Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. december 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/197/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6410899395
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6410899395.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu: Obec Hodruša - Hámre,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Ul.
Horná 13, IČO: 47 234 148 proti žalovaným: v 1. rade - Mesto Banská Štiavnica, so sídlom Banská
Štiavnica, Radličné nám. 1, IČO: 00 320 501, zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Petrom
Dlhopolčekom, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Ul. Horná 51, v 2. rade - Slovenská republika
- Lesy SR, š. p., so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP č. 8, IČO: 36 038 351, zastúpeného
splnomocnenou advokátkou JUDr. Irenou Sopkovou, Advokátska kancelária Košice, Hlavná 25, o

návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/101/2010-909 zo dňa 05. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu, okrem výrokov, ktorými okresný súd čiastočne konanie zastavil,
mení tak, že určuje, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností uvedených v rozsudku
okresného súdu v bodoch I/A. až D. v polovici, okrem CKN parciel č. XXXX/XX - ostatné plochy o
výmere 792 m2, parc. č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 173 m2 a parc. č. XXXX - ostatné plochy
o výmere 416 m2;

II. určuje, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom CKN parciel č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere
700 m2, parc. č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 282 m2 a parc. č. XXXX - ostatné plochy o výmere
399 m2 nachádzajúcich sa v katastrálnom území D. H., obec H. - H., vedené Okresným úradom U.,
odborom katastrálnym na LV č. XX, v polovici.

III. Krajský súd žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a na LV č. XX nachádzajúcich sa v katastrálnom území

D. H., obec H. - H., vedených Okresným úradom U., odborom katastrálnym, voči žalovanému v rade
1/ zamieta.

IV. Krajský súd žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v k. ú. D. H., obec H.
- H., vedených Okresným úradom U., odborom katastrálnym, voči žalovanému v rade 2/ zamieta.

V. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými okresný súd sčasti konanie zastavil (výroky II. a III.)
ostáva nedotknutý.

VI. Krajský súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania vzniknutých v konaní pred súdom prvej
inštancie nepriznáva.

VII. Krajský súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom v podiele
polovice k nehnuteľnostiam zapísaným (A) na LV č. XXXX ako parcely registra „E“ uvedenými pod

bodmi 1. až 10., ďalej nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX (B) ako parcely registra „E“ v rozsudku
označené pod bodmi 11. až 14., nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. D. H., Obec H. - H. zapísané
na LV č. XXXX (C) ako parcely registra „E“ špecifikované pod bodmi 15. až 117. a nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. D. H., Obec H. Hámre zapísané na LV č. XX (D) ako parcely registra „C“
špecifikované pod bodmi 118. až 202. vo výroku rozsudku (všetko výrok I. rozsudku). Okresný súd ďalej
konanie v časti uplatneného nároku na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v podiele 1 k

nehnuteľnosti vedenej v k. ú. D. H. pre V. H. - H. zapísanej na LV č. XXXX ako parcela registra „E“
evidovaná na mape určeného operátu ako parcela č. XXXX/XX - lesný pozemok o výmere 801 m2 a
zapísanej na LV č. XX ako parcela registra „C“ evidovaná na mape určeného operátu ako parcela č.
XXXX - ostatná plocha o výmere 1 515 m2 zastavil (výroky II. a III. rozsudku) a nakoniec rozhodol, že
žiaden z účastníkov konania (v súčasnosti označovaných ako „strany sporu“ - poznámka odvolacieho

súdu) nemá právo na náhradu trov konania (výrok IV. rozsudku).

2. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že žalobca sa pôvodnou žalobou zo dňa 05.
05. 1994 domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v žalobe, pričom v priebehu
konaniažalobuzmenil,čiastočnerozšírilačiastočnevzalspäť.Predmetkonaniabolustálenýuznesením

zo dňa 02. 01. 2014 pod č. k. 7C/101/2010-778. Z takto ustáleného stavu a špecifikácie samotnej žaloby
okresný súd mal za to, že žalobca sa domáha žalobou určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
tvoriacich predmet konania, špecifikovaných v petite žaloby, v podiele 1.

3. O žalobe (v znení ešte pred ostatnou zmenou žaloby) rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

7C/18/2000-219 zo dňa 17. 01. 2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/18/2000-306 zo dňa
07. 07. 2009 a s opravným uznesením č. k. 7C/18/2000-321 zo dňa 03. 08. 2009, ktorým okresný súd
opravil vyššie uvedený dopĺňací rozsudok v záhlaví uvedeného rozhodnutia. Týmto (prvým) rozsudkom
okresný súd určil, že navrhovateľ (v súčasnosti označovaný ako žalobca) je podielovým spoluvlastníkom
v podiele polovice nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci H. - H., zapísaných v Katastrálnom úrade

D. D., Správa katastra U., na LV č. XXXX pre k. ú. D. H., ako parcely uvedené pod poradovým číslom
1. až XX., ďalej nehnuteľností zapísaných na LV č. XX pre k. ú. D. H. ako parcely uvedené v rozsudku
pod poradovým číslom 1. až 99. taktiež v polovici. Žalobu vo zvyšku, teda pokiaľ sa žalobca domáhal
vydania nehnuteľností, zamietol a rozhodol o náhrade trov konania.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu č. k. 7C/18/2000-219 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením zmenil vo výroku o určení, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom tam uvedených nehnuteľností v polovici tak, že návrh (v súčasnosti označovaný ako
„žaloba“) zamietol, vo výroku o zastavení konania o návrhu žalobcu na určenie, že žalobca je vlastníkom
tam uvedených nehnuteľností zo zákona v celosti potvrdil, vo výroku, ktorým okresný súd žalobu o

vydanie nehnuteľností, zamietol, odvolanie žalovaných 1/, 2/ odmietol, opravné uznesenie zrušil a
zrušil rozsudok okresného súdu aj vo výroku o náhrade trov konania a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v konaní nebol aktívne vecne legitimovaným
subjektom, v konaní nebolo sporným, že poľnohospodárska a nepoľnohospodárska pôda, ktorej určenia
(spolu)vlastníctva sa žalobca domáhal, bola vo vlastníctve Obce D. C. k 31. 12. 1949, že táto sa

