Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. december 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/181/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216205577
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1216205577.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobkyne: Mgr. Y. V.I., T. X, F. T. F.,
zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Belicom, Konventná 9, Bratislava, proti žalovaným: 1. Y. E., G.. L.
K.W. XX, C., Y. C., 2. M. E., H. X, F., oboch zastúpených advokátom JUDr. Borisom Bohunským, Kozia
20, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 28.02.2017, č.k. 19C/61/2016-187, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovaným v 1. a v 2. rade priznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa

06.04.2016 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného v 2. rade (správne má byť žalovanú v 1. rade
- pozn. odvolacieho súdu) zaplatiť jej sumu 1.441,40 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného
obohatenia. Dôvodila, že na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015, č.k.
49P/288/2011-775, jej súd určil vyživovaciu povinnosť voči žalovanej v 1. rade za obdobie od 15.02.2011
do 15.01.2012 a od 15.02.2012 do 31.08.2013 v sume 130 eur mesačne a za obdobie od 01.09.2013 do
06.01.2015 v sume 150 eur mesačne, pričom zročné výživné za obdobie od 15.02.2011 do 15.01.2012
a od 15.02.2013 do 06.01.2015 v celkovej sume 5.359,63 eura, po započítaní uhradeného výživného za

obdobie od 01.09.2013 do 06.01.2015 v celkovej sume 911,40 eura, jej súd povolil splácať v mesačných
splátkach po 100 eur mesačne, počnúc od 01.06.2015, vždy do 15. dňa v mesiaci do rúk žalovaného
v 2. rade, pod následkom straty výhody splátok (ďalej aj ako „rozsudok Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 12.05.2015“). Tým, že žalobkyňa neuhradila prvú splátku výživného do 15.06.2015, stalo
sa dlžné výživné splatné naraz a na základe takto predbežne vykonateľného rozsudku začal súdny
exekútor Mgr. U. Z. vykonávať exekúciu na majetok žalobkyne v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. EX 1730/2015, pričom dňa 11.01.2016 zaslal žalovanej v 1. rade, k rukám jej otca, vymoženú

sumu 500 eur. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 20CoP/42/2015, zrušil
rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Toto uznesenie prevzal právny zástupca žalobkyne dňa 11.02.2016, čím podľa žalobkyne zanikla aj
predbežná vykonateľnosť zrušeného rozsudku, na základe ktorého vykonával súdny exekútor Mgr. U.Z. exekúciu pod sp. zn. X. XXXX/XXXX. Uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28.08.2013,
č.k. 49P/288/2011-66-NO, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2013,
č.k. 11CoP/532/2013-361, bola žalobkyňa povinná prispievať na výživu žalovanej v 1. rade počnúc od

28.08.2013 sumou 60 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, k rukám jej otca. Žalovaná v 1. rade
obdržala podľa úradného záznamu súdneho exekútora Mgr. U. Z. v inom exekučnom konaní vedenom
proti žalobkyni, sp. zn. X. XXX/XXXX, sumu 1.843,80 eura. Vychádzajúc z týchto skutočností, za stavu,
keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015 a suma
výživného v období od 28.08.2013 do 06.01.2015 predstavovala len 977,40 eura (výživné v sume 60 eur

x 16 mesiacov a 9 dní) žalobkyňa vyvodila, že žalovaná v 1. rade sa prijatím výživného v sume 2.343,80
eura (500 eur + 1.843,80 eura) bezdôvodne obohatila na jej úkor v sume 1.366,40 eura (2.343,80 eura
- 977,40 eura), ku ktorej pripočítala sumu 75 eur poskytnutú dobrovoľne žalovanej v 1. rade v období
od 17.06.2015 do februára 2016.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa podaním zo dňa 06.10.2016 rozšírila žalobu o 120

eur, ako výživné v sume á 60 eur poskytnuté žalovanej v 1. rade v mesiaci november a december
2016, pričom uviedla, že z dôkazov pripojených k žalobe vyplynulo, že platby výživného do plnoletosti
žalovanej v 1. rade prijímal jej otec, M. E.. Žalovaná v 1. rade jej koncom mája 2016 pri ústnom rozhovore
oznámila, že z poskytnutého výživného jej otec nič nedal. Z toho následne žalobkyňa vyvodila, že
namiesto žalovanej v 1. rade sa na jej úkor bezdôvodne obohatil otec žalovanej v 1. rade, ktorého

navrhla pribrať do konania ako žalovaného v 2. rade. Konajúci súd uznesením zo dňa 07.10.2016, č.k.
19C/61/2016-98, pripustil vstup M. E. ako žalovaného v 2. rade do konania a súčasne pripustil rozšírenie
žaloby o 120 eur.

