Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8106216997
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8106216997.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu O. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z., A. X, právne zastúpeného JUDr. Ivanom Jurčišinom, advokátom, AK so sídlom v Košiciach,
Vozárová 5, proti žalovanému EUROLANDS spol. s r.o. Prešov, IČO 36 458 121 so sídlom v Prešove,
Petrovanská 42, právne zastúpenému JUDr. Patrikom Palšom, advokátom, AK so sídlom v Prešove,
Masaryková 13, o zaplatenie 762,17 eur s prísl. o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č.k. 28C 102/2007-398 zo dňa 28.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá nad sumu 496,44 eur s príslušenstvom a nad 3%-

tný úrok z omeškania zo sumy 139,97 eur od 23.11.2005 do zaplatenia.

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 496,44 eur, a to so 4% ročným
úrokom z omeškania od 15.11.2005 do zaplatenia zo sumy 356,47 eur a s 3% ročným úrokom z
omeškania od 23.11.2005 do zaplatenia zo sumy 139,97 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania a trovách
štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo skutkového zistenia,

že žalobca si zakúpil u žalovaného dňa 19.02.2002 motorové vozidlo značky NISSAN ALMERA 1,5
Comfort. V auguste 2004 bol žalobca na dovolenke v I., kde po príchode na dovolenku sa motorové
vozidlo stalo nepojazdným. Z tohto dôvodu žalobca začal komunikovať so žalovaným, pričom výsledkom
tejto komunikácie bola skutočnosť, že žalovaný ako importér poslal odťahovú službu z I. do I. na
miesto dovolenky žalobcu, odkiaľ bolo morové vozidlo odtiahnuté do I. a tam aj následne opravené.
Žalobca v súvislosti so zotrvaním v I. si uplatnil sumu 10.739,- Sk z titulu roamingových hovorov,
ubytovaniaastravy,ktorénárokypovažovalsúdprvéhostupňazanedôvodné.Citovalustanovenie§598

Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zákon priznáva kupujúcemu právo na úhradu nevyhnutných
nákladov v súvislosti s uplatnením práv zo zodpovednosti za vadu. Toto právo je však právom
prekludovateľným a prekluzívna lehota je zákonite spojená s uplatnením práva zo zodpovednosti za
vady. Konštatoval, že trojročná predlžená záručná lehota tohto nároku uplynula 19.02.2005 a žalobca sa
dožadoval úhrady nevyhnutných nákladov voči žalovanému prvýkrát až listom zo 14.11.2005, prípadne
vychádzajúc z obsahu tohto listu, dňa 15.10.2005. Zdôraznil, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz,
ktorý by svedčil o včasnosti uplatnenia tohto nároku ani v priebehu ďalšieho konania, teda po zrušení

predchádzajúceho rozsudku prvostupňového súdu. Mal za to, že žalobca si uplatnil zodpovednosť za
vady vozidla v auguste 2004, avšak neoznámil zároveň aj náklady v 3-ročnej prekluzívnej lehote, teda
do 19.02.2005. Z dôvodu preklúzie nároku preto žalobu v tejto časti zamietol.Ďalšiu časť nároku a teda sumu 405,70 eur súd prvého stupňa nepriznal žalobcovi z dôvodu,
že uplatneniu tohto nároku nepredchádzalo uplatnenie zodpovednosti za vady vykonanej opravy v
zmysle ustanovení § 599, 652 a 653 Občianskeho zákonníka, ale toto právo si žalobca uplatnil až v

priebehu konania na pojednávaní dňa 06.04.2009. Až vtedy žalobca namietal nevykonanie opravy. Dňa
14.11.2005 žalobca prevzal motorové vozidlo po oprave a od tohto dátumu začali plynúť záručné lehoty
v dĺžke 1 roka na originálne diely a príslušenstvo, resp. v dĺžke 3 mesiacov na prácu a táto lehota mu
uplynula 14.11.2006, resp. 14.02.2006. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že nárok vyplývajúci zo
zodpovednosti za vadu súvisiacu s vadou opravy je potrebné posúdiť k 06.04.2009, preto považoval

tento nárok za uplatnený po zákonom stanovenej lehote. V závere uviedol, že žalobca nepredložil po
zrušujúcom uznesení krajského súdu také dôkazy, ktoré by zmenili jeho právne postavenie a ovplyvnili
dôkaznú situáciu takým spôsobom, že by to malo za následok iné právne závery, než na aké poukázal
krajský súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 05.05.2010.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalobca. Namietal

nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav a z toho aj vyplývajúci nesprávny právny záver.
Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa, že sa skutkový stav od rozhodnutia krajského súdu
zo dňa 05.05.2010 nezmenil, keďže v čase rozhodovania krajského súdu nebol v spise doložený
rozhodujúci dôkaz, a to dôkaz o uplatnení nároku žalobcu u žalovaného spolu so špecifikáciou nákladov
v celkovej výške 10.739,- Sk. Listom zo dňa 15.10.2004, ktorý žalovaný prevzal, o čom svedčí pečiatka

a podpis zástupcu žalovaného totižto svedčí o opaku. Namietal, že vo vzťahu k skúmaniu prekluzívnych
lehôt nebol splnený pokyn odvolacieho súdu daný zrušujúcim uznesením a že predložené listinné
dôkazy neboli vzaté v úvahu. Existenciu listu zo dňa 15.10.2004 s dokladmi preukazujúcimi vynaloženie
nákladov pritom žalovaný nepopieral a nespochybnil ani doručenie takéhoto podania. Z dôvodu, že súd
prvéhostupňavosvojomrozhodnutíuvádzaaopierasvojezáveryolistzodňa15.10.2005,malodvolateľ

za to, že z tohto pohľadu je potrebné považovať rozsudok za nepreskúmateľný a zmätočný. Vo vzťahu
k druhému uplatnenému nároku považoval žalobca taktiež rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny.
Mal za to, že išlo o nesprávnu právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, keďže v skutočnosti nesúhlasil s
výškou ceny za vykonanú opravu motorového vozidla, čo vyplývalo aj z listu zo dňa 14.11.2005, ktorým
žiadal prehodnotiť množstvo normohodín, spotrebu tesniaceho tmelu a množstvo prevodového oleja.

Zdôraznil, že z jeho strany nebola reklamovaná kvalita vykonanej opravy, len jej cena s poukazom
na dĺžku opravy a spotrebu náhradných dielov, resp. materiálu. Len v priebehu konania vyšli najavo
skutočnosti, ktoré mohli vzbudiť pochybnosti o tom, či vôbec bola táto oprava vykonaná. Poukázal
na to, že výška nároku bola preukázaná znaleckým posudkom znalca Ing. A. P., ktorý konštatoval
neoprávnenú fakturáciu vo výške 7,16 normohodín servisných prác, čo bolo podporené aj znaleckým

posudkom Ing. O. S. v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C 191/2009, kde
výsledok naviac naúčtovaných normohodín bol 8,1. Zdôraznil, že nárok z titulu zaplatenia 405,70 eur
je nárokom na vrátenie bezdôvodného obohatenia, čo bolo spresnené na pojednávaní dňa 07.11.2012.
Jeho cieľom totižto nebolo uplatňovanie nároku zo zodpovednosti za vadu opravy, ale počas celého
konania poukazoval len na to, že žalovaný vyúčtoval neprimerane vysokú cenu za vykonanú opravu,

čo potvrdili dva znalecké posudky. Napriek tomu, že bolo navrhnuté, aby tento nárok bol posúdený ako
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, súd prvého stupňa sa k tomuto vôbec nevyjadril, čím
je rozhodnutie súdu prvého stupňa arbitrárne, svojvoľné a nemajúce oporu v doterajšej súdnej praxi.
Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval žalobca s poukazom na všetky odvolacie námietky za
nepreskúmateľné a navrhol ho zmeniť a žalobe vyhovieť, resp. rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania boli prílohy spočívajúce v liste žalobcu zo dňa
14.11.2005 označeného ako „Žiadosť o vrátenie náhradných dielov“, kde v ods. 2 žiada žalobca o
zápočet vyčíslených nákladov zo dňa 15.10.2004 vo výške 10.739,- Sk a taktiež list zo dňa 15.12.2005
označený ako „Stanovisko k vášmu vyjadreniu“ zo dňa 12.12.2005, kde sa v texte uvádza, že žalobca
vyčíslil náklady - náhradu škody, ktorú podpisom žalovaný prevzala aj písomne 15.10.2004.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 08.01.2013. Rozsudok súdu prvého stupňa
považoval za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Mal za to, že po zrušení rozhodnutia krajského súdu
Najvyšším súdom Slovenskej republiky a následným zrušením rozsudku súdu prvého stupňa Krajským
súdom v Prešove súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v zmysle usmernenia súdov vyšších stupňov