nachádzala ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. v znení zák. č. 306/1992 Zb. v majetku Slovenskej
republiky a že prešla do vlastníctva obce, z majetku ktorej sa previedla do národného majetku podľa
osobitného predpisu (ktorým je zákon č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov).
Ak by Obec D. C. zanikla, prešlo by vlastníctvo podľa odseku 1 na obec, ktorá sa stala jej právnym
nástupcom. Keby boli jej právnymi nástupcami viaceré obce, prešla by pôda podľa odseku 1 do ich

vlastníctva rovnakým dielom, a to isté platí, ak by sa Obec D. C. rozdelila na dve alebo viac obcí. Z
uvedeného pre odvolací súd jednoznačne vyplývalo, že aktívne vecne legitimovaným žalobcom v tomto
konaní by bola len obec, ktorá vznikla rozdelením obce D. C. na dve alebo viac obcí. Do roku 1952 Obec
D. H. neexistovala, išlo len o predmestie obce D. C.. Na základe rozhodnutia bývalého povereníctva MV
vo forme vyhlášky I/1-45.1-3/7-1952 došlo k osamostatneniu obce tvoriacej predtým názov „N. H.“ od

obce D. C. a zároveň k zriadeniu novovytvorenej obce s názvom D. H. s účinnosťou od 01. 07. 1952.Pokiaľ by teda došlo k rozdeleniu obce D. C. na dve obce, z ktorých jedna by bola D. H., D. H. by bola
aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby. V roku 1971 ale došlo k zlúčeniu obcí D. H. a A. H. do
jednej obce s názvom H. - H.. Podľa zák. č. 138/1991 Zb. v znení zák. č. 306/1992 Zb. do vlastníctva

obcí sa určili nehnuteľnosti, ktoré tieto obce vlastnili do účinnosti zákona č. 279/1949 Zb. V súdenej
veci pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností bola Obec D. C., ktorej sa sporné nehnuteľnosti aj
vrátili. V dôsledku odčlenenia obce D. H. od D. C. a D. D. (v tom čase existovala obec s názvom D.
C. a D. D.), ktorej bol aj pridelený kataster, v ktorom sa sporné nehnuteľnosti nachádzajú, a preto by
bolo spravodlivé, aby sporné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve obce H. - H.. Nedostatok zákona, ktorý

ale s takou možnosťou, že oprávnený subjekt môže zaniknúť zlúčením s inou obcou, nerátal, nemožno
nahradiť súdnym rozhodnutím, ktorý nemal oporu v hmotnom práve. Obec H. - H. totiž vznikla až v roku
1972 zlúčením obce X. Rozsudok H. a A. H.. Ďalej podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by aj žalobca
mal aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, nemá hmotno-právny nárok na určenie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam, nakoľko obec D. H. nevznikla rozdelením obce D. C., ale podľa vyhl. č. 224/1952
Úradného vestníka odčlenením od D. C. a D. D..

5. Rozsudok krajského súdu bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/54/2010 zo
dňa 20. 05. 2010 vo výroku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o určení,
že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou tam uvedených nehnuteľností v polovici, tak, že návrh
zamietol, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V potvrdzujúcom výroku a výroku, ktorým bolo odvolanie

žalovaných odmietnuté, najvyšší súd dovolanie odmietol. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vychádzal
zo skutočnosti, že žalobca sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností v
celosti (por. č. l. 7-9). Ak potom návrhom z 28. 11. 2003, sa okrem iného, domáhal vydania rozsudku,
že je podielovým spoluvlastníkom o veľkosti polovice konkrétne uvedených pozemkových nehnuteľností
zapísaných na Katastrálnom úrade D. D., Správa katastra U., vedených na LV č. XXXX pre kat. úz. D.

H. a vo veľkosti polovice konkrétne uvedených pozemkových nehnuteľností zapísaných na tom istom
katastrálnom úrade na LV č. XX pre to isté katastrálne územie, išlo nielen o rozšírenie návrhu v časti
týkajúcejsanehnuteľnostívedenýchnaLVč.XXXX,oktorýchrozšírenínávrhubolopotrebnéuznesením
rozhodnúť, ale zároveň išlo o čiastočné späťvzatie návrhu - v časti týkajúcej sa vydania nehnuteľností
vedených na LV č. XX, ale aj určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na tomto LV, a to v rozsahu

polovice k celku, o ktorom bolo potrebné konanie zastaviť. Odvolací súd uvedenú vadu konania, ku ktorej
došlo v konaní na súde prvého stupňa, napriek svojmu pôvodnému pokynu pri konečnom rozhodnutí
prehliadol. Došlo, teda, v konaní k tzv. inej procesnej vade konania, majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd s ohľadom na skutočnosť, že konanie na súde prvého stupňa (v
súčasnosti označované ako konanie na súde prvej inštancie) je vedené už od 11. 01. 2000 (a celkove od

05. 05. 1994), pre ďalšie konanie poznamenal, že nebol dôvod odchýliť sa od stanoviska vysloveného
v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/590/1996 zo dňa
06. 03. 1996, podľa ktorého je potrebné nárok žalobkyne považovať za opodstatnený.

6. Okresný súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/101/2010-497 zo dňa 11. 01. 2011 v zmysle rozhodnutia

Najvyššieho súdu uvedeného vyššie, zastavil konanie o určenie vlastníckeho práva k polovici
nehnuteľností, nachádzajúcich sa v obci H. - H. zapísaných v Katastrálnom úrade D. D., Správa katastra
U. na LV č. XX pre katastrálne územie D. H., a to k pozemkovým nehnuteľnostiam, uvedeným v petite
tohto dopĺňacieho rozsudku.

