Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. november 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/254/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209204021
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1209204021.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.

Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobkyne: B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. 6, C., zastúpená: BAJO LEGAL, s.r.o., IČO: 36 860 581, Landererova 8, Bratislava, proti žalovaným:
v 1. rade N. F. Achs, nar. XX.XX.XXXX, bytom N. 6, C., v 2. rade R. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
údolie XXX, C., v 3. rade E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. rovnicami XX, C., všetci zastúpení: JUDr.
Stanislav Jakubčík, advokát, Kutlíkova 17, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
určenie neplatnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č. k. 14C/74/2009 - 1144, zo dňa 09.12.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č.k. 14C/74/2009 - 1144, zo dňa
09.12.2016 p o t v r d z u j e .
Žalovanív1.až3.rademajúvočižalobkyninároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol a žalovaným v 1. až 3. rade
priznal plný nárok na náhradu trov konania.
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 25.3.2009 sa žalobkyňa domáhala
(pôvodne len voči žalovanému v 1.rade) uloženia povinnosti vrátiť jej dar, a to nehnuteľnosti zapísané
na LV č. XXXX, v k.ú. S. C., obec: BA m.č. S. C., okres C. II, pozemky parc. č. XXXX/X o výmere XXX

mX - záhrady, parc č. XXXX/X o výmere XXXmX - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o
výmere XXmX - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súp. č. XXXXX postavený na parc č. XXXX/X
a garáž súp. č. XXXXX postavená na parc. č. XXXX/X ( ďalej len " Nehnuteľnosti"), a tieto Nehnuteľnosti
vypratať do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
3. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným v 1.rade uzavrela dňa 31.01.2003 manželstvo. Po
jeho uzavretí presvedčil žalovaný žalobkyňu, aby mu darovala polovicu Nehnuteľností a sľúbil jej,
že jej bude pomáhať pri dostavbe rodinného domu a garáže osobnou prácou a aj finančnými

prostriedkami. Darovacou zmluvou zo dňa 13.05.2003 darovala žalobkyňa žalovanému v 1.rade
polovicu Nehnuteľností. Približne po uplynutí jedného roku od uzavretia manželstva začali medzi
manželmi vznikať nezhody, ktoré vyplývali najmä z toho, že žalovaný neprispieval na dostavbu domu a
ani na náklady domácnosti. V roku 2007 sa začal žalovaný správať voči žalobkyni arogantne, provokoval
ju, správal sa agresívne voči jej dcére, zaťovi a synovi. Následkom tohto správania dostala žalobkyňa
dvakrát infarkt. Podala preto návrh na rozvod manželstva, pričom pri hľadaní dokladov zistila, že
žalovanýjejodcudzilvšetkydokladytýkajúcesadomácnosti,sobášnylist,pas,origináldarovacejzmluvy

a doklady od účtu žalobkyne, vedeného v Mníchove. Na základe opakovaných žiadostí žalobkyne,
jej žalovaný vydal len overené fotokópie niektorých dokladov a pas, doklady od účtu jej nedal. Ich
manželstvo bolo rozvedené. Žalobkyňa zistila, že žalovaný bez jej vedomia a súhlasu z účtu vybralvšetky jej úspory. Po tomto zistení ho preto listom z 25.02.2009 vyzvala na vrátenie daru podľa § 630
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
4. Na návrhom doručeným súdu dňa 8.4.2009 žalobkyňa navrhla pripustenie vstupu ďalších dvoch

účastníkov do konania na strane žalovaného, na ktorých previedol Nehnuteľnosti darovacou zmluvou
zo dňa 13.3.2009, a to na jeho deti R. a E. U.. Konečná úprava žalobného petitu bola realizovaná
na pojednávaní konanom dňa 11.3.2011, kedy súd uznesením pripustil nasledovnú zmenu petitu: „Súd
určuje, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou Nehnuteľností a že zmluva o zriadení vecného bremena
uzavretá medzi N. F. B., R. B. a E. U., ktorou bolo v prospech žalovaného zriadené právo

doživotného bývania a užívania pod č. V-4617/09 zo dňa 20.3.2009, je neplatná".
5. Žalovaný v 1.rade považoval žalobu za bezpredmetnú, nakoľko nie je naplnená požiadavka
kvalifikovaného a objektívne vnímateľného porušenia dobrých mravov obdarovaným voči žalobkyni ako
darkyni. Zdôraznil, že správanie jedného z účastníkov voči druhému nemožno označiť za konanie v
rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník ho k nevhodnému správaniu svojim konaním
provokuje. O hrubé porušenie dobrých mravov ide len pri porušení značnej miery intenzity alebo ak

je porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi. Tvrdenie žalobkyne, že
k darovaniu nehnuteľností došlo z dôvodu očakávania finančnej podpory žalovaného v
1.rade neobstojí, nakoľko darovacia zmluva je bezodplatným právnym úkonom. Žalovaný v 1.rade
okrem toho participoval na dostavbe nehnuteľnosti, manuálne na stavbe pracoval, zabezpečoval dovoz
stavebného materiálu, finančne sa podieľal na krytí nákladov stavby z prostriedkov, ktoré zarobil v

Nemecku. Výdavky spojené s bývaním a stravovaním žalovaný v 1.rade znášal samostatne
od času, kedy sa objavili názorové nezhody na spoločné bývanie s dcérou žalobkyne. Nie je pravdou,
že by arogantné a agresívne správanie žalovaného v 1.rade spôsobilo infarkt žalobkyne.
Naopak snažil sa žalobkyni vyhýbať a bola to ona, kto zámerne vyhľadával hádky a dopúšťal sa voči
nemu psychického teroru (nočné budenie zo spánku vankúšom, šplechnutie vody do tváre, vystrašenie

spoza dverí). Odmeraný prístup k žalobkyni a jej rodine a vyhýbanie sa vzájomnej komunikácii nemožno
považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Potvrdil, že darovacou zmluvou previedol prislúchajúci
podiel na Nehnuteľnostiach na svoje deti. V priebehu trvania manželstva so žalobkyňou obaja spolu
hospodárili spoločne. Aj žalobkyňa mala prístup k účtu žalovaného v 1.rade, z ktorého aj vyberala
finančné prostriedky a nie v malých sumách. Ďalej tvrdil, že v prípade Nehnuteľností došlo k ich

podstatnému zhodnoteniu v porovnaní s obdobím darovania. Jej zhodnotením, resp. zmenou samotnej
povahy Nehnuteľnosti došlo k spracovaniu veci a vzniku veci novej. Právny zástupca žalovaného v
1.rade zdôraznil, že tvrdenie žalobkyne, že o výberoch na účte sa dozvedela až v roku
2009 nie sú osvedčené. Z uvedeného účtu boli uskutočňované aj iné výbery, a samotné potvrdenia o
výberoch neosvedčujú osobu, ktorá tento výber realizovala.

6. K obrane žalovaného v 1. rade žalobkyňa uviedla, že žalovaný jej síce pomáhal s
dostavbou domu, avšak žalobkyňa mu umožnila bývanie v nej. Chod celej domácnosti po finančnej
stránke zabezpečovala žalobkyňa, nakoľko žalovaný bol poberateľom sociálnych dávok a príspevku
v nezamestnanosti. K darovaniu Nehnuteľností došlo z jej strany žalobkyne z dobrej vôle, pretože
predpokladala , že žalovaný v 1.rade sa k nej ako manželke bude slušne správať, bude si ju vážiť a ctiť,

a poskytovať jej potrebnú pomoc v starobe a chorobe. Poprela, že by ho niekedy k vulgárnemu a
agresívnemu správaniu provokovala, len reagovala na jeho hrubé správanie príliš emotívne. O vrátenie
daru požiadala na základe nasledovných skutočností: 1. žalovaný v 1.rade z domu odcudzil veci patriace
žalobkyni, 2. bez jej vedomia a neoprávnene vybral finančné prostriedky z jej účtu vedenom v
banke v Nemecku, 3. opakovane a sústavne psychicky atakoval žalobkyňu a členov jej rodiny, vyvolával

konfliktné situácie. K odcudzeniu vecí uviedla, že v roku 2008 žalovaný v 1.rade odcudzil z rodinného
domu písomnosti a dokumenty, týkajúce sa rodinného domu, pas žalobkyne, sobášny list, darovaciu
zmluvu, kolaudačné rozhodnutie k domu. Sobášny list a pas vrátil. K vybratiu finančných prostriedkov
z účtu žalobkyňa uviedla, že v roku 2009, po tom ako sa osobne dostavila do banky, zistila, že na jej
účte chýba finančná hotovosť. Na tomto účte si šetrila finančné prostriedky na dôchodok. Žalovanému