avsúladespríslušnýmiprocesnýmipredpismikonalaovecihmotnoprávnesprávnerozhodol,keďnávrh
zamietol. Mal za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je aj náležite odôvodnené. S poukazom na
ustanovenia § 1, 3, 18 a 120 Občianskeho súdneho poriadku mal žalovaný za to, že žalobca svoj nárok
náležitým spôsobom nepreukázal a dôkazy, ktoré predložil v odvolacom konaní nemôžu, vzhľadom nasvoj obsah, byť spôsobilé na vyvolanie zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z §
212 O.s.p. a po zopakovaní dokazovania v súlade s ustanovením § 213 ods. 3 O.s.p. dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení 15Co 90/2011 zo dňa 25.01.2012 veľmi jasne dal pokyny
súdu prvého stupňa skúmať skutkový a právny základ predovšetkým nároku na zaplatenie sumy 405,70
eur, čo žalobca odôvodnil ako naviac vyúčtovaná suma za opravu prevodovky. Zároveň poukázal na
možnosť posúdenia žalovanej sumy aj ako bezdôvodné obohatenie. Zároveň k nárokom spočívajúcim
v úhrade nákladov súvisiacich s uplatnením zodpovednosti za vadu vozidla zdôraznil v zrušujúcom

uznesení, že úlohou súdu prvého stupňa bude zistiť presne, kedy došlo k oznámeniu nákladov, pričom
preukázanie času a spôsobu ich oznámenia zaťažuje dôkazným bremenom žalobcu. Až k takýmto
zisteniam je potrebné potom posúdiť plynutie prekluzívnych lehôt. Odvolací súd vytýka súdu prvého
stupňa, že tento nerešpektoval dané pokyny a bez ďalšieho svoje rozhodnutie založil na skutkových
základoch, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Preto odvolací súd v súlade s ustanovením

§ 213 ods. 3 O.s.p. zopakoval dokazovanie listom žalobcu zo dňa 15.10.2004, ktorý bol súčasťou
dovolania podaného dňa 09.07.2010 a nachádza sa na čl. 244. V čase rozhodovania teda tento dôkaz
mal prvostupňový súd k dispozícii, avšak ho vôbec nezohľadnil. Listom zo dňa 15.10.2004 žalobca
vyčíslil žalovanému škody a žiadal o ich náhradu, pričom táto škoda predstavovala sumu 100 eur za
nocľah, 5.979,30,- Sk za roamingové hovory a 760,- Sk, teda 19 eur za stravu, teda spolu 10.739 Sk,-,

čomu zodpovedá suma 356,47 eur. Tento list bol riadne doručený žalovanému, o čom svedčí pečiatka
žalovaného a podpis osoby oprávnenej na prevzatie písomnosti. O tom, že žalobca svoj nárok na úhradu
nákladov súvisiacich s uplatnením zodpovednosti za vady vozidla uplatnil, však svedčí aj list žalobcu
zo dňa 14.11.2005, kde opakovane odkazuje na svoj list zo dňa 15.10.2004 a žiadosť o preplatenie
nákladov.

Podľa § 599 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 30.04.2002 vady musí kupujúci uplatnil u
predávajúceho bez zbytočného odkladu. Práva zo zodpovednosti za vady sa môže kupujúci domáhať
na súde, len ak vady vytkol najneskôr do 6 mesiacov, ak ide o vady krmív do troch týždňov, a ak ide o
vady zvierat, do šiestich týždňov od prevzatia veci.

Podľa § 599 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nevyhnutných nákladov môže kupujúci
uplatniť na súde, len ak náklady predávajúcemu oznámi v lehote uvedenej v ods. 1.

Podľa § 583 Občianskeho zákonníka k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase,

dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. Na zánik súd prihliadne, aj keď to dlžník nenamietne.

