Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/51/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116219940
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116219940.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Poštová banka, a. s., IČO: 31
340 890, Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, v konaní právne zastúp.: Advokátska kancelária
RELEVANS, s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: G. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V. XX, o zaplatenie 4.967,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 25Csp/95/2016-41 zo dňa 01.06.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku II., III. a IV.

II. Odmieta sa odvolanie voči výroku I.

III. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:

„I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet žalobcu vedený v Poštovej banke, a. s., IBAN: F VS:
XXXXXXXXXX sumu 4 766 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 4 766
Eur od 11.09.2015 do zaplatenia,

II. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,

III. povoľuje žalovanému zaplatiť vzniknutý dlh v mesačných splátkach po 150 Eur, ktoré bude platiť
vždy do 25-teho dňa v mesiaci až do úplného vyrovnania, pod následkom straty výhody splátok, počnúc
mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť,

IV. priznáva žalobcovi právo na náhradu trov konania vo rozsahu 60 %.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 37, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1
a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 588 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), §
7 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“).

3. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 24.10.2014 uzatvorená zmluva o
úvere Dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške
5.000 eur, pričom sa zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky v 120-tich mesačných splátkach po 117 eur
vždy k 20. dňu v mesiaci. Uviedol, že žalobca spolu so žalobou a zmluvou súdu predložil aj návratkuspolu s uznaním dlhu, z ktorej je zrejmé, že ak spotrebiteľ nemôže uhradiť dlh jednorazovým vkladom,
banka je ochotná sa s ním dohodnúť na postupnom splácaní dlhu, avšak podmienkou je zaslanie
podpísaného uznania dlhu. Dospel k záveru, že skrytým cieľom návratky s prísľubom dohody o povolení

zaplatiť dlh v splátkach, pod podmienkou uznania dlhu, je dosiahnutie uznania záväzku a pristúpenie
k záväzku, a tým aj predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie žalobného návrhu. Uznanie záväzku je
tak cieľom, ktorý sleduje žalobca a nie žalovaný (spotrebiteľ), keďže ide o predformulované tlačivo a
dlžník pri uzatváraní takejto dohody nemôže jeho obsah nijako ovplyvniť. Takéto konanie dodávateľa
je podľa súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi a uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho

zákonníka nemohlo potom vzniknúť platne. Súd prvej inštancie videl nekalosť aj v konaní banky, že ak
žalovaný nesplácal dlh v splátkach vo výške 117 eur podľa zmluvy, bolo zrejmé, že nebude môcť platiť
dlh ani v navrhnutých splátkach vo výške 250 eur, aké mu ponúkla banka v dohode o splátkach. Je
teda zrejmé, že jediným cieľom ponúkanej dohody zo strany banky bolo uznanie dlhu spotrebiteľom.
Súd prvej inštancie mal za to, že čo sa týka samotnej zmluvy, táto obsahuje všetky podstatné náležitosti
vyžadované zákonom. Súd prvej inštancie skúmal posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver v

zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ zo strany žalobcu. Dospel k záveru, že absolútna ignorácia rodinnej situácie
žalovaného a jeho výdavkov zo strany žalobcu spôsobila to, že síce úver žalovanému poskytnutý bol, ale
za situácie, kedy žalobca mal mať takmer s úplnou istotou vedomosti, že žalovaný nebude schopný úver
splácať. Žalobca tvrdil, že informácie o žalovanom si zistil dopytom do Sociálnej poisťovne a úverového
registra, avšak svoje tvrdenia o zisťovaní bonity žalovaného nijako nepreukázal (nepredložil žiaden

doklad). Na základe uvedeného žalobca hrubým spôsobom porušil svoje zákonné povinnosti a za tejto
situácie potom nastupuje sankcia vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Keďže žalovaný
zaplatil sumu 234 eur, pri poskytnutom úvere vo výške 5.000 eur mu tak zostala na úhradu suma 4.766
eur. Vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na sociálne, rodinné a pracovné pomery
žalovaného povolil zaplatiť dlh v splátkach po 150 eur s tým, že ak nebude uhradená čo len jedna splátka

riadne a včas, stane sa splatný celý dlh naraz.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“). Žalobca bol v konaní úspešný čiastočne a preto mu súd prvej inštancie priznal právo
na náhradu trov konania voči žalovanému rozsahu 60 %, čo zodpovedá pomeru jeho úspechu.