v 1.rade k účtu zriadila dispozičné právo, ten bez jej vedomia a súhlasu vyberal finančné prostriedky, a
to v čase od roku 2002 do 21.3.2005 v celkovej výške 30.899,38 Eur. Čo sa týka psychických atakov
na žalobkyňu, tie začali po darovaní Nehnuteľností. Hádky začali kvôli peniazom a od roku 2007, kedy
žalobkyňa prestala pracovať, žiadala žalovaného v 1.rade o príspevok na domácnosť, na čo on začal
na ňu kričať a vulgárne jej nadávať. Vulgárny bol aj voči vnučke žalobkyne, ktorá mala len 11 rokov, a to

kvôli kúpe cigariet, rozhadzoval jej papuče, keď neboli uložené podľa jeho predstáv, čo jej spôsobovalo
veľký stres. V prípade, že ho na jeho správanie upozornila dcéra žalobkyne, začal nadávať aj jej.
Potom, ako žalovaný v 1.rade stratil prácu, zdržiaval sa väčšinou v dome, kde sedel v suteréne, fajčil,
zaznamenával každé pranie dcéry Zuzany, a ak sa mu zdalo, že perie často, rozpútal hádku. V domesa správal v rozpore so základnými hygienickými návykmi, znevažoval osobnú starostlivosť
žalobkyne. Celým svojim konaním spôsoboval žalobkyni stres, čo sa prejavilo na jej zdravotnom stave.
Jehovulgárnesprávaniesaprejavovaloajnavonok,kedyvynadaldcérežalobkynezdôvodu,žepožičala

susede záhradné náradie. Vulgárne nadával aj susedke. Žalobkyňa poukázala na svoj zdravotný stav,
keďže prekonala infarkt dňa 19.4.2006, avšak žalovaný v 1.rade jej neposkytol žiadnu pomoc a aj odvoz
do nemocnice zabezpečila jej dcéra T.. Počas trvania hospitalizácie od 19.4. do 25.4.2006 žalovaný
v 1.rade nejavil o zdravotný stav žalobkyne žiadny záujem. Po týchto zdravotných ťažkostiach mala
žalobkyňa opakovane srdcové slabosti, a ani v takýchto situáciách jej žalovaný v 1.rade

nepomohol, len privolal dcéru T., ktorá pracuje ako zdravotná sestra. Ďalší infarkt žalobkyňa prekonala
dňa 25.8.2006, kedy bola v dôsledku psychického tlaku nútená odísť z domu. Bola tiež hospitalizovaná
v období od 29.11.2007 do 11.12.2007, žalovaný v 1.rade ju navštívil len raz a to len na naliehanie. Po
príchoderozpútalhádkuaodišiel.Ajponávrateznemocnicesaoňunestaral,vôbecjejnepomáhal.Celé
opísané konanie žalovaného v 1.rade považovala žalobkyňa za konanie hrubo porušujúce dobré mravy.
Mala tiež za to, že listom zo dňa 25.2.2009 sa darovacia zmluva medzi ňou a žalovaným v 1. rade zrušila

a preto žalovaný v 1.rade nemohol účinne a platne previesť vlastnícke právo na svoje deti. Darovacia
zmluva žalovaným v 2. a 3. rade a zmluva o zriadení vecného bremena sú tak absolútne neplatnými
právnymi úkonmi. Tvrdenie žalovaného v 1.rade, že jeho pričinením došlo po darovaní Nehnuteľností do
jeho vlastníctva k ich zhodnoteniu, sú irelevantné vzhľadom na predmet sporu. Okrem toho, žalovaný v
1.rade sa na dostavbe rodinného domu významne finančne nepodieľal, čo je zrejmé vzhľadom na pomer

jeho príjmov a výdavkov v rozhodnej dobe.
7. Na pojednávaní dňa 17.2.2014 vzniesol právny zástupca žalovaných námietku premlčania ohľadne
výberov z vkladnej knižky v Nemecku. K poslednému výberu došlo dňa 21.3.2005, teda pred viac
ako 3 rokmi predchádzajúcimi listu, na základe ktorého sa žalobkyňa domáhala vrátenia daru. Právo
darcu na vrátenie daru sa premlčiava ako každé iné majetkové právo a premlčacia doba je trojročná.

Právny zástupca žalobkyne k otázke premlčania tvrdil, že žalobkyňa sa o neoprávnených výberoch
dozvedela až v roku 2009 po návšteve banky. V spoločnom písomnom vyjadrení zo dňa 3.3.2014
žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázali na to, že účasť žalovaného v 1.rade na
financovaní nehnuteľnosti je zrejmá z predložených listinných dôkazov v spise. Je isté, že žalobkyňa
nemohla mať dostatok prostriedkov na jej financovanie. Pokiaľ ide o zdravotný stav žalobkyne, bola

preukázateľne hospitalizovaná už v roku 2002 a jej zdravotné problémy sa u nej vyskytovali dávno pred
uzavretím manželstva so žalovaným v 1.rade. Pas žalobkyne a doklady boli medzi sporovými stranami
vrátené. Celé toto konanie nezakladá konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ak sa darkyňa
domnievala, že jej boli odcudzené veci, mala podať žalobu o ich vydanie. Na rozdiel od žalobkyne,
protistrana disponuje dôkazmi jej arogantného správania. Jedná sa o nahrávku z trestného spisu a

priestupkové spisy. Aj z rozhodnutia súdu o rozvode manželov je zrejmé, že manželia nedokázali spolu
vhodne komunikovať. Účasť žalovaného v 1.rade na stavbe nehnuteľnosti, či už osobná alebo finančná,
bola v konaní preukázaná výpoveďami svedkov. Dôvodom vrátenia daru nie je akékoľvek nevhodné
správanie, alebo len púha nevďačnosť obdarovaného, ale len také správanie, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a je nutné vždy vychádzať z princípu

vzájomnosti. Treba preto brať do úvahy aj správanie sa darcu voči obdarovanému. Teda, či nejde len o
nežiaducu vzájomnú komunikáciu. Právny zástupca poukázal na to, že sama žalobkyňa používala pred
súdom vulgarizmy, využívala metódu klamstva, zavádzania a prekrúcania pravdy, pričom jej tendenciu
klamať potvrdili viaceré osoby ( bývalá manželka žalovaného v 1.rade a svedok G. O.). Svoje tvrdenia
žalobkyňa podložila len výpoveďami svojich blízkych osôb, ktorí sú všetci zainteresovaní na výsledku

konania ako dedičia, bývajúci v spornom rodinnom dome. Žalovaní v 2.a 3.rade nadobudli sporné
nehnuteľnosti dobromyseľne.
8. Na pojednávaní dňa 25.4.2014 súd uznesením pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalobkyňa sa
domáha určenia, že je výlučnou vlastníčkou Nehnuteľností; ďalej určenia, že darovacia zmluva a zmluva
o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 13.3.2009 medzi žalovaným v 1.rade a žalovanými v 2.a

3.rade, ku ktorej bol vklad do katastra nehnuteľnosti povolený pod č. V-4617/09 zo dňa 23.3.2009, je
neplatná.
9. V poradí prvým rozsudkom v merite veci č. k. 14C 74/2009-991 zo dňa 25.4.2014 súd prvej
inštancie žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu na zaplatenie trov konania žalovaným. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že v konaní nevyšli najavo skutočnosti, umožňujúce prijatie záveru o hrubom porušovaní

dobrých mravov zo strany žalovaného v 1.rade voči žalobkyni. Krajský súd v Bratislave ako odvolací
súd uznesením č. k. 14Co/793/2014-1077 zo dňa 29.1.2016 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Z odôvodnenia rozsudku nebol zistiteľný súdom ustálený skutkový stav vo vzťahu k jednotlivýmdôvodom podaného žalobného návrhu, vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov a neboli zistiteľné
ani právne závery súdu. Došlo preto k porušeniu práva účastníka na spravodlivý súdny
proces. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní vysporiadať sa so všetkými tvrdeniami

žalobkyne vo vzťahu k obom žalovaným petitom, a aj s námietkami žalovaných. Pri hodnotení
skutkového stavu k určeniu vlastníckeho práva bude povinnosťou súdu vychádzať z ustálenej právnej
teórie vo vzťahu k okamihu prechodu vlastníctva k darovanej nehnuteľnosti po doručení výzvy darcu
obdarovanému na vrátenie daru.
10. Na základe doplneného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že darovacia zmluva medzi