4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania, aplikujúc ustanovenie § 78 ods. 2 zákona č. 36/2005

Z.z. o rodine v spojení s ustanoveniami § 451 ods. 1, § 454 a § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu
nedôvodná. Dôvodil, že žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
odpadnutím právneho dôvodu jeho plnenia, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa
12.05.2015. Na vrátenie výživného musia byť splnené kumulatívne dve podmienky, a to 1. zrušenie

výživného a 2. uhradené výživné nesmie byť spotrebované, t.j. musí reálne existovať. Podľa mienky
súdu prvej inštancie bola v danom prípade splnená len prvá podmienka, a to, že bol zrušený rozsudok
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015, ktorým súd zaviazal žalobkyňu na zaplatenie zročného
výživného na v tom čase ešte maloletú žalovanú v 1. rade; nebola však splnená druhá podmienka,
a to existencia nespotrebovaného výživného. Z výpovede žalovanej v 1. rade mal konajúci súd za

preukázané, že žalobkyňou uhradené výživné, či k rukám žalovanej v 1. rade alebo žalovaného v 2.
rade bolo spotrebované, žalovaná v 1. rade mala zo strany otca zabezpečené bývanie, stravu, ošatenie,
náklady na školu, dostávala vreckové, a to aj v čase, keď žalobkyňa na žalovanú v 1. rade nehradila
žiadne výživné. Výživné, ktoré súdny exekútor poukázal na základe exekučného titulu žalovanému v 2.
rade nepredstavovalo bežné, ale zameškané výživné za súdom vyčíslené obdobie, v ktorom žalovaný

v 2. rade sám znášal vyživovaciu povinnosť voči žalovanej v 1. rade popri osobnej starostlivosti o ňu. V
období od februára 2011 žalovaný v 2. rade uhrádzal náklady na žalovanú v 1. rade v plnom rozsahu,
pričom náklady predstavovali výdavky na stravu (vyššie ako obvyklé z dôvodu alergie žalovanej v 1. rade
na kravské mlieko), ošatenie, obuv, základnú hygienu a kozmetiku, školské potreby, poplatky, cestovné
(Rajka - Bratislava a späť), plnenie spoločenských a kultúrnych potrieb, dovolenky. Do týchto nákladov

súd prvej inštancie zahrnul aj výdavky na bývanie (nájomné v sume 450 eur, podiel na žalovanú v
1. rade v sume 150 eur) a v neposlednom rade výdavky na záujmovú činnosť žalovanej v 1. rade,
ktorá sa aktívne a súťažne venovala jazde na koni. Z uvedeného následne vyvodil, že výživné, ktoré
súdny exekútor vymohol na základe exekučného titulu, ako aj výživné v sume 120 eur, ktoré žalobkyňa
odovzdala do rúk žalovanej v 1. rade v novembri a decembri 2016, žalovaná v 1. rade spotrebovala, a

preto žalobu voči nej ako nedôvodnú zamietol.

5. Súd prvej inštancie zamietol aj žalobu voči žalovanému v 2. rade z dôvodu nedostatku jeho pasívnej
vecnej legitimácie. Mal za to, že žalovaný v 2. rade, ako zákonný zástupca v tom čase neplnoletej
žalovanej v 1. rade, bol len príjemcom súdom určeného výživného, keď oprávnenou osobou bola

