Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/231/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816204060
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5816204060.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v sporovej veci
žalobcu: P. V., nar. X.X.XXXX, bytom ul. S. XXX, XXX XX T., právne zastúpeného: Mgr. Ľudovít Paulovič,
advokát, so sídlom V. T. XX, XXX XX, R., proti žalovaným: 1/ F. B., rod. S., nar. X.XX.XXXX, bytom Y.
W. XXX, XXX XX Y. W., právne zastúpenej: JUDr. Jozef Polák, advokát, so sídlom T. XXXX, XXX XX
F. K. a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefnovičova 4, 816 23
Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpenej: JUDr. Baltazár Mucska, advokát, so sídlom M. XX, XXX
XX A., v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000,-Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Námestovo č.k. 10C/167/2016-81 zo dňa 15. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1/ a 2/ rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
rozhodol nasledovne:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka konštatoval
nasledovné skutkové a právne závery:
Z pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 6T/159/2013 je zistiteľné, že rozsudkom č.k.

6T/159/2013-181 z 10.1.2014 vydanom v tzv. dohodovacom konaní (v konaní o dohode o vine a treste)
bola žalovaná 1/ ako obvinená uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.
1, 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky,
výkon ktorého jej bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba na 4 roky. Zároveň bol žalovanej
1/ uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 4 roky. Súd
poškodenú P. K. (sestru žalobcu) s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť v deň jeho vyhlásenia (t.j. 10.1.2014).

V konaní v posudzovanom prípade nebolo sporné, že pri dopravnej nehode dňa 9.8.2013 zomrela
matka žalobcu vo veku takmer nedožitých 82 rokov, pričom uvedenú dopravnú nehodu zavinila
nedbanlivostným konaním žalovaná 1/. Taktiež nebolo sporné, že auto, ktorým žalovaná 1/ dopravnúnehodu spôsobila, bolo poistené u žalovanej 2/ v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
S ohľadom na prezentované námietky žalovanej strany k danosti ich pasívnej vecnej legitimácie súd

poznamenáva, vo vzťahu k žalovanej 1/, že tak, ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá
tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach
fyzickej osobe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 228/2012 z 26.9.2013). V
konaníonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejzásahomdoosobnostnýchprávjevzmysle§11anasl.

Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do
osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 168/2009
z 26.9.2013). Z uvedeného rezultuje jednoznačný záver, že žalovaná 1/ je primárnym nositeľom
hmotnoprávnejpovinnostivyplývajúcejzozodpovednostizaškodu,t.j.povinnostinahradiťškoduvrátane
nemajetkovej ujmy.
Čo sa týka danosti pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 2/ súd v celom rozsahu odkazuje na to, čo

ohľadne tejto otázky s odkazom na príslušnú judikatúru uviedli právny zástupca žalovanej 1/ (viď bod 3.
tohto rozsudku) a právny zástupca žalobcu (viď bod 5. tohto rozsudku). Žalovaná 2/ sa stala nositeľom
povinnosti na zaplatenie náhrady na základe skutočnosti, že auto, prevádzkovateľom ktorého bola
žalovaná 1/, bolo poistené u žalovanej 2/ a ich vzájomný právny vzťah je teda založený osobitným
zákonomč.381/2001Z.z..Pasívnalegitimáciažalovanej2/,ktorájepoistiteľomvozidla,ktorýmžalovaná

1/ spôsobila dopravnú nehodu, a jej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch krytú
povinným zmluvným poistením vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., v zmysle
ktorého „poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a
je povinný tento nárok preukázať“ v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. a to s
prihliadnutím na účel tohto zákona a zmysel uvedeného typu poistenia. Súd s použitím extenzívneho

eurokonformného a ústavne konformného výkladu pojem škoda, ktorý je použitý v zákone č. 381/2001
Z.z. vykladá extenzívne, a to v tom zmysle, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy
za zásah do osobnostných práv pozostalých, a síce do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Vzhľadom k tomu, že tak právny
zástupca žalovanej 1/ ako i právny zástupca žalobcu vo svojich podaniach predostreli dostatočne

vyčerpávajúci výklad a argumentáciu ohľadne danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ súd
považuje za nadbytočné duplicitne tieto argumenty opakovať a v podrobnostiach na ne odkazuje a to
i s poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenia sp.zn.:
III. ÚS 610/2017 z 10.10.2017, III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016, I. ÚS 474/2016 zo 17.8.2016, III. ÚS
645/2015 zo 16.12.2015, I. ÚS 206/2015 z 29.4.2015).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že osoba, ktorej bola nemajetková ujma spôsobená (poškodený), má
právo v zmysle citovaných právnych predpisov žiadať plnenie od dvoch odlišných subjektov (t.j. vodiča
motorového vozidla, ktorý neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv tejto osobe a
subjektu, ktorý ako poisťovateľ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., za podmienok v ňom uvedených a v
rozsahu ním určenom poskytuje poškodenému za poisteného náhradu škody podľa zákona č. 381/2001