5. Proti všetkým výrokom rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal
z nepodložených a nepreukázaných tvrdení žalovaného. Žalobca sa nedopustil hrubého porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko vyžadoval od žalovaného výšku príjmu, žiadal predloženie

pracovnej zmluvy, dopytoval Sociálnu poisťovňu a preveroval dlhy v registri dlhov. Vzhľadom na dikciu
zákona ,,bez akýchkoľvek údajov“ možno konštatovať, že žalobca sa nedopustil hrubého porušenia
§ 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko nejakými, resp. všetkými potrebnými údajmi disponoval. Nesprávnym
výkladom zákona, zrejme spôsobom, že za hrubé porušenie zákona sa považuje aj len zistenie inak
postačujúceho okruhu informácií, pričom zákon jasne hovorí o absencii všetkých údajov, následne

došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Odvolateľ taktiež namietal priznanie žalovanému
práva splácať dlh v splátkach. Poukázal na správanie žalovaného, ktorý nepredvídal svoju situáciu na
obdobie dlhšie ako dva mesiace. Žalovaný za účelom ochrany pred nepriaznivou situáciou nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, nakoľko neuzatvoril poistenie úveru. Súd prvej inštancie si neoveroval,
kedy a za akých okolností došlo k skončeniu pracovného pomeru žalovaného, jeho aktuálny finančný

stav a reálne náklady. Stačilo mu tvrdenie žalovaného, že jeho finančné prostriedky nepostačujú na
vyššie splátky. Súdu stačia nepodložené vyjadrenia žalovaného, avšak žalobcove vyjadrenia považuje
za nedostačujúce. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj

webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stavsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa
24.10.2014 uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej bol
žalovanému poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť žalovaný formou 120 anuitných

mesačných splátok vo výške 117 eur do 20. 10.2024.

9. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovanej ako dlžníka zo
zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ.

10. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (24.10.2014), veriteľ je pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

11. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluvy (24.10.2014) ak veriteľ nekonal s
odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje

posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

12. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

13. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do
úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie

informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a
aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli

dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/
ES zo 14.06.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

14. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v

zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu
dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplneznefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)
(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

15. ,,Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého před
negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek, neboť
předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a osob
na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední

řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,
že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně

nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. ... Odborná péče předpokládá
údaje, které dlužník věřiteli uvedl, ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele
dlužníka (srov. Wachtlová, L a Slanina, J.: Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů
č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185).

Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například
státem publikované údaje o životním a existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a
existenčním minimu, a o průměrných výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a
tyto porovnávat se známými nebo od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho
příjmech a výdajích“ (porovnaj rozsudok Nejvyššího soudu ČR 33 Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

16.Součástíodbornépéčeposkytovateleúvěrudle§9odst.1zákonač.145/2010Sb.,ospotřebitelském
úvěru, je i taková obezřetnost, která jej vede k nespoléhání se jen na údaje tvrzené žadatelem o úvěr, ale
ikprověření(požadavkunadoložení)těchtotvrzení(např.potvrzenímozaměstnáníapříjmu,doložením
výplatních pásek, doložením výpisu z účtu žadatele apod.) (porovnaj rozsudok Nejvyššího správního

soudu zo dňa 01.04.2015, čj. 1 As 30/2015 - 39)

17. V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým
sa mení a dopĺňa Zákon č. 129/2010 Z.z., v ktorom sa okrem iného uvádza, cit.: ,,Za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie

schopnosti splácať úver bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou
starostlivosťou alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania
väčšej bonity spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný
splácať.“

18. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať
na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno
na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať
(napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného
plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a

výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr.
možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a

pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje
záväzkyriadnesplácať.ZtextuZoSÚvyplýva,žeinformácieprerozhodnutiedodávateľaotom,čizmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako
z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava

z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich
dostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.Zadostatočnésapovažujú
iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o
žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné apravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať
si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí
okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu

sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval žalobcu dňa 11.04.2017 v rámci predvolania
na pojednávanie, aby v lehote 30 dní zaslal správu o tom, akým spôsobom bola zisťovaná bonita
žalovaného, resp. jeho schopnosť splácať úver a aby tieto skutočnosti súdu náležitým spôsobom
preukázal (č.l. 36). Výzva bola doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 20.04.2017, o čom svedčí

priložená súdna doručenka. Žalobca predložil vyjadrenie zo dňa 19.05.2017 (č.l.37), v ktorom uviedol,
že u žalovaného preveril bonitu dopytom v Sociálnej poisťovni a dožiadaním do úverového registra. Na
preukázanie svojich tvrdení však nepredložil žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia,
resp. zo spisu uvedená skutočnosť nevyplýva.

20. Cieľom dôkaznej povinnosti vychádzajúcej z ustanovenia § 132 odsek 1 a § 150 CSP je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania bez ohľadu
na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša zo sebou také rozhodnutie súdu,
ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou konania v opačnom
procesnom postavení než je strana, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany konania za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na
procesné postavenie strany. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho

uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté
dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkovýzákladpresvojerozhodnutie.Vtakomprípademusírozhodnúťvsituáciídôkaznejnúdze,ktorej
dopad pričíta tej strane konania, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

21. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd spolu so súdom prvej
inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti
pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta
ZoSÚ. Hrubým porušením povinnosti veriteľa overovať bonitu spotrebiteľa sa rozumie nečinnosť veriteľa

spočívajúca v nezisťovaní údajov o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave alebo bez nahliadnutia do
príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. V odvolacom konaní žalobca poukazoval na skutočnosť,
že vyžadoval od žalovaného informáciu o výške príjmu, žiadal predloženie pracovnej zmluvy, dopytoval
Sociálnu poisťovňu a preveroval dlhy v registri úverov. Žalobca v prejednávanej veci nepredložil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení o skúmaní bonity žalovaného, čím sám výlučne spôsobil, že žalobe

nebolo možné plne vyhovieť. Zo samotnej zmluvy o úvere ani z ostatného obsahu spisu nevyplýva,
že by žalobca pred vstupom do zmluvného vzťahu preveroval bonitu žalovaného. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že žalovaný pred súdom prvej inštancie potvrdil, že od neho žalobca žiadal predložiť pracovnú
zmluvu, stále by išlo o nedostatočné posúdenie úverovej schopnosti klienta pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľkám úvere. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, dodávateľ musí okrem iného analyzovať

spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo
vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Pri overovaní bonity žalovaného žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, že by mal k dispozícii údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že žalobca
nemal pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver k dispozícii všetky relevantné údaje (pozri rozsudok
KrajskéhosúduvPrešovesp.zn. 6Co/113/2017zodňa28.06.2018).Naplnilabysatakhypotézaprávnej

normy, ktorá by zakladala hrubé porušenie povinnosti veriteľa overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.22. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej
mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11
ods. 2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

23. Podľa ust. § 232 ods. 3 a 4 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa
a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich
splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo

splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

24. Z citovaných ustanovení CSP vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu
(rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou
plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne
preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom

existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už
pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti.

25. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorému bola súdom prvej inštancie určená
povinnosť, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť, aj v

konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok,
v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie plnení súdom ustanovenej povinnosti
nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade, vzhľadom na osobné pomery strany sporu
príliš ťaživé (R 117/1967).

26. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo vhodné vzhľadom na pomery žalovaného, ktoré ozrejmil
na pojednávaní konanom dňa 06.04.2017, umožniť žalovanému zaplatiť dlh v splátkach vo výške 150
eur mesačne, t. j. vo výške dokonca o 33 eur vyššej, ako bola dohodnutá výška zmluvnej splátky
v zmluve zo dňa 24.10.2014. Žalovaný poukázal na svoju nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá mu
neumožňuje splniť dlžnú sumu jednorazovo, a preto žiadal o možnosť splatiť dlžnú sumu v pravidelných

mesačných splátkach. Žalovaný je si plne vedomý svojho dlhu, jeho existenciu v priebehu konania
nepopieral. Žalovaný poukázal na svoj kolísavý príjem ako samostatne zárobkovo činnej osoby v oblasti
stavebníctva. Odvolací súd zistil lustráciou v evidencii Sociálnej poisťovne, že žalovaný vykonával
činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba do 30.06.2018 a momentálne nemá žiaden evidovaný
príjem zo zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti. Odvolací súd prihliadol aj na skutočnosť,

že žalovanému boli rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 27P/251/2016-49 zo dňa 22.07.2017
zverené do osobnej starostlivosti maloleté deti s rokom narodenia 2009 a 2011. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 22.03.2017. Pri splátkach vo výške 150 eur pohľadávka žalobcu bude uhradená
istina 4.766 eur v dobe kratšej ako tri roky, čo nemožno považovať za neprimerané.

27. V prípade, že žalovaný svoj dlh nebude plniť spôsobom určeným rozsudkom, omeškanie jednej zo
splátok bude mať za následok zročnosť celého dlhu. To dáva určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude
dostatočnou motiváciou pre žalovanú, aby svoju povinnosť uloženú rozhodnutím súdu plnila riadne a
včas. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky z
omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so

stabilným zázemím na trhu, preto možnosť postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške
nemožno vnímať ako zásah do pomerov žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu,
neprimerane zhoršiť jeho majetkovú situáciu.

28. Odvolací súd má za to, že výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, ako aj pomery

žalobcu odôvodňujú povolenie splátok 150 eur mesačne. Povolenie mesačných splátok je podmienené
ich riadnym a včasným plnením, inak v prípade omeškania žalovaný môže stratiť výhodu splátok a
vznikne mu povinnosť zaplatiť dlh jednorazovo.

29.Podľa§382CSPakmáodvolacísúdzato,žesanavecvzťahujeustanovenievšeobecnezáväzného

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.30. Výzvou zo dňa 09.04.2018 boli strany sporu vyzvané na prípadné vyjadrenie k odlišnému právnemu
posúdeniu veci. Súd prvej inštancie doposiaľ neposúdil zmluvnú podmienku uvedenú v Obchodných
podmienkach pre spotrebiteľské úvery pod čl. VI, bod 6.8 z pohľadu jej (ne)prijateľnosti. V konaní

neboli doposiaľ aplikované ustanovenia § 3 ods.1 a 39 Občianskeho zákonníka. V konaní doposiaľ
nebolo taktiež aplikované ust. § 503 a § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len
„Obchodný zákonník“) a § 3a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v súvislosti s otázkou platenia úrokov
dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti
úverovej istiny.

31.Žalobcasapodanímzodňa07.05.2018kpredmetnejvýzvevyjadrilvtomsmere,žemožnosťvyhlásiť
úver za predčasne splatný v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky umožňujú ustanovenia
o spotrebiteľských právnych vzťahoch, konkrétne ust. § 52 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom
oprávnenie veriteľa modifikujú stanovením mu ďalších povinností. Dodržaním predmetným povinností
tak veriteľ splnil všetky zákonné podmienky určené pre platné vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

Postup veriteľa ex lege nie je neprimeranou sankciou, ale bežným a legálnym postupom, nehovoriac o
tom, že veriteľ svoje právo spravidla využíva až po tom, ako skúša zaistenie splatenia dlhu spotrebiteľom
inými spôsobmi. Po platnom zosplatnení úveru nastupuje právo veriteľa na úroky po zosplatnení.
Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku
povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v

stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v
ostatnýchjehoprávachapovinnosti.Jeúčelovoviazanývýlučnenatermínsplateniaaspôsobusplatenia
úveru. V ustanovení § 497 Obchodného zákonníka sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do
času splatnosti, ako si mylne vykladá súd nad rámec predmetného ustanovenia. Uviedol, že v danom
konaní bolo preukázané, že žalovaný zostáva dlžný a teda je správny ten záver, že jeho záväzok

doposiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno hovoriť o zániku akcesorického
zmluvného úroku. Medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku je pritom markantný rozdiel.
Splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať ale pritom nemusí aj splnenie
záväzku. Až splnením záväzku zaniká i akcesorický vzťah, nie len časovým bodom označujúcim
moment, v ktorom dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa

za poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a
tvorítakekonomickúpodstatuposkytovaniafinančnýchprostriedkovakopodnikateľskejčinnostiveriteľa.
V tejto súvislosti poukázal prístup Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý nárok na zmluvný nárok po
zosplatnení úveru veriteľom priznáva, napr. ide o rozhodnutia sp. zn. 32Cdo 3830/2014, sp. zn. 31 Cdo
2851/1999.

32. Podľa čl. VI, bod 6.8 Obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery spoločnosti Poštová banka:
„Ak:
a) Dlžník/Spoludlžník v omeškaní čo i len jednej splátky alebo jej časti, alebo
b) Dlžník/Spoludlžník porušil ktorékoľvek z ustanovení ZoÚ alebo VOP, alebo

c) bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, na začatie exekučného konania alebo na výkon
rozhodnutia, ktorým sa má postihnúť majetok Dlžníka/Spoludlžníka, alebo
d) v majetkových pomeroch Dlžníka/Spoludlžníka nastala podstatná zmena, ktorá môže negatívne
ohroziť schopnosť splatiť pohľadávku Banky vyplývajúcu zo ZoÚ, alebo
e) na úkon Dlžníka/Spoludlžníka je potrebný písomný súhlas Banky a Dlžník/Spoludlžník takýto úkon

vykonal bez súhlasu Banky, alebo
f) Dlžníkovi/Spoludlžníkovi budú bez súhlasu Banky poskytnuté iné úvery, ktoré podľa názoru Banky
ohrozia schopnosť splatiť Banke poskytnutý úver, alebo
g) Dlžník/Spoludlžník zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho, alebo
h) Dlžník/Spoludlžník nastúpil alebo má nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody a nedošlo bez

zbytočného odkladu k inej dohode, alebo
i) Dlžník/Spoludlžník poskytol Banke nepravdivé údaje v Návrhu a/ alebo ZoÚ o sebe alebo
Spoludlžníkovi. Dlžník/Spoludlžník predložil nepravdivé doklady potrebné k čerpaniu alebo predložil
falšované doklady a/ alebo vyhlásenie Dlžníka/Spoludlžníka o osobitnom vzťahu k Banke sa preukáže
ako nepravdivé alebo ktorákoľvek z informácií rozhodujúcich pre čerpanie úveru sa ukázala ako

nepravdivá, resp. neúplná, alebo
j) Dlžník na požiadanie Banky nepreukázal použitie prostriedkov z úveru v súlade so ZoÚ, a to formou
predloženia potvrdení o splatení predchádzajúceho/cih Záväzku/-ov, alebo
k) Dlžník odvolal súhlas s inkasom zriadeným na inkaso splátok úveru, alebol) Dlžník urobil úkon smerujúci k zániku zmluvy o účte, na ktorom mal zriadené inkaso na splácanie
úveru, alebo
m) Dlžník/Spoludlžník odvolá akékoľvek plnomocenstvo obsiahnuté v ZoÚ alebo v iných so ZoÚ

súvisiacich zmluvách,
Banka je oprávnená:
a) vyhlásiť Úver za predčasne splatný. V prípade omeškania Dlžníka/Spoludlžníka s platením splátok
je Banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný, ak je Dlžník v omeškaní viac ako tri mesiace
so zaplatením splátky a Banka upozornila Dlžníka/spoludlžníka na uplatnenie tohto práva v lehote nie

kratšej ako 15 dní, a/ alebo
b) uplatniť zákonný úrok z omeškania, a/alebo
c) vypovedať ZoÚ s okamžitou účinnosťou za hrubé porušenie zmluvných podmienok. V prípade,
že Banka vypovie ZoÚ s okamžitou účinnosťou Dlžník/Spoludlžník je povinný uhradiť celkovú výšku
splatného záväzku Dlžníka/spoludlžníka v lehote určenej v písomnej výpovedi Banky.“