žalovaná v 1. rade. Prijatie výživného pre žalovanú v 1. rade preto nezaložilo žiaden hmotnoprávny
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251 ods. 1 a § 262 ods.
2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že v konaní úspešným
žalovaným v 1. a v 2. rade priznal právo na náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa odvolaním a
žiadala, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe vyhovel alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) C.s.p. Namietala
nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko tento v ňom v potrebnej miere

nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil.Vpriebehukonaniažalobkyňapoukazovalanaskutočnostivyplývajúcezdokazovania,avšak
konajúci súd sa so žiadnou z jej námietok nevysporiadal. Rovnako neuviedol, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, so súčasným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax, čo
má za následok nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

8. Podľa mienky žalobkyne vykonané dokazovanie preukázalo dôvodnosť jej žaloby, a preto súd
prvej inštancie nesprávne žalobu v celom rozsahu zamietol. Konajúci súd sa jednostranne priklonil k
nepravdivým tvrdeniam žalovaného v 2. rade o spotrebovanosti prijatého výživného konštatujúc, že
žalovaná v 1. rade mala u neho zabezpečené bývanie, stravu, ošatenie, náklady na školu a dostávala

vreckové. Tieto skutkové závery súdu prvej inštancie považovala žalobkyňa za predčasné a nesprávne.
Poukázala pritom na konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 49P/288/2011,
ohľadne úpravy rodičovských práv a povinností k v tom čase maloletej žalovanej v 1. rade, ktoré nebolo
doposiaľ právoplatne skončené, čím nebola ustálená povinná osoba z výživného a ani presné obdobie,
za ktoré by mala výživné platiť. Žalobkyňa v tejto súvislosti konajúcemu súdu vytkla, že si nepripojil spis

Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 49P/288/2011, resp. sp. zn. 17C/54/2011 (rozvodový), z ktorých
by zistil podstatné okolnosti ohľadne obdobia, v ktorom žalovaná v 1. rade bývala u žalobkyne alebo
žalovaného v 2. rade. Zároveň pochybil, keď postupom podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. konanie
neprerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp.
zn. 49P/288/2011, nakoľko sa v ňom riešila predbežná otázka týkajúca sa pobytu žalovanej v 1. rade v

období od februára 2011 do januára 2015 a s ňou súvisiaca povinnosť niektorého z rodičov poskytovať
jej výživné za určené obdobie. Za týmto účelom žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd sám prerušil
prebiehajúce konanie (do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 49P/288/2011). Žalobkyňa považovala závery konajúceho súdu o zabezpečovaní výživy a
potriebžalovanejv1.radezostranyžalovanéhov2.radezanesprávneajspoukazomnato,žežalovaný

v 2. rade (v konaní o rozvod manželstva) a žalovaná v 1. rade (pred OR PZ BA II) v rámci výsluchu
viackrát zhodne uviedli, že žalovaný v 2. rade nepoberal dlhodobo príjem z pracovného pomeru, ktorým
by mohol objektívne pokryť náklady žalovanej v 1. rade.

9. V ďalšom žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku dôkazného

bremena o spotrebovanosti výživného, ktoré bremeno je povinná znášať žalovaná v 1. rade, resp.
žalovaný v 2. rade. Samotná žalovaná v 1. rade pritom v konaní nevedela špecifikovať výšku výživného,
ktoré jej žalobkyňa prostredníctvom žalovaného v 2. rade poukázala a nevedela ho ani preukázať.
V tomto smere žalobkyňa spochybnila doklady o nákupoch tovarov a služieb za obdobie rokov 2013
až 2015, ktoré žalovaní založili do súdneho spisu; tieto podľa nej nepreukazovali zmenšenie majetku

žalovaných a ani priamu a vecnú súvislosť so žalovanou v 1. rade, keďže neosvedčovali ich vynaloženie
priamo na žalovanú v 1. rade. Žalobkyňa upriamila obzvlášť pozornosť na výmenný lístok vystavený
MUDr. U., svedčiaci o alergii žalovanej v 1. rade na kravské mlieko, ku ktorému žalovaní len dopísali
„mlieko 20 x 1,20 eura, t.j. 24 x 12, t.j. 288 x 3, t.j. 864 eur“; túto sumu podľa nej nebolo možné zohľadniť
ako výdavok žalovanej v 1. rade, rovnako ako umelo navýšenú výšku nájomného v sume 550 eur, ktoré

podľa nájomnej zmluvy v skutočnosti predstavovalo len sumu 450 eur.