7.KrajskýsúdvBanskejBystriciuznesenímč.k.17Co/50/2011-527(16Co)zodňa14.04.2011rozsudok
okresného súdu č. k. 7C/18/2000-219 zo dňa 17. 01. 2006 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.
7C/18/2000-306 zo dňa 07. 07. 2009, ako aj s opravným uznesením č. k. 7C/18/2000-321 zo dňa 03. 08.
2009 a dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/101/2010-497 zo dňa 11. 01. 2011 v rozsahu, v ktorom Najvyšší
súd SR uznesením č. k. 4Cdo/54/2010-472 zo dňa 20. 05. 2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici z 10. 12. 2009 sp. zn. 16Co/348/2009, 15Co/300/2009 a 16Co/307/2009 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v tomto zrušujúcom uznesení rozhodol vzhľadom na právny názor
vyslovený Najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 4Cdo/54/2010, v zmysle ktorého nebol dôvod odchýliť
sa od stanoviska vysloveného v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod
sp. zn. 15Co/590/1996 zo dňa 06. 03. 1996, podľa ktorého je potrebné nárok žalobcu považovať za

opodstatnený. Vzhľadom k tomu krajský súd vyslovil právny názor, že žalobca je vo veci aktívne vecne
legitimovaným subjektom a jeho nárok treba považovať za opodstatnený. Zároveň krajský súd vyslovil,
že pokiaľ by súd rozhodol, že určitá parcela patrí do vlastníctva niekoho a uvedené nehnuteľnosti sú
na liste vlastníctva len „v iných údajoch“, takéto rozhodnutie je zapísateľné, len súd musí vychádzať zidentifikácie, teda z údajov katastra, a tieto skutočnosti musia byť uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Pokiaľ bude vyhotovená obnovená evidencia pozemkov, tak to bude zapísané v registri „E“. V takom
prípade sa už potom prestane používať pozemková kniha. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie

povinnosť vyzvať žalobcu na predloženie nových výpisov z listov vlastníctva čX. O a V. kat. úz. D.
H., ako aj novej identifikácie parciel a vyzvať žalobcu taktiež na úpravu žalobného petitu tak, aby
rozsudok bol v prípade úplného alebo čiastočného vyhovenia žalobe vykonateľný a aby v ňom uvedené
nehnuteľnosti boli označené v súlade s predpismi o katastri nehnuteľností. Odvolací súd taktiež v tomto
zrušujúcom uznesení poukázal na to, že pokiaľ sa žalobca domáhal určenia (spolu)vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam voči žalovanému 1/ a voči žalovanému 2/, pričom u každého sa domáhal určenia
(spolu)vlastníckeho práva k iným nehnuteľnostiam a pokiaľ okresný súd určil, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D. H., pretože žalovaný 1/ mu
popieral spoluvlastnícke právo k tam označeným nehnuteľnostiam, návrh vo vzťahu voči žalovanému 2/
mal byť zamietnutý, a pokiaľ okresný súd určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XX pre kat. úz. D. H., pretože žalovaný 2/ popieral jeho spoluvlastnícke právo k tam

označeným nehnuteľnostiam, žaloba voči žalovanému 1/ v tejto časti má byť zamietnutá.

8. O ďalšej zmene žaloby potom Okresný súd Žiar nad Hronom rozhodol uznesením zo dňa 02. 01.
2014 pod č. k. 7C/101/2010-778 v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/101/2010-814 zo dňa 17. 04.
2014. Nakoniec súd rozhodol o žalobe odvolaniami napadnutým rozsudkom č. k. 7C/101/2010-909.

9. Okresný súd v rozhodnutí rešpektoval právne závery Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovenými
v uznesení sp. zn. 17Co/50/2011 zo dňa 14. 04. 2011, v ktorom krajský súd konštatoval, že v konaní nie
je spornou otázka, že poľnohospodárska a nepoľnohospodárska pôda, ktorej určenia do podielového
spoluvlastníctva sa žalobca domáha, bola vo vlastníctva obce D. C. k 31. 12. 1949, tieto nehnuteľnosti

bolikudňuúčinnostizákonač.138/1991Zb.vznenízák.č.306/1992Zb.majetkomSlovenskejrepubliky
a následne nehnuteľnosti prešli do vlastníctva obce, z majetku ktorej sa previedla do národného majetku
podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných
výborov. Rešpektoval aj závery krajského súdu, v zmysle ktorých odčlenením obce D. H. od obce D. C.
v roku 1952 došlo k rozdeleniu obcí na dve obce v zmysle ust. § 15a ods. 1, 2 zák. č. 138/1991 Zb. a na

základe rozhodnutia bývalého povereníctva MV vo forme vyhlášky pod č. I/1-45, I - 3/7 - 1952 došlo k
osamostatneniuobcetvoriacejpredtýmnázov„N.H.“odobceD.C.azároveňkzriadeniunovovytvorenej
obce s názvom D. H. s účinnosťou od 01. 07. 1952. V roku 1971 došlo k zlúčeniu obcí D. H. a A. H. do
jednej obce s oficiálnym názvom H. - H..

10. Okresný súd rešpektoval aj právne závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozhodnutí sp. zn.
4Cdo/54/2010, v ktorom Najvyšší súd vyslovil, že nebol dôvod odchýliť sa od stanoviska vysloveného v
rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/590/1996 zo dňa 06.
03. 1996, podľa ktorého právneho názoru je potrebné nárok uplatnený žalobcom žalobou považovať za
opodstatnený (viď bod 5. a 11. napadnutého rozsudku). Vzhľadom na existenciu záväzného právneho

názoru odvolacieho i dovolacieho súdu súd mal za to, že nie je dôvod o tejto skutočnosti pochybovať,
resp. v náväznosti na toto vykonať v tomto smere ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania. Okresný súd potom vykonal dokazovanie rešpektujúc právny názor
Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku č. k. 17Co/50/2011-527 len ohľadom novej identifikácie
parciel, ktoré sú predmetom konania a vyžiadal si nové výpisy z LV č. XX a LV č. XXXX pre kat. úz.

D. H.. Okresný súd rešpektoval aj stanovisko Okresného úradu U., odbor katastrálny, zo dňa 30. 06.
2016, z ktorého vyplýva, že nehnuteľnosti tak, ako sú označené v samotnej žalobe po príslušných
úpravách vyššie citovanými uzneseniami, sú spôsobilé k tomu, aby mohli byť predmetom právneho
úkonu a že navrhovaná aktualizácia identifikácie predmetných nehnuteľností je bezpredmetná. Z tohto
stanoviska tiež vyplývala skutočnosť, že nie je potrebné vykonať opätovnú identifikáciu predmetu

konania vypracovaním nového geometrického plánu.