33. Sankcia spočívajúca v strate výhody splátok vždy musí zodpovedať nie len rozsahu porušenej
povinnosti,aleajcharakteruporušeniapovinnostiazávažnostiporušenejpovinnostiazároveňsaodvíjať
aj od skutočnej a reálnej ujmy, ktorá porušením povinnosti vznikne. Sankcia dohodnutá počas celej
platnosti zmluvy a jej hrozby nesmie byť v žiadnom jej štádiu zjavne neprimeraná a prípadným nárokom
na sankciu nemôže vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

34. Veriteľ si v čl. VI, bod 6.8 Obchodných podmienok pre spotrebiteľské zmluvy zakomponoval aj stratu
výhody splátok ako sankciu za porušenie niektorých iných ustanovení Zmluvy alebo VOP (bod b/).
Odvolací súd má za to, že sa jedná o mimoriadne vágne ustanovenie, z ktorého nie je jednoznačné, aké
konkrétneporušeniamáVeriteľnamysliatiežhovkontexteuvedenéhopovažujezazjavneneprimerané

vo vzťahu k sankcii, ktorá má v neprospech spotrebiteľa nastať.

35. Žalobca si okrem celkovej dlžnej sumy uplatnil voči žalovanému aj zmluvný úrok vo výške 25,90 %
p.a. z dlžnej istiny od 01.09.2015 do zaplatenia.

36. Podľa § 503 ods.1 až 3 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom
vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia
ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok
poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Ak sa poskytnuté peňažné
prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je
povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

37. Podľa § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby

dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

38. Splácanie úveru v splátkach vyvoláva na strane veriteľa (žalobcu) stav absencie požičanej sumy
istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej

príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá k dispozícii istinu, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky pôžičky v režime
dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok
dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v
záujmezískaniabudúcichúžitkovvpodobekapitalizovanejodplatyzískanejzaceléobdobiepostupného

splácania úveru, a teda výhody splátok.

39. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie dlhu, kedy jednorazovým
zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú
o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o

protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciu s istinou, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť vrežime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.

40. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava

na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
Zmluvnápodmienka,naktorúpoukazuježalobcavdanomprípadesanetýkacenyakotakej,aleupravuje
dĺžku trvania nároku na odplatu za úver, preto nemožno dospieť k záveru, že zmluvná podmienka
nepodlieha prieskumu v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka.

41. Po zosplatnení úveru tak logicky nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť
úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom
zosplatnenídlhuposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženiajednorazovozosplatnenejpohľadávky.
Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,
niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej

držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne
nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na
výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však

spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie
hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a
môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by

navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň
by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu
majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú
istinujednorazovo.Takétokonanieveriteľavšaknepožívavslovenskomprávnomporiadkunijakúprávnu
ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.

42. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru dňa 31.08.2015, teda týmto
dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti
úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa
31.08.2015, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva.

Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn.
5Co/223/2014, Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp.
zn. 5Co/407/2016.

43. Na základe vyššie uvedených skutočností je odvolací súd toho názoru, že žalobca nemá právo na
zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku z úveru vo výške 25,90 % ročne po dátume 31.08.2015, kedy
bola mimoriadne vyhlásená pohľadávka za splatnú.

44. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP

rozsudok vo výroku II, III. a IV. ako vecne správny potvrdil.

45. Žalobca podal odvolanie aj proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie. Napadnutým výrokom
I. bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.776 eur s prísl., teda týmto výrokom bol
zaviazaný k plneniu žalovaný a žalobca nebol dotknutý týmto výrokom na svojich právach, práve naopak

v tejto časti bol úspešný. Z dôvodu, že vyššie uvedeným výrokom (I.) napadnutého rozsudku žalobca
v žiadnom prípade nebol dotknutý na svojich právach, preto nemá právo na podanie odvolania proti
tomuto výroku. Odvolací súd postupom podľa § 386 písm. b) CSP odmietol odvolanie žalobcu proti
výroku I. napadnutého rozsudku.46. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci správny výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v

rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

47. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej

stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).