Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. máj 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 16C/220/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109231054
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Doricová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1109231054.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v právnej veci

navrhovateľky C.. G. Z., R. Q. XXX/XX, XXX XX Ž., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že odmeňovanie
navrhovateľky je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zaplatenie sumy 268.984 eur takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 08.01.2009 domáhala voči
odporcovi zaplatenie sumy vo výške 180.346,86 eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §

9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. keď nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným
spôsobom znížená jej dôstojnosť a spoločenská vážnosť, ktorej dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym
primeraným zadosťučinením.
Navrhovateľka návrh odôvodnila tým, že od účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z. t.j. od 15.04.2005
dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní "ostatných" sudcov v Slovenskej republike v porovnaní
so sudcami špeciálnych súdov. Náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslila navrhovateľka v sume 180.346,86
eur, ktorá sa rovná výške príplatkov vyplácaných tzv. špeciálnym sudcom za obdobie od mája 2005 do

mája 2009 (vrátane).
Navrhovateľka uviedla, že od 15.04.2005 sa výška príplatku rovná šesť násobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Rozdiel v odmeňovaní
sudcov je protiústavný, lebo Ústava SR pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje sudcov na
sudcov Špeciálnych súdov a sudcov ostatných. Rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje
diferencované odmeňovanie sudcov. Rozdiely v platoch sudcov a sudcov Špeciálneho súdu sú
podstatné a neodôvodnené a diskriminačné, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na previerku

NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej
veci (nie len sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende). Argumentácia, že sudca Špeciálneho súdu
rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený je nedôvodná a nie je dostatočná, lebo ostatní sudcovia
vykonávajúci funkciu sudcu na trestnom úseku vybavujúci agendu trestných vecí vyplývajúcich z
rovnakého hmotného práva pričom v prípade procesného práva aplikujú rovnaký zákon. Príplatok má
jednoznačnediskriminačnúpovahu,keďmedzisudcamiSRrobíneodôvodnenérozdielyajehoskutočná
povaha je obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. Od účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z. t.j.

od 15.04.2005 dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní ostatných sudcov v SR v porovnaní so
sudcami Špeciálnych súdov a za tento stav zodpovedá Národná rada SR v zmysle zákona č. 365/2004
Z.z. tým, že sa uzniesla a prijala zákon č. 122/2005 Z.z.. Do úvahy prichádza postup vyplývajúci z
antidiskriminačného zákona. Uplatnená suma 180.346,86 eur sa rovná výške príplatkov vyplácanýchtzv. špeciálnym sudcom za obdobie od mája 2005 do mája 2009 vrátane, keď za rok 2005 t.j. od 05/2005
do 12/2005 predstavoval príplatok 15.825,- Sk - priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v
hospodárstve SR za rok 2004 x 6 (šesťnásobok priemernej mesačnej mzdy v zmysle § 69 ods. 2 ) x

8 (počet mesiacov) t.j. spolu 759.600,- Sk teda 25.214,10 eur, za rok 2006 t.j. od 01/2006 do 12/2006
predstavoval príplatok 17.274,- Sk
priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2005 x 6 (šesťnásobok
priemernej mesačnej mzdy v zmysle § 69 ods. 2 ) x 12 (počet mesiacov) t.j. spolu 1.243.728,- Sk teda
41.284,20 eur, za rok 2007 t.j. od 01/2007 do 12/2007 predstavoval príplatok 18.761,- Sk, priemerná

nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2006 x 6 (šesťnásobok priemernej
mesačnej mzdy v zmysle § 69 ods. 2 ) x 12 (počet mesiacov) t.j. spolu 1.350.792,- Sk teda 44.838,08
eur, za rok 2008 t.j. od 01/2008 do 12/2008 predstavoval príplatok 20.146,- Sk, priemerná nominálna
mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2007 x 6 (šesťnásobok priemernej mesačnej
mzdy v zmysle § 69 ods. 2 ) x 12 (počet mesiacov) t.j. spolu 1.450.512,- Sk teda 48.148,18 eur, za
rok 2009 t.j. od 01/2009 do 05/2009 predstavoval príplatok 20.950,- Sk teda 695,41 eur, priemerná

nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2008 x 6 (šesťnásobok priemernej
mesačnej mzdy v zmysle § 69 ods. 2 ) x 5 (počet mesiacov) t.j. spolu 20.862,30 eur.
Vzhľadom k tomu, že nálezom Ústavného súdu SR č. 290/2009 Z.z. stratil účinnosť zákon, ktorým
bola diskriminácia založená navrhovateľka sa nedomáhala, aby odporca, ktorý nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania alebo napravil protiústavný stav. Nedodržaním

zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená jej dôstojnosť a spoločenská
vážnosť, ktoré dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym primeraným zadosťučinením a preto sa domáhala
sa podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 03.11.2009 a

uviedol, že zákon č. 122/2005 Z.z. ktorý nadobudol účinnosť 15.04.2005 skutočne zaviedol okrem iného
aj nerovné podmienky pre odmeňovanie sudcov a to všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho
súdu, keď stanovil príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR,
ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch. Uviedol, že súhlasí s tvrdením navrhovateľky že zákon
č. 122/2005 Z.z. uvedeným príplatkom vytvoril dve kategórie sudcov z hľadiska odmeňovania a že

je potrebné konštatovať, že navrhovateľka dôvodne môže cítiť zásah do svojich osobnostných práv
chránených zákonom a poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 122/2005 Z.z. a tiež poukázal na
právoplatný rozsudok v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18C 58/2007 zo dňa 29.10.2007 a
ponechal na úvahu súdu akým spôsobom a v akom rozsahu došlo k porušeniu práv navrhovateľky od
účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z.

Odporca sa následne opätovne vyjadril k návrhu navrhovateľky podaním doručeným súdu dňa
26.01.2011 a žiadal, aby súd na predchádzajúce jeho vyjadrenie neprihliadal. a žiadal návrh
navrhovateľky ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.
Uviedol, že Ústavný súd nepoprel ústavnosť funkčných príplatkov sudcov špeciálneho súdu, Ústavný

súd nálezom sp. zn. D..Ú. XX/XX-XXX nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre
sudcov špeciálneho súdu ale spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním
nálezu ústavného súdu upravený v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a z toho vyplýva, že
Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní
sudcovia všeobecného súdnictva. Rozdielne zaobchádzanie malo legitímny dôvod s poukazom na

vyššia náročnosť prejednávaných prípadov najmä vo veciach závažnej organizovanej trestnej činnosti
a väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu a ich rodinných príslušníkov.
Určenie konkrétnych sudcov, ktorým bude príplatok poskytovaný nebolo postupom zákonodarcu a už
nie Ministerstva spravodlivosti ale jednalo sa o výsledok výberového konania pričom každý zo sudcov
mal rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho sudcu. Poukázal i na skutočnosť, že majorita

ústavného súdu v PL. ÚS 17/08 neprijala záver na vyslovenie nesúladu zákona o Špeciálnom súde, že
postavenie sudcov Špeciálneho súdu je iným postavením podľa čl. 12 a teda nie je zrejmé na akom
základe mala majorita vysloviť nesúlad § 69 ods. 2 zákona 385/2000 Z.z. s čl. 12 Ústavy SR. Nález
Ústavného súdu zakladá právne účinky do budúcnosti a nie je preto zrejmé na akom právnom základe
sa navrhovateľ domáha určenia, že došlo k diskriminácii a k vzniku nároku na nemajetkovú ujmu ak

protiústavnosť zákonného ustanovenia bola vyslovená až následne po rozhodnom období, v ktorom si
navrhovateľka uplatňuje svoje nároky. Od momentu účinkov nálezu Ústavného súdu došlo k zníženiu
funkčného príplatku zo 6 násobku na 2 násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy a teda už od
momentu nálezu nemohlo nijako dôjsť k namietanej diskriminácii ani k vzniku nemajetkovej ujmy.K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodný.
Nemajetková ujma nie je náhradou mzdy a ani škodou, je určitou satisfakčnou reparáciou protiprávneho
stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére

jednotlivca. Skutočnosť, že špeciálny sudcovia mali 6 násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve ako príplatok k platu nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom
na doplatenie rozdielu. Ak by daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť
ostatným sudcom. Ústavný súd nevyslovil neústavnosť funkčného príplatku ako takého a poukázal i na
skutočnosť, že i sudcovia ústavného súdu, vyslovili svoje odlišné stanovisko k predmetnému nálezu.