11. Okresný súd, majúc teda za to, že žalobca je aktívne procesne legitimovaným na podanie žaloby
v súdenej veci, že predmet žaloby je špecifikovaný takým spôsobom, že rozsudok okresného súdu v
prípade vyhovenia žaloby aspoň čiastočne je zapísateľný v katastri nehnuteľností, a teda je vykonateľný,

vykonal dokazovanie len v súvislosti s uplatnenou výškou podielu na určenie vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam vzhľadom na existenciu ďalších subjektov, resp. obcí, ktoré by v zmysle
ust. § 15a ods. 23 zákona č. 138/1991 Zb., posledná veta mohli uplatniť nárok na určenie častí
nehnuteľností do svojho vlastníctva a zistil, že miestne časti D. C. - D. a C. tvorili v čase rozhodovaniasúdusúčasťmestaD.C.,atoešteprednadobudnutímúčinnostizákonač.138/1991Zb.Akosamostatné
právne subjekty neexistujú a sú súčasťou mesta D. C. a teraz si nemôžu úspešne uplatňovať nárok v
zmysle § 15a zákona č. 138/1991 Zb. Čo sa týka obce D. D., podľa vyjadrenia obecného úradu obec

D. D. nikdy netvorila súčasť mesta D. C., tvorila iba súčasť územnosprávneho celku pozostávajúceho
z dvoch obcí s názvom D. C. a D. D. a v nadväznosti na túto právnu skutočnosť vznik obce D. D. v
roku 1954 nemožno považovať za dôvod na nadobudnutie oprávnenosti v zmysle zákona na uplatnenie
obdobného nároku ako žalobca. Pokiaľ ide o obec H. W., okresný súd zistil, že táto nikdy netvorila
samostatnú obec, a teda taktiež sa nejedná o subjekt oprávnený na uplatnenie nároku v zmysle § 15a

zákona č. 138/1991 Zb. Okresný súd akceptoval rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/590/1996 zo dňa 06. 03. 1996, kde krajský súd konštatoval skutočnosť, že v danom spore nie je
pochybnosť o tom, že v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 138/1991 Zb., resp. zákona č. 306/1992
Zb. došlo v roku 1952 k rozdeleniu obcí odčlenením obce D. H. od obce D. C. a novovzniknutý subjekt
má nárok, aby v tomto rozsahu na neho zo zákona prešli od užívateľa, t. j. od obce D. C. nehnuteľnosti
nachádzajúcesavtomtokatastrálnomúzemí.Súdtedakonštatoval,žeuplatnenýnárokvovýškepodielu

polovice predmetných nehnuteľností je dôvodný. Považoval nárok za dôvodný aj voči žalovanému v
rade 2., keď z vykonaného dokazovania zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli ku dňu 31. 12. 1949
vedené na LV č. XX, resp. LV č. XXXX vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, ktorý so žalovaným v 2. rade,
resp. jeho právnym predchodcom Stredoslovenskými štátnymi lesmi Žarnovica, uzatvoril na základe
Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku zo dňa 17. 06. 1992 Delimitačný protokol zo

dňa 10. 07. 1995 a Dodatok č. 1 k Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 03. 07. 1996,
na základe ktorých úkonov nadobudol k predmetným nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XX, resp. LV
č. XXXX vlastnícke právo žalovaný v 2. rade. O tejto právnej skutočnosti podľa záverov okresného súdu
jednoznačne svedčí i okolnosť, že ako vlastník predmetných nehnuteľností je v katastri nehnuteľností
vedený žalovaný v 2. rade.

12. Pokiaľ žalovaní 1. a 2. spochybnili existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na ním
požadovanom určení, okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľností, pri ktorých je ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný niekto iný, a preto mal vo
vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Právne postavenie

žalobcu je v tejto situácii neisté a bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené.
Rozhodnutie umožňuje dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v
katastri nehnuteľností. Keďže v zmysle § 228 ods. 1 C. s. p. je výrok právoplatného rozsudku záväzný
len pre účastníkov konania a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti
rozhodnutia, ak nie je ustanovené inak, môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v zápise vlastníckeho

práva v katastri nehnuteľností, len ak účastníkmi konania boli všetky osoby aktuálne zapísané v katastri
ako vlastníci. Ak by žaloba nesmerovala proti všetkým týmto osobám, naliehavý právny záujem na
požadovanom určení by tu nebol daný.

13. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie u žalovaného v 2. rade okresný súd uviedol (viď

bod 17 rozsudku), že žalobca v priebehu konania požiadal o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do
konania na strane žalovaného a súd uznesením zo dňa 05. 02. 2004, č. k. 7C/18/2000-110 pripustil
do konania žalovaného v 2. rade. Námietku vznesenú žalovaným v 2. rade, keď od rozhodnutia o
jeho pripustení do konania uplynulo viac ako 12 rokov, považoval za účelovú. Od roku 2004, t. j. od
vstupu žalovaného v 2. rade do konania, vo veci rozhodol niekoľkokrát prvostupňový i odvolací súd

s tým, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného v rade 2. ani prvostupňový,
ani druhostupňový súd nekonštatoval, pričom súd skúma vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu a ak
by nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zistil, žalobu by pre tento nedostatok podmienky konania
procesného charakteru zamietol. Na predmetných listoch vlastníctva je zapísaný ako vlastník Slovenská
republika - Lesy SR, š. p., so sídlom Námestie SNP 8, 974 01 Banská Bystrica, z čoho je zrejmé,

že žalovaný v 2. rade je v žalobe označený správne, štátny podnik Lesy SR je štátnym podnikom,
ktorého úlohou je spravovanie lesného a iného majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky. Je podľa §
5 ods. 1 zák. č. 111/1999 právnickou osobou, vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie
zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Ak je účastníkom občiansko-právneho vzťahu zložka štátu,
napr. štátny podnik, štát nenadobúda postavenie právnickej osoby a označenie štát pri zložke štátu

nemôže viesť k záveru o nesprávnej vecnej legitimácii.

14. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie v zákonnej lehote tak žalovaný v rade 1.,ako aj
žalovaný v rade 2.15. Žalovaný v rade 1. podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/,
h/ CSP a rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V dôvodoch odvolania poukázal na to, že rozsudok považuje za nepreskúmateľný, pretože nie je
riadne odôvodnený, odôvodnenie je nelogické, až chaotické. Odvolací súd vo veci posledne rozhodoval
uznesením zo dňa 14. 04. 2011 sp. zn. 17Co/50/2011, pričom na strane 6 odstavec 4. poukázal na tú
skutočnosť,žežalobcasadomáhaurčenia(spolu)vlastníckehoprávaknehnuteľnostiamvočižalovaným
v 1. a 2. rade, pričom u každého sa domáha určenia vlastníctva k iným nehnuteľnostiam. Pokiaľ sa

ale vedie konanie proti žalovaným 1/, 2/ o určenie vlastníctva ohľadom všetkých nehnuteľností, ktoré
sú predmetom konania, tak má byť žaloba zamietnutá voči tomu žalovanému, ktorý nie je evidenčným
vlastníkom nehnuteľností. Pokiaľ sa žalobca domáhal voči žalovanému v rade 1. určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam uvedených v rozsudku pod bodom I. C, D, mala byť v tejto časti jeho žaloba
zamietnutá a obdobne sa tak malo postupovať aj opačne u žalovaného v 2. rade. Naďalej trval na tom, že
vovecibolopotrebnévyhotoviťnovýgeometrickýplánažeodvolacísúdvosvojomzrušujúcomuznesení

tiežpoukázalnaskutočnosť,žejepotrebné,abyokresnýsúdvyzvalžalobcunapredloženienovýchlistov
vlastníctva, ako aj novej identifikácie, aby v prípade vyhovenia žalobe bol rozsudok vykonateľný. Pokiaľ
okresný súd rešpektoval ohľadom oprávnenosti nároku žalobcu uznesenie Krajského súdu B. Bystrica
sp. zn. 15Co/590/96, poukázal na to, že odvolávať sa na rozhodnutie krajského súdu, ktoré je zo 06. 03.
1996, je neakceptovateľné tým skôr, že takéto stanovisko, navyše uvedené na strane 9 len v jednom

krátkom odstavci, je prežité. Tvrdil, že nevidí dôvod, prečo by v súdnom konaní mal byť záväzný názor
iného odvolacieho senátu krajského súdu, ktorý navyše stotožňuje termíny rozdelenia a odčlenenia.
Odvolací súd v roku 1996 nemal poznatky o tom ako postupne dochádzalo k osamostatňovaniu
jednotlivých častí mesta D. C.. V tomto súdnom rozhodnutí a ani uznesení dovolacieho súdu nie je
konkretizované, aký nárok žalobcovi vznikol, teda akého konkrétneho spoluvlastníckeho podielu sa

môže domáhať. Podľa jeho názoru určite nie v polovici, ale maximálne v podiele jednej šestiny. Tým
subjektom, ktorý predmetné nehnuteľnosti vlastnil ku dňu 31. 12. 1949, tak ako tento termín špecifikuje
§ 15a ods. 1 zák. č. 306/1992 Zb., bolo Mesto D. C. a je potom aj pochopiteľné, že je jediným subjektom,
ktorý v súlade s týmto ustanovením má legitímny nárok, aby mu bol aj tento historický majetok vrátený.
Žalobca opomína skutočnosť, že on nie je tým subjektom, ktorý by bol totožný s obcou, ktorá sa

osamostatnila a vznikla dňom 01. 07. 1952 na základe vyhlášky povereníctva vnútra zverejnenej pod
č. 224/1952 Úradného vestníka. Dňom 01. 07. 1952 sa osamostatnilo predmestie H. od obce B. C. a
D. D. a táto nová obec týmto dňom vystupovala ako samostatný subjekt pod názvom D. H.. Žalobcom
ale nie je D. H., ale obec H. - H., keďže na základe opatrenia Ministerstva vnútra SSR zverejnenom
pod č. 6/1972 Ústredného vestníka sa obec D. H. a obec A. H. zlúčili do jednej obce s názvom H. -

H.. Týmto zlúčením pôvodná obec D. H. zanikla ako taká, teda nemôže si uplatňovať nároky v zmysle
zák. č. 306/1992 Zb. Zákonodarca nemal v úmysle riešiť aj nároky takýchto zaniknutých subjektov a v §
15a nedáva právo uplatňovať takéto nároky aj právnym nástupcom sekundárnych subjektov, akým je v
súdenej veci žalobca a žalobca teda nemá aktívnu legitimáciu na uplatňovanie svojho nároku. Poukázal
aj na postupnosť osamostatňovania mestských častí, a to osamostatnenie H. od mesta D. C. a D. D.,

odlúčenie predmestia D. D. od obce D. K. a D. D., poukázal na vznik nových osád z D. C., a to D., H. W.,
C. s účinnosťou od 01. 01. 1955 na zlúčenie obceXXX/XXXX s obcou C., ako aj následné odčlenenie
časti Banky od obce C. a pričlenenie sa tejto časti ako mestská časť D. k územiu mesta D. C. 31. 07.
1998. V prípade dôvodnosti nároku žalobcu by sa zrejme žalobca nemohol preto domáhať podielu v
polovici, ale len podielu jednej šestiny. Ďalej žalovaný v rade 1. vykonal právny rozbor § 15a zák. č.

306/1992 Zb. a poukázal na terminologickú rozdielnosť pojmov „osamostatnenie, odčlenenie, odlúčenie,
zánik, rozdelenie“ obce, z čoho vyvodil, že v roku 1952 nedošlo k rozdeleniu obce D. C. a D. D. na obec
D. C. a D. D. a na obecXXX/XXXX H..

16. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti výroku I. pod bodom C a D, teda proti výroku, v ktorom

okresný súd určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
a na LV č. XX kat. úz. D. H.. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 CSP písm. a/,
d/, e/, f/, g/, h/ CSP. V konaní neboli splnené procesné podmienky a súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace právo. Znovu tvrdil neexistenciu pasívnej
vecnej legitimácie na jeho strane, poukázal na to, že na príslušných listoch vlastníctva, predovšetkým

na LV č. XXXX kat. úz. D. H., sú zapísané parcely predovšetkým evidované na mape určeného operátu
v registri „E“ a na LV č. XX registra „C“, ktoré sú vyznačené v druhu pozemku ako záhrada, zastavaná
plocha, nádvorie, ostatná plocha, zastavaná plocha a nádvorie, trvalý trávnatý porast a pod., a nie lesné
pozemky.Tvrdiltiež,žepodľazák.č.330/1991Z.z.vúplnomznení,§34ods.14,pozemkovýfondzaštáta neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise,
podielov spoločnej nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je
známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné, obdobne postupuje