V doposiaľ vykonanom dokazovaní bolo preukázané, že žalobca zakúpil osobné motorové vozidlo
u žalovaného dňa 19.02.2002, teda v čase účinnosti Občianskeho zákonníka, ktorého znenie § 599
garantovalo 6 mesačnú záručnú lehotu. Žalovaný však poskytol žalobcovi rozšírenú záruku v rozsahu

3 rokov s výnimkou uvedenou v bode 2.8 ods. 7 záručnej a servisnej knižky, podľa ktorého sa táto
rozšírená záruku nevzťahuje na sprievodné alebo následné škody, ako napríklad znemožnenia použitia
vozidla, vzniknuté problémy, alebo komerčné straty. Ako uviedol už odvolací súd vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí zo dňa 25.01.2012 bola záruka poskytnutá žalovaným v tejto časti vyjadrená nejasne a
neurčito, teda neplatne, a preto rozšírená záruka 3-ročná sa vzťahuje aj na náklady, ktoré kupujúcemu

vznikli v zmysle § 598 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatnením práv zo zodpovednosti za
vady. Náklady vynaložené na ubytovanie, stavu a na roamingové hovory je potrebné považovať za
nevyhnutné náklady vzniknuté v súvislosti s uplatnením práv zo zodpovednosti za vady a keďže tento
nárok žalobca uplatnil v 3-ročnej záručnej lehote - 15.04.2004, ide tak o nároky uplatnené včas. Výška
nárokov je nespochybniteľná listinnými dôkazmi, ktoré vykonal odvolací súd na odvolacom pojednávaní

dňa 11.12.2013. Žalobca preukázal zaplatenie sumy 100 eur za ubytovanie a 19 eur za stravovanie
potvrdeniami o zaplatení, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Potvrdenia boli vystavené dňa14.8.2004.
Na čl. 66 až 70 sa nachádza výpis hovorov Eurotelu Bratislava a.s. za obdobie od 15.07.2004 do
14.08.2004, z ktorých výpisov vyplýva, že od 07.08.2004 do 13.08.2004 žalobca komunikoval sozahraničím. Žalovaný sa s týmto dôkazom oboznámil a nenamietal, že hovory nesúvisia s vybavovaním
opravy vozidla, prípadne jeho odťahom. Táto námietka bola vznesená až na odvolacom pojednávaní
dňa 11.12.2013, avšak k tvrdeným skutočnostiam zo strany žalovaného nebol navrhovaný žiaden dôkaz,

preto odvolací súd mal za to, že roamingové hovory boli realizované výlučne kvôli oprave vozidla. Opak
nebol preukázaný.

Druhý nárok žalobca ešte v žalobe podanej dňa 27.07.2006 špecifikoval ako naviac fakturovanú sumu
za servisné práce pri oprave prevodovky, v dôsledku čoho žiadal vrátiť rozdiel medzi fakturovanou

sumou 25.722,- Sk a maximálnou možnou výškou sumy za opravu 13.500,- Sk, teda domáhal sa
vrátenia 12.222,- Sk, čomu zodpovedá suma 405,70 eur. Túto výšku fakturovanej sumy reklamoval
žalobca listom zo dňa 22.11.2005, ktorého obsah svedčí o tom, že žalobca namietal neprimerane vysokú
fakturovanú čiastku 25.722,- Sk, ktorú bol nútený zaplatiť, keďže vozidlo mu z opravy žalovaný nechcel
bez zaplatenia uvedenej sumy odovzdať. Fakturáciu sumy 25.722,- Sk mal odvolací súd preukázanú
faktúrou č. 0511063 vystavenou dňa 11.11.2005 a splatnou 18.11.2005. Napriek tomu, že v priebehu

konania poukazoval žalobca na to, že fakturovaná oprava vôbec nemusela byť vykonaná, resp. že bola
vykonaná nekvalitne nešpecifikoval svoj nárok ako nárok zo zodpovednosti za vadu opravy motorového
vozidla, ale tento nárok v konečnom dôsledku upresnil ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia,
keďže fakturovanú sumu v plnej fakturovanej výške zaplatil. Odvolací súd zopakoval dokazovanie
oboznámením znaleckého posudku znalca Ing. A. P., ktorý vyčíslil ako neoprávnene fakturovanú sumu

4.217,- Sk, teda sumu zodpovedajúcu naviac fakturovaným 7,16 normohodinám, preto odvolací súd,
opierajúc sa o závery tohto znaleckého posudku, priznal žalobcovi sumu 139,97 eur, čo zodpovedá
sume 4.217,- Sk v prepočte na konverzný kurz. Nárok v tejto výške považoval za dôvodný, preto priznal
žalobcovi aj uvedenú sumu a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