žalobkyňou a žalovaným v 1. rade obsahovala všetky podstatné náležitosti ako to vyžaduje ustanovenie
§ 628 a § 151o ods. 2 OZ. Vo veci bolo vykonané dokazovanie aj ohľadne zdravotného stavu žalobkyne
zdravotnou dokumentáciou, týkajúcou sa jej psychického a fyzického stavu. Už v roku 2006 bola
žalobkyňa hospitalizovaná v Nemocnici s poliklinikou MV SR (prepúšťacia správa zo dňa 25.4.2006),
kedy pre sklon k panickej a anxioznej reakcii (pacientka mala stresové obdobie) boli nasadené
mierne anxiolytiká, bola odporučená konzultácia psychiatra. Zdravotné problémy žalobkyne v roku 2006

pretrvávali, čo osvedčuje aj lekárske potvrdenie MUDr. B. S., internistky zo dňa 25.8.2006, a preniesli
sa aj do roku 2008. Je zrejmé, že táto trpí hypertenziou ( lekárske správy z roku 2008 na č. l. 63). Trpela
tiež organickou úzkostnou poruchou, kedy jej lekár odporučil užívať Xanax ( č.l. 64). Súd sa rovnako
oboznámil aj so zdravotnou dokumentáciou žalovaného v 1.rade. Z prepúšťacej správy Fakultnej
nemocnice s poliklinikou Bratislave je zrejmé, že bol od 6.10.2009 do 26.10.2009 hospitalizovaný. Do

tejto nemocnice bol preložený po vykonaní operatívneho zákroku z NÚSCH, kde bol hospitalizovaný za
účelom endovaskulárneho riešenia, disekujúcej aneuryzmy decendentnej aorty Stenford B s flapom do
ACF I.sin. v NÚSCH, v období od 9.2.2009 do 10.2.2009. Rovnako bol liečený aj psychiatrom, ktorý
diagnostikoval organickú poruchu osobnosti - emočnú ( č. l. 143, lekárska správa Z.. N. S.).
11. Do spisu boli založené aj viaceré čestné vyhlásenia, ktoré obsahovo súviseli s

predmetomkonania,ato dcéryžalobkyneT. druhadcéryžalobkyneN.Z., žalovanýchv2.radea3.rade,
ako aj žalovaného v 1.rade. Do spisu bol založený aj písomný prepis údajného rozhovoru žalobkyne a
žalovaného v 1.rade. V rámci neho žalobkyňa mala používať hrubé nadávky aj vyhrážky,
smerujúce k žalovanému v 1.rade. Súd prvej inštancie skonštatoval, že tento listinný dôkaz
nebol datovaný, podpísaný a vo svojej podstate z neho súd nemohol vychádzať, nakoľko obsahoval len

prepis dialógu, bez akejkoľvek verifikácie. Súd vykonal dokazovanie aj písomnými vyjadreniami P.. S. Z.
- projektanta výstavby rodinného domu strán sporu, P.. S. K. - suseda strán sporu, B. Z., ktorý pomáhal
pri výstavbe rodinného domu, a F. Q. - bývalej manželky žalovaného v 1.rade.

12. Do súdneho spisu boli ďalej založené viaceré priestupkové spisy, z ktorých je zrejmé, že žalovaný v

1.rade podával v období roku 2009 oznámenia o spáchaní priestupku, či už priamo voči žalobkyni alebo
členom jej rodiny. Ich predmetom boli oznámenia o údajných fyzických útokoch na
žalovaného v 1.rade, ktoré ale obvinené osoby odmietli. Rovnako rodinní príslušníci žalobkyne podávali
oznámenia o spáchaní priestupkov (N. Z.) na žalovaného v 1. rade, ktoré boli namierené proti údajnému
rušeniu ich práva bývania v dome a nedotknuteľnosti obydlia. Z kópie priloženého vyšetrovacieho spisu

vedeného na OR PZ Bratislava II pod sp. zn. ČVS:ORP-605/1-VYS-B2-2010 súd zistil, že žalovaný
v 1.rade podal trestné oznámenie, na základe ktorého bolo voči B. Z. (žalobkyni) a P.. N. Z. (druhovi
jej dcéry) vznesené obvinenie za spáchanie úmyselného prečinu neoprávneného zásahu do práva k
domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Trestné
konanie v tomto čase nebolo skončené. Z predloženého výpisu z banky Deutsche Bank, Investment &

FinanzCenter súd zistil, že ku koncu roka 2002 tvoril zostatok na účte č. XXXXXXXX žalobkyne sumu
7.377,52 Eur. Z tohto účtu sa v rokoch 2002 až 2005 vyberali i vkladali finančné obnosy, pričom posledný
výber bol uskutočnený dňa 21.3.2005. Ku koncu roku 2005 tvoril zostatok na účte sumu 9,88 Eur.
Celkovo vybratá suma činila 30.899,38 Eur. Súd sa oboznámil aj s obsahom pripojeného súdneho spisu
tunajšiehosúdusp.zn.6C64/2008,kdesúdrozsudkomč.k.6C64/2008zodňa12.1.2009,právoplatným

dňa 20.1.2009, rozviedol manželstvo účastníkov B. Z. a N. F. B.. Z odôvodnenia je zrejmé, že
nezhody vo vzťahu manželov začali koncom roku 2007 a týkali sa otázky financovania domácnosti. Súd
ako príčinu rozvratu manželstva ustálil povahové a názorové rozdiely manželov, kedy títo nedokázali
spolu vhodne komunikovať a riešiť problémy, týkajúce sa finančných prostriedkov, a problémy
vznikajúce v súvislosti s ich už plnoletými deťmi z predchádzajúcich vzťahov. Súd vykonal dokazovanie

aj vypočutím navrhnutých svedkov.

13. Po takto doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1; 151o
ods. 1,2; 100 ods. 1,2,3; 101; 628 ods. 1 a 2; a 630 OZ. Konštatoval, že žaloba nie je dôvodnáani v časti o určenie vlastníckeho práva žalobkyne, a ani v časti o určenie neplatnosti darovacej
zmluvy k častiam Nehnuteľností žalovaným v 2. a 3. rade, a zmluvy o zriadení
vecného bremena. V konaní bolo preukázané, že dňa 13.5.2003 darovala žalobkyňa žalovanému v

1.rade podiel vo výške 1/2 na Nehnuteľnostiach. Táto zmluva v celom svojom obsahu spĺňala základné
náležitosti darovacej zmluvy, ktorá aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe musí byť vždy
uzavretábezpodmienečne.Vychádzajúczprincípuzachovávaniaistotyvzáväzkovo-právnychvzťahoch
je zrejmé, že na darcu pri uzatváraní takejto zmluvy sa kladie vyšší nárok na dodržanie a zachovanie
primeranej miery opatrnosti, nakoľko v podstate prenáša vlastníctvo k daru na inú osobu na základe

zmluvy a bez akéhokoľvek protiplnenia. Aj z tohto dôvodu zákonodarca v ustanovení § 630
Občianskeho zákonníka konštituoval výnimočnú možnosť zrušenia status quo, založeného darovacou
zmluvou, a ustanovil tak možnosť len za určitých výnimočných okolností domáhať sa vrátenia daru.
Darca má možnosť jednostranným úkonom vyzvať obdarovaného na vrátenie daru len vtedy, ak
obdarovaný sa k nemu alebo členom jeho rodiny správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy.
Pre účely ustálenia, či v prípade správania sa obdarovaného sa jedná o hrubé porušovanie dobrých

mravov musí súd skúmať rôzne okolnosti, trvanie sporného správania sa, jeho priebeh, intenzitu a
nepochybne aj samotné správanie sa darcu; teda to, či samotný darca svojim konaním neprovokuje
obdarovaného k nevhodnému správaniu sa, resp. či nie je samotnou príčinou. Celkové správanie sa
obdarovaného je však nutné skúmať aj v kontexte vonkajších okolností, ktoré vplývajú na vzťah medzi
darcom a obdarovaným. Znamená to, že úmyslom zákonodarcu síce bolo umožnenie vrátenia daru, ale

len v prípade závažného, u bežného človeka neakceptovateľného správania, ohrozujúceho duševnú,
či telesnú integritu napádaných osôb. Aj samotný prejav vôle, ktorým sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanému v 1.rade vrátenia daru, musí spĺňať podstatné náležitosti. Prejav vôle musí byť určitý a
zrozumiteľný a hlavne z jeho obsahu musí byť nezameniteľne zrejmé, čo je dôvodom uplatnenia si
nároku na vrátenie daru. V prípade, že obdarovaný dar nevráti a darca si uplatní svoj nárok na súde,