Z.z.), ale z iného právneho dôvodu s tým, že obidva tieto subjekty majú v civilnom konaní postavenie
samostatných spoločníkov.
K námietke premlčania nároku voči žalovanej 2/ vznesenej touto žalovanou (ktorou sa súd musel
zaoberať primárne bez toho, aby skúmal samu existenciu subjektívneho práva) súd poznamenáva,
že ju nepovažoval za dôvodnú. Vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

publikovaného pod Rc 58/2014 súd konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, počiatok
ktorej je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V posudzovanom prípade začala

premlčacia doba plynúť 10.8.2013 a uplynula 10.8.2016. Žaloba bola podaná na súde 9.8.2016 - t.j.
jeden deň pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom k tomu, že v posudzovanom prípade sa jedná
o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci voči každej zo žalovaných uplatnený z iného právneho
dôvodu (žalovaná 1/ je primárnym nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednosti
za škodu, t.j. povinnosti nahradiť škodu vrátane nemajetkovej ujmy a žalovaná 2/ sa stala nositeľom

povinnosti na zaplatenie náhrady na základe existencie poistného vzťahu a ich vzájomný právny vzťah
je teda založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z.), súd nevidí racionálny dôvod, prečo by mal na
ten istý nárok aplikovať dve rozdielne premlčacie doby. „Náhrada nemajetkovej ujmy“ má stále ten istýcharakter, a to aj za situácie, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. je zastrešená („len“) pod pojmom
„škoda“.
V prvom rade súd poukazuje na to, že aktívna legitimácia na náhradu nemajetkovej ujmy prináleží tomu

subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, keďže právo na súkromie je
jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak ako to má na mysli § 11 Občianskeho
zákonníka.
Náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov
vzniknutej ujmy, t.j. ujmy ktorú utrpela osoba, ktorá mala s nebohou osobou vzťah vykazujúci dobre

vyvinuté sociálne citové väzby a iné medziľudské väzby, ktoré sú charakteristické pre vzťahy osôb
blízkych s tým, že nenávratnou deštrukciou týchto väzieb v dôsledku smrti nebohej osoby došlo k
strate, ktorá bola prekonávaná s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch nie je náhradou za samotný neoprávnený zásah - „usmrtenie“ (resp. automatickou paušálnou
náhradou pre pozostalých v tom zmysle, že vzniknutý neoprávnený zásah musí byť automaticky spojený
s verdiktom súdu o priznaní takejto náhrady), ale je náhradou za ujmu, ktorá vznikla pozostalému v

dôsledku smrti jemu blízkej osoby a na jej priznanie je potrebné zistiť, či v dôsledku straty blízkej osoby
k ujme takej intenzity, ktorá má byť zmiernená (aj) finančnými prostriedkami, skutočne došlo.
V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na to, že v prípade, že interpersonálne vzťahy tvoriace základ
a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky,
môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, ako

čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne,
je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi
protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu,
spočívajúcu v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy
(uznesenie Krajského súdu v Košiciach 1Co/201/2005 z 13.10.2005).

Predpokladom priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, že v konkrétnom prípade
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje, a to z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých konkrétnej fyzickej osobe najmä vzhľadom
na jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Iné dôvody pre rozhodnutie súdu o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch sú dôvody, ktoré svojou vážnosťou a obsahom sú porovnateľné s demonštratívne

uvedenými dôvodmi v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak v dôsledku
obzvlášť závažného neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby dôjde k vzniku nemajetkovej
ujmy, využíva sa satisfakčná funkcia peňazí. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
predmetom voľného uváženia súdu, ktorý pritom musí vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu
a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo - tak u osoby zásahom postihnutej, osoby poškodenej ako i pôvodcu zásahu.
Úmrtie blízkej osoby je za každých okolností traumatizujúcou skutočnosťou, ktorá má negatívny vplyv
na pozostalých. Prejavy smútku nad stratou blízkej osoby môžu byť rôzne, pričom sú závislé od
osobnosti pozostalého, úrovne jeho emocionálnej inteligencie. Smútok alebo (najmä ak má väčšiu
intenzitu) žiaľ či zármutok je potrebné definovať dlho trvajúci stav zachmúrenosti, clivoty a ľútosti,

ktorý je charakterizovaný celkovým útlmom psychickej aktivity a znížením psychickej odolnosti voči
aktuálne pôsobiacim vplyvom, je dôsledkom (oprávnenej či neoprávnenej) prevahy záporných prvkov
hodnotenia vlastnej osoby a/alebo okolia a je sprevádzaný pocitmi bezmocnosti, slabosti, opustenosti a
prázdnoty. Skutočnosť, že niekto neprejavuje smútok spôsobom, akým sa to všeobecne predpokladá,
neznamená, že žiaden smútok vôbec necíti. K hodnoteniu vnútorného postoja osoby, ktorej rodinný

príslušník bol usmrtený nemožno pristupovať paušálne bez zohľadnenia všetkých vyššie uvedených
vplyvov a okolností, ktoré nepochybne determinujú prejavy tohto postoja navonok.
Posudzujúc predmetnú vec z hľadiska zisteného skutkového stavu, zákonných ustanovení a vyššie
uvedených úvah dospel súd k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti, ktoré
by preukazovali, že zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, konkrétne do jej práva na rodinný

