenže získané bezdôvodné obohatenie vrátil, ale
naopak, žalovanému na splatenie úveru z tejto neplatnej zmluvy splnil viac než mal. Tým sa žalovaný

obohatil na úkor žalobcu plnením z neplatného právneho úkonu o sumu (2.160,68 - 1.200 =) 960,68 eur
a toto bezdôvodné obohatenie je povinný jej podľa § 451 ods. 1 a § 456 Obč. zák. vydať.

4. Žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcu, hoci bez bližšieho odôvodnenia svojej námietky. Podľa
§ 107 ods. 1 Obč. zák. sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa,

keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Už
z logiky veci vyplýva, že táto premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než samotné bezdôvodné
obohatenia vzniklo, teda skôr, než došlo k plneniu, ktoré je bezdôvodným obohatením. V prerokúvanej
veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca uhradil žalovanému medzi 15. aprílom 2015 a
15. júlom 2016 sumu 810,59 eur. Premlčacia doba vo vzťahu k tejto sume tak mohla začať plynúť najskôr

v tento deň a uplynie 17. apríla 2017. Žaloba, ktorou sa žalobca domáha menej než tejto sumy, bola
tak podaná pred uplynutím premlčacej doby a nárok žalobcu preto nemôže byť premlčaný. Námietka
premlčania tak nie je dôvodná.

5. Žalovaný je teda povinný sumu 810,59 eur prijatú ako bezdôvodné obohatenie žalobcovi vrátiť.

Splatnosť záväzku na vrátenie bezdôvodného obohatenia nebol medzi žalobcom a žalovaným
dohodnutá, ani zákonom určená. Preto bol žalovaný podľa § 563 Obč. zák. povinný plniť prvého dňa
potom, čo ho žalobca o plnenie požiadal. Za kvalifikovanú výzvu na plnenie v zmysle citovaného
ustanovenia však podľa judikatúry možno považovať žalobu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SRsp. zn. 1 ObdoV 2/2006, resp. 7 MCdo 5/2014). Žaloba žalobcu bola žalovanému doručená 18. apríla
2017. Žalovaný bol tak povinný plniť 19. apríla 2017 a 20. apríla 2017 sa dostal s plnením do omeškania.
Od tohto dňa patrí žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. nárok na úrok z omeškania vo výške určenej

v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
účinnej k prvému dňu omeškania + 5 %. Žalobca si ho však uplatňuje až od 22. apríla 2017, v dôsledku
čoho mu súd nemohol priznať viac (§ 216 CSP).

6. Zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel v rozsahu, v akom zostala predmetom konania

po späťvzatí (výrok II.).

7. Plne úspešnému žalobcovi súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu (výrok III.).

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo

vyhovujúcej časti z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP. Uviedol, že napáda posúdenie súdu
I. inštancie a ním prijaté závery, nakoľko súd pri rozhodovaní nevychádzal zo všetkých, pre rozhodnutie
relevantných právnych noriem. Ako žalovaný uviedol už v podanom odpore proti platobnému rozkazu
uviedol, že pre posúdenie otázky spojenej s výškou úrokovej sadzby je potrebné vychádzať aj z §
502 Obchodného zákonníka. Zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi sporovými stranami je

úverová zmluva, a táto ako zmluvný typ sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a v otázkach,
ktoré neupravuje Obchodný zákonník, ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Prednostné použitie
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské vzťahy bolo totiž do Občianskeho zákonníka zavedené
zákonom Č. 102/2014 Z. z. a účinné až od 01.04.2015. Na uzavreté zmluvy sa preto môžu použiť len tie
predpisyzObčianskehozákonníka,ktorévroku2013osobitneupraviliotázkyneregulovanéObchodným

zákonníkom.Rovnakéstanoviskozaujalajútvardohľadunadfinančnýmtrhom,čísloČ.1/2015kpoužitiu
Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch. Prednostné použitie Občianskeho
zákonníka v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta je prípustné len pre vzťahy založené po
jeho účinnosti.