je viazaný rozsahom tohto prejavu vôle a skúma, či jednak došlo ku konaniu, špecifikovanom vo výzve
na vrátenie daru, a tiež, či toto konanie napĺňa znaky konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V
prípade, že darca v súdnom konaní uvádza aj iné skutočnosti, ako tie ktoré boli špecifikované v prejave
vôle na vrátenie daru, súd na tieto prihliadať nemôže. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru podlieha
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy darca mohol

právo uplatniť po prvý raz.
14. V konaní nebolo sporné, že písomný prejav vôle darkyne voči obdarovanému sa dostal do sféry
jeho dispozície dňa 4.3.2009. Darkyňa v tomto prejave uvádza, že jedným z dôvodov
nároku na vrátenie daru je skutočnosť, že sa žalovaný v 1.rade nepodieľal na financovaní dostavby
nehnuteľnosti a nákladoch na domácnosť, hoci sa na to zaviazal. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že

viazať darovanie veci na splnenie akéhokoľvek sľubu do budúcnosti je neprípustné. Preto, aj keby v
konaní bola preukázaná skutočnosť, že sa žalovaný v 1.rade nepodieľal na dostavbe nehnuteľnosti,
nemala by za následok prijatie záveru o hrubom porušení dobrých mravov. Okrem toho, v konaní bolo
preukázané (viacerými svedeckými výpoveďami nezainteresovaných svedkov ), že žalovaný v 1.rade
vkladaldodostavbyrodinnéhodomusvojuprácu.Viacerísvedkoviasavyjadrilivtomsmere,žežalovaný

v 1.rade trávil na stavbe každú voľnú chvíľu, fyzicky pracoval a vykonával nad stavebnou
činnosťou dohľad.
15. Ďalším dôvodom, pre ktorý si žalobkyňa uplatňovala vrátenie daru, bolo údajne arogantné a
agresívne správanie žalovaného v 1.rade, ktoré malo za následok dva infarkty žalobkyne. Ako vyplynulo
z dokazovania, k prvým problémom medzi manželmi došlo po tom, ako sa žalovaný v 1.rade trvale

prisťahoval do domu, čo takmer kolidovalo s časom, kedy žalobkyňa prestala pracovať. Tak sporové
strany ako aj svedkovia ( N.) zhodne určili ako začiatok zhoršovania vzťahov rok 2007. Nebolo sporné,
že dôvodom hádok manželov boli peniaze a otázka financovania chodu domácnosti. Tieto hádky
nadobudli nepochybne charakter, ktorý na oboch stranách spôsoboval stres, sklamanie a frustráciu.
Vymedziť v tomto prípade, kto bol osobou vyvolávajúcou hádky je náročné, nakoľko väčšina vyhrotených

situácií sa diala len medzi manželmi, a len pri niektorých boli prítomní aj svedkovia - rodinní príslušníci
žalobkyne. Súd mal za preukázané, že žalovaný v 1.rade používal vulgárne a oplzlé nadávky voči
žalobkyni i členom jej rodiny. Hoci je pravdou, že o nich vypovedali len rodinní príslušníci žalobkyne,
ktorí dokonca majú aj právny záujem na výsledku sporu (ako jej dedičia a osoby, žijúce v spornej
Nehnuteľnosti), súd im v tomto prípade uveril. Dôvodom bolo to, že opisovali obdobné situácie a

ich výpovede sa v zásadných skutkových momentoch nerozchádzali. Z vykonaného dokazovania je
nepochybné, že žalovaný v 1.rade sa ako verbálne vulgárny človek prejavoval už pred tým, dokonca
ešte v čase pred darovaním Nehnuteľností (svedok Z. uvádzal, že už pri spoznaní žalovaného v 1.rade
ho zarazilo, aký je vulgárny, rovnako samotná žalobkyňa sa vyjadrila v obdobnom zmysle). Je pretonepochybné, že žalobkyňa už v čase uzavretia manželstva musela vedieť aké charakterové vlastnosti
má jej budúci manžel. Ak napriek tomu mu darovala Nehnuteľnosť, je nutné mať za to, že v tej dobe
jej takéto správanie nevadilo, resp. jej to bolo ľahostajné. To, že pri vyhrotení manželských hádok

dochádzalo k zvyšovaniu intenzity nadávok, je podľa názoru súdu dôsledok povahy
žalovaného v 1.rade, o ktorej ale žalobkyňa musela vedieť. Skutočnosť, žeby žalovaný v
1.rade akýmkoľvek nezákonným spôsobom (alebo spôsobom v rozpore s dobrými mravmi) manipuloval
žalobkyňou, či už v čase uzavretia manželstva alebo následne pri darovaní Nehnuteľností, nebolo v
konaní preukázané. Následné domnienky, vyslovené žalobkyňou a jej rodinnými príslušníkmi, už nemajú

skutkovú relevanciu, nakoľko boli vyslovené po eskalácii rodinnej situácie, kedy boli vzťahy trvalo a
vážne narušené. V tejto súvislosti však súd skúmal, či aj samotná žalobkyňa neprekračovala medze
dobrých mravov. V konaní vyšlo najavo, že pri manželských hádkach aj samotná žalobkyňa
používala agresívne a vulgárne výrazy, podobnej intenzity ako žalovaný v 1.rade. Hoci súd ako dôkaz
nemohol vykonať prehratie priloženej nahrávky, tento záver mohol prijať z obsahu svedeckých výpovedí,
kedy rodinní príslušníci uviedli, že aj samotná žalobkyňa sa nezdržala, a keď bola vyprovokovaná hrubo

žalovanému v 1.rade nadávala. Hoci žalovaný v 1.rade sa nepochybne správal občas provokujúco
(robenie značiek pri počítaní vypratých práčok) a žalobkyňu muselo nepochybne hnevať, že odmietal
prispievať na vedenie spoločnej domácnosti, tieto problémy možno charakterizovať ako problémy, ktoré
si vedia rozumní ľudia vydiskutovať aj bez použitia ordinárneho vyjadrovania. Používanie vulgárnych
nadávok voči žalobkyni a členom jej rodiny je v kontexte vyššie uvedeného nepochybne porušením

dobrých mravov, ale toto konanie nedosahuje intenzitu predpokladanú zákonom. O hrubom porušovaní
dobrých mravov by bolo možné hovoriť vtedy, keby nedochádzalo k obdobnému konaniu aj zo strany
žalobkyne, alebo keby okrem duševnej integrity zasahoval žalovaný v 1.rade aj do integrity telesnej a
používal by napríklad fyzické násilie. V tejto súvislosti súd prihliadol aj na vyjadrenia jeho rodinných
príslušníkov, ktorí ho opísali ako nekonfliktného, pracovitého a čestného človeka; a rovnako dokonca

i jeho bývalá manželka. Je preto zrejmé, že nepochybne negatívne vlastnosti žalovaného v 1.rade
sa prejavili len v spolužití so žalobkyňou, čo je tiež výsledok určite vzťahovej interakcie. V konaní
nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi správaním žalovaného v 1.rade a vznikom závažného
ochorenia srdca žalobkyne. Nie je sporné, že žalobkyňa dlhodobo trpela na vysoký krvný tlak, a hoci je
zrejmé, že manželské nezhody a hádky vyvolávajú stres, nemožno ustáliť, že by zhoršenie zdravotného

stavu spôsobil svojim správaním výlučne žalovaný v 1.rade. Tento záver nevyplýva ani z predloženej
zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Okrem toho, je zrejmé, že zdravotnými komplikáciami (a to aj
psychického charakteru) trpel aj žalovaný v 1.rade.
16. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyňa žiadal od žalovaného v 1.rade vrátenie daru bolo vybratie
hotovosti z jej účtu v Nemecku bez jej vedomia. Nakoľko v tejto časti vzniesol právny zástupca

žalovaných námietku premlčania, súd sa primárne zaoberal otázkou začatia plynutia premlčacej doby,
a či došlo k jej uplynutiu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k poslednému výberu z účtu došlo
ešte v roku 2005, konkrétne dňa 21.3.2005. Nakoľko majiteľkou účtu bola žalobkyňa, mala nepochybne
aj prístup k tomuto účtu a mohla si kedykoľvek skontrolovať jeho stav. Že tak neurobila, resp. k tomuto
pristúpila až v roku 2009, je nutné vyhodnoť ako nedodržanie primeranej opatrnosti z jej strany. Preto

premlčacia lehota začala plynúť dňom 22.3.2005, teda dňom nasledujúcim po tom, ako žalovaný
v 1.rade údajne neoprávnene a bez súhlasu žalobkyne vybral poslednú hotovosť z účtu. Už týmto
dňom si mohla žalobkyňa uplatňovať právo na ich vrátenie, resp. domáhať sa vrátenia daru (z tohto
vymedzenéhodôvodu).Nakoľkotakurobilaažpouplynutítrojročnejpremlčacejdoby(listom,doručeným
dňa 4.3.2009), jej právo na vrátenie daru sa z tohto dôvodu premlčalo.