správca vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je
známy. Dôkaz vlastníctva výpisom z evidencie nehnuteľností, ani dôkaz vlastníctva pozemkovo-knižným
výpisom nemožno považovať za spoľahlivý, ak sú pochybnosti o správnosti týchto údajov. V prípade
rozporu medzi právnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností so skutočným stavom, musí súd
vychádzať zo skutočného stavu. Nevyhovením návrhu na vyhotovenie geometrického plánu sa súd

dopustil závažného pochybenia vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Na LV č. XXXX sú uvedené parcely v
stave evidencie „E“. Parcela EKN je parcela zapísaná v katastri, ale jej hranice nie sú v teréne viditeľné.
Parcela EKN je často umiestnená v CKN, a preto je potrebné ju presne geometrickým plánom vymedziť,
aby nedošlo k duplicitnému zápisu vlastníctva. Tvrdil tiež, že ani Najvyšší súd SR a ani Krajský súd v
Banskej Bystrici v rozhodnutiach citovaných v odvolaní napadnutom rozhodnutí nevyslovili taký právny
názor, ktorý by bol záväzný pre podriadený súd, a teda právny názor, ktorý spočíva v tom, že má návrhu

okresný súd vyhovieť bez ďalšieho dokazovania. Namietal, že súd sa neriadil právnym rozborom a
názorom žalovaného v rade 2. (strana 237 - 943 spisu) v odvolaní, v zmysle ktorého poľnohospodárske
pozemky a už vôbec nie lesné pozemky, neprešli z vlastníctva Slovenskej republiky do vlastníctva
obcí, ak právo trvalého užívania k týmto pozemkom trvalo (existovalo) k 24. 11. 1990. Ak pozemky boli
odovzdané do trvalého užívania podľa predpisov platných pred účinnosťou Hospodárskeho zákonníka,

od 01. 07. 1964 sa na ne vzťahuje § 70 cit. zákona, ako aj príslušné ustanovenia vykonávacích
vyhlášok. Z tohto hľadiska je rozsudok okresného súdu absolútne nepreskúmateľný. Tvrdenie súdu,
že štát nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe Protokolu o prechode vlastníctva nehnuteľného
majetku zo dňa 17. 06. 1992 delimitačným protokolom zo dňa 03. 07. 1996, na základe čoho nadobudol
žalovaný 2/ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XX a LV č. XXXX, nie je z vykonaného

dokazovania preukázané a je ničím nepodložené. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť.

17. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že považuje napadnuté
rozhodnutie za vecne správne a má za to, že súd vykonal potrebné dokazovanie, správne zistil skutkový
stav, ktorý aj správne právne posúdil. Poukázal na to, že zo stanoviska Okresného úradu Žarnovica,

katastrálny odbor zo dňa 30. 06. 2016 vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú spôsobilé k tomu, aby
mohli byť predmetom právneho úkonu, ako aj skutočnosť, že aktualizácia identifikácie je bezpredmetná.
Rovnako aj skutočnosť, že nie je potrebné identifikovať ich geometrickým plánom. Ďalej mal za to, že
právne závery vyslovené či už Krajským súdom v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 15Co/590/1996,
akoajprávnezáverydovolaciehosúduvkonanívedenompodsp.zn.4Cdo/54/2010bolizáväzné.Pokiaľ

žalovaný v 1. rade namietal, že súdy sa riadne nevysporiadali s jeho argumentáciou, resp. nebrali do
úvahy všetky jeho tvrdenia, hoci ich veľmi podrobne a vyčerpávajúco uviedol, to ešte neznamená, že boli
rozhodnutia súdov v danej veci z toho dôvodu vadné, nezákonné, nepreskúmateľné, alebo že by nebolo
rozhodnutie okresného súdu riadne odôvodnené. Tri nezávislé súdy vyslovil právny názor, že nárok
žalobcu je daný (rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/590/96, Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4Cdo/54/2010 ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/50/2011). Predmetné
rozhodnutia riešili aj otázku odčlenenia obcí, resp. mestských častí. Rozsudok okresného súdu ako
vecne správny žiadal potvrdiť.

18. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ znovu uviedol, že napadnuté rozhodnutie

považuje za vecne správne, že súd vykonal potrebné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci,
ktorý aj správne právne posúdil. K námietke žalovaného 2/ ohľadom nedostatku jeho pasívnej vecne
legitimácie uviedol, že s touto otázkou sa súd prvej inštancie vysporiadal na strane 13 a 14 napadnutého
rozsudku, pričom riadne a vyčerpávajúco odôvodnil, prečo je žalovaný 2/ pasívne vecne legitimovaný v
danom spore. K námietke žalovaného 2/, že vo veci bolo potrebné vyhotoviť geometrický plán, uviedol,

že predmetné nehnuteľnosti sú spôsobilé k tomu, aby mohli byť predmetom právneho úkonu, a že
aktualizácia identifikácie je bezpredmetná a že tieto nehnuteľnosti nie je potrebné identifikovať ani
geometrickým plánom, pričom v tomto smere poukázal taktiež na stanovisko Okresného úradu U.,
katastrálny odbor zo dňa 30. 06. 2016. V poslednom období nedošlo k žiadnym ďalším zmenám v
evidenciipredmetnýchnehnuteľností,inapriekodlišnýmtvrdeniamžalovaných.Zdôkazov,ktorémalsúd

prvej inštancie k dispozícii, jednoznačne vyplýva, že nárok žalobcu je daný a konštatovanie žalovaného
2/ o opaku nemá oporu v dôkaznom materiáli, ktorý tvorí obsah súdneho spisu a ani v skutkovom a
skutočnom stave veci. Rozsudok okresného súdu žiadal ako vecne správny potvrdiť.19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s . p.) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 C. s. p.) rozsudok okresného súdu na pojednávaní nariadenom na prejednanie odvolania (§
385 ods. 1 C. s. p.) podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil a čiastočne (vo výrokoch II. a III.) ponechal

nedotknutým z nasledovných dôvodov:

20. Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona č. 306/1992 Zb.
do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich
orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu,3/ právo

hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Veci, ku ktorým patrilo právo
hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam
národných výborov,6/ ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa
osobitného predpisu,7/ prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území
ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne. Veci, ku ktorým patrilo
právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla

zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán
miestnej štátnej správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej
sa nachádzajú, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie
svoju zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe dohody8/.