Navrhovateľka ničím nepreukázala a ani skutkovo nevymedzila príčinnú súvislosť, že jej dôstojnosť či
vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov špeciálneho súdu a
pokiaľ tomu tak bolo tak jej ujma bola zhojená/sanovaná samotným nálezom Ústavného súdu. Pri určení
vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky je základná otázka v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť,
integrita danej osoby a výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, ale musí
sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

Navrhovateľka podaním zo dňa 05.03.2012 doručeným súdu dňa 07.03.2012 uviedla, že existujúci stav
vo vyplácaní príplatkov sudcom Špeciálneho súdu je v rozpore s právom na majetok priznaný článkom
20 Ústavy SR, je v rozpore s článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Ústavný súd SR v náleze sp. zn. D. Ú. XX/XX zo dňa 20.05.2009 dospel k záveru, že rozdiel v
zaobchádzaní pri vyplácaní príplatku medzi sudcami všeobecných súdov na rovnakej úrovni (krajský
súd - špeciálny súd) nemá žiadne objektívne a rozumné zdôvodnenie. Napravenie protiústavného
stavu ako nástroj urovnania diskriminácie je v komentári k zákonu č. 365/2004 Z.z. špecifikované
ako doplatenie rozdielu mzdy, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného

zaobchádzania. Za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku príplatku,
keď funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu sudcu a od jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych
náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu vyššie. Odlišné zaobchádzanie so sudcami bude
mať významný následok i v dôchodkovom zabezpečení sudcov špeciálneho súdu a navrhla vykonať
znalecké dokazovanie pribratím znalca z odboru účtovníctva a navrhla zmenu petitu, ktorým žiadala,

aby súd určil, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, §
71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu
podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú

o opravných prostriedkoch vo veciach , na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd
podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiadala,
aby uložil odporcovi povinnosť upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania nevyplácaním príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších

predpisov od prvého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a a domáhala zaplatenia
náhrady mzdy alternatívne primeraného zadosťučinenia vo výške 268.984 eur.

Súd uznesením zo dňa 24.10.2012 č. k. XXC/XXX/XXXX - 116 navrhovateľkou požadovanú zmenu
petitu návrhu podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku pripustil.

Navrhovateľka podaním zo dňa 23.05.2013 doručeným súdu dňa 27.05.2013 vzala návrh v časti o
zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 268.984 eur späť a žiadala konanie v tejto časti
návrhu zastaviť a zároveň navrhla zmenu petitu návrhu tak, že žiadala, aby súd určil, že odmeňovanie
navrhovateľky uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000

Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisovasudcovnajvyššiehosúdu,ktorírozhodujúoopravnýchprostriedkochvoveciach,
na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000

Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Odporcovi uložil povinnosť upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania nevyplácaním príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskoršíchpredpisov od prvého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a napraviť protiprávny stav
zaplatením sumy navrhovateľke vo výške 268.984 eur.

Súd uznesením č.k. XXC XXX/XXXX-XXX zo dňa 17.04.2014 konanie v časti návrhu o zaplatenie
primeraného zadosťučinenia vo výške 268.984 eur podľa § 96 ods. 1 veta tretia Občianskeho súdneho
poriadku zastavil a podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku pripustil navrhovateľkou požadovanú
zmenupetituvčastipetitunávrhu,ktorýmsanavrhovateľkadomáhalavočiodporcoviuloženiapovinnosti
napraviť protiprávny stav zaplatením sumy navrhovateľke vo výške 268.984 eur s tým, že v ostatnom

zostáva petit návrhu nezmenený.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.05.2014.

Súd podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konal a rozhodol vo veci v neprítomnosti
navrhovateľky, keď navrhovateľka sa na nariadené pojednávanie vo veci dňa 11.05.2015 neustanovila,
doručenie predvolania mala riadne a včas vykázané. Navrhovateľka podaním doručeným súdu dňa

06.05.2015 oznámila, že žiada o rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania, že využíva právo, o
ktorom ju poučil konajúci súd a oznámila, že pojednávania sa nezúčastní. Navrhovateľka pojednávanie
odročiť nežiadala.
Podľa názoru súdu v danom prípade súd neodňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom,
pretože odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné považovať taký postup súdu, ktorý znemožnil

účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov (napríklad právo
zúčastniť sa na pojednávaní, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
navrhovať súdu ďalší procesný postup a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom dôjde len
vtedy, ak pochybenie nastalo výlučne na strane súdu a účastník bol pripravený prijímať rozhodnutia
súdu, bol pripravený rešpektovať pokyny súdu. V prípade, že účastník sám svojím konaním, o čo

ide v prejednávanej veci, znemožní súdu možnosť a zároveň aj zákonnú povinnosť postupovať podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno hovoriť o pochybení súdu, o odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom (3Cdo 72/2004, 5Cdo 88/2004, 2Cdo 110/2004, 3Cdo 181/2008, 6Cdo 70/2010).

Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesmi povereného zástupcu odporcu, oboznámil sa s listinnými

dokladmi založenými v spise - Ústavno - právne stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bucheň proti Českej republike sťažnosť číslo
XXXXX/XX, uznesenie Súdnej rady SR č. 566 zo dňa 26.05.2009, uznesenie Súdnej rady SR č. XXXX
zo dňa 08.03.2012 a ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľka je sudkyňou Krajského súdu v Žiline.

Zákonom č. 122/2005 Z.z. zo dňa 17. marca 2005, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov bol Čl. II novelizovaný § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich

podľa, ktorého funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho
súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný
Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok , keď výška
príplatku sa zvýšila z dvojnásobku na šesťnásobok.

Zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 15. apríla 2005.

Na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 14.01.2013 boli okrem iného i prerokované
štatistické výkazy za rok 2012 podľa, ktorých v roku 2012 v rámci agendy správneho kolégia bolo
prevzatých počet vecí 1236, nápad bol 3124 vecí, vybavených 2705 vecí a nevybavených 1655

vecí. V agende trestného kolégia bolo prevzatých 120 vecí, nápad 1023 vecí, vybavených 1004 vecí
a nevybavených 139 vecí. Tieto skutočnosti vyplývajú zo zápisnice zo zasadnutia Sudcovskej rady
Najvyššieho súdu SR konaného dňa 14. 01.2013.

Na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 11.02.2013 bola okrem iného prerokovaná

i Správa komisie zriadenej uznesením č. XX/XXXX Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR o aplikácií
zákona č. 385/2000 Z.z. Zo správy vyplýva, že pracovná komisia zriadená Sudcovskou radou pri
Najvyššom súde SR zdôraznila, že sudcovia Najvyššieho súdu SR opakovane od roku 2005 upozorňujúna pretrvávajúcu vnútornú nerovnosť v postavení a v odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorá
nie je odôvodnená väčšou odbornou erudovanosťou trestných sudcov špecializovaného trestného súdu.
V správe je uvedené, že nie je dôvod pre platové zvýhodnenie sudcov, ktorí rozhodujú trestnú agendu /

trestné kolégium najvyššieho súdu/ oproti ostatným sudcom najvyššieho súdu a už vôbec nie je dôvod
pre platové znevýhodnenie sudcov najvyššieho súdu /rozhodujúcich vo veciach správnych, občianskych
a obchodných/ oproti prvostupňovému Špecializovanému trestnému súdu, ktorý je na úrovni krajského
súdu.
Najvyšší súd SR po zriadení Špeciálneho súdu a priznaní funkčných príplatkov pre sudcov vybavujúcich

špeciálnu agendu vo výške šesť násobku mesačnej mzdy reagoval na to prijatím vyhlásenia zo
zasadnutia v Častej Papierničke 20. júna 2006 a nerovným odmeňovaním sudcov najvyššieho súdu sa
zaoberali aj ďalšie dve pléna dňa 25. mája 2007 a 20. mája 2009 s tým, že výstupy zo všetkých zasadnutí
pléna najvyššieho súdu boli vždy doručované najvyšším ústavným činiteľom Slovenskej republiky.
Len všetci sudcovia trestného kolégia majú príplatok vo výške dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy
za vybavovanie špecializovanej trestnej agendy a na ostatných kolégiách vybavovanie špecializovanej

agendy nie je honorované. Je neprípustné, že takýmto postupom sa vytvorili na najvyššom súde
sudcovia dvoch kategórií, čo nemá obdobu na žiadnom najvyššom súde v rámci členských štátov
Európskej Únie. Rozdiely medzi sudcami trestného kolégia a ostatných troch kolégií / správneho,
občianskeho a obchodného/ sa každoročne zväčšujú, nožnice sa rok čo rok viac otvárajú. Následky
tohto stavu sú v rozpore s medzinárodnými štandardmi týkajúcimi sa odmeňovania sudcov, ktoré hovoria

o tom, že akékoľvek reštrikcie sa môžu uskutočniť len vo výnimočnom prípade a vždy musia byť
časovo limitované. Uvedený stav trvá už takmer osem rokov, od mája 2005 i napriek opakovaným
výzvam adresovaným najvyšším ústavným činiteľom na riešenie nedôstojného a žalostného stavu
spočívajúceho v rozdielnom odmeňovaní, materiálnom a bezpečnostnom zabezpečení samotných
sudcov najvyššieho súdu, ako aj sudcov troch kolégií najvyššieho súdu a súdu nižšieho stupňa -