život, práva na spolužitie so zomrelou matkou a práva na vytváranie a rozvíjanie rodinných vzťahov bolo
porušené tak intenzívnym
V žalobe písanej právnym zástupcom žalobcu sa síce deklaruje, že žalobca „citlivo vníma tento
traumatizujúci dôsledok konania žalovanej 1/ na jeho rodinnom živote... po tragédii prežíva
opodstatnenú traumu, zúfalstvo, smútok, citovú ujmu, úzkosť z trvalej straty blízkej osoby a nemožnosti

ďalšieho spoločného života s blízkou osobou“ a pod., avšak tieto písomné tvrdenia v konaní pred súdom
neboli dostatočne preukázané. Naopak z viacerých prednesov žalobcu na pojednávaniach rezultuje
záver, že uplatnený nárok berie ako ďalšie potrestanie vodičky - žalovanej 1/, resp. satisfakciu zato,
že vodička, ktorá mu z nedbanlivosti usmrtila matku nedostala prísnejší trest (dostala iba „podmienku“,nie nepodmienečný trest odňatia slobody a 2 roky mala zadržaný vodičský preukaz). Zo spontánnych
prednesov žalobcu (viď bod 38. tohto rozsudku) je citeľné a zrejmé, že žalobca považuje náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazochzasatisfakciu,pretožepotrestanievodičavtrestnomkonaní,nepovažuje

za primerané zadosťučinenie.
Žalobca v konaní pred súdom totiž doslovne uviedol: „...potom som si povedal, že spravodlivosti by malo
byť učinené za dosť a nejako som si povedal, že má byť nejako potrestaná viac ako len dohodou a za
to čo urobila nejde do väzenia. Len to, že jej na 2 roky vzali vodičský a to je málo za to čo urobila.“ Na
otázku, či keby bola žalovaná 1/ odsúdená na trest odňatia slobody nepodmienečne by žalobca podal

aj tak žalobu, žalobca odpovedal: „Neviem sa k tomu vyjadril prešiel nejaký čas.“ Na otázku, či má pocit,
že v trestnom konaní nedošlo k spravodlivosti žalobca odpovedal: „Nemám pocit zadosťučinenia.“ Na
otázku, čo by pre neho znamenalo priznanie nemajetkovej ujmy žalobca odpovedal: „Ťažko povedať.
Taká satisfakcia za ten prázdny dom a za to všetko čo ostalo. To nie je nijaká pomsta je to môj subjektívny
pocit, že ten trest, ktorý dostala žalovaná 1/, bol málo“.... „Ako vravím, nenahradí mi to matku, ale tú
satisfakciu, keď je niekto nie odsúdený na nepodmienečne, si myslím, že troška nahradí, ale neviem. To

sa nedá takto jednoznačne povedať, že nahradí, nič mi to nenahradí, ale poviem si aspoň takto bude
potrestaná aj ten otec, ktorý to viac menej spôsobil, že si to bude pripomínať, že neznamená len niekoho
zraziť a zabaliť a ideme ďalej.“ Žalobca vo vzťahu k rodine pred súdom tiež uviedol: „na jednej strane
súhlasia s tým, že treba potrestať toho kto nám zabil mamu a z druhej strany nechcú chodiť po súdoch.“
Súd zdôrazňuje, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy nie je za žiadnych okolností ďalšie potrestanie

- postihnutie vodiča, ktorý už bol za svoj skutok vykazujúci znaky trestného činu súdený a potrestaný
v inom (trestnom) konaní. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je žiadnym „aktom odplaty“. V neposlednom
radelenpreúplnosťnegatívnehovymedzeniaúčelunáhradynemajetkovejujmysúduvádza,ženáhrada
nemajetkovej ujmy nie je ani prostriedkom na zveľadenie majetku pozostalých (ich profitovanie zo smrti
rodinných príslušníkov).