10. Žalobkyňa, s poukazom na skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, zdôraznila, že v konaní nebolo
sporné, že po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2015, č.k. 20CoP/42/2015-811,
ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015 jednoznačne odpadol právny

dôvod, a tým aj exekučný titul konania vedeného pod sp. zn. X. XXXX/XXXX, v ktorom súdny exekútor
vymohol v prospech žalovanej v 1. rade sumu 500 eur. Na základe v tom čase predbežne vykonateľného
uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28.08.2013, č.k. 49P/288/2011-66-NO, a rozsudku tohto
súdu zo dňa 30.01.2014, č.k. 17C/54/2011-338, vykonával súdny exekútor Mgr. U. Z. exekúciu vedenúpod sp. zn. X. XXX/XXXX, v rámci ktorej poukázal žalovanej v 1. rade, k rukám žalovaného v 2. rade,
sumu1.843,80eura.Žalovanáv1.rade,resp.žalovanýv2.radetakzískalizaobdobieod28.08.2013do
06.01.2015 ako výživné sumu 2.343,80 eura, pričom žalovaná v 1. rade bola oprávnená len na výživné

v sume 977,40 eura. Prirátaním sumy 75 eur ako dobrovoľne uhradeného výživného a sumy 120 eur
ako výživného za november a december 2014 sa tak žalovaná v 1. rade bezdôvodne obohatila na úkor
žalobkyne sumou celkom 1.561,40 eura.

11. Podľa mienky žalobkyne, z dôkazov priložených k žalobe nesporne vyplynulo, že platby výživného

prijímal v mene žalovanej v 1. rade žalovaný v 2. rade ako jej zákonný zástupca, a teda sa obohatil na jej
úkor namiesto žalovanej v 1. rade; žalovaného v 2. rade preto žalobkyňa považovala za pasívne vecne
legitimovaného na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, a to v časti, v ktorej prijaté výživné
nepoukázal žalovanej v 1. rade, vo výške 1.441,40 eura.

12. Žalovaní v 1. a v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že v konaní nebolo sporné, že

súdny exekútor Mgr. U. Z.Á. vykonával v prospech žalovanej v 1. rade ako oprávnenej dve exekúcie,
a to exekúciu na základe predbežne vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
12.05.2015, neskôr zrušeného uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2015, sp. zn.
20CoP/42/2015 (sp. zn. X. XXXX/XXXX), v ktorom vyplatil žalovanej v 1. rade sumu 500 eur a exekúciu
pod sp. zn. X. XXX/XXXX, na podklade rozvodového rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa

30.01.2014, č.k. 17C/54/2011-338, ktorým bola žalobkyňa zaviazaná prispievať na výživu žalovanej v
1. rade sumou 130 eur mesačne (správne má byť 150 eur mesačne - pozn. odvolacieho súdu), v ktorej
vymoholvprospechžalovanejv1.radesumu1.843,80eura.Vzhľadomnato,žeKrajskýsúdvBratislave
zrušillenrozsudokOkresnéhosúduBratislavaIIzodňa12.05.2015,anieajrozvodovýrozsudok,zanikol
len právny titul na vymoženie sumy 500 eur v konaní vedenom pod sp. zn. X. XXXX/XXXX, a nie aj

exekučný titul na vymoženie sumy 1.843,80 eura v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. X. XXX/
XXXX. Vychádzajúc z týchto nesporných skutočností a za stavu, keď sama žalobkyňa uznala, že za čas
do rozvodu manželstva so žalovaným v 2. rade bola povinná platiť výživné žalovanej v 1. rade v sume
977,40 eura, mali žalovaní za to, že žalobkyňa sa nemohla s úspechom domáhať voči žalovanej v 1.
rade zaplatenia sumy 1.561,40 eura (ako 1.441,40 eura + 120 eur), a to ani pre prípad nespotrebovania

vymoženého výživného.