Špecializovaného trestného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 20. mája 2009 PL. ÚS XX/XX týkajúceho sa okrem
iného i namietaného nesúladu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a
teda i otázky diskriminácie sudcov uviedol vo k námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania

a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu, že zákaz diskriminácie ustanovený
čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá
vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má
relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva
a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca

adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok.
Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno
zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda
aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone
funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych

konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne
postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať
ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a
slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy).
Národná rada uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a) ústavy] spôsobom

konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti.
Túto právomoc však bola povinná uplatniť v súlade so všetkými normami ústavy a relevantných
medzinárodných dohovorov. Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo
odôvodnené úvahou o inej (podstatne vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných
súdov bez ohľadu na skutočnosť, že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne

vykonávali práve sudcovia všeobecných súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia,
pričom zákonodarca na eliminovanie vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie
opatrenia v podobe obligatórneho zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj
ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde
navyše zohľadňuje už úprava základného platu sudcov na tomto súde

(§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume zodpovedajúcej 1,3 násobku platu poslanca národnej
rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so základným platom sudcu najvyššieho súdu,
ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny prokurátor.Do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne vyššej miere ohrozenia
sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na Špeciálnom súde neboli
vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich rozhodovacej právomoci s

väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na ostatných súdoch Slovenskej
republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde
funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami funkčných príplatkov priznávaných
v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku
sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde na šesťnásobok tejto sumy. Takýto

prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so zriadením Špeciálneho súdu a
jeho postavením - predovšetkým s ohľadom na jeho osobitné črty týkajúce sa osobnej pôsobnosti
tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok jeho sudcov, indikuje
nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde „skrytou (systémovou) korupciou“
realizovanou štátom.
Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na

Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku statným sudcom na všeobecných
súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie
zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním
trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne mu chýba vzťah
rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom.

Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho
súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s
odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu
do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého
zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy),

na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj
z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v
zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie
alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci
vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej

moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného
výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci).
Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. narúša systémové a koncepčné
riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania
je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne

očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov
však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych
záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému
odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp
nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž limituje zásahy zákonodarcu

do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu
materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce
k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. D..
Ú. XX/XX).
Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov

najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu
v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s
uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami
mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v
priebehukonaniazostranynárodnejradyvtomtosmereuvedenénebolianevyplývajúanizrelevantných

dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu.
S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade § 69
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z hľadiska
dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia
svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k

ostatným sudcom diskriminačná.

Navrhovateľka vo svojich podaniach uvádzala, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je protiústavný, lebo
Ústava SR pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje sudcov na sudcov Špeciálnych a sudcovostatných, rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov.
Rozdiely v platoch sudcov a sudcov Špeciálneho súdu sú podstatné a neodôvodnené a diskriminačné,
lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké,

zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nie len sudca, ktorý rozhoduje o
špeciálnej agende), argumentácia, že sudca Špeciálneho súdu rozhoduje nepríjemné prípady a je
ohrozený je nedôvodná, nie je dostatočná lebo ostatní sudcovia vykonávajúci funkciu sudcu na trestnom
úseku vybavujúci agendu trestných vecí vyplývajúcich z rovnakého hmotného práva pričom v prípade
procesného práva aplikujú rovnaký zákon. Príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi

sudcami SR robí neodôvodnené rozdiely.
Existujúci stav vo vyplácaní príplatkov sudcom Špeciálneho súdu je v rozpore s právom na majetok
priznaný článkom 20 Ústavy SR, je v rozpore s článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. D.
Ú. XX/XX zo dňa 20.05.2009 dospel k záveru, že rozdiel v zaobchádzaní pri vyplácaní príplatku medzi
sudcami všeobecných súdov na rovnakej úrovni (krajský súd - špeciálny súd) nemá žiadne objektívne

a rozumné zdôvodnenie. Napravenie protiústavného stavu ako nástroj urovnania diskriminácie je v
komentári k zákonu č. 365/2004 Z.z. špecifikované ako doplatenie rozdielu mzdy, ktorá bola vyplácaná v
neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Za diskrimináciu v odmeňovaní nie je
možné považovať len samotnú výšku príplatku, nakoľko funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu
sudcu a od jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu

vyššieapoukázalainaskutočnosť,žeodlišnézaobchádzaniesosudcamibudemaťvýznamnýnásledok
v dôchodkovom zabezpečení sudcov špeciálneho súdu.
Navrhovateľka uviedla, že za primerané zadosťučinenie, ktoré sanuje doterajší diskriminačný
stav považuje sumu zodpovedajúcu výške funkčného príplatku vyplateného podľa § 69 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov. Primerané zadosťučinenie si uplatnila od

vzniku Špeciálneho súdu k 31.12.2011 pričom vychádzala z priemernej mesačnej nominálnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve v Slovenskej republike.