Podľa názoru súdu za daných okolností tak potrestanie vodičky, ktorá tragickú dopravnú nehodu zavinila
svojim nedbanlivostným konaním, za čo bola trestne stíhaná i odsúdená, ako i aktívne prejavená
snaha tejto vodičky mimosúdne poskytnúť poškodeným (pozostalým) konkrétnu satisfakciu (napr.
ponuka poskytnutia finančných prostriedkov ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokusom
zmierniť následky zásahu formou súčinnosti s poškodenými, prejavom úprimnej ľútosti a pod.) je tiež

prostriedkom primeraného zadosťučinenia za zásah do práva na ochranu osobnosti. V súdenej veci
bola preukázané takáto aktívna snaha žalovanej 1/ o poskytnutie morálnej satisfakcie (ospravedlnenie,
prejavenia úprimnej ľútosti, pravidelné navštevovanie hrobu nebohej) ako i snaha o poskytnutie
satisfakcie materiálnej (ponuka finančného odškodnenia). Skutočnosť, že žalobca nepovažuje trest pre
vodičku - žalovanú 1/ za dostatočný však nepostačuje na zistenie, že mu vznikla taká nemajetková

ujma, ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia vyžaduje priznanie náhrady v peniazoch
súdnym rozhodnutím.
V posudzovanom prípade naviac správanie sa žalobcu v súvislostí s úmrtím jeho matky nenasvedčovalo
tomu, že by v súvislosti so smrťou matky utrpel takú stratu, ktorá by bola prekonávaná s výraznými
ťažkosťami. V noci po tragickej dopravnej nehode svojej matky žalobca odišiel do služby pričom v

konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie, že si túto službu skúšal vymeniť. V tomto smere žalobca
neuniesol dôkazné bremeno. V jeho výpovedí ohľadne tejto skutočnosti sú aj rozpory, nakoľko raz tvrdil,
že telefonicky kontaktoval „vedúcu, kolegov nie“, neskôr tvrdil, že takto kontaktoval kolegu. Pravdivosť
tohto tvrdenia žalobcu o pokuse vymeniť si službu spochybňuje aj odpoveď kpt. Mgr. V. M. (viď bod 19.
tohto rozsudku), z ktorej jednoznačne vyplýva, že pokiaľ by bol žalobca žiadal o vypustenie služby na dni

10.8. a 11.8.2013, bolo by mu vzhľadom na príčinu žiadosti určite vyhovené. Z výpovede sestry žalobcu -
svedkyne P. K. jednoznačne vyplýva, že pohreb zabezpečovala ona, čomu nasvedčuje aj to, že žalobca
tak robiť fakticky nemohol, keďže bol v službe v A.. Ďalšie rozpory vo výpovedi žalobcu spochybňujúce
pravdivosť jeho tvrdení vystali aj v súvislosti s tým, či sa mu žalovaná 1/ bola osobne ospravedlniť alebo
nie (body 8. a 11. tohto rozsudku), nakoľko raz tvrdil, že sa mu ospravedlniť nebola, neskôr to pripustil,

ale tvrdil, že ospravedlnenie nepočul, následne tvrdil aj to, že ospravedlnenie očakával od žalovanej 1/
(bod 17. tohto rozsudku). Z výpovede žalovanej 1/, ako i jej otca - svedka P. S. mal súd preukázané, že
žalovaná 1/ vyvinula dostatočnú iniciatívu a snahu ospravedlniť sa žalobcovi za ňou spôsobený tragický
následok a dokonca mu aj poskytnúť finančné zadosťučinenie, ktorého (hoci viac ako 2-násobok) sa v
tomto konaní domáha. Uvedený záver o snahe žalovanej 1/ poskytnúť žalobcovi satisfakciu (tak morálnu

ako i materiálnu - finančnú) neneguje ani fakt, ak by tieto formy satisfakcie zostali len „za zatvorenými
dverami“ ako to tvrdí žalobca, teda že ich nepočul. Je zrejmé, že pokiaľ žalobca prejavenie týchto
foriem satisfakcie neumožnil, nemôže namietať, že k nim fakticky nedošlo. Žalobca evidentne nemal
záujem vypočuť si žalovanú 1/ v dobe bezprostredne po skutku, ako ani neskôr. Z uvedeného je zrejmé,že žalobca odmietal všetky formy zadosťučinenia (ospravedlnenie i finančnú náhradu) ponúkané mu
žalovanou 1/. So žalovanou 1/ „nadviazal kontakt“ až prostredníctvom súdu podaním žaloby 3 roky po
škodovej udalosti. Z celkového postoja žalovanej 1/ v konaní pred súdom bolo pritom evidentné, že to,

čo sa stalo, úprimne ľutuje. Žalobca nevystupoval ako poškodený ani v predmetnom trestnom konaní.
Vo vzťahu k rozporom vo vyjadreniach súd len všeobecne podotýka, že v podstate ide o bežnú
prax neúspešných účastníkov, resp. strán sporu, ktorý potom čo ich prvotné argumenty konajúci súd
nepresvedčili, pridávajú ďalšie neraz však v diametrálnom rozpore s pôvodnými tvrdeniami.
Odhliadnuc od už uvedeného súd tiež sumarizuje, že v konaní nebolo preukázané, že smrťou matky