9. Článok XIV zákona Č. 102/2014 Z. z., ktorý upravuje účinnosť daného ustanovenia, znie nasledovne:
"Tento zákon nadobúda účinnosť 1. mája 2014 okrem čl. 1, čl. II bodov 2 až 8, čl. III, čl. V bod 2, čl.
VI, čl. VIII bodov 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1 až 5, 12, 15 a 16, ktoré
nadobúdajú účinnosť 13. júna 2014 a čl. II bodu 1, ktorý nadobúda účinnosť l. apríla 2015." Preto pokiaľ
predotknutéustanoveniechýbatakátoúpravačasovejpôsobnosti,mámezato,žeuvedenéustanovenie

sa použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 1. apríla 2015. Právne vzťahy vzniknuté pred
l. aprílom 2015 sa preto majú a budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov; v tomto
prípade podľa predpisov z roku 2013. Úprava výšky úrokov pre úverovú zmluvu je uvedená v § 502
Obchodného zákonníka. Podľa daného ustanovenia Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné
podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z

uvedeného vyplýva, že právne posúdenie súdom I. inštancie, ktoré zneplatňuje dojednanie o úrokovej
sadzbe ako celok je nedôvodné, a v rozpore s ustanoveniami zákona.

10. Poukazuje teda na skutočnosť, že v zmysle § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je v prípade
úverovej zmluvy podľa zákona možné vysloviť neplatnosť celého dojednania o odplate ani v prípade,

ak by tieto boli v rozpore so zákonom. Ak teda súd I. inštancie dospel k záveru o neplatnosti úrokovej
sadzby, potom jeho rozhodnutie je v rozpore s § 502 Obchodného zákonníka. Žalovaný namieta aj
dôvody, v zmysle ktorých súd vyvodzuje neplatnosť úrokovej sadzby. Súd I. inštancie pre svoje závery
nemal ani preukázané žiadne úrokové sadzby, hoci odkazuje na rozhodnutie NS SR 5Cdo 26/2011. V
danom rozhodnutí sa totiž hovorí, že neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom je výška úrokov,

ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím
k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek." Súd
nemal preukázanú žiadnu úrokovú sadzbu iných poskytovateľov úverov.

11. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie

peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšoval' odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Odplata, ktorá je regulovaná v zmysle ust. §53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa (teda okrem
úroku aj prípadne ďalšie poplatky, ktoré v súvislosti s úverom má zaplatiť s výnimkou tých, ktoré nie sú
povinné a teda predpokladom pre získanie úveru). Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotu priemernej

odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená. Na základe
vyššie uvedeného tvrdí, že súd I. inštancie dospel k nesprávnemu a predčasnému záveru, pretože pri
svojom rozhodovaní nepoužil príslušnú právnu normu (§ 502 ods. 2 Obchodného zákonníka). Vzhľadom
k vyššie uvedenému žalovaný podáva proti rozsudku č. k. 16Csp/89/2017 - 48 zo dňa 23.06. 2017
odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu a žalobu zamietol, alebo

aby ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu I. inštancie. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu I. inštancie je vecne správny.

13.Predmetomnárokužalobcu(pospäťvzatínávrhuvčastiozaplatenie5%ročnéhoúrokuzomeškania
zo sumy 660,68 eur od 26. októbra 2016 do 21. apríla 2017) bolo zaplatenie sumy 660,68 eur s 5

% ročným úrokom z omeškania od 22. apríla 2017 a náhrada trov konania, ktorú žalovanú sumu si
uplatňoval v súvislosti s uzatvorenou zmluvou o úvere so žalovaným a to titulom vydania bezdôvodného
obohatenia.

14. Súd I. inštancie žalobe vyhovel nakoľko považoval dohodu o vysokej úrokovej sadzbe (70 %)

za neplatnú z dôvodu, že považoval za rozporné s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ neprimerane
vysoké úroky za úver. Tým, že dohoda o úroku v zmluve o pôžičke resp. úvere je neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy v zmysle § 41 OZ, neplatnosť tejto časti má za následok celkovú neplatnosť zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8500026033 a keďže žalobca zaplatil žalovanému viac ako dostal, titulom
vydania bezdôvodného obohatenia má nárok na vrátenie toho čo zaplatil žalovanému naviac. Preto

vzhľadom k odvolaniu žalovaného (ktoré sa týka iba časti, kde súd žalobe vyhovel) je predmetom
prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody posúdiť, či v danom prípade
prvoinštančný súd rozhodol správne, ak priznal žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy
660,68 eur s príslušenstvom.

15. Odvolací súd preberá súdom I. inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie
potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach správne vyhodnotil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo opodstatnené žalobe žalobcu
vyhovieť.