Odporca prostredníctvom povereného zástupcu odporcu na pojednávaní uviedol, že návrh žiada
zamietnuť z dôvodov absencie naliehavého právneho záujmu na určení, že došlo k diskriminácií, z

dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a z dôvodov nepreukázania vzniku ujmy na strane
navrhovateľky.
Odporca vzniesol námietku nedostatku pasívnej legitimácie odporcu keď podľa § 11 ods. 1 zákona číslo
365/2004 Z.z. SR zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR nie je osobou ale ani subjektom, ktorú by
bolo možné označiť ako porušovateľa zásady rovnakého zaobchádzania v prípade navrhovateľky keďže

navrhovateľka namieta, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo prijatím konkrétneho
právneho predpisu Národnou radou SR.
Odporca tiež vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy
268.984 Eur keď návrh bol doručený súdu dňa 08.01.2009 a navrhovateľka tento návrh upravila a
žalovanú sumu ustálila až podaním doručeným súdu dňa 07.03.2012. Premlčacia doba s ohľadom na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR je 3 ročná a počíta sa odo dňa kedy došlo alebo malo dôjsť
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv poškodeného. V tomto prípade je týmto dňom deň
15.04.2005, nakoľko vtedy nadobudol účinnosť zákon č. 122/2005 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon
č. 385/2000 Z.z.. Navrhovateľke nič nebránilo, aby si svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch uplatnila už dňa 16.04.2005. Ak svoje právo uplatnila až v priebehu roku 2009 a následne

uplatňovanú sumu upravila až v roku 2012, urobila tak oneskorene a to v oboch prípadoch.
Vo vzťahu k časti nároku týkajúceho sa určenia, že odmeňovanie navrhovateľky je v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania odporca namietol nedostatok naliehavého právneho záujmu nakoľko ak
by aj súd návrhu v tejto časti určovacieho petitu vyhovej, na postavení navrhovateľky ako sudkyne
by sa nezmenilo nič, keďže otázka primeranosti odmeňovania bývalých sudcov špeciálneho súdu (v

súčasnosti špecializovaného trestného súdu) už bola legislatívne a ústavne konformne vyriešená.
Vo vzťahu k nároku na uloženie povinnosti odporcovi, aby upustil od jej odmeňovania v rozpore zo
zásadou rovnakého zaobchádzania uviedol, že táto časť petitu je už v súčasnosti nevykonateľná. Súd v
tomto konaní ani nemôže zaviazať odporcu na splnenie tejto povinnosti a opätovne poukázal na to, že
otázka primeranosti príplatkov sudcov špecializovaného trestného súdu už bola uspokojivo vyriešená.

Odporca tiež poukázal na to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadne výšky uplatňovanej
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochkeďsaobmedzilalennavšeobecnétvrdenia,ktorébezďalšieho
nemôžu preukázať závažný zásah do jej osobnostných práv a teda nárok na zaplatenie sumy 268.984
Eur je potrebné považovať za celkom zjavne nedôvodný.Odporca tiež poukázal §3 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnení záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podávanie týchto tzn.

antidiskriminačných žalôb je v širokej verejnosti vnímané kriticky čo má negatívne dôsledky na súdnictvo
ako také ako aj na výšku dôvery, ktorú verejnosť vkladá do sudcov ako takých. Podľa názoru odporcu
ďalšie uplatňovanie nároku ako aj jeho výška v situácii kedy sa riešia platy alebo platové ohodnotenie
zamestnancov súdov a a kedy vrcholia prípravy na prijatie a zavedenie etického kódexu sudcov, by bolo
v rozpore s mravmi.

Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich vymenovaním za sudcu vzniká
a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti
sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy
súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky základné práva a slobody sa zaručujú na
území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a

náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa článku 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť za
podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zákonné obmedzenia základných práv a slobôd
musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa § 2 ods. 1 Zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou (ďalej antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočívavzákazediskrimináciezdôvodupohlavia,náboženskéhovyznaniaaleboviery,rasy,príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. v súlade so zásadou rovnakého
zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch
s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

Podľa § 6 ods. 2 písmeno b) antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. zásada rovnakého
zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými
zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane
odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania,

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. každý má podľa tohto zákona právo na
rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. každý sa môže domáhať svojich práv
na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch
alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten,

kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. ak by primerané zadosťučinenie
nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom

znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá
domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo
k jej vzniku.

Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. konanie vo veciach súvisiacich s

porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo
bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v
návrhuoznačiťosobu,oktorejtvrdí,žeporušilazásadurovnakéhozaobchádzania(ďalejlen"žalovaný").

Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. žalovaný je povinný preukázať, že

neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa § 65 ods. 4 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich za uspokojenie platových nárokov
sudcu zodpovedá štát.

Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom do 14.04.2005 funkčný
príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v
sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom od 15.04.2005 funkčný
príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v

sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich účinnom od 17.07.2009 funkčný
príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho

súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný
Špecializovaný trestný súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

Súd vo veci vyhodnotil vykonané dôkazy s poukazom na ustanovenie § 132 Občianskeho súdneho

poriadku jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný
a preto návrh zamietol.

Navrhovateľka sa v konaní domáhala určenia, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa §
66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov
Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach , na
ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z. o sudcoch a prísediacich je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, uloženia povinnosti

odporcovi upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania
nevyplácaním príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. a uloženia povinnosti odporcovi
napraviť protiprávny stav zaplatením sumy vo výške 268.984 eur.V danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý porušil právo navrhovateľky na to, aby nebola
diskriminovaná teda subjekt, ktorý navrhovateľku diskriminoval.
Navrhovateľka sa uplatneného nároku domáhala voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky.
Pasívne legitimovaným je v danej veci štát (§ 65 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z.), za ktorý koná
Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich
vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého
vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná

ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Súd nárok navrhovateľky v časti určenia, že jej odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4,
§ 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov
Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch

a prísediacich a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach , na
ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.
o sudcoch a prísediacich je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania súd zamietol z dôvodu, že
navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Podľa § 80 písmeno c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.

V zmysle platnej judikatúry naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a
odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym
prostriedkom odstrániť. Navrhovateľka však nepreukázala a ani to v priebehu konania netvrdila, že jej
právne postavenie bez požadovaného určenia je ohrozené alebo neisté. Navrhovateľkou tvrdený rozpor
so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v náleze Ústavného súdu SR a vo vzťahu k

obdobiupovydanínálezuÚstavnéhosúduSRsúduuvádza,že vdanomprípadenemázákonnýpodklad
na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov špeciálneho
súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Ústave SR je v kompetencii iba Ústavného
súdu SR vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom
právnom predpise.

Vo vzťahu k nároku navrhovateľky na zaplatenie sumy 268.984,- eur , ktorú navrhovateľka požadovala
titulom primeraného zadosťučinenia za doterajší diskriminačný stav súd uvádza, že podľa § 9
antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. má každý podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou, každý sa môže domáhať svojich práv na súde ak sa

domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa domáhať najmä aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania, ak je to možné napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie a ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä
ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola v značným spôsobom znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto osoba domáhať aj
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu s odmeňovaním navrhovateľky v porovnaní
s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu konštatoval Ústavný súd SR v Náleze
D..Ú. XX/XX z 20. mája 2009, s obsahom ktorého sa súd stotožnil a tento rešpektoval. Ústavný

súd SR vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. uviedol, že
vo všeobecnosti a v teoretickej rovine je princíp rovnosti vymedzený ako právo na to, aby sa v
rovnakých prípadoch zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych veciach sa
toto zaobchádzanie odlišovalo (materiálny prístup). Základný zákon Slovenskej republiky nedelí súdnu
moc na moc špeciálnu a všeobecnú, ale na súd ústavný (článok 124 Ústavy SR) a všeobecné súdy (čl.

141 Ústavy SR). Podľa názoru už vyjadreného v rozhodnutí č. PL. ÚS XX/XX možno za diskriminačnú
úpravu považovať takú úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,
pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a
tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením. Ďalej uviedol, že zákazdiskriminácie ustanovený v článku 12 Ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu
a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých
noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz

diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok.
Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno
zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda
aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone
funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych

konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. Aj právne postavenie
sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú
zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody. S
prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z.z. s čl. 12 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy. Z hľadiska dodržiavania kautel
vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní

právneho statusu subjektov práv vyslovil, že posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom
je diskriminačná.