žalobcu utrpel žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá by vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia
mohla byť považovaná za tak závažnú ako to má na mysli § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalujúca
strana ani neprodukovala v tomto smere žiaden dôkaz o fatálnych dôsledkoch smrti matky žalobcu na
jeho každodenný život. Žalobca bol v čase usmrtenia matky dospelým dieťaťom vo veku 46 rokov (v tom
čase už rozvedený), viedol samostatný život, žil v samostatnej domácnosti. S matkou sa podľa vlastných
slov navštevoval a pomáhal jej s prácami týkajúcimi sa hospodárstva, keď prišiel zo služby domov (každý

víkend, resp. každých 10 dní ako mu to pracovné povinnosti dovoľovali). Cez pracovný týždeň teda žili
každý vlastným životom nezávisle jeden od druhého. S matkou neboli na sebe vzájomne závislí ohľadne
poskytovania starostlivosti, opatery, ani odkázaní výživou. Žalobca v konaní síce na otázku s nádychom
sugescie, či jeho puto s matkou bolo silné, odpovedal „áno“ avšak ďalej silu tohto puta nešpecifikoval a
neuviedol nič, čím by deklaroval „nad štandardnosť“ svojho vzťahu s matkou.

Na základe vyššie uvedených dôvodov (primárne tých uvedených v bodoch 36. až 40. tohto rozsudku)
súd nepovažoval nárok žalobcu za dôvodný a preto žalobu zamietol. Vychádzajúc z vyššie vyslovených
záverov a právneho záveru súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími okolnosťami
posudzovaného prípadu, ktoré by boli relevantné len z hľadiska určovania výšky relutárnej satisfakcie.
O trovách konania (výrok II. tohto rozsudku) rozhodol súd (§ 262 ods. 1 CSP) podľa § 255 ods. 1 CSP,

pričom vychádzal z toho, že žalované 1/ a 2/ boli v celom rozsahu úspešné, keďže žalobe žalobcu nebolo
vyhovené (bola zamietnutá), preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Je
výlučne vecou jednotlivých žalovaných, či a v akej výške (v rozmedzí stanovenom zákonom) si náhradu
trov konania voči žalobcovi uplatnia. O výške náhrady trov konania, pokiaľ bude žalovanými ich náhrada
uplatnená, bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresnéhosúduzmeniťtak,žežalovanejvrade1/ažalovanejvrade2/uložípovinnosťzaplatiťžalobcovi

sumu 12.000,- eur s tým, že v rozsahu plnenia jednej zo žalovaných, zaniká druhej z nich povinnosť
splniť, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania voči žalovaným
v 1/ a 2/ rade v rozsahu 100 %, alternatívne žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Vo
svojom odvolaní poukazoval na to, že považuje zistenie skutkového stavu a hodnotenie dôkazov zo

strany súdu prvej inštancie za vysoko tendenčné a neprijateľne jednostranné v neprospech žalobcu. Má
za to, že pri hodnotení dôkazov sa súd prvej inštancie výlučne zameral len na tie dôkazy, ktoré svedčia v
neprospech žalobcu a flagrantne a neprijateľne opomenul všetky dôkazy, ktoré svedčia v jeho prospech,
resp. v prospech ním uplatneného nároku. Trval na tom, že jeho právo na ochranu osobnosti bolo
porušené intenzívnym spôsobom, a to konkrétneho jeho právo, narodený život, spolužitie a vytváranie

a rozvíjanie rodinných vzťahov so svojou matkou, ktoré bolo narušené náhlou tragickou smrťou matky v
dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej žalovanou 1/. Dostatočným dôkazom na preukázanie vzťahu
medzi ním a nebohou matkou, ktorý bol veľmi dobrý, citové puto medzi nimi intenzívne a žalovaný
jej stratu prežíval a prežíva naozaj ťažko, boli výpovede žalobcu a svedkov. Súd prvej inštancie z
nepochopiteľného dôvodu pričítal, ako by na ťarchu žalobcu v skutočnosti, že žalobca bol v čase smrti

matky dospelým dieťaťom vo veku 46 rokov, rozvedený, viedol samostatný život, žil v samostatnej
domácnosti, cez pracovný týždeň žil každý z nich vlastným životom nezávisle od druhého. Súd prvej
inštancie pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri zisťovaní objektívneho skutkového stavu akoby vôbec
nezaujímalaskutočnosť,ževkonaníbolobezakýchkoľvekpochybnostípreukázané,žemedzižalobcom
a matkou bol veľmi dobrý vzťah, boli medzi sebou v pravidelnom kontakte. V dobe, keď to žalobcovi