21. Podľa § 15a ods. 1, 2 toho istého zákona poľnohospodárska a nepoľnohospodárska pôda, ktorá bola
vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádza ku dňu účinnosti tohto zákona v majetku
Slovenskejrepubliky,prechádzadovlastníctvaobce,zmajetkuktorejsapreviedladonárodnéhomajetku
podľa osobitného predpisu,27/ a ak už do jej vlastníctva neprešla podľa § 2. Ak obec uvedená v odseku
1 zanikla, prechádza vlastníctvo podľa odseku 1 na obec, ktorá sa stala jej právnym nástupcom. Ak je

právnym nástupcom viac obcí, prechádza pôda podľa odseku 1 do ich vlastníctva rovnakým dielom. To
isté platí, ak sa obec uvedená v odseku 1 rozdelila na dve alebo viac obcí.

22. V zmysle vyhlášky, či povereníctva vnútra zo dňa 07. 07. 1952 č. 224 o osamostatnení predmestia
H. od obce D. C. a D. D. v okrese D. C. došlo k osamostatneniu sa predmestia H. od územia obce D.

C. a D. D. v okrese D. C., zriadila sa z predmestia H. nová obec, ktorej sa podľa § 1 zákona č. 266/1920
Sb. určil úradný názov D. H.. Deň účinnosti tejto zmeny bol určený na 01. 07. 1952.

23. Podľa vyhlášky č. 41 povereníctva vnútra zo dňa 21. 01. 1954 zverejnenej v úradnom vestníku zo
dňa 05.02.1954 došlo k odlúčeniu predmestia D. D. od obce D. C. a D. D. a novozriadenej obci bol

ponechaný doterajší úradný názov D. D. a v súvislosti s touto zmenou bol pozmenený doterajší úradný
názov D. C. a D. D. na D. D.. Deň právnej účinnosti tejto zmeny bol určený na 01. 01. 1954.

24. Krajský súd v Banskej Bystrici už v uznesení č. k. 17Co/50/2011-527 (16Co) vyslovil právny názor,
že navrhovateľ (žalobca) je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom a že jeho nárok treba

považovať za opodstatnený, pričom krajský súd uvedený právny názor zaujal viazaný právnym názorom
Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/54/2010 zo dňa 20. 05. 2010, v zmysle ktorého nebol
dôvod odchýliť sa od stanoviska vysloveného v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 15Co/590/1996 zo dňa 06. 03. 1996, podľa ktorého je potrebné nárok navrhovateľa
(žalobcu) považovať za opodstatnený. V konaní vedenom na návrh žalobcu obce XXCo/XXX/XXXX

H. proti žalovaným 1/ Mesto D. C. a 2/ Stredoslovenské lesy, š. p., Banská Bystrica - Lesný závod
Žarnovica o neplatnosť prevodu vlastníctva s príslušenstvom vedenom na Krajskom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 15Co/590/1996 krajský súd v uznesení zo dňa 06. 03. 1996, ktorým zrušil rozsudok
Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 6C/486/1994-33 zo dňa 28. 11. 1995 a vrátil vec okresnému
súdu na ďalšie konanie mal za preukázané, že podľa zákona č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení

národných výborov účinného od 01. 01. 1950 predmetné nehnuteľnosti (teda nehnuteľnosti ohľadom
neplatnosti prevodu vlastníctva ktorých sa domáhal žalobca žalobou), ktoré ku koncu roku 1949 vlastnila
obec D. C., t. j. žalovaný 1/, prešli do národného majetku a takýmto majetkom zostali bez ohľadu na to, že
odroku1952saodžalovaného1/odčlenilaobecD.H..Taktiežkrajskýsúdnemalpochybnostiotom,žev
zmysle zákona č. 306/1992 Zb. v roku 1952 došlo k rozdeleniu obcí opísaným odčlenením, a že žalobca,

pokiaľ sa týka katastrálneho územia D. H., má zákonný nárok, aby v tomto rozsahu naňho zo zákona
prešli od užívateľa, t. j. od žalovaného 2/ v tomto katastrálnom území sa nachádzajúce predmetné
nehnuteľnosti. Taktiež aj v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/50/2011 zo dňa 14.
04. 2011 bolo konštatované, že odčlenením obce D. H. od obce D. C. v roku 1952 došlo k rozdeleniuobcí na dve obce v zmysle ustanovenia § 15a ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb. Nebolo sporným, že
v roku 1952 došlo k osamostatneniu obce tvoriace predtým názov XX.H.“ od obce D. C. a zároveň k
zriadeniu novovytvorenej obce s názvom D. H. s účinnosťou od 01. 07. 1952. Taktiež nebolo sporným,

že v roku 1971 došlo k zlúčeniu obcí D. H. a A. H. do jednej obce s oficiálnym názvom H. - H.. Sporným
v konaní bolo, či aj takto vzniknutá obec, teda H. - H. - je aktívne legitimovaným subjektom na podanie
žaloby o určenie vlastníctva nehnuteľností, ktoré v zmysle § 15a zákona č. 306/1992 Zb. obec nadobúda
dňom účinnosti tohto zákona, t. j. dňom 25. 06. 1992, ktorým došlo k prechodu vlastníckeho práva zo
zákona. Tá skutočnosť, že žalobca je aktívne legitimovaným subjektom, vyplýva či už z rozhodnutia

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 590/1996, alebo aj uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo 54/2010, ako aj z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 50/2011. V
uznesení sp. zn. 17Co 50/2011 krajský súd konštatoval, že odčlenením obce D. R. od obce XCdo C. v
roku 1952 došlo k rozdeleniu obcí na dve obce v zmysle ustanovenia § 15a ods. 1, 2 zákona č. 138/1991
Zb. (v znení zákona č. 306/1992). Samotné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 15Co 590/96 by nebolo
pre okresný súd právne záväzné, resp. neboli by záväzné právne závery krajského súdu vyslovené v

tomto rozhodnutí, nakoľko ide o konanie v inej veci a v inom konaní a čiastočne aj medzi inými subjektmi
konania, teda stranami sporu. Závery krajského súdu vyslovené v rozhodnutí vedenom v tomto konaní
sa však stali záväzné v dôsledku uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 54/2010 zo dňa 20. mája
2010, v ktorom Najvyšší súd skonštatoval, že nebol dôvod odchýliť sa (teraz už ale v predmetnom konaní
- pozn. odvolacieho súdu) od stanoviska vysloveného v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co 590/1996 zo dňa 6. marca 1996, podľa ktorého je potrebné nárok
žalobkyne považovať na opodstatnený. V dôsledku viazanosti právnymi závermi Najvyššieho súdu preto
rozhodol v súlade s týmto právnym názorom aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí vedenom pod
sp. zn. 17Co 50/2011 zo dňa 14. 04. 2011 a v konečnom rade aj okresný súd v odvolaniami napadnutom
rozsudku. Vzhľadom na uvedené okresný súd mal za to, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaným

subjektom, že žalovaní 1/, 2/ sú pasívne legitimovanými subjektmi, že nárok uplatnený žalobcom je
opodstatnený a v tomto štádiu konania už neprichádzalo do úvahy vykonávanie ďalšieho dokazovania
ohľadom tej skutočnosti, či sú strany sporu vecne legitimovanými subjektmi. Okresný súd sa v konaní
vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami, či už žalovaného v 1/ alebo aj v 2/ rade, taktiež
správne rozhodol bez vyžiadania si novej identifikácie parciel po zistení, že od predošlého rozhodnutia

okresného súdu nedošlo k žiadnej zmene ohľadom týchto nehnuteľností a po zistení, že vo veci je
možné rozhodnúť aj bez vyhotovenia geometrického plánu, keď mal za to, že opätovná identifikácia
predmetných nehnuteľností za súčasného stavu sporu by bola nadbytočná, keďže súčasný stav sa
nelíši od predchádzajúceho, kedy bolo možné jednoznačne identifikovať parcely, ich výmeru a parcelné
čísla. Vypracovanie nového geometrického plánu by bolo nehospodárne a neprimeraným spôsobom by

predĺžilo už aj tak dlho trvajúce konanie, čo by mohlo byť v rozpore s princípom práva na spravodlivý
súdny proces. Aj podľa názoru odvolacieho súdu sú žalobcom označené nehnuteľnosti, ktorých určenia
(spolu)vlastníctva sa domáha, označené takým spôsobom, že v prípade vyhovenia čo i len čiastočne
žalobe je rozsudok okresného súdu vykonateľný a zapísateľný v katastri nehnuteľností. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu (v súlade so stanoviskom Okresného úradu Žarnovica, odbor katastrálny zo dňa 30.

06.2016)súpredmetnénehnuteľnostitak,akosúoznačenévsamotnejžalobepojejzmenách,spôsobilé
k tomu, aby mohli byť predmetom právneho úkonu.

25. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného 1/, že rozsudok okresného súdu je
nepreskúmateľný, pretože je nedostatočne odôvodnený, naopak rozsudok odvolací súd považuje za

dostatočne odôvodnený, písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, okresný súd neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces,
nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Okresný súd sa vysporiadal s každou jednotlivou námietkou

žalovaných 1/, 2/, na ktoré poukazovali v konaní a následne i v samotnom odvolaní voči rozhodnutiu
okresného súdu. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver
o dôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v
rozhodnutíakoajzávery,kuktorýmnazákladetýchtopremíssúdprvejinštanciedospel,súpreprávnickú

ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Žalovaní 1/, 2/ v odvolaní neuviedli žiadne
nové relevantné skutočnosti a nepredložili žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené
súdom prvej inštancie, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z práva na spravodlivý súdny proces
pre procesnú stranu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormia predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 254/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

26. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd nemohol rozsudok okresného súdu v
odvolaním napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny, vzhľadom na to, že v odvolacom konaní

došlo k zmene výmer CKN parciel č. XXXX/XX, XXXX/XX a č. XXXX, zapísaných na LV č. XX, kat.
úz. D. H., a to u parcely č. XXXX/XX z výmery 792 m2 na výmeru 700 m2, u parcely č. XXXX/XX z
výmery 173 m2 na výmeru 282 m2 a u parcely č. XXXX m2 z výmery 416 m2 na výmeru 399 m2 podľa
geometrického plánu č. 47110899-205/2017, pričom ale súčet pravej a ľavej strany sa rovná 1381 m2
(viď oznámenie Okresného úradu U., katastrálny odbor zo dňa 24.10.2017 - č.l. 965 spisu). Odvolací
súd preto v tejto časti rozsudok okresného súdu zmenil.

27. Ku zmene rozsudku okresného súdu došlo aj z dôvodu, že okresný súd nerešpektoval záväzný
právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovený v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 17Co/50/2011-527 (16Co) zo dňa 14. 04. 2011 (viď predposledný odsek pred
poučením), v zmysle ktorého pokiaľ okresný súd určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľností zapísaných na LV č.XX. Odvolanie, pre kat. úz. D. H. (pretože žalovaný 1/ mu popieral
spoluvlastnícke právo k tam označeným nehnuteľnostiam), žaloba mala byť voči žalovanému 2/
zamietnutá, a pokiaľ okresný súd určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XX, pre kat. úz. D. H. (pretože žalovaný 2/ popieral jeho vlastnícke právo k tam
označeným nehnuteľnostiam), žaloba mala byť voči žalovanému 1/ v tejto časti zamietnutá. Krajský súd,

preto po doplnení dokazovania listinnými dôkazmi žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a LV č. XX, kat. úz. D. H.,
voči žalovanému v rade 1/ zamietol a v časti, v ktorej sa domáhal určenia podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a LV č. XXXX, v kat. úz. D. H. voči žalovanému v rade
2/ zamietol.

28. Odvolanie nesmerovalo proti výrokom rozsudku okresného súdu, ktorými okresný súd sčasti konanie
zastavil (výroky II. a III.), a preto v týchto výrokoch zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

29. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého

ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Takéto rozhodnutie odvolací
súd považuje za spravodlivé aj vzhľadom k tej skutočnosti, že žalobca svoju pôvodnú žalobu v konaní
niekoľkokrát zmenil z dôvodov na jeho strane, pričom aj žalovaní v 1/ a 2/ rade v konaní predkladali
(najmä v odvolacom konaní) obštrukčné návrhy na doplnenie dokazovania týkajúce sa či už aktívnej,

alebo pasívnej vecnej legitimácie strán sporu, ako aj oprávnenosti nároku žalobcu, napriek tomu, že im
musela byť známa záväznosť právnych záverov nadriadených súdov vo vzťahu k súdu prvej inštancie.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).