17. Ďalším skutkovým konaním, ktorým sa mal žalovaný v 1.rade dopustiť konania v hrubom
rozpore s dobrými mravmi, a ktoré bolo vymedzené v kvalifikovanej výzve na vrátenie daru, bolo to, že
odcudzil doklady od účtu v Nemecku, pas žalobkyne, sobášny list a originál darovacej zmluvy. Podľa
názoru súdu takéto konanie nemožno kvalifikovať ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
V prvom rade samotný žalovaný v 1.rade mal dispozičné právo k účtu v Nemecku, a

preto vzatie dokladov s týmto účtom súvisiacim, ktoré sa dokonca nachádzali v spoločnom priestore
spálne manželov neuzamknuté, nepredstavuje konanie v rozpore so žiadnym právnym predpisom. To
isté možno povedať aj v prípade darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade. Žalovaný v
1.rade bol jednou zo zmluvných strán tejto zmluvy, a preto mal nárok na držanie jej originálu. Obdobne
to možno ustáliť aj v prípade sobášneho listu, ktorý bol následne žalobkyni vrátený. Odcudzenie pasu,

ako osobného dokladu žalobkyne, by súd mohol vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi,
avšak toto bolo konvalidované jeho vrátením a nedosahuje intenzitu závažného zásahu do telesnej či
duševnej integrity žalobkyne. Taktiež údajné odcudzenie finančných prostriedkov nemožno považovať
za konanie protizákonné. Je nutné si uvedomiť, že manželia v rámci vlastníckych vzťahoch fungovali vrežime bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V konaní nebolo preukázané, že by tieto
finančné prostriedky nepatrili do BSM. Práve naopak, aj sama žalobkyňa uviedla, že to boli úspory,
ktoré vznikli odkladaním dôchodku žalovaného v 1.rade, prípadne, že to boli prostriedky, ktoré mala z

podnikateľskej činnosti.
18. Na základe týchto skutočností súd uzavrel, že správanie žalovaného v 1.rade nevykazovalo znaky
hrubého porušovania dobrých mravov, tak ako to má na mysli zákon v ustanovení § 630 OZ. V konaní
bolo zo strany žalobkyne namietané aj ďalšie konanie žalovaného v 1.rade, že jej údajne neposkytoval
pomoc v chorobe. Na tento dôvod súd prihliadnuť nemohol, keďže nebol obsahom samotnej výzvy.

Navyše pravdivosť tohto tvrdenia nebola v konaní osvedčená. Je zrejmé, že v prípade zdravotných
ťažkostí privolal žalovaný v 1.rade dcéru žalobkyne, ktorá bola zdravotná sestra, a ako taká vedela
adekvátne a hlavne odborne reagovať na stav žalobkyne a poskytnúť jej potrebnú pomoc nepochybne
kvalitnejšie, ako keby to robil žalovaný v 1.rade. Súd preto považuje postup žalovaného v 1.rade za
dostatočný a adekvátny. Skutočnosť, že žalovaný v 1.rade nenavštevoval žalobkyňu v nemocnici, resp.
ju navštívil len raz, rovnako nie je dôvodom na vrátenie daru. Síce takéto správanie vykazuje znaky

ľahostajnosti a neexistencie empatie, avšak aj k nemu došlo v dôsledku zhoršujúcich sa manželských
vzťahov. Súd odkázal aj na rozhodnutie súdu o rozvode manželov, kde príčiny rozvratu manželského
vzťahu tkveli v zlej komunikácii manželov (oboch), iných povahových črtách a inom pohľade na
riešenie problémov. Súd sa zaoberal aj tvrdením právneho zástupcu žalobkyne, že rozsah a intenzita
porušovania dobrých mravov by sa v tomto prípade mali posudzovať s ohľadom na hodnotu daru.

Teda, že v prípade darovania hodnotnej veci, by mal žalovaný v 1.rade priamo úmerne prejavovať
väčšiu vďačnosť; prípadne, že je nutné jeho následné správanie podrobiť prísnejšiemu hodnoteniu ako
v prípade darovania veci nižšej hodnoty. S touto argumentáciou však súd nesúhlasil. Darovanie je prejav
vôle, ktorý bez akýchkoľvek protiplnení spôsobuje zmenu vlastníka darovanej veci, a tento prejav vôle
nemôže viazaný na akékoľvek následné nároky. Ani postavenie obdarovaných tak nemôže byť vnímané

a posudzované rôzne. Žiadny právny predpis nepredpokladá vznik vyšších nárokov na správanie
obdarovaných v prípade, že dar má vyššiu hodnotu. Okrem toho práve v prípade darovania veci vyššej
hodnoty sa na darcu kladie zvýšený nárok na premyslenie si svojho rozhodnutia, smerujúceho k vzdaniu
sa majetkovej hodnoty bez akéhokoľvek protiplnenia.
19. Súd k ďalšej časti žalobného petitu konštatoval, že keďže nedošlo k zániku vzťahu darovania

medzi žalobkyňou a žalovaným v 1.rade v čase, kedy došlo k následnému prevodu vlastníckeho práva
k darovanému podielu zo strany žalovaného v 1.rade ako darcu na svoje deti a zriadeniu vecného
bremena, bol tento žalovaný v 1. rade nesporným vlastníkom Nehnuteľností v rozsahu prevádzaného
podielu. Nemožno preto určiť neplatnosť tejto darovacej zmluvy a ani neplatnosť zmluvy o zriadení
vecného bremena. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku ˇ(ďalej len „CSP“). Nakoľko žalovaní mali vo veci plný úspech, vznikol im nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

21. Rozsudok napadla odvolaním žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, podaním doručeným
súdu dňa 06.03.2017. Podľa jej názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
predovšetkým dospel k nesprávnemu záveru, že správanie žalovaného v 1. rade nedosiahlo intenzitu
hrubéhoporušeniadobrýchmravov,aleibaporušeniadobrýchmravov,ateda nebolisplnenépodmienky

na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Prvá vada súdu
pri rozhodovaní spočívala v samotnom rozsahu a predmete posudzovania správania sa žalovaného
v 1. rade, ktoré by mohlo zakladať hrubý rozpor s dobrými mravmi. Je nesprávny právny názor súdu
prvej inštancie, že súd je viazaný rozsahom prejavu vôle, ktorým sa domáha vrátenia daru, pričom
môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré boli uvedené v uvedenom prejave. Takýto právny názor

nemá podľa názoru žalobkyne oporu v právnom poriadku a ani v súdnej praxi. Žiadny právny predpis
nevyžaduje osobitné náležitosti tohto prejavu vôle a nie je teda správny záver súdu, že môže prihliadať
len na tie skutočnosti, ktoré boli špecifikované v prejave vôle žalobkyne na vrátenie daru. Poukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/108/2007, z ktorého vyplýva, že správanie, ktoré
porušuje dobré mravy, nie je ohraničené žiadnym momentom od do, a ak takéto správanie naďalej

pretrvávalo aj po obdržaní žaloby žalovaným, zo strany súdu prvej inštancie tým zakladalo zákonnú
povinnosť skúmať splnenie podmienok pre vrátenie daru. Súd teda mal skúmať akékoľvek správanie
sa obdarovaného, ktoré by mohlo byť v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a to aj po uskutočnení
prejavu vôle na vrátenie daru. Už táto skutočnosť predstavuje závažné pochybenie súdu vo vzťahuk preskúmaniu odôvodnenosti žaloby. Ďalším dôvodom vrátenia daru je skutočnosť, že žalovaný v 1.
rade sa nepodieľal na financovaní dostavby darovanej nehnuteľnosti a na nákladoch na domácnosť,
hoci sa na to zaviazal. Súd to mohol skúmať predovšetkým v kontexte medziľudského a manželského