13. Pokiaľ žalobkyňa namietala preukázanie spotrebovania prijatého výživného, žalovaní poukázali na
odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s touto
otázkou, rovnako ako sa vysporiadal s vecnou legitimáciou žalovaného v 2. rade. Záverom dodali, že

trestné stíhanie voči žalobkyni pre prečin zanedbania povinnej výživy bolo v roku 2015 zastavené, ale
pre ten istý prečin sa od roku 2017 vedie proti nej nové trestné konanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti
navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

14. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaných v písomnom podaní zo dňa 09.06.2017 zotrvala na

dôvodnosti podaného odvolania.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383

C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 20.12.2018 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

16. Predtým ako odvolací súd prikročil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku musel sa
vysporiadaťsnávrhomžalobkyne,ktorýmžiadalaodvolacísúd,abyvzmysle§162ods.1písm.a)C.s.p.

prerušil prebiehajúce konanie (sp. zn. 19C/61/2016) až do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 49P/288/2011, z dôvodu, že v označenom konaní sa rieši
prejudiciálna otázka týkajúca sa ustálenia osoby povinnej z vyživovacej povinnosti voči žalovanej v 1.
rade, ako aj obdobia, za ktoré mala výživné platiť. Odvolací súd posúdil predmetný návrh žalobkyne ako
návrh na prerušenie odvolacieho konania.

17. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.18. Podľa § 193 C.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

19. Citované ustanovenie Civilného sporového poriadku upravuje dôvody obligatórneho prerušenia
konania, ktoré je potrebné vykladať v súvislosti s ustanovením § 193 C.s.p. Prerušenie konania v tomto
prípade prichádza do úvahy, ak právna otázka, ktorú súd skúma v prebiehajúcom konaní a od ktorej
vyriešenia je priamo závislý výrok o spore je podmienená inou právnou otázkou, pričom túto si nie je
súd oprávnený sám v konaní vyriešiť, nakoľko je viazaný rozhodnutiami iných orgánov.

20. V skúmanej veci o vyššie uvedený prípad prejudiciality nejde. Podľa mienky odvolacieho súdu
posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je závislé od takej
právnej otázky, ktorá je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
49P/288/2011 a ktorú by nebol oprávnený sám vyriešiť; takou otázkou bezpochyby nemôže byť zistenie,
u ktorého z rodičov a v akom čase v rámci vymedzeného obdobia žalovaná v 1. rade bývala, nakoľko

nejde o právnu otázku, ale o skutkové zistenie; prerušenie konania z tohto dôvodu preto nie je na mieste.
Odvolací súd preto návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho konania až do právoplatného skončenia
konania vedeného Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 49P/288/2011, z dôvodov uvedených
žalobkyňou, ako nedôvodný zamietol.

21. Pokiaľ ide o samotné odvolanie žalobkyne, odvolací súd udáva, že preskúmaním súdneho spisu
považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku za vecne správny. Súd prvej inštancie
na zistenie žalobkyňou tvrdených skutočností vykonal dokazovanie v zmysle návrhov sporových strán a
zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel ku správnemu právnemu záveru, že na strane
žalovaných nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne.

22. Podľa skutkových tvrdení uvedených v žalobe je zrejmé, že žalobkyňa vyvodzovala vznik
bezdôvodného obohatenia pri žalovanej v 1. rade v sume 1.561,40 eura a pri žalovanom v 2. rade
v sume 1.441,40 eura v období od 28.08.2013 do 06.01.2015 od tej skutočnosti, že na základe
exekúcií, vedených súdnym exekútorom Mgr. U. Z. pod sp. zn. X. XXXX/XXXX a sp. zn. X. XXX/XXXX

žalovaná v 1. rade obdržala (prostredníctvom žalovaného v 2. rade) sumu 500 eur a 1.843,80 eura. V
dôsledku zrušenia exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015, č.k.
49P/288/2011-775, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 20CoP/42/2015,
bola žalobkyňa povinná platiť výživné na žalovanú v 1. rade v súlade s uznesením Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 28.08.2013, č.k. 49P/288/2011-66-NO, pričom za predmetné obdobie mala uhradiť

sumu 977,40 eura. Za tohto stavu žalobkyňa dovodila, že žalovaná v 1. rade (alebo žalovaný v 2. rade)
získala titulom vyplateného výživného sumu 1.366,40 eura (500 eur + 1.843,80 eura - 977,40 eura),
ktorá spolu s dobrovoľne zaplateným výživným v sume 75 eur a 120 eur, t.j. celkovo 1.561,40 eura
predstavovala peňažné plnenie, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanej v 1. rade z právneho dôvodu, ktorý
odpadol.

23. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

24. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. V ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka je bezdôvodné obohatenie vymedzené predovšetkým
akozáväzok,zktoréhovznikátomu,ktosaobohatilpovinnosťvydaťvšetko,očosabezdôvodneobohatil

a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo
sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné
obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý
stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstatabezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady,
keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku
ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho

dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia
vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a
pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.

26. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že i keď žalobkyňa uviedla v žalobnom

návrhu, že sa svojich nárokov domáha voči žalovanej v 1. rade, eventuálne voči žalovanému v 2.
rade, nemožno jej návrh považovať za eventuálny petit. O eventuálny petit totiž ide v prípade, ak
žalobca žiada zaviazať žalovaného na jeden druh plnenia a len ak objektívne nebude možné vyhovieť
tejto požiadavke, žiada ho zaviazať „in eventum“ na iné plnenie (k tomu rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.01.2011, sp. zn. 3Cdo 347/2009). Samo slovné spojenie použité
žalobkyňou v žalobnom petite „eventuálne“ teda ešte neznamená, že žalobkyňa skutočne formulovala

žalobný návrh ako eventuálny petit. Je pritom zrejmé, že žalobkyňa sa domáhala samostatného plnenia
tak voči žalovanej v 1. rade (v sume 1.561,40 eura), ako aj voči žalovanému v 2. rade (v sume 1.441,40
eura), a teda si voči obom žalovaným uplatnila samostatné peňažné nároky, ktoré súd prvej inštancie
individuálne aj posudzoval.

27. Súd prvej inštancie, posudzujúc žalobný nárok v súlade s jeho skutkovým vymedzením ako
bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, založil svoje rozhodnutie
na tom, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie, keď v konaní nebola preukázaná existencia
nespotrebovaného výživného, ale len zrušenie výživného, určeného rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 12.05.2015. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý

však nemal vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia, nestotožnil. Samotná skutočnosť, že nadriadený
súd v odvolacom konaní zrušil predbežne vykonateľný a neprávoplatný rozsudok, ktorým prvoinštančný
súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej v 1. rade zročné výživné, nemá za následok zánik, resp.
zrušenie vyživovacej povinnosti žalobkyne. Tá totiž vyplývala žalobkyni priamo zo zákona, nakoľko v
zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona o rodine je plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Žalobkyňa
ako matka žalovanej v 1. rade v konaní netvrdila a ani nepreukázala existenciu takého právoplatného
rozhodnutia, ktorým by súd zrušil jej vyživovaciu povinnosť voči žalovanej v 1. rade. Rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015 bola žalobkyni síce stanovená povinnosť platiť výživné
v prospech žalovanej v 1. rade a bola vyčíslená výška zročného výživného, avšak povinnosť žalobkyne

prispievať na výživu žalovanej v 1. rade existovala a v danom čase trvala aj bez rozhodnutia súdu
stanovujúceho výšku výživného, ktoré bolo neskôr zrušené v odvolacom konaní. Treba mať na zreteli,
že zrušením rozhodnutia, podľa ktorého sa plnilo, dochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia len v
tom prípade, keď právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, a teda taká povinnosť podľa
hmotného práva neexistovala; túto skutočnosť, t.j. zrušenie vyživovacej povinnosti voči žalovanej v 1.

rade žalobkyňa v konaní nepreukázala. Zároveň nemožno opomenúť, že po zrušení rozhodnutia, ktoré
bolo podkladom pre získanie plnenia, môže dôjsť k novému prejednaniu veci a k vydaniu rozhodnutia,
ktoré je buď totožné alebo iné, než rozhodnutie pôvodné, ktoré bolo dôvodom plnenia a splnenia si
hmotnoprávnej povinnosti. Preto nejde o bezdôvodné obohatenie do času, kým súd opätovne nevydá
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o uplatnenom nároku (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 MCdo 17/2009).