S poukazom na uvedené bol nárok žalobcu na zaplatenie 405,70 eur posúdený v súlade s ustanovením
§451ods.1,2Občianskehozákonníka,vzmyslektoréhoktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepodstivých zdrojov. Žalobca v zmysle citovaného ustanovenia plnil nad

rámec dôvodného plnenia, teda bez právneho dôvodu zaplatil sumu 139,97 eur, preto je povinnosťou
žalovaného túto sumu žalobcovi vrátiť.

Nad uvedenú sumu bola žaloba zamietnutá odvolacím súdom z dôvodu, že ďalšie plnenie bez právneho
dôvodu žalobca nepreukázal. Súd prvého stupňa zamietol žalobu z iných právnych aj skutkových

dôvodov, preto tomuto predchádzalo zopakovanie dokazovania v zmysle ustanovenia § 213 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd nezohľadnil námietku žalovaného týkajúcu sa možnosti opravy motorového vozidla priamo
v I., alebo jeho odťah do X. a v tejto súvislosti nevynaloženia nákladov na stravu a ubytovanie a

čiastočne aj hovory. V súvislosti s touto námietkou poukazuje odvolací súd na výpovede konateľa
žalovaného, ako aj vedúceho prevádzky v Z., ktorí nedosvedčili, že v čase vzniku vady vozidla bolo
možné jeho opravu vykonať bližšie autorizovaným servisom. Sám štatutárny zástupca žalovaného na
pojednávaní dňa 25.02.2008 uviedol, že „tlačil na importéra, aby auto odtiahli do I., keďže žalobca
bol ich dobrým klientom“. Odvolací súd k tomu uvádza, že bolo v kompetencii žalovaného navrhnúť

žalobcovi prijateľné riešenie a toto aj realizovať. Odvolací súd vyslovuje presvedčenie, že v prípade, ak
by žalovaný nebol ochotný auto z I. do I. alebo Z. odtiahnuť, tak by navrhol a zrealizoval iný spôsob
spojazdnenia motorového vozidla. Ak sa žalovaný rozhodol auto z I. odtiahnuť, tak to mohol urobiť aj s
časovým predstihom, v dôsledku čoho by na strane žalobcu nevznikli náklady, ktoré sú predmetom tohto
konania. Bolo totižto výpisom hovorov preukázané, že žalobca komunikoval o vzniknutom probléme so

žalovaným už od 7.8.2004, ale pre motorové vozidlo sa dostavil žalovaný až 14.8.2004. Potvrdenie o
existencii importéra v I., resp. X. je za danej situácie právne irelevantné.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.Odvolacísúdpriznalžalobcoviajžiadanýúrokzomeškaniavovýškestanovenej súlades§3Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Omeškanie žalovaného pri nároku na zaplatenie nákladov vo výške 356,47
eur vzniklo dňom nasledujúcim po uplatnení, teda dňom 16.10.2004, kedy úrokova sadzba stanovená

NBS bola 4,50%. Žalobca však žiadal priznať úroky až od 15.11.2005 a vo výške 4%, preto z dôvodu
nemožnosti prekročenia návrhu boli úroky priznané od dátumu 15.11.2005 v žiadanej výške. Omeškanie
žalovaného vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu nastalo najneskôr dňom nasledujúcim po tom, ako
bol na vydanie obohatenia žalobcom vyzvaný. Žalobca výzvu realizoval listom zo dňa 22.11.2005, kedy
bola úroková sadzba 3%. Žalovaný dostal do omeškania vo vzťahu k tomuto nároku dňom 23.11.2005

a úroky boli priznané od uvedeného dňa. V prevyšujúcej časti o úroky z omeškania bola žaloba vecne
správne zamietnutá.

Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. v časti, keď rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p., ak čiastočne rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Žalobca sa totižto domáhal od žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia vrátenia

vyššej sumy, sumy 405,70 eur a vzhľadom na sumu priznanú, bol vo zvyšnej časti nárok nedôvodný a
správne bol súdom prvého stupňa zamietnutý.

Súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania, preto v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O.s.p.
bude jeho povinnosťou rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.