spolunažívaniažalobkyneažalovanéhov1.radepočasmanželstva.Súdmalpreukázané,žežalovanýv
1. rade sa na stavbe aktívne zúčastňoval. Úplne sa však opomenul zaoberať podieľaním sa žalovaného
na nákladoch na domácnosť, čo bolo v konaní preukázané. Je v rozpore s morálkou, aby sa dospelý muž
- manžel nepodieľal na nákladoch domácnosti, v ktorej žil, a ani sa žiadnym spôsobom nepodieľal na
chode tejto domácnosti. Pritom práve nedostatok financií bol predmetom častých sporov v domácnosti

medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade. Ďalšou skutočnosťou na vrátenie daru bolo to, že žalovaný v 1.
rade používal vulgárne a oplzlé nadávky voči žalobkyni a členom jej rodiny. Toto správanie bolo dlhodobé
a sústavné, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Jednalo sa o vulgarizmy „najhrubšieho rangu“.
Súd však toto správanie žalovaného bezdôvodne zľahčoval a hľadal argumentáciu, prečo nepredstavuje
hrubý rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd uviedol, že žalobkyňa musela vedieť už pred
darovanímNehnuteľnostíovulgárnomsprávanísažalovanéhov1.rade,kčomusapostavilaľahostajne,

keďže mu Nehnuteľnosti aj tak darovala. Súd to vyhodnotil iba ako dôsledok jeho povahy. Podľa
názoru žalobkyne je takýto názor neprípustný. Je totiž rozdiel, či človek používa vulgarizmy iba ako
súčasť svojho slovníka pri bežnej konverzácii, alebo či tieto vulgarizmy používa s cieľom iného uraziť
alebo zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Predmetom posudzovania rozporu s dobrými mravmi
bolo práve používanie vulgarizmov a urážok voči žalobkyni a voči členom jej rodiny, napríklad aj voči

vnučke žalobkyne, ktorá bola maloletá. Takto sa pred darovaním Nehnuteľností žalovaný v 1. rade
pritom nesprával. Súd ospravedlňoval správanie žalovaného v 1. rade aj tým, že aj žalobkyňa sa
mala voči nemu správať v rozpore s dobrými mravmi, a to podľa tzv. princípu vzájomnosti. Aplikácia
tohto princípu je však možná iba v tom prípade, ak aj samotné správanie darcu dosahuje intenzitu
porušovania dobrými mravov, a ak je toto správanie zároveň príčinou správania obdarovaného. Pritom

zákon ako podmienku na zamietnutie návrhu na vrátenie daru neustanovuje nevhodné správanie sa
samotného darcu. Je tomu tak preto, že darca sa dobrovoľne a bezodplatne vzdal svojho vlastníckeho
práva, a preto mu prislúcha ďaleko silnejšie právne postavenie pri uplatnení práva podľa § 630 OZ
ako obdarovanému. Aj keď sa žalobkyňa na hádkach so žalovaným v 1. rade zúčastňovala, ani z
jednéhodôkazunevyplynulo,žebyvočinemupoužilačoajjedenvýrazobdobnývýrazom,ktorépoužíval

žalovaný v 1. rade. Nebolo preukázané ani to, že práve toto správanie žalobkyne bolo príčinou správania
sa žalovaného v 1. rade. Nadávala iba vtedy, keď bola k tomu vyprovokovaná. Jej správanie bolo iba
prirodzenou reakciou a výsledkom provokácie. Navyše na použitie princípu vzájomnosti by muselo byť
preukázané, že správanie žalovaného v 1. rade bolo zapríčinené, teda bolo dôsledkom správania sa
žalobkyne ako darkyne. Takýto záver je však vylúčený. Na použitie princípu vzájomnosti preto neboli

splnené zákonné podmienky. Súd prvej inštancie opomenul aj skutočnosť, že vulgárne správanie sa
žalovaného v 1. rade smerovalo aj proti členom rodiny žalobkyne. Konkrétne voči jej dcére a jej maloletej
vnučky. Jednalo sa o konanie, ktoré nebolo žiadnym spôsobom vyprovokované a išlo iba o exces
žalovaného v 1. rade. Súd síce kvalifikoval správanie sa žalovaného v 1. rade ako v rozpore s dobrými
mravmi,avšakibaúčelovohľadalargumentáciupreospravedlnenietohtokonaniaanekvalifikovalhoako

hrubo rozporného konania s dobrými mravmi. V súlade so zákonom už samotné sústavné hrubé urážky
obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny zakladá hrubý rozpor s dobrými mravmi. Z výpovedí
svedkov T. vyplynulo, že žalovaný v 1. rade sa správal hrubo v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k
žalobkyni a členom jej rodiny. Súd konštatoval aj to, že nemožno ustáliť výlučnú príčinnú súvislosť medzi
zdravotnými problémami žalobkyne a správaním sa žalovaného v 1. rade. S týmto názorom žalobkyňa

taktiež nesúhlasí. Je samozrejmé, že pri ochoreniach toho typu, akými trpí žalobkyňa, nie je možné určiť
ich presnú príčinu. Je však nepochybne možné určiť faktory, ktoré na vznik týchto ochorení vplývajú.
Jeden z týchto faktorov je nepochybne aj stres zo spolužitia s človekom, ktorý sa sústavne správa
arogantne a konfliktne. Hoci žalobkyňa trpela na vysoký krvný tlak, žalovaný v 1. rade ako jej manžel
napriek tejto vedomosti sa správal provokujúco a úmyselne vyvolával hádky. Súd posudzoval aj ďalšie

konanie žalovaného v 1. rade, ktoré malo spočívať v tom, že odcudzil pas žalobkyne. Súd konštatoval,
že toto správanie bolo konvalidované vrátením pasu žalobkyni, a že nedosiahlo intenzitu zásahu do
duševnej, či telesnej integrity žalobkyne. Aj tento záver súdu žalobkyňa považuje za neprípustný. Je
nesporné, že k odcudzeniu jej pasu došlo, a aj keď tento jej bol neskoršie skutočne vrátený, argument
o konvalidácii takého konania žalovaného v 1. rade nemá žiadne právne opodstatnenie. Ani Trestný

zákon nepozná inštitút konvalidácie, kedy by bol neskorším vrátením ukradnutej veci spáchaný trestný
čin konvalidovaný. Súd ani bližšie nezdôvodnil, prečo odcudzenie pasu nedosiahlo intenzitu závažného
zásahu do telesnej či duševnej integrity žalobkyne. Keďže pas je osobným dokladom, ktorý osobu
oprávňuje na vstup do iných krajín, jeho použitie inou osobou je už zo zásady protiprávne. Preto jeotázne, s akým úmyslom žalovaný v 1. rade odcudzil cestovný doklad žalobkyne. Išlo však o správanie
hrubo porušujúce dobré mravy, s čím sa však súd bližšie nezaoberal. K záveru súdu, že ak sa darca
rozhodne niekomu niečo darovať, mal by si toto rozhodnutie dôkladne premyslieť a svoju vôľu prejaviť

až po zvážení všetkých následkov svojho konania, žalobkyňa uviedla, že zákonodarca použil pojem
hrubého porušenia dobrých mravov pre akýkoľvek dar, a toto vymedzenie ponechal na súdnu prax, ktorá
v konečnom dôsledku rozhoduje o každom potenciálnom porušení dobrých mravov individuálne. Taktiež
právny predpis explicitne neupravuje požadované správanie obdarovaného s ohľadom na hodnotu daru,
neupravuje ani zvýšené nároky na darcu pri darovaní, aby si svoje kroky riadne premyslel. Súdy musia

tieto skutkové okolnosti zohľadňovať individuálne, a nie iba formalisticky poukázať na jazykové znenie
zákona. Hodnotu daru pri domáhaní sa vrátenia považuje za relevantnú aj odborná literatúra, z ktorej
vyplýva, že vrátenie daru nie je prípustné v prípade obvyklého darovania. Za obvyklé darovania sa
považujú prípady, kedy hodnota daru neprevýši spoločenské zvyklosti. Napríklad dary pri ukončení
štúdia, životného jubilea a pod. Je nepochybné, že obdarovaný by sa mal vždy voči darcovi správať v
súlade s dobrými mravmi, avšak takéto správanie je ešte viac predpokladané v prípadoch, ak darca

daruje nehnuteľnosť vyššej hodnoty, a zároveň tým pomôže obdarovanému v otázke bývania. Podľa
názoru žalobkyne súd pri rozhodovaní nehľadal dôvody, pre ktoré by malo byť žalobe vyhovené, ale
naopak, hľadal dôvody, prečo žalobe nevyhovieť a konanie žalovaného v 1. rade z rôznych príčin
ospravedlniť. Z tohto dôvodu žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd nariadil vo veci pojednávanie,
opätovne vypočul strany sporu, ako aj svedkov - dcéru žalobkyne T. Z. a jej druha P.. N. Z. k otázkam

týkajúcim sa hrubého správania sa žalovaného, keďže s ním žili v spoločnej domácnosti. Domáhala sa,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie a určí, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou Nehnuteľností, určí, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena zo dňa
13.03.2009 medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade sú neplatné. Súčasne si uplatnila
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

22. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobkyne právnemu zástupcovi žalovaných v
1. až 3. rade. Žalovaní sa k nemu vyjadrili spoločným podaním prostredníctvom právneho zástupcu,
doručeným súdu dňa 05.06.2017. V plnom rozsahu sa stotožnili s dôvodmi napadnutého rozsudku.
K rozsahu dôvodov na vrátenie daru žalovaní uviedli, že žalobkyňa dôvody na vrátenie daru počas
konania rozširovala tak, ako to bolo pre ňu výhodné. Správanie sa žalovaného v 1. rade bolo reakciou

na vzájomné vzťahy medzi ním a žalobkyňou, z čoho vyplýva, že súd by nemal prihliadať na dodatočné
dôvody uvádzané žalobkyňou, nakoľko správanie sa žalovaného v 1. rade pretrvávajúce po obdržaní
výzvy na vrátenie daru, sa nedá vyhodnotiť ako správanie zakladajúce hrubý rozpor s dobrými mravmi.
Išlo o vzájomné sa správanie žalobkyne a žalovaného v 1. rade. Aj keby sa súd nestotožnil s
týmto právnym názorom žalovaných, rozšírené dôvody na vrátenie daru zo strany žalobkyne boli v rámci

dokazovania vyvrátené. Tvrdenie žalobkyne, že neprispievanie žalovaného v 1. rade na domácnosť
zakladá hrubé porušenie dobrých mravov, nemá oporu v žiadnom predpise a ani v rozhodovacej praxi
súdov. Navyše žalovaný v 1. rade jednoznačne preukázal svoju finančnú, ako aj osobnú účasť na
stavbe Nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, popísal podrobne svoje majetkové pomery, ako
aj majetkové pomery žalobkyne. Žalobkyňa nebola schopná preukázať príjem v takom rozsahu, aby

mohla sama financovať nielen kúpu pozemku, ale aj stavbu domu a chod domácnosti. Nepredložila ani
daňové priznanie, z ktorého by vyplývalo, že ona sama bola zo svojich príjmov schopná zabezpečiť kúpu
pozemku aj dostavbu nehnuteľnosti. Žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru zo dňa 25.02.2009 tvrdila,
že žalovaný v 1. rade nepomáhal na dostavbe rodinného domu, ktorý je predmetom sporu. Následne
však bolo preukázané v akom rozsahu prispel žalovaný v 1. rade na dostavbu domu, a v súvislosti s tým

žalobkyňa pridávala a rozširovala údajné dôvody na vrátenie daru. Aj keď súd prvej inštancie akceptoval
námietku premlčania vo vzťahu k výberom finančných prostriedkov z vkladnej knižky žalobkyne v
Nemecku, žalovaní pripomínajú, že preukázali rozpornosť tvrdení žalobkyne aj nepravdivé obvinenia
o tom, že žalovaný v 1. rade vyberal finančné prostriedky bez jej súhlasu a vedomia. Pokiaľ ide o
vulgárne správanie sa žalovaného v 1. rade, podľa názoru žalovaných súd len objektívne vyhodnotil

dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané. Už v čase prvého pojednávania pred okresným súdom bolo
preukázané, že žalobkyňa bola vulgárna na adresu žalovaného v 1. rade, celým radom dôkazov. Aj
počas súdneho konania sa žalobkyňa vyjadrovala o žalovanom v 1. rade hrubým a nanajvýš urážlivým
spôsobom, a vo svojich výpovediach potvrdila vlastné arogantné správanie. Konkrétne poukázali na
zápisnicu z pojednávania zo dňa 27.06.2011 na č. l. 6, a zo dňa 24.06.2013 na č.l. 9. Žalovaný v 1. rade

žalobkyňu nikdy fyzicky nenapadol a nesiahol na jej osobnú integritu, a preto len hádky, ktoré boli navyše
vzájomné,nemožnobezďalšiehopovažovaťzakonanievhrubomrozporesdobrýmimravmi.Zadôležitý
dôkaz k otázke vzájomnosti považujú žalovaní aj zvukovú nahrávku, ktorá je založená v trestnom spise
vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II, pod ČVS: ORPZ - 605/1 - VYS - B2 - 2010 Lu, ajej prepis. Z tejto nahrávky je zrejmé používanie vulgarizmov toho najhrubšieho významu žalobkyňou
na adresu žalovaného v 1. rade. Žalobkyňa sa nestránila akýchkoľvek vulgárností a vyhrážok voči
žalovanému v 1. rade aj pri obyčajnej hádke, ktorej dôvodom bolo, že žalovaný v 1. rade použil elektrický

radiátorvrozporespredstavamižalobkyneojehopoužívaní.Ajkeďsúdprvejinštancieodmietolvykonať
dôkaz prehratím tejto nahrávky, žalovaní opätovne navrhli odvolaciemu súdu, aby tento dôkaz vykonal.
Odôvodnenosť dôkazu vidia v teste proporcionality, kedy v zmysle čl. 16 ods. 3 CSP súd pri prejednávaní
a rozhodovaní o veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom,
ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené ustanovením čl. 3 ods. 1

CSP. Uvedené trestné konanie bolo ukončené s návrhom na podanie obžaloby na žalobkyňu. Vulgárne
správanie žalobkyne potvrdila aj jej dcéra, ktorá viackrát uviedla, že žalobkyňa má výbušnú povahu a aj
potvrdila vulgarizmy z jej strany na adresu žalovaného v 1. rade. Takéto správanie žalobkyne je možné
dokresliťajzďalšíchsvedeckýchvýpovedísvedkov,ktoríniesúvov žiadnomvzťahukstranámkonania.
Konkrétne žalovaní poukázali na svedeckú výpoveď Z.druhej manželky bývalého manžela žalobkyne)
a svedka G. O.. Nepravdivé a účelové je tvrdenie žalobkyne, že nebolo preukázané, že by použila voči

žalovanému v 1. rade čo i len jeden výraz, ktorý by bol obdobný výrazom, ktoré požíval žalovaný voči
nej. Pokiaľ teda súd aplikoval princíp vzájomnosti, nešlo v žiadnom prípade o zľahčovanie správania sa
žalovaného v 1. rade, keďže bolo preukázané aj hrubé, arogantné a vulgárne správanie sa žalobkyne.
K otázke príčinnej súvislosti medzi zdravotnými problémami žalobkyne a správaním sa žalovaného v 1.
rade, žalovaní zdôraznili, že podľa samotnej žalobkyne sa mal začať žalovaný v 1. rade správať voči nej

arogantne a agresívne od roku 2004. Zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne však vyplýva, že infarkt
dostala ešte skôr, ako uzavrela manželstvo so žalovaným v 1. rade. Navyše ten, komu boli spôsobené
zdravotné problémy, bol práve žalovaný v 1. rade. Jeho psychické problémy vyústili do potreby liečby
a dodnes jeho psychické problémy pretrvávajú. Má za sebou operáciu aorty, ktorá je takým vážnym
zdravotným zákrokom, že pacient musí dodržiavať prísny režim, aby sa zotavil. Žalovaný však bol zo

strany žalobkyne, ako aj jej rodiny, opakovane vystavovaný stresovým situáciám, ktoré boli spôsobené
vyhrážkami, vulgarizmami a dokonca aj fyzickým útokom zo strany syna žalobkyne nie dlho po operácii.
Žalobkyňu, ani jej rodinu nikdy nezaujímal zdravotný stav žalovaného v 1. rade, čo potvrdila aj dcéra
žalobkyne vo svojej výpovedi dňa 24.06.2013. Z dôvodu obavy o svoj život bol nakoniec žalovaný v 1.
rade nútený sa z Nehnuteľností vysťahovať. Podal aj trestné oznámenie na žalobkyňu za týranie blízkej