28. Zároveň, zo zhodných vyjadrení sporových strán a z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že voči
žalobkyni ako povinnej boli vedené dve exekučné konania, a to prvé, vedené pod sp. zn. X. XXX/
XXXX, na podklade rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.01.2014, č.k. 17C/54/2011-338,

v ktorom súd uložil žalobkyni povinnosť prispievať na výživu žalovanej v 1. rade výživné na čas
po rozvode manželstva so žalovaným v 2. rade v sume 150 eur mesačne, počnúc právoplatnosťou
rozsudku a uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28.08.2013, č.k. 49P/288/2011-66-NO,
ktorým bola žalobkyňa povinná prispievať na výživu žalovanej v 1. rade sumou 60 eur mesačne do
právoplatnosti konania vedeného pod sp. zn. 49P/288/2011 a druhé, vedené pod sp. zn. X. XXXX/

XX15, v ktorom exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.05.2015,
č.k. 49P/288/2011-775, zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2015, sp. zn.
20CoP/42/2015; predmetné uznesenie krajského súdu sa nedotklo tých rozhodnutí Okresného súdu
Bratislava II, ktoré boli exekučným titulom na vymoženie pohľadávky žalovanej v 1. rade, v konanívedenom pod sp. zn. X. XXX/XXXX, v ktorom súdny exekútor Mgr. U. Z. vymohol v jej prospech sumu
1.843,80 eura. Nesprávna je preto argumentácia žalobkyne, že zrušením rozsudku Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 12.05.2015 odpadol i právny dôvod exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 622/2015,

v rámci ktorej žalovaná v 1. rade obdržala sumu 1.843,80 eura. Zároveň, táto okolnosť, t.j. zrušenie
neprávoplatného rozsudku stanovujúceho žalobkyni povinnosť uhradiť žalovanej v 1. rade zročné
výživné, nemala vplyv na ňou dobrovoľne poskytnuté výživné v sume spolu 75 eur (3 x á 10 eur v dňoch
17.06.2015, 20.07.2015, 16.08.2015; 5 eur dňa 22.09.2015; 10 eur dňa 25.11.2015 a 30 eur za mesiace
december 2015, január a február 2016) a v sume 120 eur (á 60 eur za mesiace november a december

2016).

29. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych záverov nebolo potrebné, aby žalovaná v
1. rade v konaní preukazovala spotrebovanie výživného v celkovej sume 1.561,40 eura. V nadväznosti
na to ani odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k dôvodnosti argumentácie žalobkyne
spochybňujúcej listinné dôkazy, ktorými žalovaní osvedčovali vynaloženie nákladov na výchovu a výživu

žalovanej v 1. rade v rozhodnom období; absentoval tu totiž predpoklad poskytnutia výživného z
právneho dôvodu, ktorý odpadol.

30. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie otázky pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v 2. rade na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd udáva, že jej

argumentácii nepriznal úspech.

31. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie z dôvodu vymedzeného žalobkyňou, t.j. ktoré bolo získané
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie
získal nie je osoba, ktorá predmet plnenia aktuálne drží. Takýmto subjektom nie je ani osoba, ktorá

ho získala na základe platne uzavretej dohody s adresátom plnenia a osobou, ktorá plnenie poskytla.
Osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je
výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 4 Cdo 46/2009).

32. V skúmanej veci je zrejmé, že osobou oprávnenou na prijatie výživného od žalobkyne ako osoby
povinnej bola žalovaná v 1. rade (ako jej dcéra). Žalovaná v 1. rade sa teda stala adresátom plnenia,
ktorého vrátenia sa žalobkyňa domáhala titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v 2. rade žiaden
majetkový prospech na úkor žalobkyne, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s poskytnutím plnenia vo
forme vyplateného výživného, nezískal. Len samotná skutočnosť, že ako zákonný zástupca v tom

čase maloletej žalovanej v 1. rade prijal výživné, ktorého adresátom bola bezpochyby žalovaná v 1.
rade, nezaložila jeho hmotnoprávny vzťah so žalobkyňou, z ktorého by následne žalovanému v 2. rade
vyplývala povinnosť vydať jej bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu
záveru, že žalovaný v 2. rade nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového
vzťahu z bezdôvodného obohatenia, a teda nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaný. Žalobkyňa

preto neopodstatnene namietala nesprávne právne posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie.