Súd však návrh navrhovateľky zamietol a to z dôvodu, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno
na preukázanie dôvodnosti ňou uplatneného nároku na zaplatenia žalovanej sumy. Právne prostriedky

ochrany pred diskrimináciou sú upravené v zákone č. 365/2004 Z. z. Podľa § 9 antidiskriminačného
zákona sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch
alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto
nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany

je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo
spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom
zákoneformulovanéhierarchickyatoupustenieoddiskriminačnéhokonania,napravenieprotiústavného
stavu (len ak je to možné) a poskytnutie primeraného zadosťučinenia pričom poskytnutie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné len ak primerané zadosťučinenie nebolo postačujúce na
zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti
alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých
prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná.
Pre priznanie peňažného zadosťučinenia podľa ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona

je potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo
spoločenské uplatnenie poškodenej osoby a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky požadovanej
peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru,
že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti poškodeného a
tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd po vykonanom

dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nijakým spôsobom
nepreukázala, že v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania došlo v jej prípade k
značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti.
Navrhovateľka len uviedla, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom
znížená jej dôstojnosť a spoločenská vážnosť, ktoré dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym primeraným

zadosťučinením. Uviedla, že v spoločnosti sa znížila jej vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti
vzniká dojem ako keby sudcovia Špecializovaného súdu boli odborne kvalitnejší alebo mali iné -
výnimočnejšie vzdelanie čí prax ako ona sama a vzniká dojem ako keby veci, na rozhodovaní ktorých
sa podieľala neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou.
Navrhovateľka si ako primerané zadosťučinenie uplatnila náhradu zodpovedajúcu výške funkčného

príplatku vyplateného podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a to od vzniku Špeciálneho súdu do
31.12.2011 spolu v sume 268.984,- eur.
Súd uvádza, že nemajetková ujma - primerané zadosťučinenie, nie je náhradou mzdy a ani škodou ale
predstavuje satisfakčnú reparáciu protiprávneho stavu, ktorý svojimi dôsledkami a dosahom spôsobil
nenapraviteľnú ujmu v nemateriálnej sfére jednotlivca. Skutočnosť, že špeciálny sudcovia mali 6

násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve ako príplatok k platu
nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu. Navrhovateľka nepreukázala a
ani skutkovo nevymedzila príčinnú súvislosť, že jej dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti
dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov špeciálneho súdu.Z dôvodu, že navrhovateľka nepreukázala, že v jej prípade došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v
spoločnosti značným spôsobom a teda nepreukázala splnenie podmienky pre priznanie nároku podľa §
9 antidiskriminačného zákona súd nárok navrhovateľky zamietol. Na viac ako je vyššie uvedené, nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká v prípade ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. V
prípade navrhovateľky však mal súd za to, že konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v
ústavnom náleze, na ktorý poukazovala sama navrhovateľka, možno považovať za primerané morálne
zadosťučinenie pre navrhovateľku, čo následne vylučuje priznanie nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľka v priebehu konania navrhla vykonať znalecké dokazovanie pribratím znalca z odboru
účtovníctva z dôvodu, že za diskrimináciu v odmeňovaní nie je možné považovať len samotnú výšku
príplatku s tým, že odlišné zaobchádzanie so sudcami bude mať významný následok i v dôchodkovom
zabezpečení sudcov špeciálneho súdu, keď funkčný príplatok je súčasťou funkčného platu sudcu a od
jeho výšky sa odvíja aj výška paušálnych náhrad, ktoré boli tiež u sudcov Špeciálneho súdu vyššie.
Súd od vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru účtovníctva na stanovenie starobného

dôchodku navrhovateľky k 31.12.2011 z reálne vyplatených príjmov a odvodov na dôchodkové
poistenie a na určenie starobného dôchodku navrhovateľky v prípade ak by poberala funkčný plat
sudcu špecializovaného trestného súdu upustil, nakoľko vykonanie tohto dokazovania považoval za
nadbytočné a v súvislosti s týmto konaním za irelevantné keď navrhovateľka tento dôkaz nenavrhla
vykonať na preukázanie vzniku nároku na primerané zadosťučinenie, teda na skutočnosti na ktoré sa

súd pri dokazovaní zameral.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním listinnými
dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku). Navrhovateľka vo svojom návrhu bola povinná v zmysle ustanovenia

§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť
dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním
potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku.
Súd vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľkou v návrhu, ktorými odôvodňovala svoj

žalobný návrh.
Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním považoval súd za dostatočné pre posúdenie
rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu, a preto uzavrel, že nebolo potrebné nariaďovať
výnimočné ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania ( § 120 ods. 1, 4
Občianskeho súdneho poriadku).

Na základe uvedených právnych záverov súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľky nie je dôvodný
a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a návrh v celom rozsahu zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda podľa
úspešnosti v konaní, avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca

si náhradu trov konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.