umožňovali pracovné povinnosti, nakoľko žalobca pracuje mimo svojho trvalého bydliska a vzájomne
si pomáhali, čo taktiež bolo jednoznačne preukázané výpoveďami svedkov v súdnom konaní. Žalobca
navštevoval svoju matku v podstate každý deň v čase, keď bol doma. Súd prvej inštancie rovnako
nepochopiteľne pričítal na ťarchu žalobcovi skutočnosť, že žalobca nevystupoval v trestnom konaní vpozícii poškodeného, pričom v tejto pozícii vystupovala sestra žalobcu. Má za to, že táto skutočnosť už
vôbec nemôže byť v žiadnom prípade hodnotená v konaní v neprospech žalobcu. Zdôraznil, že žalobu
nepodával ako „akt odplaty/pomsty“, čo uviedol pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 24.08.2017,

ale z dôvodu, že vzhľadom na pociťovanú ujmu nepovažuje odsúdenie vodičky v trestnom konaní, resp.
jej snahu o ospravedlnenie za postačujúcu satisfakciu, na čo má právo.
Nespochybňoval skutočnosť, že žalovaná 1/ a jej otec boli u žalobcu za spôsobenú nehodu sa
ospravedlniť. Má však za to, že s ohľadom na jeho veľmi intenzívny smútok mu nemôže byť zo strany
súdu pripisovaná na ťarchu, že v tak krátkom čase od nehody a smrti matky nebol schopný v tom čase

ich ospravedlnenie prijať a tým zdôvodňovať neexistenciu jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
za tragickú smrť jeho matky. Zo strany žalovanej 1/ nebol s výnimkou výpovede jej otca protokolovaný
žiadny dôkaz o tom, že by žalobcovi ponúkali akúkoľvek peňažnú satisfakciu. Uvedené skutočnosti mal
súd prvej inštancie preukázané výlučne z výpovedí žalovanej 1/ a jej otca, pričom súd prvej inštancie
si bez ďalšieho tieto tvrdenia osvojil ako pravdivé, a to jednak čo do skutočnosti reálneho ponúknutia
finančnej kompenzácie, ako aj jej údajnej výšky. Podľa žalobcu je z uvedeného postupu súdu zrejmá

jednoznačná tendenčnosť súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v neprospech žalobcu. Má za
to, že práve tieto tvrdenia sú zo strany žalovanej 1/ účelové. Žalobca v konaní opakovane uviedol, že
žiadnu ponuku na finančnú kompenzáciu zo strany žalovanej 1/, resp. jej otca, nedostal, resp. nepočul.
Je to práve žalovaná 1/, ktorá podľa názoru žalobcu v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno ohľadne
skutočnosti ponúknutia údajnej finančnej kompenzácie žalobcovi, a preto vyhodnotenie tohto dôkazu zo

strany súdu na ťarchu žalobcu považuje žalobca za nesprávne a nespravodlivé.
Žalobcamázato,že vkonanípredsúdomprvejinštanciebolojednoznačnepreukázané,ževsúvislostis
tragickousmrťoumatkyžalobcuutrpelžalobcazásahdojehoprávanaochranuosobnostianemajetkovú
ujmu v takej intenzite, že žiadna z iných foriem zadosťučinenia nie je postačujúce a je teda daný nárok
na priznanie jej náhrady v peniazoch v zmysle žaloby.

3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalovaná v 1/
rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdiť v celom rozsahu a priznať žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

Vo svojom vyjadrení uviedla, že sa s rozsudkom okresného súdu v celom rozsahu stotožňuje. Uviedla,
že účelom náhrady nemajetkovej ujmy nie je za žiadnych okolnosti žiadne potrestanie - postihnutie
vodiča, ktorý už bol za svoj skutok vykazujúci znaky trestného činu súdený a potrestaný v inom trestnom
konaní. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je žiadnym aktom odplaty. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je
ani prostriedkom na zveľadenie majetku pozostalých. Potrestanie žalovanej v rade 1/, ktorá tragickú

dopravnú nehodu zavinila svojim nedbanlivostným konaním, za čo bola trestne stíhaná i odsúdená,
ako i aktívne prejavená snaha žalovanej v rade 1/ mimosúdne poskytnúť poškodeným (pozostalým)
konkrétnu satisfakciu (napr. ponuka poskytnutia finančných prostriedkov ako náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch pokusom zmierniť následky zásahu formou súčinnosti s poškodenými, prejavom
úprimnej ľútosti a pod.) je tiež prostriedkom primeraného zadosťučinenia za zásah do práva na ochranu

osobnosti. V súdenej veci bola preukázaná takáto aktívna snaha žalovanej 1/ o poskytnutie morálnej
satisfakcie (ospravedlnenie, prejavenia úprimnej ľútosti, pravidelné navštevovanie hrobu nebohej), ako
i snaha o poskytnutie satisfakcie materiálnej (ponuka finančného odškodnenia). Skutočnosť, že žalobca
nepovažuje trest pre vodičku (žalovanú 1/ za dostatočný, však nepostačuje na zistenie, že mu vznikla
taká nemajetková ujma, ktorá vzhľadom na intenzitu trvania a rozsah pôsobenia vyžaduje priznanie