a zverenej osoby a trestný spis bol pripojený k súdnemu spisu. Žalovaní zdôraznili aj to, že nemožno
opomenúť,žežalobkyňadarovalažalovanémuv1.raderozostavanýrodinnýdom,ktorýmávsúčasnosti
neporovnateľne vyššiu hodnotu, na zvýšení ktorej sa preukázateľne podieľal práve žalovaný v 1. rade
svojím osobným, finančným aj vecným vkladom. Bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd
žalobe vyhovel a určil, že výlučnou vlastníčkou tejto Nehnuteľnosti je len žalobkyňa. Vo vyjadrení zo

dňa 28.03.2014 žalovaní poukázali na to, že v prípade, ak by súd po vykonanom dokazovaní dospel k
záveru, že obdarovaný sa správal v hrubom rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňa by sa mala domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavuje hodnotu predmetu daru v čase poskytnutia daru
určenú znaleckým posudkom, teda hodnotu 22 594,93 eur. Dôvodom je skutočnosť, že žalovaný v 1.
rade ako obdarovaný predmetom daru už v súčasnosti nedisponuje, resp. dar v jeho pôvodnej podobe

už neexistuje, bol zapracovaný a pretvorený na dokončenú stavbu rodinného domu. Nie je preto možné
určiť, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetu konania, nakoľko jeho hodnota v čase darovania
bola znaleckým posudkom určená na uvedenú sumu 22 594,93 eur, a jej súčasná hodnota, na zvýšení
ktorej sa podieľal aj žalovaný v 1. rade, je znaleckým posudkom určená na 501 000,- eur. Preto sa
domáhajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal im náhradu trov

odvolacieho konania.
23. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalovaných právnemu zástupcovi žalobkyne, ktorý v podaní
zo dňa 15.12.2017 uviedol, že nepovažuje za potrebné sa ďalej k vyjadreniu žalovaných vyjadrovať.
24. Krajskýsúd prejednalodvolaniežalobkyneakosúdodvolacípodľa§34CSP,vnapadnutomrozsahu
podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP.

25. Po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania, a odvolacích námietok žalobkyne, dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie danej veci, riadne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty procesných strán, z ktorých dôkazov vychádzal a ako
ich vyhodnotil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade s
§ 220 ods. 2 CSP, a jeho skutkové aj právne závery sú správne.26. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 1,2, CSP) a v
kontexte odvolacích námietok žalobkyne považuje za potrebné vo veci zdôrazniť len nasledovné:
Za dôvodnú možno považovať len časť odvolacích námietok žalobkyne, že súd prvej inštancie

vyhodnocoval v napadnutom rozsudku výlučne dôvody uvedené žalobkyňou v písomnej
výzve na vrátenie daru zo dňa 25.02.2009, ktorá bola žalovanému v 1. rade doručená dňa 04.03.2009.
Vo všeobecnosti výzva na vrátenie daru, vrátane vrátenia nehnuteľnosti, môže mať akúkoľvek formu,
či už písomnú alebo ústnu. Písomnú formu zákon nevyžaduje, len sa táto forma odporúča, najmä
ak sa vrátenie daru týka nehnuteľnosti. Dôležité je, aby išlo o prejav vôle, z ktorého je jednoznačne

zistiteľná vôľa darcu na vrátenie daru, a dôvody, pre ktoré vrátenie daru požaduje. Takáto vôľa žalobkyne
jednoznačne vyplýva z podanej žaloby vo veci dňa 25.03.2009 a aj z jej vyjadrení v priebehu súdneho
konania. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy nastali jednotlivé skutky, ktoré sú dôvodom na
vrátenie daru, resp. kedy sa ukončí namietané pokračujúce konanie obdarovaného.

27. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobu vo veci podala žalobkyňa krátko po tom, ako bola

doručená žalovanému v 1. rade dňa 04.03.2009 výzva na vrátenie daru. V tomto čase v Nehnuteľnosti
už žalovaný v 1. rade nebýval, pretože sa odsťahoval k bývalej manželke po tom ako v januári 2009
absolvoval ťažkú operáciu aorty, a po návrate domov pretrvávali konflikty so žalobkyňou a jej rodinou,
a dokonca malo dôjsť k jeho napadnutiu v pooperačnom stave druhom dcéry žalobkyne IH., kvôli
čomu podal žalovaný v 1. rade aj trestné oznámenie. V období po doručení výzvy na vrátenie daru

nedošlo k ďalšiemu samostatnému skutku, ktorým by žalobkyňa odôvodňovala nárok na vrátenie daru
od žalovaného v 1. rade, ale pokračovali vzájomné konflikty medzi nimi a členmi rodiny žalobkyne,
obývajúcimi spoločné Nehnuteľnosti, ovplyvnené rozvodom manželstva žalobkyne a žalovaného v 1.
rade a sporom o spoločné Nehnuteľnosti. Do týchto konfliktov od marca 2009 vstúpili aj deti žalovaného
v 1. rade - žalovaní v 2. a 3. rade, na ktorých žalovaný v 1. rade darovacou zmluvou zo dňa 13.03.2009

previedol svoj spoluvlastnícky podiel, a chceli sa do Nehnuteľností nasťahovať.

28. Odvolací súd zistil, že na žalobkyňu a Ing. N. Z. prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava II
podala obžalobu zo dňa 20.06.2017 pod sp. zn. 1Pv/153/16/1102 pre úmyselný prečin neoprávneného
zásahu k domu, bytu alebo nebytovému priestoru spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 218 ods. 1, 3

písm. a) Trestného zákona, na škodu žalovaných v 1. až 3. rade. Vo veci vydal Okresný súd Bratislava
II dňa 26.06.2017 trestný rozkaz pod sp. zn. 1T/99/2017, ktorý zatiaľ nenadobudol právoplatnosť. Z
podanej obžaloby vyplýva, že úmyselného prečinu sa mala žalobkyňa spolu so svedkom Z. dopustiť tak,
že od 30.01.2009 dlhodobo neoprávnene bránili žalovanému v 1. rade vstupovať a užívať Nehnuteľnosti
výmenou zámkov na vstupných dverách a prekódovaním garážových dverí, a aj fyzicky, hoci mu právo

užívania vyplývalo zo spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1 k stavbe domu a na parcelách, ako aj z
práva doživotného bývania. Taktiež dlhodobo neoprávnene bránili vo vstupe a užívaní Nehnuteľností
žalovanými v 2. a 3. rade ako novými spoluvlastníkmi od dňa 20.03.2009. Zo skutkového vymedzenia
uvedeného trestného konania tak vyplýva, že žalobkyňa spolu s druhom jej dcéry bránili žalovanému v
1. rade v užívaní spoločných Nehnuteľností už v čase, ktorý predchádzal doručeniu výzvy na vrátenie

daru dňa 04.03.2009. Aj keby konanie žalobkyne a Ing. Malého nenaplnilo intenzitu skutkovej podstaty
trestného činu, nasvedčuje to minimálne záveru, že sa správali voči žalovaným v rozpore s dobrými
mravmi, keď im znemožňovali užívanie Nehnuteľností bez toho, aby bol ukončený medzi nimi vlastnícky
spor. Ani odvolací súd nemal pochybnosti, že žalovaný v 1. rade sa významnou mierou podieľal na
výstavbe spoločnej Nehnuteľnosti nielen finančne, ale aj vlastnou prácou, a prispel tak k jej podstatnému

zhodnoteniu oproti času darovania časti Nehnuteľnosti žalobkyňou do jeho vlastníctva. Z rozvodového
rozsudku vyplýva, že na rozpade manželstva žalobkyne a žalovaného v 1. rade sa obaja podieľali v
zásade rovnakou mierou, a žalobkyňa v konaní neuvádzala také konanie žalovaného v 1. rade, ktoré by
bolo možné vyhodnotiť ako hrubo rozporné s dobrými mravmi; hoci by bolo logické, aby takéto správanie
v rámci rozvodu manželstva uviedla. Obaja bývalí manželia vo vzájomných hádkach používali hrubé

výrazy, a obaja za vznik závažných ochorení vinili najmä druhého manžela. Išlo teda o vzťah vzájomnosti
správania sa jedného voči druhému, ktorý vyústil až do odsťahovania sa žalovaného v 1. rade zo
spoločných Nehnuteľností.

29. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa už náležite

nevyporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil.30. Žalovaní v 1. až 3. rade ako úspešná strana sporu aj v odvolacom konaní majú podľa § 255 ods.
1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd im preto tento nárok priznal v celom
rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozsudku.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).