16. K odvolacím námietkam žalovaného, ktoré spočívali v tom, že použitie Občianskeho zákonníka v
zmysle ust. § 52 ods. 2 posledná veta je prípustné len pre vzťahy založené po jeho účinnosti odvolací
súd udáva:
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 31.05.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená zmluva o

revolvingovom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý revolvingový úver vo výške 1.200 eur
so splatnosťou s počtom splátok 42 mesiacov a ročnou úrokovou sadzbou 70 %. Ročná úroková sadzba
revolvingu bola 76,20 eur.
S účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskejzmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa
ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17.Podľa§52ods.2OZ(vzneníúčinnomod01.04.2015)ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

18. V preskúmavanom prípade by mal súd zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.04.2015 a

právny predpis, ktorých je súčasťou, nemá prechodné ustanovenie. To znamená, že od ich účinnosti
sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, preto záver žalovaného v tom, že nie je
možné pravidlo prednostnej aplikácie občianskeho práva pred obchodným právom aplikovať spätne na
vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015, je nesprávny. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom
č. 102/2014 Z. z. teda definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 OZ), že na všetky

právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava ObZ. Hoci účinnosť
tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status

a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu
OZ na spotrebiteľské záväzky.

19. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované
ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu v spore priaznivejšie. Z uvedeného dôvodu má súd pri
posudzovaní každej spornej otázky aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako
spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a

žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

20. Je potrebné prihliadnuť aj na § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je v danej veci nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktoré sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto sa v prospech spotrebiteľa použije pre neho priaznivejšia právna úprava.

21. Je preto možné uzavrieť, že Zmluva o revolvingovom úvere má síce povahu absolútneho obchodu,
na posúdenie zmluvného vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v
aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/26/2012 a 6Co/81/2012). Napokon aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa
19.6.2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv

veriteľa.

22. Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch, Obchodný zákonník, výslovne nestanovili
maximálnu výšku úrokov zo spotrebiteľského úveru. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať,že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože ust.
§ 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi je možné aplikovať pri všetkých občianskoprávnych, resp.

obchodnoprávnych vzťahoch. Neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere
sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom
spoločenského poriadku. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky môže za istých okolností v sebe
obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda o neprimeraných úrokoch je neplatná
pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ

je úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade, vzhľadom na rozhodujúce
okolnosti starostlivo posúdil, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade alebo v
rozpore s dobrými mravmi. Pri dojednávaní úrokov zo spotrebiteľského úveru koná v súlade s dobrými
mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje od dlžníka (spotrebiteľa) primeraný úrok, teda primeranú odmenu
za užívanie poskytnutej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť" obvyklým
spôsobom. Nezodpovedá všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ poskytoval úvery

za neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška
úrokov pri spotrebiteľskom úvere, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní
úverov.Obmedzujúcekritérium,pokiaľideovýškuodplatyzaposkytnutieúveruobsahuje§53ods.6OZ,
ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne

prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti. Úrok niekoľko násobne vyšší ako obvyklý, podstatne prevyšuje obvyklú odplatu na finančných
trhoch. Aj zo stránky T. je možné zistiť, aké boli v rozhodnom období úrokové sadzby v bankách. Hoci

žalovaný v danom prípade je nebankovým subjektom, dojednanie úrokov nemôže výrazne prekračovať
úrokové sadzby oproti bankám. Odvolací súd sa preto stotožňuje s prvoinštančným súdom o neplatnosti
takejtodohody(oúrokoch)prerozporsozákonom(§39a§52ods.2vspojení).Pretojemožnésamotnú
zmluvu o revolvingovom úvere pre absenciu základnej náležitosti zmluvy považovať za neplatnú, tak
ako uviedol súd I. inštancie a nárok žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia je dôvodný.

23. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu I. inštancie,
pokiaľ dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe (odmene) je právnym úkonom, ktorý sa
prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.

24. Následne bol preto správny i záver súdu I. inštancie ak posúdil samotnú zmluvu o revolvingovom
úvere pre absenciu základnej náležitosti zmluvy za neplatnú.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu I. inštancie vo veci samej v
napadnutej časti a v súvisiacej časti (osobitne nenapadnutej) náhrady trov konania podľa § 387 ods.

1 a 2 CSP potvrdil.

26. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne

náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

27. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).