náhrady v peniazoch súdnym rozhodnutím.
Správanie sa žalobcu v súvislosti s úmrtím jeho matky nenasvedčovalo tomu, že by v súvislosti so
smrťou matky utrpel takú stratu, ktorá by bola prekonávaná s výraznými ťažkosťami. V noci, po tragickej
dopravnej nehode svojej matky, žalobca odišiel do služby, pričom v konaní nebolo preukázané jeho
tvrdenie, že si túto službu skúšal vymeniť. V tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Z výpovede

sestry žalobcu jednoznačne vyplýva, že pohreb zabezpečovala ona, čomu nasvedčuje aj to, že žalobca
tak robiť fakticky nemohol, keďže bol v službe v Bratislave. Ďalšie rozpory vo výpovedi žalobcu
spochybňujúce pravdivosť jeho tvrdení vyvstali aj v súvislosti s tým, či sa mu žalovaná 1/ bola osobne
ospravedlniť alebo nie, nakoľko raz tvrdil, že sa mu ospravedlniť nebola, neskôr to pripustil, ale
tvrdil, že ospravedlnenie nepočul, následne tvrdil aj to, že ospravedlnenie očakával od žalovanej v 1/

rade. Z výpovede žalovanej v 1/ rade, ako aj jej otca ako svedka je zrejmé, že žalovaná v 1/ rade
vyvinula dostatočnú iniciatívu a snahu ospravedlniť sa žalobcovi za ňou spôsobený tragický následok a
dokonca mu mala poskytnúť aj finančné zadosťučinenie, ktorého (hoci viac ako dvojnásobok) sa v tomto
konaní domáha. Je zrejmé, že pokiaľ žalobca prejavenie týchto foriem satisfakcie neumožňuje, nemôženamietať, že k ním fakticky nedošlo. Žalobca odmietal všetky formy zadosťučinenia a žalovaná v 1/ rade
skutok, ktorý je predmetom tohto konania, úprimne ľutuje.
Nebolo preukázané, že smrťou matky žalobcu utrpel žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá by vzhľadom na

intenzitu trvania a rozsah pôsobenia mohla byť považovaná za tak závažnú, ako to má na mysli § 13
ods. 2 OZ. Žalujúca strana ani neprodukovala v tomto smere žiaden dôkaz o fatálnych následkoch smrti
matky žalobcu na jeho každodenný život.
Žalovaná v 1/ rade je tehotná, stane sa matkou druhého dieťaťa, musí sa vyhýbať stresovým situáciám
a jej sociálna situácia by sa priznaním nároku žalobcov mohla výrazne zhoršiť.

4. Žalovaný v 2/ rade k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov konania voči žalobcovi.
Vo svojom vyjadrení uviedol, že prioritne popiera existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
2/ v konaní vo vzťahu k neexistencii pasívnej vecnej legitimácie odkazom na písomné podania a

ústne vyjadrenia produkované v prvostupňovom konaní. Trval na vznesenej námietke premlčania na
pojednávaní konanom dňa 24.08.2017. Podľa jeho názoru nie je možné na jednej strane konštatovať, že
nemajetková ujma je škodou na účely zákona o povinnom zmluvnom poistení, no na strane druhej tvorí
vlastný inštitút premlčania. Vo vzťahu k žalovanému 2/ je nárok žalobcu premlčaný. K dopravnej neho a
úmrtiu poškodenej došlo dňa 09.08.2013 a žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 09.08.2016, teda

po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Žalovaný 2/ nijako nezasiahol do práv žalobcu na
rozdiel od žalovanej 1/ a jej zodpovednosť je priznaná cez ustanovenia zákona o povinnom zmluvnom
poistení, preto je nespochybniteľné, že ich uplatňovaný inštitút premlčania musí byť v súlade s týmto
záverom.
Zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci vo vzťahu k samotnej výške/spôsobu náhrady

nemajetkovej ujmy považuje za správne a v súlade so zákonom. Žalobca nedokázal preukázať taký
zásah do práv na súkromie, ktorý by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady.
V tejto súvislosti poukázal na citáciu ust. § 13 ods. 1 OZ rozhodnutie všeobecného súdu. Považoval
za nesporné, že žalovaná 1/, ako aj jej otec, sa bezprostredne po nehode ospravedlnili a z výpovede
otca žalovanej 1/ je zrejmé, že chceli ponúknuť žalobcovi aj finančnú satisfakciu, ktorú žalobca odmietol.