33. Za nedôvodnú považoval odvolací súd i tú argumentáciu, ktorou žalobkyňa namietala nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie má odvolací súd za to, že tento uviedol, aké dôkazy vykonal, ako tieto následne premietol do

zistení skutkového stavu a akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala
vznik bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaných, a to do takej miery, aby bolo z odôvodnenia
zrejmé, z akých dôvodov považoval súd prvej inštancie žalobu za nedôvodnú a v celom rozsahu ju
zamietol. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní všeobecne poukazovala na to, že sa konajúci súd nevysporiadal
s ňou uplatnenými námietkami, tieto bližšie nekonkretizovala a nezdôvodnila, čím znemožnila, aby sa

odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu bližšie jej argumentáciou zaoberal. Naviac, odvolací súd
poukazuje na to, že ustálená judikatúra tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky, nevyžaduje, aby na každý argument strany (aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
súdu bezvýznamný), bola daná odpoveď v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Možno z toho potom
vyvodiť, že súd by mal dať v odôvodnení rozhodnutia odpoveď len na taký argument strany, ktorý je pre

rozhodnutie o veci podstatný. Podľa mienky odvolacieho súdu relevantnosť podstatnej argumentácie
žalobkyne uvedenej v žalobe, jej rozšírení zo dňa 20.09.2016, ako aj tej uvedenej na pojednávaní súdu
dňa 28.02.2017 vyhodnotil konajúci súd a následne aj súd odvolací pri posudzovaní (ne)dôvodnosti
uplatneného nároku, keď ostatnú jej argumentáciu nepovažoval z hľadiska merita veci za významnú.34. A napokon, pokiaľ žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýkala, že pochybil, keď si za účelom
zistenia úplného skutkového stavu nepripojil spis Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 49P/288/2011,

respektíve sp. zn. 17C/54/2011, odvolací súd udáva, že ani túto argumentáciu nemožno považovať na
opodstatnenú. Civilný sporový poriadok je ovládaný nielen zásadou kontradiktórnosti, ale i zásadou tzv.
formálnej pravdy, v zmysle ktorej všeobecný súd nie je povinný zistiť pravdu, teda skutkový stav presne
a bez akýchkoľvek pochybností, keď pre jeho rozhodnutie postačí presvedčenie o určitom zistenom
skutkovom stave. Keďže víťazom sporu sa stáva tá zo sporových strán, ktorá „presvedčí“ súd o svojej

pravde, kladie sa oveľa väčšia zodpovednosť na strany, aby navrhovali dôkazy, ktorých vykonaním sa
preukáže nimi tvrdená pravda. Civilný súd následne rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná
(§ 185 ods. 1 C.s.p.), pričom okrem dôkazov vyplývajúcich z verejných registrov a zoznamov (ak tieto
nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou) a dôkazov na zistenie splnenia
procesných podmienok, cudzieho práva a vykonateľnosti rozhodnutia (§ 185 ods. 2 a 3 C.s.p.), sám, t.j.
bez návrhu sporových strán, iné dôkazy nevykonáva. Bolo preto zodpovednosťou žalobkyne, aby počas

konanianasúdeprvejinštancienavrhlapripojiťspisyOkresnéhosúduBratislavaII,sp.zn.49P/288/2011
a sp. zn. 17C/54/2011, spolu s uvedením relevantných dôvodov, pokiaľ mala za to, že ich obsahom
má byť preukázaná dôvodnosť jej nároku. Žalobkyňa, resp. jej zástupca však doplnenie dokazovania v
tomto smere nenavrhli (viď zápisnica z pojednávania súdu zo dňa 28.02.2017).

35. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla
žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Vzhľadom na to, že odvolací súd nepovažoval ňou uvádzané tvrdenia za také, ktoré by svojou
relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie ako
vo výroku vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

36. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojenís§255ods.1C.s.p.a§262ods.1C.s.p.tak,žežalovanejv1.radeažalovanémuv2.rade,ktorí
mali vo veci úspech, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).