Argumentácia žalobcu o tom, že nebol v psychickom rozpoložení prijať ospravedlnenie a prvých fázach
konania tvrdil, že si ani nepamätá, či sa mu ospravedlnili alebo nie, nemôže obstáť. Žalovaná 1/
bola rovnako v ťažkej psychickej situácii a prišla, ospravedlnila sa, navštevovala hrob nebohej a
neustále svoj čin ľutovala a snažila sa prejaviť ľútosť a sústrasť rodine nebohej, ako aj žalobcovi.
To, že mu žiadnu finančnú satisfakciu žalovaná 1/, resp. jej otec neponúkli, nedokázal žalobca nijako

vyvrátiť s výnimkou svojich tvrdení, kedy si to najprv nepamätal, potom to popieral a nakoniec aj
ponuku odmietol. Viaceré tvrdenia žalobcu v konaní sa ukázali ako nepravdivé a považuje za správne
vyhodnotenie tohto tvrdenia svedka súdom. Žalobca žil svojim životom, pracoval v A., kde sa celý
týždeň zdržiaval. Nepreukázal nadštandardné vzťahy so svojou matkou ako poškodenou dopravnou
nehodou. V trestnom konaní nevystupoval ako poškodený a dlhé obdobie po nehode si neuplatnil

žiaden nárok na satisfakciu. Ďalšou zásadnou skutočnosťou je, že sa nedostavil ani na pohreb svojej
matky, čo je tiež v priamom rozpore s tvrdením toho, aká silná citovaná väzba bola medzi ním a
jeho matkou. V konaní sa bránil, že mu to neumožnili z jeho služobného úradu, keďže v tom čase
mal službu a nebola mu daná žiadna možnosť, aby sa pohrebu zúčastnil. V konaní bolo preukázané
priamo jeho služobným úradom, že žalobca ani nepožiadal o poskytnutia voľna za účelom účasti na

pohrebe. Má za to, že súd správne právne vec posúdil, zohľadnil intenzitu citového vzťahu a puta
medzi žalobcom a jeho nebohou matkou. Ani súd ani žalovaný nerozporovali to, že k zásahu došlo, ale
konajúci súd správne prijal záver, že dostatočnou satisfakciou pre žalobcu bolo už to, že sa mu žalovaná
1/ ako vodička vozidla ospravedlnila. Bola odsúdená v trestnom konaní a opakovane ešte aj počas
pojednávania prejavovala ľútosť a ospravedlňovala sa. Preto považuje otázky (ne) ponuky finančnej

satisfakcie žalovanou 1/, resp. jej otcom za absolútne nepodstatné pre rozhodnutie veci. V konaní neboli
preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nárok na poskytnutie finančného zadosťučinenia
ako doplnku morálnej satisfakcie. Vzhľadom na priebeh konania, vykonané dokazovanie považuje nárok
žalobcu za nepreukázaný a nedôvodný, ktorého cieľom bolo pravdepodobne len získanie majetkového
prospechu. Má za to, že súd správne právnu vec posúdil a vyhodnotil situáciu v súlade so zákonom, kedy

vyhodnotil, že žalobcovi bola poskytnutá dostatočná satisfakcia za zásah do jeho práva na súkromie aj
bez poskytnutia finančnej náhrady.5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §

387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

10.Srozhodnutímokresnéhosúdu,právnymposúdenímveci,akoajzdôvodnenímrozsudkusaodvolací
súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej

neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé
inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal
so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj
v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

11. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:

12. V prejednávanej veci okresný súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k
skutkovým zisteniam, ktoré mu umožnili prijať adekvátne právne závery. Pri právnom posudzovaní
dôsledne vychádzal z ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, podal výklad týchto ustanovení,

predpokladov vzniku práva fyzickej osoby domáhať sa ochrany v prípade neoprávneného zásahu
objektívne spôsobilého, narušiť alebo ohroziť jej osobnostnú sféru. Rovnako správne zadefinoval
predpoklady priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch, v ktorých morálne
zadosťučinenie nie je postačujúce.

13. V predmetnom prípade vystupujú na strane žalovanej dva subjekty. Žalovaná 1/ ako vodička
motorového vozidla, ktorá mala podľa názoru žalobcu neoprávnene zasiahnuť do chránených
osobnostných práv žalobcu, žalovaná 2/ je subjekt, ktorý ako poisťovateľ v zmysle zák. č. 381/2001
Z.z. za podmienok v ňom uvedených a v rozsahu ním určenom, poskytuje poškodenému za poisteného
náhradu škody podľa tohto zákona.

14. Okresný súd vo svojom rozhodnutí podrobne zdôvodnil svoje stanovisko, keď žalobu žalobcov
zamietol s tým, že nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu zo strany žalovanej v 1/ rade takej
intenzity, ktorý by odôvodňoval poskytnutie požadovanej satisfakcie žalobcom.15. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii žalobcu,
na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako

vecne správny.

16. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaných v

1/ a 2/ rade, a preto odvolací súd priznal žalovaným v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)